SH

Sloans Hearts
Srdcia Sloanov

Autor ©: Dargeth aka D4rg3th ( dargeth@centrum.sk )

Upozornenie 1: Tento príbeh je určený LEN pre dospelých čitateľov.
Upozornenie 2: Tento príbeh je VOĽNE šíriteľný tak ako postavy (okrem Dargetha :D) a aj idea Sloanov v ňom. Nedokážem tak rozsiahly príbeh asi nikdy dopísať sám. Dávam tu tieto "návrhy" ako podnet pre niektorých spisovateľov, pokiaľ zachovajú pôvodný úmysel (fantasy, lesbický subtext/maintext, atd.).

Tento príbeh nemá nič spoločné s Xenou a Gabriellou avšak hlavné predstaviteľky (Lucy Lawless a Reneé O'Connor) som si vždy predstavoval ako hlavné hrdinky tohto príbehu (áno Reneé/Gabriella (Eilain) je zase v príbehu rusovláska, ako na začiatku Xeny). Príbeh je fantasy, ktoré sa odohráva na "neznámej planéte" v neznámej zemi Sloanov.

Slovníček pojmov:
Sloani: členi národa Sloanov, od prírody národa mágov, ktorý predovšetkým žijú mágiou a v súlade s prírodou. Ich hlavnou Bohyňou je Helen. Sú nesmrteľný (dajú sa však zraniť) a merajú cca 2 metre (označil by som ich za Elfov - len nemajú špicaté uši a ich znalosť prírody a ovládanie mágie je každodenná a neustála, nie len pri boji či liečení). Od prírody sú rodený telepati.
Mágia: u sloanov sa rozdeľuje na dva hlavné smery: čierna a zelená.
Čierna mágia: tá sa rozdeľuje zase na mágiu ohňa, vzduchu a čiernu mágiu (tá je rozdelená na mágiu tieňov, privolania a smrti).
Zelená mágia: tá sa rozdeľuje zase na mágiu vody, zeme a samotnej zelenej (tá je rozdelená na mágiu obrany, privolania a života).
Helen: Bohyňa, ktorá vládne zelenou. Po zrade svojho milenca Paroma však uvrhla celý Starý národ do Zeme a plakala tak dlho, že sa z planéty stalo veľké more a ona sa v poznaní povzniesla na Bohyňu. Siahla do mora a vytiahla odtiaľ novú zem Sloaniu a stvorila nový národ Sloanov. Vládne Alh Na Tai a Elh Na Tai, čo je niečo ako "nebo" a "prednebie". Alh Na Tai je konečné nebo, kde sa dostávajú povznesený Sloania a Elh Na Tai je "prednebie" odkiaľ sa Sloanské duše zase vracajú naspäť, aby sa znovu narodili, pretože nedosiahli osvätenia. 
Parom: bývalý milenec Helen a teraz jej protivník, ktorý vládne Čiernou a vládne Melduru, čo je "peklo". Nikto však nevie, či je alebo nie je povznesený - teda Boh.
Kľak: meter ale aj kilometer.
Krok: hodina ale aj rok (krokový vtáci: vtáci, ktorý svojim pravidelným spevom ohlasujú presne každú hodinu).
Dekáda: tisícka rokov.
Vyvolení: manželia, resp. soulmates, pretože po zničení Starého sveta Helen povedala, že Sloanské duše budú rozdelené len na dve časti a každá bude patriť len tej druhej (a tak jest). Vyvolení si neberú za manžela/manželku nikoho iného než len svoju spriaznenú dušu.
Kurnat/Kurnut: človek, ktorý prišiel do Sloanie portálom.


Príbeh nie je zďaleka dopísaný, je to len "návrh", pretože podľa odhadu čo som si tak tipol by mal mať asi 4 tisíc stránok. A áno - ak sa niekto pýta, či Sloanské plášte boli inšpirované hrou RuneScape - boli :D.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Kapitola I.

Veľká vojna Sloanov

1. 

 Kráľ Eldnar pozeral na svoju vernú bojovníčku. Zamračil sa. Pretože ona vyzerala unavene. Zovrel pevne pery a vedel, že to musí urobiť. Toľko rokov mu verne slúžila. Znovu si obzrel tú vysokú čiernovlasú ženu s modrými očami.

 „Aileen.“ Zvolal a tým ju privolal k sebe. Pozrela na neho oddane, odhodlane.

 „Áno, kiear?“ spýtala sa.

 „Si unavená, magica.“ riekol krátko. Videl ako bojuje. Chcela povedať, že nie je unavená.

 „Som,“prikývla nakoniec. „tie neustále prieskumy a tajné súboje ma unavujú, kiear.“

 „Oddýchni si.“ Eldnar to povedal trpko. Teraz nechcel prísť o najlepšieho mága, možno aj bojovníka zo svojich radov. Ale vedel, že to tak musí byť.

 „Kiear?“ jej tvár vyzerala zmätene.

 „Mier bude trvať ešte určite pár krokov. Oddýchni si, naber novú silu.“ Sklonil hlavu v premýšľaní. „Nardijské záhrady. Tam choď, určite tam nájdeš knihy ktoré ťa tak zaujímajú, učenie.“ Takmer otcovsky sa usmial. Bolo to smiešne. Aileen, prvá keh-ta bola staršia ako on sám.

 „Nardijské záhrady.“ Riekla vzdorovito.

 „Miesto učenia, a stále neutrálne.“ Odvetil podobne. „Tam žijú gorackovia aj my, Eldnari stále v mieri.“

 Aileen nad tým uvažovala... bola unavená... a potom prikývla.

 „Ako si prajete.“ Riekla.

2. 

 Aileen kráčala Nardijskými chodbami zadumaná do vlastných myšlienok. Nardijské záhrady boli vlastne obrovská pevnosť, tvorená vysokými belostne zelenými múrmi. Vnútorné dvorany tvorili vysoké budovy s nádherne zdobenými stĺpmi okolo záhrad plných kvetín či stromov.

 Aileen to však vnímala málo. Jej myseľ zabiehala k jej kráľovi, ktorého myšlienky boli v poslednom čase nejak zahalené. Dvadsať dekád (20 tisíc rokov) mu verne slúžila a on teraz pred ňou uzavieral svoju myseľ.

 Aileen si uvedomila, že je nahnevaná. Poslal ju takmer do vyhnanstva. Aspoň tak to ona vnímala. Nardijské záhrady... v duchu zlostne odfrkla. Mesto Sloanov, neutrálne aj počas bojov. Mesto učencov. Vraj... Ale povedala si, že aspoň má možnosť preskúmať zvitky, či knihy, ktoré boli v tomto meste ukryté.                                                

 Kráčala po tienenej chodbe keď ju zarazil smiech. Zamračila sa. Smiech? Počula smiech detí... nádherný zvuk bezstarostnosti... potom smiech nejakej ženy, ktorá sa smiala spoločne s deťmi. Pôvodne chcela zamieriť k sebe určeným komnatám. Ale jej nohy začali mieriť inam. Ocitla sa uprostred obrovskej záhrady... vlastne bola prázdna, len okolo bol vysoký živý plot, a uprostred niečo ako lúka s trávou.

 Aileen sa zastavila a pozorovala ľudí pred sebou.

 Bolo tam tak tucet detí, jediná žena. Tancovali okolo malého stromčeku a smiali sa.

 „Výborne Dargeth.“ Žena sa smiala a jej dlhé hnedé vlasy sa chveli v miernom vetre. „Vidíš že rastie, len tak pokračuj.“ Žena pustila ruky detí a krátko zatlieskala. Deti tiež zatlieskali a stromček sa spustil späť do semena.

 Aileen si stiahla z hlavy kapucňu, ktorá jej zahalovala tvár. Kapucňa bola súčasťou jej plášťa... Eldnarského plášťa. Zrazu chcela aby tá žena znaky na jej plášti nevidela. Bolo jasné že tá žena medzi deťmi je oddaná Zelenej... zelenej mágii Helen, bohyne Solanov. Zelenej mágii, ktorú už posledných niekoľko tisícročí nikto moc zo strany Eldnarov neuznával, pretože začali uznávať Paroma a Čiernu.

 Strnula vo chvíli keď žena zrazu na ňu pohliadla. Aileen sucho prehltla. Žena na ňu hľadela priamo... tak dlho taký pohľad Aileen nevidela. Priamy a jasný pohľad. Ale... aj tak ho nevedela rozlúštiť. Mierne sa poklonila s dvoma prstami na čele a videla, že tá neznáma žena sa poklonila rovnako. Bol to obradný poklon dvoch mágov. Otočila sa k deťom a Aileen uvidela, že má plášť... plášť... u Helen ona mala plášť Magici Zelenej! Aileen vedela, že plášte môžu mať iba skutočne učený sloani. A plášť neznámej bol pre ňu rovnako neznámy ako ona sama... tak krásna... pomyslela si. V tej chvíli do nádvoria prenikol lúč slnka a hnedé vlasy neznámej sa rozohrali ohnivou červenou. Aileen sa prudko nadýchla.

 „Magica, Magica.“ Malý chlapec ju ťahal za rukáv tuniky. Neznáma Magica sa k nemu otočila a sklonila tvár.

 „Čo sa deje, Gralan?“

 „Ukážte nám ešte ďalšiu Zelenú.“ Jeho hlas znel prosebne a žena s červenými vlasmi sa zasmiala ako rodič nad potomkom... trpezlivo.

 „Hodina ešte neskončila, ale vy sa musíte naučiť toto kúzlo poriadne. Takže Gralan, ukáž čo si sa naučil.“

 Malý chlapec nedočkavo položil svoje semienko na zem a ukázal naň prstom. Jeho tvár bola sústredená.

 Aileen si s miernym úsmevom na tvári spomenula aké to bolo učiť sa prvé slová mágie. Aj to ako ju prvý krát použila. Učila ju matka, Magica Ohňa.

 Chlapec po pár minútach sklamane spustil ruku. Semienko malo stále svoj tvar. Nič sa s ním nestalo. Neznáma Magica Zelenej ho pohladila po vlasoch, čo Aileen pripadalo neobvyklé. Sloani... Gorackovia či Eldnari sa okrem Vyvolených takmer nedotýkali. Iba keď to bolo nevyhnutné.

 „Nevadí Gralan. Skúsiš to znovu a potom sa to určite podarí.“ Pohliadla na svojich žiakov. „Tak, kto to chce skúsiť?“

 „Budiž mi odpustené za prerušenie hodiny.“ Odvážila sa prehovoriť Aileen, ale musela svoju otázku položiť. „Myslela som, že v Nardijských záhradách je zakázané, okrem cvičiska, používať mágiu.“ Trochu sa mračila, pretože hneď po vstupe do Nardijských záhrad jej vzali, ako palicu tak aj všetky zbrane.

 „To áno, ale Zelená sa môže používať.“ Odvetila Magica Zelenej. „Pretože neobsahuje žiadne kúzla ničenia. Zelenou boli predsa Nardijské záhrady vytvorené. Zelená len tvorí.“ Pohliadla na Aileen. Tá s pochopením prikývla.

 „Vďak za odpoveď.“ Mierne sa poklonila. Videla, že Magica Zelenej sa znovu začína venovať svojim učedníkom. Prudko si strhla do tváre kapucňu a vytratila sa v tieňoch vysokých hál Nardijských záhrad.

3.

 Aileen vstúpila v ďalší deň do Nardijskej knihovne. Bola prekvapená... uchvátená. Také množstvo kníh. Police stáli všade okolo. Plné kníh, zvitkov a derkov (nedokončených kníh). Cítila nadšenie. Toto bolo miesto, ktoré hľadala pre svoju neustále skúmajúcu myseľ, ktorá potrebovala obživu v podobe vedomostí. Knihy či zvitky boli plné mágie, diel básnikov, románopiscov, ale aj šialencov. Sloania ukladali každú myšlienku, ktorú mohli na parpal, magicky vytvorený aby vydržal veky.

 Rozmýšľala do ktorej časti sa má ako do prvej ponoriť. Rozhodla sa pre básne. Videla, že Sloania z knižnice odchádzajú a prichádzajú. Knižnica bola ako studnica vedomostí... nevyčerpateľná.

 Prečítala pár kníh básní. Uchvátená ich hĺbkou a zároveň tajuplnosťou. Nikdy predtým básne moc nečítala. Zarazila sa, keď otáčala stránku. Prečo bola zrazu tak slabá, a prečo stále myslela na tú ženu v záhradách. Zahnala tie myšlienky a znovu sa ponorila do čítania.

 Videla aj to ako dosť Sloanov okolo nej na ňu hľadí trochu nepriateľsky. Odmietala si sňať Eldnarský plášť, a v Nardijských záhradách bolo viac Gorackov než  Eldnarov. Ten plášť im mal dať najavo, že je učená v niekoľkých druhoch mágie. Síce boli Nardijské Záhrady centrom vedomostí (spisovateľov, maliarov, sochárov... či iných umelcov), hlavne išlo o učenie mágie. Síce videla mnoho ešte len učedníkov bez plášťov ale zahliadla aj pár Magickov Zeme, či Vody, ktorými vládli Gorackovia. Eldnarov tu bolo len pár a každý skrýval svoje plášte. 

 Zdvihla hlavu a uvidela, ako do obrovskej miestnosti vchádza Magicka Zelenej, ktorú videla minulý deň. Donútila sa pozrieť znovu do knihy pred sebou. 

4.

 Eilain, Magica Zelenej, sa postavila vedľa muža so svetlými vlasmi. Bol to jej starý učiteľ. Prišla si sem prečítať pár zvitkov či kníh o učení mágie Ohňa. Chcela sa práve tú učiť ako ďalšiu.

 „Buď pozdravený Farlen.“ Pokynula krátko k učiteľovi. Ten jej pozdrav zopakoval.

 „Tiež buď pozdravená, Eilain.“ Odvetil a venoval sa ďalej svojej knihe. Aj keď bol len o 2 dekády starší od Eilain tak sa stále a márne učil mágiu Zeme. Eilain v jeho hlave cítila ako sa hnevá na svoju neschopnosť.

 Bez ďalších slov sa Eilain vydala k vysokému stolu, kde stál hlavný knihovník. Bol to veľmi učený muž. Poznal každé umiestnenie kníh, ich názvy aj väčšinu z toho čo obsahovali. Vypýtala si štyri knihy o Mágii Ohňa. Tri jej dal. Eilain videla, že sú označené červenou. Bola to značka Eldnarov... boli písané Eldnarmi. Takto si knihy už dávno označovali Eldnari a Gorackovia. Eldnari vládli Čiernou, Ohňom a Vzduchom. Gorackovia Zelenou, Zemou a Vodou. Zamračila sa na tú značku a pozrela na Hlavného Knihovníka.

 „Je mi ľúto ale Kniha Ohnivého Štítu je zajednaná.“ Pokynul krátko na ženu, ktorá sa skláňala nad stolom. Eilain v nej spoznala ženu, ktorá sa jej pýtala prečo sa Zelená môže používať v Záhradách. Vzala tri knihy a posadila sa vedľa Farlena. Snažila sa sústrediť na ich text, ale nešlo to. Jej oči stále blúdili k tej žene. Hlavne kvôli tomu, že na jej pleciach boli vidieť červené výložky, ktoré naznačovali, že má na sebe plášť Magicy Ohňa. Plášť samotný nevidela a tak nemohla vidieť aké znaky na ňom sú.

 „Čo sa deje, Eilain?“ spýtal sa po chvíli Farlan, keď cítil na sebe jej pohľad.

 „Čo to je za ženu,“ nenápadne pokynula smerom k žene, ktorá práve otáčala stránku knihy. „vidím že má plášť Magicy Ohňa.“

 Farlan na ňu len krátko pozrel a keď prehovoril bol v jeho hlase odpor.

 „Eldnarská Magica.“ Odfrkol zlostne. „Videl som jej plášť, vládne piatimi mágiami.“

 Eilain sa nadýchla... Piatimi!!! Pomyslela si ako musela byť tá žena stará, keď vládla toľkými druhmi mágie.

 Farlan na Eilain zamračene pozrel.

 „Vládne Ohňom, Vzduchom, ale hlavne vládne Čiernou a to Povolaním, Smrťou a Tieňom. Drž sa od nej ďalej.“ Mračil sa na Eilain ešte viac. Smrť a Tieň boli odnože Čiernej mágie, tak ako u Gorackov boli odnože od Zelenej - Život, Povolanie a Obrana. „Eldnarka." odfrkol znovu. "Keby toto nebolo neutrálne územie tak by som ju poslal do Melduru.“

 Eilain videla jeho pevne zovreté pery. Už na neznámu nehľadel, ale ona stále cítila jeho zlosť. Pozrela na neznámu, ktorá odložila knihu a hľadela na ňu so sklamaním. Ako mág, ktorý sa nič nové nenaučil. Vzala do rúk ďalšiu knihu.

 Eilain prekvapene videla, že odložená kniha je práve tá, ktorú chcela študovať. Odvážila sa vstať a pristúpiť k jej stolu.

 „Budiž pozdravená Magica mnohých.“ Mierne sa uklonila. Neznáma na ňu prekvapene pohliadla. Ale postavila sa a tiež uklonila.

 „Budiž pozdravená Magica Zelenej.“ Odvetila a posadila sa na svoje miesto.

 „Ja...“ začala Eilain, ale na okamih sa stratila v modrej. V modrých očiach tej neznámej ženy. Mali tak krásnu farbu, že ... oh u Helen, spamätaj sa, pomyslela si... „Máte knihu ktorú by som chcela študovať, a ak ju už...“

 „Akú knihu?“ prerušila ju Neznáma a hľadela na asi desať kníh na svojom stole. Nikto iný sa k nej neodvážil posadiť.

 „Knihu Ohnivého Štítu.“ Odvetila Elen.

 „Hmm...“ zašomrala Neznáma a otočila sa. Tú knihu odložila ďaleko na svojom stole a Eilain vtedy uvidela jej plášť. Červený plášť so štyrmi lemami. Biela pre mágiu Vzduchu a tri odtiene šedej pre mágie Čiernej. Samotný plášť bol červený a tým dávala najavo že vládne hlavne mágiou Ohňa. Eilain sledovala ako sa Neznáma načiahla pre žiadanú knihu, berie ju a podáva jej do rúk. Bez slov. Eilain len pokynula v poďakovaní a vydala sa k stolu kde sedel Farlan.

5.

 Aileen si precvičovala kúzla ohňa v cvičisku a vrhala do neba mnohé gule ohňa či nekonečný plameň. Tieto mágie ovládala priam dokonale, ale cvičenie rozširovalo jej magickú energiu. Každý Sloan bol o to silnejší ako často užíval tú ktorú mágiu. Nikto iný okrem nej na cvičisku nebol. A tak pár krát vyslala do neba kúzla čiernej... otrávené šípy, či ohnivú guľu ktorá sa po chvíli zmenila na vybuchujúcu guľu čierneho ohňa. Rozmýšľala či má vyskúšať čiastočne napísané kúzlo. Tvorila ho dlho. Bolo to povolávacie kúzlo Čiernej. Potom si to rozmyslela a pár krát sa po cvičisku premiestnila pomocou mágie Tieňov. Nemala a ani sa nechcela už nič ďalšie učiť. V Eldnarskej povýšenosti odmietala sa učiť niečo nové. Potom sa otvorili dvere a na cvičisko vstúpila pre ňu stále neznáma Magica Zelenej. Aileen sa len pred chvíľou premiestnila pomocou Tieňov do kúta cvičiska a tak ju tá Neznáma nevidela.

 Sledovala ako Neznáma skúša mágie ohňa. Nešlo jej to. Videla aj to, ako zlostne dupla do zeme a znovu to skúša.

 „Ach u Paroma.“ Zanadávala hlasne Eilain, v domnení že na cvičisku je sama.

 „Musíte sa naučiť vedieť ničiť.“ Zaskočila ju v myšlienkách Aileen. Vykročila z kútu cvičiska a postavila sa vedľa nej.

 „Ako to myslíte?“

 „Mágia Ohňa je síce aj časťou Zelenej, ale je hlavne o ničení a patrí predovšetkým do Čiernej. Ak nedokážete niekoho zabiť, tak ani nikdy nedokážete použiť Oheň.“ Odvetila Aileen. Natiahla ruku a k nebu sa vzniesla ohnivá guľa. Rýchlo a ľahko.

 „Som Magica Zelenej,“ odsekla Eilain. „nedokážem zabíjať.“

 Aileen mlčala, pozorovala jej krásnu tvár a rozpustené vlasy vlajúce v miernom vetre.

 „A čo keby ste niekoho museli zachrániť? Svojich učedníkov, alebo svojho Vyvoleného?“ spýtala sa po chvíli. Síce nevidela na tvári druhej ženy tetovanie súznenia, ale chcela nejak vedieť, či je zadaná. Každý Sloan mal vždy po Konečnom súznení na tvári, boku a tele tetovanie Konečného súznenia (konečné súznenie = svadba).

 Eilain na ňu pohliadla a zrazu sa poklonila s rukou na čele.

 „Myslím, že ak máme hovoriť o takýchto veciach, tak by sme sa mali predstaviť. Som Eilain, Gorackská Magicka Zelenej.“

 Druhá žena chvíľu váhala, ale potom sa tiež poklonila.

 „Som Aileen, Eldnarka, Magicka Ohňa, Vzduchu a Čiernej.“ Mierne sa otočila a ukázala svoj plášť. Eilain na porozumenie prikývla.

 „Bez urážky k vám, Aileen, ale udivuje ma, že nie ste ako Magicka Čiernej pod jej vplyvom.“

 „Možno vám len Gorack klame.“ Odsekla Aileen a stiahla svoju myseľ do úzadia.

 Eilain mlčala. Učila sa mnohé o Eldnaroch... a teraz videla Magicku Čiernej, ktorá jasne nebola pod jej vplyvom aj keď ju ovládala.

 „Ako ste to mysleli s tým zabíjaním?“ spýtala sa po chvíli mlčania.

 Tentokrát mlčala Aileen. Skúmala ju pohľadom.

 „Môžme vzdať dohodnutie, ctená Eilain?“ spýtala sa Aileen a tá prekvapene zdvihla obočie. Tak staré slová počula možno od Farlana a ten si na také slová spomínal len málo.

 „Záleží aká to dohoda bude.“ Odvetila.

 „Vy ma budete učiť Zelenú a ja vás Oheň.“ Riekla Aileen. „Myslím, že je to čestná dohoda, nemyslíte?“

 Eilain sa zabrala do svojej mysle. Áno, bola to čestná dohoda. Uklonila sa.

 „Jest tak. Vy budete učiť mňa a ja vás.“

 Aileen sa mierne usmiala.

 „Poďte, ukážem vám ako na to.“ Otočila sa a vyslala k nebu znovu ohnivú guľu. „Takže...“ stiahla svoje ruky k telu. „Čo by ste urobili v ohrození, keby ste mali umrieť vy alebo niekto z vašich učedníkov?.“

 Eilain chvíľu mlčala, potom odpovedala zeleným štítom okolo seba. Zvučal trochu bleskom... ktorý sa občas zarazil do zeme.

 Aileen sa zamračila. Eilain odpovedala obranným kúzlom. Videla tenučkú stenu štítu Zelenej. Siahla po ňom. Okamžite však ruku stiahla. Zasypela bolesťou. Dotknutie sa Zeleného Obranného štítu bolelo. Pozrela na svoju ruku a videla na nej kvapky krvi.

 Eilain na ňu žalostne pozrela.

 „Pomôžem vám.“ Riekla bez zmyslu a váhania. Hneď zovrela Aileeninu ruku v svojej. Tá sa v okamihu vyliečila.

 Aileen pozerala na to malé kúzlo potešene a zároveň zdesene. Cítila hlavne jemný dotyk Eilaininých rúk.

 Prehltla a tvrdo svoju ruku vytrhla z rúk Eilain.

 „Musíme sa učiť, či nie?“ riekla a videla ako Eilain spúšťa ruky k svojmu telu. Prikývla.

 „Vy mňa Oheň a ja vás Zelenú.“ V hlave jej však stále prebiehala myšlienka, že Aileenine ruky sú tak krásne jemné. Netušila, že rovnaké myšlienky má aj Aileen.

6.

Táto kapitola nie je plne dopísaná!

Prešli osem krokov (rokov), počas ktorých sa vzájomne učili svoje znalosti mágie. Eilain však cítila, že sa učia aj niečo viac. Po každý krát, keď pozrela na Aileen tak sa jej srdce rozbehlo ako divé. Ruky sa jej potili a nemohla sa sústrediť na učenie. A keď sa jej Aileen pár krát dotkla aby jej ukázala, že nesprávne drží ruky, tak priam omdlievala.

 Čo sa to u Paroma so mnou deje? Pýtala sa sama seba v duchu. Potom to spoznala. Zamilovala sa. Najhoršie na tom bolo to, že nevedela, či to isté cíti aj Aileen. Tá bola v svojom konaní, vyjadrovaní vždy pevná... nikdy sa len ani nezatriasla. Eilain cítila sklamanie. Nevedela ako zistiť, či je Aileen jej Vyvolená. Pretože len Vyvolený cítili to isté.

7.

 Kráčali spolu po Nardijských záhradách. Aileen trochu zahanbene ukazovala čo ju Eilain naučila. Bolo to tak dávno od ich prvého stretnutia.

 „Kvetinka.“ Zamračila sa Aileen a natiahla ruku. V nej sa objavila skutočne kvetina.

 Eilain sa zasmiala. Nie pohŕdlivo. Iba ako sa zasmeje učiteľ nad žiakom ktorý nechce počúvať.

 „Je to rosaria.“ Eilain sa krátko dotkla kvetu v Aileeninej ruke. Tá držala kvet a ruku pred sebou ako keby sa toho bála. Lenže kvetina bola trochu priesvitná a nepresvedčivá.

 „Je pre vás, Eilain z rodu Gorackov.“ Zašepkala ticho Aileen. Kvetina sa stratila. Potom však sústredila svoju mágiu na tú jedinú vec a znovu ruku otvorila. Bola v nej krásna rosaria... biela, a s temnou vôňou.

 Eilain zastavila. Stáli spoločne uprostred prázdnej záhrady... teda prázdnej... okolo nich bola príroda... bola okolo Helen. Eilain v tej chvíli mysľou prebiehali myšlienky ako spoznať či je Aileen jej vyvolená. Vzala z jej rúk kvetinu a ovoniavajúc ju mlčala.

 „Je to zvláštne ako sa dokážeme meniť.“ Riekla zrazu ticho Aileen. Eilain na ňu prekvapene vzhliadla a nechápavo pokrútila hlavou.

 „Keď som sem prišla, bola som Eldnarka, ktorá nechcela nič vidieť. Nič sa učiť. Nenávidela som Gorackov.“ Začula ako Eilain zlostne sykla a tak sklonila smutne hlavu. „Potom som vám pozrela do očí v tej záhrade ako ste učili deti. A ja som zrazu chcela čítať básne. Chcela sa učiť nové veci, spoznávať.“ Hlas jej zaváhal a vzhliadla. Uvidela, že Eilain tiež zdvihla hlavu a v jej zelených očiach hrá očakávanie. „Spoznávať vás a byť s vami. Už nie ako hlúpa Eldnarka, ktorá nič nevidí. Ale ako žena. Je neuveriteľné ako sa zmení svet keď sa zamilujete.“

 Eilain sa rozbúšilo srdce ako šialené.

 „Zamilujete?“ spýtala sa ticho. Zistila že má úplne v hrdle sucho.

 „Áno.“ Zašepkala podobne Aileen. Stála a čakala. Vedela, že viac už povedať nemôže... nevie. Len pozerala na Eilain a s malým srdiečkom dúfala, že niečo povie ona.

 „Nie si hlúpa Eldnarka. Si tak krásna a Helen ti nadelila toľko múdrosti.“ Zašepkala Eilain a odhodlala sa urobiť to čo strašne chcela. Pustila kvetinu zo svojich rúk a opatrne pohladila Aileen po tvári. Videla ako Aileen na okamih privrela svoje modré oči. Eilain to pripadalo ako najkrajší dotyk na svete. Prenikol jej z prstov ruky do celého tela. Prekvapene zistila, že jej vystúpili bradavky a v lone sa objavilo príjemné tepanie vlastného srdca. Nikdy predtým sa jej to nestalo.

 Aileen k nej pristúpila bez ďalších zdvorilostných rečí ju jemne pobozkala na pery. Eilain sa mierne podlomili nohy a ak objala Aileen okolo krku, dúfajúc, že obe nespadnú. Ucítila ako sa Aileen nežne dotýka jej pier, hladí ich a mazná sa s nimi. Nemala poňatia ako dlho to bolo, ale Aileen sa odtrhla ako prvá, keď začula zadunenie zvonu. Oznamoval pár minút do začiatku novej hodiny. Pohladila Eilain po tvári.

 „Tak strašne som sa bála to urobiť, Eilain. Nevedela som čo ku mne cítiš.“

 Eilain sa pozrela k nebu a krátko sa zasmiala. Potom znovu pohliadla do Aileeniných očí.

 „Aj ja som sa bála, Aileen.“ Zaváhala či hovoriť ďalej. „Tak príšerne som sa bála. Každý môj kúsok mysle, či tela po tebe túži a to veľmi dlho.“

 „Každý kúsok?“ spýtala sa Aileen a Eilain videla v jej očiach zvláštny svit.

 „Každý.“ Odvetila a ucítila ako sa Aileen od nej trochu odtiahla. Takmer šokovane pocítila ako jej Aileen pokladá svoju ruku do jej vlastného lona. Do miesta kde tak silne cítila pulzovanie. Stuhla.

 Aileen pozorovala jej tvár niekoľko okamihov. Nevedela či ju to bolí, alebo sa jej to páči. Zablúdila do Eilaininej mysle a zistila, že tam nie je. Eilain sa vznášala niekde vysoko v oblaku rozkoše.

 Aileen opatrne pohla svojou rukou v jej lone a Eilain zastonala. Jej telo sa prudko pohlo voči jej ruke... a Aileen pokračovala hľadiac jej do tváre. Cítila ako Eilain tvrdo zanára svoje ruky do jej ramien. Nevadilo jej to. Páčilo sa jej to.

 Keď sa Eilain dotkla vrcholu tak vedela, že Aileen je jej Vyvolená tak jasne ako to nikdy nevidela. Po chvíľke sa upokojila a odmenila Aileen rovnakými dotykmi. Nadšene pozorovala ako sa aj Aileen vznáša v hmle rozkoše a dokonca kričí jej meno.

 Pevne sa objímali. Obe mali nohy ako steblá trávy vo vetre. Aileen siahla za Eilain a zovrela strom za nimi aby nespadli.

 Aileen ju pobozkala na tvár a potom svoje bozky presunula na jej krk. Eilain blažene zastonala.

 „Chcem ťa vidieť nahú, chcem sa ťa tak dotýkať.“ Zašepkala jej Aileen do ucha a jemne jej zovrela ústami lalôčik. Eilain sa prudko zakusla do pery. Cítila ako Aileen siaha na sponu jej tuniky. Tá jediná držala jej oblečenie pokope.

 Natiahla ruku a odtrhla sa od nej.

 „Aileen.“ Vysloviac meno svojej Vyvolenej sa jej telo zachvelo v túžbe. Odolala tomu. „Večer, v mojich komnatách.“

 Zaznel hlasný zvuk zvonu ktorý ohlasoval ďalšiu hodinu. Eilain vedela, že za pár sekúnd do záhrad prídu jej učedníci. Odtrhla sa od Aileen a uhladila si vlasy.

 Tá sa tvárila sklamane a zároveň potešene.

 „Večer.“ Riekla jediné krátke slovo a vytratila sa tak ako prichádzali Eilainini učedníci.

8.

 Niekoľko dní si len odovzdávali odkazy.  Pomocou kníh. Aileen predala Eilain svoju knihu a Eilain svoju. Vždy so skrytými znakmi.

 Potom prišiel večer kde Eilain nepochybovala. Vedela, že Aileen príde.

 Obliekla sa do svojho najkrajšieho oblečenia, tuniky, krásne zelenej a priesvitnej. Upravila sa, a natrela temne voňajúcim olejom z jaslenin. Jaslenine boli kvety, kríčky, temne voňajúce aj keď nenápadné.

 Kráčala po svojich komnatách mnoho krokov. Začula klopanie.

 Otvorila, nikto však za dverami nebol. Zarazene sa zamračila a hneď...

 „Prepáč,“ ozval sa hlas spoza nej. „musela som sa zbaviť svojho larha.“ (larh - nežiadaný učedník)

 Eilain sa zamračila ešte viac, keď uvidela Aileen uprostred svojich komnát. „Vieš dobre že Čierna mágia...“ začala.

 „Viem, drahá Eilain.“prerušila ju Aileen. „Ale nemohla som sa ho inak zbaviť.“

 Eilain videla ako Aileen drží v rukách veľkú drevenú krabicu. Na jej vrchu boli nejaké knihy.

 „Čo si to doniesla?“ spýtala sa. Eilain sa napriek túžbe objať Aileen odhodlala na niečo iné. Zapálila kadidlá, a postupne začala zapaľovať sviečky okolo nich. Robila to pomocou Mágie Ohňa.

 Aileen stále hľadela na krabicu pred sebou. Vytiahla jednu knihu. Jej ruky spoločne s knihou sa napriahli k Eilain. Tá sa zastavila.

 „Sloanské básne súžitia.“ Zašepkala Eilain keď uvidela obal knihy. Položila opatrne knihu vedľa seba a dokončila to čo chcela. Všetky sviečky horeli.

 A ona bola pripravená.

 „Toto je víno, ktoré....“ Aileen chcela z krabice vyňať karafu plnú vína, ale Eilain ju zarazila. Drsným a jednoduchým gestom. Proste ju k sebe otočila a hneď pobozkala.

 Eilain už nechcela priateľské dotyky. Chcela milovanie, chcela súznenie.

 Krátko vnikla svojim jazykom do Aileeniných úst. Tá jej bozk trochu zaskočene opätovala. Potom sa však odtiahla a vzala ju za ruku. Viedla ju k posteli, ktorú videla. Pri jej okraji to bola ona ktorá pobozkala Eilain ako prvá. Bez ostychu siahla na jej sponu na tunike a tá spadla na zem. Aileen trochu odstúpila a prehliadla si Eilain. Tá sa červenala.

 „Ani nemôžem uveriť ako krásnu ťa Helen stvorila. Si nádherná.“ Zašepkala Aileen. Znovu objala Eilain a pobozkala ju.

 Tá našla Aileeninu sponu a odhalila ju. Vedela, že slová už nemusia používať, boli spojené viac než telom, ale mysľou. Vyslala k nej myšlienku, že je rovnako krásna ako ona. Cítila ako sa Aileen potešene usmieva v mysli, keď ju jemne položila na posteľ. Aileenine ruky sa snažili dotknúť každého miestečka na Eilaininom tele... okrem jediného. Hladila Eilain jemne, a Eilain jej dotyky opätovala.

9.

 Eilain a Aileen spolu na cvičisku ukazovali jedna druhej čo sa od seba naučili. Aileen na nebi vytvorila trochu divne vyzerajúci kameň a Eilain ho ohnivým kúzlom zostrelila. Po každý krát keď sa jej to podarilo tak sa šťastne zasmiala. Aileen sa len mierne usmievala. Bola spokojná, že vidí ako sa Eilain dobre naučila kúzlo a to vďaka nej. Nikdy predtým nikoho neučila. Teraz zisťovala, že sa jej to páči a dokonca že jej to ide.

 Prezrela prázdne cvičisko a Eilain krátko pobozkala na ústa.

 „Výborne.“ Pochválila ju a Eilain sa šťastne usmiala.

 „Keď som už prišla na podstatu, tak je to ľahké.“ Riekla a odstúpila od Aileen. Vždy v jej blízkosti myslela na súznenie. Hlavne to posledné, keď súzneli obojmo (obojmé súznenie - za pomoci mágie aj tela, kedy sa Vyvolený Sloania zmenia na magický oblak. Iba pri tomto akte môžu Sloania splodiť dieťa - aj dve ženy). Potom sa zamračila, pretože z Aileen zacítila Čiernu a potom zlosť.

 „Čo sa deje?“ spýtala sa opatrne a videla, že sa Aileen mračí.

 „Cítim Oheň a Čiernu. Niekde v ...“ Aileen nedokončila, zamračene sa rozhliadla po aréne. Nikto nikde nebol.

 „Predtucha?“ opýtala sa Eilain a pocítila ako jej nepríjemne telom prebiehajú zimomriavky. Vedela, že niektorý mágovia Čiernej mávajú predtuchy, niečo ako náhľady do budúcnosti. Niekedy neisté ale dosť často sa tie predtuchy plnili.

 Aileen len zúfalo pokrčila ramenami. Eilain videla, že sa začína upokojovať a v tej chvíli sa do arény otvorili dvere. Začula zlostný ston z Aileeninho hrdla. Do arény vstúpilo tucet Eldnarov. Rozhodne Eldnarov. Vojakov v brnení, síce bez zbraní ale stále rovnako vyzerajúcich nebezpečne.

 Eilain pozrela na Aileen a zarazila sa. Aileen sa vypla a jej tvár bola úplne neutrálna. Nič o jej pocitoch nehovorila. Krátko sa snažila nahliadnuť do jej mysle, ale ako keby ju odtiaľ Aileen priam vykopla. V mysli sa jej objavili veľké dvere, ktoré sa prudko zavreli. Pohliadla na vojakov. Jeden z nich, ktorého znaky na brnení nepoznala (nepoznala ani kov z ktorého brnenie je) pristúpil k nim a hlboko sa Aileen poklonil. Vtedy nejak Eilain došlo, že Aileen má u Eldnarov veľmi vysoké postavenie. Vojak sa klaňal až takmer k zemi.

 „Budiž pozdravená Aileen, keh-ta Eldnarov.“ Odhalil plášť a otvoril časť svojho brnenia na hrudi, kde si Eldnarovia vždy schovávali dôležité správy. Vytiahol odtiaľ zvitok a s ďalším poklonením ho podal Aileen. „Mám pre keh-ta nové správy od Eldnara.“

 Aileen si s bledou tvárou vzala zvitok a roztiahla ho. Jej oči prebiehali riadky písané zvláštnym písmom podobajúcim sa rôznym vlnkám a špirálam. Zbledla ešte viac.

 „Poznáte svoje rozkazy?“ spýtala sa, keď dočítala. Zvinula zvitok a schovala si ho v malej kapse na chrbte.

 „Áno, keh-ta.“ Odvetil vojak, stále mal sklonenú hlavu v úctivosti.

 „Tak ich vykonajte, ale ticho. Toto je neutrálne miesto, kde násilie nesmie byť použité. Chápete to?“ spýtala sa vojaka.

 Ten na ňu pohliadol trochu prekvapene a obzrel sa či to chápu aj ostatní z jeho skupiny. Prikývol.

 „Rozumieme, bude to v tichosti, ctená keh-ta.“ Odvetil.

 „Môžete ísť.“ Aileen sa od nich odvrátila. Vojaci opustili arénu ticho a nemo, okrem krátkeho poklonenia.

 „Aileen?“ dokázala sa Eilain spýtať po veľmi dlhej chvíli mlčania. Sledovala ako Aileen stojí pred veľkou pláňou volanou aréna či cvičisko. Hľadela do neba a pevne zvierala ruky. Keď ju Eilain oslovila tak odmietavo pokrútila hlavou. Eilain sa rozhodla k nej prikročiť. V tej chvíli ucítila z nej tak silne Čiernu, že jej až prišlo zle. Zastavila sa a ... mlčala.

 „Odstúp, prosím.“ Zašepkala Aileen „Čo najďalej, nechcem ti ublížiť ale potrebujem to zo seba dostať.“

 Eilain váhala či to má urobiť. Nevedela čo sa deje. Potom však radšej ustúpila do vzdialeného rohu cvičiska.

 Aileen napriahla ruky a z nich vypríštilo mohutné kúzlo Čiernej... dlhý a nepretržitý prúd čierneho ohňa. Aileen kričala... kričala zlosťou a bolesťou. Trvalo dlhé kroky kým to prešlo a Eilain sa na to len bezmocne pozerala. Keď však Aileen skončila, tak videla ako sa rúti k zemi na kolená. Aileen plakala.

 Eilain k nej priskočila a pevne ju objala. Nasledujúce ticho prerušila až keď cítila, že Aileen sa chce od nej odtrhnúť.

 „Tak povieš mi čo sa deje?“

 Aileen na ňu pohliadla opuchnutými očami od plaču. Potom odvrátila tvár a takmer mŕtvym hlasom riekla:

 „Včera Gorackovia zabili Eldnarovi brata. Neviem kto je na vine, ale...“ na okamih zmĺkla aby svojim slovám dala váhu. „sloanská vojna začala.“

 Eilain mĺkvo hľadela na ženu pred sebou. Eldnarku... Magicu mnohých. Milovala ju stále. Vedela však čo tie slová znamenajú. Vojna... Gorackovia a Eldnari sa budú už teraz otvorene zabíjať. Už žiadne prieskumné misie, už žiadne krytie. Proste vojna. A oni dve boli medzitým dvoma mlynskými kameňmi spoločne so svojou láskou.

 „Čo budeme robiť?“ spýtala sa keď už to ticho nemohla znášať.

 Aileen sa postavila a zotrela si z tváre slzy. Pohliadla na ňu.

 „Nikdy som ti to nepovedala, ale asis to tušila.“ Nezdvihla hrdo hlavu tak ako kedysi. Hovorila len tak aby to vedela. „Som keh-ta, hlavný generál Eldnarských vojsk.“ Aileen videla ako na ňu Eilain smutne pozrela. „Ja ich musím viesť.“ Sklonila hlavu a Eilain pocítila konečne na čo myslí. Utiecť... spoločne s ňou... ale žiť vo vyhnanstve na pokraji Melduru. Potom ucítila ako Aileen tú myšlienku odvrhuje, pretože nechcela aby Eilain žila bez svojho národa. „Naše cesty sa teraz rozchádzajú, ctená Eilain “ Riekla Aileen. Odstúpila od Eilain a mierne sa poklonila.

 Eilain v tej chvíli hlavou lietali tisícky myšlienok ako to zastaviť. Ako byť so svojou Vyvolenou. Všetky boli zväčša naivné, ako keď rozmýšľa zamilovaný človek. Vedela že jediná myšlienka je správna.

 „Neodchádzaj, prosím.“ Natiahla ruku a v jej očiach sa objavili slzy.

 Aileen zareagovala... nie však tak ako Eilain dúfala.

