SJ I

Secondary Justice

Druhotná spravodlivosť

Autor ©: Dargeth aka D4rg3th ( dargeth@centrum.sk )

Upozornenie 1: Tento príbeh je určený LEN pre dospelých čitateľov.
Upozornenie 2: Kopírovanie či šírenie tohto príbehu, alebo len jeho časti, je zakázané bez súhlasu autora.
Upozornenie 3: Postavy a charaktery Alexandry Francis Dornaw, Laury Aileen Scott (Lee/Phoenixa/Phee) a Dávida Willsona sú výlučným vlastníctvom Dargeth A. Grabow. Akákoľvek podobnosť s iným dielom je čisto náhodná.

Tento príbeh nemá nič spoločne s Xenou a Gabriellou avšak hlavné predstaviteľky (Lucy Lawless a Reneé O'Connor) som si vždy predstavoval ako hlavné hrdinky tohto príbehu. Alex (aka René/Gabriella) je síce v príbehu rusovláska, ale to bola aj spočiatku v Xene :). Príbeh sa odohráva v imaginárnom štáte Ognam a imaginárnom meste Ognam. Rok približne 2000.

Tento príbeh ma takmer... zabil. Myslel som naň každý deň... každý deň, každú minútu, veľa rokov mi zaplňoval moju myseľ (príbeh je písaný asi 15 rokov).

Venované:

Eve, mojej mame

Iwina5 (aka Iwinka) – neoceniteľná duševná podpora

Mace Dverji (aka Petr) - človek, ktorý mi pomohol asi najviac v tomto príbehu – korektoval, pripomienkoval, bol nekompromisný.

Sco Angelovi - blázon, ktorý mi neraz spôsobil bolesti brucha od smiechu.

Wotnelovi - on vie prečo :). 

Kapitola 1

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Prológ

 Inak tmavá ulica mesta bola zrazu zaplavená tisíckou hviezdíc blikajúcich svetiel. Múry domov osvetlovali svetlá prichádzajúcej sanitky, ktorá už vypla sirénu a len mlčky prišla na miesto svojho zásahu.

 Zvedavci sa začali zbiehať na miesto kde sanitka zastavila, ale jedinú šou videli, keď mladý sanitár vyskočil zo sanitky a zamieril k miestu, na ktoré ukazoval nemý bezdomovec.

 Sanitár si nevšímal pach alkoholu, ktorý sa z bezdomovca šíril. Jednoducho a bez slov zamieril tam kam jeho pokrivené prsty ukazovali.

 Keď však dorazil k obeti musel prehltnúť zvratky, ktoré sa mu tisli do hrdla. Obzrel sa k sanitke. Videl že šofér a lekár vyťahujú svoje nástroje nejak príliš pomaly.

 Ako v snách vkročil na miesto skázy. S hrozením si uvedomil, že na zemi ležia dve postavy. Ignoroval pokyny, ktoré kedysi počul od policajtov... porušenie miesta zločinu. Priskočil k prvej osobe a videl ako sa ženské čierne oči upierajú bez známok života k nebu (až na patológii mu povedali, že tá žena mala hnedé oči... smrť jej zatemnila šošovky na nepoznanie). Napriek tomu skontroloval pulz... žiadny. Nedivil sa. Ani v krvnej banke, keď sa im podarilo zničiť pár transfúzií, nevidel toľko krvi na zemi ako teraz.

 Ovládnuc zvracanie prikročil k druhej postave. Takmer vyľakane uskočil, keď uvidel ako sa osoba pod ním... krvavá... snaží napriahnuť k žene, ktorá už bola mŕtva.

 „Madam, kľud, budete v poriadku.“ Rýchlo k nej priskočil a uvidel dve tmavé oči, ktoré sa na neho vôbec nepozerali. Videl v nich bolesť, ale keď sa pozrel smerom kam hľadeli, bolo mu jasné že nepatrí k nej... Tvár mala zakrvanenú, a on uvažoval či je jej vlastná alebo od krvi obete.

 „Budete v poriadku. Ale ste zranená. Nehýbte sa, prosím.“ Zopakoval a videl, že napriek jeho slovám sa žena snaží doplaziť už k mŕtvemu telu tej druhej ženy.

 „Doktor.“ zvolal sanitár, a teraz už bezohľadov obrátil ženu na chrbát. Zaťal zuby keď videl hlboké poranenia na jej krku.

 Preto tam bolo toľko krvi.

 „Doktor, zranenie krku a hrudníku!“ zakričal znovu a videl, že sa tá ešte živá žena snaží znovu vymaniť z jeho zovretia.

 „Madam, ukľudnite sa.“ Snažil sa hovoriť kľudne, aj keď videl že žena, ktorú sa snažil ošetriť vôbec kľudná nie je. „Je mŕtva.“ Vyletelo z neho zrazu drsne a on konečne videl ako sa tie zúfalé tmavé oči upreli na neho. „Je mi ľúto, ale je mŕtva.“ Očakával že sa žena v jeho zovretí bude brániť... zrazu sa nebránila. Len hľadela na skrvavené telo ženy neďaleko nej.

 Bolo to ako keby povedal rozsudok. Už vedela rozhodnutie, len ho potrebovala počuť. Prestala sa brániť, len laxne ležala na chrbte a nechala ho prehliadnuť sa. Živá mŕtvola.

 Odhodlal sa rozhaliť jej oblečenie aby uvidel ďalšie rany. Keď však uvidel niečo pod jej sakom... strnul. Pozrel sa znovu k sanitke. Šofér a doktor tam takmer debatovali o tom, kto je a kto nie je zranený.

 „Zranený policajný dôstojník!“ Zreval sanitár a vytiahol z pod saka zranenej ženy odznak. Zdvihol ho nad hlavu a ukázal smerom k stojacej sanitke. Zrazu sa lekár konečne pohol. Sanitár cítil v sebe neskutočnú zlosť.

 Pozrel do tváre pod sebou, do tváre ženy, ktorá očami stále sledovala mŕtvolu neďaleko nich.

 Keď však zreval, že je zranený policajný dôstojník... mal na okamih pocit neskutočna. Začul ako sa žena pod ním zasmiala. Pohŕdavým smiechom.

 Jeho oči sa zamerali na odznak, ktorý držal vo výške. Odrážali sa na ňom svetlá sanitky... odrážal však hlavne krv... odznak bol poškvrnený a žiaril temne červenou, tak veľmi, že ho musel zrazu pustiť ako keby držal niečo znečistené, zneuctené.

 Radšej si otrel z tváre pot a sledoval lekára, ktorý konečne začal konať. Lekárove ruky sa spoločne s jeho pomocou rozbehli po ženiných zraneniach. Lieky, obväzy... naložili ju na nosítka. Než ženu stabilizovali dorazila policajná hliadka a začala prezerať miesto činu.

 Bol prekvapený, že žena je stále pri vedomí. Napriek liekom. Jej tvár sa neustále obracala k miestu kde videla druhú ležiacu postavu na zemi... aj keď už bola prikrytá plachtou, cez ktorú presakovala krv.

 Zranenú policajtku nakladali do sanitky... a sanitár si všimol jej stále prítomného pohľadu. Pozrela krátko na neho a potom na pár sekúnd na telo na zemi. Pevne zovrela päste a zahľadela sa do oblohy. Nemo prikývla. Potom už len ticho zavrela oči. Nechala sa únášať hlasom sirén a upokojúcimi liekmi.

A sirény sa odrážali od okolitých budov ako výkrik znásilnenej ženy... nevšímavo...bez záujmu...

Kapitola I.

Phoenixova pravda

1.

O niekoľko rokov neskôr.

 Prešla cez úzku uličku, ktorú nenávidela. Uličku plnú stolov, plnú pracovníkov, ktorí na ňu hľadeli kútikom oka. Pracovníkov, ktorí pracovali pre ňu.

 Kto ju tým kútikom oka zahliadol, videl nižšiu ženu, s pevne zovretými perami, s rovnako pevne zovretými vlasmi do copu. Bledou pokožkou. Vlasmi farby zapadajúceho slnka. Jej oči zahliadol len málokto. Dokonca aj obchodní partneri, ktorí s ňou rokovali, mali s rozoznaním farby problém. Hovorili, že sú tmavo hnedé. Ale jej oči boli zelené. Tak sýto zelené, že každý čo ich kedysi uvidel, musel povedať, že majú farbu smaragdu.

 Kedysi to bol smaragd cez ktorý prechádzal lúč slnka. Teraz to bol však smaragd, ktorý ležal niekde v zásuvke. Tmavý a bez života. Temný... takmer mŕtvy.

 Ona vždy cez tú uličku prechádzala ticho a bez záujmu. Teda nie vždy... len pár posledných rokov. Pár rokov tadiaľ prechádzala bez interestu. So skloneným pohľadom, ktorým prehliadala nejaké spisy v rukách. Len aby nemusela hľadieť na tie skúmavé tváre okolo nej. Chápala tých ľudí. Veď očakávali to čo mali od jej matky. Komunikáciu... nie len príplatky.

 Na chvíľku sa zachmúrila. Nechápala ako mohla jej matka stíhať toľko vecí naraz. Keď mala tie dlhé roky na starosť rodinnú firmu tak obdivovala svoju matku ešte viac. Jej matka stíhala všetko. Rodinu, firmu. Lenže ona žila teraz v inom svete.

 Zovrela pery a prešla dverami do svojej kancelárie.

 Ona nebola ako jej matka.

 „Slečna Dornaw, čakajú vás v zasadačke s tým novým návrhom reklamy.“

 Oslovená hodila spisy na svoj stôl a pozrela na malú asistentku. Asistentku, čistú, profesionálne oblečenú v značkovom kostýme a vždy so zastrčeným slúchadlom na uchu. Hľadela na ňu cez okuliare bez rámu.

 „Hneď tam budem, Janis.“ Odvetila Alexandra Dornaw. Alex – mala rada keď ju tak volali. Kedysi. Najradšej mala keď ju tak volala mama.

 Teraz bola pre všetkých Slečna Dornaw. Dcéra svojej matky.

 Sledovala ako nespokojne asistentka opúšťa kanceláriu. Vedela, že bude meškať. Alex pozrela na stenu kancelárie, ktorá dýchala luxusom, čistotou a pohŕdlivou sterilitou.

 Zrazu jej napadlo, že aj keby sa vyvracala na ten mohutný stôl z ebenu, tak by ráno bol čistučký ako sklo. Upratovačky vedeli vždy všetko perfektne odstrániť. Na okamih jej prišlo zle zo seba samej.

 Vzala však papiere, ktoré ležali v strede stola, pripravené na nahliadnutie. Vedela o nich. Kópiu si prečítala včera v posteli... prázdnej posteli dlhé roky. Vyšla z kancelárie a zamierila do zasadačky. Prišla tam skôr ako ostatní čakali. Ani sa nedivila tým mierne vyvaleným výrazom v ich tvári. Boli zvyknutý na jej meškanie.

 Ona si meškanie mohla dovoliť.

 Ona však vedela prečo prišla skôr.

 Poobede mala dôležité stretnutie.

 Stretnutie so svojou matkou.

 „Dobrý deň, dámy a páni.“ Vznešene si sadla do čela stola a sledovala ako nervózne ostatní usadajú do svojich drahých kožených kresiel. „Preštudovala som si návrh pána Grahama.“ povedala a videla ako sa oslovený začal netrpezlivo vrtieť vo svojom kresle.

 Zas na ňu prišla tá blbá nevoľnosť.

 S profesionálnym chladom prehltla výkrik zlosti a pozrela sa na Grahama.

 To bol jej posledný prítomný pohľad. Pretože ďalej už nesledovala čo sa deje. Bola ako škatuľka zápaliek v obrovskom kontajneri.

 Jej vlastné ja sa schúlilo niekam do kúta. Maličké a nezaujímavé oproti veľkosti toho kontajnera. Jej veľké ja sledovalo ostatných, sledovalo ako sa tvária na návrhy či pripomienky. Ale ona sama stále myslela na to akou bola kedysi. Čo všetko sa zmenilo.

 Ani si neuvedomila, že podpísala návrh reklamy. Len to, že bola veľmi dobrá a dokonca aj trochu vtipná. Ale to bolo dôležité. Veď urobiť zaujímavú reklamu na kozmetiku bolo veľmi ťažké. Usadla do kresla vo svojej kancelárii a tupo hľadela na kalendár. Už zrazu vedela prečo sa tak cíti. Bolo to predsa päť rokov.

 „Janis,“ Alex zdvihla telefón a predstavila si ako jej usilovná asistentka usilovne prikyvuje do svojho slúchadla „chcem...“

 „Limuzínu budete mať pripravenú do desiatich minút spoločne s ochrankou.“ Ozvalo sa zo slúchadla a Alex mala chuť asistentku nakopať. Nemohla, veď bola jedna z mála ktorá vedela o jej zvykoch. Každý rok rovnaký rituál, rovnaký spôsob.

 „Ďakujem, Janis.“ Odpovedala namiesto zúfalého výkriku do slúchadla, ktoré napodiv jemne položila do stojanu.

 Apaticky.

 Nevediac prečo, sa zrazu postavila, a pristúpila k oknu presklenej kancelárie. Pohliadla dole, dlhých dvadsať poschodí, kde sa ľudia hemžili ako maličký hmyz v uličkách mesta Ognam.

 Tak strašne chcela aby aj jej problémy boli rovnako malé.

 O kúsok zdvihla svoj zrak a pozrela na  proťajšiu budovu, ktorej strecha končila na úrovni kancelárie. Zamračila sa, pretože mala dojem, ako keby na nej zahliadla nejaký pohyb. Zavrtela hlavou, nikto tam predsa nemohol byť.

 Avšak takmer zhypnotizovane hľadela na tú strechu, až do chvíle kým sa neozval telefón a v jeho slúchadle oznámenie asistentky, že limuzína je pripravená.

 Zas mlčky prešla cez nenávidenú uličku. Pripadala si ako keby ňou prechádzala každý deň... Ona ňou vlastne prechádzala každý deň, ale v duchu.

 Každý deň bol život prechádzkou otázok pre a proti.

 Tak trochu vedela na čo myslia ostatní.

 Kde sa stratila tá optimistická žena, ktorá kedysi hrala na klavíri a husle, ktorá sa venovala ostatným... a ktorá sa tak podobala svojej matke.

 Cítiac na sebe tie smutné pohľady sledovala, ako sa konečne otvorili dvere výťahu a ona do tej anonymnej oceľovej kocky vstúpila s tichým výdychom strachu. Zrejme vydýchla až príliš hlasne, pretože asistentka na ňu pozrela s mierne pozdvihnutým obočím.

 Zamračila sa na ňu a asistentka okamžite pozrela na podlahu.

 „Je všetko pripravené?“ spýtala sa trápne Alex. Vedela že je. Určite už asistentka informovala kvetinárstvo u Lyncha o jej návšteve.

 Veď to tak bolo každý rok. Veď jej to tak prikázala.

 „Áno, slečna Dornaw.“ Odvetila Janis a pozrela do svojho elektronického plánovača.

 „Skvelé.“ Alex sa prudko odtrhla od steny výťahu, ktorý konečne zastavil v zakázanom poschodí. Zakázanom poschodí pre nevyvolených. Dovolenom poschodí pre vyvolených.

 Parkovisko pre bohatých.

 Alex prehltla.

 Nevedela prečo sa jej vždy v tento deň chcelo tak vracať. Vlastne to vedela, ale dúfala, že pred ostatnými ten divný výraz v jej tvári, znamená smútok a zlosť.

 Nasadla do limuzíny a nechala sa unášať kolesami a spomienkami. Keď autá zastavili (limuzína a auto s dvoma bodyguardmi) pred cintorínom, tak ticho a smutne vzdychla. Kvety u Lyncha už vybrala predtým. Nebola to dlhá zastávka, vedela, že vďaka asistentke budú mať krásne a čerstvé kvety.

 Nečakane sa usmiala. Smutne veselým úsmevom, ktorý máte na tvári, keď spomínate na niečo pekné.

 Kvety... jej matka mala rada tak krásne a jednoduché kvety... jasmín.

 Vedela ako ťažké je z týchto nepoddajných kríkov stvoriť nejakú kyticu, a preto vždy štedro odmeňovala tých, ktorí to dokázali. Vždy však do nej nechala pridať jedinú ružu, bielu. Tie mala zas rada ona.

 Úsmev zmizol rovnako ako zmizla kytica v temnote limuzíny. Síce prevoňala celú kabínu, ale spomienky sa stratili.

 Kráčajúc po cestičkách cintorína cítila znovu to zúfalstvo. Jej malé ja sa dostávalo na povrch. Vždy to cítila, keď kráčala... či stála pri hrobe svojej matky.

 Claris Alexandra Dornaw.

 Preletela pohľadom dátum úmrtia a zastavila sa na posledných riadkoch.

 Milovaná svojou dcérou.

 Zamračila sa, pretože si uvedomila, že riadok pod tými slovami bol vyrytý dodatočne. Jej nevlastným bratom. Pod tými slovami ešte stálo...

 ... a synom.

 Zdržala sa zlostného buchnutia do náhrobku. Tak strašne chcela vymazať tie slová... a synom.

 Richard bol synom... ale jej otca, ktorý na niekoľko týždňov skĺzol do náručia inej ženy. Bolo to vtedy, keď Claris, ich matka, žena... podliehala prvému návalu choroby. Napokon chorobe odolala a otec sa s žobraním vrátil ku Claris.

 Alex stála pri hrobe a zlostne zovierala päste. Pozrela na náhrobok vedľa seba.

 Richard E. Corsey.

 Vedela kto to je a prečo nenesie jeho meno.

 Nemala rada svojho otca, ktorý sa každý deň snažil získať jej pozornosť, rovnako ako nemala v láske svojho brata. Postupom času sa snažila svojmu bratovi pomôcť.

 Vedela že je hazardér, vedela, že stávkuje a míňa rodinné peniaze. Ale za každú cenu sa ho snažila držať nad vodou. Pretože sama vedela aké to je byť tesne nad hladinou. Ona sama vedela aké to je brať drogy, či si striekať. Veď to boli predsa veci ktoré sa žiadali od každého pubertiaka ... bohatého pubertiaka.

 Teraz však boli obaja dospelí. A ona odmietala všetky zúfalé pokusy skvelého bratčeka o pomoc. Hlavne odvtedy, keď sa stala majiteľkou Dornaw Industries. Síce sa stále o neho zaujímala, ale stránila sa ho.

 Obzrela sa a videla, že jej stráž ostala stáť ďaleko od nej. Ďaleko, pretože im to prikázala. Inak by boli len pol metra za ňou. Zlostne zaškrípala zubami. Neznášala ich, ale vedenie firmy ju k tomu donútilo. Aj jej matka.

 Pripadala si tak moc chránená. Položila kyticu na hrob svojej matky. Opatrnými pohybmi zmietla niekoľko listov, ktoré dopadli na hrob z neďalekého javora a vyrovnala sa. Jej myseľ zablúdila do seba tak ako vždy, keď tu stála.

 To že pozerala každý rok na hrob svojej matky prakticky neznamenalo nič. Bol to len rituál. Rituál pre ostatných. Na svoju mamu myslievala v duchu či už stála, alebo nestála pri tej hlúpej kope kamenia.

 Alex sa obzrela, pretože začula nejaký divne tichý ston.

 Všade bol kľud... a to ju rozrušilo. Práve ticho ju znepokojovalo a to, že zrazu zmizli z dohľadu aj jej dvaja strážcovia, bolo viac než viac znepokojivé.

 Chvíľu premýšľala kam mohli ísť. Určite nie do nejakého občerstvenia, kde sa rozhodli si dať blbú bagetu. Nie, za to neboli platený. Ohliadla sa okolo seba a uvedomila si, že cintorín je úplne prázdny.

 Teda možno okrem duchov – pomyslela si posmešne. Hneď na to si pomyslela, že ľudské myšlienkové pochody sú občas riadne divné.

 Prudko sa otočila, pretože ju k tomu donútil zvuk. Zamračila sa, pretože vedela, že ho už počula. Tiché vŕzganie.

 Kde ho počula... v tej chvíľke jej to došlo. Bolo to koleso na vozíku, ktorý tlačil nejaký muž pomalým krokom a šúpal sa neďaleko nej.

 Do riti, prečo som si ho predtým nevšimla? Spýtala sa samej seba. Jej strážci zmizli, ale ten chlapík tlačiaci vozík pred sebou tam bol už predtým. Vyzeral ako bezdomovec, ktorý sa rozhodol si skrátiť cestu. Cestu cez cintorín? Ozval sa v nej tichý hlások... hlások paniky.

 Panika začala stúpať, keď si uvedomila, že chlapík mieri práve k nej. To, že zmizli jej ochrancovia nevedela nijak vysvetliť. Proste sa vyparili. To, že tu bol ten ošumelý chlap v dlhom kabáte, pletenej čiapke, napriek horúcemu slnku, si už nevedela vysvetliť vôbec. A jeho kroky smerovali k nej.

 Zhrbene tlačil pred sebou hrdzavejúci nákupný vozík a Alex sa nejak divne ukľudnila. Veď takých pobudov vídavala na každom rohu.

 Neodvrátila sa. Mala pochopenie. Čakala to známe prosenie o pár drobných, a tak vnorila ruku do kabelky aby nahmatala peňaženku. Keď vzhliadla uvidela, že sa chlapík zrazu narovnal a ona vedela, že je niečo zle. Jeho hlava bleskovo obhliadla priestor okolo nich a zrazu držal v ruke zbraň. Mieril na ňu.... a vystrelil.

 Nestihla ani zakričať... len vydala bezmocný ston. Pomätene si uvedomila, že necíti nič len krátke nepríjemné štípnutie na krku. Siahla si naň v domnení, že ucíti tekúcu krv, ale namiesto toho vytiahla z hrdla šípku. Hľadela na ňu zmätene, až kým sa jej nerozostril zrak.

 Nohy pod ňou podvolili a spadla na zem s tichým zachrčaním. Ležiac bezvládne na boku zazrela ako bezdomovec zo seba odhadzuje svoje prezlečenie a kráča k nej.

 Objala ju tma.

2.

Nemala ani poňatia koľko prešlo minút... hodín či dní. Jediné čo vedela, že je konečne hore. Zviazaná a so zakrytými očami. Bola dezorientovaná, takmer tak, že nevedela kde je hore a kde dole. Jedno však vedela – musí sa oslobodiť. Skúsila pevnosť zviazania na rukách... boli to putá, železné putá. Bola však pripútaná o nejakú vec. Pokúsila sa vstať...

 „To nerobte.“ Ozvalo sa zrazu až nebezpečne blízko nej. Mužský hlas, bol však nejak elektronicky upravený, to spoznala aj ona ako neodborník. Zľakla sa... takmer až k smrti. Hlas ju prekvapil a vydesil. Hlas pokračoval „Ležte kde ste a nebudú problémy.“

 Jej vzdorovité a tvrdé JA, niekam utieklo. Len ticho zastonala a nevedomky prikývla.

 „Dobre, žiadne problémy pre mňa, žiadne problémy pre vás, slečna Dornaw.“ Ozvalo sa zas, niekde spoza tej masky čo mala na tvári. Zistila však, že nemá zaviazané ústa.