 „Vždy ťa budem milovať. Ak Helen dá, tak sa nikdy nestretneme na bojisku. A ak ona dá tak sa stretneme znovu ako Vyvolené. Dala si mi do srdca nádej, dúfam, že ju nestratím.“ Odvetila a rýchlymi krokmi opustila arénu.

 Eilain sa rozplakala. Plakala dlho. Keď sa odhodlala vstúpiť späť do Nardijských hál tak zistila, že v nich je oveľa menej Sloanov. Oveľa menej.

 Eldnarský vojaci odviedli každého Eldnarského Mága, či dieťa. Nardijské komnaty boli zrazu tak tiché a osamelé. Dokonca aj belostnezelené múry Najdijských záhrad chátrali. Vyzerali skôr ako šedé, než zelené.

 Eilain prikročila k jednému z múrov a opatrne sa ich dotkla. Hneď odpadol kus múru a ona smutne sklonila hlavu.

 Nardijské záhrady sa rozpadali... niekdajšie spojenie Gorackov a Eldnarov bolo zrušené.

10.

 Všetko bolo zle, tak zle. Gorackovia a Eldnari sa zabíjali... a Eldnari prehrávali. Aileen zabudla na nádej vo svojom srdci. 

 Stála na pokraji Sethských pláni, kde prehrali poslednú bitku. Videla v mysli tú pokoru akú jej armáde Gorackovia zasadili. Zničili značnú časť jej armády. Zarazila sa v svojom myslení. To nebola predsa jej armáda. Zrazu sa jej do mysle vkradol tichý hlas.

 Tvoja armáda, môžeš a vieš ich predsa ovládať. Tak to urob. Veď to rýchlejšie vyrieši túto vojnu. A ty môžeš byť o to skôr so svojou vyvolenou. To je tvoj osud, urob to...

 Aileen odolávala tomu šepotu. Ale v časti svojej mysle vedela... nie... chcela tomu veriť. Čím skôr to ukončí tak uvidí tvár Eilain. Zatvorila oči a cítila v tvári prudký vietor, ktorý jej rozstrapatil dlhé čierne vlasy a rozovial Eldnarský plášť. Vmietol jej do tváre aj spálenú pôdu a prach. Ten šepot bol tak zmyselný a podmanivý, vysvetľoval všetko. V jej mysli začala hrať iba jediná vec... čo najrýchlejšie túto vojnu ukončiť. Nech sa hneď potom môže stretnúť s Eilain.

 Otvorila oči a kto by ju vtedy videl, tak by uzrel, že sa zmenili z modrej na čiernu. V jej tvári hral úsmev.

 Vytiahla spod brnenia zvitok, ktorý písala už od dôb čo sa učila Čiernej. Rozvinula parpal a prebehla slová písané jej vlastnou rukou.

 Urob to, o to skôr... šepoty v jej mysli ju stále nabádali a ona sa im poddala.

 „Tu som a stojím...“ začala nahlas čítať slová zvitku (čítanie parpalu nahlas je u Sloanov zakázané). Cítila ako sa jej ruky chvejú po každom slove. Brnenie na jej tele sa rozohrievalo až do biela. „a chcem povolať to čo prináleží Paromovi. Chcem aby to prináležalo mne!“ Vykríkla posledné slová a nad jej hlavou sa objavil temný mrak. Bol tvorený z popola a prachu. Aileen s bolestným úškrnom v tvári pozerala na ten div. Pomaly pokľakla. „Im Parom tru!“ vykríkla a vtedy sa v oblaku zjavili dve žlté oči. Vypríštil z nich prudký vietor, ktorý ju zmietol na zem a ona po pár kľakoch dokázala vstať. V prvej chvíli sa pozrela na svoje telo. Myslela si, že ju to horiace brnenie spálilo, ale nebolo to tak. Zmenilo farbu na čiernu a ona videla, že je poskladané z nejakých šupín. Pozrela nad seba. Mrak sa utíšil a ona uvidela čo povolala z Melduru.

 „Slúžim ti verne, Aileen, Magica Čiernej.“ Ozval sa hlboký hlas pred ňou z upadajúceho prachu.

 Aileen sa usmiala.

11.

 Vojna sa tiahla, napriek tomu, že Eldnari mali zrazu nevídane silnú zbraň, ktorú žiadny Gorack vedel popísať. Zničila každú posádku vyslanú na územie Eldnarov, cez čiaru hranice. Nikto zo zvedov sa nevrátil.

 Aileen postávala vedľa svojho povolaného sluhu. Vedela, že niečo je zle. Tušila to, Mágia Smrti ju však ovládala.

 Vedela dobre, že Eldnari začínajú vyvažovať svoje váhy. Vďaka Aileeninej zbrani. Smiala sa až šialene každú noc v svojom stane nad tým, keď si spomenula na vydesené tváre Gorackov, keď uvideli to čo povolala. Boli to však doposiaľ len malé boje. Možno sto Eldnarov proti dvesto Gorackom. Z Gorackov po strete ostal len prach, z Eldnarov bol zranený možno jediný mág, či novic. Na začiatku vojny pred 420 krokmi bol pomer Eldnarov a Gorackov veľmi rozdielny. Eldnarov bolo možno tak päťdesiat tisíc, Gorackov takmer dvesto tisíc. Gorack vždy posielal do boja len vyrovnané vojsko, ako keby sa vždy snažil o rovnováhu bojujúcich armád. Ako keby sa snažil dať Eldnarom šancu. Končievalo to vždy Gorackovou výhrou. Napriek tomu, že Eldnari mali na svojej strane mocných mágov Čiernej. Avšak neskúsených mágov Čiernej.

 Po novom boji, však nastala zmena. Desať bojov, kde zhynula celá Goracká armáda sa sám Gorack rozhodol, že musí vyslať celú armádu. Eldnar sa rozhodol rovnako. Mal prísť posledný boj... z viac ako tridsaťtisíc Gorackov ostalo len dvadsaťtisíc, a z Eldnarov sotva osem tisíc. Sám Gorack chcel vidieť tú tajomnú zbraň, o ktorej počul len pár slov z úst umierajucich mágov. Nedokázali prežiť, nikto nevedel prečo, ale ich popáleniny sa nedali vyliečiť. Oheň, oheň... oheň... opakovali zomierajúci bojovníci Gorackov.

12.

(V prvej osobe Aileen, Magica Eldnarov)

 Stála som znovu na pokraji spálených Sethských pláňach. Videla som dobre v diaľke kde je tábor Gorackov. Ich stany. Videla som ich vďaka svojmu sluhovi. Mardockovi. Dával mi do očí svoj nadmerný zrak. Teraz ležal za mnou a pozoroval ma. Ako vždy pred bojom... skúmal moju myseľ. Bola som mu otvorená. Začula som ako sa zasmial.

 „Tešíš sa keď zničíme Gorackov.“ Zadunel svojím hlasom. Bol to darqan. Jeho čierne plazie telo bolo mohutné, hlavu mal obrovskú s veľkou tlamou a na hlave snáď tisícky šedivých rohov. Dlhý chvost a perute krídiel obsypané šupinami, tak tvrdými, že nimi nedokázal preniknúť ani Sarian, najtvrdší Sloanský kov. Štyri krátke nohy robili z neho na zemi trochu nemotorného tvora, ale vyvažoval to dlhý chvost zakončený takmer oštepom. Bol však nádherný, to nikto ale nevidel. Jeho mohutné krídla, mohutnú hruď, obrovskú tlamu plnú zubov. Ja, Aileen, som najviac obdivovala jeho kožu, či šupiny. Kto sa na neho skutočne pozrel musel vidieť jeho skutočnú krásu...

 Pozrela som na neho a usmiala sa.

 „Dnes príde koniec. Gorack vyslal svoj celý národ, tak ako my. Lenže my sme silnejší.“ Zasmejúc som hrdo zdvihla hlavu a pohladila Mardocka po hlave. Ten odhalil tlamu plnú zubov v náznaku úsmevu.

 Zaznel roh, zvolávajúci Eldnarov do šíkov. Pozrela som na Mardocka. Ten bol pripravený. Znovu som sa chladne usmiala.

 „Dnes zvíťazí Čierna. Pravda Eldnarov.“ Zašepkala som a vysadla na Mardockov chrbát. A ja zase budem so svojou vyvolenou... pomyslela som si ešte, ale túto myšlienku som pred Mardockom ochránila len pre seba.

 Z oboch armád zaznel zvuk rohu na útok. Ja som však s Mardockom čakala. Pozorovala som, ako Eldnari márne útočia na silnú obranu mágov Zelenej. Teraz však prišiel čas pre nás. Pokynula som mysľou Mardockovi a ten sa vzniesol do neba. Vzlietol a vydal sa nad hlavy Gorackov. Len čo sme sa ocitli nad ich hlavami tak som mu dala príkaz. Mardock vychŕlil z svojej tlamy dlhý dračí oheň a Gorackovia začali umierať, začali hynúť.

 Sediac na Mardockovom chrbte, v brnení z jeho šupín som si pripadala neporaziteľná. Videla som mnoho Gorackov zrazu utekať. Pred mojim sluhom Mardockom.

 „Pristaň,“ prikázala som mu. Mardock ma poslúchol a ja som zoskočila z jeho chrbta. „chcem sama zničiť pár tých Gorackých hníd.“ Naznačila som mu aby ďalej ničil Gorackov keď ich zahliadne. Sama som sa vydala po vlastných nohách k Gorackej armáde držiac v ruke svoj ohnivý meč. Mala som na sebe čierne brnenie, vedela som, že vďaka nemu ma kúzla nemôžu zraniť, alebo to dokážu len minimálne. Bokom oka som videla ako Mardock ničí všetko čo mu stálo v ceste a vzďaľuje sa odo mňa. Ja som ničila rovnako a vysielala som jedno Čierne či Ohnivé kúzlo za sebou a zabíjala ďalších a ďalších Gorackov. Zazrela som jednu Magicu Vody ako ku mne vrhá svoje kúzlo, ľahko som odolala, bola veľmi mladá. Vsala som jej kúzlo a vrhla jej naspäť kúzlo Ohňa. Vybuchlo jej priamo do tváre. Rozhliadla som sa okolo a videla len mŕtve telá Gorackov. Mala som chuť sa potešene smiať. Môj plán sa daril. 

 V mysli som začula slová Zelenej, slová liečiteľa a bez myšlienok som sa otočila k Magice Vody, ktorú som predtým zranila. Vyslala som tým smerom to najsilnejšie kúzlo Ohňa aké som poznala... Ohnivý Záblesk.

 V momente, keď som vyslala kúzlo a otočila sa tak som uvidela známu tvár. Eilain... skláňala sa nad Magicou Vody a snažila sa ju vyliečiť. To boli tie slová Zelenej, ktoré som začula v mysli. Vydesene som sledovala ako moje kúzlo Ohnivého Záblesku mieri priamo na ženu, ktorú som tak milovala.

 „Zradila si našu lásku.“ Zaznelo mi hlavou a videla som ako Eilain prekvapene... vydesene hľadí do mojej tváre. A ja som vedela, že hovorí pravdu. Vydesilo ma to tak strašne, že som úplne bez zmyslu použila kúzlo Čiernej na spomalenie času. Všetko okolo bolo zrazu ako keby zamrzol čas. Pozrela som sa na Sloanov v diaľke. Bili sa, ničili sa, zabíjali... Mardock vysielal z tlamy svoj dych v podobe Ohňa, avšak on jediný bol nezasiahnutý mojím kúzlom. Eldnari vysielali na Gorackov svoj Oheň či Vietor a Gorackovia ničili Eldnarov svojimi kúzlami Zeme či Vody.

 A ja som sa zháčila...

 U Helen... pomyslela som si zrazu... čo som to urobila?

 Nie... kričalo moje vnútro, pohliadajúc na Ohnivý Záblesk, ktorý sa približoval k mojej milovanej. Vtedy mi prebehli hlavou pravidlá Starej pravej mágie:

 1 učiť sa a pozorovať

 2 čítať slová mágie

 3 porozumieť slovám mágie

 4 použiť mágiu

 5 naučiť sa ju používať

 6 nikdy nepoužiť mágiu ak ju nemyslíš vážne

 7 používať mágiu len v prospech Solanov a Helen

 8 nikdy však nevysloviť slová mágie nahlas (toto bolo neodpustiteľné, nahlas vyslovené slová sa nedali zobrať späť).

 Prísaha mágov... kedysi keď ešte neboli Eldnari a Gorackovia.

 Nepísanými pravidlami bolo aj to, že niektoré kúzla sa dajú odvolať, zrušiť, vrátiť. Ale vždy to bolo s utrpením Mága.

 Ja som teraz sledovala ako moje vlastné kúzlo mieri k mojej milovanej. Zavrela som oči a znovu ich otvorila, zmenili sa z čiernej na modrú. Vyslala som všetku svoju silu na vrátenie svojho kúzla. Napriahla som k tomu kúzlu všetky svoje sily. Sledovala som ako sa Ohnivý Záblesk, ktorý mal zabiť Eilain a Magicu Vody, zastavuje ani nie krok pred nimi. Guľový blesk plný ohňa sa zastavil a ja som vedela, že vrátenie kúzla zasiahne mňa.

 Poď ku mne, chcem ťa späť... pomyslela som si znovu a ohnivá guľa sa pred telami Eilain zatriasla. Poď.... vyriekla som trochu podesene. Nevedela som čo mám čakať. Nikdy som nepoužila svoje vlastné kúzlo proti sebe. Znenazdania spomalenie Čiernej času pominulo. Ohnivá guľa sa začala vracať ku mne. Vytvorila som bezmyšlienkovito mocný štít Ohnivej. Zaprela som sa nohami do pôdy a čakala kedy ma moje vlastné kúzlo zasiahne.

 Vedela som, že som mocná Magica, ale toto bolo nad moje sily. Ohnivá guľa sa ku mne vrátila... prvý zásah pohltil Ohnivý štít... oheň pohltil oheň, potom môj štít zasiahlo jadro Ohnivého Záblesku. Vyhodilo ma to do vzduchu a ja som letela niekoľko desiatok kľakov ďaleko. V bláznivosti som si pomyslela, že ak budem zabitá svojím vlastným kúzlom, tak budem asi prvá hlúpa Sloanka. Držala som stále však v rukách Ohnivý štít a letiac vzduchom som myslela na Eilain. Prudko a tvrdo som dopadla chrbtom na niečo tvrdé. Vyrazilo mi to dych, ktorý sa zmenil na bolestný výkrik. Vtedy som si uvedomila, ako silná som, a čo dokážem. Bola som tak silná aj bez Mardocka, veľmi silná.

 Začula som rev Mardocka, ktorý mal v prvom rade ochraňovať mňa. Predieral sa cez Eldnarov ku mne. Ja som pozrela smerom, kde som videla predtým Eilain. Tá vyliečila zranenú Magicu Vody a spoločne utekali z bojiska.

 Vydýchla som si v duchu. Stále som však nemohla nabrať dych, ktorý som si vyrazila pri lete vzduchom. Pozrela som na Mardocka a ten sa chystal chŕliť oheň.

 „Nie,“ vykríkla som v duchu a zašepkala len perami. „odnes ma odtiaľto. Preč. Hneď.“ Omráčene som vysadla na jeho chrbát a donútila ho aby vzlietol. Bral ma preč z bojiska. Popletene som z výšky videla ako Eldnari utekajú, keď nemali po boku Mardocka. Sťahovali sa.

13.

Aileen zamierila do hôr. Svoju myseľ pevne uzavrela, pretože cítila ako Mardock chce v nej pátrať prečo zrazu prestala bojovať.

 Pristála na spálenej lúke a ona si zo smútkom uvedomila, že je to lúka, ktorá kedysi bola súčasťou Nardijských záhrad. Zaťala zuby a zoskočila z dračieho chrbta.

 „Prečo sme prestali bojovať?“ spýtal sa Mardock hlbokým hlasom, ktorý jej rezonoval v celom tele.

 Len pokrútila hlavou. Prešla k mŕtvemu stromu, ktorý sa uprostred rovnako mŕtvej lúky týčil až hriešne. Oprela sa oň dlaňami a sklonila hlavu. Tou jej prebiehala na teraz jediná myšlienka „U Helen, čo som to vykonala?“ Potom jej hlavou prebehla tvár Eilain  Vyzerala tak smutne až ju z toho začalo bolieť srdce. „U Helen, ona bola tak strašne smutná keď ma videla.“ Pomyslela si a krátko pozrela na Mardocka, ktorý si čistil šupiny. Utkvelo v nich pár šípov, ale inak bol nezranený. Potom pozrela znovu na mŕtvy strom a spoza seba ucítila hrôzu. Mardock by ich všetkých zabil, keď by skončila vojna. Ju nie... to by nedokázal. Nedokázal by zabiť svoju stvoriteľku a ona by sa musela pozerať do umierajúcich tvári všetkých Sloanov. Jej národa. Tá hrôza, ktorá ňou prechádzala bola tak obrovská, že sa musela tvrdo kusnúť do jazyka aby sa nerozplakala. Plakať nemohla, nesmela. Mardockovi by dala zámienku prečo ďalej zabíjať. Premýšľala čo ďalej robiť. Sloanov už nemohla vidieť umierať. Cítila to jasne v svojom srdci. Mardock bol v podstate nesmrteľný, ale to vlastne boli aj Sloania. Lenže Sloania neboli imúnny voči mágii tak ako bol Mardock. Jej uzavrená myseľ rýchlo premýšľala ako sa z tejto beznádejnej situácie dostať. Potom prišla na malú myšlienku... bolo to vtedy keď ju Mardock jediný krát zhodil z chrbta. Aj on sa bál, a bál sa jedinej veci. Aileenine oči sa rozžiarili nádejou. Pozrela na mŕtvy strom. „dokážem to ešte?“ pomyslela si „ak áno, tak mám ešte nádej.“ Pohladila zhorenú kôru stromu a potom položila pevne ruky na jeho povrch. Hlavou jej bleskovo prešli slovíčka Zelenej mágie. Otvorila oči a uvidela, že na jednom konári sa objavil malý zelený púčik. Okamžite zakryla strašnú radosť. Dokázala to. Dokázala sa vymaniť z toho a to vďaka Eilain  Lenže Mardock stále existoval, stále tam bol. Hlavu mal položenú na jednej tlape a žltými očami ju pozoroval. Zaťala zuby a nasadila si helmu. Prišlo jej zrazu trochu zle. Keď cítila teraz Čiernu mágiu, tak pri pomyslení na Eilain jej bolo z toho zle. Zo značnou dávkou bolesti sa ovládla.

 „Prestali sme bojovať aby sme im dali nádej.“ Vysadla na jeho chrbát. „Keď majú nádej tak o to horšie budú umierať.“ Povedala a dúfala, že mu to ako odpoveď bude stačiť.

 Kupodivu stačila.... Mardock sa zasmial hlbokým hrdelným hlasom.

 „Tak budú horieť v tej ich hlúpej nádeji.“ Otočil šupinatú hlavu a pohliadol na ňu. „A ja som si myslel, že len ja som skazený. Haha.“ Rozosmial sa tak divoko, že Aileen sa musela pridržať jeho tela aby nespadla.

 „Ideme do tábora.“ Zavelila.

 Mardock roztiahol obrovské krídla a vzlietol.

14.

Niekoľko dní odpočívali. A Aileen premýšľala ako sa zbaviť Mardocka. Eldnarovi vysvetlila, že Mardockovi sa proste prestalo chcieť bojovať. Povedala mu, že nie všetky jeho pocity má úplne pod kontrolou a že Mardock je inteligentná osobnosť, ktorá sa proste niekedy vzprieči rozkazom. Eldnar bol nazúrený, ale potom len prikývol. Veril jej... a jednou z šťastných vecí bolo, že nikto okrem Aileen s Mardockom nedokázal hovoriť. Iba ona.

 Prechádzala sa po svojom táborovom stane. Škrabala sa na koži, ktorá nebola zakrytá brnením. Cítila ako jej to brnenie zrazu vadí. Dokonca ju to trochu bolelo. Najradšej by si ho stiahla, ale nemohla. Takto ukazovala Mardockovi, že je s ním stále spojená. Kúsala sa do pery a usilovne premýšľala. Bol večer a tábor sa začal ponárať do noci.

 Zistila jedno. Ak by mali Mardocka poraziť tak musia použiť silu všetkých Sloanov. Ako Eldnarov tak Gorackov... proste všetkých. Myseľ sa jej rozjasňovala ako pomíňala moc čiernej mágie. Všetkých. Zamračila sa. Ale ako donútiť Gorackov k spolupráci? Ako ich dať zase dokopy? Musel by k Gorackovi, kráľovi, prehovoriť niekto mocný, koho chápe a... Aileen sa zastavila uprostred kroku. Spomenula si ako raz nazrela Elen do hlavy. U Helen, veď Elen bola Gorackova dcéra. Kráľova dcéra. Možno ona by... prerušila tok svojich myšlienok.

 Sklonila hlavu a zavrela oči. Chcela sa spojiť s Eilain. Otvorila svoje vnútorné oči. Bola prekvapená ako ľahko to išlo. Veď boli pre seba Vyvolené, prečo sa tak tomu divila? Potom zlostne zaťala zuby. Tá Čierna mágia jej tak zatemnila mozog, že si ani neuvedomovala silu spojenia s Eilain  Rozhliadla sa... Eilain bola v nejakom stane a práve si priam zúrivo česala vlasy. Zastavila sa, pretože ucítila v svojej hlave prítomnosť niekoho iného.

 Aileen to spojenie prerušila a rukou sa dotkla vrchu hlavy. Temné kúzlo Tieňov ju prenieslo o stovky kľakov do Gorackého tábora.

 Eilain ticho vykríkla, keď v zrkadle uvidela Aileen. Zakryla si ústa rukou.

 „Prosím, nekrič.“ Zašepkala Aileen a chcela k nej vykročiť.

 Eilain sa postavila a pár krokov ustúpila. Mlčali.

 „Čo sa to s tebou stalo?“ spýtala sa Eilain tak smutným hlasom, že Aileen zovrelo srdce. Sklonila hlavu a rozplakala sa. Tu mohla, bola ďaleko od Mardockovej spýtavej mysle.

 „Zradila som náš národ, našu lásku. Prepadla som Čiernej.“ Cítila ako jej po bledej tvári stekajú horúce slzy. Nesnažila sa ich zotrieť. „Preto som tu, aby som to nejak zastavila, Eilain. Prosím pomôž mi.“

 Eilain neprítomne odložila hrebeň a hľadela na Aileen dosť nepriateľsky. Tá cítila, čo si myslí. Zabila s Mardockom toľko ľudí... stovky... tisícky. Kusla sa do pery aby sa plač nezmenil na vzlykanie. Potom ucítila v svojej mysli pátravé skúmanie Eilain  Zavrela oči a úplne sa otvorila. Ukázala jej všetko čo cítila. Aj svoju lásku, ktorú v podstate zradila. S pevne zavretými očami prijala po chvíli aj Eilainine objatie. Nič nepotrebovali vysvetľovať. Eilain videla v jej mysli všetko jasne a Aileen cítila aj jej paniku a hrôzu.

 „Je možnosť ako to zastaviť?“ spýtala sa Eilain. Myšlienky budúce nemohla v Aileen vidieť.

 „Nejak zastaviť Mardocka.“ Aileen sa odtiahla a prijímala Eilainine dotyky. Utierala jej slzy z tváre. „Ale budeme musieť spolupracovať. Naša aj vaša armáda je na to moc malá. Jedine spoločne. Môžeš prehovoriť so svojím otcom?“

 Eilain zapátrala v Aileeninej mysli... čakala zradu, ktorej sa bála. Vedela, že Mágovia posadnutý Čiernou dokážu dobre klamať. V Aileeninej mysli však nenašla žiadnu zradu. Iba strach.

 „Prehovorím s ním.“

 „Nejak ho a jeho poradcov doveď na niekdajšie Nardijské záhrady. Ja dovediem Eldnara a jeho ľudí. Budú hovoriť dlho. Dúfam, že Mardock nepocíti zradu.“

 Eilain prikývla.

 „Zajtra by sme tam mohli byť.“

15.

  Celý ďalší deň Aileen rozmýšľala ako donútiť Eldnara nenápadne k stretnutiu. Cítila, že Mardock ju pozoruje s čoraz väčším podozrením. Nový útok bol nariadený od Eldnara na ďalší deň a to Mardocka aspoň trochu upokojilo. On potreboval bojovať... potreboval zabíjať. Nakoniec využila Mágiu Tieňov a ovládla oveľa slabšie mysle ako kráľa tak aj jeho štyroch poradcov. Donútila ich zájsť do zadnej časti tábora, kam nikto nevidel. Potom ich mysle prepustila.

 „Čo sa to deje?“ spýtal sa zmätene Eldnar a pozeral na Aileen.

 „Všetko vám vysvetlím. Teraz sa musíme však stretnúť s Gorackmi.“ Riekla.

 „Čože?“ zasmial sa jeden z poradcov. „Keď sme tak blízko výhre?“

 „Mardock nás všetkých zabije keď uvidí, že sme už slabý.“ Odvetila.

 „To je...“ začal Eldnar.

 „To je pravda.“ Prerušila ho. „Zabije nás všetkých, celý Sloanský národ. Bez rozdielu či sme Eldnari alebo Gorackovia. Mardockom skončí Sloanský národ ako popol. Tak ma počúvajte, viem čo som stvorila a teraz to musíme zničiť.“

 Mlčky ju pozorovali. Dovolila im nazrieť do svojej mysle aj keď jej to bolo nepríjemné. Jediný náhľad do mysle, ktorý zniesla, bol od Eilain. Skutočnosť, že ju miluje však zamkla do jednej zo zadných častí mysle.

 „Och Helen.“ Zašepkal Eldnar keď konečne pochopil. „Kde a ako?“ spýtal sa namiesto ďalších otázok.

 „Slabne moja sila používania Čiernej mágie,“ Aileen natiahla ruky „ale dokážem nás preniesť na miesto stretnutia. Chyťte sa ma.“

 Urobili tak. Cítila odpor voči tým slovám ktoré musela v mysli vyriecť aby použila Čiernu mágiu, ale donútila sa k tomu. V mžiku sa ocitli na vypálenej pláni, kde stáli obhorené múry a jeden jediný strom ktorý začínal žiť.

 Keď Gorackovia uvideli príchodzích tak siahli po svojich mečoch (Gorack a jeho pobočník) dvaja mágovia obrátili k nim svoje palice. Mladík za nimi stál kľudne s Eilain po boku. Uprostred pláne, hneď vedľa stromu stál mohutný stôl s dvoma lavicami. Aileen tušila, že ich vytvorila Eilain.

 Eldnar siahol na svoje zbrane keď uvidel, že Gorackovia sú pripravený bojovať.

 „Prestaňte, u Helen!“ Vykríkla Aileen a snažila sa zakryť zúfalstvo v hlase. „Sme tu aby sme hovorili. Sadnite si.“

 „Tak jest a tak urobte.“ Povedala ticho Eilain. Jej hlas však znel o to silnejšie, pretože znel kľudne.

 Aileen sledovala ako niekoľko mužov a pár žien zastrčili svoje meče do pochiev, mágovia sklonili svoje palice. Sadli si oproti sebe za jednoduchý okrúhly drevený stôl. Pozerali na seba cezeň nepriateľsky. Iróniou bolo, že Eldnar sa posadil hneď vedľa Goracka. Len mierne pokynul, ako pokynie vladár vladárovi na znak úcty. Úctu však z nich necítila.

 Jediná ostala stáť Aileen. Usilovne premýšľala ako vlastne začať. Toto si pred stretnutím neplánovala a teraz bola trochu zmätená. Pozrela na Eilain a v jej duši sa rozhostil kľud. Stačil jediný pohľad a vedela, že všetko bude v poriadku. U Helen, pomyslela si, prečo som bola tak hlúpa? Usmiala sa v duchu a cítila, že sa Eilain usmiala v duchu tiež aj keď jej tvár bola vážna. Aileen začala obchádzať okolo stola.

 „Gorackovia, Eldnari...“ začala a videla ako sa všetci (okrem Eilain) nervózne zavrteli. „Dve kráľovstvá jedného národa. Zbytočne rozdelené jednou hlúpou hádkou ked...“

 „Ja si svoj názor stále zastávam.“ Povedal zlostne Gorack.

 „Mlčte, nech hovorí.“ Riekol Eldnar a zamračil sa na svojho protivníka.

 Aileen zmĺka a čakala či budú ešte hovoriť. Mlčali. Tak ona pokračovala.

 „Zbytočne rozdelené jednou hlúpou hádkou kedysi dávno.“ Dokončila. „Jedno kráľovstvo uznáva aj Čiernu mágiu a druhé nie. Kvôli vladárom.“ Zastavila sa. „Vidíte čo sa so mňa stalo, vďaka Čiernej mágii. Podľahla som jej.“ Sklonila hlavu. „Preto Eldnar už neuznávam tvoju vládu nad sebou. Čierna mágia nepatrí k Sloanom. Sloania by mali byť teraz len jeden národ. Žiadne kráľovstvá dve či desať. Jeden národ. Pretože inak vymrieme.“ Sledovala ich tváre. Jediný kto sa odvážil prehovoriť bol Gorack.

 „Vy ste ten čierny jazdec na čiernom drakovi, ktorý vyvraždil väčšinu Gorackov.“ Povedal temne a jeho oči sa leskli nenávisťou.

 „Áno,“ odvetila Aileen. „ja som ho povolala, Mardocka. Som staršia ako ktokoľvek iný z vás, tak ma prosím nechajte hovoriť.“ Videla, ako prikyvujú.

 „Láska je silná vec, silnejšia ako čokoľvek iné v Sloanskom svete. A mnoho Sloanov pre lásku urobilo mnoho pošetilostí. Nechcem sa na lásku vyhovárať, pretože láska je krásna vec v svojej podstate. Ako viete tak Helen nám dala možnosť milovať iba jediného Vyvoleného.“ Znovu prikývli. „Som stará 56 dekád a celý ten čas som nenašla svoju Vyvolenú dušu, svoju polovičku. Keď som ju našla, tak som tomu ani nechcela veriť. Konečne.“ Krátko pozrela na Eilain. „v deň keď som svoju vyvolenú chcela poprosiť o Konečné súznenie, tak mi prišla správa od Eldnara, že vojna začala.“ Sledovala prekvapený výraz v Eilaininej tvári. Netušila, že ju chce o to poprosiť. Túto vec si Aileen schovávala pre seba. Ale chcela s ňou Konečne súznieť a to navždy. (Konečné súznenie je u Sloanov niečo ako manželstvo... verejne povedané že k sebe patria). „Tá správa, že vojna začala bola ako Mardockov dych, ktorý spáli všetko. Bolo to ešte horšie, pretože moja Vyvolená bola z Gorackého národa.“ Začula tiché a nespokojné šepkanie medzi nimi. Nakláňali sa k sebe a počula aj slová ako neprijateľné, nevhodné, nemôže sa stať. Pokračovala ignorujúc tie slová. „Eldnar a jeho rozkazy boli vtedy pre mňa to najdôležitejšie, aj keď som bola plná lásky k tej Gorackej žene. Pre vás neprípustné, veď sme stále boli niekoľko dekád na pokraji vojny. Keď som sa od svojej Vyvolenej oddelila tak som podľahla Čiernej v domnení, že tým všetko vyriešim. Že povolám niečo tak silné, že to rýchlo ukončí túto hlúpu vojnu kt...“

 „Hlúpu?“ zvolal Gorack a postavil sa. „To vy ste zabili viac ako stotisíc z nášho národa. Vy a ten váš drak.“ Hovoril zlostne. Eilain ho potiahla za rukáv, ale on to ignoroval. „Ste stále v Čiernej.“

 „Nie som.“ Odvetila kľudne Aileen. „Láska ma vytiahla z černoty a donútila ma pozrieť sa pravde do očí. Síce ešte používam Čiernu mágiu ale bolí ma to.“ Vyhrnula si róbu, ktorá zakrývala čierne brnenie a ukázala svoje ruky. Boli červené ako keby mala alergiu. „Bolí ma to, ale snažím sa Mardocka udržať v domnení, že všetko je v poriadku. Nie je hlúpy a myslím, že niečo tuší.“

 „Zabila ste tisícky Gorackov kvôli svojej hlúpej láske.“ Oponoval Gorack ale posadil sa.

 „Uznávam,“ Aileen sklonila znovu hlavu a po tvári jej začali tiecť slzy. „zabila som ich. Ale zabila som Sloanov, nie Gorackov. Sme jeden národ.“ Pozrela so slzavými očami na sediacich okolo stola. „Uznajte, že vy ste ho rozdelili, to však teraz nebudeme riešiť.“ Dodala rýchlo.

 „Podľahla ste Čiernej kvôli nejakej Gorackej žene.“ Odfrkol Gorack a vyzeralo to, že sa už nechce ďalej o tom baviť. Cítila z neho však ale aj rešpekt. Láska a súznenie boli pre Sloanov tá najvyššia forma ospravedlnenia... boli taký... takých ich Helen stvorila.

 „Nie len nejaká, vy hlupák.“ Zašepkala Aileen a oprela sa o voľné miesto na stole. Naklonila sa smerom k nemu. „Ak mi dovolíte hovoriť vám otec tak vám poviem, že moja Vyvolená je vaša dcéra... Eilain.“ Hľadela do jeho tváre kde sa objavilo úplne prekvapenie. Prudko sa nadýchol aby si vyjasnil myseľ. Potom pozrel bokom na Eilain.

 „Je to pravda, dcéra?“

 Aileen sa tejto chvíle obávala ako ničoho predtým. Gorackovia a Eldnari neuznávali spojenie ich dvoch strán... také spojenie bolo neprípustné aj keď patrili do jedného národa. Väčšinou také lásky končili ako vyhostené duše, na ceste do Melduru. Tentokrát sa však jednalo o hlavného Mága, veliteľku armády Eldnarov a dcéru Gorackého kráľa. Nešlo o to, že boli vyvolené ako ženy. Sloanov nezaujímalo či je v tomto spojení žena a žena, či muž a muž, alebo žena a muž. Išlo im len o spojenie duší... ale to bolo rozlomené keď sa Gorack a Eldnar ako priatelia rozhádali kvôli Čiernej Mágii.

 Eilain vstala a s úklonom sa dotkla svojho čela. Vyjadrila tým úctu k Eldnarom. Potom to isté urobila smerom k svojim ľuďom.

 „Je to pravda, otec. Aileen je moja Vyvolená, tak jest a tak to cítim už veľmi dlho. Milujem ju a viem, že ona mňa.“ Odhodlala sa a prikročila k Aileen. Pevne zovrela jej ruku do svojej. 

 „Ak mi neveríte, tak pohliadnite do mojej mysle.“ Aileen sa pripravila na hromadu návštevníkov v svojej hlave.

 „Nie.“ Odvetil Gorack. „Viem, že každému z nás by ste niečo skrývali. Jediný kto dokáže úplne vniknúť do vašej mysle je Vyvolená.“ Pozrel trpko na Eilain, svoju dcéru, ktorá v jeho očiach zrazu dospela. „Nech to urobí moja dcéra, je Magica Zelenej, a ak je vaša Vyvolená tak bude vidieť. A viem, že mne nemôže klamať.“

 Eilain prikývla... pustila Aileeninu ruku (tá sa v tej chvíli cítila neskutočne sama) a položila jej svoju dlaň na čelo. Aileen nezavrela oči... pevne sa pozrela do jej zelených. Trvalo to niekoľko minút kým spustila Eilain svoju ruku.

 „Hovorí pravdu.“ Riekla Eilain. „Síce cítim v pozadí Čiernu, ale vytráca sa to. Úprimne ľutuje čo urobila.“ Eilain stíchla. Potom sa donútila pokračovať, aj keď sa jej chcelo plakať. „Od doby čo opustila Čiernu tak sa budí zo sna v nočných morách. Vidí umierajúcich Sloanov. Hľadá cestu ako národ zachrániť.“

 Aileen vďačne zovrela jej ruku. Slzy už roniť nemohla. Bola tak príšerne unavená až takmer padala k zemi.

 „Takže čo teraz, čo chceme robiť?“ spýtal sa Salnar, jeden z poradcov Eldnara.

 „Mardock zabije celý národ Sloanov,“ Aileen sa odpútala od Eilain. S ňou myslela len na súznenie, a aj keď ju to ukludňovalo tak teraz potrebovala jasnú myseľ. „len čo zistí že už mu nemôžem veliť. Je nesmrteľný a imúnny voči mágii.“

 „Ach u Paroma.“ Zahrešil mladý muž ktorého meno nepoznala. Potom však preskúmala jeho tvár a usmiala sa. Bol to Dargeth... ten chlapec, ktorého učila Eilain Zelenej Mágii. 

 „Mardock má jednu slabinu. Bojí sa ohňa.“

 „Čo to hovoríte?“ zvolal Eldnar prekvapene. Zvláštne bolo že tie isté slová vyslovil aj Gorack. V tej istej chvíli. Pohliadli na seba. Gorack sa zrazu usmial a Eldnar sa usmial tiež... aj keď menej isto.

 „Mám plán ako Mardocka zničiť.“ Povedala Aileen.

 „Nemôžete to kúzlo proste odvolať?“ spýtal sa jeden z Gorackových poradcov.

 „Nemôže.“ Povedala skôr ako Aileen, jedna poradkyňa hneď vedľa neho. „Priznávam, študovala som Čiernu napriek zákazom. Privolávací zvitok nemôže odvolať. Iba možno monštrum zničiť. Ale Mardock je, ako sme tu povedali, imúnny voči kúzlam. Lenže ona navyše vyslovila to kúzlo nahlas. Takže žiadne potlačenie, či zrušenie kúzla nebude fungovať, žiadne.“ Žena so svetlými vlasmi pozrela na Aileen. „Tak hovorte, čo nás môže zachrániť pred Mardockovým dychom?“

 „Učili ste sa hlavne Mágii Zeme, je tak?“ spýtala sa Aileen a videla ako prikyvujú. „Je tu medzi vami tak silný mág, ktorý by dokázal v zemi otvoriť veľkú dieru, tak veľkú že by sa do nej vošiel Mardock?“

 Mlčali... potom sa ozvala žena ktorá sa priznala štúdium Čiernej Mágie aj keď bola Goracka.

 „Chcete ho pochovať do zeme?“

 „Tak.“ Prikývla Aileen. „Navrhujem toto. Spojme sa. Do jedného národa. Do jednej armády. Inak nás Mardock zničí. Povstaneme proti sebe. Ja donútim Mardocka ísť dopredu. Pripadá si nezničiteľný. Jeden z vašich najsilnejších mágov otvorí trhlinu pod jeho nohami a Sloania nad ním vytvoria magickú bariéru z ohňa, ktorého sa bojí. Zatlačíme ho do tej trhliny a Mág Zeme tú trhlinu zavrie.“ Aileen svietili oči nádejou. „Pochováme ho.“

 „Ale Ty sedíš predsa vždy na jeho chrbte, zomrieš.“ Zašepkala Eilain a stisla jej ruku tak tvrdo.

 Aileen na ňu pohliadla kľudne.

 „Ak moja smrť má zachrániť Sloanský národ, tak umriem pokojne a s radosťou. Ak by to malo zachrániť teba tak zomriem s neskutočným kľudom a vyvrcholením ako pri súznení.“ Sledovala ako sa Eilain začervenala. „To ja som spôsobila väčšinu bolesti ktorá je v Sloanských dušiach. Keď sa spoja, tak nech tak jest.“ Sklonila smutne hlavu. „Viem, že by som ti svojim koncom privodila veľa smútku, ale ja to musím urobiť. Len Sloani, zachrániť náš národ.“ Pozrela na Goracka a potom na Eldnara. „Súhlasíte?“

 Trvalo chvíľu ale Gorack prikývol ako prvý... potom Eldnar. Prikývli aj ostatný.

 „Tak jest a tak bude.“ Povedali spoločne a prekvapene na seba pozreli.

 „Ak pochováme Mardocka, tak čo potom?“ spýtala sa svetlovlasá žena.

 „Spojíme sa ako národ, je to tak nepochopiteľné?“ Aileen sa zamračila. Tieto otázky boli veľmi v budúcnosti.

 „Gorack by mal vládnuť.“ Povedal jeden z poradcov vedľa Goracka.

 „Aby sme skončili kde sme boli?“ zvolal namosúrene Eldnar.

 „Mlčte!“skríkol mladý muž, ktorý doteraz mlčal. Dargeth. Postavil sa. „Hádate sa tu o to čo ešte nevieme či bude. A ak bude, tak nech novému a starému národu Sloanov vládnu Vyvolený.“

 „Vyvolený?“ spýtal sa naraz Gorack a Eldnar. Zvláštne na seba pozreli. Boli prepojený znovu ako priatelia. Obaja nechápali kde sa to ich bývalé spojenie stratilo.

 „Manželia.“ Riekol mladý muž. „Nech Sloanom vládnu manželia. Nikdy sa nedokážu pohádať. Ich súznenie vďaka Helen bude trvať veky.“

 „Ale kto?“ spýtal sa Silnah, poradca Gorackov.

 Mladý muž mávol do neba. Odpovedala namiesto neho Aileen.

 „Riešite na teraz nepodstatné veci. Musíme zničiť Mardocka. Pochovať ho. Potom budeme riešiť kto bude Sloanom vládnuť.“

 „Ale čo ak sa z toho hrobu vyhrabe?“ spýtal sa Dargeth.

 Ostali ticho na neho pozerať. V duchu sa však každý z nich pýtal na tú istú otázku. Prehovorila Eilain. Tvárila sa zahanbene.

 „Možno Zelená ho dokáže zadržať. Čierna a Zelená sú dve mágie, protichodné. Zelená tvorenia a Čierna ničenia. Ja...“ Eilain vytiahla spoza róby nejaký zvitok. Roztiahla ho. Siahal až takmer na zem.

 Aileen sa zamračila. Ak na tom zvitku bolo nejaké kúzlo, tak bolo určite zložité.

 „Čítala som knihy Zelenej, knihy Helen. Vytvorila som toto kúzlo pre nový život. Vždy som dúfala pre dobrý koniec tejto vojny.“

 „Čo to je za kúzlo?“ spýtala sa Aileen a natiahla ruku. Eilain jej ochotne zvitok podala.

 Aileen študovala zvitok veľmi podrobne. Pri konci vzhliadla prekvapene na Eilain.

 „To kúzlo je silné ako Mardock. Síce je imúnny voči mágii, ale toto ho určite dokáže skrotiť.“ prehliadla znovu niekoľko riadkov vo zvitku „Ak by nedokázalo, tak sme stratený.“

 „Čo to je za kúzlo?“ Gorack sa mračil rovnako ako Eldnar.