 „Chcete výkupné?“ opýtala sa bojazlivo a stiahla sa k tomu čo za sebou považovala za stenu.

 „Držte hubu a seďte.“ Hlas muža znel drsne a nekompromisne.

 Znovu prikývla.

 „Bez problémov, jasné?“

 Pripadala si ako psík na palubnej doske auta – zas prikývla.

 „Fajn.“ Nebola si istá tým zvukom čo začula, ale pripadalo jej to ako zacvaknutie.... zacvaknutie poistky zbrane? Nevedela... kým nič nevidela, bola si tak neistá.

3.

 Prešlo niekoľko hodín (možno len minút)... to nevedela, ale začula ako sa spúšťa nejaký tichý stroj. Zavrela oči aj keď ich mala previazané. To čo počula bol určite laptop.

 Na pár okamihov sa zbavila strachu a vnímala okolie. Ticho počúvala rýchle cvakanie kláves a ...? Ostala prekvapená.

 „No dobre, uvidíme.“ Mužský hlas sa rozpriestieral tichom ... šepkom a hlavne znel nahnevane. „Tri dni?“ mĺkve ticho. Hlas znel však chladne a nezaujato.

 Ďalšie tiché cvakanie kláves. A potom? Potom nič... len cvak, keď neznámy zaklapol zámok laptopu. Zrazu ucítila tesne vedľa  seba niekoho iného, inú osobu.

 „Teraz sa najete a napijete.“ Sucho prehltla... ale zrazu sa niekde... niekde sa zrazu objavila tá jej stará bojovnosť. Drzá, nekompromisná, ako keď bojovala s kokainom.

 „Nechcem jesť.“ Odpovedala. Ticho zasyčala, keď na svojom krku ucítila chladnú oceľ. Nebol to však nôž, na to bol ten kov príliš tupý. Možno pištoľ.

 „Budete jesť.“ Hlas bol jednoznačný, tvrdý a chladný ako tá vec za ňou. A tak... jedla. Teda, nechala sa nakŕmiť. Pripadala si nechutne detsky, hanblivo. Potom ostala zaskočená. To čo jej únosca dal ako prvé na pitie ju prekvapilo. Strčil jej pod nos nejakú nádobu, z ktorej stúpali známe a hlavne príjemné vône. Do nosa jej udrela vôňa, ktorú zbožňovala. Káva. Pila tak dychtivo, až sa pár krát zakuckala.

 „Ste závislá na kofeine, slečna Dornaw.“ Povedal ponuro a žalostne pocítila ako jej vytrháva pohár spod nosa. „Pomaly, inak sa udusíte.“

 Bola prekvapená, že o pár chvíľ ju nechal kávu dopiť.

4.

 Ticho. To bolo to hlavné čo mnoho minút vnímala po jej... kŕmení.

 Obrovské ticho.

 Vďaka maske na tvári si pripadala slepá, a vďaka tichu si pripadala ako hluchá. Sem tam odskúšala pevnosť svojich pút, ale stretla sa len s trvdosťou oceľe a chladom veci za ňou.

 Po niekoľkých nekonečných desiatkách hodín (minút) ju prekvapil hlas.

 „Ak chcete ísť na záchod tak mi to povedzte.“ ozvalo sa zrazu až sebou trhla. Bola presvedčená, že v miestnosti je sama.

 „Ja to vydržím.“ Odpovedala ticho, ale cítila ako jej ide už len od psychiky roztrhnúť mechúr.

 „Tri dni?“ ozvalo sa posmešne.

 Zovrela pevne pery. Začala si premietať čo jej hovorili pri školeniach ak by niekto z firmy, či dokonca ona, boli unesení. Všetko jej však vyfučalo z hlavy. Okrem jednej veci... spolupracovať. Radšej ostala ticho.

 Nastalo ďalšie mlčanie. Potom počula približujúce sa kroky a niekto sa okolo nej obtrel. Zaštrnganie pút a ucítila ako sa jej jedno zápästie uvoľnilo.

 „Vstaňte a ruky pomaly dopredu.“ Poslušne tak urobila, a zaúpäla bolesťou, ako jej stuhnuté svaly zaprotestovali.

 Skormútene si uvedomila, že tam musela byť dosť dlho, keď jej svaly tak otupeli.

 Želiezka zacvakli naspäť.

 „Nechcete tu snáď byť vo vlastných výkaloch.“ povedal a ona mu zrazu za niečo bola vďačná. Pocítila tlak ruky na chrbte a tak napredovala. Po prvom zakopnutí si uvedomila, že putá ma aj na nohách. Neznáma ruka ju rýchlo chytila za rameno a strhla naspäť.

 „Do riti. Nechýbalo málo a mám o výplatu menej.“ Zabručal zlostne zamnou. „Maximálne 10 malých krokov rovno dopredu.“ Veriac mu – vykročila. Potom ju už len natočil mierne naľavo. „Dva kroky, predkloňte sa a nahmatáte záchodovú misu.“

 Misa bola presne tam kde povedal. „Ostaňte tak, zavriem dvere. Na záchode nie je žiadne okienko, takže na útek zabudnite. Ibaže by ste mali v tajnom vrecku sekeru.“ Dodatok zaznel značne ironicky, Alex zaťala zuby aby sa neusmiala.    

 Namiesto toho radšej začala skúmať rukami svoje okolie. Ako keby to vytušil. „Môžete si dať šatku dole, ale potom si ju zas nasaďte a otočíte sa čelom k mise. Potom sa ozvite.“ Dvere sa zabuchli.

 Stiahla si pásku z očí a rozhliadla sa. Malá kúpelňa. Žiadna vaňa ani sprcha iba malé umývadlo a prenádherná toaleta. Bez váhania si stiahla nohavice kostýmu a posadila sa na trón.

 Zrazu chápala prečo je jej väzniteľ spoločne s ňou v jednej miestnosti. Evidentne – podľa stien to bol nejaký zrub, či chata. Nebolo zrejme mnoho miestností kde ju uväzniť. Drevené steny, vyšpárované omietkou. Pravdepodobne malá chata.

 Musela zavrieť oči aby vypustila plný mechúr. Konečne sa jej trochu uľavilo. Bolo zvláštne ako jediný a jednoduchý fyzický úkon ju dokázal ukľudniť.

 Pozrela sa pred seba a uvidela, že dvere kúpeľne sú zo skla. Našťastie nepriehľadného. Za tým sklom videla temnú postavu, ktorá sa opierala o rám dverí. Hlasné cikanie jej teraz pripadalo strašne trápne. Pomyslela si, že to je ešte len prvý deň z tých nevedno koľko, ktoré mali spolu stráviť. Odvážila sa ale na jedno...

 „Môžem...“ nedopovedala... hlas jej v panike zlyhal.

 „Čo?“ hlas z druhej strany jej pripadal podobný ako keď konštatoval, že budú spolu ďalšie tri dni. Zlostný, nahnevaný?... a zároveň... spokojný?

 Sústredila sa.

 „Môžem sa trochu opláchnuť?“

 „Je mi jedno čo tam budete robiť, len tam nebuďte dve hodiny a nesnažte sa ma zabiť.“ Alex sa pozrela na stenu pred sebou. Snažila sa sústrediť... ak bol absťák po kokaine hrozný, tak toto bolo peklo. Aspoň trochu sa upravila, umyla a utrela pripraveným uterákom. Potom si pokorne nasadila šatku na tvár a ostala stáť čelom k záchodovej mise. Založila si ruky na brucho a s prudkým nádychom vyslovila slovo, ktoré ani nevedela, že začne neznášať.

 „Hotovo.“

5.

 Prebehli dva dni, počas ktorých spoznala, že je jedlo z konzervy. Šatku si vždy zaviazala o trochu slabšie, tak aby videla malú štrbinku, cez ktorú však rozoznala len tmu a svetlo. Jedla aj keď nechcela. Rátala svoje šance.

 Jej brat už musel určite dostať žiadosť o výkupné. Jednomu však nerozumela – ten neznámy komunikoval ešte s niekým. Rozhodne nekomunikoval s jej bratom, či s políciou. Ten chlad z jeho hlasu, tie slová čo hovoril - keď pravdepodobne odpisoval na nejakú komunikáciu. Nedávalo jej to zmysel.

Vypozorovala ho trochu – aj keď jej dával na vedomie, že je preč – nebol. Cítila to, cítila v miestnosti jeho prítomnosť. Raz dokonca ucítila ženskú vôňu... parfém, či mydlo. Vtedy sa cítila najviac stratená.

 Boli dvaja. Rozhodne, dvaja únoscovia a ona sama... zviazaná a nevedela kde je.

6.

 Asi v tretí deň – keď už podľa slov únoscu mala byť prebraná nejakou záhadnou ďalšou stranou, začula drsné otvorenie nejakých dverí a kroky. Ako vždy sedela zviazaná pri tej blbej veci za sebou. Zamračila sa pod maskou... tie kroky boli dosť ľahké. Proste kroky. Prekvapilo ju to, pretože zväčša chodil ticho ako mačka, tak ticho, že to predtým nerozoznala.

 „Tak uvidíme, slečna.“ Únoscov hlas bol tichý. A toho sa bála viac ako kedykoľvek predtým. Ten hlas bol chladnejší, vyrovnanejší. Trhla sebou keď zazvonil telefón – zrejme mobil.

 „Áno? Pár dní? Ako dlho? Zbláznili ste sa?“ Alex okamžite spoznala španielčinu. Venovala sa jej síce len krátko, ale rozumela „To nie.“ nastala niekoľkosekundová odmlka „Nejak ste si pomýlili čo mám vykonať. Som zabijak, a nie únosca, ktorý sa tu bude s nejakou slečinkou naťahovať toľko dní. Viac.“  Posledné slová zazneli takmer raketometnou rýchlosťou, ale všetky slová boli vyslovené s absolútnym chladom.

 Samozrejme. Alex už vnímala dosť dobre aby pochopila, že zamestnávatelia jej únoscu sa ho snažia vystopovať. Lenže ... nevedela kto je kto. Únosca bol zabijak. Takže na prežitie jej ostalo len pár šancí. Možno len jedna – utiecť.

 Nejak jej prišlo na myseľ, že ten človek, ktorý ju väzní je najatý. Nepatril k tým, ktorý ju pôvodne mali uniesť. Ten, ktorý ju väznil, bol len najatý chlap, ktorý mal odviesť prácu ale chcel viac. Lenže čo tá ďalšia strana? Zrazu znenávidela tú pásku na svojich očiach.

 Nevidieť nič bolo pre ňu ako prekliatie. Počula iba pomalé kroky, ktoré prechádzali sprava doľava... a naspäť. Pomalé, trpezlivé kroky. Znovu zazvonil telefón.

 „Dobre,rozumiem. Číslo konta máte. Potom to uzavrieme. Koniec.“ Zaklapnutie telefónu nedalo Alex mnoho nádejí. Znovu počula kroky – tentokrát smerom k nej.

 „Budeme spolu dlhšie ako mi je milé,“ povedal elektronický hlas, ktorý začala nenávidieť „ale práca je práca.“ Ucítila závan mentolu a zároveň závan... niečoho iného...? Nevedela čoho... bol to ako mix parfémov. Znovu sa v nej ozval hlas tej drsnej provokatérky. Provokatérky, ktorá hovorila – zdrhni a bež.

7.

 Prešiel ďalší deň. Dni ktoré len stuhnuto preležala na tvrdej podložke pod sebou cítila v celom tele. Nebola si istá, či to je podlaha, na to bolo jej úložisko moc mäkké. Bola celá dolámaná.

 Odišiel, aspoň taký mala pocit. Spoznala to v posledných dňoch... tak na dve hodiny, niekedy okolo poludnia? Nevedela to isto, ale vedela, že vtedy je v izbe najhorúcejšie – a vtedy kontroloval, či je pevne pripútaná k predmetu, ktorú nazvala pre seba veľká studená vec.

 Ako vždy odišiel bez ceknutia, bez slova. Dve hodiny... dve hodiny jej náskoku. Prerátavala si ten čas v duchu taktovaním skladieb.

 Túžila po tom sa oslobodiť... A tak zúžitkovala svoje roky cvičenia. Mala šťastie v nešťastí, pretože únosca jej k putám na rukách nechal dostatočne dlhú reťaz. Pretiahla si spútané ruky popod zadok tak aby ich mala pred sebou a konečne si stiahla pásku z očí. Prekvapene pozerala na izbu, v ktorej bola.

 Spálňa, celkom veľká... a tak ako predpokladala – izba niekde v zrube či chate. Teda – až na hitech vybavenie v jednom rohu, v ktorom každý deň počúvala zapínanie a vypínanie počítača. Uvidela nielen laptop ale aj dosť veľkú anténu, ktorá pripomínala malý satelit.

 Prevalila sa na bok a rozhliadla sa lepšie. Dve poschodové postele – ani jedna z nich nebola rozostlaná. V pozadí staré kreslo a stôl, kde boli prázdne taniere, z ktorých zrejme jedla.

 Obzrela sa – konečne vedela, že tá veľká studená vec sú kachle, pravdepodobne najťažšia vec, o ktorú ju únosca mohol pripútať. Ruky a nohy spútané želiezkami a tie na rukách boli pripevnené ďalšími putami k piecke. Chcelo sa jej plakať... bolo to moc. Mala na seba toho moc veľa, priveľa pút.

 Rozmýšľala, či by dokázala niečo s tými putami vôbec urobiť. Sústredila na to všetku svoju pozornosť, aj keď jej oči boli oslepené tmou spoza tmavej šatky. Možno keby mala nejaký kus drátu. Ale čo s ním? Rozopnúť putá... ale ako? Filmy... seriály, to nebola realita. Jej premýšľanie bolo prerušené, keď sa ozval tichý zvuk zaklapnutia dverí. Stuhla... a čakala čo bude.

 Vzhliadla k dverám a vtedy pochopila, že urobila hlúposť.

 Sledovala ako do miestnosti vchádza vysoká čiernovláska, držiaca v rukách kufrík. Tá ho okamžite pustila s tresnutím kovu o drevo, keď uvidela, že Alex ju vidí. Siahla do podpažia a vytiahla pištoľ. Možno to boli sekundy, možno minúta... a zbraň sa pevne zahniezdila medzi Alexinými očami.

 „To bola veľká chyba.“ Alex takmer cítila ako jej povolujú zvierače, ale sebaovládanie ju zachránilo... zamračila sa, pretože stále počula mužský hlas napriek výzoru človeka, ktorý jej zbraň tisol k hlave. Žena siahla na svoj krk, niečo odtiaľ vybrala a zlostne to hodila o stenu. Miestnosť  ovládol nahnevaný, mierne chrapľavý, ale rozhodne ženský hlas. „Obrovská chyba.“ Dostalo ju to, ale posledné čo ju zdrtilo bol tvrdý zásah do hlavy, keď sa snažila vyhnúť úderu.

 Zamdlela.

8.

 „Vstávaj.“ ten hnusný a neodbytný hlas jej znel v ušiach... než si uvedomila, že je to skutočnosť. Stále zviazaná... niekde. Keď jej tvár omyla spŕška studenej vody – okamžite sa so stonaním posadila. Omráčene otvorila oči. Zistila, že už na tvári nemá žiadnu masku. Všetko bolo rozmazané. Potriasla hlavou aby z očí dostala kvapky vody.

 „Pol hodina.“ Oznámil jej ženský hlas a Alex si vspomenula.

 „Pol hodina čoho?“ Spýtala sa Alex chrapľavo... konečne sa sústredila na osobu pred sebou.

 Kvočala, a mala v ruke zbraň. Tmavovláska s zlostne prižmúrenými tmavými očami. Jej oblečenie s tým ladilo. Oblečená v čiernom, s kratšie zastrihnutými vlasmi. Pekná. Moc pekná. Ale v očiach, v tvári mala toľko zlosti, že Alex zaťala zuby, pretože sa bála aby jej nezačali cvakať strachom.

 „Bola si mimo pol hodinu.“ Odpovedala žena pred ňou. „Môžeš byť rada, že nie si mimo úplne.“ Žena v čiernom poťukala zbraňou o putá na jej nohách. Vtedy sa Alex už nemohla pozerať do tých zlostných tmavých očí a tak sklonila hlavu. Cítila však, že ona ju sleduje.

 Napokon vstala a Alex začula hlasné tresnutie zbrane o stôl. „Mala som predpokladať, že také niečo dokážeš.“ Hlas mala zlostný, ale Alex pochopila, že sa hnevá na seba a nie na ňu. Blyslo jej – tá únoskyňa ju podcenila, ale nevedela prečo.

 „Atletika na strednej a každodenné cvičenie jogy.“ Únoskyňa pokračovala a Alex vydesene vzhliadla. Jej väzniteľke sa posmešne zdvihol jeden kútik úst. „Trvalo mi to celkom dlho.“ Ukázala na Alex a pokrútila hlavou „Si neuveriteľne komplikovaná osoba. Asi sama nevieš kto si. Rušíš dohodnuté schôdzky, stretnutia. Následne prichádzaš kedy sa ti zachce.“ Neznáma sledovala ako Alexina panika narastá.  „Typické správanie miliardárovej dcérky.“

 „On mi nikdy nebol otcom.“ Vyhŕklo z Alex zlostne. Vedela na koho tá žena naráža. Jej otec, ktorého každý považoval za stvoriteľa Dornaw Industries. Pričom to nebola pravda. Jej matka vytvorila celú firmu, firmu ktorá mala aj jej meno. Nikdy sa nepovažovala za dcéru Richarda Corseya. Zasraný patriarchizmus, preletelo jej hlavou.

 „Drž hubu, nikto sa ťa na nič nepýtal.“ Žena v čiernom vstala a oprela sa o posteľ. „Mali by sme si tu vyjasniť nejaké pravidlá.“

 „Ale...“ Alex sa pokúsila protestovať... Sledovala ako sa žena pred ňou priblížila a s šialenou rýchlosťou  priložila zbraň presne tam kde jej tĺklo vystrašené srdce.

 „Žiadne ale. Môj dom, moje pravidlá. Nepokúšaj sa utiecť, nemáš kam.“ Potom zbraňou obkrúžila miestnosť. Sekundu na to ju zas priložila k jej hrudi.

 Hladeľa do tváre svojej trýzniteľky a predsa tam videla niečo iné. Niečo viac. Neodvážila sa jej hľadieť do očí. Pohla putami za sebou. Ani o milimeter... jej únoskyňa sa postarala aby už neunikla.

 „Môžeš mi dať aspoň putá pred seba?“ spýtala sa bojazlivo, hľadiac na 9mm vec v jej rukách.

 „Prečo?“ otázka... Alex vedela, že je to skúška, zrazu to vedela. Pohliadla do tváre neznámej a ... to dávne bolo zas zrazu tu... sklonila oči, potom však zdvihla bradu a pohliadla jej niekam medzi oči. Všimla si malého znamienka nad jej pravým obočím.

 „Chcem sa sama najesť. Nie som dieťa.“ Chvíľu pozorovala tvár pred sebou. Nemenila sa... menil sa iba výraz. Tvrdý na mäkší... ale stále tvrdý.

 Neznáma odložila zbraň... Alex mala dojem, že ju odložila, pretože sa jej bála. Potom sa k Alex priblížila na dosah tváre.

 „Budeš dodržiavať pravidlá?“

 „Tak mi daj pravidlá.“ Riekla až tvrdohlavo Alex.

 Žena v čiernom na ňu pozerala z pár centimetrov niekoľko sekúnd... potom sa... pohla smerom k nej... ale nejaké sily to odvrátili a žena sa postavila. Alex nejak vedela, že ju chcela pobozkať. Vytušila to vďaka pohľadu, ktorý na sekundu zamieril k jej perám. Myseľ jej zaplnil pocit... ktorý absolútne nevedela popísať. Niečo v nej sa snažilo vyplaviť z minulosti. Dávny pocit... nie kvôli pravidlám... ale kvôli prítomnosti. Zdvihla hlavu a videla z niekoľkých pár centimetrov tvár ženy, ktorá ju väznila.

 „Pravidlá,“ prikývla... Alex na okamžik videla niekoho úplne iného. Smutnú, krásnu ženu... možno o desať rokov mladšiu. „chceš pravidlá. Máš ich mať.“  Žena chytila zbraň, ktorú predtým odložila. Alex čakala, že ju obráti proti nej. Ale stalo sa niečo neočakávané. Neznáma pištoľ prudko hodila proti stene za ňou. Zbraň letela k stene zrubu takou razantnosťou, že v dreve urobila hlbokú priehlbinu. Hneď na to sa neznáma otočila a jej tvár bola zachmúrená. „Budeš počúvať moje príkazy. Ver mi, že to bude pre teba to najlepšie. To je jediné pravidlo.“ Alex sa zamyslela... lepšie povedané, ostala zarazená. To najlepšie. To najlepšie od únoscu. Prestala zas rozmýšľať. Musela dostať viac času... preto prikývla. Šialene sa bála, šialene... sklonila hlavu.

 „Budeš sa snažiť újsť?“ jej hlas bol tak blízko, že sa Alex bála vzhliadnuť. Nepokrútila hlavou, nemohla. Bol to jej život, o ktorý chcela bojovať. Pripadalo jej to zrazu šialene smiešne... veď pred pár mesiacmi... pred pár rokmi... to....

 Z nenazdania ucítila na brade dotyk. Dotyk kože, dotyk rukavíc. Vzhliadla. A konečne jej pozrela do očí. Neboli čierne ako si myslela. Boli tmavomodré. Oči plné chladu... odvrátila zrak, ale neodvážila vytrhnúť svoju bradu z jej ruky.

 „Fajn, takže chceš utiecť. Potom si ťa budem musieť proste strážiť. Dám Ti ruky dopredu. Spolupracuj a všetko bude v poriadku.“ Hlas neznámej znel skôr ako prosba, než rozkaz. Práve preto ho chcela splniť. Lenže...

 Bola upútaná tak pevne k piecke, ani nevedela ako sa tam dostala. Pol hodina bezvedomia na to plne stačila. Alex len zlostne zastonala, keď sa neznáma snažila zo strany odstrániť jej putá.

 „Sú moc tesne za mnou.“ Ospravedlňovala sa Alex, keď neznáma zakliala pár hlasných vulgarít. Nedarilo sa jej odpútať ju.

 „Nerob teraz blbosti. Chvíľu vydrž.“ Zamračene na ňu pozrela. „Ak ma kusneš, alebo kopneš...“ nedopovedala. Alex len neprítomne pokrútila hlavou. To by ju ani nenapadlo. Pripadala si úplne mimo... niekde v snách. Jej väzenkyňa ju musela objať aby sa dostala k zámku pút. Ani by ju nenapadlo protestovať. Skôr sa striasť hnusom a zlobou. Ale neznáma pokľakla k nej a zrazu ju čiastočne objalo telo... príjemné, teplé a ženské telo. Zakusla sa do pery tak hlboko ako mohla. Keď pocítila ako jej pera povoľuje pod tlakom zubov, tak prestala. Nechcela si rozkusnúť peru. Sústredila sa na dotyky na svojom tele. Nielen že cítila všetky prednosti únoscu, ale hlavne cítila svoje slabosti. Proti presvedčeniu... svojmu, zavrela na tie nekonečné sekundy oči. Vynorilo sa jej niečo z podvedomia a minulosti... Na okamžik si pripadala správne, nejak ako to má byť... V tom sa  putá konečne odopli a neznáma sa z objatia vzdialila. Hneď jej spútala ruky pred telom.