 Aileen chvíľu mlčala skúmajúc zvitok.

 „Je to kúzlo na stvorenie mesta, živého mesta. Ktoré by nám vrátilo to čo do neho vložíme.“ Pozrela na Eilain. „To kúzlo je geniálne.“ Predčítala si ďalej riadky a po dlhej chvíli prišla na koniec zvitku. Zamračila sa. „Tieto slová sú ale v reči Tieňov.“ Ukázala na slová, ktoré myslela.

 Eilain si ich prehliadla a usmiala sa.

 „Nie, je to Zelená, týmito slovami sa dokáže mesto schovať, byť neviditeľné keď bude treba. Tak aby ho nevideli tí ktorí nemajú vidieť. Zelená a Čierna sú si v niektorých slovách podobné.“ Zohla sa a do ruky zobrala popol zo zeme. Postavila sa a natiahla ruku. Začala pomaly vypúšťať popol zo svojej ruky. „Veď aj popol je živinou pre budúce rastliny ktoré tu zase budú rásť.“ Vyprázdnila ruku a oprášila ju.

 „Ak prežijem zničenie Mardocka tak vám s tým kúzlom pomôžem.“ Riekla ticho Aileen.

 Eilain sa na ňu zúfalo pozrela. Prebehla medzi nimi jasná a jednoduchá myšlienka. Ak zomrie Aileen tak Eilain tiež, možno nie telesne, ale jej smútok bude obrovský.

 „Musíme to oznámiť našim vojakom.“ Gorack sa postavil. Väčšina vecí, ktoré mali byť povedané sa povedali a ten zbytok ostával už len v očiach Helen.

 „Áno,“ súhlasila Aileen, pozrela na Eldnara. „my však nesmieme, pretože aj malá myšlienka by mohla prezradiť náš plán. Mardock rád pátra v mysliach, hlavne pred bojom. Rád vidí ten strach.“ Pozrela znovu na Goracka „preto dúfam, že sme pevne dohodnutý a budete mať na začiatku boja s našim vojskom zľutovanie. Musíme ich skrotiť a donútiť aby na vás neútočili.“

 Gorack mlčal. Vedel však, že na teraz musí veriť tomu čo počuje. Pozrel sa na Eilain a videl v jej očiach lásku k Aileen. Ak už nemohol veriť Aileen tak veril svojej dcére. Prikývol a s rukou na čele sa Eldnarom spolu z ostatnými uklonil. Eldnari poklonu opätovali.

 „Zajtra sa teda stretneme na bojisku a rozhodne sa všetko.“ Aileen zovrela Eilaininu ruku.

 „Zajtra?“ spýtal sa znepokojene Gorack. „Nestihneme sa tak rýchlo dostať späť do nášho tábora.“

 Aileen sa kusla do pery. Toto bola dôležitá vec ktorú opominula. Spýtala sa svojej mysle či dokáže aspoň pár krát ešte použiť Čiernu Mágiu na teleportáciu. Kým držala Eilaininu ruku tak verila, že dokáže všetko.

 „Dajte mi nejaký záchytný bod,“ povedala napokon. „nejaký výrazný bod vo vašom tábore alebo blízko neho.“

 Gorackovia na ňu zamračene pozreli.

 „Neurobím to s radosťou pretože používanie Čiernej Mágie vo mne búri všetky myšlienky, ale ak nám má vyjsť náš plán tak musíte byť v tábore ešte dnes.“

 Prikývli.

 „Ako to máme urobiť?“ spýtal sa Gorack.

 „Vnuknite mi víziu toho miesta a chyťte ma za ruky.“ Natiahla paže k nim, keď ju zastavila Eilain.

 „Môžeš sa dostať potom ešte sem?“ spýtala sa pozerajúc jej do tváre. Aileen prikývla.

 „Vezmi...“ Eilain si odkašľala, hlas sa jej triasol. „vezmi z nášho tábora jeden stan. Túto noc by sme mali byť spolu, tak ako kedysi, práve tu.“

 Aileen uvažovala. Bolo jasné čo chce Eilain... chcela po tak dlhom čase s ňou súznieť. Vedela aj to, že v jej prítomnosti sa vplyv Čiernej Mágie úplne stráca. Vedela, že by to mohlo skaziť ich plán ak by ju Mardock prekukol. Lenže... ona to potrebovala tiež. Bola tak vyčerpaná z toho ako ju Čierna vysávala, že potrebovala cítiť lásku Eilain. Pozrela sa k nebu... v tej chvíli to pre niekoho mohlo vyzerať ako arogantné gesto prevrátenia očí, ale Eilain vedela, že tak zaháňa slzy.

 Pozrela na Goracka, ktorý hľadel na svoju dcéru. V jeho tvári videla zvláštne smutný výraz. Bol to pohľad rodiča, ktorý práve pochopil, že jeho dieťa už nie je dieťa. Eilain už bola pre neho dospelá žena... Sloanka, ktorá chcela a vedela súznieť so svojou Vyvolenou.

 „Určite sa tam nejaký stan nájde.“ Povedal ticho a hlas sa mu chvel. Pristúpil k Eilain a poklonil sa jej v Sloanskom geste. Eilain ho objala.

 „Ďakujem ti otec.“ Riekla Eilain a odstúpila. Videla, že tým inak vždy tvrdého Goracka priviedla do rozpakov.

 Aileen namiesto slov natiahla paže. Gorackovia ju za ne chytili a ona ich v okamihu preniesla priamo do tábora.

 Rýchlo sa od nich odtrhla a zachytila sa neďalekého stromu. Zohla sa v páse a začala vracať. U Helen, nikdy jej tak zle nebolo. Niekde v pozadí vnímala zlostné výkriky. Gorackský vojaci videli jej Eldnarský plášť a čierne brnenie. Počula aj ako Gorack na nich kričí svojím mohutným hlasom. Začula aj tiché praskanie, ktoré nevedela sprvu rozoznať. Potom jej priplávala z mysle myšlienka na minulosť a ona pochopila, že Gorack a jeho poradcovia vytvorili medzi ňou a vlastnými vojakmi obranný štít Zelenej Mágie. Gorack stále kričal a vojaci sa začali ukľudňovať. Konečne bola schopná sa postaviť. S prekvapením zistila, že ten kto ju zachytil, keď zavrávorala bol práve Gorack. Mračil sa.

 „Dokážete sa vôbec dostať naspäť?“ vedel, že sa o dcéru nemusí báť. Síce bola sama uprostred vypálených Nardijských záhrad, ale vládla Zelenou, ktorá jej dokázala ponúknuť potravu a pitie. Bola aj ďaleko od bitevného poľa, ktorým sa mali stať zajtra Baalthské pláne.

 „Dajte mi pár minút.“ Zašepkala Aileen a zatvorila oči.

 „To to brnenie, že?“ spýtal sa ticho. Ostatní stáli v úctivej vzdialenosti.

 „Áno,“ Aileen sa narovnala. „je celé z Čiernej Mágie, a keď som sa z jej vplyvu vymanila tak sa ma snaží zničiť.“

 „Môže ublížiť mojej dcére?“ dotázal sa po chvíli.

 Aileen na neho pozrela. Už sa jej vyjasnila myseľ a žalúdok spevnel.

 „Dnes v noci ho na sebe mať nebudem, o to sa nebojte, kráľ Gorack. Len dúfam, že si ho ráno dokážem zase dať na seba. Eilain by som nikdy nedokázala ublížiť, je moja Vyvolená.“

 Hľadel na ňu niekoľko dlhých minút.

 „Zajtra sa rozhodne.“ Prikývol na svojho poradcu, ktorý mu predal veľký bal látky a ešte dva menšie. „Viete ako to otvoriť?“

 Aileen sa dotkla látky a pochopila, že je to stan a postele otvárané Zelenou.

 „Ak nie ja, tak Eilain určite.“ Smutne sa usmiala.

 Pár minút zisťovala, či dokáže znovu vyriecť v mysli tie otrasné slová Čiernej Mágie. Dokázala... zle jej však bolo znovu. Len čo sa objavila na spálených Nardijských záhradách tak sa takmer zrútila na kolená. Podržal ju pár rúk a ona po dlhej chvíli pohliadla do tváre Eilain. Trochu zlostne sa usmiala. Ona mala byť tá silná... silná pre ňu. Po chvíli ju opatrne odstrčila. Podišla k Eldnarovi a podobne ako predtým natiahla paže. Preniesla ich do ich vlastného tábora.

 Tentokrát jej kupodivu zle neprišlo. Ako keby brnenie zmĺklo v blízkosti Mardocka.

 Chvíľu hovorila s Eldnarom a jeho poradcami. Všetko bolo jasné a ona na nich pre istotu zniesla krátke kúzlo zabudnutia, ktoré malo prestať na bitevných pláňach. Rozišli sa a ona sa donútila vyhľadať Mardocka. Musela zistiť, či je kľudný a či ju ešte počúva. Našla ho ďaleko od tábora ako podriemava.

 „Pripravuješ sa na zajtrajšiu a konečnú bitku?“ spýtala sa napodiv pevným hlasom. Dokonca v ňom znelo nadšenie.

 Mardock otočil svoju obrovskú hlavu k nej. Chvíľu ju pozoroval svojimi plazími žltými očami a napokon vycenil zuby v tom svojom hroznom úsmeve.

 „Áno teším, Aileen. Teším sa na to ako Gorackovia konečne zhynú.“

 „Budeš mi slúžiť verne aj po tom ako Eldnari konečne nastolia svoju pravdu Čiernej?“ spýtala sa... riskovala hodne. Riskovala, že ju Mardock odhalí. Ale chcela počuť odpoveď.

 „Povolala si ma z Melduru, budem ti slúžiť verne.“ Odvetil a ona vedela, že je to lož. Cítila to z neho a divila sa ako on môže tomu naivne veriť... alebo verí tomu, že ona to necíti. Ucítila aj to ako začína pátrať v jej mysli. Pustila ho tam, ale len do takej miery ako chcela.

 „Si uzavretá Aileen.“ Povedal nespokojne, keď sa ďalej nedostal.

 „Zajtra nás čaká veľká bitka.“ Riekla. „Potrebujem si utriediť myšlienky aby som správne rozhodovala v okamihu. Veľmi dobre vieš, že moje nesprávne rozhodnutie by Eldnarom mohlo priniesť prehru.“

 „Hah,“ zasmial sa hlbokým hlasom. Vedel čo Aileen myslí, v prvý deň keď spolu bojovali ju zhodil zo svojho chrbta a Aileen spanikárila. Stálo to život tisícku Eldnarov. „ja som nesmrteľný, zničím Gorackov aj keby Eldnarov nebolo.“

 „Ale na čo by bola taká výhra?“ spýtala sa opatrne.

 „Oh...“ jeho hlas znel zádumčivo, ale ona v ňom cítila ďalšiu obrovskú lož. Možno bol inteligentný ale niektoré veci nedokázal skrývať... pred ňou nie. „na to som nepomyslel. Odpusti mi, moja pani.“

 Aileen len prikývla.

 „Oddychuj, čerpaj silu, ja budem tiež.“ Pozrela na hory za nimi. „Budem ďaleko, tak sa nediv, že ma nepocítiš.“

 Mardock roztiahol krídla a vzlietol. Pozerajúc na malú Aileen na zemi povedal.

 „Aj ja sa nateraz vzdialim. Neviem prečo ale silne cítim vplyv Zelenej a to mi nerobí dobre. Z úsvitom sa znovu uvidíme, pani moja, Magica Čiernej.“ Zamával pár krát krídlami a zmizol v diaľke.

 Aileen si oddýchla. Dokázala to. Dotkla sa hlavy a hneď sa ocitla v spálených Nardijských záhradách. Brnenie otupené prítomnosťou Mardocka len pár sekúnd predtým sa znovu rozoznelo zlobou. Uvidela Eilain, ktorá sa hneď postavila, len čo ju zahliadla. Aileen sa zrútila na kolená a jej dávno prázdne brucho sa snažilo niečo vyvrátiť.

 „Aileen, toto ťa zabije.“ Zašepkala Eilain podopierajúc ju.

 „Tvoja smrť by ma zabila určite.“ Riekla Aileen medzi záchvatmi vracania. Potom ucítila ako sa do nej vlieva magická energia. Odstrčila Eilain.

 „Toto nerob.“ Zahriakla ju. „Ty musíš prežiť, kvôli svojmu národu. Nedávaj mi svoju energiu.“

 „Skutočne?“ zvolala Eilain. Jej hlas znel prvý krát od ich stretnutia zlostne. Aileen na ňu prekvapene pozrela. „Tvoja smrť by ma tiež zabila. Chcem ti pomôcť, tak sa už prosím nebráň. Sme jedno, jeden celok.“ Podala jej kožený vak v ktorom bola voda. Aileen sa pár krát napila, vypláchla si ústa a obliala si tvár studenou vodou. Zistila, že jej je oveľa lepšie. Pozrela za Eilain, kde videla postavený stan v tvare ihlanu.

 „Čo keby si mi pomohla inak?“ v Aileeniných očiach zahrala túžba. Možno to nebola tá úplne správna odpoveď ale Eilain ju krátko pobozkala na pery.

 „To je už lepšie.“ Zašepkala a chytila Aileen za ruku. Viedla ju do stanu, kde jej pomohla sňať čierne brnenie. Išlo to ťažko, Aileen bola s tým brnením prepojená aj telesne. Svojou láskou ho však Eilain dokázala sňať. Aileen vedela, že tým na teraz ruší spojenie s Mardockom a že ho nedokáže plne ovládať. Videla aj to, že jej celé telo pod brnením je takmer šedé... ako keby mŕtve. Eilain ho oživila svojou mágiou a spoločne s Aileen sa ponorili do súznenia.

16.

  Aileen sa s Eilain nelúčila. Nemohla. Ešte spiacu ju preniesla do Gorackého tábora. Neďaleko potoka, ktorý zazrela keď tu bola naposledy. Pobozkala ju na tvár a preniesla sa do tábora Eldnarov. Pozerala na brnenie pri svojich nohách. Odhodlala sa a obliekla si ho. Ucítila mocnú silu Čiernej, ktorá jej chcela zaplniť hlavu. Odolala jej úplne ľahko. Vďaka súzneniu minulej noci bola priam plná Zelenej a toho sa tak trochu obávala. Mardock včerajšieho večera nevedel vypátrať odkiaľ tá Zelená sila je, ale dnes to mohol zistiť, pretože Aileen bola tej Zelenej priam preplnená. Cítila nádej.

 Chvíľu stála na kraji tábora, ešte pohlteného nocou a urobila proti svojej vôli niekoľko kúziel Čiernej. Zistila, že to dokáže úplne nezúčastnene. Keď svoje pravé ja ukryla hlboko do zadu svojej hlavy. Ani jej nebolo zle. Vedela však, že príliš dlho to nedokáže. Zelená prebíjala Čiernu.

 Prešla po spiacom tábore a rozmýšľala ako donútiť Eldnarov veriť. Pozrela na nebo a vedela, že má ešte tak dva kroky do svitania. Zapátrala v mysli po Mardockovi. Vôbec ho necítila. A tak sa rozhodla. Obišla každý stan, a zosielala na vojakov, mágov, lukostrelcov poznanie a hneď na to zabudnutie. Keď svoju prechádzku ukončila cítila vyčerpanie. Ešte pol kroku do svitania. Teraz potrebovala pomoc. Zaletela mysľou k Eilain. Bola prekvapená, že Eilain je už hore. Poprosila ju o časť jej energie a tá sa na ňu zniesla ako modrý oblak.

 „Ďakujem,“ zašepkala. „drž sa prosím ďaleko vzadu.“ Cítila ako Eilain odporuje. „Prosím.“ Zašepkala znovu do studeného rána a Eilain zlostne prikývla.

 V pár minútach ucítila silnú prítomnosť Mardocka. Zniesol sa na tábor ako mračno a pristál v jeho centre. Aileen zahliadla ako nad obzorom vykukuje slnko. Čo sa týkalo času tak Mardock bol presný ako krokový vtáci.

 „Tak som tu, nech bitka z...“ zašomral tichým hlasom... potom sa zarazil, pozerajúc na Aileen. „Stále tu cítim Zelenú, Aileen. A teraz ju cítim dokonca z teba.“

 Aileen dokázala na svojej tvári vykúzliť zlostný úškrn.

 „Nehovor hlúposti, Mardock.“ Rozhalila svoj plášť a ukázala čierne brnenie. „Vieš dobre, že niektoré slová Zelenej sú podobné Čiernej. Stále som tá ktorá som. Dnes sa bude bojovať a Eldnari zvíťazia.“ Zahalila sa znovu do plášťa. „Vďaka nám, našej spolupráci, drahý Mardock. Gorackovia zhynú.“ Posmešne sa usmiala. Ani neverila, že takto klamať môže. Ale vedela. Robila to kvôli Eilain. A láska ktorú ukrývala robila divy.

 „Haha,“ zasmial sa hlasne Mardock, ignoroval spiacich Eldnarov. „tak jest a tak bude. Zvíťazíme.“ Pár krát máchol krídlami a potom ich zložil na svoj chrbát. „Nie je čas tých maličkých zobudiť?“ spýtal sa. Aileen súhlasila krátkym pokynom hlavy. Podišla k veľkému rohu uprostred tábora a zatrúbila. Sledovala ako sa zo stanov vynárajú omámený Eldnari. Pohliadla na samotného Eldnara. Boli pripravený bojovať.

17.

 O tri kroky stáli zočivoči mohutnej Gorackej amráde. No... mohutnej... Gorackov bolo tak päťtisíc a ich možno tisícka. Vojna tiahnuca sa viac ako päťsto krokov zdecimovala národ Sloanov k nepoznaniu.

 Aileen sedela na chrbte Mardocka na čele armády, uprostred šíku, ktorý vytvorili. Vedela a tušila že je čas. Pozrela na Eldnara a vyslovila k nemu a trom hlavným mágom krátku myšlienku. Iba im... ochránila tú myšlienku pred Mardockom. Videla ako sa Eldnarovi a jeho spoločníkom zrazu rozšírili v poznaní oči. Mlčali však... a Mardock našťastie sústreďoval svoje vedomie na protiľahlú armádu.

 „Ideme alebo nie?“ spýtal sa Mardock a ona cítila pod sebou ako sa chveje nedočkavosťou.

 „Ideme ako prvý, hlúpy Eldnari sa boja.“ Riekla a vedela, že to práve chce Mardock počuť.  On chcel byť tým kto Gorackov rozdrtí. „A hneď teraz.“ Dopovedala a pohnala ho myšlienkou dopredu. Keď sa spoločne ocitli uprostred bitevného poľa ucítila ako sa pod ňou trasie zem. Mardock vyšľahol k Gorackom pár ohňov a ona s bolesťou videla ako Gorackovia... nie... Sloani hynú v tom ohni. Zem sa zatriasla znovu... a Mardock zrazu cítil zradu. Vzopäl sa na zadných krátkych nohách a striasol ju z svojho chrbta. V pude sebazáchovy sa odkotúľala bokom. Pozrela na Mardocka a videla, že pod ním sa otvára zem. Než sa však úplne otvorila tak Mardock vzlietol. Z jeho mysle cítila ako zúri.

 „Za Helen, za Sloanov.“ Vykríkla zosilene mágiou. Videla ako sa Eldnarské vojsko preberá. Už ich palice, meče, luky nemierili na Gorackov. Mierili na Mardocka, letiaceho po oblohe. „Zničte ho!“ Vykríkla a videla ako k Mardockovi letí množstvo šípov, vrhacích mečov a aj kúzla. Mardock však to všetko zmietol. Vrhal na obe armády svoj oheň a vojaci, či mágovia oboch strán začali panikáriť.

 „Oheň!“ vykríkla a tú myšlienku vyslala k Eilain. „Ohňom ho vyľakáte. U Helen, použite oheň.“ Obe vojská však panikárili. Oheň bol tiež nástrojom Mardocka a vec ktorej sa aj Sloani báli. Začali utekať.

 Aileen sa snažila vykúzliť nad Mardockom najsilnejšie ohnivé kúzlo ktoré poznala. Čierne brnenie jej v tom však bránilo. Nevedela na teraz ako sa ho zbaviť, bezmocne sledovala ako sa z pätisícovej armády Gorackov, a s tísícovej armády Eldnarov stáva tisíc a možno päťsto. Mardock útočil hlavne na Gorackov. Zaťala zuby a napriek bolesti si strhla z tela čierne brnenie. Stála uprostred boja úplne nahá. Kývla krátko rukou a objavilo sa na nej jednoduché oblečenie. Na viac si nemohla míňať silu. Rozbehla sa smerom k trhline ktorá rozdeľovala obe armády a nad ktorou krúžil Mardock. V duchu stále kričala, vysielala k Sloanom svoje myšlienky. Keď ju videli ako beží pod Mardocka tak sa zastavili. Začali sa vracať k trhline.

 Aileen vyslala už bez vplyvu Čiernej nad Mardocka najmocnejšie kúzlo Ohňa. Bol to Ohnivý Záblesk. A Mardock zrazu zareval. Jeho krídla na okamih prestali mávať a poklesol. Aileen len dúfala, že nestihol zabiť toho mocného Mága Zeme. Zrazu sa z radov Gorackov aj Eldnarov začali objavovať kúzla mierace nad a okolo Mardocka. Ten reval do neba. Bál sa Ohňa, aj keď mu vládol. Jeho mohutné telo zostupovalo do trhliny. Nechcel to, ale Ohňa sa proste bál.

 Gorackovia a Eldnari... Sloani pristúpili zo svojich strán blízko k trhline a stále vysielali ohnivé kúzla k Mardockovi. Ten sa ponáral do hlbín trhliny.

 Keď sa zdal ako ako malý bod oproti láve v trhline tak zvolali Mágovia Zeme svoje kúzlo. Zem sa však nechcela zatvoriť a Sloani začali panikáriť. V tom okamihu z neba vypríštil prudký lúč Zeleného svetla a zarazil Mardocka ešte hlbšie do zeme. Trhlina zmizla. Gorackovia a Eldnari sa ocitli len krok oproti sebe. Ustúpili obe armády. V ich mysliach však Aileen počula Helen... to bola Helen.

 Vzniklo medzi nimi voľné priestranstvo. Cítili ako sa zem veľmi málo chveje. Mardock sa chcel dostať zo svojho väzenia. Obe armády však hľadeli na seba nepriateľsky. Aileen netušila ako tieto armády spojiť... ako ich donútiť k myšlienke spoločného žitia.

 Všetko to vyriešila Eilain. Vystúpila z radu Gorackov a natiahla ruku k Eldnarom.

 Vystúpila Aileen. Prikročila uprostred prázdnej pláne k Eilain a chytila ju za ruku. Objala ju... tak aby to videli všetci.

 „Som Eilain, dcéra kráľa Goracka.“ Začala Eilain.

 „Som Aileen, dcéra Aldarova, veliteľka Eldnarských vojsk.“ Povedala rovnako Aileen.

 „Sme jeden národ, spoločne sme zničili Čiernu, tak jest.“ Pokračovala Eilain. „Teraz tu stojíte proti sebe stále ako nepriatelia. Ale sme Sloania. Spojili sme sa a dokázali nemožné.“ Aileen pozrela do tváre Eilain. 

 „Táto žena je pre mňa vyvolená. Súzneli sme a viem že to tak je. Nie sú slová na moje ospravedlnenie. Viem koľko Sloanov som zabila. V pokoji znesiem trest, nech to však nepokračuje.“ Aileen sa rozhliadla. Videla že mnoho Sloanov chápe... oni sami stratili svoje spoločné duše v tejto vojne... aj ju nenávideli.

 „Nech sme jeden národ.“ Ozvala sa znovu Eilain. „Tak ako nám to dala Helen, ktorej silu sme teraz videli.“

 Tak neuveriteľné ticho by nikdy Aileen neočakávala. Niekoľko tisíc Sloanov mlčalo... ani nevydali hlásku.

 Vystúpil Gorack, pristúpil k svojej dcére a pobozkal ju na obe tváre.

 „Máš moje požehnanie, Eilain, choval som ťa rovnako ako tvoja matka, ktorá umrela pri tvojom pôrode.“ Pozrel na Aileen. „Nech ju chováš v úcte.“

 Aileen prikývla. Milovala Eilain a ctila si ju. Gorack ju pobozkal tiež na obe tváre a na čelo.

 Z Eldnarskej armády vystúpil niekto koho Aileen neočakávala. Aldar. Jej otec... vedela že ju nenávidí, pretože kvôli Mardockovi zabila vlastnú matku. Hľadel dlho do jej tváre. Potom sa uklonil.

 „Hľadala si dlho svoju polovičku.“ Prehovoril. „Nezáleží na tom že je Goracka. Ako si povedala, sme jeden národ. Helen to tak povedala a to tak jest.“ Potom urobil niečo v čo Aileen ani nedúfala. Dal jej požehnanie. Pobozkal jej tváre, potom čelo a napokon krátko jej ústa. Pristúpil k Eilain a usmial sa. Urobil to isté ako so svojou dcérou. Pozrel na Goracka. Ten sa tváril vzdorovito. Potom však urobil čo musel. Prikývol.

 „Ste Vyvolené.“ Zašepkal.

 Aileen zrazu chápala čo sa tu deje. Konečné súznenie. Nebolo romantické ako dúfala predtým, niekde v Nardijských záhradách, v kvetinách a za zvuku zvonov. Bolo teraz a tu... priamo pred očami ich celého národa. Pozrela na Eilain či to chápe. Tá jej na znak súhlasu pevne zovrela ruky.

 „A sme tu aby tieto dve duše doznali konečné súznenie.“ Aldar začal hovoriť spevavým hlasom, ktorý predtým nikdy u neho dcéra nepočula. „Spájajú sa tu dve duše, ktoré sú jednou. A preto sa tážem Aileen, dcéra Aldarova, chceš konečne súznieť s touto ženou?“

 Aileen pozrela do tváre Eilain.

 „Áno.“ Odvetila jasne a hlasne. Hlas sa jej nezachvel.

 „A ty Eilain, dcéra Gorackova, tážem sa ťa, chceš tiež konečne súznieť s touto ženou?“

 „Áno.“ Odpovedala rovnako jasne Eilain. Neváhala. Odpovedala tak ako to cítila.

 „Budiž tak jest a tak sa stalo.“ Aldar vztiahol ruky k nebu a pokľakol. „Helen vám dáva svoje požehnanie, pretože sme tu a teraz videli jej silu.“ Pokľakli aj ostatní Sloania... ako jeden národ. „Žite dlho, žite čestne. V Zelenej nech vám roky ubúdajú a nepribúdajú.“ Aileen sa usmiala, túto repliku počula veľmi dávno ešte z úst svojej matky. Aldar povstal a pokračoval. „Dve duše spojené v jednu. Tak ako konečne náš národ. Navždy a teraz. Tak sa stalo a tak jest.“

 „Tak sa stalo a tak jest.“ Zopakovali po ňom ostatní Sloania mohutným hlasom.

 Eilain hľadela na Aileen držiac ju za ruku.

 „Potvrdíte to alebo nie?“ Gorackov hlas znel tak trochu smiechom. Aileen na neho zmätene pozrela. „Tak sa pobozkajte konečne, U Helen.“ Skutočne sa zasmial. Aileen sa rozpačito usmiala.

 Eilain neváhala a pobozkala ju. Ucítila jemné bodanie na svojej pravej strane tela a vedela, že práve sa tam tvorí tetovanie Konečného Súznenia. Odtiahla sa a pozrela na Aileen, ktorá už tiež na boku tváre, hrdle a ruke mala tetovanie. Ozval sa potlesk z mnohých rúk Sloanov. V sekunde však vypríštil z neba prudký blesk. Všetci Sloani ustúpili. Z miesta kde uderil blesk sa zrazu vznieslo slabé svetlo.

 „Konečne ste spoznali aké to je byť Sloanom.“ Ozvalo sa z toho svetla. „Urobili ste prvý kľak na dlhej ceste. A ako vaša stvoriteľka rečím toto a tak aj bude kým to nepoviem inak... nebudete môcť mať svoje deti, kým sa nenaučíte aké to je učiť.“ Svetlo zosilnelo do priam drtivej Zelenej. „Odoberám vám schopnosť mať vlastné deti. Kým sa nepoučíte. Tak hovorím, ako Helena a tak jest.“ Svetlo pohaslo a potom zmizlo.

 Aileen z mnohých hrdiel počula plač, prekvapivo pred ostatnými. Sloani nikdy neplakali na verejnosti. Lenže tú veľkú nádej, ktorú pocítili pri uväznení Mardocka im teraz vzala Helen.

 Eilain smutne pozerala do zeme. Už dávno túžila po dieťati a so slovami Helen túto možnosť stratila.

 Aileen chvíľu pozerala okolo seba, na zúfalých Sloanov. Triasla sa jej pera od zlosti na Helen. Potom sa však zamračila a pocítila, že Helen má pravdu. Veď tak veľmi zradili jej dôveru. Ukázala rukou na zem a na nej sa objavil malý kopec. Pár krokmi naň vybehla spoločne s prekvapenou Eilain.

 „Ticho!“ zvolala mohutne. Väčšina z nich stíchla. „Ticho, mlčte Sloania a preukážte Helen úctu.“ Zachmúrený Sloania váhavo zmĺkli a pokľakli na jedno koleno. „Zradili sme predsa jej dôveru. Čo by sme mali čakať? Odmenu? Za jej zradu. Napriek tomu nám pomohla a videli sme teraz jej silu. Nezraďme ju znovu. Ako som tu, tak vám prisahám, že urobím všetko aby sme si jej dôveru znovu zaslúžili. A ja viem, že to dokážeme. Pretože sme silný a spolu budeme ešte silnejší.“ zdvihla sa z kolien a pomohla aj Eilain. Tá na ňu pozrela prekvapeným a obdivným pohľadom. Rozhodla sa pokračovať namiesto nej.

 „Moja kreh-ta (manželka) má pravdu. Teraz už nesmieme urobiť nič čo by znevažovalo učenie Helen. Budme k nej úctiví, pretože tak nás tak stvorila. Stvorila ako jeden národ a tak teraz aj konajme. Počujem z mnohých úst, že to je nespravodlivé. Skutočne? Zrada sa predsa nedá len tak ľahko odpustiť.“ sekundu premýšľala čo ďalej povedať, ale Aileen ju nahradila.

 „Áno, zrada sa nedá tak ľahko odpustiť. Ja sama to dobre viem, pretože som zradila náš národ len aby som rýchlejšie ukončila vojnu kvôli svojej láske. Napriek tomu mi moja kreh-ta odpustila. A vďaka tomu sme aj národ oslobodili od Mardocka. Verím v Helen, verím v jej lásku a aj silu v jej odpustenie. Kedysi som si myslela, ovládnutá Čiernou, že Mardock je nezničiteľný. A pozrite sa teraz. Je uväznený, spútaný, nemôže nám viac ublížiť. Spolu dokážeme aj nemožné, ale iba spolu.“ vykríkla už vyčerpane posledné slová. Vyprahnuté hrdlo ju bolelo, ale videla, že jej slová účinkujú. Sloani povstali a už mlčali. V ich tvárach však videla nádej. Znížila kopec na pôvodnú rovinu a prekvapene videla ako k nim kráča Eldnar.

 Pristúpil k nim a sňal si z hlavy helmu, ktorá bola zároveň jeho korunou.

 „Dargeth mal pravdu. Ak má niekto vládnuť Sloanom, tak nech sú to Vyvolený, alebo Vyvolené. Kvôli svojej hlúposti, v ktorej som veril, že Čierna môže spasiť náš národ som ho takmer zničil. Uznávam pravdu Gorackov, Čierna k Sloanom nepatrí. My sme Helenin národ, a máme byť v Zelenej. Týmto sa ja, Eldnar, vzdávam vlády nad Eldnarmi, kúrie Sloanov a prenechávam túto vládu vám, Vyvolené, Aileen a Eilain. Nech žije Helen!“ pozdvihol svoju korunu krátko k nebu a pokľakol na koleno. A potom položil korunu k ich nohám. Ostal v úctivom predklone. Eilain však videla ako krátko bokom pozrel na Goracka, ktorý stál váhavo neďaleko nich. Nakoniec sa však odhodlal aj on.

 Prikročil k nim a krátko objal svoju dcéru a uklonil sa Aileen. Sňal si z hlavy svoju korunu.

 „Môj priateľ, s ktorým sme prežili toľké dekády a s ktorým som sa rozhádal má pravdu. Prijímam jeho ospravedlnenie a dúfam, že mi odpustí.“ Eldnar len krátko ticho prikývol na znamenie odpustenia. Gorack zdvihol korunu k nebu podobne ako Eldnar. „Nech žije Helen! Týmto sa ja kráľ Gorack vzdávam vlády nad Gorackmi, kúriou Sloanov a prenechávam túto vládu vám, Vyvoleným, kráľovnám Eilain a Aileen.“ rovnako ako predtým Eldnar položil korunu k nohám prekvapeným ženám a pokľakol na zem.

 „Nech žijú kráľovné Aileen a Eilain!“ zvolal mladučký Dargeth a spustil sa na kolená. Pokľaknutie pred niekým, alebo niečím bolo u Sloanov najvyšším znakom úcty a pokory. Pokľaknutie bolo predtým vyhranené len čisto pre sochu Helen (ktorú dovtedy aj tak nikto nikdy nevidel, takže jej sochy boli veľmi rôznorodé), alebo pre kráľov či vladárov.

 Eilain sa zmätene rozhliadala po celej pláni a videla, že všetci Sloania – bez výnimky – padajú na obe kolená. Pohliadla na rovnako prekvapenú Aileen, ktorá jej až bolestivo drtila ruku. Teraz ostávalo v rituále zmeny vlády iba jediné...

 „Ja Eilain,“ začala s roztraseným hlasom, ale ten jej zpevnel, keď uvidela, že Sloania vzhliadli a čakajú na jej slová s nádejou. Teraz to boli oni dve, ktoré mali vziať na seba tú obrovskú zodpovednosť. A ona na prsiach tú zodpovednosť aj cítila. A vedela aj to, že ak bude mať po svojom boku Aileen tak urobí všetko čo sa bude dať pre svoj národ. Pozrela znovu na Aileen, ktorá zachytila jej myšlienky. Tentokrát sa obdivne Aileen pozrela na ňu. Prikývla. „Ja Eilain, dcéra Gorackova,“ pokynula Aileen. „Ja Aileen, dcéra Aldarova...“ ďalej pokračovali jednotným hlasom. „prijímame vašu dôveru a vládu nad národom Sloanov. Prisaháme, že budeme vládnuť čestne, spravodlivo, v mene Helen a Zelenej.“ Eilain uvidela ako inak silná Aileen má slzy na krajíčku. Rýchlo jej ich zotrela nenápadným kúzlom vetra. Aileen sa vďačne usmiala. Pozrela na Sloanov okolo seba, ktorý sa začali zdvíhať.

 „Nech žijú kráľovné Aileen a Eilain!“ ozvalo sa tentokrát mohutne a spoločným hlasom. Eilain dala Aileen krátky bozk na líce a tá sa začervenala. Začula ako sa väčšina Sloanov zasmiala. Hneď na to sa však z davu začali ozývať otázky... čo bude ďalej... hneď na to sa prudko otriasla zem, tak veľmi až niektorí Sloania padli na zem a tí čo nie sa podesene pozerali okolo seba.

 „Viem že teraz tápete čo robiť.“ Zvolala Eilain. „Mardock je zdanlivo porazený a leží v zemi. Ale aby sme ho skutočne pokorili, a úplne zviazali, musíme povstať ako jeden národ. Tak ako to vždy chcela Helen.“ Zistila, že jej po tvári tečú slzy. Nesnažila sa ich zotrieť, ale zlyhal jej hlas.

 „Kráľovná Eilain je silná Magica Zelenej.“ pokračovala Aileen. „Napísala silné kúzlo Zelenej, mesta, ktoré nám pomôže a udrží Mardocka v zemi. Mardock je možno imúnny voči kúzlam, ale nedokáže im úplne odolať keď sú skutočne silné. Nie že by ho dokázali zabiť, ako ste videli, ale dokážu ho obmedziť.“

 „Je to tak ako hovorí kráľovná Aileen.“ Dargeth sa odvážil postaviť k nim a zdvihol ruku s otvorenými prstami v náznaku, že chce hovoriť. On bol jeden z tých čo kúzlo videli, a aj keď bol ešte dosť mladý, mal veľké nadanie byť silným mágom Zelenej. Kráľovné mu dali slovo. „Čítal som ten zvitok a je to ohromné kúzlo aké som dávno nevidel. Počujem vaše hlasy, myšlienky a aj keď máme nové kráľovné stále sa pýtate čo bude ďalej. Nechápem vaše obavy. Vašu nedôveru v samých seba.“ sklonil sa a podobne ako Eilain kedysi vzal do ruky popol. „Sme predsa národ mágov.“ pomaly vypustil popol z dlane. „Dokážeme z popola vytvoriť úrodnú pôdu, zo spálených stromov rastúce.“ z davu sa začalo ozývať súhlasné mrmlanie. „Sme silnejší než smrť, máme predsa po boku Helen. Možno nám teraz neverí a zobrala nám možnosť mať deti, ale v silnej viere k nej, ak ju nesklameme tak nám bude zase veriť.“ na okamih stíchol a počúval reakcie Sloanov. „Áno počujem to – čo je to za kúzlo. Ako povedala kráľovná Aileen, je to kúzlo na vytvorenie nového mesta. Spoločného mesta. Mesta Sloanov. Mesta, ktoré nám oplatí čo do neho vložíme. S každým veriacim Sloanom tam bude viac miesta, vytvorené záhrady, stromy, pôda na obrobenie. Ale aj na ochranu pred prípadným útokom Paromových posluhovačov bude mať vysoké múry, hlbokú vodnú priepasť.“ Dargeth skončil, nevedel čo povedať viac, bol príliš mladý na to aby mohol aj viac povedať.

 „Dargeth je síce vo vašich očiach mladý, ale veľmi talentovaný mág.“ pokračovala Eilain. Dargeth sa jej ticho a vďačne uklonil. „Možno aj ja som pre vás mladá, pretože mám len 11 dekád. Učila som sa však od najlepších, a učila som sa hlavne učenie Zelenej. Takmer 7 dekád som toto kúzlo písala a písala som ho len v dobrej vôli a vo viere k Helen.“

 „Kráľovná Eilain hovorí pravdu.“ súhlasila Aileen. „Z kúrie Gorackov asi o mne viete málo. Mám 56 dekád.“ ozvalo sa rozrušené šepkanie... bolo veľmi málo mágov ktorý mali taký vek. „Učila som sa hlavne mágii Čiernej.“ teraz sa ozvalo nesúhlasné šepkanie. „A to Tieňov, Ohňu a Smrti. Avšak moja krah-ta ma v Nardijských záhradách poučila o mágii Zelenej. Tiež mi ukázala ten zvitok a viem že je celý v Zelenej. Toto mesto nám dá novú nádej. Ako povedal Dargeth, dokážeme zmeniť spálenú zem na úrodnú. A dokážeme spoločne vytvoriť toto nové hlavné mesto Sloanov. Ale...“ na okamih významne zmĺkla. „Ale chce to veľmi silných mágov. Mágov ktorí možno umrú pri tomto kúzle.“ Tichým davom Sloanov sa ozval šepot. „Ja viem, neveríte mi, pretože som Aileen, čierna jazdkyňa na Mardockovi. Ale dali mi dôveru obaja vaši králi, tak ste mi dali dôveru vy keď ste pokľakli. Ak však pochybujete, verte mojej ker-ta Eilain. Ona vytvorila toto kúzlo.“

 „Možno sme silný národ mágov.“ Eilain sa ujala slova. „Ale bez domova umrieme, alebo sa staneme len nejakým kočovným národom, ktorý bude chodiť z miesta na miesto. Cítim, že neveríte Aileen, ale veď ona nám ukázala ako Mardocka poraziť.“ Sklonila hlavu. „Potrebujeme domov a toto kúzlo nám ho dá.“ pozrela okolo seba. „Nežiadam nikoho, neprosím nikoho. Pri písaní tohto kúzla som zistila, že na jeho úplnú tvorbu bude treba ôsmych veľmi silných mágov. Opakujem, veľmi silných. To kúzlo je značne zložité a bude ho treba čítať nahlas.“ tentokrát sa davom ozvalo značne nesúhlasné mrmlanie. Prečítanie kúzla nahlas bolo povolené len úplným nováčikom, pretože inak sa nedalo odvolať. „Ja viem, sloania.“ Eilain roztiahla ruky a snažila sa ich ukľudniť. „Viem, že je to porušenie pravidiel. Ale je porušenie pravidiel, keď si chceme vytvoriť nový domov?“ pozrela na nich takmer plačlivo. „Áno, mohli by sme dekády pretvárať zem na takú akou bola, ale ja nejak tuším, že by sme sa zase rozdelili. Hádkami, rozpormi. Stojím tu ako vaša kráľovná a prosím aby sa z našich radov našlo osem najsilnejších mágov, najlepšie z rôznych mágií.“

 „Sedem.“ prehovorila Aileen a Eilain na ňu nechápavo pozrela. „Som hlavne Magica Čiernej, ja túto časť zastúpim.“

 „Nie.“ zašepkala Eilain zúfalo a snažila sa to povedať aj ticho.

 „Ja som spôsobila tú všetku skazu, musím to urobiť.“ Aileen nešepkala, hovorila hlasne.

 Eilain sa krátko otočila aby zakryla slzy. Potom krátko prikývla. Verila, že jej kúzlo je síce silné, ale nie tak aby úplne zničilo mágov, ktorý by ho vyriekli.

 „Ja, Aldar.“ Aileen prekvapene pozrela na svojho otca, ktorý vykročil z davu. „Hlásim sa ako mág Tieňov a Ohňa.“ Pozrel na svoju nesúhlasne sa tváriacu dcéru. „Moja žena, tvoja matka, zomrela. Ak môžem ešte niečo urobiť pre náš národ tak to urobím.“ zdvihol ruku a rozhliadol sa. „Mám 58 dekád.“ pristúpil k dvom ženám.

 „Ja, Seilen.“ žena, ktorú Aileen spoznala ako pobočníčku Goracka zdvihla ruku. „Som magica Zeme, mám 28 dekád.“

 Z davu vystúpil Farlan, učiteľ Eilain.

 „Som Farlan, mág Vody, mám 14 dekád.“ postanul vedľa ostatných, hrdo.

 „Mirtus.“ vykročil k nim muž v brnení Gorackov. „Mám 27 dekád a som mág Života.“

 „Ja Gorack,“ vtedy sa Eilain takmer rozbehla k svojmu otcovi, ale Aileen ju zadržala. „mám len 17 dekád, ale som mág Zelenej.“ Gorack hrdo vstúpil na malé políčko.

 Nenastalo žiadne ticho. Okamžite z davu vystúpil Eldnar. Sňal zo seba brnenie a so slzami v očiach sa postavil do malého priestoru.

 „Som Eldnar, mág Ohňa, Vzduchu a Smrti. Mám 38 dekád.“ pristúpil k Gorackovi a na znamenie úcty si dal ruku na čelo, potom na nos a nakoniec na bradu. To bol najvyšší možný pozdrav úcty.

 Posledný účastník bol neznámy.

 „Som Tra Khei.“ ozvalo sa zrazu. Žena sa zdvihla v poslednej chvíli. „Mám 14 dekád a som mág vody.“

 Všetci Sloani pozerali na týchto osem statočných.

 „Nie,“ Eilain prudko vytrhla Aileen z rúk jej zvitok. „nechcem...“

 Aileen vzala do dlaní Eilaininu tvár.

 „Tvoje kúzlo zmení Sloanský svet.“ stále držala v dlaniach Eilaininu tvár. „Ak mám zomrieť kvôli národu, tak to tak bude. Milujem ťa.“ Prudko sa vytrhla z Eilainineho zovreria.

 Všetci Sloania sa vzdialili od miesta rituálu niekoľko stoviek kľakov a čakali.

 „Sme pripravení?“ spýtal sa Aldar, hľadiac na svoju dcéru.

 „Áno.“ Ozvalo sa jednotne z úst mágov stojacich v kruhu. Už dostali svoje zvitky aby ich mohli čítať.

 Aldar ako najstarší viedol celý rituál. Dlho mlčal a potom pozrel na zem.

 „Helen, veríme v teba a v to čo teraz robíme. Zachránila si nás, teraz sa musíme zachrániť my sami.“ Vyčaroval si do ruky jednoduchú palicu dreva a pokynul aby sa jej chytili všetci prítomní mágovia. Urobili to... a on začal spoločne s nimi vyriekať nahlas kúzlo napísané na parpale.

 Zem sa niekoľkokrát otriasla, kým vyslovovali kúzlo. Sloania stojaci ďaleko od kruhu nevedeli či to je práca Marducka, alebo kúzla. Mágovia vyslovujúci kúzlo vedeli, že sa mení Zem.

 „A nech je tak.“ Doriekli mágovia svoje slová.

 „A ja príjímam obetu pre toto mesto.“ Riekol Aldar a Aileen na neho vydesene pozrela. Vedela, že asi bude pre nové mesto treba obetovať aj niektorého z mágov, ale prečo jej otec. Ten pozrel na svoju dcéru s úsmevom. Siahol na palicu, ktorú držali ostatní.

 „Pre náš národ.“ Zašepkal a Aileen vydesene videla ako sa jeho telo stratilo.

 „Nie!“ Vykríkla zúfalo, ale už bolo neskoro.

 „Toto mesto bude pre nás a my budeme pre neho.“ Doriekli mágovia, ignorujúc čo sa okolo nich dialo. Hneď na to padli na zem.

 Aileen sa omámene prebrala z mdlôb. Bola strašne unavená. Pozrela na ruku, ktorá ju jemne hladila a potom nad seba. Mierne sa usmiala. Eilain. Tá sa na ňu usmiala podobne.

 „Čo sa stalo?“ spýtala sa omámene Aileen a snažila sa posadiť.

 „Postavili ste nové mesto pre Sloanov, to je dôležité.“ Riekla ticho Eilain. Jej tvár však bola smutná.

 Aileen sa pomaly posadila. Cítila sa slabá hlavne kvôli tomu, že úplne vyčerpala svoju magickú silu.

 „Môj otec...“ zašepkala po chvíli.

 „Je mi to ľúto.“ Zastonala Eilain. „Obetoval sa. Vložil do toho mesta celú svoju mágiu. Všetku.“

 „Nie.“ Riekla Aileen tichučko a rozplakala sa. „Zabila som svoju matku aj otca. Čo som to za Sloana?“

 „Nezabila si ho.“ Eilain sa zamračila. „Bolo to jeho rozhodnutie. Pozri.“ Ukázala rukou do diaľky.

 Aileen chvíľu odmietala sa pozerať tým smerom. Potom to však urobila. Uvidela v diaľke mohutné a rastúce mesto, s žiarivo vysokými zelenými múrmi. Vzdychla.

 „Dokázali sme to.“ Zašepkala nádejne.

 „Áno. Dokázali.“ Potvrdila Eilain a pomohla jej vstať. „Sloanský národ má domov. Teraz budeme žiť spolu konečne v mieri.“

 Aileen prikývla a spoločne s ostatnými Sloanmi sa vydali k svojmu novému domovu.

Medzikapitola:

Alebo nenapísané!

Prešlo 60 dekád, počas ktorých Sloanský národ žil v kľude a mieri. Po piatich dekádach od Veľkej Sloanskej Vojny im Helen nariadila každú dekádu otvárať neznámy portál. Z neho sa občasne do ich sveta dostalo neznáme zviera. Po 58 dekádach sa však z portálu objavili inteligentné bytosti, trochu podobné Sloanom, avšak nižšie a neovládajúce mágiu (chápte ľudia). Nazvali ich Kurnati (Kurnat je slovo pre Portál, tj tí z Portálu). Spočiatku ich len sledovali, ako si začínajú zakladať nové dedinky, neskôr mestečká na ich území. Priniesli si aj novú vieru, ktorú Sloani nechápali. Bola to viera v nejakého Hospodina (títo ľudia prišli z cca roku 120 a z našej planéty). Kurnati vedeli, že na území nie sú sami, tušili, že tam je ešte iný národ, ale rovnako tušili, že je aj veľmi silný a ovláda pre nich silné a neznáme sily. 

 Počas jednej dekády sa Kurnatský národ rozrástol a Sloani sa im napokon ukázali. Sprvoti Kurnati nechápali ich zmysel pre Mágiu či prírodu, ale niektorí sa boli ochotní jej podučiť a prijať ju. Kurnatský národ sa rozrástol natoľko, že stvoril dve kráľovstvá (pomenovanie nemám vymyslené), ktoré začali medzi sebou bojovať. Obyčajný ľud prihliadajúci na toto besnenie vojakov požiadal Sloanov o pomoc. Tí sa rozhodli zmiesť (chápte zabiť) oboch kráľov kráľovstiev a ostatný ľud Kurnatov prijal ich vedenie. 

 Ďalšiu dekádu žili Sloania aj Kurnati v dokonalom mieri. Kým Sloani znovu neotvorili portál. Z neho sa sprvoti objavil len jeden Kurnat, avšak iný ako boli tí starý (rozumejte nacista). Predsa len prešli 2 dekády. Veľmi zvedavý na učenie Sloanov sa učil ich mágiu počas niekoľkých krokov, a keďže portál ostával vždy otvorený práve niekoľko krokov, privolal z druhej strany svojich. Sloani na tento akt nereagovali, mysliac si, že aj ostatní sa budú chcieť len podučiť ich porozumeniu Mágii a prírode. Omyl bol však strašný. Vo chvíli, keď sa z portálu začali valiť stovky Kurnatov bolo neskoro. Práve prvý "temný" Kurnat, ktorý sa najdlhšie učil mágii zradil Sloanov a v slabej chvíli odhalil ich inak ukryté mesto pred zrakom novej armády, ktorá vzišla z portálu. 

 Aileen zdrtená stratou svojej Vyvolenej Eilain, ktorej telo jej pohodili pred brány mesta sa rozhodla učiniť radikálny krok. Väčšinu Sloanov nechala uzavrieť v knižnici, kde ich mágiou zmrazila na sochy a ostatných, ktorý nestihli uniknúť postihla kúzlom zmeny a zabudnutia. Zmeny - ich telá vyzerali ako Kurnatské, Zabudnutie - nikto z Sloanov si nepamätal čím bol. Ani Aileen, ktorá sa ocitla v Kurnatskom väzení.

 Starý Kurnati zabudli na národ Sloanov počas dvesto rokov trvajúceho ponižovania a vyciciavania ich národa zo zásob. Napokon začali nazývať "Temných" kurnatov Sloanmi, pretože sa báli ich techniky a sily (rozumejte pištolí, tankov atď.)

Kapitola ??

Zmierenie

1.

 Utekala som nevediac kam... pod nohami mi kĺzalo blato, a ja som sa napriek tomu zdvihla. Cítila som za svojim chrbtom desivé tváre svojich prenasledovateľov. Chtivé, ako ma chceli dostať. Unikala som, utiekla som a o to viac ma nenávideli. Pošmykla som sa znovu a nadomnou zaburácal hrom, zamračené nebo preťal blesk.   

 Odvážila som sa na okamih ohliadnuť a zostala som stáť. Nikto za mnou nebol... v tieni zakrslých kríkov som nevidela nikoho kto by za mnou utekal. Iba pár stoviek kľakov drevenú ohradu väzenia z ktorého som unikla. Neodvážila som sa však zastaviť na dlhšie. Utekala som ďalej.

 Prestala som bežať až keď ustal dážď, ktorý premočil moje šaty do nitky. Unavene som sa posadila do studeného bahna a habkavo naberala dych. Šedivejúce stromy, ktoré rástli okolo väzenia nahradili vyššie, trochu zelené. Aspoň tak sa mi to zdalo v tom nastávajúcom ráne.

 Po pár stoviek kľakoch (čo boli kľaky? uvažovala som na chvíľku) som sa vydala späť, a niekoľko pár kľakov som zahladzovala svoje stopy. Pre istotu... Keď som skončila pozrela som do večne zamračeného neba.

 Prečo je tu vždy tak zamračené, odkiaľ si pamätám svetlo nad svojou hlavou? Pomyslela som si unavene sediac na chladnom kameni a začala som žmýkať z odevu vodu, ktorá tam ešte ostala. Pozerala som na prúžky špinavej vody, ktoré stekali po mojich nohách a vedela som jedno – už nikdy viac. Už nikdy sa nechcem dostať do toho smradľavého tábora. Iba ak... zrazu som zdvihla hlavu. Iba ak by som mala odtiaľ dostať ľudí, ktorý tam trpeli rovnako ako ja. Zasmiala som sa, zúfalo do toho studeného vzduchu okolo. Kto som bola? Nikto. Bola som nikto... nič viac.

Ale...

 Spomenula som si ako ma v tábore volali – Aileen Svetlá, alebo Aileen zo Svetla. Potriasla som hlavou. Bolo to bláznovstvo, všetko čo som tým väzňom rozprávala boli len moje sny. Čo som len videla v svojich snoch...

 Prečo ma však prenasleduje ten pocit, že to všetko kedysi bolo? Svetlo, krásne zelené lúky, bohaté pláne... bohovia.... slovo bohovia zrazu nahradilo mágovia ... Helen... zamotala sa mi hlava a prudko som sa kusla do jazyka. Šialená bolesť ma donútila vstať.

 Utekala som znovu, nevnímala...

 Odvážila som sa na okamih posadiť a zároveň sa rozhliadnuť za seba. Ticho... okrem dopadania kvapiek vody na zem.

 Zimou som zaťala zuby a odhodlala som sa postaviť. Únavou sa mi triasli kolená a ruky na tom neboli lepšie. Našla som si palicu, ktorou som sa podpierala. Zrejme som si vyvrtla kotník, ktorý bolel len málo... netušila som, že je to tým chladom. S vypätím síl som vyšla na kopec, a rozhliadla som sa. Vo veľkej diaľke som zazrela slabučký prúžok dymu. Konečne... malá nádej. Bolo to ďaleko, ale ja som urobila prvý krok.

2.

 Tayl Sarnal (Kurnat) vyberal z člna ryby aby ich uložil do koša. Vedel, že časť z nich musí čoskoro uložiť do stánku. Ten bol zložený z dobre otesaných a presne prekrížených klád. Bol to jeho stánok, sám si ho postavil. Každú rybu ktorú chytil do ruky obhliadol a zlostne zafrflal.

Kedysi bolo všetko inšie.

Ryby boli väčšie.

Krajina zelenšia.

 Zlostne si prešiel po tvári... prečo si na to všetko spomínal? Potom potriasol hlavou... vedel to, to jeho prastarý otec mu tieto nezmysly povedal. Rozprával mu ich ako uspávanku. Sarnal sa prudko nadýchol a hodil poslednú rybu do koša. Čakala ho ďalšia výprava na jazero, musel naplniť ďalší kôš, kôš ktorý nepatril do jeho dediny.

 Sarnal bol to mohutný chlap, ktorého by nikto na prvý pohľad nenazval rybárom, možno tesárom. Na tvári sa mu tiahla hlboká jazva od ľavej časti čela, cez stred obočia, nos až k čeľusti, nepretínala ústa. Dosť ľudí sa ho práve kvôli tomu bálo. Iba on sám vedel, že tá jazva je od muža, ktorý ho chcel zabiť. Zamietol myšlienky na ten deň rýchlo do pozadia.

 Vyložil ryby a chystal sa zájsť k člnu, keď uvidel v rannom opare na okraji lesa postavu. Zľakol sa, pretože mu pripomínala démonov, o ktorých kedysi počul. Boli bezfarebný, mŕtvy  a dokázali na človeka uvaliť veľkú kliatbu. Potom si uvedomil, že on v také báchorky neverí – aj keď mu v hĺbke duše hlodal malý plamienok pochybností. Tie sa rozplynuli, keď postava zrazu padla k zemi.

 Rozbehol sa k postave a cítil ako sa z dediny za ním opatrne približujú ďalší ľudia. Sarnal sa sklonil nad postavou na zemi ako prvý. Pozrel na osadníkov okolo seba. Ich tváre vydesené, v rukách mali čo najbližšie našli ... palice, sekery, nože... u jedného muža dokonca uvidel veľké trojzubé drevené vidly. Chvíľu sám ovládal svoj strach, ale nakoniec zotrel bahno z tváre postavy ležiacej na zemi.

 „Je to žena.“ Vykríkol prekvapene „Teda skôr dievča. Je zranená.“ Počul ako okolo neho zašumelo v dave nespokojné nie. „Je ťažko zranená, musíme jej pomôcť.“ Zvolal a videl ako sa ostatní prikrčili. Dav sa zrazu rozstúpil a on videl ako k nim kráča starosta.

 Spoznal ho podľa zdobenej palice, pretože inak bol zahalený v kapucni.

 Ten zamračene na telo na zemi pozrel a pokrútil hlavou.

 „Je to utečenec, len nám prinesie problémy.“ Povedal tichým a vznešeným hlasom Kra Sarnal.

 Tayl sklopil zrak k zranenej žene. Prehliadol si ju viac. Videl ako jej spod otrockého oblečenia (jednoduchej košele a nohavíc, z tvrdého ľanu, označeného na chrbte a ramenách veľkými neznámymi písmenami) vytŕča jej ľavá ruka. Bola tetovaná. Obrátil ju a uvidel, že rovnaké tetovanie má na ľavej strane tváre a krku. Zamrazilo ho pri pohľade na to tetovanie.

 Aj to už kedysi dávno videl. Keď mu dedo rozprával... prerušil myšlienky.

 Pokľakol a vzal ženu na ruky.

 „To sú vaše problémy. Žeriete moje ryby, lovím, kŕmim túto osadu,“ mohutne sa nadýchol keď zdvihol ženu na ruky aj keď bola ľahučká ako pierko. „Ale aj tak ma tu nikto nemá rád.“ Vydal sa k okraju lesa. Tam končilo teritórium starostu.

 Tam bolo jeho teritórium. Lovil ryby, lovil zvieratá v lese, robil ľuďom v osade potrebný nábytok z pre nich neznámeho dreva

... a tam sa každý z tých ľudí v osade bálo vkročiť.

 Poznal ten les dobre. Poznal aj drevo, ktoré kácal. Takisto aj kde loviť v jazere neďaleko ich osady. Nejak vždy vytušil kedy má loviť a kedy nie. Určitý čas lovil ryby a určitý zase potom lovil len zver.

 Teraz kráčal so zamračenou tvárou k svojej chatrči, na svalnatých rukách držal drobnú postavu a mohutnými podrážkami z kože ušitých sandál drtil lístie a vetvičky na zemi.

 Musel sa zohnúť aby vošiel do svojho príbytku. Zovrel pery. Staval to obydlie kedysi pre niekoho úplne iného. Jazva na jeho tvári bledla postupne s jeho zlosťou. Opatrne položil ženu na svoju vlastnú posteľ, vystlanú tými čo najmäkšie obrobenými kožami.

 Chvíľu bojazlivo stál nad ňou. Ženu z takej blízkosti videl naposledy pred dlhými rokmi. Váhal, či jej bude vedieť pomôcť. Potom mu v hlave prebleskli slová jedného muža, ktorého dávno považoval za blázna. Teraz mu však vyčistili myseľ.

 Zohol sa k žene a tentokrát ju prezrel dôkladne. Mala na tele nezakrytom hrubou látkou mnoho škrabancov. Žiadny z nich nebol vážny, ale dokopy tvorili množstvo stratenej krvi.

 Bez rozmyslu nechal v malom kotlíku variť vodu na ňom veľmi dômyselne urobenom ohnisku. Oheň horel veľmi pomaly a dokladal tam drevo len málokedy. Trpezlivo, ako keby čakal na ryby kým sa chytia, čakal aj na to kým sa voda uvarí. Nenazýval sa šamanom, ale poznal bylinky... učil ho to kedysi veľmi dávno veľmi starý muž. Potriasol hlavou... nechápal prečo zrazu myslí na svojho pradeda tak intenzívne a takmer v každej myšlienke. Zavrel oči a zapudil všetky myšlienky. Hodil  do starého hrnca roztrenú zmes, ktorú ho naučil jeho pradedo. Trvalo dlho kým čaj dostal tú správnu farbu aby ho precedil cez zvláštny list trarie, stromu, ktorý mal síce veľké listy ale zvláštne deravé. Veľa Kurnatov tieto listy používalo namiesto cedidla. Tak to použil aj on. Precedil zmes byliniek a nahol sa k žene. Zovrúc jej nos ju donútil aby sa napila vývaru. Chvíľu kašlala potom sa nevedomky napila. Hltala vývar rýchlo a potom znovu hlboko zaspala.

 Sarnal sa jej odhodlal zvliecť oblečenie. Ošetril všetky možné rany, ktoré našiel. Slúžila mu na to moč nakov, ktorých často zabíjal. Vedel, že ich moč je dobrá na vyčistenie rán. Tak mu predsa zachránil tvár jeho vlastný praded.

 Dokončil svoje ošetrovanie a prikryl ženu tou najjemnejšou kožou akú sám vyrobil. Chvíľu na ňu pozeral a vykročil von zo svojho bydliska. Stál na kraji jazera a premýšľal či nezošalel. Stále mu hlavou prebleskovali tie detské rozprávočky, ktorému kedysi v detstve hovoril praded. Stále a dokola.

 Aileen zo sveta slnka...znovu povstane a zachráni náš svet... to sa mu v hlave opakovalo dookola. Nakoniec zvliekol tvrdo obrobené oblečenie a ponoril sa do chladného jazera. Studená voda veľmi rýchlo zahnala myšlienky. Myseľ sa starala len o telo. Keď vyšiel mokrý z jazera tak vedel dve veci. Tej žene pomôže, a druhá vec bola... že už nechce počuť tie príšerné klamstvá svojho pradeda.

 Obliekol sa a vkročil do chyže. Ani nečakal, že žena bude hore. Stále ležala na chrbte a veľmi slabučko dýchala. Sarnal si všimol, že má nádhernú tvár a to tetovanie pretínalo krk a pokračovalo až po celom boku až k nohám. Mierne sa usmial... nechápavo. Tak krásne ženy Gorackovia nemali. Ale potom len zavrtel hlavou a vydal sa do lesa. Musel uloviť niečo viac než ryby. Vyberači desiatkov sa blížili.

2.

Trvalo deň než sa žena trochu prebrala. Zrovna si varil mäso z kanca, ktorého ráno ulovil. Prehadzoval kúsky mäsa vo vysokom hlinenom hrnci a pridával tam zeleninu, ktorú našiel okolo jazera. Poznal dobre okolie. Túto vec ho zase naučil otec. Otec... starosta. Zlostne zovrel pery, keď začul tichučké zastonanie.

 „Kde som to?“

 Sarnal sa otočil k svojej posteli a pozeral na ženu, tá pozerala na neho privretými očami.

 „V bezpečí.“ Pristúpil k nej a trochu sa usmial. Dúfal, že tá jazva na jeho tvári ju nevydesí. Nestalo sa však. Ako keby už dávno videla mnohé zjazvené tváre.

 Žena unavene otvárala a zatvárala svoje oči. Opatrne pozorovala svoje okolie. Sarnal si všimol že má krásne modré oči.

 „Sen si diag?“ spýtala sa žena a on si zdesene uvedomil, že jej slovám rozumie... Liečitelia kde ste? Ustúpil od nej. Keď sa oprel o dvere svojho domu tak sa donútil zastaviť. Žena na neho stále unavene pozerala.

 „Kde sú?“ spýtala sa žena, teraz už v normálnej reči.

 „Toto je moje obydlie, ošetril som vás ja.“ Odvetil váhavo Sarnal.

 „Ďakujem.“ Povedala krátko, usmiala sa a znovu upadla do spánku.

3.

Celý deň trvalo než sa žena viac menej spamätala. Už pár hodín dokázala pozerať okolo seba, ale stále mlčala. Sarnal bol zvedavý, ale žiadnych odpovedí sa nedočkal.

 „Kto ste a prečo ste ma zachránil?“ ozvalo sa zrazu z lôžka ženy a on takmer nadskočil. Udrúc si hlavu o poličku ticho zanadával. Rýchlo chytil malý hrniec, ktorý chcel spadnúť z police. Položil ho na miesto a pozrel na ženu. Tá na neho hľadela už vnímavými očami. Pridŕžala si obrobenú kožu až pri krku a mierne sa mračila.

 „Utiekla si z tábora.“ Riekol a hodil do ohniska ďalšie poleno.

 „Tábora?“ spýtala sa žena a trochu poposadla.

 „Pamätáš si vôbec niečo pred tým než si sem prišla?“ spýtal sa a nejak vedel aj odpoveď.

 Mlčala a on v jej očiach videl že rozmýšľa. Hľadal tam hlavne či sa snaží klamať. Nesnažila.

 „Trochu.“ Žena sa unavene posadila. „Pamätám si ako ... bola som niekde v podzemí. Počula som mnohých kričať. V bolesti.“ Unavene si premnula tvár. Žena zrazu stiahla kožu z svojho tela. Obzerala si to svoje vlastné telo.

 Sarnal sa otočil.

 „Nerozumiem tomu.“ Ženin hlas bol zúfalý. „pamätám si ako ma mučili. Aj výkriky okolo seba, prečo nemám jazvy?“

 Sarnal sa odhodlal otočiť naspäť. Nemal tušenia prečo tak jednoducho odoláva jej kráse. Žena si prezerala svoje telo. Nemala tam žiadne jazvy.

 „Pamätám si to.“ prudko sa zakryla Sarnalovou jemne obrobenou kožou. „Ako mi dopadal bič na chrbát, či na hruď. Ja...“ žena si zakryla tvár.

 „Hovorí sa, že Sloania používajú mágiu.“

 „Mágiu?“

 „To som len počul, aby dlhšie udržali väzňov pri živote, možno preto nemáš jazvy.“ Riekol Sarnal. Váhal či to povedať. Odhodlal sa, že áno. „Môj praded ma naučil mnohé veci, aj ako liečiť. Nie tak rýchlo ako Sloani, ale liečiť. Možno len využili znalosti našich starých.“

 Žena chvíľku mlčala a potom nesúhlasne pokrútila hlavou.

 „Niečo sa nepodarilo.“ Potom pozrela na svoje ruky. „Alha sa mar, alha sa mar.“

 Sarnal na ňu už nepozeral vydesene. Vedel trochu čo hovorí. Všetko je zle, všetko je zle. Skôr nechápal prečo jej rozumie. Nedal to na sebe znať, ten zmätok ktorý cítil.

 „Som unavená.“ Riekla žena a zvalila sa na posteľ.

 „Rád by som aspoň vedel ako sa voláte.“ Sarnal sa odhodlal povedať túto závažnú otázku.

 Žena sa na neho chvíľku pozerala. Ako keby premýšľala čo mu má povedať. Nejak tušil, že si moc nespomína na svoju minulosť. Potom zahliadol ako sa jej oči rozjasnili. Pozrela na neho s miernym úsmevom a než položila hlavu na lôžko tak mu odpovedala.

 „Ja, nepamätám si svoje meno. Iba ako ma volali väzni okolo. Aileen, volali ma Aileen.“

 Sarnal vydesene ustúpil. Tak rýchlo až sa potkol o svoju vlastnú sekeru, zaseknutú v kmeni pri vstupe do domu. Hladiac si boľavý zadok pozeral na ženu na svojej posteli.

 „Vy sa ma bojíte?“ zašepkala sama ona vydesene. „Kvôli môjmu menu?“ Chvíľu pozerala do zeme a potom k nemu natiahla ruku. Nevedno prečo sa k nej naklonil a tú ruku jemne stisol. „Ako sa voláte vy?“

 „Tayl Sarnal.“ Riekol ticho.

 „Pravnuk Kyara Sarnala, chovateľa Sloanov.“ Riekla žena a v tej chvíli sa jej oči vyvrátili v beľmo a odpadla.

 Tayl vydesene hľadel na jej telo a v duchu si premietal... Aileen... zo sveta slnka... Vstal by už dávno ale nebolo treba. Radšej sedel s boľavým zadkom na zemi. Myšlienky mu stále bláznivo lietali okolo jeho pradeda. Starého muža... ktorý možno ešte žil, alebo sa zbláznil v lesoch. Aj keď by už musel mať vyše 110 rokov, a takého veku sa Kurnati nedožívali.

 Ja nie som taký... riekol si ticho v mysli. Postavil sa bolestne. Ja nezošaliem. Dal si to ako úlohu... svoje predsavzatie.

4.

  Opatroval ženu ďalej, ale rozmýšľal ako sa jej zbaviť.

 Hrabal sa v uhlíkoch pahreby, keď začul jej tichý hlas.

 „Tí čo ma zajali nie sú Sloania.“

 Zamračene sa k nej otočil. Sledoval ako sa ona rozhliada po jeho chatrči.

 „Ako to môžeš vedieť?“ spýtal sa zachmúrene.

 „Tak ako ty to vieš, pretože ti to povedal tvoj praded.“ Odvetila a posadila sa.

 Tayl od nej ustúpil s podesom.

 „Ak mi dáš pár dní na zosilnenie ja odídem.“ Riekla. „A málo oblečenia.“ Dodala. „Viem že ma tu nechceš,“ stíchla. „a ani nikto z tvojej dediny. Neveria.“

 Odhodlal sa jej dať oblečenie. Chvíľu ho hladila a potom na neho smutne pozrela.

 „Tvoja žena Taia.“

 „Ako to všetko vieš?“ spýtal sa so slzami v očiach.

 „Tak ako ty vieš, že oni nie sú Sloania.“ Odvetila znovu tajomne. „Ďakujem, Tayl.“

5.

  Napriek svojmu presvedčeniu ju nevyhnal. Dokonca ju schovával pred starostom, či dedinou. Postupne sa uzdravila a začala mu pomáhať.

 Spolu sa smiali pri večernom ohni, spoločne lovili a Tayl usúdil, že Aileen je výborná lovkyňa. Kebyže len výborná, neraz ho predčila v šikovnosti s lukom a ulovila oveľa väčšieho jeleňa či kanca ako on dokázal.

 Jej minulosť však bola stále zastrená.

 Takmer každý večer sa jej pýtal, ako vie, že tí čo ich sužujú desiatkami nie sú Sloani. Nikdy mu neodpovedala... teda ... odpovedala len tichým úsmevom.

 V jeden večer sa to však zmenilo.

 Dusil posledný kúsok nasoleného kanca. Ostatné úlovky boli uložené hlboko v pivnici, pripravené pre „Sloanov“.

 „Stále myslíš na svojho pradeda.“ Riekla Aileen a on sa striasol.

 „Myslím na to čo mi hovoril. Tie klamstvá.“ Šťuchol do ohňa prudko, vyletelo z neho pár iskier. Dopadli na podlahu. Jedna z iskier sa zmenila na podivné zviera... Tayl to zviera trochu poznal, také zvieratá videl kedysi keď vyrazil po smrti jeho manželky ďaleko na juh. Podivné zviera, ktoré pripomínalo vtáka, ale s štyrmi nohami. Dve predné malo zakrpatené, ale hlavu stále vtáčiu. Krásne perie, mohutný zobák. To ohnivé zvieratko na zemi urobilo malý oblúk a potom sa zmenilo na prach. S priam detským úsmevom na to hľadel, toto presne robil aj jeho praded. Lenže jeho praded... Tayl pozrel na Aileen, tá však pozerala oknom zo zrubu.

 „Tiež si hovorím, že to čo som zažila v tom tábore sú klamstvá.“ Pozrela smutne na Tayla. „Ale tuším že nie sú. Je tam tak veľa bolesti a zároveň...“ videl v jej tvári slzy. „Cítim, že tí...“ mykla divne hlavou „Kurnati... oni sa obetovali kvôli niekomu. A desím sa toho, že som to ja. Prečo nemôžeš uveriť tomu, že sa tvoj praded obetoval kvôli tebe?“

 Tayl sedel pri ohni a zízal na Aileen. Pokrútil hlavou.

 „Pozri sa okolo seba, Aileen. Všetko je mŕtve. Sloania vyhrávajú. Berú si desiatky, ako sa im len zachce. Za čo máme bojovať?“ zasmial sa zúfalo.

 Aileen na neho hľadela dlho.

 „V svojej mysli vidím štyroch vami volaných Sloanov ako odvádzajú stovku vašich Kurnatov.“ Naklonila hlavu. „Čo je väčšia potupa?“ zdvihla sa a pozrela na Tayla smutne. „Hovoril si, že Kurnati sú hrdý národ. A stovku odvádza len štvorica vami volaných Sloanov. A tí Kurnati len pozerajú pokorne k zemi.“ Aileen chytila nôž a prudko ho hodila k Taylovi. Ledva uhol. Pozrel sa za seba a videl ako sa nôž zapichol tesne vedľa jeho hlavy. „Len preto, že sa bojíte.“

 „Ale oni by umreli.“ Zvolal nahnevane Tayl.

 „Štyria proti stovke, Tayl.“ Zašepkala nahnevane Aileen. „Toho sa bojíte? Že umrie niekto? Práve preto vyhrávajú.“ Aileen odkráčala do lesa.

 Tayl nad jej slovami dlho uvažoval. Mala pravdu. Stovka proti štyrom. Tí takzvaný Sloania mali síce mocnejšie zbrane, ale vždy boli len v menšine. Predstavil si ako by to asi vyzeralo, keby tá stovka zaútočila na tých štyroch. Nemali by šancu... tí štyria. Lenže Kurnati boli prostého myslenia a báli sa. Hlavne o seba... neboli bojovníci. A potom o svoje deti. Bola to nepríjemná realita... ale tak to bolo. Deti mohli splodiť aj potom.

 Tayl si ťažko vzdychol a namazal si jazvu na svojej tvári. Občasne hnisala aj keď to bolo už dávno čo ju už získal. Bylinky a vývary jeho pradeda mu pomáhali tú jazvu liečiť.

 Zvesil hlavu a nevedel čo ďalej.

 V mysli mu však stále prebleskovala vzpupnosť. Postaviť sa proti tomu. Postaviť sa proti Sloanom.

 „Oni nie sú Sloania.“ Začul a pozrel na Aileen, ktorá sa vrátila z lesa. Zlostne sa usmial.

 „Ako mám tomu veriť?“ zdvihol sa a pozrel k západu. „Musíme uloviť ďalšie zvieratá a naloviť ryby. Inak si nás ... vzduchom sa ozvalo hlasné trúbenie a Tayl stuhol. Temný Sloania prichádzali.

 „Je to moc skoro, moc skoro, ešte ...“ Tayl sa zúfalo rozhliadol. „Nemám dosť desiatkov pre nich.“ Chcel sa rozbehnúť k lesu.

 „Prestaň, Tayl.“ Zvolala Aileen. „Vieš, že sú už moc blízko.“

 Tayl sa na ňu pozrel a vedel, že to tak je.

 „Mus...“

 „Ticho, ženská.“ Zreval na Aileen a tá len na neho smutne pozrela.

 „Ako chceš, som len ženská.“ Riekla a ustúpila do Taylovho zrubu.

 Tayl cítil ako mu telom prebieha pocit zúfalstva. Nadýchol sa keď videl na obzore temný dym. Chytil svoju sekeru a začal priam nepríčetne rúbať drevo. Ignoroval smrad, ktorý cítil spoza seba.

 Utrel si pot z tváre.

 Po pár minútach sa vedľa jeho chatrče objavil „čierny tátoš“ (motorka) a dvaja muži. Nemal poňatia čo ten tátoš vlastne je. Iba, že na ňom jazdili výbercovia desiatkov. Predtým to nerobil, ale teraz si ho obzrel – mal pod sebou dve okrúhle veci, ktoré vlastne niesli Temných vpred. A vzadu vec, ktorá do vzduchu vznášala jedovatosť.

 „Tayl.“ Začal menší muž. Zosadol z „čierneho tátoša“. Zlostne sa usmieval. „Kde sú naše desiatky?“ spýtal sa nepríjemne.

 Tayl sa čo najpríjemnejšie usmial.

 „Kapitán Steffen,“ uklonil sa „samozrejme, že desiatky sú pripravené.“ Tayl ukázal za seba. „Len ste prišli skôr, tak som to nestihol naložiť na káru, pane.“ Pokynul mu aby za ním kráčal. Kapitán to tak urobil a ocitli sa pri pivnici, kde Tayl schovával svoje úlovky.

 „To si robíš srandu, ty tupý Kurnat!“ Zvolal Steffen, hľadiac na pár rýb a jednu mŕtvolu jeleňa.

 „Nie, nerobím, pane.“ Tayl sa snažil nadýchnuť a povedať veliteľovi, že v lese či jazere už nie je dostatok úlovkov. Namiesto toho mu do tváre kapitán zamieril svoju divnú zbraň.

 „Vieš dobre, že týmto ťa odpravím na mieste, ty blbý Kurnat?!“ zvolal Steffen. „My potrebujeme jedlo, a ty ako náš otrok nám ho musíš dať. Rozumieš? Musíš nám ho dať.“ Steffen odistil zbraň a bol pripravený vystreliť. Spoza neho sa ozval však hlas.

 „Nerobte to, nezabíjajte ho, prosím.“

 Tayl sa zúfalo pozrel smerom k ženskému hlasu.

 „Aileen, nerob to.“ Vykríkol zúfalo.

 „Aileen?“ spýtal sa Steffen. Rozosmial sa. „Tak tu trafím dve muchy jednou ranou.“

 „Pane?“ ozvalo sa spoza nich a Tayl uvidel Steffenovho pomocníka. Netušil čo má robiť. Na okamih zavrel oči a potom sa rozhodol. Chytil sekeru, ktorú mal za svojím opaskom a vrhol ju na Steffena. Ten sa zatváril totálne prekvapene. Nestihol k nemu otočiť tú svoju pekelnú zbraň, ktorou kedysi kosil Kurnatov po desiatkach. Sekera rozčesla Steffenovi hlavu na dve polovice. Otočil sa aby sa vrhol na jeho pobočníka.

 V tej chvíli však z rúk Aileen vyletel oheň a spálil pobočníka na popol. Sarnal nechápavo hľadel na to všetko.

 Aileen vo chvíli obrátila oči v belmo a hneď na to odpadla.

6.

 Tayl odniesol Aileenine telo pred svoj dom. Pomaly ju tam položil. Netušil, že pár Kurnatov z dediny časť toho celého predstavenia pozorovali. Hneď na to utiekli a povedali čo sa stalo starostovi mesta, aj keď nevideli čo urobila Aileen.

 Tayl sa o to nestaral. Dôležitá pre neho bola len Aileen. Vedel, že ho zachránila. Nemal tušenia kde Aileen získala takú schopnosť manipulovať ohňom... rozhodol sa to ignorovať. Snažil sa ju len ošetriť. Po chvíli sa prebrala.

 „Čo sa stalo?“ spýtala sa zmätene.

 „Zabila si jedného Sloana.“

 „Ty jedného sekerou.“ Odvetila Aileen a posadila sa.

 „Áno, a preto musíme odísť z tejto dediny. Budú nás prenasledovať. Zabijú všetkých, aj deti.“ Zašomral zúfalo Tayl.

 „Presne tak.“ Ozvalo sa nahnevane. „Zabijú všetkých, ty tupec.“ Tayl vzhliadol do tváre človeka, ktorý tie slová povedal. Jeho otec, starosta. „A táto ženská. Doteraz sme im len dávali desiatky a žili. Teraz sa nám budú snažiť pomstiť. Vy bláznivý idioti.“ Starosta zdvihol ruku spoločne s palicou. „Modlime sa k Temným aby nám dali ďalšiu šancu, modlime sa aby...“

 „K tomu sa modlíte, starosta?“ zvolala Aileen. Bola zrazu na nohách. „Modlíte sa k nesprávnemu bohovi, starosta.“

 „Zmĺkni, ženská.“ Vykríkol starosta. „Drž hubu a počúvaj Temných.“

 „Čo mám počúvať?“ Aileen sa postavila. Jej kroky boli váhavé, takmer stála na nohách. Ale stála... Vkročila do stredu malého mestečka. „Vaše neustále náreky? Ste predsa Kurnati, viete bojovať, tak poďte bojovať. Nestojte tu ako také ovce.“ Aileen si v duchu pomyslela, že nevie čo vlastne ovca je, ale výraz pochopila. „Bojujte, Kurnati. Tento muž.“ Ukázala na Tayla. „Zabil temného, a ja druhého. Ani sme pri tom nemuseli mrknúť. Je snáď jasné, že za tých dvoch mužov a nedostatok desiatkov sa vám budú chcieť pomstiť. A to nielen mne či jemu. Pobijú vás tými svojimi divnými vecami, ktoré nazývajú pištoľami.“ Aileen zrazu v sebe pocítila divnú a neskutočnú silu, ako keby už kedysi dávala nejaký národ dohromady. „Bojujte!“ vykríkla. „Bojujte so mnou a ukážme im, že nie sme len ovce!“ zvolala rázne a videla ako sa ich oči začínajú meniť. Väčšina dediny Tayla Sarnala sa postavila k nej. A nie len muži, ale aj ženy.

 Aileen prikývla. Začal ich boj proti Sloanom.

7. medzikapitola

 Aileen sa medzitým stala veliteľkou odporu voči "Temným Sloanom". Likvidovali každý ich post, každé miestečko kde ich videli. Ich malá armáda sa rozrástla na dvesto ľudí, ktorí boli ochotný urobiť pre Kurnatov čokoľvek. Sarnal sa zase stal jej zástupcom, ktorý sa snažil zakrývať jej schopnosti, ktoré občasne zazrel. A to schopnosti spáliť človeka na popol.

8. 

 Sarnal pozrel bokom oka na Aileen, ktorá s prižmúrenými očami prezerala tábor. Potom si na zrak priložila vecičku, ktorú kedysi dávnejšie zostavila. Sarnal vedel, že s ňou môže lepšie vidieť na väčšiu vzdialenosť. Ukázala krátko rukou a Kurnati sa začali rozmiestňovať okolo tábora v už dohodnutých pozíciach.

 „Pripravený?“ spýtala sa Aileen a pohliadla na Sarnala, ktorý sa krátkymi znakmi rúk opýtal na tú istú otázku ostatných. Kývol na súhlas len čo sa dozvedel odpovede.

 Aileen kývla rukou a peklo začalo. Z lukov Kurnatov sa ticho na stráže vo vežiach zniesla stovka šípov. Padli k zemi bez výkrikov. Aileen ukázala k hlavnej bráne a po sekunde sa zastavila. Sarnal na ňu zamračene pozrel a tiež pohliadol k bráne. Teda skôr na to čo bolo za ňou. Zo stanu, ktorý označili ako hlavný stan veliteľa vybehla žena. Boli už dostatočne blízko aby videl, že vyzerá vydesene. Začala sa obzerať... potom sa však zastavila a pozrela priamo na Aileen, napriek tomu, že ju mohla vidieť len ako postavu v šere.

 „Aileen?“ zašepkal Sarnal a pozrel na svoju veliteľku. Tá však stála na mieste ako keby zamrzla a hľadela len na tú ženu. Sarnal si prezrel obe. Bolo to ako keby sa navzájom spútali až do nehybnosti. Videl ako z ďalšieho, menšieho, stanu vychádza vojak Temných. Už nemohol váhať. Prudko udrel Aileen dlaňou do tváre. Tá na neho nahnevane a prekvapene pozrela. Hneď na to pohliadla k táboru.

 „Musíme ju zachrániť.“ Zašepkala a priam sebevražedne sa rozbehla k bráne. Vytiahla luk a zabila vojaka, ktorý nechápavo hľadel na stojacu ženu neďaleko brány. Žena padla na zem, schúlila sa do klbka a snažila si chrániť hlavu.

 Aileen sa rozbehla do tábora takou rýchlosťou, že na ňu Sarnal ledva stačil. Jej luk rozdával strely, ktoré okamžite nachádzali svoje ciele. Keď jej došli šípy, vytiahla dva meče. Sarnal s zhrozením sledoval ako sa celé dobitie tábora mení priam na jatku.

 Kráčali spolu s Aileen vedľa seba, keď Sarnal zahliadol v rohu tábora muža, ktorý po nich niečo hodil. Sarnal pozrel na predmet pri ich nohách. Jeho oči sa rozšírili a chcel zvolať aby Aileen utekala. Poznal ten predmet v tvare jablka. Vždy keď vybuchol zabil veľa Kurnatov. Pohliadol na Aileen a chcel vykríknuť. Aileen však len pozrela na predmet a jablko smrti sa zrazu zdvihlo a odletelo späť k mužovi, ktorý ho na nich vrhol. Aileen ani nežmurkla, keď sa ozval dunivý výbuch. Pohliadla na Sarnala. Ten len krátko kývol hlavou.

 „Prehliadni ostatné stany.“ Riekla mŕtvo, ako keby sa jej nič netýkalo.