 „Ďakujem.“ Zašepkala ticho Alex, a prekvapene zistila, že jej srdce búši ako šialené.

 „To fakt nemáš za čo.“ odpovedala neznáma, na tvári jej hral posmešný úsmev, siahla za ňu. Zas sa objavila zbraň v jej rukách, aj keď na jej hlavni zahliadla drevené triesky. „Môžeš jesť ako človek. A hmm...“ na okamžik naklonila hlavu „Aspoň tu nebudem musieť predvádzať ten trápny rituál chodenia na WC.“ Jej pery sa však nezvlnili v úsmeve, ani v posmechu. Napokon ju Alex videla ako kráča do dverí, ktoré odhadla na dvere kúpeľne. Aspoň podľa toho ako ju predtým viedla na záchod. Počula otváranie a zatváranie vody. Nakoniec z miestnosti prišla neznáma s uterákom a malým kýblikom. Odložila ich na zem.

 „Nabok.“ Alex bez prostestov poslúchla.

 Neznáma si kľakla, a nahla sa k nej. Alex zaťala bolestne zuby, keď sa dotkla jej boľavej hlavy.

 „Nekrváca to.“ Skonštatovala sucho a Alex si pomyslela, že keby tak vedela, či nemá náhodou otras mozgu. Ešte teraz jej rezonovali zuby z nárazu pažby zbrane. Žena jej podala mokrý uterák a Alex si ho s takmer vďačnosťou priložila k opuchnutému miestu, tesne vedľa spánku. Uterák bol chladný ako voda, ktorou sa oplachovala kedysi v kúpelni.

 Žena sa postavila a niekoľko sekúnd ju ticho sledovala.

 „Ospravedlňujem sa za razantnosť, ale bola nutná.“ Alex si nebola istá či to  ospravedlnenie myslí vážne, ale teraz jej to bolo jedno. Chlad uteráku účinkoval. Znecitlivil jej boľavé miesto takmer okamžite.

9.

 Prešiel deň.

 Alex už zistila, prečo ani jedna z postelí nie je rozostlaná. Neznáma v nich nespala.

 Keď sa spoza zavretých okeníc vytratilo posledné svetlo, tak neznáma zavrela jediné otvorené okno (aspoň Alex vedela, že jej pohyby sú úplne tiché, okenica vôbec nezavŕzgala). Potom si sadla do kresla v kúte miestnosti a nasadiac si tmavé okuliare na oči vyzerala ako keby zaspala.

 Alex vytušila, že nespí. Cítila spoza tých skiel, že len čo sa ozval nejaký zvuk zvonku, tak žena okamžite otvorila oči a pozorne načúva.

 Alex sa otočila na otlčenej matraci na zemi a unavene upadla do vyčerpávajúceho bezsenného spánku.

10.

 Po zobudení Alex pochopila, že tá žena ju nechce nechávať samú.

 Pre istotu.

 Podcenila ju jedenkrát, čakala, že to Alex skúsi znovu.

 Trpela Alex, ale aj ona. Neznáma bola čoraz nervóznejšia a Alex bola nervóznejšia kvôli nej.

 „Pozri...“ začala Alex. Žena sa k nej otočila od počítača s tvrdou ... nemou otázkou „Vidím, že tu nechceš byť ty ani ja....“

 „Zmĺkni.“ Prerušila ju jej väzniteľka a ukázala prstom na Alex „Sťažuješ mi to. Kebyže som únosca...“ na okamžik zmĺkla... „tak si už mŕtva.“

 Alex, nechápala... pokrútila hlavou.

 „Tebe to nedošlo? Odhaliť tvár únoscu je na 99% istá smrť.“

 Alex na ňu ostala pozerať v nemom úžase.

 „Tak potom som asi rada, že si zabijak a nie únosca.“ Skonštatovala ironicky, aj keď jej mysľou prebiehali tisícky temných myšlienok. Hlava ju už nebolela a tak zistila, že myslí na ďalšie možné nápady na útek.

 Neznáma na ňu zrazu pozrela zvlášnym pohľadom. Alex v ňom rozpoznala prekvapenie.

 „Ty vieš španielsky?“

 Alex si pritiahla ruky k sebe, nechcela hovoriť o tom, kde sa ten jazyk naučila. Uvidela znovu tvár svojej únoskyňe. Tvrdé, modré oči. Zatvorila na okamžik tie svoje.

 „Trochu.“ Odpovedala a jej pohľad sa upieral na zem, ktorú tvorili trámy dreva.

 „Kde?“ Alex videla, že ženu dosť zaskočila, aj keď sa to snažila zakryť. „Nikde v tvojom živote som nenašla, že by si sa tak dobre učila španielčinu.“

 „Jeden starý príbeh.“ Alex ucítila ako jej červenie tvár. Nie hanbou, ale pomyslením na osobu, ktorá s týmto príbehom súvisela. Cítila na sebe jej skúmavý pohľad.

 „Fajn.“ Odvetila napokon po niekoľkých tichých minútach.

 Neznáma sa zas obrátila späť k počítaču a jej záujem sa zmenil na ignorovanie. 

 „Vieš o mne takmer všetko....“ začala Alex po pár minútach.

 „Mám ti nasadiť pásku cez ústa?“ obrátila sa na ňu zas neznáma.

 „... aspoň na oplátku by som chcela ako ťa mám volať.“ Dopovedala Alex.

Zrazu sa zo zbrane vzniesol výstrel. Alex sa prikčila. Nastalo ticho a vystrašene pozrela poza svoje plece, kde tkvela diera v dreve.

 „Ticho, som povedala.“ Neznáma položila zbraň na stoličku vedľa seba. Vystrelila... avšak nezdvihla sa, ako to očakávala Alex. Iba vystrelila. Alex už mala vysledované, že žena je ľaváčka. Pozerala na tmavé ústie pištole, ktoré aj na stoličke mierilo na ňu a hovorila si, prečo radšej nedržala hubu.

 Schúlila sa v rohu, snažiac sa nedotýkať studenej pece. Pripadalo jej to ako sa dotýkať mŕtvoly. Videla ako jej únoskyňa hľadí na obrazovku laptopu. Najskôr len na laptop. Potom si všimla pár pohľadov, ktoré vrhla smerom k nej. Žena na stoličke sa nadýchla a odrazila od stola.

 „Volaj ma Lee.“ Povedala napokon žena v čiernom. Alex cítila ako sa jej srdce vracia z hrdla na to správne miesto.

 „Dobre, Lee.“

11.

 Prešli ďalšie hodiny, Alex to odhadla tak na tri. Kútikom oka sledovala, ako Lee (bola vďačná, že ju môže nejak pomenovať) dosť nervózne mláti do klávesnice počítača. Až teraz si uvedomila, že počuje nejaký hluk, vlastne, že ho počula už predtým. Rovnomerný tlmený hluk zvonku. Srdce jej poskočilo, hluk znamenal civilizáciu.

 Možno nebolo všetko stratené.

 Napadla ju myšlienka, o ktorej si sprvu myslela, že je geniálna.

 „Preplatím ťa.“ Povedala zrazu Alex a videla ako na ňu Lee s neskrývaným úžasom pozrela. „Koľko ti dali? Dám dvakrát toľko. Mám...“ sucho prehltla a zamračila sa. „mám dosť peňazí, to by si mala vedieť. Povedz si cenu.“

 Lee na ňu pozerala dlho, ako keby uvažovala. Lenže... zrazu to Alex vedela, poznala odpoveď a smutne sklonila hlavu.

 „Robíš si srandu, že? Podraziť zamestnávateľa.“ Lee neveriacky pokrútila hlavou. Jej modré oči sršali zlostnými bleskami. „Aj keď mi niekto zaplatí 2x viac?“ zrazu sa Lee zasmiala, ale Alex z toho nabehli len zimomriavky. Nebol to smiech... bol to skôr zúfalý výkrik niekoho kto nevie čo robiť. „Podraziť ich, znamená mať na krku rovnakých ako som ja. Je to samovražda. Možno som dobrá, ale...“ Lee nedokončila len sa ticho odvrátila.

 Alex sa radšej o nič nesnažila. Ostala sedieť a neprítomne hľadela na podlahu. Nevedela kam sa má pohnúť, ktorým smerom aby si zachránila život. Nie pred Lee, už pochopila, že keby chcela je už dávno mŕtva. Chytala ju viac panika pri predstave, že sa dostane do rúk tej neznámej tretej strany.

 Uplynuli minúty tichého klepania do počítača. Alex ale prekvapene sledovala ako sa Lee mykla a o pár sekúnd zazvonil telefón.

 Zdvihla ho.

 „Áno?“ Lee počúvala hlas v telefóne. Pohliadla na Alex pohľadom, z ktorého vedela prečítať iba jedno. Úplný chlad.

 Lee vstala a odvrátila sa od Alex. Tá začula len pár slov, pri ktorej jej zrazu vstávali všetky chĺpky na tele.

 „Hneď? ...na úteku? ... čo ... s telom? Rozumiem.“

 Alex zahliadla krátky pohľad, ktorý na ňu Lee hodila. Tvrdý a chladný.

 „Potom ste si najali koho ste potrebovali.“ Posledné slová sa už Lee nesnažila skrývať. Zložila telefón a Alex videla ako vytiahla zbraň spoza opasku.

 Alex sa žalúdok zovrel nejakou neviditeľnou obručou. Strachom. Šialene veľkým strachom. Stačilo na to pár slov a zbraň, ktorú Lee držala v ruke. Potom však ucítila aj neuveriteľne veľkú zlosť, ktorá ju zaskočila. Nechápavo sa zamračila, pretože to bol prvý skutočne silný cit, ktorý po mnohých rokoch ucítila. Zdvihla sa na nohy, tak ako jej len dovoľovali putá upevnené na rukách. Stála mierne prikrčene.

 „Do chrbta, alebo kam mi to chceš...?“ spýtala sa a než dokončila tak jej do tváre mierila zbraň. Trochu sebou trhla.

 Nerátala tie sekundy, ktoré hľadela do očí nad ústím zbrane. Iba si uvedomovala, že napriek situácii ňou zmieta... čo vlastne? Zlosť vedela identifikovať určite. Celkom ju napĺňala. Potom tu však bolo niečo, čím si nebola úplne istá. Stačilo pohliadnuť do tých temnemodrých očí.

 V tej chvíli sa do chaty oprel prudký vietor a roztvoril jedinú z nezamknutých okeníc.

 Alex prižmúrila oči, pretože inak tmavú miestnosť ožiarilo jasné slnko. Stále však vzdorovito opätovala Leein pohľad... a uvidela, že jej oči sú jasne modré a nie tmavé.

 Videla ako Lee sebou prudko trhla a zbledla. Zízala na ňu ako na ducha. Alex sa nechápavo zamračila.

 „Čo...“ začala...

 „Zelené.“ Zašepkala Lee až si Alex nebola istá, či to skutočne počula.

 „Čože?“ spýtala sa podobným šepkom.

 „Tvoje oči.“ Leein hlas znel podivne, ako keby zahanbene. „Zistila som o tebe veľa, ale celý ten čas som nezistila aké máš oči. Až teraz. Zelené.“ Zbraň v Leeiných rukách sa zachvela... na stotinu sekundy, ale Alex to nejak dokázala zahliadnuť.

 Hľadeli si do očí nekonečné sekundy. Alex zrazu prestala vnímať okolie. Vnímala iba oči ženy pred sebou.

 Boli tak modré.

 Vnútro jej naplnila zlosť a šialená túžba po prežití. Neskutočne živé, a dychtiace. Ale v pozadí sa budilo niečo ďalšie... niečo čo nemohla dovoliť aby sa prebudilo úplne.

 „Tak to už konečne skonči.“ Alex prerušila to neskutočné ticho.

 „Potrebujem premýšľať.“ Leein hlas a zmenil na nezaujatý, ale jej tvár vyzerala zmätene. Spustila ruku a schovala zbraň do púzdra. Urobila tak rýchly obrat na päte až Alex čakala, že musí zavrávorať. Nestalo sa tak. Lee stála pevne ako skala.

 Vystrela sa a začala obzerať. Napokon zobrala do jednej z rúk kufrík, čo jej kedysi vypadol a malú tašku. Vykročila k nej. Alex pochytila totálna panika, ktorá vzrástla, keď Lee prehovorila.

 „Ideme von.“ Lee sa zohla a rozpútala Alex nohy. Hneď na to jej odpútala želiezka od piecky. „Vstávaj. K dverám.“ Naznačila rukou, v ktorej už zas držala zbraň. Alex len ticho poslúchla.   

 Vykročila z neznámej budovy von, a okamžite si rukami zakryla oči. Bolo neskoré leto a slnko žiarilo ako divé. Na pár okamihov mala pocit, že oslepla. Keď sa rozhliadla pochopila prečo Lee hovorila o tom, že nemá kam utiecť. Boli v horách. Hlboko v horách a ešte navyše na strmom kopci. Alex sa obzrela a uvidela skriňu, v ktorej bol pravdepodobne generátor – vonku bol síce trochu tlmenejší, ale bolo to presne to hučanie čo počula vnútri.

 „Neobzeraj sa a kráčaj.“ Popohnala ju Lee, ktorá si nasadila na oči nepriehľadné sklá slnečných okuliarov.

 „Kam?“ Alex sa snažila zahnať paniku v hlase a nedarilo sa jej to.

  Nakoniec ju predsa len niekde odpraví a nechá ležať.

 „K tamtým dvom stromom.“ Kráčali po skalnatom povrchu a Alex uvidela pred sebou dva nízke stromy. To čo považovala najskôr za kopec bol napokon prudký zráz, keď prišla k jeho okraju. Leeina ruka ju zachytila a stiahla naspäť vo chvíli, keď sa jej zatočila hlava.

 „Neblbni.“ Z Leeinho hlasu Alex usúdila, že si myslela, že chce skočiť.

 „Zatočila sa mi len hlava.“ Odpovedala ticho. Alex cítila na sebe jej pohľad a odhodlala ho opätovať. Ostala zaskočená. Uvidela ako si Lee posunula tmavé okuliare po nose a pohliadla jej do očí. Prekvapilo ju niečo ako pochopenie a súcit v jej očiach. V okamihu to však zmizlo. Lee prikývla a sňala si okuliare.

 „Dobre,“ odviedla ju k jednému zo stromov „tu si sadni.“ Alex si sadla na drsný podklad a panika začala miznúť. Mohla ju predsa do tej jamy strčiť. 

 Oprela sa o strom a sledovala ako sa Lee vzďaluje. V okamžiku ju napadol útek, veď ju nepripútala.

 Uvidela ako Lee zastala na okraji zrázu a hľadí niekam do neznáma, potom sa pozrela na Alex, ktorá v jej očiach videla zvláštny neprítomný výraz. Ako keby hľadela na ňu, cez ňu a hlavne do nej. Za okamih sa ten výraz stratil a Lee kvokla a otvorila kufrík.

 „Chcem ťa upozorniť, že táto hračka má dostrel v dobrých podmienkach kilometer a viac.“

 Alex sledovala ako z kufra vyťahuje jednu súčiastku za druhou a zručne niečo vytvára. Nakoniec bolo Alex jasné, že je to tá najväčšia puška akú kedy videla. Napokon ju Lee nabila a zamierila na chatu. Chvíľu sa hrala s nastavením ďalekohľadu, a položila ju na zem. „Jediný východ z tejto plošiny je tam dole za chatou.“ Alex sa tam pozrela, boli dosť ďaleko – asi tak tristo metrov. „Tebe tam bude trvať dobehnúť... tak 40 sekúnd. Ja som pri tej zbrani za päť.“ Lee na ňu hľadela a Alex si uvedomila, že čaká odpoveď.

 „Jasné, žiadne problémy.“ Povedala a skormútene pritiahla nohy k sebe. Položila si bradu na kolená. Začula však nejaký zvuk, ktorý pripomínal zlostné syknutie.

 Lee však vypadala kľudne.

 „Ešte jeden dodatok. Tá zbraň má špeciálnu poistku. Nesnaž sa obrátiť ju proti mne.“ Lee už na ňu ani nepozrela, odkráčala ešte takých desať metrov a Alex pozorovala ako začína cvičiť.

 Nachádzal sa tam veľký balvan, o ktorý si Lee mohla zakliesniť nohu na rozcvičenie. To sledovala Alex dosť znudene, pretože rozcvičovanie poznala aj sama, ale keď začala Lee vytvárať prvky nejakého bojového umenia, klesla jej sánka. Neverila, že človek môže také pohyby vôbec urobiť. Spozorovala, že aj keď je štíhla tak je aj dosť svalnatá, síce nie úplne kulturistka, ale pri cvičení jej bolo pod tričkom vidieť rysujúce sa svaly.

 Začala cítiť zas ten divný pocit, ktorý ju prepadol pri tom objatí. Zavrela oči a s veľkým úsilím ten pocit zahnala niekam do úzadia. Zbytok cvičenia predriemala.

 Oči otvorila, až keď začula tiché kroky. Zaskočilo ju ako blízko už Lee bola, práve sa nakláňala k taške, ktorú doniesla spolu s kufríkom. Vytiahla odtiaľ uterák. Keď sa postavila hľadela na Alex a vyzerala pobavene.

 „Začínaš sa lepšiť, alebo ja horšiť.“ Lee si utrela upotenú tvár a ruky. Alex sa zamračila ale v sekunde jej to došlo – počula ju ako prichádza, predtým to nedokázala. Neisto sa usmiala.

 Lee odložila uterák a z tašky vytiahla deku. Rozložila ju a spolu so zbraňou si na ňu ľahla tak aby mohla mieriť cez útes. Chvíľku hľadela do puškohľadu a začala prestavovať jeho nastavenie.

 „Ty sa na nič nešpecializuješ? Bojové umenia a teraz ostreľovačka, dosť rozdiel v prístupe.“ povedala Alex a sledovala ako sa Lee zaryla puška do ramena pri nemom výstrele. Keď sa na ňu pozrela, mala Alex pocit, že má chuť sa rozosmiať.

 „Pozeráš mnoho filmov.“ Povedala pobavene. „Ale túto pušku som držala naposledy v rukách pred štyrmi rokmi, je tu len kvôli tebe.“ Dodala vážne.

 Alex okamžite vedela na čo naráža. Takmer videla ako Lee cvičí a puška leží vedľa nej – a pri cvičení sleduje dvere chaty. Okná a dvere boli len z tejto strany chaty. Sucho prehltla. Došlo jej, že aj keď nie je v chate tak ju má stále doslova na muške.

 Lee sa zas obrátila k puške a padli ďalšie výstrely. Alex sa pozrela na nebo a videla, že slnko hodne postúpilo. Našla tie dve hodiny, kedy jej väzniteľka nebola v chate.

 „Ešte som všetko nezabudla.“ Lee sa zatvárila spokojne a odložila pušku.

 „Môžem sa pozrieť?“ Alex videla ako na ňu Lee prekvapene pohliadla. Nepodala jej však pušku. Vybrala z tašky masívny ďalekohľad a než jej ho podala, tak sa s ním rozhliadla po okolí. Ako keby tam mohla niečo vidieť.

 Alex vzala do rúk ťažký prístroj a pozrela smerom, kam mierila Leeina puška. Nič však nevidela. Sňala z očí ďalekohľad a zamračila sa.

 „Vidíš v diaľke tú vysokú borovicu?“ Alex zamrkala, pretože Lee ukázala smerom bez toho aby sa pozrela cez ďalekohľad či puškohľad.

 Zamerala sa teda v čočkách na borovicu v diaľke.

 „Má na vrchole šišky.“

 Alex prikývla, keď ich zahliadla. Ďalekohľad jej ukázal šialenú vzdialenosť deväťsto metrov. Bokom oka videla, že Lee znovu zobrala pušku do rúk. Alex sa sústredila na ďalekohľad. Zdvihla obočie, keď uvidela ako jedna z šišiek odletela, potom dve ďalšie hneď vedľa nej. Vo vlasoch cítila prudký vietor a vedela, že trafiť taký malý cieľ bolo malé umenie. Ovládla sa aby obdivne nepozrela na Lee.

 „Si dobrá.“ Riekla ticho. Snažila sa aby jej hlas znel zlostne.

 „Kde pracujem, vraj najlepšia.“ Leeine slová však boli posmešné. Alex mala dojem, že ju na okamžik ani nevníma. Rozhodla sa to ticho prerušiť.

 „Môžem mať dve otázky?“ Alex videla ako sa Lee na ňu dosť nahnevane pozrela. Potom pozrela na ruky skryté v tenkých kožených rukaviciach. Rukaviciach bez ozdoby.

 „Prvá?“ povedala napokon.

 „Prečo zrovna ty? Prečo najali zrovna teba?“ odvážila sa Alex spýtať.

 „Pretože som asi jedna z mála, ktorá sa k tebe mohli dostať. Pracujem na blízko. Máš dobrú ochranku.“ Odsekla Lee „Druhá?“ dodala.

 Tu si už Alex nebola istá, ale jedno rozhodne chcela vedieť, pretože jej to ležalo v hlave po celý čas čo ležala v kúte izby.

 „Čo sa stalo s mojou ochrankou?“

 Lee na ňu tentokrát pozrela s výrazom v štýle: robíš si srandu?

 „Nie.“ Zašepkala Alex a sklonila hlavu. Ticho prerušil Leein chrapľavý a zároveň melodický hlas.

 „Dostali včeličky rovnako ako ty.“

 Alex cítila ako sa jej zhosťuje úľava. Nevedela prečo, ale verila jej. Určite by povedala, keby ich proste odpráskla. Musela sa v duchu vlastne zasmiať nad tým podivným pocitom dôvery.

 „Prečo si ma ešte nezabila? Aj keď som videla tvoju tvár.“ vyhŕklo z nej aj keď to nechcela. Zakusla sa do pery hneď ako to povedala.

 „To je ale tretia.“ odsekla Lee a Alex videla v jej tvári ... niečo, niečo čo nevedela identifikovať. Niečo ako nasraný úsmev.

 Sklopila zrak. Vedela, že sa pýtala na dve otázky a na tie aj dostala odpoveď. Mala by byť spokojná a nie naštvaná, že nevie všetko.

 „Ako si počula, nie som únosca, ale zabijak. Nie si obeť, nemám dôvod ťa zabiť.“

 Alex sa okamžite na Lee pozrela. Tá však už hľadela niekam inam.

 „A že si videla moju tvár ti je aj tak na nič. Prakticky neexistujem. Keď chcem, tak zmiznem ako para nad hrncom.“ Lee zlostne buchla rukou do deky. „Ako vždy.“ Dodala ešte a bola to tentokrát Alex kto cítil súcit.

 To, že s ňou komunikovala a nezalepila jej ústa bolo len dlhou osamelosťou. Aj ako zabijak mala city. Alex na okamžik zavrela oči, a keď ich otvorila hľadela na Lee.

„Klameš.“ Lee na Alex bleskovo pozrela. Na okamžik Alex videla niekoho iného... iného v jej očiach „Čo tá scéna v chate? Ja som obeť, či cieľ alebo ako to nazývate.“ Dokončila Alex a pozrela sa bokom.