 Aileen vykročila z už prázdneho stanu a rozhliadla sa. Všetci temný boli mŕtvy, alebo ich práve spútavali Kurnati. Vydýchla a založila si meče späť na chrbát. Vzala zo zeme odhodený luk a prehliadala si všetkých zajatých temných. Na nič sa nepýtala, len strhla z jedného tela kľúč a vydala sa k jedinej budove, ktorá bola z tehál. Vedela, že jedine táto budova môže zadržať väzňov.

 „Aileen.“ Vykríkol Priam, keď kráčala k budove. Len sa obzrela. „Nechceli sme predsa aby to takto skončilo.“ Ukázal rukou okolo seba. „Nechceli sme toľkých zabiť.“

 Aileen sa zastavila a zvesila smutne hlavu.

 „Ani ja nie, Priam. Ani ja. Ale nemohli sme inak. Pohnite sa Kurnati.“ Zavelila temne smutným hlasom. Pokračovala k väzeniu. Keď ho otvorila bola zhnusená... našli tam takmer 100 zajatcov v rôznych stupňoch zranení – po mučení Temných.

 Sarnal videl ako sa Aileen stále pozerá na tú ženu, ktorá vybehla ako prvá zo stanu veliteľa. Už ten stan prezrel a jediné čo tam našiel bola veľká kaluž vody. Žena len hľadela k zemi a bojazlivo odpovedala na otázky. Všimol si aj, že jej pravá tvár, rameno a vlastne celá pravá strana je zjazvené. Následok mučenia, tak im to aspoň ona vysvetlila.

 Aileen k tej žene prikročila až po dobe, keď bol celý tábor zaistený. Ticho sa nadýchla a odhodlala sa k nej pokľaknúť.

 „Ako sa voláš?“ spýtala sa ticho, snažiac sa zachytiť ženin pohľad. Tá sa stále mierne triasla a držala si hlavu medzi kolenami. „Počuješ?“ Aileenin hlas sa znížil do tichého a príjemného tónu. „Ja ti nechcem ublížiť. Len mi povedz svoje meno.“

 Žena na ňu po chvíli vyplašene pohliadla.

 „Neviem, väzni ma ale volali Eilain.“ Odvetila tichučko.

 Vtedy Aileen zbledla a len Sarnal ju zachytil tesne predtým než padla na zem.

 „Aileen, čo je to...“ nedopovedal...

 „Aileen?“ spýtala sa žena, ktorá sa pomenovala Eilain. Zbledla rovnako a odpadla.

 Sarnal zmätene hľadel na ne obe a uvažoval, ktorú má zachraňovať skôr. Nakoniec opatrne položil Aileen na zem a prekontroloval obe ženy. Žili, len boli mimo seba. Zamračene vzdychol, nechápal čo sa deje.

 Prebral ich po dlhej dobe. To už bol celý tábor vyplienený a väzni ošetrení.

 „Kto je Eilain?“ spýtal sa a videl ako Aileen vedľa neho zastavila. Prudko sa chytila za nohu a ešte prudšie ju stlačila. Zastonala bolesťou.

 „Niečo z mojej minulosti, čo si nemôžem pripomínať, Sarnal.“ Odvetila ticho a obzrela sa či ich niekto nepočúva. „Tak ako vieme, že som zabila toho muža pri tvojom príbytku, či odvrátila to jablko smrti.“ Pozrela sa na neho zúfalo či chápe, že tieto tajomstvá musí udržať.

 Sarnal len ticho kývol.

 Pre neho bolo dôležitejšie, že vybrali prvý tábor, oslobodili otrokov a zabili takmer 300 temných. Tušil, že je ich mnoho, ale toto bol aspoň začiatok.

9. 

 Aileen sa chcela len umyť. Vyzliekla sa a vkročila do čistého jazierka. Umývala sa len krátko. Ako len mohla tak si rýchlo obliekla svoje oblečenie. Blúdila pri tom vo svojich myšlienkach.

 Prekvapene začula špliechanie vody, práve tam kde pred chvíľou bola. V jazierku kde sa umývala. Bola však ukrytá v húští mladých stromčekov a tak nazrela kto sa tam kúpe.

 Videla len ženskú postavu otočenú k nej chrbtom. Videla rusé vlasy, ktoré žena mačkala v svojich rukách aby z nich dostala vodu.

 Ailee sa zakusla do pery. Tá postava bola veľmi príjemne príťažlivá. Potočila hlavou. Ona nebola predsa gertha. Nebola? Spýtala sa samej seba. Vedela čo v Kurnatskej reči slovo gertha znamená... neplodná žena, žena ktorá má rada inú ženu. Striasla sa. Potom si spomenula na svoje cvičenia, kde ju nikto z Kurnat nevidel.

 „Ja nie som Kurnatka.“ Zašepkala ticho pre seba a ostala ticho v prítmí rastlín. Pozorovala Eilain ako sa vynára z jazera a odhadzuje si mokré vlasy. Jej oči sa zúžili, keď zazrela ako Eilain mávla rukou a jej telo a vlasy boli zrazu suché. Robila to nevedomky.

 Aileen sklonila hlavu a pomyslela si... ak patrí ku mne tak... vzhliadla. Uvidela ako sa Eilain zarazila uprostred pohybu. Práve si obliekala svoje šaty. V tej chvíli sa však otočila priamo k nej. Nemohla ju vidieť... Aileen bola dobre skrytá za stromami.

 Aileen sledovala ako sa Eilain ešte viac mračí. Zaodela sa a po chvíli váhania vykročila smerom k nej.

 Aileen ustúpila. Potom si však uvedomila, že nemá pred čím uskakovať či utekať. Ostala stáť. Počkala kým Eilain roztvorila konáre stromu, ktorý rozdeľoval ich videnie.

 „Aileen.“ Zašepkala Eilain. „Myslela som že len Kurnatský muži pozorujú ženy pri kúpeli.“

 Aileen sa pozerala na zem a hanbila sa. Niečo však oveľa mocnejšie ju donútilo pozrieť do Eilaininej tváre. Ako kráča k nej... polozakrytá v svojom odeve... a s úsmevom na tvári.

 Eilain pristúpila k Aileen a tá pozrela na jej polozakryté telo. Potom pozrela do jej tváre. Aileen však videla niečo iné... pozerala na ňu ako keby snila. S roztvorenými očami.

 „Eilain, láska. Nardijské záhrady sú večné.“ Zašepkala Aileen a oči sa jej vyvrátili do beliem. Odpadla. Eilian k nej priskočila. Počula ako Aileen vyslovila znovu meno Eilain a samej sa zatočil svet pod nohami. Chytila sa tvrdo svojej ruky a bolesť jej rozjasnila oči. Malátne sa postavila. Tackavo sa oprela o strom vedľa seba hneď ustúpila. Začula divné šepkanie v svojej hlave... neubližuj mi, stojím tu už stovky rokov, prosím, neub... stiahla ruky zo stromu. Potriasla hlavou a pozrela na ležiacu Aileen.

 „Aileen.“ Zašepkala pokľaknúc vedľa ženy vedľa seba. Bolela ju tak príšerne hlava, že sa to ani nedalo povedať. Jednou rukou si masírovala spánky a druhou skúmala či je Aileen ešte živá.

 Žila.

 Dýchala.

 „Čo sa stalo?“ Aileen sa malátne posadila a obzerala sa okolo seba.

 „Odpadli sme, teda ty určite, ja skoro.“ Odvetila Eilain.

 Aileen na ňu zvláštne pozrela a potom si rukami prešla po hlave. Eilain vytušila, že ju boli rovnako.

 „Povedala si Nardijské záhrady sú večné.“ Riekla Eilain a zacítila ako sa zem pod ňou zamotala. Znovu sa tvrdo rukou chytila svojej nohy a okolie sa vyjasnilo.

 „Nar...“ Aileen už stála keď sa snažila povedať tie slová. Eilain jej bez váhania vrazila pohlavok až sa jej zaklonila hlava. Aileen na ňu zamračene pozrela, ale vďačne. Už sa jej hlava nemotala. „Nardijské záhrady. Čo to znamená?“ spýtala sa a stála ako keby sa každú chvíľu zase chcela zase povracať. Lenže vďaka Eilain to neprišlo. Vzpriamila sa.

 „U Helen, čo sa to stalo.“ Zašepkala Eilain.

 Stáli proti sebe ako súperky. Špinavé od lesného porastu a zeme. Mysleli si to isté ale nevedeli si to povedať.

 Aileen dýchala, vsávala do nosa tú tupú a zároveň krásnu vôňu lesa. Spadané lístie... teraz hnijúce, ale cítila aj vôňu Eilain.

 Eilain sa zúfalo oprela o jeden strom a v hlave je prebehla krátka myšlienka... neubližuj mi... rýchlo sa oddialila od stromu a pozrela naň. Potom pohliadla na Aileen. Videla, že aj ona to začula.

 Vydesene pokrútila hlavou.

 „Ja som ten strom počula.“

 „Aj ja.“ Odvetila Aileen. Založila si ruky pred seba a usilovne premýšľala. Bol koniec ... koniec jej ukrývania. Nebola ako iní Kurnati a teraz aspoň vedela, že ani Eilain nie je taká. Bola rovnaká ako ona.

 Eilain však pozrela niekam do minulosti.

 „Stáli sme na dvore.“ Zašepkala Eilain. Držala sa jemne stromu a druhou rukou si zvierala stehno. Bolesť ju nútila aby neodpadla. „Stáli sme na dvore, temný Sloania si vyberali. Ich veliteľ si vyberal, ktorá žena s ním v tú noc uľahne. Tak príšerne sa smial a potom ukázal do davu žien. Vedela som že ukázal na inú ženu, ale ja som ju odsotila a predstúpila namiesto nej. Veliteľ bol tak opitý že mu to bolo jedno. Vytiahli ma z davu a doviedli do veliteľovho domu. Chvíľu bol milý a ohľaduplný, potom sa na mňa vrhol ako zviera. A ja som sa začala brániť.“ Eilain stíchla a pozrela na čakajúcu Aileen. Čakala len jej slová. „Takmer po mne skočil, ja som sa otočila a zdvihla ruky. Hlavou mi prebehli nejaké slová, neviem aké a on... on zrazu uprostred  pohybu stuhol. Zmrzol. Stal sa z neho kus ľadu. S vystrčenými rukami a ...“ Eilain  mierne kývla hlavou „tým dole čo majú muži tam dole. Jednoducho zmrzol len čo som si to pomyslela. Zmenil sa na kus ľadu. Zomrel.“ Pozrela na svoje ruky. „Zabila som ho. Len myšlienkou.“

 Aileen mlčala a pozerala na Eilain.Tá zúfalo chcela aby Aileen niečo povedala, ale zatínala zuby a tiež mlčala.

 „Sarlan ma chcel zachrániť pred Temnými Sloanmi.“ Začala Aileen. „Nemal šancu. Boli dvaja a on sám. Videl to, ale jedného som spálila, inak by sme umreli obaja.“

 „Spálila?“ spýtala sa Eilain.

 Aileen chvíľku váhala a potom natiahla ruku. Už to ovládala. Každý deň to skúšala a cvičila. Mierne zovrela ruku, takmer až sa jej prsty dotýkali. V strede jej dlane sa objavila malá červená iskra. Rozptýlila sa a začali jej lúče postupovať po prstoch. Potom z ich končekov vyprýštili znovu do stredu ruky. Aileen vtedy ruku rozovrela. Lúče sa spojili a vytvorili malú ohnivú guľu. Pozerala fascinovane do ohňa, ktorý vytvorila a cítila ako Eilain ustúpila.

 „Nie sme Kurnati.“ Zašepkala Aileen. Zovrela dlaň a oheň v jej ruke sa zmenil. Najskôr vytvoril koňa, potom kvetinu... nakoniec zmenil aj farbu na modrú. „Sarlan mi rozprával o národe mágov, ktorí kedysi vládli tejto zemi. Než ich porazili Temný. Vraj si hovorili Sloania.“ Aileen pohla rukou a nechala modrého koňa cválať po svojej paži. Otočil sa na ohybe jej ramena a potom bezcieľne cválal na jej dlani. „Ani jedna z nás nie je Kurnatka, sme pre ostatných gertha. Potupné pre Kurnatov a normálne pre Sloanov. Nás, Sloanov.“ Aileen spustila ruku a ohnivý kôň sa stratil. Pozrela vážne na Eilain, ktorá nevedela ani čo má povedať. Potom radšej urobila to čo myslela. Pristúpila k Aileen a pobozkala ju na pery. Jemným ale čistým bozkom. Odtiahla sa a videla, že sa Aileen usmieva.

 „Vždy som tušila, že nie sme Kurnati. Sme Sloani.“ Zašepkala Eilain. Natiahla svoju ruku a v jej ruke sa objavila kvetina. Aileen sa zasmiala. Zovrela jemne kvetinu spoločne s jej rukou. Tentokrát ona pobozkala Eilain.

10. medzikapitola

Aileen a Eilain sa stali hlavnými veliteľkami Kurnatského odboja proti Temným Sloanom. Spoločne skrývali svoje schopnosti, ale aj sa im učili.

11.

  Aileen len sedela pri ohni a v studenom ráne sa ohrievala. Keď začula ženský krik a potom mužské tlmené nadávky, okamžite vstala. Rozbehla sa tam kde začula ženský krik. Hlavne kvôli tomu, že ten krik poznala. Ucítila ako sa za ňou vydalo niekoľko mužov z armády.

 Zastavili sa uprostred kroku. Stáli na kraji lúky. V jej centre stála Eilain a jeden z mužov Kurnatskej armády. Eilain bola podľa tváre nahnevaná, držala jednu ruku pred sebou a muž stál o niekoľko krokov od nej. Držal si tvár a zlostne na ňu pozeral.

 „Je to čarodejnica.“ Vykríkol zrazu muž. Aileen ho spoznala. Bol to Hertal. „Chcel som jej pomôcť s drevom a ona na mňa zrazu pustila oheň. Čarodejnica.“ Zvolal znovu a spustil ruku. Na jeho tvári bola spálená koža.

 „Čo sa to tu u Melduru stalo?“ zarevala Aileen. Potom si uvedomila, že niektoré slová jej armáda nepozná. „Do pekla, hovorte a jasne.“ Zmätene sa otriasla a bola rada, že vidí ako je Eilain v poriadku. Obzrela sa a videla, že celá ich armáda v čele so Sarnalom stojí za ňou.

 „Len som jej pomáhal s dr...“

 „Klame!“ Vykríkla Eilain. „Hodil ma na zem a chcel ma znásilniť!“

 „Drž hubu ty čarodejnica.“ Zvolal Hertal a chcel sa na ňu vrhnúť.

 „Ticho!“ Vykríkla Aileen zlostne. Vykročila k nim. „Teraz mi Hertal pokojne povedz čo sa stalo.“

 „Pomáhal som jej s drevom.“ Začal Hertal držiac si popálenú tvár. „Opýtal som sa jej či chce pomôcť a ona sa zrazu otočila hodila po mne ohnivú guľu. Nikdy som také nič nevidel. Zasraná čaro...“

 „Sklapni.“ Prerušila ho Aileen. Pristúpila k nim len na krok. Videla ako sa Eilain trasie a Hertal si rukou skúma spálenú tvár. Otočila sa k armáde. „Stojte tam kde ste.“ Zvolala jasne. „Hertal choď k nim.“ Prísne rukou na neho ukázala a on sa pokorne vydal tým smerom.

 „Je pravda čo hovorí Hertal?“ vykríkla hlasne. „Spálila si ho ohňom? Si čarodejnica?“ povedala smerom k Eilain a videla ako tá na ňu pozrela úplne prekvapene. V hlave sa jej ozvala myšlienka „chcel ma znásilniť, čo som mala robiť?“. „Tak je to pravda?“ vykríkla znovu Aileen, napriek myšlienkam, ktoré sa jej ozývali v hlave. „Spálila si ho?“

 Eilain na ňu neveriacky pozerala a spustila ruky. Aileen vedela čo cíti. Úplná zrada. Zradila ju. Potom sa však v jej tvári objavilo odhodlanie a trochu zdvihla ruky.

 „Som pre vás, Kurnati, čarodejnica. Ale on ma chcel znásilniť. Len som sa bránila. Kurnatské ženy sa bránia zubami a nechtami, ja som sa bránila tým čo viem ako Sloanka. Pre vás mágiou.“ Vykríkla hlasne. Jej tvár bola smutná.

 Aileen k nej pristúpila len na krok a keďže bola otočná chrbtom k armáde tak nikto jej tvár nevidel. Usmiala sa.

 „Budeme musieť do nášho mesta dôjsť samé.“ Zašepkala a Eilain sa zakusla do pery aby sa neusmiala. Smutne neusmiala.

 „Hertal.“ Aileen sa otočila a zdvihla ruku. Bolo to znamenie, že práve hovorí a rozhoduje. „Chcel si znásilniť túto ženu?“ zvolala.

 Hertal mlčal, napriek očiam ktoré na neho mierili z armády. Mlčanie, či neodpoveď bola pre nich súhlas...

 „Ale je to čarodejnica.“ Vykríkol zrazu. „Treba ju upáliť, slúži Sloanom!“

 Aileen zaťala zuby keď začula mnoho súhlasných hlasov. Pozrela na Eilain.

 Zlomilo sa to, teraz pôjdeme ďalej samé. Riekla v duchu a videla že Eilain tú myšlienku dostala.

 „Viete čo je čarodejníctvo?“ spýtala sa zrazu. Stála pokojne. Len sa otočila k asi tristovke mužov a žien z jej armády. „Predstavte si ženu, muža... keď ešte nepoznali oheň, nevedeli čo je luk či sekera a mi budeme pre nich bohmi. Bojíte sa toho čo nepoznáte. Vy máte sekery, luky či oheň.“ Krátko pozrela na Eilain a predstúpila pred ňu aby ju chránila vlastným telom. „Ale my máme pre vás viac. Zachránila som mnoho z vás, možno niektorých aj niekoľkokrát. A Eilain? Rovnako! Obraciate sa proti nej len kvôli tomu, že vládne silou ktorej nerozumiete.“ Aileen siahla dozadu a vzala do ruky bojovú palicu. Druhú ruku natiahla k svojej armáde. „Ak je pre vás čarodejnica a chcete ju spáliť na hranici tak budete musieť prejsť cezo mňa.“ Zvolala jasne.

 Čakala...

 Čakala celkom dlho.

 Prvý útok prišiel po dlhšej dobe. Jeden z mužov k nim hodil svoj meč. Ten sa však v razantnej ceste zastavil ani nie krok od Aileen.  Tá na ležiaci meč pozrela a smutne sa usmiala. Iba oni dve videli, že sa odrazil od tenučkej zelenej blanky, ktorá ich obe obklopovala.

 „Je veľmi smutné vidieť ako veliteľ stráca svoju armádu. To by sa u Sloanov nikdy nestalo.“

 „Solvanov?“ zvolal zrazu Sarnal. „Čo ty vieš o Solvanoch?“

 „Sloani, nie solvani. Stratila som svoju cestu, teraz som ju našla.“ Aileen stále stála v bojovom postoji. „Ale bude to chcieť aj veľa odpovedí, ktoré obe z nás sme stratili.“ Hodila palicu Eilain a vyslala jej myšlienku. „Každý z vás tu neustále hovorí o tom ako tí vraj temný Sloani vládnu mágiou, či čarodejníctvom. Ktorý z vás však videl, že by niektorí z nich niečo ako mágiu použil.“

 „Ich zbrane...“ začalo sa ozývať z davu.

 „Tie pištole... vybuchujúce gule...“ ozývalo sa ďalej.

 „Delá... diabolský oheň...“

 „Mágia?“ prerušila ich Aileen. „Nemáte ani poňatie čo je mágia. Oni len využívajú. Stavajú stroje tak ako vy, Kurnati, ako staviate mlyny na vodu aby ste mohli zomlieť zrno na chlieb. Ako staviate dômyselné stavby na ochranu svojho dobytka. To isté robia Temný Sloania, len dômyselnejšie. Z kovu a nie z dreva, aj keď drevo je oveľa silnejšie, pretože si to neuvedomujú. U Helen, pozrite sa okolo seba, čo oni spôsobili.“ Rukou ukázala okolo seba. „Spálená pôda, mŕtve zvieratá, a to čo ostalo ste museli loviť vy pre nich, pretože bez vás by neprežili. Kto je tu silnejší, vy alebo oni?“ Vykríkla tak hlasne, že sa mnohí z armády prikrčili až k zemi.

 Ostalo ticho a Aileen si zrazu pripadala ako kedysi niekedy dávno. Nevedela prečo, ale zase presvedčovala armádu o skutočnej pravde. Videla, že mnohí z nich sa začínajú okolo seba pozerať tým pravým pohľadom. Skutočne rozmýšľať.

 „Čarodejnice.“ Zvolal Hertal a tým nejak zmenil myslenie armády. Ako keby ich prebral zase k ich nízkemu mysleniu.

 Aileen sa ľadovo usmiala na Hertala a pomyslela si, že ak niekedy niekoho zabije z armády tak prvý padne Hertal. Videla, že mnoho ľudí z armády sa chystá na útok. Vedela že ich musí zastaviť.

 „Chcete vidieť skutočnú mágiu?“ spýtala sa a opatrne začala ustupovať spoločne s Eilain od niekdajšej vlastnej armády. Zaťala zuby a vbodla si nenápadne krátku dýku do stehna. Vedela, že bolesť jej nedovolí odpadnúť ako sa jej to stávalo pri kúzlení silnej mágie. Pozrela na hrot dýky z ktorej kvapkala krv. „Ukážeme vám ju.“ Krátko sa pozrela na Eilain a videla, že aj ona si vbodla dýku do stehna. Tá po pár okamihoch vymrštila jej vlastnú palicu smerom k armáde. Palica sa zabodla medzi nimi a Eilain vyslala rukou k zabodnutej palici krátky lúč zeleného svetla. Palica sa v mžiku začala meniť. Zhrubla a z jej bokov prudko vyrástli vetve. Palica sa zmenila na rastúci strom.

 „Temný Sloania nemajú ani poňatia o našej mágii a o našej matke Helen.“ Zvolala Eilain. „My prírodu ochraňujeme. Pozerajte sa na stvorenie.“ Strom rástol a rástol, až z neho vznikol až obludne obrovský mohutný strom stojaci medzi nimi a armádou.

 „Nikdy sme vám nechceli ublížiť.“ Aileen napriahla ruku a objavila sa v nej ohnivá guľa. Zakusla sa do pery, pretože guľa bola maličká, potom sa uvoľnila a guľa narástla do veľkosti jej hlavy.

 „Vy ste začali.“ Eilain prikročila vedľa nej a v ruke vytvorila rovnakú ohnivú guľu. „Pre vás sme čarodejnice. Tak nech tak je. Ale vedzte a pamätajte, že každého z vás sme aspoň raz zachránili. Sme Sloanky, navždy.“ Eilain si uvedomila, že jej zlosť rastie spoločne s guľou v ruke. Upokojila sa a guľa sa zastavila v svojom raste. „Teraz sa rozídeme, naše cesty sú iné. My hľadáme odpovede, vy len pomstu.“

 „To nie je pravda!“ Vykríkol Sarnal. „Aj my chceme odpovede.“

 „Tak prečo tu stojíme ako nepriatelia?“ Aileen sa smutne usmiala. Pozrela bokom a videla že Eilain stojí v pevnom postoji. Oči jej horeli po boji, ale v pozadí cítila strach. Eilain nechcela zabíjať. „Čierne mesto nám dá odpovede. Nech sú vaše cesty priame a šťastné. Nesledujte nás.“

 „To n...“ vykríkol Sarnal.

 Aileen pokynula hlavou k Eilain a obe spustili ohnivé gule k armáde. Nie však priamo k nim. Gule sa zastavili pred nimi a a dopadli na zem. Tam sa rozprskli a začali horieť. Vytvorili širokú ohnivú stenu.

 Aileen a Eilain sa rozbehli. Vedeli, že ich mágia je slabá, stena nevydrží dlho. Utekali. Dlhé kľaky... Aileen sa zastavila v myšlienkach, nevedela odkiaľ slovo kľak pozná. Stále utekajúc sa pozrela vedľa seba a videla, že Eilain stále uteká. Cítila v svojej dlani jej vlastnú ruku.

 Prebehli celú spálenú lúku a potom sa s habkavým dychom zastavili, držiac sa navzájom.

 „Myslela som,“ Eilain dýchala prudko vzduch do svojho tela „že si ma zradila.“ Pohliadla na Aileen. Tá sa smutne usmiala.

 „Teba by som nikdy nezradila.“ Aileen sa predklonila aby sa nadýchla. Zrazu ju niečo donútilo napriahnuť ruku pred seba. Objavilo sa tam slabé zelené svetlo. Svetlo, ktoré hovorilo...

 „Mesto.“ Hlas bol takmer zúfalý. „Čakáme.“

 Aileen sa zrútila na bok a len s Eilaininou pomocou sa jej podarilo vstať.

 „Čo to malo...“ Eilain nedoriekla, keď za sebou... aj keď vzdialene začula zvuk trúb Kurnatskej armády.

 „Musíme ísť do Čierneho mesta.“ Zastonala Aileen. Eilain mala vyvrtnutý členok, to vedela. Ale čo Aileen nevedela... zdvihla svoju vlastnú ruku a napriahla ju nad nohu svojej priateľky. Vypríštilo z jej ruky zelené svetlo. Eilain to bolelo... nie nepríjemne, ale veľmi zvláštne. Pohliadla na Eilaininu tvár nad sebou. Tá sa usmievala.

 „Myslím, že môžme ísť daleš.“ Riekla Eilain a Aileen si uvedomila, že začína hovoriť iným jazykom.

 Vstala a rozbehla sa za ňou. Do čierneho lesa.

12.

 Trvalo takmer dva dni kým prekonali hranice čierneho lesa. Len zahliadali úlomky cesty po ktorej kráčali. A neustále počuli za sebou Kurnatskú armádu.

 „Nemôžu to vidieť. Teraz nie.“ Zašepkala Eilain a už pomaly kráčala vedľa Aileen. Tá ju však zdvihla a pevne jej pozrela do tváre.

 „Uvidia len to čo budeme chcieť. Láska, poď.“ Aileen zdvihla Eilain na ruky až nezvyčajnou silou. Boli smädné a unavené.

 Pred ich očami sa objavili vysoké hradby... čierne hradby neznámeho mesta.

 „Len chvíľku.“ Zašepkala Aileen a tiahla Eilain k bráne.

 Prezerala si tu kolosálnu stavbu, ktorá proti nim stála. Mohutné hradby neznámeho mesta, ktoré sa nemo čneli nad mĺkvou riekou.

 Spoločne vstúpili do čierneho mesta. Jeho brány sa otvorili rýchlo, ako keby na ne čakali.

 Aileen postupovala cestami a zrazu pred nimi sa objavila prízračná postava. Chcela niečo povedať, ale odpovedala tá prízračná postava.

 „Čakal som na vás veľmi dlho,“ riekol muž v dlhej priezračnej sutane.

 „Na čo si čakal?“ spýtala sa Aileen. Stále držala ruku Eilain

 „Aileen?“ spýtala sa Eilain nechápavo. Len malátne držala Aileeninu ruku vo svojej.

 „Poďte a preberte Sloanov z ich spánku. Prišiel čas.“ Zvolal takmer zlostne, priehľadný muž.

 Viedol ich bez ďalších slov do vnútra mesta.

 Aileen videla mnohé a krásne obrazy. Sochy, maľby... zase sa jej motala hlava. Pohliadla na Eilain a vtedy pochopila.

 Toto všetko mala kedysi zabudnúť. Na nejaký čas... a čas znovu si spomenúť prišiel.

 „Čo chceš teda?“ zvolala Aileen.

 Šedý muž sa usmial.

 „Je to dávno, Aileen a Eilain, kedy sme sa spolu rozprávali v Sratii.“ Riekol ticho.

 Aileen sa zamotala hlava, keď začula meno Sratia. Pevne však pohliadla do priehľadnej tváre pred sebou.

 „Rozprávali?“

 Muž jej neodpovedal, len ticho pokynul aby ho nasledovala. Aileen sa otočila a pozrela na Eilain, tá vyzerala vydesene.

 Aileen sa na chvíľu rozhliadla okolo seba. Videla vysoké, plesnivé múry starého mesta. Cítila strach, cítila bázeň, ale zároveň aj niečo staré... dobré.

 „Ak sa nevrátim, tak to Ty budeš musieť odviesť a nejak zastaviť Kurnatské vojsko.“ Zašepkala ticho a pobozkajúc Eilaininu tvár sa chcela vytratiť. Eilain ju však tvrdo chytila za ruku.   

 „Toto sa týka vás oboch.“ Zašepkal priezračný muž. „Táto zem je naša, Sloanov.“

 Aileen prikývla vlastne bez váhania a zovrela Eilaininu ruku.

Obe sa obzerali, kráčajúc za zvukmi svojho sprievodcu. Ani nedýchali keď videli nádherné múry mesta, vysoké stĺpy, klenby a hlavne priestornosť. Ozdobu mesta len nejak tušili... bola zakrytá starým nánosom (hodne starým) ťahavých rastlín a prachu. Aileen si však uvedomila, že ani jediná socha, ktorá stála uprostred námestia, či stála (aspoň to tušila) pri stene nebola porušená. Napriek vonkajšiemu nánosu prachu a zjavu spustnustnosti nikde nevidela, že by bol odpadnutý kus sochy.

 Na okamih zastavili. Začuli tiché „Poďte“ a vydajúc sa za tým neznámym hlasom sa rozbehli.

 Zastavili sa až keď videli, že aj postava pred nimi stojí.

 Nič sa nedialo.

 Ani vtáky či vánok nenarušovali ticho.

 Prikročili k neznámemu a ten začal niečo hovoriť.

 Aileen vstali chĺpky na celom tele. Pocítila ako jej Eilain pevne zovrela ruku a pohliadla na ňu. Mala vytreštené oči. Vedela čo to znamená... poznali tú reč. Aileen pozrela znovu na muža.

 Ona tú reč pozná!!! Kričala jej hlava. Prečo ale nevie čo tie slová sú? Aileen rozbolela hlava a jemne si pomnula spánky.

 Neznámy dohovoril.

 Pred nimi sa v stene objavili dvere.

 Aileen vydýchla. Niečo tak krásne nevidela (ale áno videla si to už). Dvere vyzerali ako zo starého a nového dreva zároveň. Jemné a mohutné. Mohutnosť im dodávala veľkosť, jemnosť im dávalo tepanie. Videla na tých dverách stromy s tisíckami vtákov v korune, kvety a na zemi trávu.

 Aileen však strnula, pretože mala pocit, že to všetko sa hýbe. Tie dvere boli živé a dokonca spievali... tichým hrdelným hlasom zástupu, ktorý niečo oslavuje. Slová nerozoznávala. Spoza dvier sa objavilo svetlo do ktorého po zaváhaní vstúpili.

13.

 „Vstávaj, prosím vstávaj.“ Niečo jej kričalo v hlave a začalo sa to objavovať zreteľnejšie a jasnejšie. Uvedomila si že ten hlas patrí Eilain. Zavrtela hlavou, pomaly otvorila oči a uvedomila si že leží. Na prachom pokrytej podlahe, okolo seba spráchnivené mesto. Všetko jej začalo dávať zmysel. Vytreštila šokovane oči a pozrela nad seba.

 „Aileen, vstávaj.“

 Pozerala na ženu nad sebou. 

 „Eilain, si to ty?“ zašepkala ticho.

 „Som to ja.“ Eilain prikývla.

 „Eilain,“ Aileen sa posadila „Ty si Eilain.“ Chytila Eiliaine ruky a s zrazu neveriacky širokým úsmevom si ich pritlačila k tvári. „A žiješ.“

 „Čo to tu...?“ Eilain nedohovorila keď sa Aileen prudko postavila. Nie ako človek ktorý bol v bezvedomí, ale ako človek ktorého niekto zhodil a teraz sa stavia na obranu alebo skôr na útok.

 „Všetko pocítiš, dražna. “ Zvolala Aileen novým hlasom, ktorý znel tvrdo a spevavo. Usmiala sa na vystrašenú Eilain a podala jej ruku. „Poď, teraz musíme urobiť veci ktoré sú potrebné.“

 „Toto je vaše, veličenstvo.“ Ozval sa zrazu spoza nich tichý a anonymný hlas. Aileen sa otočila aby ochránila seba aj Eilain. V tej chvíli sa v jej ruke však objavila palica. Aileen zamrkala a stiahla svoj útok. Pevne zovrela v jednej ruke palicu. Vyzerala ako kmeň stromu a bola nádherne zdobená vtákmi v korune, veľmi podobne ako dvere do ktorých... Aileen si spomenula zrazu na všetko. Zasmiala sa ponurým smiechom. Vykročila pevne zvierajúc v jednej ruke palicu v druhej ruku Eilain.

14.

  „Je to bláznovstvo,“ vykríkol Hertal „mali by sme to tu všetko zrovnať so zemou, aby to nedopadlo ako pred dávnymi vekmi.“ Z davu vojakov za ním sa ozvalo súhlasné zamrmlanie. Stáli uprostred najväčšieho námestia Čierneho mesta.

 „Podpáľme to tu.“ Zvolal jeden z nich.

 „Ako chceš spáliť kameň, ty idiot?“ zarazil ho Sarnal. Ostatní sa obranne stiahli. Sarnal mal zrazu pocit, že začína strácať armádu tak ako Aileen. Neverili mu. Nevedel prečo. Blbý Hertal im vmietol do hlavy hlúpe myšlienky.

 „Tie tuby, ktoré používajú Temný Sloania,“ zvolal niekto vzadu „tie predsa dokážu odpáliť aj kameň. Čiernu smrť na čierne mesto.“

 „Má pravdu, oni dokázali zničiť aj náš tábor.“ Sarnal pozrel na malého Bragtha, ktorý stále držal v ruke zbraň.

 „Čiernu smrť na čierne mesto.“ Začalo sa ozývať ticho a postupne silnejšie davom vojakov, ktorý čakali na svoju vodkyňu.

 „Dobre, použijeme tie tuby len čo sa rozhliadneme.“ Zvolal Sarnal, aj keď z toho nemal dobrý pocit. „Pripravte ich.“ Pozrel na zamračenú oblohu. „Ešte tak pol hodinu a vyhodíme toto čierne mesto do vzduchu.“

 „Dotknite sa tohto mesta a zomriete.“ Ozvalo sa zrazu nad nimi vysokým, spevavým ale pevným hlasom. Všetci sa prikrčili a pozreli smerom odkiaľ sa ozýval hlas. V mžiku sa však odvrátili. Z toho miesta prúdilo do ich tvári tak prudké svetlo, že sa do neho nemohli pozerať.

 „Toto mesto je pre vás tabu.“ Riekol hlas, ktorý sa schovával za svetlom. Nepatril ani žene ani mužovi. Sarnal sa opatrne pozrel tým smerom. Videl však len záplavu svetla.

 „Chceme vysvetlenie.“ Zvolal, skrývajúc si oči pod ohybom ruky.

 „Žiadne vysvetlenie.“ Odpovedal neutrálny hlas nad nimi. „Odíďte alebo zhyniete.“

 Ticho prerušovalo len tepanie srdca, ktoré Sarnal cítil v svojich spánkoch. To svetlo bolelo.

 „Žiadam odpovede.“ riekol a cítil ako ním preniká nejaká iná sila ako to svetlo. „Chcem ochrániť svoj ľud, chcem aby bol slobodný.“ Zakričal zrazu a spustil ruky, už mu bolo jedno či oslepne. Svetlo mierne pohaslo.

 „Prečo by ste to chceli vedieť odpovede?“ Hlas mierne zaváhal. „Veď vám vládnu Temný Sloania, kradnú vám desiatky a vládnu vraj mágiou.“ Riekol hlas posmešne. Sarnal cítil ako sa ľudia za ním nervózne vrtia. Už mohol pozrieť do toho svetla, ale aj tak nevedel kto je za ním.

 „Ja hľadám odpovede,“ Sarnalov hlas bol vážny. Zdvihol ruku aby zastavil Kurnatov v útoku. Vedel nejak, že chcú na to svetlo zaútočiť. „a ja cítim, že vy nám ich môžete dať. Prečo sme tu, kto sme a prečo sú tu Temný a kto ste vy?“ Sarnal si stále zakrýval oči rukou. „Štyri otázky, ja dúfam že mi dáte odpovede...“ jeho hlas zaváhal. ... „Solania... Sloani.“ Povedal napokon. Zlostne sa pozrel na svoju armádu, pretože znovu ucítil ako chcú útočiť. Držal ruku vysoko a jeho hlas znel pevne.

 „Takže ste si prišli pre odpovede a nie pre pomstu?“ spýtal sa hlas za svetlom.

 „Presne tak. Odpovede.“ Odvetil krátko Sarnal.

 „Dobre.“ Riekol temne hlas. „Prvá odpoveď je, že my sme vás nestvorili. Každú dekádu otvárame portál, a vy ste ním prišli pred dvoma dekádami. Pre vás je dekáda tisíc rokov. Druhá odpoveď, ste tí čo prišli portálom do našej zeme Sloanov. Tretia odpoveď je, že pred časom sme znovu otvorili portál a prišli Temný, najskôr ako jeden muž. Vy a my... Kurnati a Sloania sme žili v mieri a my sme si mysleli že Temný prišli skúmať tak ako vy pred časom. Že chcú skúmať, prečo žijeme v mieri, takmer symbióze.“

 „Čo je symbióza?“ spýtal sa nechápavo Sarnal.

 „Spolužitie, prečo sme žili tak v kľudnom a pokojnom nažívaní...“

 „Chcem viac odpovedí.“ Zašepkal Sarnal. Znovu v ušiach počul hlas svojho pradeda. Ktorý ho učil umeniu byliniek, lovu... vlastne prírody.

 „Niet viac odpovedí na tvoje otázky.“ Svetlo nad schodmi sa znovu rozžiarilo. „Iba hovoríme jedno, odíďte... zradili ste nás.“

„Ako zradili?“ Sarnal sa nevzdával. Stále držal ruku hore. Ukazoval tým svojej armáde, že nemajú zasahovať. On bol ich veliteľ. A on sa teraz pýtal.

 „Sme národ mágov, nesmrteľných. Vy ste prišli portálom, ako hovoríme. Považovali ste nás za bohov. Potom sme vám ukázali, že sme rovnako zraniteľný. Vládli sme vám v mieri viac ako dekádu. Sami ste to chceli po tom ako ste sa takmer zničili. Podobne ako naše staré kráľovstvá ste sa chceli zničiť kvôli hlúposti. Lenže váš obyčajný ľud k nám prišiel a požiadal o pomoc. Zmietli sme vašich starých kráľov a vy ste súhlasili aby sme novými vladármi boli my. Nie však kráľmi... ale učiteľmi.  Potom prišli Temný. Nás bolo málo po dávnej Veľkej Sloanskej vojne. Tú si pamätajú iba naši, nieto ešte vy. Keď sme vás poprosili o pomoc povedali ste ... nie.“ Hlas spoza svetla znel zrazu chladne. „Viac ako tisíc vašich rokov sme vám vládli, učili vás, a vy ste nás zradili a povedali nie. Chceli sme zatlačiť Temných späť do portálu. Ale bolo nás málo.“

 Sarnal sklonil hlavu. Hlavou mu prebiehali myšlienky.

 „Kto vás...“ hlas mu zaváhal. Zdvihol pevne hlavu a pozrel sa do svetla. „kto nás zradil? A ako?“

 Svetlo nad schodmi svietilo a mlčalo. Sarnal do neho hľadel a rovnako mlčal.

  Zradili sme svojich učiteľov... pomyslel si.

 „Možno sme sa zmenili, a chceme sa vrátiť k svojim rodičom.“ Nepovedal to nahlas, povedal to ticho. Cítil, že to myslí smrteľne vážne. „Chceme sa znovu k vám vrátiť.“ Dodal rovnako ticho.

 „Vrátiť ku komu? My nie sme vaši bohovia či rodičia.“ odpovedal drsne neznámy hlas spoza svetla. „Veď ani neviete, že vládneme mágiou, že dokážeme veci pre vás nemožné. Dokážeme také veci, že sa vám o nich len sníva. Kedysi keď ste nás nespoznali, tak sne nás volali bohmi. Potom, ste nás volali učiteľmi.“ Hlas znel pohŕdlivo. „Učili sme vás, dokonca aj našu mágiu, ale žiadny smrteľník nie je schopný to pochopiť, pretože žije príliš krátko.“

 „Usudzuješ podľa jedného z nás? Možno zradil jeden z nás.“ Odvetil Sarnal a videl ako svetlo pohasína. „Ale to že zradil jeden neznamená že sme zradili všetci.“

 „Snažili ste sa zničiť naše Magicy.“ Odvetil protivne hlas.

 „Nevedeli sme kto ste,“ Sarnal ukázal za seba. Pozrel sa vážne do tvárí svojich vojakov. „Ak hovoríte o Aileen a Eilain, tak vaše Magicy nás neraz zachránili. To tu teraz uznávam.“ Zaťal zuby a otočil sa plne na svoju armádu. Jeho oči boli smutné. Ukázal na Hertal.

 „Jeden z nich sa ju dokonca snažil znásilniť.“ Videl ako sa vojaci okolo Hertal sústredili a pozerajú na neho nepriateľsky. „Ale aj jemu sa dá odpustiť nie?“ otočil sa späť. Svetlo zhaslo a namiesto svetla stáli dvaja muži. Starý, príšerne starý... ako samo mesto okolo nich. V jeho hlave však zaznel malý poplašný zvon, ktorý hovoril aby tomu neveril.

 Narovnal sa a priamo pozrel do tvárí starých mužov nad sebou. Stáli vysoko na schodoch, ktoré považoval predtým za mŕtve.

 „Je to veľmi dávno, pre vás aj pre nás.“ Začal muž ktorý vyzeral trochu ako učiteľ. 

 „Toto mesto je pre vás tabu." riekol druhý muž.

 „Ale učili ste nás.“ Zvolal Sarnal. „Môžete nás učiť znova.“

 „Iba keby celá vaša armáda pristúpila, že bude pod velením.“ Odpovedal prvý muž.

 „Velením koho?“ spýtal sa Sarnal a kútikom oka pohliadal na svoju armádu a videl, že sú síce vyplašený, ale kľudný.

 „Prisahajte vernosť kráľovnám.“ Odvetil druhý muž.

 „Akým?“

 „Aileen a Eilain,“ hlas prvého muža bol jasný ako keď ponoríte čepeľ do vody.