 Lee, len ticho na Alex civela pár minút.  Keď sa chcela zdvihnúť, tak sa zarazila uprostred pohybu. Siahla k boku a vytiahla malý aparát podobný pageru.

 „Niekto sem ide.“ Lee sa bleskovo zdvihla. Rovnako bleskovo zbalila veci. Deku nacvičenými pohybmi zložila, pušku pevne zovrela do ruky. Alex videla ako sa pod jej váhou napli Leeine svaly. „Bež, hneď.“ Alex vstala a rozbehla sa smerom k chate. Dávala celkom dobrý výkon, ale podľa toho ako si to rátala v duchu, pochopila, že Lee by ju odstrelila tak v polovici brehu. Mala proste nad ňou dohľad.

 „Stáť.“ Alex zastavila tesne pred dverami chaty. Lee zabočila za jej roh a Alex začula ako sa vypína generátor a prudké zaklapnutie okenice. Lee sa zas objavila a dosť drsne ju vtlačila dnu. Hneď na to ju pripútala o kachle.

 „Budeš robiť problémy?“ spýtala sa Lee, keď kľačala pred spútanou Alex. Po tom všetkom to bola trochu divná otázka. Alex si spočítala svoje šance na 0%. Nemohla ujsť. Mala nad ňou kontrolu.

 „Budem ticho.“ Lee na ňu chvíľu hľadela a prikývla.

 „Dobre.“ Povedala napokon a odložila pušku aj tašku s kufríkom. Alex sledovala ako zamkla dvere a zaistila predtým otvorené okno. Prikrčila sa za stôl, tak aby videla na vchod. Ostatné okenice boli už dávno predtým zavreté, takže sa o ne nemusela starať.

 Zrazu Alex začula rozhovor. Najskôr mu nerozumela, ale potom sa hlasy začali približovať. Spoznala dvoch mužov. Jeden starší a druhý o dosť mladší.

 „Ten starý Jonson zas kecal. Nemal by loviť keď je opitý.“ Povedal ten starší. Alex usúdila, že sú tak dva metre od vchodu do chaty.

 „Ale šéfe, najskôr to tu obzrieme či s tým svetlom nemal pravdu.“ Odpovedal mladší hlas.

 „No samozrejme, ale minule videl v lesoch UFO, a tá dvojhodinová cesta ma teda fakt nebaví.“ Starší hlas znel nahnevane. Zrazu sa otriasli dvere, ktoré sa niekto pokúsil otvoriť. Alex videla ako sa Lee napla a obzrela sa na ňu.

 „Dvere sú zamknuté.“ Starší hlas sa presúval okolo chaty.

 „Šéfe aj okenice...“ na okamžik sa mladší hlas prerušil a tentokrát sa zachvela jedna z okeníc, potom ďalšia a posledná „... sú na pevno. Tu už nikto dlho nebol.“

 Nastalo ticho... prerušované len krokmi okolo chaty. Alex zavrela oči a prosila samú seba aby neurobila blbosť. Vedela, že ak by vykríkla obaja tí muži zomrú, nech sú z polície či od správcov lesa. Zakusla sa do pery. Nechcela aby kvôli nej niekto umrel.

 „Nič tu nie je.“ Zrazu sa ozval starší hlas, tak blízko Alex, až takmer nadskočila. „Ja toho Jonsona asi raz zabijem. Toľko kilometrov. Ten starý blázon by nemal celý deň blúdiť po lesoch s fľaškou v ruke.“

 „Máte pravdu, šéfe. Poďme radšej na kávu k MaryRose.“ Odpovedal mladší hlas, ktorý sa už vzďaloval.

 „Dobrý nápad, s...“ ďalšia konverzácia sa vytratila do ticha. Boli príliš ďaleko od chaty. Lee však ostala vo svojej streleckej polohe ešte pár minút. Potom sa unavene postavila a podišla k Alex. Tá si myslela, že na ňu zas namieri zbraň a bude mať kecy o tom ako nemá šancu. Lenže nie. Odpútala jej želiezka od piecky.

 „Vstaň.“ Prikázala jej a ukázala na posteľ. Alex bez slov k nej podišla. „Sadni si.“ Poslúchla aj ďalší príkaz. Prekvapene sledovala ako Lee pripevňuje želiezka ku kovovej konštrukcii postele... a to len jednu ruku. Alex sa takmer s blaženou radosťou natiahla na posteľ. Bol to taký rozdiel od tvrdej podlahy až tomu nemohla veriť.

 „Som rada, že si rozumieme.“ Povedala zrazu Lee a vyšla von z chaty. Alex nevedela kam, ale dúfala, že tých dvoch mužov nejde zabiť. Prešli desiatky minút, bola rada, že sedí na lepšom povrchu ako je dlážka, posteľ bola takmer neuveriteľne mäkká. Ale stále si predstavovala ako sa Lee prikráda za tých mužov a strieľa do nich.

 Napla sa, keď začula veľmi tichý zvuk od dverí. Bola to Lee kto vkročil do vnútra. Vyzerala unavene a trochu zničene. Na tvári mala zopár malých škrabancov, ktoré však krvácali len málo. Odložila zbraň a zosunula sa na stoličku.

 „Zabila si ich?“ spýtala sa Alex asi po desiatke minút ticha. Lee na ňu pozrela zmučeným pohľadom.

 „Nie.“ Odvrkla nepriateľsky Lee. Pár chvíľ len sedela na stoličke a pozorovala svoje ruky. Potom vytiahla z tašky nejaké oblečenie a zmizla v kúpeľni – rozoznel sa zvuk vody. Alex si zrazu uvedomila, že by aj ona potrebovala čisté oblečenie. Bola niekoľko dní v tom istom a zo strachu riadne upotená.

 Lee vyšla z kúpeľne v rovnakom ako predtým. Alex aj tak vedela, že je to čisté oblečenie. V tej malej miestnosti to cítila. Vôňu pracieho prášku necítila, ale vôňu Leeinho parfumu, alebo mydla bol značný. Lee sa ho už nesnažila maskovať.

 „Mohla by som sa aj ja opláchnuť?“ takmer zaútočila... videla ako Lee na ňu hľadí nahnevane. Stiahla sa... nechcela aby jej ublížila.

 „Dobre.“ Alex len tupo sledovala ako k nej Lee prikročila. „Aspoň budem mať nejaké tie dobré body za dobré zaobchádzanie s unesenou.“

  Alex vďačne vkĺzla do kúpeľne, kde sa konečne trochu očistila od špiny. Síce nemala nové oblečenie, a jej starý kostým páchol ako keby ho pretiahli maštaľou, ale aspoň si opláchla tvár. Nevadilo jej ani, že voda je ľadová ako keby tiekla priamo z niektorého pólu. Rozmýšľala nad tým či putá, zavesené na jednej ruke, vo vode zhrdzavejú. Ale bolo jej to jedno.

 Vyšla z kúpeľne, kde našla Lee ako sa opiera o rám dverí. Okamžite sa odpútala od zárubne a zacvakla Alexine putá o posteľ.

 Sledovala Leeinu unavenú tvár. Tá sa to snažila maskovať, ale nejak jej to nešlo. Videla aj škrabance na jej tvári, ktoré si predtým nevšimla.

 „Krvácaš.“ Alex ani netušila prečo ju na to upozornila. Zazrela, ako Lee sebou trhla. Alex naznačila škrabanec na brade, a ktorý bol dosť hlboký, že ani po pár minútach neprestal krvácať.

 Lee vytiahla z bezodnej tašky, neďaleko seba, malú lekárničku. Snažila sa ošetriť si rany na tvári a aj na krku, ale márne. Alex si spomenula, že ani v kúpelni nebolo zrkadlo.

 „Ošetrím ti to, ak dovolíš.“ Vlastné slová si uvedomila až keď ich vyriekla. Sama sebou bola šokovaná. Chcela pomôcť tej žene, ktorá ju väznila a mala ju s vysokou pravdepodonosťou zabiť.

 Lenže nezabila.

 Lee ju nemo pozorovala. V rukách stuhnuto držala fľašku s nejakou neznámou tekutinou a v druhej vatu, ktorou si zbytočne hľadala rany na tvári a krku.

 „Určite poznáš aspoň jeden spôsob ako mi zlomiť krk v sekunde,“ Alex zisťovala, že to čo chce... zháčila sa... chcela sa jej dotknúť. Jej pokožky... jej... prudkým pohybom neviditeľných rúk v svojej hlave odstrčila ďalšie myšlienky do úzadia. „takže snáď sa nebojíš ak ti vyčistím tie rany.“

 „Pár ich poznám.“ Odvetila Lee. Obozretne sa priblížila k Alex a opatrne sa posadila vedľa nej.

 Bez slov jej podala fľaštičku a vatu.

 Alex prezrela písmená na hnedej sklenenej fiale v ruke. Bol to len obyčajný peroxid. Zlomyseľne si pomyslela, že aspoň to Lee bude trochu bolieť. V ďalšej sekunde si však uvedomila, že nechce aby ju to bolelo. Zháčila sa pred svojimi myšlienkami a napustila vatu tekutinou z nádobky.

 Prešla po najhlbšej rane na Leeinej brade a videla ako zaťala zuby. Nevydala však ani hlások. Alex jej opatrne ošetrila ostatné rany. Leeina pokožka bola na prvý pohľad drsná, ale na dotyk jemná. Zahryzla si do jazyka a ovládla svoje ruky.

 „Vie vôbec tvoj priateľ akú prácu robíš?“ Poznamenala. Tvrdosť slov si uvedomila až po ich vyrieknutí.

 Lee sebou prudko mykla.

 Vytrhla z Alexiných rúk fľašku aj vatu. Rany boli zväčša ošetrené.

 Alex svojich slov nejak zvláštne ľutovala, a zároveň sa kvôli tej ľútosti na seba hnevala. Veď ju tu držala zajatú, spútanú...

 „Nikto taký nie je.“ Odsekla zlostne Lee, ukladajúc pomôcky na svoje predchádzajúce miesto. „a keby niekto aj bol, bola by to priateľka a nie priateľ.“

 Alex si všimla v jej tvári prekvapený výraz. Výraz človeka, ktorý o sebe povedal viac ako chcel.

 Lee zúrivým trhnutím zavrela zips na taške. Posadila sa na stoličku pri notebooku, tentokrát ho však vzala na kolená a odvrátila sa od Alex.

12.

 Dlho trvalo ťukanie do notebooku, ktoré jediné pretínalo ticho medzi nimi. Alex sa snažila vyrovnať s tým čo počula.

 A keby niekto aj bol, bola by to priateľka a nie priateľ.

 Tie slová jej vŕtali v hlave. Chcela pozerať do Leeinej tváre, pretože teraz vedela, že sú rovnaké... alebo podobné. Jej odpoveďami bol však len chrbát Lee.

 Tá zrazu vstala a vzala z kúta izby ešte stále zloženú ostreľovačku. Obratne ju rozobrala, vyčistila diel po diely a vložila na správne miesta v kufríku. Rovnako vyčistila aj pištoľ, ktorú však zložila a položila vedľa seba. Alex si všimla, že celé rozoberanie a čistenie robila veľmi pomaly... dôkladne. Ako keby jej to pomáhalo sa sústrediť.

 Znovu sa od nej odvrátila s notebookom na kolenách. O pár minút sa zas obrátila a vstanúc zamračene prehliadala stôl. Alex ju mlčky pozorovala a v duchu si hovorila, že ak niečo hľadá, tak nech to tá čertovská ženská konečne nájde.

 „Môžeš prestať na mňa pozerať?“ povedala Lee, keď sa zastavila a dala si ruky v bok.

 „Pardon.“ Alex hneď sklopila oči a nervózne poposadla na posteli. Kútikom oka však zahliadla, ako sa Lee otočila a začína hľadať ďalej. V tej chvíli  zavadila o iný predmet na stole. Alex vedela, že je to púzdro na média, pretože pár krát videla ako Lee z neho vyťahuje cdčko. So zdvihnutým obočím zdvihla zas hlavu a sledovala ako púzdro padá na zem. Škodoradostne čakala spŕšku škaredých nadávok. Nestalo sa.

 Lee zachytila púzdro tesne nad zemou, ako keby vládla časom. Alex však vedela, že to nebolo spomalenie času. Len tak rýchly reflex, že pár krát zamrkala či skutočne dobre videla. Leein pohyb bol rýchly a vôbec nie babrácky, ako by bola čakala od človeka, ktorý práve niečo nechtiac zhodil. Naopak, jej pohyb bol ladný a takmer dokonalý.

 Alex nemo zízala na jej postavu, ktorá jej v tom okamihu pripadala až neuveriteľne príťažlivá. Vedela, že ten pocit v jej podbrušku nie je nepríjemný. Skôr príjemný a nerovný s jej predchádzajúcimi pocitmi hnevu a zlosti.

 Prebehlo pár sekúnd, keď sledovala, ako sa Lee pomaly postavila. Tá poťažkala púzdro takmer ako víťaznú trofej. V tej chvíli z púzdra vypadlo niečo lesklé a dopadlo tichým, umelým lupnutím na podlahu. Alex videla ako sa ten predmet zmenil na cdčko, ktoré sa napriek zemskej gravitácii udržalo na hrane a rozbehlo sa smerom k nej. Lee chvíľu sledovala dráhu disku, ako keby rozmýšľala o aký disk ide. Jej tvár sa zrazu rozjasnila a zavrčala.

 „Do riti. Nechaj ho.“

 Alex však ignorovala tie slová. Natiahla sa na maximum ako jej dovolili putá na pravej ruke. Zachytila disk tesne predtým než zmizol v temnote pod posteľou.

 Lee podišla k nej a natiahla ruku v zrejmom geste.

 Chcela disk naspäť.

Alex jej však nevenovala pozornosť. Tú dokonale upútala potlač disku. Keď sa znovu narovnala na posteli, tak ním pár krát pohla aby potlač lepšie videla. Vzhliadla od neho na Lee takmer s užasnutím.

 „Zabijáci počúvajú klasiku?“ riekla a videla ako sa Leeina tvár ešte viac zamračila.

 „Máme mnohé koníčky, niekedy je koníčkom aj zabíjanie ľudí.“ Odpovedala Lee oceľovo. Natiahla ruku a Alex videla, že sa jej ani na okamih nezatriasla.

 „Tak toto je posledné miesto kde by som čakala fanúšika.“ Alex vrazila médium Lee do nastavenej ruky.

 Pozrela na Lee, ktorá bez slov podišla k svojmu stolu a vrátila médium späť na svoje miesto.

 Alex si ľahla na posteľ totálne zmätená. Ten album, ktorý uvidela bol jej. Teda nie, že by ho sama zložila. Bol to platňa, ktorú nahrala ešte na vysokej... ešte keď hrala. Album sa predával počas benefičného plesu za dosť vysokú cenu, ako príspevok na kampaň proti rakovine. Klasické, a aj čiastočne moderné skladby hrané na klavíry v sprievode draho zaplateného orchestra.

  Ešte keď hrala.

 Alex sa striasla vnútornou zimou. Zavŕzganie stoličky prerušilo jej myšlienky len na okamih. Keď po dlhom čase videla názvy tých starých skladieb, tak jej v ušiach začali rezonovať. Krásne a ladné tóny jednotlivých strún rozoznené klávesami, ktoré ladili v dokonalom súzvuku.

 Zovrela dlane pretože cítila pod prstami aj rezonáciu kláves... klavíra, ktoré kedysi ovládala... vedela z neho dostať tóny, o ktorých niekto s nadnesením hovoril, ako o novom ženskom svetovom objave.

 V duchu sa jej objavil veľký červený nápis STOP, ktorý jej zakazoval myslieť ďalej na istú noc. Radšej usmernila svoj pohľad na Lee. Prekvapene zamrkala, keď zistila, že ju pozoruje spoza laptopu.

 „Môžem mať ja jednu otázku?“ spýtala sa Lee pevne hľadiac do Alexiných očí. Tá zdvihla obočie.

 „Veď vieš o mne všetko, či nie?“ odvetila ironicky. „Mám právo neodpovedať?“ dodala a videla ako Lee prikývla.

 „Neodpovedaj iba keby si mi chcela klamať. Ja by som rada počula úprimnú odpoveď.“

 „Tak sa pýtaj.“

 „Prečo si prestala hrať?“

 Alex na ňu neveriacky pozrela. Ako keby vedela na čo myslí. Pár krát sucho prehltla... snažila sa zahnať túžbu povedať jej pravdu.

 „V novinách bolo predsa, že som psychicky nezvládla predstavenie pred veľkým publikom.“

 „Hmm.“ Lee na ňu skúmavo pozerala. „Pekne si sa vyhla odpovedi. Ani si neklamala, ani nepovedala pravdu. Takže?“

 „Ja...“ Alex bola na seba nahnevaná, stačilo sa len správne spýtať a bola by ten starý príbeh vytiahla na svetlo. Nechápala prečo by ho chcela rozprávať práve jej. Práve jej. Zamračila sa. „Psychicky som to nezvládla.“

 „Ďalšia diplomatická odpoveď.“ Lee sa mierne usmiala. Alex si všimla, že ten úsmev je úprimný, ale nevysmievala sa jej. Jednoducho jej úsmev bola takmer malá pochvala za vynaliezavosť. „To je len čiastočná pravda, že? Niečo sa vtedy stalo.“

 „Ani ty mi nehovoríš celú pravdu.“ Odsekla Alex. Vedela, že je bledá. Cítila ako jej pri Leeiných slovách stuhla celá tvár a zmeraveli prsty.

 Lee prižmúrila oči, ako keby jej to malo pomôcť v rozmýšľaní. Alex si až vtedy všimla tých jemných kriviek, ktoré naznačovali, že Lee má aziatských predkov.

 „So mnou je to trochu komplikovanejšie.“ Povedala ticho.

 „Tak komplikované, že si ma ešte nedokázala zabiť?“ Alex videla ako sa Leein skúmavý výraz vytratil do neznáma a nahradila ho oceľová maska. Ľutovala, že to urobila.

 „Pekne vieš aj zvrtnúť tému rozhovoru od seba.“ Lee na ňu posledný krát pozrela a dodala. „Príde koniec, porušené pravidlá.“ Je úsmev bol chladne spokojný, ako keby sa tešila na to čo sa stane, keď tie pravidlá poruší.

13.

 Prešli ďalšie hodiny ticha, kedy Alex z hlavy vyprchali možné plány na útek.

 „Čo bude teraz?“ odhodlala sa spýtať.

 Lee na ňu pohliadla očami, v ktorých nevedela nič rozlúštiť. Nebolo v nich nič. Len prázdno.

 Alex otvorila ústa aby zopakovala otázku. Jej snahu však prerušil zvuk zvoniaceho telefónu.

 Lee naň pozrela, a ani sa nepohla.

 Alex tiež čakala. Tušila, že to je Leein zamestnávateľ.

 Obe pozerali na telefón na stole, ktorý po ňom pomaly poskakoval vďaka vibračnému zvoneniu. Pretancoval dlhú cestu, kým naň nesiahla Lee a umlčala ho. Alex nevedela či volanie proste uťala alebo len vypla zvonenie. Hneď na to to však vedela. Mobil sa po minúte ozval znovu ... a pokračoval v tanci. Lee ho znovu umlčala.

 Pozorovali ten tanec ani nevedno koľko. Alex to už liezlo na nervy.

Lee nič nepovedala a znovu stlmila zvonenie. Potom však pozrela na mobil a definitívne ho vypla.

 Alex zrazu cítila nádej.

 Lee kašlala na svojho zamestnávateľa.

 Nastal večer, ktorý Alex predriemala. Len počula ako Lee znovu tlčie do notebooku. Počula aj veľmi slabé zvuky prijímaných správ. Rozhodla sa to ignorovať a otočila sa na bok. Bezsenným spánkom posledných dní sa ponorila do tmy.

14.

 Ďalší deň tancoval mobil po stole znovu. Ťahal pri tom za sebou nabíjací kábel. Alex mala chuť vstať a nebyť pút na ruke ho chcela hodiť o stenu. Ťažko sa ovládala. Vedela jedno... znovu cítila. Bola živá.

  Žila, konečne. A zúrila.

 „Ak s tým mobilom neomlátiš stenu, tak to urobím ja!“ Zvolala a sledovala ako Lee na ňu pozrela. Zas ten mĺkvy pohľad.

 Tentokrát ju Lee prekvapila a neprekvapila. Vzala mobil a proste s ním tresla o stenu. Čakala, že sa rozmláti na milióny kúskov, ale namiesto toho dopadol len na podlahu, kde mu vypadla batéria a prestal zvoniť. Alex prebehlo hlavou, že mobil tej značky chce. Také mlátenie vydržalo len máločo. (divné myšlienkové pochody).

 „Spokojná?“ spýtala sa Lee a Alex na jej tvári videla takmer radosť. „To ale nič neznamená, aby si vedela.“

 Alex sa uprostred radostného výkriku zastavila. No jasne... počítač. Zaťala zlostne zuby. Ten mobil bol len zrejme upútavkou. Predstavením pre ňu. Aby cítila nádej.

 Naučila sa dodržiavať pravidlá. Poslúchať rozkazy, neodvrávať. Napriek tomu však zistila, že Lee s ňou komunikuje. Síce zväčša ráznymi a krátkymi vetami, ale komunikuje. Aspoň to, ale Lee teraz s ňou prestala komunikovať. Len sedela za tým hlúpym laptopom a písala. Písala a čakala na odpovede.

 Dlhé, predlhé minúty, hodiny... ticha.

 „Kto ťa veľmi nenávidí, až tak, že ťa chce zabiť?“

 Tá veta Alex dokonale zaskočila. Pozrela na Lee, ktorá hľadela sústredene na monitor laptopu. Nebola si istá či si to len pomyslela, alebo ten hlas bol skutočný. Lee však zdvihla zrak a pozrela priamo na ňu.

 „Tak vieš, kto by to mohol byť?“

 Tie slová neboli len v jej mysli, Leein pohľad to hovoril.

 „Ja,“ zasekla sa v odpovedi, keď urputne premýšľala. „nemám ani len tušenia.“ Odpovedala pravdivo.

 „Si jediná majiteľka gigantu DWC a iných spolufiriem. Ak sa nemýlim tak si stodruhý najbohatší človek na tejto planéte. A nemáš nepriateľov?“ spýtala sa posmešne Lee „V tom prípade si dosť naivná.“

 „Osemdesiata.“ Opravila ju. „Neviem o žiadnych nepriateľoch.“ Alex bola zaskočená, ale zároveň tuho premýšľala. „Snažím sa byť čestným podnikateľom.“ Odsekla znenazdania nahnevane. Nikdy ani len nezrušila továreň ak mala len maličkú šancu na záchranu. Kto by ju chcel kvôli peniazom zabiť? Nerobila si nepriateľov, radšej kráčala čistou cestou, ktorú ju naučila matka a dedko.

 „Potom je tu otázka dedičstva. Kto je tvojim dedičom?“ Lee jej na oko nevenovala pozornosť. Tú sústredila na modrú obrazovku pred sebou.

 „Nemám dediča.“ Odsekla razantne Alex.

 Na nejakú záveť ani nepomyslela. Nemala žiadnu. Posmešne pokrútila hlavou.