 „To oni nám vládli?“ spýtal sa bojazlivo Sarnal.

 „Áno, vládli. A budú vládnuť ďalej, pretože náš národ si volí vodcov len málokedy. Spravodlivosť, čestnosť, vernosť a zelená.“ Odpovedal druhý muž.

 Sarnal neuvažoval dlho. Pozrel sa na „svoju“ armádu a videl tam nerozhodné tváre. Pozrel sa na mužov na schodoch.

 „Aileen aj Eilain vám zachránili neraz život!“ Vykríkol zlostne. „Vládnu mágiou?“ pozrel na nich spytovačne. „Tak nech tak je. Ja sa nebojím zveriť do ich rúk svoj život. Ten môj zachránili mnoho krát, a viete že aj ten váš.“ Obrátil sa smerom k mužom a pokľakol.

 „Ja prisahám, na svoj život vernosť kráľovnám Aileen a Eilain.“ Povedal krátko, jeho ruka bola pevne privinutá k jeho srdcu a tvár pohliadala k zemi.

 „Aspoň ty si verný.“ Počul od mužov nad sebou. Potom však... nemo sledoval ako ostatný z jeho družiny padajú na kolená a vyslovujú rovnakú prísahu. Napokon na kolenách kľačali všetci Kurnati.

 „Skutočne veríte a prisaháte?“ ozvali sa muži spoločne. Všetci súhlasne prikývli.

 Sarnal vzhliadol a uvidel niečo neskutočné. Dvaja muži zmizli... objavilo sa namiesto nich nejaké tetelenie, následne krátky záblesk a dve ženské postavy.

 „Buďte pochválené, kráľovny.“ Ani nevedel prečo tie slová vyriekol. Videl však ako sa obe usmiali. Všimol si však, že sú iné. Boli oveľa vyššie než si ich predtým pamätal.

 „Povstaňte,“ prikázala Eilain. „my nie sme bohovia, nevyžadujeme klaňanie, iba úctu.“

 Vstali. Počul za sebou pár vzrušených slov, ktoré mu hovorili – Ako to urobili, ako sa to stalo? Tiež by to rád vedel.

 „Mágia.“ Odpovedala Aileen namiesto odpovede a schádzala k nim dole spoločne s Eilain. Sarnal videl, že drží zvláštnu palicu. Niečo ako žezlo ale väčšie, bola to palica mágov. Drevená, s koncom, ktorý vyzeral ako koruna stromu. Bola krásna. Tak ako Aileen a Eilain, dodal v duchu. Boli krásne a tak trochu iné, uvedomil si. Obe oblečené v nejakých zvláštnych kusoch látky, zvláštne modrej, s ešte zvláštnejším zlatým vzorom. Voľne im splývalo okolo tela aj nôh. Dotýkalo sa zeme. Paže mali však nahé a on videl jasne Aileenine tetovanie. Okolo nôh im aj splývali voľne plášte, mierne zakrývajúce ramená. Vyzerali tak jemne, že by sa ich bál dotknúť.

 Zišli úplne dole, len pár metrov k nim na obrovské kruhové námestie, obklopené divnými kruhovými stĺpmi.

 „Čo teraz?“ spýtal sa a znovu sa mierne uklonil. Nejak vedel, tušil, že toto je presne spôsob, ktorým im má dať hold.

 „Ešte moment.“ Zašepkala Aileen a pozrela na Eilain, ktorej tvár a paže boli stále poznamenané jazvami. Zdvihla ruku, v ktorej sa objavilo zelené svetlo. Siahla na Eilain, ktorá sa však len mierne usmiala. Bez strachu čakala, Aileen jej prešla po tvári, krku, paži a potom zamierila nižšie. Jazvy okamžite zmizli.

 Sarnal počul ako všetci, alebo aspoň väčšina za nimi prudko a priam vyjavene vydýchlo. Krása... to počul z ich myslenia a doliehalo to k nemu ako vlna.

 „Tak,“ Aileen sa narovnala. „toto je lepšie. Tetovanie súznenia pridáme neskôr.“ Dodala a žmurkla na Eilain, ktorá sa zrazu pobavene zasmiala. Spoločne k nim obrátili svoje tváre, teraz už vážne.

 „Oddýchnite si,“ začala Eilain „ste unavený až k smrti, to hovorím, a vidím na vašich tvárach. Budete však musieť aspoň deň,“ vzhliadla k večne zamračenému nebu. „čerpať zo svojich zásob než zobudíme mesto a ostatných.“

 „Ostatných?“ ozval sa konečne niekto spoza Sarnal, znelo to poplašene. Aj on sám mal chuť so rozhliadnuť či niekde neleží nejaké telo. Ale vedel, že nie. Rozhliadal sa dosť a podrobne.

 „Keď som uspala toto mesto v domnení, že tak zachránim svoj národ, tak som spoločne s ním uspala aj asi tisícku z nášho národa.“ Odpovedala Aileen. „Teraz zobudíme mesto.“ Pozrela na Eilain, ktorá krátko prikývla. Ten pohľad sa Sarnalovi moc nepáčil. Mal pocit že ju to bude nejak bolieť.

 Spoločne vkročili medzi ostatných a pristúpili do stredu námestia.

 „Musíš mi pomôcť.“ Riekla krátko Aileen.

 „Viem.“ Odvrkla rovnako krátko Eilain. „Dúfam, že nie som na to stará.“ Dodala a Sarnal videl, že to na Aileeninej tvári vyvolalo krátky pobavený úsmev. Spoločne stanuli v strede námestia a on si vtedy uvedomil, že v strede je malý otvor, presne taký do ktorého sa dala strčiť palica. Aileen podala Eilain palicu, ale nepustila ju, spoločne ju zovreli.

 „Žijeme spolu viac ako šesťdesiattisíc rokov a Ty si pripadáš stará?“ povedala pobavene Aileen a Sarnal sebou trhol. Hlavou mu preletelo, že ak je to pravda čo hovoria, tak tisíc krát videli jeho generáciu umierať. Aileen na neho pozrela.

 „Tvoj praded tu bol podkoním.“ Riekla ticho. „Staral sa o naše kone veľmi dobre, bol to dobrý človek, možno by sa naučil viacej o mágii nebyť Temných Sloanov.“

 Sarnal cítil ako bledne. Takže... pomyslel si... takže všetky tie báchorky ktoré počul od pradeda ako malý, bola pravda. Považoval jeho rozprávania len za rozprávky, proste veci, ktorými chcete uspať malé dieťa. Bola to pravda. Mal pocit že omdlie. Potom ako keby bu dal niekto facku.

 „Teraz nie je čas na omdlievanie, Sarnal, pravnuk Kayla Sarnala.“ Povedala rázne Eilain a on na ňu prekvapene pozrel. Takže čítate aj myšlienky? Spýtal sa v duchu. Odpoveď mu prišla okamžite, zdvojená dvomi hlasmi: "ako kedy sa nám chce a je potreba."

 „Pripravená?“ spýtala sa namiesto ďalších rečí Aileen a pozrela na mierne bledú Eilain. Tá prikývla. Spoločne držali palicu a držiac ju zarazili do jamky, ktorú predtým videl Sarnal. Počul ako spoločne šepkajú nejaké neznáme slová.

 „Elh anah solan alhenem.“ Aileen a Eilain spoločne vrazili so slovami palicu do jamy uprostred námestia. Čo sa stalo ďalej nevedel ani Sarnal pochopiť.

 Z vrchu zapichnutej palice vyrazilo svetlo dotýkajúce sa až neba. Hralo najskôr všetkými farbami, potom už iba Zelenou. Nebo nad nimi sa zrazu zmenilo. Mraky sa rozstúpili a on mal pocit, že bude plakať... za mnoho rokov konečne uvidel slnko. Kľakol si a plakal so zdvihnutou tvárou k nebu... nemohol tomu uveriť. Potom sa však svetlo z palice zmenilo... prestalo prúdiť, a svetlo ktoré bolo vypustené sa začalo vracať na zem vo vlnách. Niektorých ľudí ten poryv vĺn zrazil na zem. S pár slov nadáviek vstali a zrazila ich ďalšia vlna. Sarnal ležal na chrbte a cítil ako ním prechádza vlna. Bol to krásny pocit, znovu sa rozplakal. Pozoroval aj ako palicu stále drží Aileen a Eilain v rukách. Tváre mali odvrátené od palice a ich výraz bol bolestný, ako keby prichádzali o kus životnej energie.

 Čo sa stalo potom presne nevedel. Nebol si istý. Zrejme omdlel. Ale prvé čo videl, keď znovu otvoril oči bol strom. Obrovský strom, ktorý chvíľu zvierali rukami Aileen a Eilain. Potom Eilain padla k zemi, ale strom pokračoval vo svojom raste. Sledoval ako sa Aileen snaží odtiahnuť Eilain do bezpečia, strom by ju mohol poraniť. Lenže bola slabá.

 „Pomôž mi.“ Zastonala Aileen, keď videla, že je ako jediný z celej družiny pri zmysloch. Okamžite vstal a vzal Eilain jemne do náručia. Videl v Aileeniných očiach nejaký pocit, ktorý si nevedel v tej chvíli vysvetliť. Potom pochopil... bola to tak trochu nenávisť, ale hlavne žiarlivosť. Vtedy mu došlo, že Aileen a Eilain sú manželky. Opatrne položil Eilain, dosť ďaleko od rastúceho stromu. Už bol tak veľký že by ho zrejme neobjalo desať mužov. Pozrel na Aileen a videl, že je až k smrti unavená. Skláňala sa nad Eilain a ticho šepkala nejaké slová. Potom ich povedala v pre neho zrozumiteľnej reči.

 „Si tak mladá, nemôžeš mi teraz umrieť, keď som ťa znovu našla.“ Videla, že Eilain stále dýcha ale nepreberá sa. Dýchala trhane, ako niekto kto o chvíľku odíde. Zdvihla ruky nad ňu. Sarnal ju zarazil.

 „Vy máte niečo ako manu, že?“ spýtal sa zrazu, aj keď nevedel, kde slovo mana v svojej mysli našiel.

 „Naša magická energia,“ odpovedala Aileen a aj v jej hlase bola počuť únava. „čím starší je mág tým viac many má. Záleží však na tom ako a čo sa učil.“ Odpovedala a znovu nastavila ruky nad Eilain. Sarnal jej znovu opatrne siahol na pažu.

 „Ak jej dáš moc svojej energie, tak zomrieš.“ Nevedel ako to vie. Ale proste to vedel. Zarazene na neho pozrela.

 „Ja to viem, Sarnal, syn Saelin. Viem to veľmi dobre. Ale hľadala som ju viac ako polovicu svojho života a dali sme si pri súznení sľub, ak umrie ona, umriem aj ja, tak ako to robí každý Sloan.“ Odpovedala jasne, striasla jeho ruku a nastavila ju nad Eilain. Vyrazilo z nich modré svetlo, ktoré zahalilo Eilain ako v závoji. Sledoval ako Eilain najskôr len naberá dych trhane, potom pevnejšími dúškami a nakoniec ho nabrala úplne. Otvorila oči. Aileen stiahla ruky a zrútila sa vedľa Sarnala. Ten ju rýchlo prezrel a videl, že na neho stále pozerá.

 „Som strašne unavená.“ Zašepkala Aileen do tváre Eilain, ktorá sa nad ňou už skláňala.

 „Takéto bláznovstvá už nerob.“ Zašepkala rovnako Eilain a Sarnal videl, že jej tvár je plná lásky. „O chvíľku to prejde, si mocný mág, Aileen.“ Eilain vyslovila jej meno tak, že Sarnal vedel, že ho nikdy nebude môcť vysloviť. Proste jeho Kurnatské hlasivky na to neboli stavané. Pozrel sa na ostatných. Videl ako malátne vstávajú, ale usmievajú sa, ako keby im tá energia, ktorá ich zrazila, dala do myslí nejakú dobrú náladu.

 „Zabralo to?“ spýtala sa Aileen a pomaly sa posadila. „Nerobili sme to zbytočne?“ Eilain vstala a podišla k neďalekému mŕtvemu stromu. Obzrela si vetvičku a s úsmevom sa otočila.   

 „Vidíte? Začína ožívať.“

 Sarnal pristúpil bližšie a neveriacky pozeral na malý púčik na mŕtvej vetvičke.

 „Aj starý mrzút Aldar ožil.“ Podotkla Aileen pozerajúc na obrovský strom, ktorý vyrástol namiesto zapichnutej palice.

 „Nemala by si tak hovoriť o svojom otcovi.“ Riekla trochu popudene Eilain a pomohla Aileen na nohy. Tá si ťažko vzdychla.

 „Vieš že od doby čo sa obetoval pre mesto je mrzút.“

 „Ten strom je tvoj otec?“ vmiesil sa im do rozhovoru prekvapený Sarnal. Mal dojem, že nevyjde z údivu v tomto meste asi nikdy.

 „Áno, teda čo z neho ostalo.“ Zasmiala sa Aileen. „Myslím, že sa chcel zabiť po matkinej smrti a obetovať svoju mágiu pre toto mesto, ale nejak sa mu to nepodarilo. A nie je to strom, ale Arber (živý strom).“ Potom pristúpila k stromu a mierne sa mu poklonila, pri tom sa dotkla prstami čela. Eilain ju nasledovala a Sarnal sa pokúsil poklonu aspoň napodobniť.

 „Buď pozdravený, otče Aldar.“ Riekla Aileen. Sarnal nič nevidel, ale potom ako keby sa celý strom otriasol a zrazu sa na jeho povrchu vynorila tvár.

 „Buď pozdravená, dcéra Aileen.“ Povedal hlbokým dunivým hlasom. „Oh, Eilain, aj ty buď pozdravená, som rád že ťa vidím živú, nie si taká vzpurná ako moja vlastná dcéra.“

 „Otče...“ ozvala sa káravo Aileen, ale Sarnal v jej očiach videl úctu.

 „No dobre, dobre.“ Strom mávol jednou z nízkych vetví ako keby chcel ukázať, že má na to zabudnúť. „Mám pocit, že som strašne dlho spal. Čo sa stalo?“

 „Musela som nechať zaspať mesto aby sme ostali ochránený pred Temnými Kurnatmi čo prišli z portálu.“

 „Tak sa to predsa len stalo.“ Povedal zachmúrene Aldar. „Koľko Sloanov ostalo?“ spýtal sa znepokojene a pri tom sa jeho oči stále upierali na Sarnal.

 „Neviem,“ odvetila Aileen smutne. „bola som slabá po vyrieknutí kúzla spánku. Potom som musela ešte vyriecť kúzlo zabudnutia, pretože som nechcela aby sa aj tak dostali k našim vedomostiam. Neviem koľkých kúzlo spánku zasiahlo, ale viem, že ešte veľa našich je v ich väzeniach.“ Dopovedala temne.

 „To si povieme pri večere Veľkého rozprávania, vidím že tento poznačený však nepatrí medzi nás. Kurnat v našom meste po tej zrade?“ takmer zavrčal Aldar.

 „To je Sarnal, otče.“ Začala Eilain. „Je to veliteľ Kurnatskej armády, ktorá nám prisahala vernosť. Tak ako kedysi.“

 „Hmm...“ dunivý zvuk Aldarovho hlasu vibroval aj v Sarnalovej hlave. „Dobre, moc dobre. Možno sa staré časy vrátia, keď náš národ takmer vymiera. Čo chcete ďalej robiť?“

 „Musíme prebudiť Sloanov, ktorý ostali v meste, ale po zobudení mesta sme slabé.“ Povedala smutne Eilain.

 „Nájdite najlepších mágov,“ riekol Aldar. „zobuďte ich ako prvých, nech vám pomôžu, naspali sa dosť.“ Zaznel dunivý smiech.

 „Ďakujem za radu, otče.“ Poklonila sa posledný krát Aileen.

 „Ešte niečo, dcéry moje.“ Zastavil ich v polovici kroku Aldar. Jeho spodné konáre siahli vysoko do koruny, odkiaľ vybrali dve dlhé palice. Aldar zadunel hlasom pár slov v neznámej reči a z palíc sa stali takmer verné kópie tej ktorú zabodli pôvodne do zeme. Podal ich svojim dcéram, ktoré ich s miernym úklonom vzali. Sarnal si uvedomil, že bez tých palíc vyzerali obe nejak opustene. Palice im dodávali vznešenosť.

 „Ideme do siene starých.“ Riekla krátko Aileen a otočila sa tak prudko, že za ňou zavial plášť. Až teraz si všimol, že sú na ňom nejaké znaky a rovnaká palica ako držala v ruke. Na Eilaininom plášti boli iné znaky a obraz obrastenej sklenenej vialy.

 „Môžem ísť s vami?“ spýtal sa, chcel ďalšie odpovede. Bol prirodzene zvedavý, pretože čím viac odpovedí dostal, tým viac otázok sa naskytlo.

  Aileen pohliadla na Eilain a tá prikývla. Potom k nemu pristúpila a natiahla ruku, mierne uhol.

 „Neboj sa. Len ti chcem dať vedenie nášho jazyka, je únavné hovoriť vašou rečou. Je to len na krátko, možno jeden deň, som slabá.“ Súhlasne prikývol a uvidel ako z Eilaininej ruky do jeho čela príšti modré svetlo. Myšlienky sa mu zmietali a potom pochopili aj slová ktoré vyslovili pri zarazení palice do zeme. Znamenalo to Nech toto mesto ožije. Mierne sa usmial. Aileen medzitým povstala pred Kurnatskou armádou.

 „Utáborte sa na námestí, domy až do skončenia zobudenia nie sú zatiaľ moc bezpečné.“ Zvolala Aileen k armáde, ktorý ustúpili od stromu, trochu bojazlivo. Aldar si spieval potichu nejakú pieseň v Sloanskom jazyku. Sarnal tomu rozumel... Hopala, nech je ďalší strom zasadený a nech z neho ďalšie semienko...

 Spoločne sa vydali k jednému z domov, ktorý začínal nadobúdať úplne iný vzhľad. Škáry a štrbiny na jeho povrchu sa pomaly zmenšovali. Sarnal na to zízal z otvorenými ústami. Keď si uvedomil, že zaostal, tak rýchlo dobehol Aileen a Eilain.

 „Čo znamenajú tie znaky na vašich plášťoch?“ spýtal sa kráčajúc za ich pätami rýchlym krokom. Uvedomil si že hovorí rovnakou rečou ako oni. Sloanským jazykom. Ale písanému slovu nerozumel. Videl ako Aileen rozžiarila na konci palice svetlo, pretože v hlbokom prítmí vysokej budovy napriek slnku bola tma.

 „Moje je znamenie hlavného mága a znalosť všetkých druhov Sloanskej mágie.“ Odvetila Aileen.

 „Moje znamenie hlavného liečiteľa a znalosť celej mágie Zelenej.“ Riekla Eilain a pomohla svojej polovičke otvoriť obrovskú tepanú bránu, vedúcu do hĺbky budovy.

 Vkročili do vysokej a širokej chodby, na ktorej stenách sa zrazu začali ako keby samé od seba rozžínať pochodne. Videl, že na stenách sú nejaké maľby ale nevenoval im pozornosť, pretože sa snažil udržať krok. Potom ho však jedna maľba dokonale zaskočila. Bol to obraz aký dnes práve videl. Mágov držiacich palicu zapichnutú do zeme a z nej razil vysoký lúč svetla do neba. Obraz síce nebol úplne rovnaký, pretože v pozadí nebolo vidieť žiadne budovy a mágov bolo osem. Ale aj tak tá podobnosť ho donútila zastaviť.

 „Čo to je?“ spýtal sa, keď sa k nemu vrátili obe ženy.

 „Naša história.“ Povedala Eilain. „Toto je obraz kedy sa zakladalo mesto. Z tých ôsmych ostali nažive len štyria mágovia.“ Dodala chmúrne a pozrela na Aileen.

 „To vy ste prežili, že?“ spýtal sa znovu Sarnal.

 "To Aileen." odvetila Eilain. "Ja som vtedy bola veľmi mladá, aj keď som sama to kúzlo stvorila."

 „Boli to mocný mágovia, mnohý starší ako ja. Neviem prečo som prežila zrovna ja.“ Aileen pozrela na obraz a Sarnal už presne videl, ktorá z nich je ona aj keď bola na obraze otočená k nim chrbtom. „Možno len moja znalosť zakázaných mágii.“ Dodala ticho.

 „Znalosť čiernej mágie, mágie smrti a mágie tieňov ťa nezachránila, Aileen.“ Eilain jej položila ruku na rameno. Aileen smutne sklonila hlavu. Sarnal zamrazilo.

 „Ako to môžeš vedieť? Prežili len tí čo mali tieto znalosti z tých ôsmych.“

 „Nie je čas na hádky, máme málo času.“ Odvrkla dosť nepríjemne Eilain, nepáčilo sa jej kam celý rozhovor smeruje.

 Sarnal sa medzitým vrátil o niekoľko obrazov naspäť. Ten ktorý videl ho priam vydesil. Videl dve obrovské armády stojace oproti sebe. Obe boli ako keby zahalené a vyzerali takmer čierne. Z jednej armády do druhej viedlo mnoho svetelných lúčov a jemu došlo že sú to magické kúzla. Čo ho však donútilo cúvnuť bol obrovský čierny mrak nad jedným z vojsk. Ten mrak mal zelenožlté oči a odniekiaľ z jeho stredu šľahal na druhú armádu oheň.

 „Musíme ísť, našu históriu môžeš študovať neskôr.“ Eilain krátko pozrela na obraz na ktorý pôvodne pozeral on.

 „Len čo je toto?“ zistil že sa mu trasie hlas aj ruka ktorou ukázal na obraz.

 „Veľká vojna Sloanov. Veľmi dávno a veľmi dlhé rozprávanie.“ Povedala smutne Eilain. Sarnal si uvedomil, že Aileen na obraz ani raz nepozrela a stojí v diaľke. Pozrel sa znovu na obraz.

 „To ale bola moja vina, to poprieť nemôžeš.“ Zašepkala zrazu ticho Aileen. Už sa pozerala na obraz a on videl v jej očiach divnú dychtivosť.

 „Pozri sa na mňa.“ Prikázala Eilain, keď ju Aileen nepočúvla tak ju donútila k tomu vlastnými rukami. „To si nebola ty, vieš ako dopadajú mágovia posadnutý čiernou mágiou. Nebola si to ty, zmenila si sa.“

 Aileen vyzerala ako keby dostala facku, len krátko pozrela na obraz a pevne uchopila palicu.

 „Tak, musíme ísť.“

 „Myslím, že mi budete musieť dať ešte veľa odpovedí.“ Riekol ticho Sarnal. Obe sa na neho pozreli a on videl ako spoločne prikývli. Začalo mu to pripadať, že tie ženy sú ako dvojičky. Spojené nejak mysľou.

 Znovu sa vydali po dlhej chodbe.

 Keď sa priblížili k jej koncu, uvidel Sarnal krásne tepané dvere a hneď na to pred nimi tetelenie podobné tomu ako keď sa objavili Aileen a Eilain. O chvíľu na to sa pred nimi objavila skupina kostlivcov s dlhými mečmi. Jeden z nich prehovoril.

 „Sem vstúpiť nemôžete.“ Povedal ústami bez pier. Sarnal poľakane ustúpil a vytiahol svoj meč. Aileen a ani Eilain však neustúpili.

 „Ruším vašu povinnosť, môžete sa vrátiť späť do svojich hrobov.“ Aileen zdvihla palicu a svetlo na jej konci sa trochu viac rozžiarilo. Kostry sa poklonili s rukou na čele.

 „Ďakujeme vládkyňa.“ Povedala veliaca kostra a prízraky sa vytratili.

 Eilain zlostne pozrela na Aileen.

 „Hovorila si, že kúzla smrti už nepoužívaš.“

 „Iba som ich prepustila, a po tvojej smrti mi bolo všetko jedno.“ Jemne pozerala na Eilain. „A Temný Sloania sa boja smrti rovnako ako Kurnati. Neprešli by tadiaľto.“ Sarnal zasunul svoj meč do pochvy a ustarane si prešiel po čele. Zistil, že mu tam vyrazili malé kvapky vystrašeného potu.

 „No,“ začal trochu vyplašene. „na ich mieste by som ja určite utiekol.“ Videl, že jeho slová Eilain upokojili. Spoločne otvorili ďalšie a posledné dvere. Ocitli sa v majestátnej miestnosti a jemu znovu padla sánka. Všade boli police s knihami. Toľko papiera snáď neuvidí aj v niekoľkých životoch ak by mal šancu. Čo ho viac však podivilo, tak to boli sochy. Aspoň mu to tak pripadalo... ako sochy. Stáli všade, medzi policami, stolami, niektorý sedeli na stoličkách.

 „Kde môže byť Eldnar?“ spýtala sa Aileen a prezerala si sochy detailne.

 „Skúsim ho nájsť.“ Riekla Eilain a z jej konca palice vyšlo rovnaké svetlo ako z Aileeninej, ale nebolo biele ale zelené. Ako keby tým svetlom oživila celú miestnosť a Sarnal videl, že to čo sa mu zdalo predtým majestátne je teraz neskutočne obrovské. V duchu rátal, že tých sôch tam musí byť aspoň tisíc.

 „Tam.“ Ukázala nakoniec Eilain a svetlo z jej palice pohaslo. Takmer sa rozbehli smerom, ktorým ukázala a Sarnal si s hrôzou začal uvedomovať, že to nie sú sochy, ale Sloania. Tie nehybné tváre boli tak detailne vyvedené, že dokonca na jednom videl mierne vrásky na zamračenom čele. Zastavili sa až pred jednou osamele stojacou „sochou“. Bol to muž, ktorý v rukách zvieral pred sebou palicu, ako keby na obranu. Mal podobné oblečenie ako Aileen či Eilain. Oči mal zavreté a Sarnal videl, že aj tak je mladý. Uvedomil si, že všetky „sochy“ sú mladé. Potom si spomenul, že Aileen označila ich národ ako nesmrteľný. Striasol sa. Zamrznutý v čase. Obišiel ho a videl na jeho plášti rovnakú palicu ako na Aileeninej, len znaky boli inšie.

 „Zobuď sa Eldnar, tvoj čas prišiel.“ Zašepkala Aileen a palicou sa dotkla jeho rúk. V tej chvíli sa socha zmenila na živú osobu a Sarnal ho okamžite zachytil, pretože sa takmer sklátil na zem. Z mužových rúk vyrazilo prudké svetlo, ktoré Aileen a Eilain odhodilo. Aileen sa okamžite postavila a pred ňou sa objavil neviditeľný štít, ktorý lomil svetlo od nej. Nahla sa nad muža.

 „Pokoj, kľud môj starý učedník, len kľud si v bezpečí.“ Riekla a kúzlo z jeho rúk zmizlo. Poplašene sa rozhliadol a donútil Sarnala aby ho pustil.

 „Kráľovné.“ Povedal takmer stareckým hlasom, ale celkom ľahko sa postavil na nohy. Urobil mierny úklon s pozdvihnutou rukou na čele. „Kráľovná Eilain, vy ste na žive.“ Sarnal sa postavil bokom od nich a videl, že muž ovláda slzy. „Vy ste na žive.“ Zopakoval znovu muž.

 „Tak je.“ Usmiala sa Eilain.

 „Už prešiel čas spánku?“ spýtal sa Eldnar a rozhliadol sa okolo seba. Keď sa jeho oči zastavili na Sarnal takmer uskočil. „Čo robí tá Kurnatská zrada medzi nami?“ riekol tak smutne, že Sarnalovi sa zježili chĺpky.

 „Som veliteľ Kurnatskej armády a prisahali sme kráľovnám vernosť.“ Povedal skôr než to mohli povedať kráľovné. Urobil rovnakú poklonu ako on predtým, ale už lepšie.

 Eldnar si ho chvíľu priehliadal a potom prikývol.

 „Dobre, možno sa staré časy vrátili.“ Otočil sa znovu na kráľovné. „Prešiel už teda čas spánku?“ spýtal sa znovu.

 „Tak jest.“ Odvetila Eilain. „Sme slabé z budenia mesta. Pomôž nám zobudiť ostatných.“

 „Budiž a tak sa stane.“ Odvetil krátko a otočil sa na najbližšiu „sochu“.

 „Musíme zobudiť najskôr najstarších mágov.“ Zarazila ho Aileen. „Tých ktorý vedia ako budiť.“

 „Oh,“ vyrazil zo seba. Potom sa mu tvár rozjasnila. „tak jest a ja rozumiem.“ Naklonil hlavu ako keby rozmýšľal. „Selnah, Salter, Nolnia, Jelnia, Dalnah, Dargeth, Baltah. Sú dosť skúsený, dúfam, že spánkom nič nezabudli.“

 „Dobre.“ Prikývla Aileen a rozhliadla sa okolo.

 Sarnal ďalšiu hodinu sledoval ako okolo neho ožívajú tváre sôch. Postupne všetky sochy zmizli, ostali len živý Sloania. Spoločne vyšli na denné slnko až na námestie. Sarnal sledoval, ako sa jeho armáda utáborila. Niektorý dokonca osekali pár položivých stromov v parku okolo námestia.

 „Taká neúcta.“ Začul spoza seba a videl ako sa jeden mladík (tuším to bol Dargeth) rozbehol k jednému z osekaných stromov. „Ak chcete drevo, Kurnati, tak nás požiadajte alebo si ho nasekajte mimo mesta. Vnútri nie!“ Zvolal a jeho modré oči žiarili zlosťou. Sarnal videl ako sa členovia jeho armády prikrčili. Dargeth pristúpil k poničenému stromu a k jeho prekvapeniu ho objal. Osekané vetve zrazu narástli. Dargeth odstúpil a pozrel sa na strom, spokojne prikývol. Potom pristúpil k Kurnatskému zástupu.

 „Neurob hlúposť, Dargeth, syn Evelyn.“ Riekla Eilain.

 „O to sa nebojte kráľovné.“ Prikývol Dargeth, natiahol ruky a pod nimi sa zrazu objavila kopa kvalitného dreva, nakáľaného len na zapálenie. „My prírodu chránime, nikdy sa jej už nedotknite, inak by ste boli ako Temný Sloania. Pretože príroda je Helen.“ Povedal a s miernym úklonom sa vrátil do davu Sloanov stojacich za svojimi vodkyňami.

 Jeden z mužov armády sa odvážil dreva dotknúť. Poklepal s ním ako keby neveril, že je skutočné, potom ho hodil do už horiaceho ohňa. Okamžite sa chytilo.

 „My len premiestňujeme staré drevo z lesa okolo mesta.“ Riekol na vysvetlenie Dargeth a videl ako Aileen zdvihla ruku. Dosť bolo rečí ohľadom kúziel.

 Sarnal si uvedomil, ako sa asi musia cítiť jeho družníci. Sloanov bolo teraz omnoho viac ako ich predtým. Tisícka proti trom stovkám. Zostúpil od Sloanov k svojej družine a pohliadol nad schody.

 „Čo teraz kráľovné?“ spýtal sa jasným hlasom, ktorý aj jeho samého prekvapil. Bol pevný, odhodlaný a v srdci cítil, že počúvne každý príkaz.

 „Teraz si oddýchnete.“ Riekla Eilain. „Počkáme kým sa mesto úplne zobudí.“ Pohliadla na slnko a namiesto nej pokračovala Aileen.

 „Načerpajte sily, tak ako my. Potom vyšleme najlepších z najlepších aby vzburcovali Kurnatské mestá. Dovediete každého sem.“ Začula nespokojné mrmlanie. „Toto mesto je teraz pod ochranným kúzlom, vidí ho len ten kto vie. Privediete každého Kurnata do bezpečia, pri tom napadneme spoločne každé väzenie a oslobodíme každého kto sa bude dať.  Keď sa tu po tej práci zhromáždime tak môžete znovu obnoviť vašu prísahu, tak ako kedysi.“

 „A čo ak niekto odmietne?“ zvolal nejaký neznámy hlas spoza Sarnalovho chrbta. Ten sa prudko a zamračene na ten hlas otočil.

 „Tomu neverím. Žijeme tak dlho pod útlakom Temných Sloanov, odvádzame im desiatky. A vy dobre viete, že každý desiatok znamená choré alebo hladné dieťa.“ Už nehovoril, ale kričal. „Ja verím že pravý Sloania nám pomôžu, vládnu mágiou a ako vidíte chcú nám pomôcť, napriek tomu že vymierajú. Aká doba musí nastať aby sme začali vymierať aj my? Keď nám deti začnú hladom zomierať v náručí? Postavme sa tomu hrdo... a ja kľudne umriem s niektorým z nich po boku. Pretože vy ste stratili hrdosť, čestnosť“ ukázal smerom k Sloanom „ale oni nie, možno spali, ale cítim aj z toho mladého muža viac cti a hrdosti ako z najstaršieho bojovníka medzi nami.“ Dopovedal a cítil že má úplne vyschnuté hrdlo. Nikdy tak veľa nehovoril, ale videl ako sa tváre pred ním menia.Videl aj ako sa Dargeth podivne uškrnul, keď ho označil za mladého muža.

 „Sláva kráľovnám Aileen a Eilain. Sláva Sloanom.“ Zvolal zrazu niekto a Sarnal mal pocit, že to je ten istý človek, ktorý vyriekol pochybnosti.

 „Sláva.“ Ozval sa mohutne hlas troj stovkou Kurnatov. Nepokľakli, len sa uklonili. Už videli ten pozdrav keď sa Aileen a Eilain klaňali Aldarovi.

 Aileen a Eilain mlčali, len vediacky pozerali na zástup Kurnatov pod sebou.

 „Nikdy viac, už nikdy viac.“ Zašepkali spoločne Eilain a Aileen. Sarnal počul ako všetci Sloania s nimi tie slová povedali. Videl v ich tvárach smútok a strach, ale aj trochu nadšenie.

 „Čo to znamená?“ rozhliadol sa okolo seba a videl, že Kurnati začínajú byť nepokojný.

 Aileen pozrela na Eilain a tá prikývla.

 „Znamená to, že my Sloani, už 60 dekád mierumilovný národ budeme bojovať.“ Zdvihla ruku a luskla prstami. Lusknutie sa zmenilo na iskrenie ako keď Sarnal zapaľoval oheň. Lenže v jej ruke zašľahol malý ohienok okamžite. Pozdvihla ruku k nebu a s ňou aj ostatní Sloania. „Dlho sme boli v mieri, ale vieme aké je to bojovať. Tentokrát budeme bojovať po boku našich nových detí.“ Vykríkla Eilain. Oheň v jej ruke sa zmenil... vytryskol k nebu. „A tak jest a tak to bude, teraz je čas bojovať. Pre nás aj pre naše nové deti.“ Jej hlas bol mohutný až sa Kurnati prikrčili. Sloani súhlasne vykríkli a ich ohne sa tiež vzniesli k nebu..

 „Nové deti?“ spýtal sa ticho Sarnal, keď sa všetko upokojilo.

 „Vy ste teraz naše deti.“ Odvetila Aileen.

 „Takže...“ zamračene sa rozhliadol. „Vy nemôžete mať vlastné deti? Preto sú tu len dospelí Sloani?“

 Aileen sa zachmúrila. Prikývla.

 „Naša Bohyňa Helen nám odobrala možnosť mať vlastné deti, keď sme ju zradili. Síce nám pomohla s... niekým, ale už 60 dekád čakáme.“ Sklonila hlavu v smútku. „Sarnal,“ pohliadla na neho vážne. „si vodca Kurnatov. Tých ktorých sme kedysi povzniesli a učili. Ako naše deti. Temný Sloani vás zrazili na kolená tak ako nás. Je čas bojovať.“ 

„Áno kráľovná, a ja vám sľubujem, že vás už nezradíme.“ riekol pevným hlasom a počul od ostatných Kurnatov súhlasné slová.

 „Verím vám, aj keď ste nás pred rokmi zradili, zmenili ste sa a my, ak teda budete chcieť, budeme vám znovu vládnuť. Súžitie nech je znovu nastolené, budeme vás učiť to čo vieme a čo dokážete vo vašom krátkom živote pochopiť. Naše mysle sú otvorené. My budeme slúžiť vám a nech tak jest.“ Aileen sa poklonila a rovnako to urobili aj ostatný Sloania. Vyrovnala sa a namiesto nej znovu hovorila Eilain.

 „Užívajte si pokoja. Až,“ pozrela na nebo, teraz už jasne modré a potom zase na Kurnatov pod schodmi. „až príde čas na vojnu tak vás povoláme, ale inak tak tri východy slnka si užívajte života. Potom príde boj. Dnes večer však budeme mať večer Veľkého rozprávania, kto chce tak sa naučí našu históriu, alebo to čo sme zaspali. Bude to veľký večer, hodovania a slávy na znovuobnovenie súžitia Kurnatov a Sloanov.“

15.

 Nastal večer, pri ktorom sa mestom začala ozývať tichá a potom hlasnejšia hudba. Ako keby znela odvšadiaľ. Na námestí sa vďaka Sloanským Mágom objavili stoly prehýbajúce sa darmi prírody. Mäsom pre Kurnatov, zeleninou pre Sloanov. Každý sa kŕmil a bol spokojný. Hudba, znejúca okolo nich ich ukľudňovala.

 Sarnal sa najedol a s plným bruchom sa posadil vedľa kupodivu osamelej Eilain.

 „Tak ako to je? Medzi tebou a Aileen. Uhádol som, že ste manželky? spýtal sa a videl jej prekvapený pohľad.

 „Je to 60 dekád čo sme sa spoznali.“ Odvetila krátko a venovala svojmu sústu neznámej zeleniny. „Spoznali ste sa v Nardijských záhradách. Tesne pred Veľkou Sloanskou vojnou. Ešte keď tie záhrady existovali.“ Dodala trpko a pozrela na kus záhadnej zeleniny ako na svojho nepriateľa.

 „Už nie sú?“ spýtal sa krátko a víno mu zrazu vyprchalo z hlavy.

 „Nie, zničila ich Sloanská vojna. Lepšie povedané, zničili sa samé, keď sa zničilo puto medzi dvoma našimi starými kráľovstvami Eldnarov a Gorackov. Pretože tie záhrady boli vybudované pradávno spoločnou mágiou oboch kráľovstiev.“

 „Prečo hovorila Aileen že za to môže?“ spýtal sa. Pozrel na Eilain z ktorých očí vyrazilo temné modré svetlo... a on videl.

 Dve armády Sloanov, nevyrovnané. V tej menšej však jeden mág siahol po mágii Smrti... vyvolal niečo tak strašné, že sa toho zľakol samotný mág. Obe armády sa zľakli... a spoločne zatlačili svojou mágiou to niečo strašné pod zem. To mŕtve zviera sa jeho zmysel odmietalo vidieť.

 „To bola ona, že?“ spýtal sa krátko keď precitol. Posadil sa a pozeral na Aileen.

 „Keď začala vojna myslela si, že musí proste viesť svoj národ. Ja som patrila do toho druhého. Keď videla, že prehrávajú stratila nádej v našu lásku a ovládla ju Čierna mágia. Potom vyvolala to najtemnejšie kúzlo, ktorých sa bojíme.“

 „Kto to zarazil?“ spýtal sa Sarnal.

 „Ja.“ Odvetila Eilain. „Svojou láskou.“ Dodala a sledovala ako Aileen tancuje s Kurnatmi a Sloanmi. „Keď ma uvidela v zástupoch druhej armády tak sa zastavila a vykríkla o pomoc. To čo povolala bolo tak silné že naň nefungovalo ani kúzlo. Ale bál sa ich tak ako sa zviera bojí ohňa, len vďaka tomu sme to spoločne zahnali pod zem. A kúzlo živého mesta, to drží pod zemou.“

 „Veríš že Aileen je verná, že už je na strane bielej?“ pýtal sa ďalej Sarnal.

 „Bielej?“ Zamračila sa Eilain. „Možno tam kde ste boli kedysi je biela, tu je len Zelená.“ Odvetila Eilain a s láskou pozrela na tancujúcu Aileen.

16.

 Sareth sa ďalší deň zobudil hlavne na príjemnú vôňu. Nie však jedla, ale kvetov. Zarazene ovoniaval vzduch než otvoril oči. Potom priam omámene vstal a držiac si na ramenách kožušinu sa s ospalými očami rozhliadal.

 Chvíľu si myslel že stále ešte spí.

 Mesto, ktoré predošlý deň bolo takmer mŕtve teraz žilo. Nešlo len o Kurnatov, či Sloanov v ňom. Ale o všetko okolo. Pomaly sa začal otáčať. Všade kam jeho oko dohliadlo bola zeleň. Vysoké stromy silne znejúce životom. Múry domov žiarili belostnou zelenou. Zarazil sa keď si uvedomil príjemný pocit na svojich bosých nohách. Pozrel dole. Uvidel, že stojí v hustej tráve, prepletenej malými bielymi kvetmi. Trochu pošúchal nohami a vedel, že jedna vôňa pramení práve odtiaľ, krásna vôňa trávy. Sňal si kožušinu, pretože slnko svietilo a prehrievalo vzduch svojimi lúčmi.

 Bože, pomyslel si, ak by si žil tak iba na tomto nádhernom mieste. Chvíľu pozeral na omámených Kurnatov ako vychádzajú zo svojich stanov a tiež sa zmätene obzerajú okolo seba. Sarnal si uvedomil aj to, že prach a staroba z povrchu mesta zmizla. Všetko vyzeralo ako práve postavené. Obzrel sa za seba a uvidel dve vysoké sochy, ktoré spoločne v rukách držali nejakú nádobu. Prekvapene si všimol, že tie sochy sú Aileen a Eilain.

 Prekvapila ho aj ďalšia vec, a to Sloani. Niekoľko z nich stáli pri vyhni a kovali. Nevedel čo – možno meče, možno zbroj.

 „Nech žije Helen.“ Ozvalo sa spoza neho a on sa mierne mykol. Pozrel na usmievajúcu sa Eilain, ktorá kľudne vzhliadala na svoju sochu.

 „Ak to znamená dobré ráno, tak vám to prajem tiež, Eilain.“ Odvetil trochu vzpurne a videl ako sa Eilain usmiala. „Čo znamená tá nádoba?“ spýtal sa a pokynul hlavou k sochám.

 Eilain chvíľu mlčala a on videl na jej tvári smútok.

 „Nehorí v nej oheň. Keď sa tak stane tak sa k nám Helen zase bude usmievať. Vtedy v tej nádobe bude horieť zelený plameň.“ Smutne sa usmiala a pozrela krátko k Aileen, ktorá  pomáhala kováčom vo vyhni. „A keď sa tak stane budeme môcť mať zase deti. Ja a Aileen.“ Dodala ticho.