 „Takže kto by bol podľa zákona tvojim dedičom?“ zopakovala Lee trochu inak otázku.

 Alex mlčala.

 Kto?

 Pýtala sa samej seba. Zrazu jej v hrdle vyschlo.

 Jediný kto ju napadol.

 On.

 Jej brat, síce nevlastný, ale jediný právoplatný.

 Zúfalo pohliadla do Leeiných očí.

 „Tomu neverím,“ Alex trhla putom na svojej ruke. Zlostne. Ako keby to malo niečo dokázať „veď som mu tak pomáhala!“

 Lee mlčala.

 Alex nemlčala... teda vnútorne. Prebiehalo jej hlavou toľko myšlienok. Zúfalých. Ani im nechcela veriť. Ale... bola to ASI pravda.

 Jediný kto by ju chcel zabiť bol jej nevlastný brat. Pohliadla na Lee a nenávidela ju. Nenávidela ju za to, že jej ukázala možnú cestu pravdy. On bol predsa jej jedinou a poslednou rodinou.

 Rozplakala sa.

 „Chcela by si s tým niečo robiť?“ ozvala sa Lee. „Alebo tu len úboho budeš nad sebou nariekať?“

 „Klameš. Neverím tomu. Tak veľmi som mu pomohla. Držala som ho nad tým bahnom.“ Precedila Alex znovu cez zuby. Cítila v sebe takú šialenú nenávisť. Otrela si z tváre zlostné slzy. Pozrela na Lee. Tá sa len smutne usmiala.

  Ako keby to už videla veľa krát.

 Pomsta... tak jednoduché slovo. Zvierala zuby aby sa ovládla. Začula ako sa stolička pod Lee hýbe a po pár sekundách ju uvidela ako pred ňou postanula. Mala strašnú chuť sa na ňu vrhnúť a zaškrtiť ju. Stále odmietala, že by jej brat, posledná rodina, mohol urobiť niečo také. Potom si však uvedomila, že vždy bola žena reality. Vždy ju vnímala a chápala. Prehltla aby zahnala slzy a pozrela nad seba.

 Lee tam stála s nič nehovoriacim výrazom v tvári. Ruky prekrížené na prsiach a pevne zovretými perami do úzkej bledej linky. Alex nejak vytušila, že hľadí do tváre človeka, ktorý zažil tak veľa... videl tak mnoho, že ako jeden z mála môže pochopiť ju... môže pochopiť čo by chcela.

 Lee bez slov pokľakla k jej posteli a pevne jej pozrela do očí. Alex prišlo zle ako tesne pred únosom. Pri tom jedinom pohľade do Leeinych chladných očí. Lenže inak, duševne zle. Ako keby na okamih zahliadla tú všetkú zlobu a nenávisť, ktorú Lee v sebe nosila. Tá sa však ani len nepohla.

  Len sa jej pozerala do tváre a snažila sa zachytiť jej pohľad. Keď sa jej to po dlhej chvíli podarilo tak sa jej tvár ožiaril smutný úsmev.

 „Ak by to bola pravda a skutočne by ťa chcel zabiť brat.“ Lee nahla hlavu a posadila sa na zem ako zaujatý poslucháč na prednáške. „Čo by si urobila? Povedz mi to. Úprimne. Ako ti ja úprimne hovorím, že si už mala byť minimálne tri dni mŕtva.“

 Alex na ňu pozerala vyvalenými očami.

 Čo by som urobila? Spýtala sa konečne samej seba. A odpoveď v jej vlastnej mysli bola tak rýchla a šokujúca, že zahabkala po vzduchu. Zabila by som ho. Prudko roztvorila oči, šokovaná sama sebou a pohliadla krátko na Lee.

 Lee v tej chvíli vstala a odpútala ju. Na tvári nemala žiadny výraz. Ako maska vo voskovom múzeu mŕtvol.

 „Za dve hodiny máme nejaké stretnutie.“ Spútala jej ruky pred ňou. Alex to však vnímala len okrajovo. Sústredila sa na tú šialenú zlobu v sebe. „Teraz pôjdeš so mnou.“

 V Alex sa ozval strach. Potlačila ho bleskovo vďaka zlosti a nenávisti v jej hlave.

 „Kam ideme?“

 „Uvidíš.“ Odvetila Lee a Alex sledovala ako balí veci. Zobrala si so sebou iba kufrík s ostreľovacou puškou a ostatné nechala na mieste.

 Alex sa už nebránila.

 Kráčala dole prudkým brehom a pridržiavala sa skál okolo úzkej rokliny.  

 Mohla začať utekať.

 Potom by ju Lee určite odstrelila.

 Ale chcela pred koncom vedieť aspoň pravdu.

 „Toto si nasaď.“ Lee jej podala nenávidenú šatku. Videla ako na ňu Alex s odporom pohliadla. „Je to na tvoju ochranu. Nesmieš vedieť kde si bola. Tú najťažšiu pasáž sme prešli a nosiť sa mi ťa znovu nechce.“

 Alex na ňu prekvapene pohliadla. Čakala iba smrť. S ťažkým povzdychom si šatku nasadila a aspoň vedela ako sa sem vlastne dostala. Lee ju musela na toto miesto doniesť.

 Po nevedno akej dlhej dobe ju Lee donútila niekam sadnúť. Alex vnímala vôňu nového auta.

 Nastalo ticho, prerušované len nejakým občasným šumením. Niečo ako lístie. Sedela v tej veci bez otázok, a keď sa vedľa nej niekto posadil, vedela konečne naisto, že aj ona sedí v aute. To naštartovalo a pohlo sa.

 Zdvihol sa jej žalúdok. Nič nevidela.

15.

 „Chvíľu to vydrž.“ Ozvalo sa vedľa nej.

 Alex však nemala ďaleko od zvracania. Čas prestal hrať rolu, nevedela kam idú. Lee jej dovolila sňať si šatku z očí, pretože jej bolo z toho ničnevidenia riadne zle. Prešlo hodne dlhých minút kým jej to dovolila.

 Nemohla veriť tomu ako prudko, razantne a presne Lee šoféruje. Napriek šialene hrboľatému povrchu cesty si viedla priam neuveriteľne. Vyhýbala sa každému nebezpečenstvu, každej hlbšej jame. Alex sa na ňu pozrela a videla v jej tvári dokonale sústredený výraz. Obišli mnoho kameňov, vyšších ako bol podvozok ich auta.

 Napokon Lee zastavila.

 „Tu ma odstrelíš.“ Skonštatovala Alex, keď videla ako Lee pripravuje čiernu pásku na oči.

 Lee mlčala. Zrazu sa len čelom oprela o volant.

 „Porušila som všetky pravidlá,“ sucho sa zasmiala „teda skoro všetky.“ Lee sa znovu posadila a Alex videla, že jej rysy sú už zas tvrdé ako predtým.    

 Rozhliadla sa okolo seba. Sedela v tereňáku, niekde kde o čase a mieste nemali ani poňatia. Všade boli len stromy, nevyjazdená cestu a absolútne ticho. Striasla sa tým tichom a aj strachom. Pohliadla na Lee.

 „Posledná cesta, na ňu ti niečo dám.“ Povedala Lee. Alex ju však už nechcela vidieť. Ten šialený strach ju začal ovládať.

 Do okamžiku než si Lee znenazdania sňala rukavice.

 Alex tento okamžik pozorovala takmer hypnoticky. Pozerala na jej jemné dlhé prsty a aj krátko zastrihnuté nechty. Hľadela na Lee ako niečo vyťahuje z vrecka. Malú krabičku, ktorá vyzerala ako zlatá. Zahrabla do  nej prstami a potiahla. Objavila sa retiazka, na ktorej konci bol medailón.

 Nevedela prečo to robí, proste si dobrovoľne odhodila vlasy aby Lee mala lepší prístup k jej krku. Napokon prívesok skončil na jej hrudi. Bol ťažký, na jeho veľkosť.

 „Je tvoj, navždy.“ Povedala Lee. Alex cítila jej prsty, holé dlane, dotýkajúce sa jej hrdla. Zovrela pery a prikývla. Lee ten medailón chvíľu držala v svojej ruke. Alex uvidela, že to nie je žiadna cetka, ale určite riadne drahý a starý šperk. V jeho strede bol vyrytý znak nekonečnosti a po okrajoch jemné znaky, ktorým nerozumela.

 Alex sa odhodlala... a zovrela Leeinu ruku do tej svojej, spoločne s medailónom.

 Lee ostala na ňu chvíľu neveriacky hľadieť. Potom však sklonila zrak, ale ruku sa nesnažila vyjmúť z Alexinho stisku.

„Môžem ťa o niečo poprosiť, Alex?“ tá cítila ako namiesto zlosti, na ktorú by mala právo, sa v jej mysli objavilo niečo inšie. A ešte horšie, jej srdce nabralo maratónske obrátky. A stačilo na to jediné, aby Lee povedala prvý krát jej meno... a ešte jej povedala Alex! Jej myseľ kričala aby Lee znovu povedala jej meno. Ticho prikývla.

 „Chráň ten medailón. A prepáč mi to ako drsná budem.“ Leein hlas bol tichý ale rázny, zároveň prosebný. Lee konečne pohliadla Alex do očí.

 „Dobre.“ Nevedela prečo chce jej prosbu dodržať. Alex bola tak mimo seba ako nikdy. Cítila dotyk Leeinej dlane a to ju dokonale vykolajilo. „Dobre.“ Zopakovala a s takmer bolesťou ucítila ako Leeina ruku opúšťa tú jej.

 Hneď na to Lee nasadila Alex pásku cez oči. Znovu sa pohli v aute a Alex sa snažila ovládať svoje vnútornosti.

 Keď zastavili Lee ju bez slov vytrhla z auta.

 „Ruky dozadu.“ Zavelila Lee a Alex tak urobila. Ucítila pevné zovretie pút. Potom ako ju ruky Lee vedú niekam... nevedno kam. Iba ju pripútala o nejakú vec. Alex rozpoznala hrboľatý povrch stromu. O pár okamihov pocítila ako jej okolo krku niečo vešia.

 „Boli sme spolu dlho. Je len na tebe čo im povieš, Alex.“ Leein hlas sa vytrácal. „Videla si ma, alebo nevidela?“ hlas sa stratil zrazu úplne. Alex začula v diaľke slabučký zvuk motoru.

 Alex premýšľala. Ani ona sama nevedela čo predtým bola skutočnosť. Jedno však vedela. Bola živá... zatiaľ. Čakala však aj to, že jej zrazu niekto napáli guľku do hlavy.

16.

 Nevedela ako dlho stála pripútaná pri strome.

 Začula ako pri nej zastavuje nejaké auto, či autá. Zažmúrila, keď jej niekto sňal šatku z tváre. Chcela sa brániť, ale ochabla, keď uvidela že pred ňou stoja muži z jej vlastnej ochranky. Teda... jeden z nich k nim určite patril. Jason.

 Neveriacky sa pozerala okolo seba. Stála na kraji prašnej cesty. Vedľa nej stáli dve mohutné terénne autá a nejaký chlapi.

 Prehltla a zavrtela hlavou...

 Ako sa to stalo...

 Začula nejaký zvuk...

 Pozrela tým smerom...

 Jason, veliteľ... na ňu kričal... aspoň to spoznala z jeho navretých žíl na krku.

 „Skrčte sa, Alex, a hneď.“

 Chvíľu si jej uši ako keby zvykali na normálne zvuky. Rozpoznávala slová a aj tak nemo sledovala ako z jej krku strhol kľúč. Rozpútal ju a hodil do auta.

 „Au.“ zastonala, keď jej stuhnuté ruky narazili na sedadlo.

 „Ste v poriadku, madam?“

 Alex pohliadla na Jasona a cítila, že auto sa stále nehýbe (opatrne nahliadla pod kostým a videla, že medailón tam stále je).

 „Som, ale prečo ste ma vrazili do toho auta?“

 „Na tom kopci nás niekto pozoruje.“ Jason kývol k vysokému útesu, ktorý sa čnel ďaleko od nich. „Zahliadol som odraz ďalekohľadu.“

 Alex bez rozmyslu otvorila okienko...

 „Nie.“ Zvolal Jason a snažil sa jej v tom zabrániť.

 „Jason,“ Alex ho oslovila prekvapivo kľudným hlasom. „ak by ma chceli zabiť už by som tu nebola.“ Nechal ju otvoriť okienko a ona na vzdialenom kopci zazrela tri krátke bliknutia. Ako keby niekto odrážal slnko zrkadielkom. Uvidela na tom zráze aj dva stromy. Cítila ako jej po krku prebehlo mrazenie. Zavrela okno.

17.

 Lee stála na vrchu zrázu a sledovala celú scenériu. Videla ako k planine prišli dve autá a vyskočili z nej nejaký muži. Videla však aj to, že jeden z nich je ten, ktorý tam presne patril. Muž, ktorý by za Alex položil život.

 Zovrela v rukách puškohľad a opatrne s ním, pozerajúc na planinu, pohla. Vedela, že si to iba ten jediný chlap všimne.

 Všimol.

 Keď však zahliadla ako Alex pozerá na kopec, smerom k nej... neodolala. Presne tri krát s ním pohla a dúfala, že to bude pre ňu znamenie.

 Lee zasunula čočky do kufríku. Pozrela posledný krát na planinu ďaleko pod svojimi nohami.

 „Dúfam, že sa znovu nestretneme, slečna Dornaw.“ Zašepkala a rozbehla sa k chate, kde mala ešte toho veľa upratovať.

18.

 „Ste v poriadku, madam?“ spýtal sa znovu Jason a Alex cítila ako sa auto pod ňou konečne pohlo.

 „Som v poriadku.“

 „Čo sa to tu deje?“ spýtal sa jej a ona na neho prekvapene pohliadla.

 „Myslela som, že mi to poviete.“ Odvetila.

 „No...“ cítila ako jeho hlas váha.

 „Chcem vedieť všetko. Koľko ste museli za mňa zaplatiť?“

 Jason vyzeral zmätene.

 „Nič.“ Jason siahol k uchu a chvíľku počúval ohlasy od ostatných mužov. „Nič sme neplatili, madam.“

 Alex mala chuť mu vmiesť do tváre to blbé slovo madam, ale čo hovoril ju totálne zaskočilo.

 „Ako nič? Veď ma uniesli, chceli snáď výkupné.“

 „Ja...“ Jasonova tvár vyzerala totálne mimo.

 „Začnite od začiatku, Jason. Un...“ Alex prehltla slovo uniesla a nahradila ho iným. Spomenula si na to ako jej naposledy Lee povedala, či ju videla alebo nevidela. „Zobrali ma na cintoríne. Čo sa u vás dialo potom?“

 „Váš brat dostal požiadavku na výkupné.“ Jason si všimol ako Alex sebou trhla pri slove brat. „A to na pol milióna.“

 „Iba?“ Alex na neho prekvapene zízala. Vedela, že to čo vlastní, či už len kontá majú mnohonásobne väčšiu hodnotu. Tá čiastka bola až smiešne malá.

 „Iba.“ Skonštatoval zarazene Jason.

 „Ďalej.“ Prinútila ho hovoriť a tmavým oknom sledovala ako sa okolo nej míhajú stromy.

 „Môžem povedať iba to čo som začul, neviem to celé, madam.“

 Alex vycítila, že Jason sa snaží vyhnúť odpovediam.

 „Čo urobil Richard? A chcem počuť všetko, Jason, hneď a teraz.“ Pozrela na neho neoblomným pohľadom.

 „Neviem prečo požiadavky smerovali k nemu. Jasne mu povedali aby nekontaktoval políciu. Po položení telefónu to však urobil. Ohrozil vás.“ Jason vyzeral znepokojene. „Veď aj peniaze musel vybavovať cez vášho finančného poradcu. Ďalšie dni boli o dohadovaní. Únosca stále zvyšoval čiastku. Potom sa odmlčal. Ja nechcem na niekoho ukazovať, madam, ale Richard počas toho všetkého stále niekomu telefonoval. Neustále sa snažil aby ho nikto nepočul.“

 Alex len kývla aby pokračoval. Mykla sebou keď auto vyšlo z prašnej cesty na asfaltku.

 Jason mlčal.

 „No tak, povedzte mi to.“ Alex na neho pozrela zrazu pevným pohľadom. Jason bol prekvapený. Slúžil Dornaw rodine desať rokov a tento pohľad zazrel u Alex už veľmi dávno.

 „V jeden deň som začul z rozhovoru vášho brata pár slov, myslel si asi, že neviem španielsky.“ Jason na ňu znepokojene pozrel „Na úteku a bez dôkazov.“

 Alex zvierala pevne rúčku nad dverami auta.

 Takže Lee jej zrejme hovorila pravdu.

 „Ako to že ste nič nemuseli zaplatiť?“

 „Únosca sa znovu ozval a posledná požiadavka bola na päť miliónov. To aspoň dostal váš brat. Mali tú čiastku odovzdať približne pred hodinou.“ Jason vytiahol spod vždy upraveného saka mobil. „Ale ja som asi dve hodiny pred týmto naším stretnutím dostal túto správu.“ Jason ľahko našiel správu v mobile a poskytol jej obsah Alexiným očiam.

 Ako jedinému vám skutočne záleží na A. Dornaw. Vezmite peniaze na doleuvedené súradnice. Tam sa dozviete viac. Na polícii mi nezáleží, kľudne si zoberte aj celú kavalériu. Ale ak ju vezmete, tak Alex už nikdy neuvidíte.

 P.S. Corsey vás sleduje. Straťte sa mu a vezmite na túto akciu len ľudí, ktorým veríte.

 K správe bola priložená fotka Alex, ležiacej niekde na zemi. Ona okamžite spoznala kachle, ku ktorým bola kedysi pripútaná.

 „Poslal mi to zrejme ten človek ktorý vás uniesol.“ Jason sa nahol k prednému sedadlu, kde mu spolusediaci šoféra ukazoval cestu. Prikývol a vrátil sa späť vedľa Alex. „Tušíte vôbec, kto vás uniesol? Budete to musieť povedať polícii.“

 Alex na neho pozerala. Prebrala si posledné dni v hlave. Teraz už bola v bezpečí.

 Urobila krátky pohyb hlavou... z stredného bodu doprava, potom doľava a napokon do stredného... mŕtveho bodu. Ako keby ju naokamih ovládal počítač.

 „Neviem kto ma uniesol.“ Odvetila a uvedomila si, že je príšerne unavená. Ale potrebovala odpovede. Pokynula aby pokračoval.

 „Prišli sme na to udané miesto a našli sme vás, madam Dornaw. Nijaké ďalšie podmienky.“ Jason pozrel na svoj mobil. „Žiadne ďalšie požiadavky. Proste vás pustil bez výkupného.“

 Alex usilovne premýšľala.

 „Máte so sebou tie peniaze?“

 „V kufri,“ Jason mykol hlavou k zadnej časti auta.

 „Ako ste ich získali?“

 Jason zrazu vyzeral zahanbene.

 „Ukradol som ich vášmu bratovi.“

 Alex na neho pozrela so šokovaným údivom. Potom pochopila, vylúštila pohľad, ktorým na ňu Jason pozeral. Ten vždy upravený muž v saku, ktorý doteraz nasadzoval svoj život pri maniakálnych útokoch jej fanúšikov... ju miluje.

 „Predpokladám, že za to budem mať vyhadzov.“ Riekol po chvíľke, keď už nezniesol na sebe Alexin prezieravý pohľad.

 Tá sa neočakávane rozosmiala. Potľapkala ho po ramene, tak aby chápal, že to má byť poďakovanie a nie viac.

 „Tak to je to posledné, čo by som urobila, Jason.“ Sledovala ako sa ukľudnil. „Teraz ma zavezte domov a zistite, kde sa nachádza môj brat.“

19.

  Alex bola naštvaná. Celý ďalší deň sa v jej kancelárii otvárali a zatvárali dvere. Ako keby tá miestnosť boli verejné záchody. Stále vstupovali a odchádzali ľudia, ktorý vždy vytiahli nejakú blbú placku s označením polície.

 Vypovedala. Presne tak ako si to načrtla, keď ju jej muži viezli do bezpečia.

 Nevidela nikoho. Muž, ktorý ju uniesol, hovoril s ňou cez nejaký hlasový modulátor. Za niekoľko dní ju odviezol na miesto kde ju našli. Nič viac si nepamätala.

 Pamätala.

Videl to v jej tvári aj Jason, keď sadala do prítmia limuzíny. Vtedy sa na okamih uvoľnila a dokázala na tvári ukázať pravé pocity.

 „Viete, že unesený cítia k svojim únoscom po nejakom čase značnú náklonnosť?“ ozval sa zrazu Jason. Pozeral na ňu skúmavým pohľadom. „Dokonca by ich chceli chrániť. Ale je to len vďačnosť za to, že ich nechali žiť.“

 Alex si premietala v duchu, či to v jej duši je len vďačnosť, alebo náklonnosť. Potom si spomenula na pohľad, ktorým pozerala Lee na jej pery a... poposadla. Pretože sa v nej ozvala... prehltla... odrazila ten pocit ako tenisovú loptičku.

 „Ja som nikoho nevidela, Jason. Nie je tu vďačnosť.“ Povedala pevne. „Chcem aby ten bastard, ktorý ma chcel zabiť trpel.“

 „Zabiť?“ Jason sa na ňu pozrel zamračeným pohľadom.

 „Neriešte to.“ Odsekla zrazu tvrdo Alex. „Našli ste môjho brata?“

20.

 Našli ho.

 Alex vstúpila do jeho kancelárie so vznešenou razantnosťou.

 „Ahoj, Richie.“ Povedala a zistila, že jej hlas je prekvapivo kľudný.

 Sledovala ako sa muž pred ňou snaží niečo márne schovať pred jej pohľadom. Zahliadla jemný prášok na tmavohnedej podlahe.

 Ako narkomanka, v sebe prehltla zúrivosť.

 A aj hlad po tom prášku.

 On s tým neprestal.

 „Koľko si musel zaplatiť?“ zaútočila a videla ako orieškovohnedé oči jej brata sa na ňu upreli.

 „Alex, som rád, že...“

 „Tak koľko?“ zlostne zabuchla za sebou mohutné dvere.

 „Ja neviem o čom hovoríš, Alex.“ Zvolal a sledoval ako sa Alex k nemu blíži s vražedným výrazom. Keby poznal Lee, spoznal by aj ten výraz. Chlad.

 „Ale vieš. Uniesli ma, chceli výkupné. Môj finančný poradca však postupoval tak ako mal. Teda odmietal vydať nejaké peniaze. Až na tvoje naliehanie. Na tvoje náreky.“ Alex sa postavila za jedno z kresiel v jeho pracovni.

 Pracovni, ktorú zaplatila ona... jej spoločnosť... vlastne jej matka... a jej zlosť rástla.

 „Doteraz som nemala dediča,“ Alex sa presunula tak aby ju kreslo zároveň ochraňovalo. Poznala myslenie narkomanov, veď kedysi bola jednou z nich. Za peniaze na dávku vedeli zabíjať. Netušila, či má jej brat v zásuvke zbraň. „Napísala som záveť, Richie.“ Alex hodila k nemu zväzok papierov, ktorý doteraz držala v rukách. „Ale ty tam nie si.“

 Rozhostilo sa medzi nimi ticho, pri ktorom mu hľadela do očí a videla tam niečo čo predtým nevidela. Strach ale aj nenávisť.

 „Zas si s tým začal, že?“ videla ako sebou mykol. „Stačí povedať, Richie a pomôžem ti.“

 Čakala, dávala mu šancu... jej brat vyzeral zrazu zúfalo. A nejak v podvedomí si uvedomila... on nikdy nebol jej bratom.

 „Richie, prosím.“ Jej hlas napriek zlosti kolísal. „Chcem ti pomôcť. Ja som sa toho svinstva zbavila. Daj mi ruku a ...“ natiahla dlaň k Richardovi. Ten sa však zlostne usmial.

 „Rozmaznaná blbá krava.“ Zašepkal. Alex videla v jeho očiach, že  to myslí vážne. Prášok ešte nestačil účinkovať inak by sa po nej určite rozbehol. Chcelo sa jej plakať. Zatnúc zuby, prikývla.

 „Ako chceš.“ Otočila sa k dverám. Keď kládla ruku na kľučku dverí sa posledný krát otočila. „Stále som tu pre teba, Richie.“

 „Ešte sme neskončili.“ Zasyčal temne a ona videla ako sa jeho tvár mení.

 Radšej opustila jeho kanceláriu.

21.

 Stále ju niekto otravoval. Hlavne to boli maily. Končiace menom Phoenix. Ale uvedomovala si, že sú výstražné, možno skôr upozorňujúce.

 Neprestal, snaží sa o to znovu. Phoenix.

 Nepodceňujte ho. Phoenix

 Najal si nových ľudí. Phoenix

 Nikdy neprestane. Phoenix

 Prečo ma nepočúvate? Phoenix

 „Kto je Phoenix?“ spýtala sa v slabej chvíľke Jasona a ten na ňu pozrel prekvapene.

 „Je to medzinárodne hľadaný terorista. Vraj sa...“ zastavil sa v svojom predslove ako keby niečo zistil. „sústreďuje na únosy a zabíjanie veľmi bohatých či vplyvných ľudí. Sú o ňom fámy, že je nedostihnuteľný a tak podobne.“

 Alex si nechala vyhľadať všetko o Phoenixovi. Čítanie článkov z novín, zväčša bulvárnych, jej však nepripadalo ako úplne presné vysvetlenie pravdy.

 Čítala...

 Ďalšie a ďalšie odkazy na jej emaile.

 Nové a nové... mazala ich priam so zúrivosťou.

22.

  Celý mesiac samé vypočúvania. Výsluchy. Bola častejšie na policajnej stanici ako v práci.

 Pod nátlakom chcela povedať všetko, ale zrazu si spomenula na tie modré oči a ... bola zrazu kľudná. Úplne kľudná.

 Pevne sa držala svojho scenáru.

 Richard sa jej ani jeden krát neozval.

 Dúfala, že sa ozve.

 Dúfala v to, že pochopí, že mu chce pomôcť.

 Podobne tvrdým spôsobom jej pomohla v minulosti jedna osoba.

 Alex si na to meno spomenula s bolesťou. Nie kvôli tomu, že by tá osoba ublížila jej. Ale práve to, že Alex tú osobu opustila a zranila.

 Určite ju zranila.

 Premýšľala, sediac v limuzíne, ako sa asi tá osoba má. Čo robí.

 Potom ju prerušil pokyn Jasona.

 „Sme tu, madam. Je tu veľa novinárov.“

23.

 Alex pohliadla von tmavým oknom limuzíny. Vedela čo má urobiť. Bolo to už dlho naplánované otvorenie druhého krídla múzea. Toto krídlo nieslo meno jedného z astronautov, ale málokto vedel, že väčšinu financií poskytla firma Dornaw.

 Zabezpečila aby nenieslo meno Dornaw.

 Matka jej vždy pripomínala, že  bohatý a poctivý ľudia žijú v úzadí. Mimo zrakov. To že na vybudovanie nového krídla múzea poskytla takmer 10 miliónov ognamov a dávno predtým aj 300 miliónov ruskej federácii aby sa mohli ognamský piloti zúčastňovať vesmírneho výskumu bolo... proste nepodstatné. Vedela, že ona sama si peniaze do hrobu neodnesie.

 Pomáhať a byť mimo drobnohľadu.

Lenže vďaka únosu, ktorý prežila, bola Alex centrom záujmu novinárov.  

 Vystúpila z auta a zakryla si oči pred tisíckami bleskov fotoaparátov.

 „Dozadu,“ zakričal hlas, a ona spoznala Jasona. „no tak, dozadu, prestaňte.“

 Počula rôzne výkriky, ktoré sa jej pýtali ako prežila únos, či pozná únoscu. Ignorovala to a hľadela na zem, tvár si chránila kabelkou a videla ako sa nohy okolostojacich ľudí pred ňou rozostupujú.

 Tak šialene veľa ľudí, pomyslela si, a konečne vkĺzla do dverí, ktoré chránilo aspoň dvadsať mužov v čiernom.

 Keď na nich hľadela spomenula si na niekoho iného v čiernom. Strasúc so seba spomienky, vkročila do predsiene a za tichých pokynov strážcov vystúpala nekonečné schody. Tie viedli do tretieho podlažia múzea, kde bola hlavná sála. Vstúpila tam a uzrela mnoho známych tvárí. Tvárí, ktoré každý paparazzi videl veľmi rád.

 Ona sa ich stránila. Držala sa bokom a pomaly usrkávala z šampusu, ktorý letmo zobrala z tácky okoloidúceho čašníka.

 „Dámy a páni. Vítam vás v tento skvelý večer,“ Ozval sa zrazu príjemný ženský hlas, ktorý sa k nim znášal odniekiaľ zvrchu. „kde sa minulosť stretáva s budúcnosťou. Som Sara Brewster, ale podstatnejší človek stojí vedľa mňa.“ Tiché rozhovory sa ukľudnili a Alex pozrela nad seba kde videla muža v uniforme letectva a malú brunetku držiacu mikrofón. „Predstavujem vám Charlesa Brooka.“ Žena bola veľmi príťažlivá brunetka a Alex si nejak v spomienkach prebrala, že hrala v nejakom filme.

 Na otvorení nového krídla múzea sa nešetrilo.

 Alex pozrela bokom, kde zahliadla svojho brata. Bol pozvaný na večierok... tak ako každý vplyvný človek z Dornaw Industries.

 Alex zaťala zuby a sústredila sa na predslov.

 „Chcem vás privítať na otvorení, tohto krásneho diela.“ Muž ukázal za seba, kde sa v pozadí starého múzea skvelo nové krídlo. Moderné a dosť sklenené, rovnako ako staré krídlo, ktoré v dobe výstavby pred tridsiatimi rokmi považovali za UFO, či jazvu Ognam City. Potlesk sa rozoznel starou budovou. Muž prikývol. „Aby ste neboli zmätený, tak som ten Charles Brook, pre niekoho šialený pilot,“ ozval sa smiech. „pre niekoho zas človek, ktorý ako posledný stanul na mesiaci.“ Tentokrát sa ozval potlesk. „Je však jedno čo som doteraz urobil. Záleží hlavne na tomto veľkolepom diele, novom krídle tohto starého múzea. Je pre mňa neuveriteľnou cťou, že nesie moje meno. A teda Brookovo krídlo.“ Tentokrát znel potlesk viac ako len zdvorilo. Bol hlasný a Alex mala pocit, že aj úprimný. „Budete tu môcť vidieť históriu celého vývinu vesmírnych letov. Som skutočne potešný, že sa vesmírne lety stali časťou, ktorá zaujíma historikov. Teda, ak by sme len náhodou neskončili ako vesmírny odpad.“

 Alex sa pozrela za seba, kde tušila Jasonovu prítomnosť. Uvidela brata s tupým úsmevom na tvári, a tak sa radšej pozrela inam. Ďalšieho muža za sebou nepoznala, iba videla ako tlieska, a že je oblečený v uniforme dôstojníka polície. Napriek jej krátkemu pohľadu vyzeral značne opito.

 „Takže, dámy a páni. Týmto otváram ...“ Brook vzal do rúk až prehnane veľké nožnice. „dvere medzi minulosťou a budúcnosťou našej krásnej krajiny Ognam.“ Brook prestrihol mašľu, ktorá doposial pretínala staré a nové krídlo múzea. Brook odložil nožnice a zdvihol malý pohárik z podnosu, ktorý držal pre ostatných ešte neznámy muž.

 „Aj ja vám chcem niekoho predstaviť.“ Brook pokynul na muža s táckou, Alex si až vtedy všimla, že aj on je v uniforme. Muž zdvihol druhý pohár z tácky a tú podal Sare. „Tento muž je Gregorij Dragow.“ Brook pozrel s pochybnosťami na muža vedľa seba. Alex sa rozšíril úsmev na tvári. Brook sa len uisťoval, či to meno vyslovil správne. „Tento muž mi zachránil ... hmm...“ Brook sa na oko neisto usmial. „zachránil mi moju drahú riť.“ Obecenstvo sa rozosmialo, ale Alex nie. Sledovala ako Brook a Dragow na seba pozerajú. Hľadeli na seba s úprimným rešpektom.

 „Preto pripime,“ Brook prerušil smiech v sále, „nech nie sú rozdiely, nech je len vesmír. Pretože ten nepozná rozdiely.“ Zdvihol pohár a Alex videla ako Gregorij cinkol o Brookov pohár. Bolo jej jasné, že títo dvaja ľudia budú navždy priateľmi, nech sa stalo čokoľvek. A jej samotnej prišla na um Lee. „Chcem aj týmto poďakovať,“ Brook sa znenazdajky zahľadel na krátko na Alex „neznámemu a anonymnému darcovi, ktorý umožnil dokončenie tohto projektu.“ Alex sa na neho krátko usmiala a videla, že Brook na ňu krátko žmurkol a hneď sa odvrátil k davu, ktorý sa dožadoval jeho pozornosti.

 Odložila prázdny pohár od šampanského a diskrétne si popravila svoju róbu. Nikdy sa v takých šatoch necítila dobre. Dlhá sukňa, dlhé rukávy... ale zároveň to všetko odhalovaľo viac než chcela. Keď bola spokojná a počula, že sa dav v sále utišuje tak sa postavila vedľa Jasona. Trochu nervózne zvierala malú kabelku a v jej tvári by asi každý videl zúfalstvo.

 „Vyzerá to úžasne.“ Oslovila Jasona, vzala ho do múzea ako +1 na pozvánke, takže bol všade kde ona. „Som rada, že sa nám to podarilo.“

 Jason vytvoril na svojej, inak kamennej, tvári neobvykle úsmev a prikývol.

 Alex sa obzrela aby skontrolovala kde je jej brat, nevidela ho. Ľudia okolo boli v eufórii, hlavne sa snažili dostať k stolom s jedlom.

 Nenásytná generácia, Alex ani nedomyslela vetu, keď sa ozval výstrel. Stihla zaregistrovať ako ju Jason strhol dole.

 Ležiac na zemi videla vedľa seba prekvapenú tvár policajného dôstojíka, ktorý stál za ňou. Mal len jedno oko, namiesto druhého krvavú dieru.

 „Slečna Dornaw, ideme. Zostaňte pri zemi.“ Zakričal jej do ucha jeden z bodyguardov, ktorí k nej priskočili. Zdvihla sa najskôr len na kolená a potom sa mierne postavila. Presne ako ju to naučili. Väčšina bodyguardov sa snažila ochrániť svojich klientov. Sledovala okolo seba šialený zmätok. Najviac vnímala pevne zovretú ruku okolo jej paže, ktorá ju viedla ku schodom.

 Vzhliadla a uvidela ako sa niekoľko podlaží supermoderného múzea zmieta v totálnom chaose.

 Zazneli ďalšie výstrely a jeden slabý výbuch. Ľudia okolo nich stratili úplnú kontrolu nad svojím chovaním. Skákali cez seba, potkýnali sa a navyše gniavili pod sebou ďalšie telá. Vďaka tomu sa k schodom dostávali priam slimačím tempom.

 Alex zdvihla zrak. Videla ako na nich z výšky dopadá spŕška skla a inštinktívne si zakryla hlavu. Nechtiac sa vytrhla svojmu ochrancovi a prudko narazila chrbtom o stenu.

 V mžiku si uvedomila, že tá stena za ňou sa začína otvárať. Vytušila, že to je výťah.

 Očakávala, že dopadne tvrdo na zem. Nestalo sa tak. Dopadla na niekoho.

 To že je to niekto, vedela vo chvíli, keď jej ústa zakryla jedna ruka a druhá ju hneď vtiahla do hĺbky výťahu. Zhrozene videla, že ani jeden z jej ochrankárov sa nepozerá jej smerom.

24.

 Po chvíli ju ten niekto pustil a pozrela za seba. Videla dvoch uniformovaných policajtov stojacich vo výťahu. Jeden z nich ju do neho prudko vtiahol. Chcela poďakovať keď začula ich reči.

 „Heh,“ bol to ten menší, tvrdo ju zrazu prirazil k stene. „Myslel som, že to bude ťažšie.“

 Alex zmätene pozerala na ich uniformy. To bolo nelogické. Už len to držanie. Snažila sa postaviť.

 „Páni s...“

 „Zavri hubu, slečna.“ Odvetil ten vyšší. Rukou tresol do tlačítka poschodia. Výťah sa rozbehol. Na Alexino prekvapenie smerom hore.

 „To nie a...“ začala znovu a jeden z policajtov ju tvrdo zrazil k zemi. Alex hučalo v hlave. Opatrne si utrela ústa a pozrela na krv na svojej ruke. Rozrazil jej peru o zuby.

 Pomaly sa postavila.

 „Sme si jasný, že?“ zasmial sa ten vyšší policajt, a popravil si opasok. „Panička bude držať hubu.“ Pozrel na ňu s takou nenávisťou, že Alex sa len schúlila v rohu. Našťastie jej krv prestala tiecť rýchlo.

 Výťah pokračoval v svojej ceste.

 Dvere sa otvorili a ona nevedela čo si má myslieť. Ten menší policajt ju tvrdo vytiahol z výťahu. Tiahol ju niekoľko metrov do uličky a potom s ňou hodil o stenu. Alex sa snažila ovládnuť slzy. Úzka ulička, kde na konci boli štyri dvere výťahov. Servisné poschodie.

 Menší z policajtov ukázal na jedny z dverí. Mali na sebe nápis „Mimo prevádzky“.

 „Pekné,“ okomentoval ukážuc pištoľou v ruke. „nová budova a funguje tu tak splachovadlo na zách...“

 „Zavri tlamu.“ Odvetil vyšší policajt. Ten mal ruku na púzdre s pištoľou a nervózne sa rozhliadal.

 „Sme tu v bezpečí, tak čo šalieš?“ spýtal sa menší uniformovaný policajt. Chytil ju a bez okolkov hodil do kúta pri výťahoch. Alex sa tam schúlila. Hovorila si ako bola blbá, že sa len oddávala ochranke. Pozrela na tých dvoch šašov a uvažovala, že ak by mala nejaký výcvik tak by ich ľahko porazila. Namiesto  toho sa chúlila v kúte. A bála sa.

 Menší jej spútal ruky páskou a rovnakou jej zalepil ústa.

 „Ok.“ Hovoril potom ticho do vysielačky. „Takže sa vraciame k pôvodnému plánu.“ Hlavou ukázal na Alex. „Len čo tu bude kľud tak ju vytiahneme von v bedni s dôkazmi.“ Druhý muž len krátko prikývol.

 Ozvalo sa cinknutie prichádzajúceho výťahu. Obaja policajti tým smerom namierili svoje zbrane. Z výťahu vyšla vysoká žena... s dlhými, takmer bielymi vlasmi. Zdvihla ruky, keď uvidela ako na ňu mieria.

 „Ach do pekla, dnes mám fakt zlý deň, ten blbý výťah sa pokazí a ešte na mňa mieria policajti.“ Zatvárila sa nevinne, aj keď jej oči nevideli, boli zakryté tmavými okuliarmi. Policajti sa na seba pozreli.

 „Toto je policajná akcia, madam.“ Menší pokynul na ženu pri výťahu. „Poďte sem, prosím, musíme vás dôkladne prezrieť.“ Vyšší sa pobavene zasmial.

 „Ja nechcem žiadne problémy.“ Odvetila žena s dlhými bielymi vlasmi a pristúpila k nim. Teraz už mohla vidieť za ich chrbtami spútanú Alex.  „Čo sa to tu...“ zvolala, keď jej jeden z mužov zamieril zbraňou priamo do tváre.

 „Držte hubu a posaďte sa vedľa nej.“ Pokynul zbraňou. Žena len krátko mrkla na druhého muža, to však pod tmavými sklami okuliarov nemohol ani jeden z nich vidieť. Druhý muž už zastrčil zbraň do púzdra.

 „Ja nechcem žiadne problémy, páni.“ Zopakovala a zdvihla ruky proti mužovi, ktorý jej mieril do tváre. „Len som proste zablúdila. Chápete, manžel ten blbý lístok kúpil pod cenou. Len sme si chceli užiť, viete. Tak to býva pri výro...“

 „Sadni si vedľa nej a drž konečne hubu.“ Muž v tej chvíli trhol pištoľou aby ukázal kam sa má posadiť. Tým sa žena dostala z jeho mušky... a ona zareagovala. Bleskovo zvrtla jeho ruku v zápästí, vytrhla z nej zbraň a odhodila ju druhému priamo do tváre. Prudko vystrčila prsty na ruke a zarazila ich mužovi do krku. Ten sa zohol a držiac si krk sa rozkašľal.

 „Za... b... i.“ Škriekal v závale kašľu k druhému policajtovi. Ten si však chytil tvár pretože prudko hodená zbraň mu rozbila obočie. Keď chcel vytiahnuť svoju zbraň, zasiahol ho do tváre tvrdý lakeť ženy. Chytil si znovu tvár a trochu sa od nej otočil s zlostne bolestným výkrikom. Žena neváhala a chytila ho pod krkom. Jednoduchým (na pohľad) pohybom mu zlomila väz. Pri zvuku praskajucích kostí sa Alex radšej pozrela na zem. Prvý pridusený muž sa konečne nadýchol a snažil sa na neznámu ženu zaútočiť.

 „Ty kurv...“ muž siahol po zbrani ale neuvedomil si, že už dávno zmizla z jeho ruky predtým. Zahmatkal v svojom podpaží po zbrani a potom sa rozpriahol po žene. Tá prudko uhla až sa okolo nej rozleteli biele vlasy ako snežná búrka. Žena sa však v mžiku postavila.

 „Tak kurva.“ Riekla nenávistne.

 „Však uv...“ priškrtený policajt nestihol dopovedať slová, keď mu čelo zasiahla guľka. Bielovláska jedinou strelou do hlavy policajta skolila k zemi. Padol k zemi ako podťatý kmeň. Bez hlasu, len s tichým tupým buchnutím.

 „Jedenásť.“ Zašepkala ticho žena. Vrátila zbraň do podpažia a prudko trhla koženým kabátom na sebe aby si ho upravila. Znelo to ako švihnutie biča. Alex sa odhodlala zdvihnúť hlavu.

 Sledovala ako žena prehliada mužov a kontroluje im tep. Obaja boli mŕtvy. Žena postanula pred Alex. Siahla na okuliare a tie sa spriehľadnili.

 Alex zahabkala po vzduchu. Tie modré oči vedela rozpoznať kdekoľvek.

 Žena jej strhla z úst pásku, spoza vysokej sáry vojenských topánok vytiahla krátky nôž a rozrezala jej aj putá. Hneď zastrčila nôž späť.

 „Ty sa vždy musíš pliesť do problémov, že Alex?“ riekla Lee.

 Alex neodpovedala len si prehmatávala zmačkané zápästia. S pevne zovretými čeľusťami rozmýšľala kde sa to vlastne ocitla. Pripadala si ako na inej planéte. Pohliadla na Lee, ktorá bola perfektne zamaskovaná.

 Dlhý, ľahko na vonok vyzerajúci, čierny kabát. Rozopnutý tak aby bolo vidieť tenký čierny rolák so zvláštnym bielym vzorom. Okolo krku mala obviazaný, na pohľad jemný, biely šál. Dlhé kožené nohavice pevne obopínajúce štíhle, aj keď svalnaté nohy.

 Alex si zlostne uvedomila, že každý kto ju uvidel... ju vlastne nevidel. Žena by obdivovala jej oblečenie a štíhlu postavu. Chlap by obdivoval jej postavu a... a ... no a pekne vytvarovanú postavu.

 Tvár sa skrývala v záhyboch dlhých bielych vlasov. Takmer počula ako niekto hovorí, že žena v ... v koľkých vlastne rokoch? Pekná postava, in oblečenie... tvár? To by nikto nevedel. Nevšimol si.

 Alex len ťažko ovládala zlosť. Nevidela Lee ako iný, videla ju inak... teda videla ju ako len málokto. A ten cit, ktorý sa v nej v tej chvíli objavil, takmer okamžite premenila na zlosť.

 „Prišla si to dokončiť?“ zašepkala zlostne. „Veď musíš dokončiť svoju prácu, nie?“ oprela sa o stenu a roztiahla ruky aby jej ukázala, že sa nemieni brániť. Ostala prekvapená. Videla ako Lee na ňu pohliadla so... sklamaním.

 „Pripadám ti ako amatér, ktorý trafí chlapa pol metra za tebou?“ spýtala sa Lee a Alex chcela zavrtieť hlavou. V ďalšej sekunde sa ozvalo zacinkanie výťahu a Lee sa prudko otočila. Z výťahu vyšli ďalší dvaja policajti. Muž a žena. Lee sa k nim priam rozbehla. Pokľaknúc vytiahla z podpažných púzdier dve pištole... vystrelila.

 Dvaja policajti sa zosunuli k zemi oveľa hlasnejšie ako ich predchádzajúci kolegovia. Muž chcel vytiahnuť zbraň, ale pri prudkom rozmachu mu vyletela z ruky a zasiahla svetelnú reklamu pri výťahoch. Do jeho mŕtvych očí sa zosypalo sklo.

 Lee ešte chvíľu kľačala na zemi a pozerala na telá pred sebou. Obzrela sa na Alex,  a tej v tej chvíli pripadala ako najunavenejšia pištoľníčka z najmodernejšieho westernu.

 Lee sa zdvihla a jednoduchým pohybom vyprázdnila zásobníky v pištoliach. Sklonila ruky a vytiahla z malých vreciek nové zásobníky. Prudko klepla zbraňami a doplnila ich.

 „Zabila si ich. Boli to policajti.“ Zašepkala Alex, keď videla ako sa Lee zdvíha od jedného tela. Lee na ňu len krátko pohliadla. Skontrolovala dvere do výťahu a vrátila sa k Alex. Po ceste odtŕhala z tiel odznaky. Potom ich prudko vmietla do Alexinej tváre. Tá len malátne zdvihla ruky aby si pod tou spŕškou zakryla zrak. Vzala však jeden odznak do rúk a prehliadla si ho.