 „Ale dve ženy predsa dieťa...“ začal udivene, ale zamračený Eilain výraz ho zarazil.

 „My tvoríme deti láskou a mágiou, nie telesnom. A odmietam sa ďalej o tomto baviť.“ Mierne sčervenala. „Sloani sa ani medzi sebou nebavia o súznení, nieto ešte s neznalými Kurnatmi.“

 „Ospravedlňujem sa, kráľovná.“ Zašomral Sarnal, ale stále kráčal po jej boku, keď prechádzali vnútorné nádvorie.

17. 

 Sarnal tŕpol každým krokom, ktorým sa blížil k osade. Klonil hlavu a snažil sa byť na konci zástupu. Vedel k akej osade sa blížia. Trnovec. Jeho bývalá osada, tá z ktorej kedysi ušiel spoločne s Aileen. Chcel sa schovať ešte niekam hlbšie. Čakal, že bude zničená. Na jeho prekvapenie osada stála a okrem jedného spáleného domu bola neporušená.

 Vkročili do osady, kde nikto nebol. Sarnal však cítil z každého domu, že sa tam niekto schováva. Zaťal zuby, ale odhodlal sa otvoriť ústa.

 „Sme Armáda Slobodných,“ zvolal „hľadáme všetkých Kurnatov, chceme vás odviesť do bezpečia. Nemusíte sa nás báť. Nechceme vám ublížiť.“ Vykríkol a pevne sa postavil uprostred osady. Rozhliadol sa a načúval. Občas sa v niektorom dome niečo ticho šustlo, ale inak tam bolo ticho. „Sme Armáda Slobodných.“ Zopakoval hlasne. „Pridajte sa a ochránime vás.“

 Prekliate ticho. Sarnal pozrel zúfalo na svoju spoločnosť.

 „Ako nás chceš ochrániť? Týmito pár mužmi?“ ozvalo sa zrazu odniekiaľ spoza domov.

 Sarnal sa tým smerom otočil a uvidel starú ženu, opierajúcu sa o palicu.

 „Ja nie, ani moja armáda. Ale Sloani.“

 Ozval sa ostrý smiech. Stará žena sa však nesmiala. To videl.

 „Solani nás vycicávajú a ty chceš aby sme sa k nim pridali? Si len...“

 „Hovorím Sloani, nie Solani, nie temný.“ Prerušil starú ženu Sarnal. „Praví Sloani, tí ktorí nás kedysi učili a ktorých sme zradili. Dokážu nás ochrániť a znovu učiť.“

 „Nikdy neexistovali,“ zvolala stará žena. „je to len blud, výmysel nášho dúfania. Je len Hospodin.“

 Sarnal sa obzrel na postavy za sebou. Rozmýšľal ako ľudí z svojej vlastnej osady presvedčiť o pravde.

 „Haha.“ Ozvalo sa odniekiaľ z pravej strany a on tam uvidel zahalenú postavu. Tá sa pomaly kývala až takmer tancom k nim. Postava sa k nim poskakujúc priblížila a on uvidel muža zahaleného kapucňou. Veľmi starého muža.

 „Jeden povedal, že ostatní majú rozmýšľať.“ Muž sa rozosmial a urobil pár hopsacích krokov.

 „Zmizni, ty blázon.“ Zavrčal Sarnal.

 „Blázon, blázon.“ Rozosmial sa starec. Znovu urobil pár tančekov okolo nich.

 „Vypadnite, a hneď.“ Ozvalo sa jasne a Sarnal strnul. Hľadel priamo do tváre starostu osady. Do tváre svojho otca. Nemohol sa ohliadnuť a nabrať silu z svojich súdržníkov. Toto bolo len na ňom.

 „Nie.“ Riekol jasne. „Nie, otec, ja vypadnúť nechcem.“ Narovnal sa do svojej výšky a tým sa navýšil od starostu o dobrú hlavu. Bol vysoký a teraz túto výhodu využil. „Počúval som ťa celý život.“ Zašepkal. „Teraz budem počúvať iba seba.“

 „Chceš zničiť celú našu osadu?“ zvolal starosta. „Dostať nás do pekla? Aj Hospodin hovoril že...“

 „Ticho, ticho...“ starec skočil k starostovi a položiac mu ruku na ústa ho umlčal. „Hovoríš o Hospodinovi, ale nevidíš ho, pretože tu nie je.“ Riekol starec. Zatancoval ďalší pohyb. „Ale Helen tu je, stále a všade.“ Starec sa bláznivo rozosmial a Sarnal zúfalo pozrel za seba.

 „Helen nás bude vždy a všade ochraňovať.“ Ozvalo sa z vojska stojaceho za Sarnalom. Starec sa pozrel smerom odkiaľ počul tie slová. Prikročil k jednej vysokej zahalenej postave a pokľakol. Strhol si kapucňu, ktorá mu doteraz zakrývala tvár a vzhliadol. Sarnal mal pocit, že odpadne. Bol to jeho praded. Určite a bol živý. Neveril vlastným očiam.

 „Je to dávno čo som počul tento hlas.“ riekol starec a v očiach sa mu perlili slzy. „A ako som hovoril, znovu povstaneš a zachrániš nás. Buď pozdravená, kráľovná Aileen.“ sklonil hlavu v úctivom geste. 

 „Áno je to dávno.“ ozvalo sa spod kapucne. Potom si ju oslovená dala dole. „Aj ty buď pozdravený, Kayl Sarnal.“ 

 „Asi až veľmi dávno, keď si zabudol, že pred nami nemáš kľačať.“ ozvala sa osoba vedľa Aileen, dala si dole tiež kapucňu a on na ňu vytreštil obrovské oči.

 „Kráľovná Eilain, vy ste nažive!“ vykríkol nadšene a nie príliš Sloansky ju krátko objal. Eilain to pretrpela s zvláštnym úsmevom na tvári.

18. medzikapitola

Kráľovné Aileen a Eilain urobili to čo sľúbili. Všetky Kurnatské mestá, dedinky sa postupne vyprázdňovali a všetci Kurnati smerovali do jediného mesta Sarnie, mesta Sloanov. Podarilo sa im zničiť ďalšie tábory Temných a na svoju stranu získať ďalších zajatcov. Nikto z nich však netušil, že portál je vďaka zradcovi neustále otvorený aj po 200 rokoch a Temným prichádzajú nove a nové posily. Napriek tomu, že Kurnatov sa v Sarnii zhromaždil už dobrých desať tisíc, boli stále Temný v presile.

19.

Sarnal bežal ako sa mu len dalo, sem tam sa obzrel a videl, že okolo neho uteká aj spoločná Kurnatsko-Sloanská armáda.

 „Musíme sa zastaviť.“ Zvolal Dargeth a ďalšími slovami v Sloančine zastavil aj ostatných Sloanov.

 „Ak tu zostaneme, tak zomrieme.“ Povedal tvrdo Sarnal hladiac do jeho očí. Videl tam však neústupnosť, ale aj pravdu. Temný boli tak blízko, nestihli by dobehnúť do bezpečia Sarnie a ešte by odhalili aj polohu mesta.

 „Budeme bojovať.“ Riekol Dargeth a Sarnal videl ako vyťahuje zvláštny mec z pochvy. „Buď bez vás alebo s vami.“

 Sarnal chvíľu uvažoval, videl, že ostatní Sloanskému nárečiu nerozumejú a utekajú späť k mestu.

 „Vráťte sa Kurnuti,“ vykríkol zrazu. „vráťte sa. Umrieme alebo prežijeme. Musíme nechať našich pripraviť sa. Musíme ich zdržať.“ Zvolal hlasne a videl ako sa jeho ľudia neisto vracajú kde spoločne s Dargethom zastavili. Dokopy ich mohlo byť tak dvesto. Oproti nim stála armáda desať tisíc. Vnútri seba však cítil neskutočnú silu. Na svojej strane mal mocných mágov Sloanov, mocných bojovníkov Kurnutov.

 „Budeme tu a teraz bojovať. Budeme bojovať čestne, a hrdo. Zomrieme rovnako hrdo ak bude treba.“ Kričal a jeho hlas sa takmer lámal v sile burácania strojov Temných. Ale nestratil sa. Sarnal zdvihol vysoko svoju ruku v ktorej držal meč, ktorú mu dala Aileen. „Bojujeme spolu, za slávu, za slobodu, čestnosť, vernosť a za zelenú.“

 Počul ako Dargeth tiež kričí, jeho slová však nerozumel. Porozumenie k Sloanskej reči vyprchal. Videl iba ako generál Dargeth drží podobne nad hlavou zvláštny meč a niečo kričí na svojich druhov.

 Zhromaždili sa.

 Stáli vedľa seba.

 „Môžeš zniesť na mojich ľudí porozumenie Sloanského jazyka?“ spýtal sa zrazu Sarnal. V srdci cítil oheň, bol pripravený umrieť. Dargeth na neho pozrel s úsmevom a rukou siahol niekam do neba.

 „Dve stovky proti desať tisíc.“ Sarnal vedel že hovorí Sloanským jazykom.

 „Možno to zvládneme.“ Odvetil Dargeth a pozrel na temnotu pred nimi. Obzrel sa kde videl podobnú tmu... ale vedel, že tam nie je temnota. Iba sa ich mesto skrývalo kým mohlo. 

 Sarnal si uvedomil si, že sám mágii začal veriť ako nikdy predtým. Bol ňou aj čiastočne priesiaknutý. Pozrel na Dargetha. Ten sa k jeho prekvapeniu usmieval.

 „Helen vždy vedela čo robí.“ Zašepkal Dargeth a pohliadol k nebu, ktoré sa v pár minútach zatiahlo mračnami.

 Sarnal si nebol na teraz istý či je to dobre alebo zle. Dobre to bolo preto, že Temný nevideli vďaka jasným hviezdam a mesiacu, kde zastavili.

 „Tak nech nám pomôže tá tvoja bohyňa.“ Zašomral zlostne Sarnal.

 „Každý z nás jej plány môže zmeniť.“ Pokynul hlavou k vojsku Temných, ktoré sa neustále približovalo. „Bež s mečom v ruke a možno ti pomôže.“ Dargethov hlas znel posmievačne.

 Sarnal sa zlostne zachmúril.

 „Na čo je mi potom taký boh, ktorý mi nepomôže v najťažšej chvíli, aj keď som mu verne slúžil?“

 „Keď sa tak stane tak bude jest.“ Dargeth sa vtedy tak široko usmial až to nebolo možné. Potom sa obzrel na ostatných v zákope, ktorí vytvorili mágovia zeme.

 „Vytvorte zelenú bariéru, musíme ich zdržať čo najdlhšie.“ Vykríkol. Sarnal však vedel že kričí len v ich mysliach. Sledoval ako sa asi dvadsať mágov rozostavilo pozdĺž priekopu, zaborilo palice pred seba. Odriekali chvíľu nejaké slová a nad nimi na okamih zažiarilo slabé bledozelené svetlo.

 „Sloania.“ zreval Dargeth, „Rovnako aj Kurnuti... pohliadnite na svoju skazu a snažte sa jej postaviť.“ Dargeth sa postavil medzi dvoch mágov, ktorí držali zelený štít. Armáda Temných bola tak blízko, že sa od Zeleného štítu začali odrážať gurky či guľky, alebo ako ich to nazval jeden zo zajatcov. Dargeth zazrel ako z šíku Temného vojska vyšľahol plameň a pár okamihov na to tvrdo zavrávoral jeden z mágov držiacich štít.

 „Tie ich železné veci sú silné.“ Zašomral mág a hneď sa postavil na svoje miesto.

 „Sme silnejší.“ Zvolal Dargeth. Podporoval ako Sloanov tak aj Kurnutov. Vtedy sa ozvalo nepríjemné kvílenie z armády Temných, ako keď vietor prechádza veľmi úzkou skalnou štrbinou (spúšťanie guľometov).

 „Začalo to.“ Zastonal Dargeth. Ako potvrdenie jeho slov sa od zeleného štítu začali odrážať snáď tisícky guliek.

 Sareth videl z armády Temných mnoho ohňa.

 V tej chvíli sa pod ich nohami otriasla zem. Pozrel sa smerom k Sarnii a videl dvoch jazdcov. Zastavili tak prudko za ich šíkmi že sa predné behúne koňov zaryli do zeme.

 Boli to Aileen a Eilain.

 „Čo sa deje?“ spýtal sa Sareth pripravujúci si oštepy a nože. Videl že Dargeth stuhol a vystrašene sa pozrel k Sarnii a na kráľovné, ktoré práve zosadali z koňov.

 „Neviem.“ Odvetil Dargeth a vrhol lúč ohňa k prichádzajúcim Temným.

 Sarnal sa pozeral ako sa Aileen a Eilain hádajú, len čo zosadli z koňov.

 „Je čas to urobiť, Eilain.“ Vykríkla Aileen a skrčila sa spoločne s nimi v zákope.

 „Nie.“ Odvetila podobne zlostne Eilain. „Nevieš čo robíš, nie je čas, už raz sme takmer zahubili svoj národ, chceš to...“

 „To ja som ich skoro zahubila.“ Aileen sa zlostne pozrela na svoju manželku. „To ja za všetko môžem. A keď ich môžem zachrániť spolu s našimi novými deťmi tak nech tak je.“

 „Nemôžeš, už zase si...“

 „Nie som.“ Vykríkla Aileen. „Nie som pod Paromovým vplyvom. Som nástroj Helen, skrz Čiernu. Pretože iná neexistuje. Iba Zelená, a čierna je zelená. Na čo som sa učila toľké dekády to všetko, na čo som bola tak silná magica aby som to teraz zahodila? Pri možnej záchrane nášho národa? Je to rovnaké ako kedysi, ale teraz som sa poučila, teraz chcem počúvať slová Helen. Neviem prečo to tak je, ale je to tak.“ Aileen sa odvrátila od Eilain a Sarnal nejak tušil, že je koniec. Koniec kľudu v Sloanských dušiach.

 „Ja tomu nechápem, čo sa tu deje.“ Zašepkal ticho k Dargethovi. Ten sa tváril vydesene.

 „Ak je to tak ako sa hovorí v legendách...“ nedopovedal.

 „Ako to je v legendách?“ spýtal sa Sarnal a prikrčil sa, keď mu niekde nad hlavou vybuchol oheň.

 „Helen bude bojovať spoločne s nami. Aj keď zatienená čiernou.“ Riekol ticho Dargeth a vstal. Pozrel sa na svoje kráľovné.

 „Nedovolím ti to, milujem ťa.“ Eilain však márne zdvíhala ruky k svojej družke. Tá stála na konci zákopu.

 „Som nástroj Helen. Aj Čierna.“ Aileen roztiahla ruky a jej oči sa zmenili na čiernu. Jej telo pokrylo čierne brnenie. Roztiahla ruky. Vzniesla sa pár krokov nad zem a Sarnal žasol. Vzniesla sa totiž až nad Zelený štít. Guľky, ktoré ju mali zabiť sa zastavili a spadli na zem. Aileen roztiahla ruky a v prúde vetra sa otočila k Sarnii.

 „Povolávam svojho druha, teraz a hneď.“ Vykríkla a Sloani či ľudia sa zrútili na zem pri chvení. Zem sa otriasala. „Volám ťa teraz, Mardock.“ Vykríkla Aileen. Z vrcholu Sarnie vypríštil prudký záblesk ohňa. Nič viac sa však nestalo.

 Aileen s roztiahnutými rukami poklesla na zem a hľadela smerom k Sarnii. Jej tvár bola nechápavá.

 „Nerozumiem tomu.“ Pohliadla na zem a pokrútila hlavou. „On tam nie je, Mardock už nie je pod naším mestom.“ Zvolala už hlasne a zlostne. Rovnako zlostne sa obzrela okolo seba, takmer cenila zuby. „Kto z vás ukradol moje kúzlo...“ natiahla ruku aby zasiahla jedného z Kurnatov. Vtedy ju však zarazila Eilain.

 „Nie!“ Vykríkla a siahla jej na ruku, čo bola jedna zo zakázaných vecí u Sloanov pri kúzlení. Eilain uvidela ako na ňu Aileen so zlosťou pozrela, v pár mžikoch to pominulo a jej pohľad sa zmenil. „Oni nie sú tak silný ako ty, Aileen. Nikto z nich. Si najstarší mág. Musel to urobiť niekto iný. Zrejme vtedy, keď naše mesto spalo. Pozri sa na mňa, láska.“ Eilain videla ako sa Aileen ukľudňuje.

 „Tak potom kto?“ spýtala sa už jemnejšie Aileen. „Pochovali sme ho pod mestom, s pomocou Helen. A teraz tam nie je. Mohol nám pomôcť.“

 „Pomôcť?“ Eilain pokrútila hlavou. „Možno to urobila Helen. Ukazuje nám tak, že máme žiť úplne bez Čiernej.“ Pohliadla na Aileen, ktorej oči boli však stále čierne a na okamih stratila vieru v to čo hovorí. „Alebo možno nám len ukazuje cestu.“

 Aileen pozorovala svojimi čiernymi očami dlho mágov ako odrážajú strely z armády Temných.

 „Neviem prečo, ale cítim, že musím na teraz vládnuť Čiernou. Neviem ako dlho, ani prečo.“ Pokrútila zlostne hlavou, keď ju Eilain chcela pohladiť. „Ale teraz sa musíme stiahnuť, hneď a do mesta. Zakryjem ho tou najsilnejšou mágiou tieňov. Neuvidel by ho ani Parom aj keby ho mal priamo pred nosom. Ideme.“ Vykríkla. „Všetky jednotky sa vracajú do Sarnie.“ Zrevala znovu.

20. medzikapitola

Vďaka Kurnatsko Sloanskému znovu obnoveniu mieru sa im začalo dariť presile odolávať. Predovšetkým vďaka mágii Tieňov, ktorú Aileen neustále využívala. Dokázala tak zakryť či premiestniť armádu na najslabšie miesto Temných, aj keď skupina na ktorú útočili, bola vo veľkej presile. 

21.

 „O čom to tam hovoríte?“ spýtala sa Aileen, oblečená v čiernom brnení.

 Sarnal sa na Aileen zamračil. Eilain len sklonila hlavu. Aileen k nim prikročila a pohliadla na Eilain.

 „Niečo mi tajíte, tak von s tým.“ Riekla.

 Eilain sa po chvíli odhodlala. Stiahla si rukavice a ukázala svoje šedé ruky.

 Aileen vedela čo to znamená. Eilain v tej chvíli nevedela čo si Aileen myslí. Videla ako hľadí na jej ruky.

 „To som urobila ja pri súznení, že?“ spýtala sa Aileen a pohliadla Eilain do tváre. Tá nedokázala klamať... len prikývla. „Začína ťa ovládať Čierna.“ Zašepkala Aileen. Pustila Eilainine ruky a sklonila hlavu.

 Mala za sebou mocnú Sloanskú armádu. Mohla im v mysli prikázať všetko zničiť. Všetko čo po tie dekády budovali. Lenže... ak by to zničila, bola by rovnaká ako Parom. Ale aj ako Helen, veď Helen zničila Starý národ aby stvorila nový... Sloanov. Ničenie ako ničenie. Lenže jedno ničenie bolo tvorením, iné skutočným ničením. Pokrútila zmätene hlavou. Čo sa jej to dialo v mysli? Prečo myslí práve na tieto veci? Zelená a čierna sa jej v hlave míhali s takou rýchlosťou, že chvíľkami nevedela kto je vlastne ona. Zúfalo v mysli vykríkla aby tie dva hlasy umlčala. Konečne sa to stalo.

 Rozhodni sa sama. Tvoj čas rozhodnutia prišiel. Prostý a jednoduchý hlas v hlave sa ozval rýchlo a zmĺkol.

 Cítila úľavu, pretože sa chcela rozhodnúť pre Helen, lenže vtedy ich táborisko zahalil tieň. Všetci z vojska sa pozreli k nebu a ona bola jediná, kto sa zhrozil. Vedela čo ten mrak znamená.

 „Späť, späť, rýchlo ustúpte.“ Kričala a hnala svojich druhov a aj Kurnutov preč od tieňa. Pár z nich sa potklo a tak im pomáhala na nohy a bokom oka videla, že to isté robí aj jej družka. Pozrela na ňu zúfalo a nejak vedela, že toto je posledný pohľad ktorý si pri boji vymieňajú.

 Skupinka Sloanov a Kurnatov utekala niekoľko kľakov až sa zastavili, pretože ich zahalil štipľavý dym, v ktorom sa rozkašľali. Zastavili a snažili sa nabrať dych. Mrak dymu sa rozptýlil.

 Aileen bola jediná, ktorá stála rovno. A stála medzi tým čo ten mrak spôsobilo a svojimi druhmi.

 „Kto ťa dostal z väzenia, Mardock?“ zvolala zrazu hlasne. Stála ďaleko od nich. Lepšie povedané – medzi nimi a mrakom, ktorý sa postupne usadzoval.

 Z mraku sa ozvalo zasmiatie.

 „To by si rada vedela, že, Aileen.“ Mrak spadol a Sarnal vyvalil oči na najväčšieho plaza, ktorého kedy videl... draka, čierneho draka. Kľudne sedel na zadných na zemi a tlamou si prečesával šupiny na krídlach. Hneď na to zdvihol svoju obrovskú hlavu a pohliadol svojimi žltými očami na Aileen. „Už mi nevládneš, to dúfam vieš. A aj preto ostatní vedia o čom hovoríme. Teraz je čas aby si povedala niečo veľmi rozumné. Nebude to však nič čo by ma od toho zámeru zabiť ťa odradilo. Iba som zvedavý na tvoje posledné slová, zradkyňa.“

 Aileen sa zamračene obzrela k skupine svojich vojakov. Na Eilain ani nepohliadla. Nemohla. V jej mysli bolo totálne ticho, žiadny hlas sa o ňu nebil. Naklonila hlavu ako keby chcela nejaký hlas počuť. Nejakú radu, nejaké poučenie. Lenže... musela sa rozhodnúť sama. Aj keď hlasne vyslovené kúzlo privolávania bolo neodvolateľné, tak sa dalo odpudiť, odpudiť mágiou akou bolo privolané. Stále však záležalo na sile mága.

 Aileen hľadela očami na obzor a premýšľala.

 „Ku komu patríš, Aileen?“ ozývalo sa jej vnútro.... ku komu...Helen, Parom... Eilain...alebo si to len ty?Ak sa podvolíš Helen, tak aj tak neskôr Parom ovládne niekoho slabšieho ako si ty. Parom? Dá ti do rúk len čiastočnú moc. Eilain, ale ona nie je bohyňa. Ale je... pre mňa.

 Aileen prikročila k Mardockovi a zdvihla hlavu. Pevne mu pozrela do očí. Usmievala sa.

 „Áno, povolala som ťa, si odolný voči mágii, ktorou vládneme. Ale ja som sa cez Čiernu rozhodla pre Helen.“ Zašomrala. Strhla si Čiernu zbroj a vykríkla kúzlo. Jej ruky sa roztiahli a v jednej sa objavilo jedno kúzlo a v druhej iné. V prvej bolo kúzlo Zelenej – kúzlo Počiatku, nikto ho nikdy predtým nezvládol, okrem Helen. Vytvorila tak obrovský Zelený štít okolo svojich verných. Druhou rukou vytvorila ohnivý plášť okolo Mardocka – kúzlo Čiernej, kúzlo zapudenia vyvolaného.

 Eilain sa snažila dostať k svojej družke, ale silnejší Sarnal ju strhol bokom. Počul ako kričí a rukami sa snaží dotknúť Aileen, ktorá stála nahá medzi nimi a Mardockom.

 Tá sa len usmiala. Mierne privrela oči a poslala viac svojej many do štítu Zapudenia. Mardock bolestne zreval a zlietol. Aileen poslala k nemu ďalší záblesk Zapudenia. Mardock naopak vyslal k nej svoj dračí oheň.

 Eilain sa chcela vytrhnúť z rúk Sarnala, ale netušila prečo to nejde.

 V tej chvíli Mardock prerušil štít Zapudenia svojim ohňom. Jeho oheň zahalil Aileen a tá pozrela k Eilain.

 „Milujem ťa.“ Zašepkala Aileen a poslala smerom k Mardockovi všetku svoju silu. Ten zreval, letiac na oblohe a vytratil sa.

 Sarnal chvíľu držal Eilain v svojom náručí, ale dlhšie to už nešlo. Takmer sa z neho vyrvala a pribehla k Aileeninému telu. Tá ležala na zemi. Spálená Mardockovým ohňom. Na jej tvári však videl na svoje prekvapenie úsmev.

 „Zachránila som ich?“ pýtala sa Aileen šepkom. „Zachránila som svoj národ?“

 „Zachránila si ich všetkých.“ Zvolala smutne Eilain. „Všetkých si zachránila svojou mágiou, ctená Aileen.“

 Tá sa stále usmievala, aj keď Sarnal videl, že má telo obhorené až na kosti. U Helen... zarazil sa... myslel na Helen? To ale bolo teraz jedno. Jednoducho... nechápal ako môže ešte hovoriť, keď jej telo bolo tak zničené. Pokľakol ku nej a obzeral sa kde sú liečitelia.

 „Je čas, Eilain.“ Riekla ticho Aileen.

 „Nie.“ Zvolala Eilain. „Nemôžeš teraz odísť. Nemôžeš.“

 „Urobila som to čo bolo treba, láska. Urobila.“ Aileen pohliadla nad Eilain, kde videla tvár neznámej ženy, ktorá jej hovorila že všetko bude v poriadku. Pevne stisla neobhorenou rukou tú Eilaininu. „Všetko bude v poriadku. Všetko dopadne dobre. Ver mi.“ Zašepkala Aileen. „Len chcem Sloanský Ergus.“

 „Nie.“ Vykríkla Eilain. „Nie, nie, nie.“ Zvolala znovu.

 „Nerozumiem čo sa tu deje, kráľovná.“ Šepol Sarnal, držiac Aileeninu ruku.

 „Prosím.“ Ozvalo sa z obhoreného tela.

 „Kráľovná Aileen chce Sloanský Ergus. Dáme mu jej ho.“ Pevne stisla ruku svojej umierajúcej družky. „Tak ako kedysi Helen. Sloania,“ postavila sa „ak si ju ctíte, tak to aj urobíte.“ Znovu pokľakla k svojej družke.

 „Čo majú urobiť?“ spýtal sa Sarnal. Nedostal odpoveď. Len sledoval ako Sloania mieria do lesov. Niektoré ženy vytvárali mágiou plátno a iné zase hľadali bylinky a miešali z nich nejaký olej. Postupne obalili Aileenine telo a obliali ho olejom z byliniek. Spoločnými silami ho niesli na hranicu, vytvorenú z brvien, ktoré priniesli mužský Sloani.

 Vtedy Sarnalovi došlo čo chcú urobiť.

 Prudko vyskočil k Eilain a priložil jej svoj meč na krk.

 „Zbláznili ste sa? Chcete ju upáliť na hranici?“ obzrel sa okolo po smutných tvárach. „Liečitelia, pomôžte jej.“ Zvolal.

 Vtedy ho zvalila nejaká neznáma sila. Ocitol sa na zemi a hľadel nad seba. Na krku mal nôž a nad ním stál generál Dargeth.

 „Sarnal. Veliteľ Kurnutských vojsk.“ Vetil vážne. Dargeth odhodil nôž a vymenil ho za svoj meč. Všetci vedeli, že ho požehnali Aileen a Eilain. „Vstaň.“ Dargeth ho aj svojou silou postavil. Napriahol sa v náznaku zotnutia hlavy. Potom však odhodil meč. Prikročil k Sarnalovi a po lícach mu tiekli slzy. „Konáš v neznalosti, Sarnal. Nikdy sa nestavaj proti Sloanovi v jeho bolesti.“ Naklonil sa k nemu. „Kráľovná Aileen umiera, chceš si ju zneuctiť bojom? Dračie popálenie sa nedá vyliečiť, nech by boli naši liečitelia sebemocný. To by mohla iba Helen.“

 „Chápem.“ Odvetil jasne Sarnal. Dargeth ho pustil.

 Sledoval ako Sloania kladú brvná na hranicu. Sloanské ženy obalili Aileenine telo do záhybov látky a mažú ju olejom. Tvrdo stískal zuby, pretože Aileen bola stále živá.

 Eilain sa nahla nad Aileen.

 „Milujem ťa a to tak bude navždy.“ Riekla a namazala jej tvár tou neznámou tekutinou.

 Aileen len drmolila nejaké slová v bolesti. Eilain vedela, že tie slová sú magické slová Zelenej... snažila sa zahnať šialenú bolesť a ostať pri vedomí. Vedela aj to, že dlho to Aileen nevydrží...

 Aileen zrazu otvorila oči... pohliadla na Eilain.

 „Sľúb mi, že ich budeš viesť čestne a rovno podľa Helen. Tak ako sme to robili po Veľkej vojne. Sľúb mi to, prosím.“ Zašepkala Aileen zúfalo.

 „Prisahám ti to u Helen, drahá.“ Odvetila Eilain.

 Aileenine telo bolo natreté neznámymi olejmi a zabalené v baloch z neznámej látky. Eilain na tú dobu prestala plakať. Spoločne s Gorackom, Eldnarom, Dargethom a dokonca Sarnalom jej ešte živé telo položili na vysokú hranicu z dreva.

 Eilain stála len krok od hranice a vykúzlila v ruke malý oheň. Chvíľu naň pozerala ako keby ho nikdy predtým nevidela. Jej tvár bola bez výrazu.

 „Kráľovná Aileen nás opúšťa.“ Začala. „Opúšťa aj mňa, svoju Vyvolenú. 106 dekád kráčala po zemi stvorenej Helen. Je pravda že pred 60 dekádami zničila tisícky Sloanov, ale aj vďaka svojej odvahe postaviť sa Paromovi zachránila tiež tisícky. Kto tu teraz je a ctí si jej pamiatku tak nech sa pokloní.“ Všetci Sloania pokľakli. Kurnuti váhali, ale pokľakli tiež... pretože si Aileen vážili ako vojvodkyne. „Kráľovná Aileen, moja družka,“ Eilain pokračovala kľudne. „nech ťa Helen prijme do svojho náručia, a ty môžeš piť jej mlieko ako povznesená. Milovať ťa vždy budem, zostaneš aj v srdciach svojho národa navždy a tak jest.“

 „A tak jest“ ozvalo sa z úst Sloanov.

  Eilain s bolesťou zapálila hranicu a sledovala ako sa drevá postupne chytajú. Každé drevo ako keby zastonalo pod Aileeniným telom.

 „Opúšťa nás veľká kráľovná Aileen, zachránila mnohých. Zničila mnohých. Aj tak jest a tak je že počas jej vlády Sloania boli v mieri viac ako 60 dekád, pretože sa stali konečne jediným národom.“ začal spievať Dargeth stojaci na druhom konci hranice. „Uctime si jej pamiatku ako Sloana, vojvodkne, kráľovnej, družky Eilain. Kto verí, nech stále hladí očami na Helenu Zem.“ Potom smutne dodal... „A kráľovná Eilain osamela.“ Eilain sa vtedy zrútila na kolená a začala plakať tak hlasne, že prerušila aj hlasné praskanie ohňa. Jej plač bol čírym zvukom zúfalstva, bolesti a smútku. Jej oči však stále hľadeli na Aileenine telo, ktoré začalo horieť.

 Potom prekvapene sledovali ako Aileenine telo otvorilo ústa a odtiaľ vyšlo zelené svetlo, ktoré chvíľu váhavo postávalo nad tým telom a potom sa vznieslo do neba.

 „Povznesená, tak jest.“ To rozumel Sarnal z ich slov než pokľakli na obe kolená. Sloania kľačali, hľadeli k nebu a spievali nejaký príbeh. Bolo tam mnoho slov, ktorým nerozumel aj keď vládol Solanským slovám. Toto bolo niečo v Zelenej a v silnom nárečí.

22.

 Eilain plakala v krytom voze viac ako dva týždne. Neustále. Síce väčšinou plakala ticho, ale občas plakala tak hlasne, že na ňu znepokojene Sarnal pozrel. Sloania tie zvuky ako keby prijímali s pokorou. Sedeli alebo kráčali popri svojich koňoch so zvesenými hlavami. Dargeth vydal jediný rozkaz a to sledovať Temných. Kráčali však pomaly a bol div, že Temný, aj keď ich stále bola prevaha, na nich nenastražili nejakú pascu. 

 „Preboha,“ Sarnal dohnal Dargetha sediaceho na svojom koni. „nedá sa jej nejak pomôcť?“

 Ten len pokrútil hlavou.

 „Podrýva to morálku vojska.“ Zašepkal temne Sarnal. Dargeth na neho konečne pozrel.

 „Možno vašeho vojska. Nám jej slzy hovoria, že máme stále ísť vpred, nevzdávať sa. Vieme, že v správnej chvíli sa rozhodne ako pravá kráľovná.“

 Sarnal sa zamračil.

 „Ako dlho bude smútiť?“ spýtal sa radšej. Vedel, že má v podstate pravdu. Sloania boli síce smutný ale vyzerali zdravo a ráno čerstvo. Ľudia boli unavený a svoje stany sa snažili postaviť čo najďalej od Eilaininho.

 „Tak dlho ako bude treba a my budeme smútiť spoločne s ňou.“ Odvetil Dargeth. „Poznáš príbeh Helen?“

 „Čiastočne.“ Riekol Sarnal.

 „Helen a Parom boli najlepší priatelia. Bojovali spolu bok po boku proti monštrám z Melduru. Starému bytiu. Boli ako dvojčatá, dokonale sa doplňovali. Neskôr sa z nich stali milenci a Parom dokonca požiadal Helen o konečné súznenie. Nikto nevie čo sa však stalo potom.“ Dargeth sa zachmúrene pozrel niekam na obzor. „My nevieme presnú pravdu, to si obaja nechávajú pre seba. Iba vieme, že Parom ničí a Helen tvorí. Ale... späť k legende...“ Dargeth pohladil koňa a pokračoval v rozprávaní. „Ako sme zistili, tak Parom zradil Helen, a oddal sa inej žene... lepšie povedané ženám. Poddal sa svojmu pokušeniu. A to Helen zlomilo. Po zrade Paroma smútila tisíc rokov. Plakala tak, že z jej sĺz vzniklo more, ktoré zmietlo do hlbín celú starú zem aj starých. Malo to zmiesť aj Paroma. Po tom, keď uvidela, čo urobila, tak siahla do mora a vytiahla z neho novú zem, z jej sĺz sa stali rieky, jazerá a moria rozdeľujúce zem na ostrovy. Ak bude Eilain smútiť tisíc rokov tak nech tak bude a tak jest. Možno prídeme k novému pozdvihnutiu.“

 Tisíc rokov, pomyslel si takmer pohŕdavo Sarnal. Potom si spomenul ako vždy keď kontroloval Eilain videl z jej voza do trávy tiecť vodu. Keď sa na noc zastavili tak jej slzy dokonca pod vozom vytvorili dosť veľkú mláku, ktorá sa už dala nazvať aj malým rybníčkom. Museli ten prekliaty voz z toho bahna vyťahovať. Prehltol... bolo možné aby Sloan mohol také niečo v smútku vykonať? Mohla Eilain zahubiť celú zem svojimi slzami? Znovu mu pred očami prebehol ten obrázok tečúcej vody z voza a v duchu sám pre seba prikývol. Áno bolo to možné. Tej vody bolo hodne a Eilain sa z očí slzy valili nepretržite. A to bola jediná noc... nieto ešte tisíc rokov.

 „Čo sa stalo potom sa Paromom?“ spýtal sa Sarnal.

 „Vraj oľutoval svoje činy. Ale Helen ho odvrhla, pretože sa medzitým povzniesla. Videla, že svoje činy možno ľutuje, ale každú noc Parom trávil s ďalšími ženami po prvom pozdvihnutí v Meldure.“

 „Mohla by niekedy Helen klamať?“ spýtal sa Sarnal opatrne. Čakal protesty či dokonca pokus útoku od Dargetha. Ten len pokrútil hlavou v smutnom geste.

 „Žijem možno kratšie než žila kedy Aileen. Videl som mnohé veci. Ale Helen vždy keď bolo treba stála na našej strane. Nie tak ako si myslíš, že by nám ukazovala smer. Nie. Vždy nám pomohla v tej najhoršej chvíli. Teda ja sám som ten jediný zásah spoznal osobne.“ Jeho oči vyzerali zasnene. „Vidieť tú silu akou vládne, to jasné svetlo, ktorým spútala Mardocka v zemi.“

 „Ale vzala vám možnosť mať vlastné deti.“

 Vtedy sa Dargeth obrátil ostro na neho.

 „Zaslúžili sme si to. Dávala nám celý ten čas svoju silu.“ Dargeth pokrútil hlavou. „Ty si ešte stále nepochopil ako to medzi nami a Helen funguje že? Ona žije pretože sme my a my pretože je ona. Sklamali sme ju. Musela to urobiť.“

 Sarnal sa mračil. Stále to nechápal, ale snažil sa.

 „Čo sa to vlastne stalo, keď Aileen umrela?“ spýtal sa aby prerušil svoje myšlienky. „To malé zelené svetlo bola...“ zamyslel sa. „Jej duša?“

 Dargeth sa zrazu usmial.

 „Helen po svojom povznesení stvorila Alh Na Tai a Elh Na Tai.“ Dargeth pozrel k modrému nebu, ktoré sa chýlilo k šedivej... zvečerievalo sa. „Neviem to presne preložiť, niečo ako Zem navždy a Zem predtým...“ zlostne pokrútil hlavou. „Do vašej reči sa to nedá proste preložiť. Riekla, že Elh Na Tai je to miesto, kde na čas budú odpočívať tí Sloania, ktorí nemali sa možnosť povzniesť, ale vrátia sa späť aby to učiniť mohli prísť k nej do Alh Na Tai. A povedala aj to, že raz si vyberie Sloanov, ktorý budú sedieť po jej boku a dozerať na národ Sloanov spoločne s ňou.“ Pozrel na Sarnal, ktorý sa tváril nechápavo. „Aileen bola povznesená, sedí teraz vedľa Helen vedľa jej dreveného trónu. Je bohyňa tak ako Helen. Dozerá na nás.“

 Sarnal vyvalil oči a vzhliadol k nebu. Kútikom oka zazrel ako sa Dargeth usmial. Smutne.

 „Tušíš čo sa deje keď sa niekto povznesie? Tuší to niekto z vás?“

 Dargeth sa rozosmial. Sklonil sa hlboko z koňa a zdvihol zo zeme uschnutý trs trávy. Chvíľu ho držal v ruke a trs sa zmenil na zelený.

 „Toto robíme my. Povznesený však nevníma hmotu.“ Dargeth sa zamračil a odhodil trs trávy na zem. „Možno som na toto vysvetľovanie moc primladý.“

 „Skús to. Pokračuj.“ Kývol rukou Sarnal.

 „Povznesený nevidí veci ako my.“ Začal váhavo Dargeth. „My možno ovplyvníme ... veci na určitej úrovni, ale povznesený dokáže tú hmotu zmeniť úplne.“ Obzrel sa na trs trávy ležiacej ďaleko za ním. „Povznesený by dokázal ten trs zasadiť do zeme s koreňmi, spáliť ho, znovu a znovu túto vec robiť donekonečna s neobmedzenou silou.“ Dargeth pozrel na Sarnala keď začul z jeho strany tichý pohŕdlivý smiech. „Ty v moc Zelenej neveríš, že?“ spýtal sa ho a ešte spomalil krok koňa aby sa mohli kľudne rozprávať.

 „Ja...“ povedal Sarnal zrazu neisto.

 „To je v poriadku. Helen nie je vaša Bohyňa tak ako už ňou nie je ani Aileen. Vy Kurnuti ste predsa prišli z iného sveta, kde možno vládne iný boh.“

 „Pamätám si iba čítanie slov z knihy...“

 „Hospodina.“ Dokončil Dargeth. Prikývol. „Čítal som ju, staré zvitky keď ste prišli do nášho sveta. Po tom ako sme otvorili portál. Je tam veľa múdrosti, ale tak jest aj hlúposti. Lenže tu vás načíž tomu stále chráni Helen a Aileen, kým budete putovať čestne. Tu vás ten váš boh neochráni.“ Dargeth videl ako na neho Sarnal ostro pozrel. Jeho otec ho vychovával v pevnej viere už od malička.

 Mlčali dlhú dobu, len vnímali spálený prach ktorý sa zdvíhal spod kopýt ich koní a obaja hľadeli do zeme.

 „Váš boh mi však pripadá dosť skúpy a v podstate bojazlivý.“ Začal znovu Dargeth, zdvihol hlavu a videl že slnko zachádza. Čoskoro bol čas utáborenia.

 „Skúpy a bojazlivý?“ zavrtel nechápavo hlavou Sarnal.

 „Nám Helen dala večný život, môžeme neustále čerpať skúsenosti, vedomosti až kým sa nepovznesieme. Vám dal váš boh len krátky život, natoľko krátky aby ste sa nemohli povzniesť. Aby ste sa nemohli povzniesť na jeho úroveň. Bojí sa že by ste mu mohli byť rovný.“ drsne pozrel na Sarnala, ktorý mu zamračene hľadel do tváre. „A ešte vám dal aj tých desať prikázaní.“

 Sarnal teraz mlčal veľmi dlho.

 „Ale vám dala Helen presne čo? Jediného Sloana, uctievate ju aj keď nech...“

 „Nechceme?“ Dargeth sa rozosmial, až sa za nimi obzreli posledný z vojska. „Je to naša prirodzenosť, po Veľkej Sloanskej vojne. Poučili sme sa po tom ako sme videli Heleninu silu.“

 „Takže nekradnete, nesmilníte, nehrešíte?“ Sarnal sa vlastne ani nemusel pozrieť do Dargethových očí. Už vedel odpoveď ... to Sloania nerobili. Kradnutie nebolo potrebné, mágia im dala všetko. Smilnenie bolo nemožné, pretože len jeden Sloan mal jedného vyvoleného... a hrešenie? Vysloviť meno Helen aj keď ako nadávku bola pocta, niečo ako keby ju to posilňovalo, že stále na ňu myslia. Matky, otcov si rovnako ctili... ďalej už Sarnal ani neskúšal uvažovať, veď videl ako vzdorovitá bola Aileen voči Aldarovi a napriek tomu ho ctila.

 „Ale stále vám nedala možnosť si vybrať partnera akého chcete. Ani to ako sa chcete rozhodnúť.“ Odvetil po dlhom uvažovaní. Okamžite spoznal, že ani to nie je správna odpoveď.