 „Sú falošné. Falošný policajti. Zabijaci aby sa ťa zbavili, čo to stále nevidíš?“ spýtala sa zlostne Lee. Odtrhla z najbližšej mŕtvoly rukáv. Ukázala ho Alex. „Z takej látky možno robia uniformy pre požičovne. Nie pre skutočných policajtov.“ odhodila rukáv a postavila sa. „Vstávaj.“ Zavelila Lee a kontrolovala okolie. Úzka chodba s dverami do štyroch výťahov bola v kľude.

 „Musíme sa dostať do podzemia.“ Lee siahla na svoje ucho. „Mouse, ako to že si mi neoznámil tých dvoch?“ chvíľu počúvala. „Dobre.“ Odvetila a potom ukázala na Alex aby k nej prišla. „Suterén a západné parkovisko.“

 „Nemôžeš ma tu nechať pre policajtov?“ spýtala sa Alex keď vstala.

 „Ako vidíš.“ Lee posmešne kopla do jednej mŕtvoly. „Falošný policajti. Nie som veštkyňa, neviem, ktorí sú praví na prvý pohľad. Dovnútra.“

 Alex sa zdráhala.

 Lee počúvala správy v slúchadle.

 „Je tu taký chaos, ako keby zabili prezidenta.“ Krátko sa zasmiala, potom ukázala na Alex a na výťah. „Ideme dole.“

 Alex trochu váhala, ale potom vstúpila do výťahu. Mala aspoň možnosť rozmýšľať. Pozrela na Lee, ktorá niečo robila s ovládaním výťahu.

 „Prečo ma chrániš?“ spýtala sa.

 „Nepodstatné.“ Odsekla Lee a krátkym ťuknutím do klávesy laptopu zavrela dvere výťahu.

  „Neodpovedala si mi.“ V Alex začala stúpať zlosť.

 „V tej chate som ťa mala po piatich dňoch zabiť.“ Riekla jednoducho Lee, stále hladiac na monitor laptopu. „Tým že som to neurobila, tak som vlastne prijala tvoju ponuku.“ Pozrela na Alex, ktorá pevne zvierajúc päste a aj pery na ňu hľadela. „Teda chcem dva krát viac. Jednoduché.“

 „Chceš teda povedať, že pracuješ teraz pre mňa?“ Alex bola šokovaná.

 „Áno.“ Lee vstala a stále hladiac na obrazovku laptopu sa oprela o stenu výťahu. „Ale nechcela som aby si to vedela. Chránim ťa od tej chvíle čo som ťa vysadila v lese.“ Na okamih pozrela do Alexiných očí. „Posielala som ti dokonca aj upozornenia že si v nebezpečenstve, ale nejak si ma...“

 „Ty si Phoenix.“ Alex sa nepýtala. Konštatovala. Jej hlas znel neveriacky.

 „Óoh,“ Lee sa posmešne usmiala. „takže páni policajti ti oznámili, že meno Phoenix, patrí ako podpis jednému z najhľadanejších teroristov v zemi. Prekvapivé, ale hrá im to do kariet.“ Zlostne na ňu pozrela a položila ruku na zbraň. „Ukázala si im asi tie emaily, že?“

 „Nie, neukázala. Neboli to policajti, kto mi to povedal. Ale aj tak si vrah.“ Alex si zrazu bola neistá. Kto tu vlastne vykladá karty, kto tu niečo hrá. Rozhodla sa, že ona nič hrať nebude.

 Lee zložila ruku zo zbrane.

 „A čo si čakala? Vílu z rozprávky, ktorá svojím čarovným prútikom mávne a tvoje problémy zmiznú?“ odsekla ironicky Lee. Smutne pozrela do jej očí. Priamym pohľadom. „Nezapieram. Zabila som niekoľko ľudí, ale k menu Phoenix  si niektoré veci prilepili, pretože nedokázali vysvetliť určité veci. Ani nevedia, že som žena, a už vôbec nepoznajú moju prácu.“ Lee s pohŕdavým úsmevom pokrútila hlavou. „A už vôbec nevedia pre koho pracujem, či ktoré zločiny som skutočne spáchala. Ale zväčša to nie sú tie, ktoré mi pripínajú na štít. Je to len pre image.“

 Alex stála v kúte výťahu a pozorovala svoju zamestnankyňu. V hlave sa jej premietalo mnoho scenárov... myšlienok. Bola zmätená čo si má o Lee myslieť, ale vedela čo k nej cíti. Alebo aspoň začína cítiť.

 Výťah sa sunul k spodným podlažiam pomaly, v núdzovom režime. Nevedela  koľko má času na premýšľanie.

 „Keď už pre mňa teda pracuješ, chcem pár odpovedí.“ Alex pohliadla do tváre nad sebou. Temné oči na ňu pohliadli len na okamih. Vedela však že je to súhlas.

 „Nechápala som prečo si ma prepustila do rúk vlastnej ochranky po tom čo si ma uniesla. Teraz to už viem, ale stále nechápem, prečo pre mňa vlastne pracuješ, prečo ma vlastne chrániš?“ Alex zrazu v sebe pocítila niečo ako ... nevedela v prvej chvíli čo, ale hneď na to sa v duchu usmiala. Zrazu vedela prečo to Lee robí. Zrátala si tie pohľady, dotyky... a aj správanie. Veď ona bola rovnaká. Rovnaká, len to zakopala hlboko v bolestnej minulosti.

 Pozrela jasným pohľadom na Lee, ktorej na okamih tvár poznačilo prekvapenie.

 Lee bola prekvapená tým novým jasom v Alexiných očiach, ale skryla to ako vždy, veľmi rýchlo.

 „Dostanem dva krát viac. Posledná ponuka bola tuším päť, takže chcem desať, ľudia zabíjajú aj za desať ognamov a nie miliónov.“

„Neklam mi. Odpovedz po pravde.“ Alex zúrila. A zrazu si uvedomila, že sa už neskrýva. Už nie je len maličká škatuľka zápaliek. Bola nahnevaná, ale aj vďačná. Nahnevaná, že tá žena pred ňou zobudila v nej zabudnuté city. Že ju zas vytiahla z jej úkrytu. Vďačná, že to urobila.

 „Neverím, že to robíš len kvôli peniazom.“ Alex cítila... konečne cítila svoj vlastný tlkot srdca. V spánkoch na hlave, v rukách ktoré zvierala pevne v päste. „Prečo teda?“

 Lee na ňu konečne pohliadla a Alex vedela, že je to presne ten pohľad, ktorý chcela vidieť.

 „Nechaj to tak.“ Odvetila Lee po chvíli.

 „Nie. Chcem to vedieť.“

 Alex uvidela ako sa v Leeinej tvári premietlo niekoľko ďalších pocitov. A zrazu sa tá inak tvrdá tvár zmenila a Alex uzrela ženu, ktorú zahliadla vo svojich snoch počas minulého mesiaca.

 Čakala, že Lee niečo povie... nečakala, že bude konať. Lee stiahla rukavicu zo  svojej ľavačky. Naklonila sa k nej a jemne ju pohladila po tvári.

 „Ukážem ti to, ale nebude ti to príjemné.“ Zašepkala chrapľavo Lee. Nahla sa a pobozkala ju.

 Najskôr to nebol žiadny ľahký a priateľský bozk. Drsný a tvrdý... v ďalšej sekunde ho však Lee zmenila na takmer nežný. Alex ucítila na perách jej jazyk a bez váhania ten dotyk opätovala. Ich jazyky sa stretli na niekoľko sekúnd. Keď sa od nej odtiahla tak prekvapene na ňu hľadela.

 „Ty si ten bozk opät...“ Leeine slová prerušil laptop, ktorý vydal zo seba znepokojivo vysoké zapípanie. „Čo je?“ zvolala Lee a pozrela na monitor. Výťah zrazu sebou trhol a zastavil sa. „Mouse, čo sa deje?“ Lee si držala slúchadlo pri hlave ale odpoveď neprichádzala. Z vrecka vytiahla mobil a bleskovo stlačila pár kláves. „Mouse?“

 Alex bola dosť blízko aby počula aj hlas zo slúchadla.

 „Niekto sa mi nabúral do systému, Phee.“

 „Nabúral?“ Lee pozrela nad seba ako keby niečo očakávala. „Ako sa mohol niekto tebe nabúrať do systému? Si počítačový boh.“

 „Nedostal sa do hlavného systému, ale odrezal mi spojenie s tvojím laptopom a nemôžem ťa teraz navigovať.“ hlas v mobile znel veľmi mlado.

 „Čo teraz?“

 „Musíš sa z toho dostať sama, Phee. V pade máš mapu, použi ju. Nemôžem však ovládať ani jedno zariadenie, ktoré si nainštalovala. Proste ti nedokážem pomôcť. Držím palce.“

 „Ok.“ Lee bola prekvapivo kľudná, ako keby to čakala. „Vždy sa mi pri akcii niečo poserie.“ Strčila mobil do záhybu kabátu.

25.

 „Ideme.“ Ten povel znel Alex povedome. Bol rovnaký ako z úst jej ochranky.

  Alex sledovala ako Lee otvára poklop nad ich hlavami.

 „Mala by si ma tu nechať. Nemyslíš, že boli iba štyria?“ spýtala sa zrazu.

 „Najal si chlapíkov zo skupiny Shadow.“ Lee sa rozhliadla a skúmala temnotu nad nimi. „Každý policajt môže k nim patriť. A zaručujem ti, že tí, ktorých som zlikvidovala určite policajti neboli. Nemôžem ťa tu na teraz nechať, pretože je to údajne celá sieť. Pochybujem, že vôbec niekto vie koľko tých sviní vlastne je. NVU sa ich snaží dostať hodne dlhú dobu.“

 Alex následovala Lee. Tá otvorila so značnou námahou výťahové dvere nad nimi. Vyskočila hore a vytiahla ju. Alex sledovala jej rysujúce sa svaly. Lee ju dokázala do dverí o veľa vyššie dostať až prekvapivo ľahko.

„Musíme sa dostať k parkovisku o niekoľko podlaží nižšie,“ Lee márne počúvala hluché slúchadlo v svojom uchu. Ale sledovala mapu na pade. „Je tam únikové auto.“

 Presunuli sa do nového a nepoškvrneného krídla múzea. Lee zahliadla len kútikom oka slabý pohyb. Nečakala na ďalší pokyn a okamžite sa vrhla za stôl strhnúc so sebou aj Alex. Prebiehali práve cez uličku a vedľa nich sa zrútilo sklo vitríny. Alex prekvapene vykríkla bolesťou, keď dopadla na zem. O sekundu neskôr sa do dreva stola zavŕtali guľky.

 „Do riti, kde je?“ zašomrala Lee a vytiahla zbraň.

 Guľky roztancovali na mohutnom, starožitnom stole kusy vybavenia. Boli len kúsok od vstupu do novej galérie a stôl za nimi mal na sebe spústu reklamných predmetov. Perá, letáky, zrkadielka tancovali po masívnom stole ako hračky.

 Pred Lee dopadlo niekoľko pier, ktoré vyleteli z púzdra, keď ho zasiahla strela.

 Zvuky dopadajúcich guliek prerušilo ticho a niečo, čo Alex absolútne neočakávala. Bol to potlesk a tichý smiech.

 „Pekné, Phee, moc pekný trik.“ Ozval sa mužský hlas odniekiaľ z výšky.

 Alex pozrela na Lee, ktorá sa zamračila. Keď si uvedomila jej pohľad, tak neprítomne pokrútila hlavou.

 „Vie kto som. Phee je moje volacie meno.“ zašepkala po chvíľke, keď ten šialený smiech prestal. Alex videla prvý krát Lee prekvapenú. Tá aby sa ukľudnila, vybrala zásobník, prekontrolovala ho a zasunula naspäť.

 „Neviem ako teba, ale mňa učili na prvom rande predstaviť sa.“ Zakričala Lee a začala sa obzerať okolo. Snažila sa nájsť aspoň nejaký predmet, ktorý by jej pomohol určiť kde sa útočník nachádza.

 Po jej slovách sa k nim zniesol ďalší smiech.

 „Páni, no to ma podržte. Chceš mi povedať, že som ťa prekvapil.“ Alex počula ako sa hlas presúva. Neznámy hľadal lepšie miesto na ďalší útok. „Phee, vieš o tom, že niektoré tvoje prípady sa vyučujú v NVU? Nevieš... Aaach.“

 Alex videla, ako sa Lee zatvárila zaskočene.

 „Ale vráťme sa kde sme skončili. Ty si Phoenix. Agent ktorého meno je na zozname najhľadanejších zločincov. Zločincov, ktorý sú hľadaný a nikto ich nehľadá, pretože pracujete pre tých ktorý vás hľadajú. Aká to irónia. Hmm, a ona chce vedieť kto som. Ďakujem, je to pre mňa česť. Ale zatiaľ si nechám svoje meno len pre seba.“

 „Kto do pekla si, ty zasraný bastard.“ Zašepkala Lee a jej tvár sa zachmúrila. Usilovne premýšľala.

 „Vieš prekvapilo ma, že pracuješ ako kat. Ostal som riadne prekvapený, keď som zistil kto si bola.“ Hlas neznámeho sa zastavil. „Taká legenda skončila vraj v nejakom posranom vidieckom mestečku. Do kelu, kto tomu mohol uveriť? Mnohý ľudia si to myslia ešte aj teraz.“ Ďalšie šialené zachechtanie. Alex si uvedomila, že v pozadí počuje nejaké tiché stonanie. „Samozrejme, bola to len zásterka aby si ako policajtka zmizla. Aby sa nikto na nič nepýtal. Nemohli ťa nechať zabiť, to by bolo divné na takú superpolicajtku.“ Posledné slová zazneli s riadnou dávkou irónie.

 Alex vytušila, že neznámy sa snaží Lee zdeptať. Nanešťastie sledovala, že sa mu to úspešne darí. Lee sedela ticho opretá chrbtom o stôl a jej tvár bola čoraz zamračenejšia. Chcela zovrieť jej ruku, ale tá ju okamžite odsunula. Alex zároveň zisťovala, že ňou preniká obdiv. Žena vedľa nej bola, aspoň kedysi, policajtka. Premýšľala, čo sa muselo stať, keď sa stala zabijakom, alebo katom ako ju nazval ten neznámy hlas.

 „Obdivoval som aj tvoju policajnú prácu.“ V mužovom hlase zaznel rešpekt. „Skutočne. Tak brilantne vyriešené prípady. Máš na to šiesty zmysel, že? To má len málokto.“

 Lee sa natiahla po kuse zrkadla, ktorý od nej ležal len pár centimetrov. Než sa ho však dotkla tak ho roztrieštila strela. Prudko cukla rukou a z úst jej vyletela neslušná a tichá nadávka. Alex tú reč nepoznala, ale podtext pochopila.

 „Ale, ale.“ Ozvalo sa posmešne. „Nehnevaj ocinka. Máme tu predsa peknú debatu, nie?“ ďalší výstrel rozsekol zrkadielko na márne kúsky. „Chceš vedieť čo ma zaujalo najviac? Samovražda ministra McConnorsa. Perfektná práca. Dokonalá. Páni, kebyže neviem pravdu tak aj ja verím, že sa zabil sám.“

 „Ďakujem.“ Zvolala Lee, jej hlas však neznel ďakovne, ale skleslo.

 „Ale Phee, no tak. Veď som práve pochválil tvoju prácu. Som niečo ako tvoj fanúšik.“ Alex podľa zvuku hlasu počula, že muž sa vracia na svoje predchádzajúce miesto.

 „Bola to moja najlepšie odvedená práca.“ Lee zvierala pevne zbraň vo svojich rukách. Bola zmätená.

 „Páni, to verím.“ Muž pokropil ich úkryt niekoľkými guľkami. „Fakt dokonalosť sama. Keď ani CVS nezistila, že to bola vlastne vražda.“

 Alex prebehlo hlavou, že CVS je Centrálna vyšetrovacia služba, ktorá bola svetovou tajnou políciou.

 „Kto do pekla si?“ zakričala Lee. Alex videla, že stráca nervy.

 Odpovedal jej krákavý smiech a ticho.

 „Vzala si mi prácu, ktorá mala patriť mne. Vieš, chcel som si s cieľom užiť kým by som ju odovzdal. Taká pekná ženská. Bol som príšerne nasraný, keď tú prácu dali tebe. Nechápem ako si dokázala, že to dali tebe. Ty skurv...“

 „Eddie Jackson.“ Povedala Lee a pozrela neprítomne na kus skla, ktorý jej predtým pod rukou rozstrelil.

 „Ó, áno.“ Zaškriekal hlas posmešne. Zrazu sa ozval hlas, úplne iný ako ten predchádzajúci. Ten predtým patril mladému mužovi, skôr chlapcovi. Ten nový bol zrelý ale rovnako bezcitný. Alex si uvedomila, že muž použil podobný modulátor hlasu ako kedysi Lee.

 „Spomenula si.“

 „Nemal si toho svedka zmlátiť takmer k smrti.“ Lee sa začínala vspamätávať. Alex videla ako razantne a rýchlo pritiahla k sebe jeden kúsok zrkadla. Eddie nestihol ani zareagovať, alebo si toho možno ani len nevšimol. Možno nechcel všimnúť.

 „Nechcel povedať to čo bolo treba.“ V novom mužovom hlase zaznel hnev. „Veď aj ty si používala také praktiky. Lenže tebe to prešlo. Kurva, stačilo vtedy povedať, že ma napadol ako prvý. Lenže tie tvoje zasrané zásady, sprosté zásady, ktoré si zastávala.“

 „Prešlo mi to pretože som nikdy nikoho nezmlátila až takmer k smrti. Ty áno.“ Lee zobrala pero, ktoré predtým dopadlo pred jej tvár. Zasunula kus zrkadla, ktorý predtým očistila, do ramienka pera.

 „Ty tu so mnou chceš debatovať o tom, kto koho zabil?“  rozhnevaný mužský hlas sa na ne znášal ako mrak. „Robíš si snáď srandu, nie? Veď si zabijak, Phee. Zabíjaš toho na koho ti ukážu, a ty mi teraz chceš kázať?“

 Lee natiahla pero s provizórnym zrkadielkom za roh stola. Alex čakala, či jej ho útočník vystrelí z ruky. Ten sa však zrejme zaoberal niečím iným..

 „Nekážem ti, Eddie. Nikdy som ti nič nekázala, ale ty si nikdy nedodržiaval pravidlá. Možno pracujeme mimo bežného zákona, ale stále sme agenti Druhého Súdu.“ Zakričala, keď sa opatrne rozhliadla a stiahla ruku späť.

 „Bol som jedným z vás, Phee.“ Eddie sa premiestnil na nové miesto. Alex podľa jeho hlasu usúdila, že o niečo nižšie. Zrazu nenávidela tú presklenú halu, ktorú ona sama nechala postaviť. „Mala si ma podržať, ale vďaka tebe ma chceli vyškrtnúť, vieš čo znamená vyškrtnúť, nie?“

 „Ak mi povieš, že to bola moja chyba, tak sa asi rozosmejem. Zmlátil si ho tak, že by jeho telo nespoznala ani matka na pitevni.“ Odsekla Lee. Zahliadla obrys jeho postavy. Aspoň vedela, kde sa nachádza.

 „Jasne, moja chyba. Ja nepoznám tvoje ázijské umenia ako niekoho domlátiť bez zranení. Ale keď sme pri tom, tak nedodržuješ pravidlá.“ Alex zamračene pohliadla na Lee. Tá ju ignorovala. „Dosť ma prekvapuje, že tvoj cieľ stále žije.“

 Lee sa prikrčila a ukázala Alex aby ostala na svojom mieste... v bezpečí. Položila nejaký predmet na zem vedľa Alex a na sama sa prevalila za vitrínu, ktorá stála opodiaľ.

 „Vzala si mi prácu, ktorá mala patriť mne. Neviem ako si sa dozvedela o tejto mojej bokovke, a aj to ako to, že ti ju dovolili zaradiť do svojich akcií. Ale ja svoju prácu mienim dokončiť. Narozdiel od teba.“

 „Ja pracujem pre druhý súd, ale kto najal teba, Eddie?“ Alex skoro odskočila, keď z malého predmetu vedľa nej sa ozval Leein hlas. Hneď však pochopila, že je to na zmiatnutie Edieho.

 „Nechceš to vedieť, Phee. Teda nechcel by to hlavne počuť tvoj cieľ.“ Hlas sa ozval o niekoľko ďalších okien ako ho zazrela predtým. „Môj zamestnávateľ  nechcel zaplatiť, pretože vraj zaplatil už niekomu inému.“ Krákavý smiech sa im zaryl do uší. „A vieš, tá moja prchká povaha.Tak som sa rozhodol ho odrovnať. Pracujem teraz zadarmo, takže toto čo robím bude len do mojej vytrínky slávy. Mať tam hlavu Phoenixa... páni, budem na roztrhanie.“

 „Prenikol si riadne hlboko do systému.“ Lee si podrobne naplánovala cestu k miestu, kde už na ňu nemohol mieriť.

 „Ďakujem. Dalo mi to zabrať. Si fakt dobrá, ale ja ešte lepší. Sledoval som ťa už dlho. Dokonalý systém ma tiež riadne medzery. Tak veľké. Vieš najväčšie medzery majú ľudia.“ Mužský hlas na okamih stíchol. Lee sa pripravila na beh. „Môžeš mi urobiť láskavosť? Vráť sa na miesto kde je tvoj cieľ.“

 Alex pozrela na Lee, ktorá stuhla. Zamračene jej pohľad vrátila.

 „Možno keď ma pekne poprosíš, Eddie.“ Zvolala Lee a chcela sa vrátiť k svojmu predchádzajúcemu plánu.

 „Nechala si ju žiť dlhšie ako si mala. Podľa toho usudzujem, že si porušila prvé pravidlo – citovo sa nenaviazať na cieľ.“

 „Ani nevieš ako sa pletieš.“ Odsekla Lee.

 „Čo si urobila?“ zakrákal hlasne. „Pozrela si sa jej do očí, že?“

 Alex videla ako sebou Lee trhla a pozrela na ňu.

 „Hovoria o tebe, že keď sa niekomu pozrieš do očí tak mu vidíš až na dno duše. Ešte šťastie, že ja som ti do tých mojich nedovolil pozrieť. Rád by som vedel aké má oči, to veru rád, ale ja by som sa jej tam pozrel a potom ju odrovnal. No, uvidíme Phee či fakt si sa nenaviazala. Mám teraz v puške také malé a pekne drahé vecičky. Použila si ich pri odstránení Thomasa Browna.“ Bez varovania sa vedľa Alex v stole objavila diera, z ktorej vyrazila spŕška drevených triesok.

 Alex si zakryla tvár. Keď však pozrela späť uvidela, že strela prenikla cez mohutný drevený stôl a v podlahe pod ním nechala kráter.

 „Mám tu...“ mužov hlas na okamih stíchol „presne tridsaťdva titanových nábojov. Koľko myslíš, že ich budem potrebovať, aby som našiel tú štetku za tým stolom? Vráť sa k nej.“

 Lee zaťala ruky v zlostnom a bezmocnom geste. Alex sa na ňu pozrela a čakala či ju tam nechá. Bolo jasné, že inak Eddie rozstrieľa stôl, ktorý ju kryl, na márne kúsky... spoločne s ňou. Zamračila sa, keď začula divné stonanie.