 „Jednu dušu rozdelila na dvoje.“ Dargeth sa zamračil. Sloanským hlasom zavelil aby zastavili. Bol čas stanovania. Zoskočil z koňa a chvíľu hľadel ako Kurnati spoločne so Sloanmi zakladajú tábor. V diaľke bolo počuť Eilainin nárek. Dargeth pozrel k jej vozu a potom na Sarnala. „My neuznávame rozdelenie muž a žena. Len polovica duše a druhá polovica. Áno v tomto sme možno viazaný vďaka Helen, ale vy tie časti duší máte tak rozdelené.“ Smutne sklopil oči a hľadal ďalšie slová. „Je to ako žiť na nejakej časti veľmi divnej veže. Úplne hore je ten najvyšší, pre nás teraz Helen a Aileen. Pre vás je to boh. Nám umožňuje postupovať po schodoch až úplne hore, ale kam umožňuje postupovať ten váš boh?“ spýtal sa Dargeth. Nečakal na odpoveď. Otočil sa bez ďalších slov k svojmu koňovi.

 Sarnal však zahliadol ako sa k nemu z Dargethovej ruky nesie nejaký oblak energie. Zamrkal, keď si uvedomil že počuje strašne veľa hlasov. Sústredil sa na Dargetha.

 „Prepáč že som ťa včera nevyhrebercoval.“ Dargeth hladil srsť svojho koňa. Ten otočil hlavu k svojmu zadku a zarechtal sa. Sarnal to však počul ako zasmianie.

 „Dargeth, vždy som ti verne slúžil. Viem, že včera bol ťažký deň.“ Kôň sa znovu zarechtal, keď mu pán dal pod kopytá kopec voňajúceho sena.

 „Ako ty mne, tak ja tebe.“ Odvetil Dargeth a hodil ďalšiu kopu sena. Pozrel na neveriaceho Sarnal. „Toto je Kurnat. Spomínaš si na nich, že?“

 Kôň sa obzrel a znovu ponoril pysk do pripraveného sena.

 „Pamätám si pach jeho pradeda, môj predok mi ho zanechal v mysli.“ Odvetil kôň bez toho aby zdvihol pysk od sena. „Mal som ho rád.“

 Sarnal sa oprel o svojho koňa a hneď na to od neho odstúpil. Pozrel na neho. Čakal podobný rozhovor ako viedol Dargeth so svojím koňom... lenže nič sa nedialo. Jeho kôň proste len žral hodenú slamu.

 Dargeth k nemu pristúpil s úsmevom.

 „Celý deň ťa niesol. Aspoň mu za to poďakuj.“ Riekol a plesol svojho koňa po zadku. „Odpočívaj a prebehni sa ako len chceš.“ Kôň sa prudko rozbehol po spálenej stráni. Síce tam nič žrať nemal čo ale aspoň sa mohol prebehnúť.

 Sarnal mlčal... pozeral na svojho koňa, ktorý mal zarytý pysk do balu sena. Nadýchol sa a tak sa rozhodol. Bol predsa v Sloanskom svete.

 Opatrne pohladil koňa po hrive, potom po hlave. Keď kôň zdvihol hlavu smerom k nemu tak sa mu pozrel do oka smerujúcemu k nemu.

 „Ďakujem, že si mi dnes pomohol.“ Riekol.... odvážil sa povedať, hladiac konskú hlavu a jeho pysk. Kôň zaerdžal a obrátil hlavu k Dargethovi.

 „Je mladý, ale možno v ňom niečo je.“ Sarnal zrazu rozumel slovám koňa...

 „Ja aj tomuto koňovi asi rozumiem.“ Začal Sarnal...

 „Som Jornal, nie kôň.“ Hnedák sa zdvihol na zadné. „Jornal.“

 „Dobre,“ Sarnal zdvihol ruky k jeho uzde. „Jornal, som tvoj pán....“

 „Stále ale jedno nepochopil.“ Jornal vykopol vysoko kopytami a len o kúsok minul Sarnal hlavu. Ten zdesene ustúpil.

 „Príroda, Helen a Aileen je večná a Zelená. Hej,“ zvolal Dargeth, zdvihol ruky a Jornal hneď spustil predné na zem. Dargeth jemne prechádzal rukou po jeho pysku. „Kľud, on sa to naučí.“

 Sarnal sa zamračene pozeral na svojho koňa... teda Jornala. Ten na neho len pohliadol a pokorne sklonil hlavu k svojej kope sena.

 „Ako to že vás počúvajú? Veď to je otroctvo tak ako...“ v tej chvíli slov si uvedomil posmevačný výraz Dargetha, ktorý hodil ďalším koňom seno. Možno bol generál, ale vedel sa o kone starať veľmi dobre. Sarnal prehltol a dokončil. „tak ako to robili Temný s nami.“

 „Oni nám neslúžia, Sarnal.“ Odvetil Dargeth s miernym úsmevom. Vytvoril mágiou koryto, z ktorého sa kone napili. V ňom si umyl ruky a potriasol nimi aby z nich otriasol kvapky vody. „Oni s nami žijú.“

 Sarnal dlho hľadel do zeme. Len kútikom oka videl ako Sloani aj Kurnati rozkladajú svoje stany. Sedel opretý o koryto plnej vody. Videl ako Sloania privádzajú svoje kone ku korytu aby sa napili. Zrazu si uvedomil, čo je to hlavné slovo... sledovať a dozvedieť sa. A tak tam sedel až kým Helen nevystúpila na nebesia. Helen bolo pomenovanie najjasnejšej hviezdy nad ich hlavami v noci. Keď ju tak sledoval ležiac na zemi, tak si uvedomil aj to že tým smerom mierilo malé zelené svetielko príštiace z tela Aileen.

 Takmer spal, keď si uvedomil jednu vec... Ticho. To ho neskutočne prebralo. Ticho. Prečo ho to tak prebralo? Spýtal sa sám seba. Eilain, zaznelo mu hlavou. Neplakala, aspoň nie hlasne ako v posledných pár týždňoch.

 Malátne vstal a vystúpil zo stanu. Rozhliadol sa. Uvidel ako Eilain pomaly kráča po spálenom poli, kde nebolo nič. Iba kamene a spálené stromy. Chvíľku rozmýšľal čo robiť, ale napokon sa ju rozhodol sledovať.

 Keď pochopil, že Eilain ho vôbec nevníma... bola ako v snách...tak sa vystrel a normálnym krokom ju nasledoval.

 Eilain zastavila uprostred poľa plného spálenej trávy, kvetín, stromov... zastavil aj on, ale prikrčil sa za veľkým balvanom. Ľahol si zaň a čakal čo sa bude diať. Dlho sa nedialo nič... a on bol unavený. Ovládol zívnutie. Eilain len stála pri mŕtvom strome. Keď sa však donútil otvoriť znovu viečka tak uvidel, že predtým mŕtvy strom začína rásť a ožíva. Prebralo ho to. Sústredene hľadel ako Eilain objíma znovu živý strom a z veľmi veľkej diaľky počul aj že niečo hovorí. Z koruny stromu sa k Eilain zniesla nejaká postava a objala ju. Sarnal zaťal zuby. Chcel sa rozbehnúť k nim, ale videl, že Elenina tvár sa usmieva. Potom ho postihol spánok... nechcel to. Proste zavrel oči a...

... Sarnal spal.

 Zobudil sa na ... nechápal to, ale bolo tam živá tráva. Veď všetko okolo neho minulý deň bolo mŕtve. A to stretnutie Eilain s niekým. Malátne sa postavil a rozhliadol sa. Bol len pár kľakov od tábora.

 Dokráčal k táboru s výrazom akože si len vyšiel na vychádzku. Nemohol si dovoliť aby armáda o ňom pochybovala. Vtedy si uvedomil, že to nie je o armáde. Veď tú viedla Eilain... na teraz. Sklonil hlavu na pokraji tábora. Začul rozrušené hlasy. Nepatrili Kurnutom. Len matne v hlave prekladal slová Sloanov.

 Rozbehol sa tým smerom. Zastavil sa uprostred tábora a nikde nevidel žiadny útok Temných. Chcel zanadávať. Potom však uvidel ako Eilain kľačí na kolenách pri svojom voze, so sklonenou hlavou a drží v ruke dýku. V prvej chvíli chcel k nej priskočiť aby jej zachránil život, ale potom strnul. Nestíhal by to čo by chcela urobiť.

 Eilain odhodila svoje vlasy dopredu a pevne ich zovrela. Krátkou a veľmi ostrou dýkou z Sernania si odstrihla dlhé vlasy, kedysi siahajúce až pod pás. Držala ich chvíľu a potom na ten kus vlasov hľadela znechutene.

 „Už sa ich nemá kto dotýkať v tomto svete.“ Povedala. Odhodila vlasy bokom a Sarnal videl ako hrdo zdvíha Sloanskú korunu do svojich rúk. Sarnalovi pripadala tak osamelá.

 „Kráľovná Aileen umrela. Poďme však vpred.“ Zakričala, a Sarnal nechápavo sa obzrel okolo seba. Sloani vstávali a nasadali na kone. „Zobudili sme jedno, a skončíme to jedno.“

23. medzikapitola

Sloansko Kurnatská armáda spoločnými silami začala zatláčať Temných až k portálu. Nikto však netušil čo ich čaká práve pri samotnom portále, o ktorom iba vedeli, že nateraz ho musia určite čo najrýchlejšie uzavrieť.

24.

Armáda Slobodných zostupovala do údolia, kde sa na jeho konci mal nachádzať portál. Na ich veľké prekvapenie ich nikto počas putovania dlhým údolím sa nesnažil zastaviť. Až keď mali na dohľad vysokú horu, pod ktorou mal byť portál, postavila sa im osamelá postava do cesty. 

 „Mednur!“ vykríkla Eilain nenávistne a zoskočila z koňa. „Mala som vedieť že si to bol ty, kto nás zradil!“ vyslala k nemu ohnivé kúzlo, ale to ľahko odrazil.

 Stála oproti Mednurovi a ten sa začal smiať.

 „Nedokázali ste ma zničiť ani vtedy a nedokážete to ani teraz, hlúpi Sloania.“

 Dargeth v pude zlosti k nemu vrhol svoj meč ale ten spadol na zem necelý kľak pred ním. Mednur sa znovu rozosmial.

 „To bolo veľmi slabé na generála.“ Pokynul rukou a oni videli ako sa z nočného prítmia začína vynárať mohutné plazie telo. Mardock. Sarnal zaškrípal zubami. Už vedel, že Mardock je sám o sebe silný, nieto ešte v spojení s Mednurom, o ktorom sa dozvedel, že to bol ten čo sa učil z Kurnatov mágiu.

 „Pripravil si sa veľmi dobre, zradca.“ Zvolala hlasne Eilain. Jej hlas bol prekvapivo kľudný.

 „Mňa poslal Parom, aby som zničil ten váš bezcenný národ.“ Madnur sa znovu zasmial. „Dokonca aj chvíľu ovládal vašu mŕtvu kráľovnú Aileen.“ Uchechtol sa keď videl zlostné tváre Sloanov. „Áno, viem že tá vaša kráľovnička je mŕtva.“

 „To ty si odkryl mesto a ukázal Temným Sloanom ako nás majú zabiť.“ Eilain sa mračila. Pokročila pár krokov k nemu. Stála tak pred svojím vojskom.

 „Óoo áno.“ Mednur sa prestal usmievať. „Urobil som to. V mene Paroma. A teraz v mene Paroma je čas aby ten hlúpy Helenin národ vymrel.“ Natiahol ruku a vyslal k Solanskému vojsku silný prúd čierneho ohňa. Ten sa však zlomil na štíte, ktorý vytvorila Eilain.

 Čierny plameň sa odrazil od Eilaininho štítu a zamieril z časti do zeme a z časti do neba. Mednur sa mierne usmial.

 „Za tie kroky si sa toho dosť nau...“

 „Kroky?“ Eilain sa zrazu usmiala. Bol to široký a úprimný úsmev. „Žijem o stovky krokov, a desiatky dekád dlhšie ako ty, Mednur. Mal by si skúsiť niečo silnejšie.“ Zašepkala Eilain keď odvrátila prvý útok.

 „Tak silnejšie.“ Mednur sa pozrel na Mardocka a pokynul na neho hlavou. „Zabi ich, všetkých.“

 „S potešením.“ Odvetil Mardock a otvoril tlamu. Vyšľahol z nej mohutný prúd dračieho ohňa.

 Sarnal sa prikrčil a čakal kedy jeho telo zhorí v ohni. Síce sa prikrčil, ale bolo to ako keby sa sklonil proti prudkej víchrici v zime ktorú často zažíval. Vedel skloniť hlavu aby prežil búrku a potom... Prekvapene zhliadol. Oheň nezasiahol ani jedného z armády. Pozrel na Eilain, ktorá stála medzi nimi a Mednurom. Tvár mala skrivenú bolesťou, držala palicu pred sebou a z nej vychádzal mohutný zelený štít, o ktorý sa lámal dračí oheň.

 Mardock vyčerpal svoj dych a prestal chŕliť oheň. Mednur na neho pozrel s obavami.

 „Som silnejšia ako som bola kedysi Mardock.“ Zašepkala Eilain. „Nemáš poňatie akej sile vzdoruješ. Helenina sila je všemocná.“ Eilain šepkala a jej hlas znel zároveň dunivo.

 Sarnal sa obzrel a videl, že Sloani majú síce pripravené zbrane po ruke, ale čakajú.

 Pozrel na Mednura.

 „No tak ich už znič.“ Zareval Mednur šialeným hlasom. Bol to vysoký hlas a zároveň hlboký ako samotná priepasť Helen Mardocka zahrabala.

 „Áno pane.“ Mardock sa znovu nadýchol.

 Sarnal už vedel, že je koniec. Videl ako Eilain padá na kolená. Bola vyčerpaná. Jej magická energia bola v koncoch.

 Lenže to bola len jeho predstava...

 Eilain sa znovu postavila hrdo, síce unavená ale držala obranný štít. Keď Mardock dochŕlil svoj oheň síce Eilain klesla na kolená, ale stále sa tvrdo pozerala pred seba. Jej štít padol a padla aj ona. Sloani napriahli svoje zbrane k útoku a k obrane.

 Mardock sa znovu nadýchol... a ...

 Sarnal sa postavil a čakal kedy ho spáli dračí oheň. To čo prišlo vôbec nečakal.

 Vychŕlený oheň sa zrazu zlomil o nejakú neviditeľnú bariéru medzi armádou a Mednurom. Počul ako si Sloani niečo šepkajú.

 Eilain vstala na kolená a potom na nohy. Sarnalove šedé oči sa rozšírili, keď videl, že Eilain okrem palice v pravej ruke niečo drží v tej ľavej. Niečo ako keby sa okolo kráľovninej ruky pohyboval horúci vzduch. Ako by niekoho držala za ruku.

 Eilain vstala a v jej očiach a tvári bolo viac odhodlania než kedykoľvek predtým.

 „Zradil si nás Mednur.“ Zastonala ticho Eilain.

 Mednur vztiahol znovu ruku a ... nestihol nič povedať.

 „Vždy si bol slabý Mednur a aj ty Mardock.“ Ozval sa zrazu hlboký a spevavý ženský hlas. Znel tak silne, že sa aj sloania prikrčili. Sarnal sa zamračil. Bolo ho počuť spomedzi nich, ale nikoho tam nevidel.

 „Čo to u....“ Mednur sa zamračil a pristúpil bližšie k armáde. Rozohnal sa rukami. Nikoho však nechytil.

 „U Paroma?“ hlas sa rozosmial. „Ten tu nie je ako vidíš, nepodrží tu tvoju pýchu. Sedí na tom svojom hlúpom ohnivom tróne a smeje sa ti. Veľmi zle, Mednur.“ Povedal znovu hlas. Tento krát viac naľavo od jeho rúk.

 „Kto u Paroma si?“ zvolal. Mednur ustúpil a bol vyľakaný.

 Sarnal zrazu pocítil nádeje ako nikdy. Postava, ktorá sa objavila vohnala do jeho mysle totálny zmätok. A ako videl, tak do tváre Eilain vohnala úsmev. Šťastný úsmev.

 „Aileen.“ Zašepkalo mnoho Sloanov.

 Postava postanula pred Mednurom. Aileenina postava bola mierne priesvitná, ale aj tak každý z nich videl, že má na sebe róbu pretkávanú zlatými žilkami a hrá všetkými farbami dúhy. Mednur si na okamih zakryl oči aby na ňu znovu pozrel. „Kráľovná, ktorú sa snažíš celý čas zabiť. Povznesená, narozdiel od tvojho bezcenného Paroma.“

 „Mardock, zabi ju.“ vykríkol Mednur a ukázal na priesvitnú postavu Aileen.

 Mardock sa nadýchol a chcel vypľuť so seba svoj smrtonosný dych. Lenže... zistil že to nejde. Začal sa dusiť.

 „Mám pocit, že Mardock ti asi nepomôže.“ priesvitná postava Aileen pristúpila k Mednurovi. „Snažil si sa zničiť náš národ v mene Paroma.“ Sarnal prekvapene pozeral ako Aileen pohladila Mednurovu tvár. Ten sa šialene mračil a ucukol ako keby sa ho dotkla horiaciou vetvou.

 „Som verný Paromovi. Mardock.“ Vykríkol.

 „Ten ti nepomôže.“ Ozval sa nový hlas a Sarnal sledoval ako sa pred nimi zhmotnila ďalšia postava. Žena s dlhými červenými vlasmi. Tak krásna, že ucítil tlak v svojich nohaviciach. Aj keď nechcel tak bol zrazu vzrušený. Bola ako samotná panna zrodenia, žena s ktorou by chcel splodiť všetky svoje deti, milovať ju až do konca svojho bezcenného života, bozkávať jej stopy v lese. S červenou tvárou a hanbou v duši sa pozrel za seba a videl ako Sloani pokľakajú, po chvíli váhavo pokľakli aj Kurnuti.

 „Helen,“ šepkali Sloani. „nech tvoja vôľa tu je a vždy bude. Tak jest.“

 „Tak jest.“ Usmiala sa rusovlasá žena so zelenými očami. Pokynula rukou. „Vstaňte Sloani, vy kľačať predsa nemáte. Pred nami nie.“ Jej zelené oči však stále mierili na Mednura. „Ty slúžiš Paromovi, milencovi ktorého som kedysi poslala do Melduru. Ktorý ma zradil a žije si v tom svojom biednom svete plného ohňa.“

 „Áno, a on je veliký.“ Mednurov hlas však bol tichý. Pozeral do tváre ženy pred sebou. Sarnal si všimol, že aj Mednurove oči začínajú byť fascinované jej krásou.

 „Vykonal si veľa zlého v mene nepovzneseného Paroma. Veľa vecí.“

 „On je povznesený.“ Zavrčal Mednur.

 „Skutočne?“ spýtala sa Helen. Jej oči žiarili až neskutočne zelenou. „Tak nech mi teraz zabráni odpustiť ti.“ Helen chvíľu mlčala... Mednur zbledol a zrazu... ustúpil. V jeho očiach bolo vidieť strach. „Pretože ja ti odpúšťam spoločne so Sloanmi.“ Helen sa pozrela na Sloanský národ.

 „Odpúšťame mu?“ zvolala spevavým hlasom.

 „Áno, odpúšťame a tak jest.“

 Sarnal vôbec nevedel čo sa deje, iba cítil tú silu ktorá prúdila spoza jeho chrbta. Ako keby každý Sloan vyslal k Mednurovi svoju časť bolesti.

 Odvážil sa vzhliadnuť k Helen. Tá sa smutne usmievala, bolestne.

 „Pocíť bolesť všetkých. Nech tak jest, a tak som ja povedala.“ Helen napriahla ruku a Sarnal videl v jej očiach smutnú bolesť. Z jej ruky vyšľahlo svetlo. „Porozumenie všetkých Sloanov, teraz sa staneš jedným z nás a pocítiš našu bolesť, alebo zhyň v ohni Paroma.“ Helenine svetlo z ruky obalilo Mednura.

 Kričal tak príšerne, že si Kurnuti museli zakryť uši. Sloani na to pozerali smutne a zároveň potešene. Bol to smutne veselý smútok, ktorý videl v ich tvárach.

 Mednur sa chytil za hlavu a zrútil sa na kolená. Mal vytreštené oči, ktoré hľadeli niekam kde nikto z nich nevidel. Držal sa za hlavu a zúfalo kričal. Čierne vlasy a dlhá brada sa zmenila na bielu a oči boli skôr belmom než očami.

 Sarnal pozrel na Helen, tá odvrátila hlavu a s prekvapením videl, že jej po tvárach tečú slzy.

 Bohyňa plače... pomyslel si.

 „Teraz vidí všetku bolesť Sloanov aj vašich detí Kurnatov.“ Zašepkala Helen. „Má voľbu.“ Helen natiahla ruku a dotkla sa krátko Mednurovho čela. Sarnal nechápal čo sa stalo, ale Mednur sa proste vyparil. Ostala z neho len kôpka popola. Z neho povstalo maličké, veľmi malé žlté svetielko, ktoré sa vnorilo do zeme. Helen sa zachmúrila. „Nepochopil to, ide späť za Paromom.“ Zašepkala Helen. Pohliadla na Aileen a mierne kývla hlavou. Aileen prikývla podobne. Postanula pred Mardockom, ktorý sa stále dusil vlastným ohnivým dychom.

 „Kedysi som ťa stvorila, povolala z Melduru. Myslela som si že zachrániš Sloanský národ. Urobil si to, aj keď svojím spôsobom. Slúžil si nevedomky Helen. Preto ti môžeme tiež odpustiť. Ale teraz je čas aby si odišiel. Znovu sa učil. Odpúšťam ti a rovnako ti odpúšťajú aj Sloania.“ Aileen zdvihla ruku a Sarnal s totálnym šokom videl v dračích očiach strach. „Ako sa chceš rozhodnúť?“

 „Parom je môj pán.“ Zavrčal Mardock a Sarnal prekvapene videl ako Aileen spúšťa napriahnutú ruku.

 „Mardock.“ Riekla jemne. „Ty si zabudol na to všetko čo sme spolu prežili? Nehovorím o zabíjaní, ale to predtým.“ Zdvihla ruku a z nej sa objavil prúd svetla.

 Sarnal nevedel kde je alebo čo sa deje. Iba zrazu cítil medzi svojimi nohami šupinaté telo. Pár krát mrkol a zrak sa mu vyjasnil. Chcel vydesene vykríknuť, ale namiesto toho sa radšej pridržal tela pod sebou. Cítil zhrozenie, strach... Potom sa rozhliadol a uvidel, že sedí na chrbte Mardocka, letiac vo výške. Pevnejšie sa ho chytil a pozoroval okolie. Cítil v tvári prudký vietor. Pohliadol pod seba a videl tam maličkú zem, polia, lesy, lúky či jazerá. Udivene vydýchol. Zavrel na okamih oči a cítil v sebe ako Mardockom koluje krv v jeho mohutne mávajúcich krídlach, či tepnách. Ucítil neskonalú nádheru letieť.

 Potom to všetko zmizlo a on sa ocitol na zemi, stojac voči Mardockovi. Uvedomil si, že to bola veľmi silná spomienka Aileen, ktorú ona poslala Mardockovi.

 Ten potrepal nesúhlasne hlavou.

 „To nestačí, kráľovná. Zradila si ma.“

 Aileen k nemu prikročila a aj keď ustupoval mu položila ruku na mohutnú hlavu. Priklonila sa k nemu a niečo mu ticho šepkala. Mardockov výraz sa zmenil na zmätený.

 „Ži v pokoji, naroď sa v pokoji tam kde budeš chcieť.“ Aileen len siahla na Mardockove čelo... teda ak sa to tak dalo nazvať. A Mardock.... začal horieť. Kričal, bolesťou, strachom... posledný krát sa otvorila jeho papuľa a jeho telo sa zmenilo na ohnivé svetielko ktoré sa vnorilo do Aileeninho tela.

 „Pochopil to.“ Zašepkala Aileen s úsmevom.

 „Konečne.“ Odvetila Helen.

 Sarlan si uvedomil, že na ňu priam zíza. Tak krásnu ženu ešte nevidel. Donútil sa sklopiť oči. Ježiši veď je to bohyňa, pomyslel si. Prestaň na ňu zízať. Dalo mu to veľa námahy, ale dokázal to.

 „Žite v pokoji, Sloani.“ Riekla Helen s úsmevom. „Žite aj verne.“ Otočila sa a pozrela na armádu Kurnatov. „A vy Kurnatovia. Keď sa budete učiť od mojich detí tak budete pod ochranou mojej lásky. Tiež žite verne a moja tvár sa na vás bude usmievať.“ Mávla rukou a jednoducho sa vytratila. Na mieste kde stála ostala živá tráva a kvitnúce kvety.

 Aileen však ostávala. Jej priehľadná postava objala Eilain. Tá sa rozplakala.

 „Eilain, nesmúť.“ Aileen zotrela jej slzy. „Som tu predsa stále s tebou.“

 „Ale nemôžeš ma každý deň objať.“ Zašepkala Eilain.

 „Eilain.“ Riekla tak láskavo Aileen že Eilain vystrekli ďalšie slzy. „Všetko je len veľký kruh. Ty si vykonala pre Sloanov viac ako ja. Len ja som musela odísť skôr.“

 „Čo tým...“

 „Pochopíš.“ Prerušila ju Aileen. „Všetko raz pochopíš.“ Vzhliadla od smutnej tváre Eilain k Sloanom. Povstala proti svojmu národu, hrdo zdvihla bradu. Už sa nemusela hanbiť za to čo vykonala, pretože konala v zelenej.

 „Videli ste silu Helen a moju. Žite čestne, žite v zelenej a stretneme sa pri Stole Rozhovorov. K portálu nemusíte, už sme ho zatvorili. Odteraz ho už nemusíte otvárať.“ Aileen videla ako sa Sloania hlboko poklonili. Pozrela na Eilain. „Zbohom drahá a uč našu dcéru zelenej.“

 „Dcéru?“ zašepkala Eilain a dúfaním sa jej rozšírili zaslzené oči.

 Aileen sa sklonila k jej bruchu a krátko ju tam pobozkala.

 „Vraciame vám krásu rodičov.“ Riekla Aileen hlasne. „Pamätajte však, že sme stále tu aby ste ani nezabúdali na Kurnatov.“ Z davu Sloanov sa ozýval vďačný plač. Niektorí z nich sa začali dokonca objímať. Ich bohyne im odpustili.

  Aileen sa začínala pomaly vytrácať až bolo vidieť len jej tvár.

 „Uvidíme sa ešte?“ zvolala zúfalo Eilain.

 Aileenina tvár sa široko usmiala.

 „Uvidíme. V Alh Na Tai, láska. Ale zočkaj času, pretože ten tvoj ešte neprišiel.“ Aileenina tvár sa znovu usmiala a potom zmizla.

 Eilain stála dlho so sklonenou hlavou a mierne si hladila brucho. Tušila, že v nej je nový život. Usmiala sa a pozrela na Sloanov. Vyzerali unavene, boli špinavý... na nerozoznanie od Kurnutov. Usmiala sa ešte viac.

 „Je po všetkom.“ Zvolala a zdvihla svoju palicu k nebu. „Teraz je čas mieru a porozumenia. Vráťme sa do svojho mesta. Ďalej sa učme. Vládnime Kurnatom ak budú chcieť. Učme naše nové deti. Sloania.“ Vykríkla. „Sloania, počujete ma? Prišiel konečne mier. Pretože zas nastal ten čas.“

 Ozvalo sa hlasné a súhlasné áno z celej armády. Sarnal počul ako sa niektorí z nich dokonca zasmiali. Cítil v sebe neskutočné uspokojenie a hlavne kľud. Roztriasli sa mu nohy. Nechcel ale musel sa posadiť. Bolo po všetkom.

25.

Sarnal sa rozosmial keď mu do náručia vyskočilo malé dieťa. Dievčatko s tmavými vlasmi a zelenými očami. Podľa gorackého veku malo tak 10, ale podľa Sloanského takmer 30.

 „Strýko Sarnal.“ Vykríkla radostne a objala ho okolo krku pevne až chvíľku nemohol dýchať.

 „Eileen.“ Zašepkal radostne a podobne pevne ju objal aj on. Potom sa odtiahol a pozrel do jej krásne belostnej tváre. „Tak aké bolo dnes učenie?“ Videl ako Eileen smutne sklopila oči.

 „Veľa som toho dnes pokazila.“ Riekla smutne. Sarlan ju položil na zem, a chytil za ruku aby ju viedol do Nových Nardijských Záhrad.

 „Ale no tak, Eileen. Možno sa dnes nedarilo, ale určite to zajtra dokážeš.“ Usmial sa na ňu široko.

 Dievčatko smutne pozerala do zeme.

 „Spálila som celý strom, starý viac ako jednu dekádu.“ V jej hlase sa ozýval plač. Pozrela so zúfalým pohľadom na svojho uja. „Ale ja som naozaj nechcela, skutočne som to t...“

 „No tak zlatíčko.“ Prerušil ju Sarnal a vzal ju do náručia. Pobozkal pre neho 10 krokové dieťa na čelo a snažil sa ju utíšiť. „Učíš sa predsa aj zelenej nie?“ pozrel na ňu s úsmevom. Malé dievča sa neisto usmialo.

 „Mama ma učí viac zelenú, ale ...“ pozrela bokom. „neviem prečo sa mi tak darí v Ohni.“

 Sarnal sa zamračil. Nechápal ako také dospelé slová môže vyslovovať tak malé dieťa.

 „Ale učíš sa zelenú, že?“

 „Áno, aj som nechala vyrásť mladý stromček disnaku.“ Riekla nadšene Eileen.

 „Dobre,“ prikývol unavene Sarnal, pripadal si veľmi starý. „zelená je základ. Len sa uč od svojej mladšej mamy.“ V duchu skúmal ako je možné, že tak malé dieťa má sklony k ohnivej mágii napriek tomu, že svoju druhú matku nikdy nespoznala. Potom sa pozrel k nebu a ticho zašomral „Bohyňa Aileen sa stará o svoje dieťa čo?“

 „Strýko?“ malé dievča na neho pozrelo.

 „Nič, len som si niečo len tak šomral pod nos.“ Znovu sa usmial. „Však vieš...“ ukázal jej ruky... „bububu, my strašiaci Kurnati.“

 Dievčatko sa rozosmialo a do ruky mu pomocou mágie vyčarovalo malú kvetinu. Netušil, že je to rovnaká kvetina akú vyčarovala Aileen svojej družke Eilain prvý krát keď sa... Sloanské vedomie sa dedilo z dieťaťa na dieťa.

 Bol unavený, keď Eileen prebrala do svojich rúk jej matka. Ticho mu poďakovala a on sa len pokradmo oddialil do svojich komnát. Bol teraz veľvyslancom a zástupcom Kurnutského národa. Niektorý ho nazývali kráľom, ale on to odmietal. Toto bolo územie, zem, mesto... Sloanov. Patrilo im, nie Kurnatov. Každý krok hovoril o tom ako majú súžiť. A darilo sa mu to. Vyhnali takzvaných Temných preč von cez portál. Už to bolo takmer sto krokov.

 V Sarnii sa rodili nové deti a ako prvé dieťa bola dcéra kráľovien Aileen a Eilain... Eileen. Sloani často nazývali svoje deti kombináciou mien rodičov. A Helen a Aileen im konečne dala možnosť plodiť vlastné deti. Sloani však nezabúdali na Kurnutov. Starali sa o nich, dohliadali na ich osady, dodávali im jedlo ak bolo treba v období sucha. A tí čo chceli sa učili aj mágii.

Medzikapitola

Počas dlhých krokov žili Sloani a Kurnati v súlade. Avšak prišiel krok v ktorom Kurnatské dediny sužovali mnohé silné obdobia sucha a navyše požiare. Mágovia Vody sa snažili tieto požiare zahnať, ale nie vždy sa im to podarilo. Jeden požiar bol tak obrovský, že pri ňom zahynula aj kráľovná Eilain v snahe zachrániť Kurnatskú dedinu. Nikto netušil presne čo sa s kráľovnou stalo, ale bolo im jasné, že sa povzniesla, pretože pri hlavných sochách Helen a Aileen sa vtedy objavila aj jej socha, držiaca nádobu.

26.

 O 150 krokov neskôr. 

 Eileen zúfalo prebiehala po svojej komnate. Pripadala si tak škaredá aj keď mala na sebe krásnu bielu tuniku. Niekoľkokrát si zopakovala svoj prísľub a v ďalšej chvíli chcela utiecť. Ozvalo sa slušné zaklopanie na stenu vedľa závesu, ktoré tvorilo jej dvere.

 „Vstúpte ak máte dobré srdce.“ Riekla jasne. Také staré slová, ktoré sa kedysi zabudli a ona ich znovu vynárala z minulosti.

 „Sarnal.“ Ozvalo sa spoza závesu.

 „Strýko.“ Zašepkala vďačne a jednoduchým pokynom ruky záves otvorila. Usmiala sa na muža, kráčajúceho do jej komnaty. Hneď na to ho objala. O krok ho hneď pustila s červenou tvárou a ustúpila.

 „To je v poriadku, Eileen.“ Usmial sa Sarnal. „Dnes je tvoj veľký deň.“

 „Ja viem, ujo, ale...“ pozrela na neho priam Kurnatsky zúfalým výrazom. „Dnes je deň môjho Konečného Súznenia a mám ešte aj prijať korunu Sloanov. Milujem svojho Vyvoleného, ale ako zvládnem vládnutie? Som tak mladá.“

 Sarnal, starý muž, sa usmial širokým úsmevom. Neposmešným, ale poznajúcim.

 „No tak, sadni si sem, Eileen.“ Ukázal vedľa seba na jednoduchú lavicu. „Tvoje matky, boli vždy výnimočné, a teraz na teba aj dohliadajú. Nemáš sa čoho báť, či...“

 „Ale čo ak ich sklamem?“ prerušila ho zúfalo Eileen.

 „Pšššt, Eileen.“ Zahriakol ju Sarnal pokojne. „Počúvaj Helen, počúvaj svoje matky. Pohliadni do seba.“ Usmial sa. „Nikdy ich nesklameš ak budeš ich hlasu načúvať.“ Takmer bolestne zdvihol svoje viac ako dvestoročné telo a usmial sa na Eileen. „Si pripravená na Konečné Súznenie? Ak áno, tak poď so mnou. Ako viesť Sloanov ... v tom ti pomôžu tvoje matky a Helen.“ Široko sa usmial a ponúkol Eileen svoju ruku.

 Tá sa konečne zdvihla a prijala jeho rameno. V krátkosti si upravila šaty a prezrela kyticu, ktorú držala.

 Sarnal s hrdosťou odovzdal ruku Eileen do ruky Dargetha pred súsoším Helen, Aileen a Eilain. Videl ako sa na seba pozerajú a v kútiku srdca túžil aby aj on niekedy takú lásku zažil.

 Vyvolený Eileen a Dargeth stáli pred súsoším a čakali kým kňaz Helen vysloví svoje požehnanie. Pokorne pokľakli.

 „Dlhé kroky sme žili v tieni,“ začal kňaz, bol to Gorack. „teraz však žijeme v svetle Helen, Aileen, Eilain a ich pochopení.“ Ukázal na sochy, ktoré držali nádobu horiacu zeleným ohňom. „A teraz,“ kňaz sa usmial. „sme tu aby sme spojili pred všetkými tieto duše, ktoré už dávno k sebe patria. Tak ako povedala Helen, vetila Aileen a doriekla Eilain.“ Kňaz zdvihol ruku a z nej vypríštilo malé svetielko do neba. „Spojujeme tu to čo ku sebe patrí.“ Kňaz sa hlboko uklonil k obom z tých čo sa oddávali. Otvoril ústa aby dopovedal posledné slová.

 Všetkých na oslave však najskôr oslepilo svetlo a hneď na to ohlušil hrom. Popletene sa pozerali okolo seba a uvideli tri osoby, ktoré tam predtým neboli.

 Tri ženy stáli hneď za Eileen a ona na ne vydesene a zároveň s láskou pozerala. Potom skrotila svoje pocity. Pokľakla na koleno a hlboko sa poklonila spoločne s ostatnými Sloanmi či Kurantmi. Ozval sa smiech. Znel odvšadiaľ. Zmätene vzhliadla.

 „Ty, ani naše deti sa nemusíte klaňať.“ Riekla rusovlasá žena. Krátko kývla rukou a všetci prítomní sa s hrdosťou zdvihli.

 „A ty, dcéra, sa nemusíš klaňať vôbec.“ Ozvalo sa ďalej a Eileen pohliadla na ďalšiu ženu vedľa seba. 
 „Ani mne.“ Eileen vytreštila oči na tie tri ženy okolo seba. 

 „Ja...“ zašepkala krátko a cítila na svojich lícach slzy.

 „Je to v poriadku, dcérka.“ Ozvalo sa jednotne z úst dvoch žien pred ňou. Možno hovorili jednotne, ale rusovlasá žena sa pohla skôr a objala ju. Tmavovlasá žena váhala.

 „Matka Aileen.“ Zašepkala Eileen a pohliadla jej do tváre. „Vidím ťa prvý krát, ale je to ako keby...“ zlyhal jej hlas, keď ju Aileen prudko objala. Odhodlala sa z ich objatia opatrne vymaniť. „Čo tu robíte, kráľo...“ mierne sa usmiala. „bohyne.“

 „Myslíš, že by sme si nechali ujsť Konečné Súznenie našej dcéry?“ usmiala sa Eilain. Jej postava bola úplne normálna. Nepriesvitná, vyzerala ako človek. Rovnako ako Helen či Aileen. Všetky sa usmievali.

 „Pokračujte.“ Pokynula Helen a ustúpila niekoľko kľakov dozadu. Rovnako to urobili aj Aileen a Eilain.

 Sloani sa na nich s úsmevom pozerali.

 „Takže...“ začal nervózne Gorack. „Spojujeme tu to čo tu k sebe patrí. Dvoch sloanov. Eileen, kria-tha (princezná).“ Uklonil sa smerom k nej. „Chceš konečne súznieť s týmto Sloanom Dargethom, od teraz až navždy?“

 „Od teraz až navždy.“ Vyslovila Eileen svoje slová pevne, aj keď za prítomnosti svojich matiek bola nervózna.

 „A ty, Dargeth, keh-ta (generál), chceš tiež konečne súznieť s touto Sloankou Eileen, od teraz až navždy?“

 „Od teraz až navždy.“ Odvetil jasne Dargeth.

 Nastalo ticho, v ktorom bolo počuť dýchanie Sloanov a chrapľavejšie dýchanie Sarnala.

 „Ste vyvolený. Patríte k sebe. Môžete to spečatiť.“ Kňaz sa široko usmial a pokynul k nim rukami.

 Eileen rozpačito pozrela na tri ženy v rohu a potom sa nadýchla. Pozrela na Dargetha, ktorý sa tiež pozrel tým smerom. Zdvihla ruku a mierne ho pohladila po tvári.

 „Od teraz až navždy.“ Zašepkala a nechala sa ním nežne pobozkať, tak ako to vedel iba on pre ňu.

 „Od teraz a navždy ste vyvolený. Požehnali vám aj bohyne.“ Riekol s úsmevom Gorack a s úklonom odišiel spred súsošia.

 Všetci chceli podísť k slávnostným stolom, ale zadržal ich hlas.

 „Prišiel čas. A ja odchádzam.“ Riekla Helen hlasne a Sloani stuhli na svojich laviciach. Okamžite sa postavili a pohliadli na ňu. Ozývali sa otázky prečo. „Ako som vám kedysi sľúbila tak budete postupovať, budete sa zdokonalovať. Ale to isté platí aj pre mňa. Ja tiež musím postúpiť.“ Otázky zmĺkli. V sloanských tvárach sa zjavilo pochopenie. „Vybrala som si svojich nástupcov.“ Ukázala na Eilain a Aileen. „Odteraz to budú vaše bohyne, ktoré vás budú chrániť. Verím im.“ Helen odišla niekoľko kľakov od skupiny a rukou vytvorila portál podobný tomu, ktorými prišli Temný. „Odchádzam teraz do sveta Kurnutov. Ukázať im, že súžitie s prírodou a mágia existuje.“ Pohliadla na svoje nástupkyne. Krátko kývla. „Oni vedia, že sa vrátim ak bude treba. Ctite si ich. Sú múdre ako ja.“ Helen sa otočila a bez ďalších slov prešla portálom a ten sa hneď zavrel.

 Eileen pohliadla na svoje matky a videla v ich tvárach smútok.

 „Tak ako kedysi,“ začala Aileen „vám my prisaháme, že na vás budeme dozerať.“

 „To prisaháme.“ Riekla Eilain.

 Sloania pohliadli na súsošie bohýň a z neho sa zrazu stratila socha Helen. Nádobu so zeleným ohňom držali len dve sochy.

 „Verím vám, bohyne.“ Sarnal sa obtiažne položil na kolená a s úsmevom pohliadol do ich tvárí. „Som len Kurnut, ale vďaka vám sme v mieri a porozumení už takmer dvesto krokov. A ja tuším...“ zaváhal... „nie, viem, že pod vaším zrakom budeme v mieri ďalších nie dvesto krokov ale dvesto dekád. Viem to.“ Povedal pevne a na dôraz tvrdo udrel palicou, ktorou sa opieral, do zeme.

 Aileen a Eilain ticho hľadeli ako Sloani pokľakajú. Spoločne s Kurnutmi. Pohliadli na seba.

 „Nebudeme vám riadiť vaše životy.“ Začali spoločne. „Všetko čo urobíte, vykonáte je vaša vec. Vaše rozhodnutie. Ale ak bude treba...“ znovu na seba pozreli a nedopovedali.

 Sloanským národom sa ozval smiech.

 Aileen teraz už vážne pozrela na svoju polovičku. Tá sa zamračila.

 Spoločne sa nahli k Eileen.

 „Nie ste sami, Eileen.“ Tá prekvapene pozrela do tvár svojich matiek, ktoré jej šepkali do ucha. „Pred takmer 150 dekádami odišla skupina Sloanov na východné ostrovy aby zabránili Paromovým prisluhovačom postupovať do Sloanie. Lenže za ten čas zabudli na Helen, zabudli na mágiu, zabudli na všetko. Vaša ďalšia úloha ich priviesť na starú cestu pravdy.“

 Eileen vystrašene pozerala ako sa jej matky vytrácajú. Zmizli ako mrak hmly.

Tento príbeh nemá koniec, tak jest a tak bude. :)