 „Jedna nula pre teba, Eddie.“ Lee sa jediným rýchlym pohybom vrátila k Alex. Nepozrela na ňu. Alex aspoň na niekoľko sekúnd verila... nie, vedela, že Lee sa proste vytratí a ju tam nechá napospas tomu šialencovi. Bola prekvapená jej reakciou a hlavne ako rýchlo to urobila. Vrátila sa. Uvedomila si svoj strach a aj svoje city.

 „Hehe.“ Šialený smiech donútil Lee aby sa prikrčila. Alex videla ako zaťala ruky. „Takže si porušila prvé pravidlo. Citovo si sa naviazala na cieľ.“

 Alex videla, že jej ochrankyňa je dosť v koncoch. Nenávidela sa za to. Ak city k nej mali zabiť ju aj Lee tak mala chuť skočiť rovno do strely z pušky chlapa, ktorý na ne mieril.

 „Mýliš sa Eddie, ja som urobila dohodu s vedením. Nemala som ju zabiť ako svedka. Zabudol si, že stále pracujem pre druhý súd.“

 „Blbosť. Toto je mimo kompetencie. Aj tvojej. Keď chceš porušovať pravidlá tak ich musíš poznať. A toto by ti nedovolili.“ Zasmial sa Eddie.

 Lee zdvihla ruky nad stôl a niečo s nimi krátko ukázala. Eddie sa rozchechtal.

 „To čo mi ukazuješ je telesne nemožné. Nemôžem potrtkať sám seba.“

 Lee medzitým odhadovala svoje možnosti. Veľmi malé možnosti.

 „Ďakujem.“ zašepkala Alex. Videla okamžite, ako sa Lee zatvárila. Bez záujmu a chladne... niekde v pozadí zahliadla zúfalstvo.

 Lee sa oprela o zbytky stolu. Prepočítavala svoje možnosti. Jednu predtým vynechala. Rozhodla sa ju použiť.

 „Eddie, ty si bol vždy mizerný agent.“ Zrevala. „Vždy. Nevedel si zo svedka dostať v kľude svedectvo, možno ti to prinášalo uspokojenie keď si ho mohol mlátiť. Dokonca ti zlyhala zbraň... vlastne si vystrelil, keď si ju vyťahoval z púzdra ak sa nemýlim.“

 „Sklapni.“ Ozvalo sa zúrivo.

 „Takmer si si ustrelil vtáka, že? Bol si u druhého súdu asi najkratší čas ako ostatní. Pri tebe som bola fakt nadšená, že si chybu urobil. A riadnu. Určite si to bol ty kto strieľal po Alex a trafil o pol metra toho policajta. Ako keby si strieľal na nákladiak. Škoda že som to nebola ja kto ťa mal odstrániť, ja by som si prácu urobila dobre.“

 „Tak dobre ako to, že tvoj cieľ stále žije? Si amatérka.“

 Lee zvierala zbraň pevne v rukách. Vedela, že na tak veľkú diaľku by ho nezasiahla, nech bola akokoľvek dobrá streľkyňa. „Ale hovno. Bol si stratený už hneď od začiatku. Nikdy si nebol tak dobrý ako ja.“

 „Zavri hubu. Nikdy som nebol stratený.“ Zúrivý hlas zaplnil preslklené átrium. „Som lepší než ty, to ja mierim zbraňou a nie ty. Slečna dokonalá...“

 Hlas zrazu zmĺkol.

 „Nikdy som nebola dokonalá, Eddie. Len ty si nevedel pochopiť prácu policajta, rovnako ako nechápeš prácu druhého súdu. Okrem toho, neviem či to tu je debatný krúžok alebo čo. Snažíš sa ma zabiť svojimi kecami?“ Lee prevrátila oči „Už ma tie reči nudia.“

 „O nie, Lee, nenaštveš ma. Toto je moja hra. Vieš, že správny hráči pokeru vyťahujú svoje karty až nakoniec.“ Ozvalo sa po pár tichým minútach.

 „V pokre si vždy prehrával, Eddie.“ Lee znovu použila zrkadielko aby uvidela kde sa jej nepriateľ nachádza. Nenašla ho.

 „Vtedy áno.“ Alex sa striasla nenávisťou, ktorá pramenila z mužovho hlasu. „Teraz však vytiahnem svoje eso.“ Jedna strela rozbila stôl tesne vedľa Leeinej hlavy. Tá však nepohla ani svalom na tvári iba sa mierne odvrátila aby si uchránila oči. „Chcela by si vidieť moje karty?“

 „Ani ma moc nezaujímajú, ale aj tak mi ich ukážeš, ty bastard. Začni.“ Zvolala znovu Lee. Snažila sa získať čas a hlavne ho nejakým spôsobom dostať bližšie.

 „Chcela si vedieť, kto ma najal, že? Richard Corsey.“ Hlas sa zreteľne rozletel vzduchom.

 Alex sa prikrčila a zaťala zuby. Tak to všetko bola pravda. „Ale mám tu ešte jedno prekvapenie, Lee. Tvoj cieľ zradil brat, ale teba tiež niekto zradil. Tu máš moje esá..“

 Lee vzhliadla do jedného okna nad sebou. Prečo bola tak hlúpa nechápala. Teraz tam videla stojacu postavu v odraze. Muža, ktorý mieril puškou na inú postavu tesne pred ním.

 „Tak hovor, ty držgroš.“ Zreval Eddie a krátkym pohybom strhol mužovi pásku z tváre.

 „Alex, si to ty?“ ozvalo sa tiché zašepkanie, ktoré však znelo v mohutnej sále priam ako rev.

 Lee pohliadla na Alex, ktorá mala v očiach slzy.

 „To on si ma najal.“ Zvolal Eddie a pritlačil pušku k temenu Richarda Corseyho.

 „Zachráň ma.“ Zvolal Richie a Lee zovrela pery. Vedela, že je to pasca.

26.

 „Zachráň ma.“  Zaznelo znovu v hlave Alex, keď v odraze okna hľadela na svojho brata. Ovládla ju ľútosť a ani nevedela čo robí. Vytrhla z Leeinho podpažia zbraň. Vstala a otočila sa. Hneď na to zamierila smerom, kde počula hlas Eddieho. Zbraň v jej rukách bola ťažká, presná, nabitá a ... zaistená.

 Lee neveriacky sledovala, čo Alex robí. Jej pohyb nebol dostatočne rýchly aby ju stihla zadržať. Snažila sa zachytiť zbraň, ktorú jej vytrhla z podpažia, ale ruka jej skĺzla po hlavni. Keď zaznelo tupé cvaknutie neodistenej zbrane, tak sa pohla. Zovrela pevne druhú pištoľ v svojej ľavačke, vyskočila a strhla Alex k zemi.  Zamierila na mužov, ktorých predtým zazrela. Vystrelila.

 Počula ako Alex zúrivo kričí. Snažila sa pomôcť bratovi. Sledovala ako Eddie, hneď ako uvidel stojacu Alex, tiež vstáva a nohou skopáva Richarda cez presklené zábradlie. Puška opretá o plece Corseyho mierne poklesla a ona tušila, že to je vďaka výstrelu. Hlavou jej preletela krátka myšlienka, že Eddie sa stihol dobre pripraviť.

 Lee nevedela, že ten chlad jej do duše zasiahol až tak hlboko. Zvierala zbraň v svojej presnej ruke. Vedela, že môže cieľ presne trafiť na dvadsať metrov. Toto bolo takmer dva krát viac. Ale trafila. Tri krát... a neuveriteľne presne. Ozval sa výkrik a nevedela či to kričí Corsey alebo Eddie.

 Jej prvotný cieľ sa pomaly prehol cez zábradlie a podobne ako Richardovo telo prudko dopadol z výšky na zem.

 V Eddieho tvári videla mŕtvy výraz a v čele tri diery.

Tichou halou sa ozývalo cvakanie kohútika ako výsmešné tikanie hodiniek života. Pomaly sa postavila a vytrhla Alex svoju zbraň, ktorú márne mačkala. Alex sa na ňu pozrela s nenávisťou.

 „Zabila si mi brata.“ Zašepkala Alex.

 „Ja nie, zabil sa sám. Keď sa snažil zabiť on teba. Začni konečne premýšľať, slečinka.“ Odvetila tvrdo Lee. Alex mala pocit, že ju chce dokonca prefackať. „Teraz ťa odtiaľto dostanem, chceš či nechceš.“ podišla k jednému z tiel na podlahe.

 Alex ani nemusela dostať facku ako videla na jej tvári. Alex si pripadala, ako keby ju niekto skutočne prefackoval. Prefackal ju život. Precitla úplne.

 Lee chvíľu na jedno z tiel pozerala a potom si k nemu kľakla. Alex videla ako si rukou zahaľuje pravý bok pod dlhým kabátom.

 „Zasraný bastard.“ Lee zavrela Eddieho oči jednoduchým pohybom. „Stiahol so sebou aj osemnásť ročného chalana, ktorý bol prvý krát na misii. Vedela som, že mám chodiť vždy sama. Škoda len, že sa nechal uplatiť. Eddie mal pravdu, ja som však pozrela do očí Mousovi.“ Zdvihla sa a siahla na svoje ucho. „Overenie Phee 1597. Krysa je mŕtva, ale stiahla so sebou zamestnávateľa. Operátor je tiež krysa. Zatknite ho.“

 Alex na ňu vyjavene hľadela.

 „To celé bola pasca?“ spýtala sa neveriacky.

 „Na krysu v systéme a na Shadows.“ Odvetila Lee. Počúvala hlas v slúchadle. „Ted, potrebujem sa odtiaľto dostať. Je tu veľa policajtov a určite tu bude ešte niekto od nich, pochybujem že boli len štyria.“ Tiché mlčanie a prikývnutie Alex sledovala úplne bez hlasu. „Dobre, bude tu treba niekoho kto to tu poupratuje. Štyria sú na dvadsiatom a dvaja v novom krídle. Kompletná deratizácia. Uhm, cieľ?“ Lee ostala na okamih ticho a venovala krátky pohľad Alex. „Cieľ je kód 138.“ Lee prikývla posledný krát a pozrela na Alex. „Už si sa prebrala?“

 Tá len na ňu chvíľku nemo zízala. Unavene pohla hlavou v súhlase.

 „Dostaneš nás odtiaľto?“ spýtala sa a chytila sa Leeinej ruky. Zdvihla ju na nohy. Kráčali k dverám označených nápisom Východ.

 Lee sa zamračila a pritlačila si pravačku pevnejšie k boku.

 „Vždy pracujem sama. Eddie pripravil peknú pascu. Neraz som bola vo veľkých problémoch.“ Zmĺkla. „Ale s tebou lietam fakt vo veľkých sračkách. Niekoľko rokov ma nikto nezranil.“

 „Čo tým chc...“ Alex nedopovedala, keď sa jej nad hlavou prehnala zlostná dávka guliek.

 Lee ju strhla k sebe a spoločne ich telá ukryla za meter širokým stĺpom. Do neho sa okamžite zaryli guľky.

 Lee spod kabáta vytiahľa ľavačkou nejaký predmet a hodila ho smerom kde počula výstrely. Prázdne priestranstvo začal zahaľovať štipľavý dym. Alex v pozadí začula kašeľ.

 Lee sa rozbehla a Alex tlačila pred sebou. Keď sa ocitli pri dverách tak s ňou takmer vyvalila dvere, ktorými pôvodne chceli prejsť. Ocitli sa na prázdnom schodisku.

 „Dve poschodia dole a potom chodba napravo.“ Lee ju chytila za bradu aby si bola istá či ju počúva. „Rozumieš? Dve dole a chodba napravo.“

 „Ale čo ty?“ Alex pohliadla na schody pred sebou.

 „Ak zomriem ja, tak zomrieš aj ty, Alex.“ Lee ju tvrdo a krátko obrátila k sebe. „Dvoje dvere, dobehni na koniec chodby a rátaj do tristo, proste rátaj päť minút.“ Lee jej podala svoju tašku, do ktorej hodila parochňu. „Narátaš do tristo, a nech sa deje čo len chce, zdrhneš. Rozumieš?“

 „Nemôžem ťa tu nechať.“ Odvetila Alex.

 „Ak neprídem, tak vybehni dverami,“ Lee sa skrčila, keď sa za ňou ozvali výstrely. „budú otvorené. Nájdi auto s touto značkou a uteč. Na nič sa neobzeraj.“ Lee jej ukázala monitor padu. Alex ju však nevnímala. Lee jej tvrdo zovrela tvár. „Zopakuj mi to číslo auta.“ Alex pozrela na pad a potom do bledej a zamračenej Leeinej tváre. Zopakovala číslo na pade. „V prednom nárazníku pred spoluvodičom nájdeš kľúče. A teraz bež.“

 „Dobre.“ Alex ani nevedela ako sa postavila a začala utekať dole schodmi. Keď sa obzrela uvidela ako Lee spoza chrbtu vyberá nejakú zbraň, oveľa väčšiu ako boli pištole. Pohliadla na schody pod sebou a začula nové výstrely. Bola to salva, prerušovaná tichom. Mala chuť si zakryť uši, pretože sa po schodisku ten zvuk na ňu znášal ako keby ho niekto prehnal zosilovačom.

27.

 Rátala poschodia. Prvé, druhé... takmer vykročila na tretie, keď si spomenula na Leeine slová. Prudko sa otočila do chodby vpravo. Chodba jej pripadala dlhá ako z nočných mor, keď bežíte a nieto konca. Videla, že chodba nie je vlastne priama. Bola pod starým múzeom, v podzemí plnom prepletených sústavou križovatiek. Upriamila pozornosť na to ísť stále rovno. Uvedomila si, že streľba nad ňou, alebo za ňou stíchla.

 Nevedela či je to dobre alebo zle.

 Správnosť smeru, ktorým beží zistila až keď sa pred ňou objavili druhé dvere. Vyzerali ako pancierové. Zastavila sa. Nad rámom dverí bol nápis Východ – západné parkovisko. Zaváhala, či sa má rovno k tým dverám vrhnúť, alebo čakať, ako ju požiadala Lee.

 Nakoniec sa oprela o stenu vedľa dverí. Do výklenku kde nesvietilo svetlo. Začala rátať.

 Tristo sekúnd jej pripadalo krátkych, aj keď vedela, že ich ráta pomalšie... alebo nie?

 Pozrela na dvere a odhodlala sa. Siahla na kľučku a čakala, že budú zavreté. Neboli. Ako keby dostala päsťou, keď ju ovial nočný chladný vzduch. Bola vonku na parkovisku. Rozbehla sa k prvému autu, ktoré videla. Hlavou jej prebiehalo číslo ktoré mala hľadať. Musela prejsť takmer celé parkovisko, a keď ho uvidela tak sa zastavila. Pomyslela si, že nenápadnejšie únikové auto by bola dodávka nastriekaná na ružovo s obrovským žltým nápisom Greenpeace.

 Posadila sa za volant obrovského tereniaku a úľavou vydýchla. Malo manuálnu prevodovku, s akou sa učila šoférovať.

 Keď siahla na radiacu páku, tak si spomenula na dotyk... dotyk Leeiných pier. Narovnala spätné zrkadielko a na okamih zahliadla svoju tvár... pomyslela si, že to čo chce urobiť je šialené.

 Zaradila rýchlosť a zošliapla prudko plyn.

28.

 Lee šla pomaly chodbou a zízala na jej koniec. Hľadala tie blbé dvere, ktorými pôvodne prišla. Odhodila automat, ktorým sňala minimálne ďalších troch zo Shadows. V duchu sa zasmiala, pretože odhodila aj dôkaz. O jej existencii. Vždy sa snažila pracovať s čistými vecami, ktoré nemali minulosť, ktoré nemali evidenciu... alebo boli proste stratené. Ale nikdy to nemohla vedieť úplne na sto percent. Vždy bola ako duch... teraz nie.

 Vedenie druhého súdu by malo zo mňa radosť. Pomyslela si kyslo.Vraj  najlepšia a teraz čakáš, aký idiot ťa zostrelí zo zadu. Silne si kusla do jazyku a tá nová bolesť ju donútila postaviť sa rovno.

 Videla v šialene veľkej diaľke dvere vedúce do ďalšej sekcie.

 Lee zavrela oči a snažila sa sústrediť. Dala pokyn aby ju nekontaktovali z centrály. Takže ani nemohla žiadať o nové auto. Odstrihla vedenie tým, že Alex dala tašku aj s laptopom, v ktorom bola hlavná vysielačka... takže ak by dokázala ujsť pár stoviek metrov možno by sa dostala na cestu, kde by ju niekto našiel. Vytiahla ľavačkou z púzdra zbraň. Nesmel ju nikto nájsť, aspoň nie živú.

 Začula za sebou tiché kroky. Tichučké našľapovanie niekoho, kto ju sledoval. Sústredila všetky svoje zmysly na to a zrazu ucítila ako jej niekto kladie ruku na plece.

 Obrátila tvár a uvidela Alex v dverách vedúcich do ďalšej časti katakomb. Jej zmysly sa vyhrotili a do žíl sa napumpoval zbytok adrenalínu. Vedela, že niekto za nimi ide, tak sa obrátila naspäť.

29.

 „Nie!“ Lee vykríkla a Alex zaregistrovala, ako skočila pred ňu. Zahliadla jej rameno a ruku, ktorá ju odhodila dozadu. Tvrdo narazila na múr za sebou a to jej vyrazilo dych. Nasledovali dva výstrely, ktoré zneli v úzkej chodbe ako salva z dela. Potom len tiché šťuknutia. Neskôr vedela, že to boli len desatiny sekundy, ale v tej chvíli to boli minúty.

 Alex zúfalo lapala dych. Keď ho konečne nabrala – rozhliadla sa. Videla ako sa Lee opiera o stenu a v pozadí zahliadla niekoho v policajnej uniforme ležiaceho na dlážke.

 „Ani sa nepohni!“ Alex si najskôr myslela, že Leein rozkaz patrí jej. Keď však videla ako sa Lee pomaly približuje k ležiacej postave, tak pochopila, že nie. A navyše... Lee mala zapnutý modulátor, a chodbou sa rozliehal jej zmenený hlas. Pomaly sa postavila a sledovala ako Lee mieri policajtovi na hlavu. „Kde si zabudol to Polícia, stáť inak strelím? Strieľal si na neozbrojeného civila ty kretén.“

 „Nie.“ Alex to vydýchla veľmi ticho a Lee sa otočila. Ukázala jej aby mlčala.

 „Mala v ruke zbraň.“ Lee si ležiaceho muža obzrela. Odkopla zbraň, ktorú mal stále na dosah ruky.

 „Zbraň? V mojich rukách bola zbraň a ty si strieľal na ňu, idiot. Mala v ruke tašku.“ Leein hlas znel riadne nasrane a Alex tušila, že čoskoro Lee dôjde trpezlivosť.

 Mýlila sa.

 „Vytiahni mu vysielačku a odznak.“ Ďalší náznak aby bola ticho. Alex tak urobila. Vysielačka bola plná krvi, ale podľa rečí z nej bola stále funkčná. Podala ju Lee. Tá však zavrtela hlavou a ukázala na odznak.

 „Do riti. “ Lee zanadávala. „20 rokov. Za chvíľu začnú do ulíc posielať deti.“ Prehliadala si odznak veľmi podrobne. Zboku pozrela na mladíkovu tvár. Odhodila odznak tak aby muž naň mohol dočiahnuť. „Je pravý. Koho máš za parťáka, chlapče?“ spýtala sa znenazdania Lee.

 „Johna Oconnora.“

 „Ako vyzerá?“ Lee sa pýtala ďalej.

 „Malý blondiak,“ chlapec sípal a Alex vedela, že má prestrelené pľúca. „svalnatý, rád hrá šípky.“

 „Už si ho prestrieľal?“ Alex nechápala o čo tu ide. Ale videla dieru v Leeinom oblečení na ramene... skočila do tej strely...

 „Nie,“ policajt sa sípavo zasmial. „toho nikto neprestriela.“

 „Dostal si to do pľúc a do ramena.“ Lee konštatovala. „Ak môžeš tak si tú ranu na hrudi riadne pritlač.“

  Alex len nemo sledovala ako sa muž mierne nadvihol a rukou si siahol niekam na hrudi.

 „Zapamätaj si – nikdy sa nevzďaluj od parťáka a od ostatných.“ Lee sklonila zbraň.

 Lee sa na ňu ohliadla a nemo jej pokynula aby zas prišla bližšie. Alex zaťala zuby, znovu zazrela ranu na Leeinom ramene. V duchu si už prerátala, že keby tomu policajtovi Lee neskočila do rany tak je mŕtva. Lee bola o dosť vyššia, a tá guľka by Alex prestrelila hlavu.

 „Vysielačku.“

 Alex jej ju podala a videla ako sa  Lee sústredí. Na okamžik zavrela oči.  

 „Volám centrálu.“ Lee namáhavo komunikovala.

 „Tu centrála, čakáme na hlásenie.“ Ozvalo sa chľaplavo z vysielačky.

 „Streľba, zranený policajt. Strelné poranenie hrudníku. Je v chodbe, ktorá končí na západnom parkovisku múzea. Agresor však môže byť stále prítomný. Žiadame o posily a sanitku.“ Lee sa zhostila svojej role skvele. „Rozumiete centrála?“

 „Posielame záchranku a posily k západnému vchodu múzea. Identifikujte sa.“ Žena v centrále bola nervózna – to spoznala aj Alex. Bez slov sledovala ako Lee odhadzuje vysielačku k stene.

 „Na to zabudni.“ Lee sa pohla smerom k východu z tých pekelných tunelov.

 „Vy ste policajt?“ zaznelo slabo od ležiaceho muža. Lee sa na okamžik zastavila. Alex vedela presne o čom hovoril. Leeina komunikácia s policajnou centrálou bola viac než profesionálna. Pohliadla na ňu.

 „Inak by si bol mŕtvy.“ zašepkala Lee a znovu vykročila.

30.

 Alex ju ticho podporovala. Videla ako jej steká krv na pravej paži.

 Prešli mnoho metrov po šialene dlhom tuneli. Ležiaci policajt bol len minulosťou za ich chrbtami. Alex sa snažila Lee podpierať. Ale tá zrazu klesla k zemi.

 „Nedokážem to.“ Bol to len tichý vzdych. Alex si na chvíľu myslela, že len sníva. Ale nebol to sen. Lee to vzdávala. Bezvládne kľačiac na kolenách sa len zúfalo ľavačkou držala zeme.

 „Ale dokážeš, je to len strela do ramena.“ Alex odmietala prehru.

 „Nie je jediná. Eddie nebol až taký amatér. On chcel dostať hlavne mňa.“ Lee spustila svoju pravačku, ktorou si pridŕžala dlhý kabát. Odhalila tak ranu vysoko na boku, ktorú doteraz úspešne ukrývala. Alex si myslela, že sa len podpiera, ale Lee skrývala tak dobre zranenie, že ju to na okamžik zaskočilo. Rana bola obrovská. To prvé Alex napadlo.

 „Budeš ma tu musieť nechať,“ Leein hlas bol tichý, ale rázny „našla si to auto?“ Alex prikývla. „Zober so sebou tašku a uteč. Možno budeš mať šťastie. Keď sa vrátiš domov tak...“ Lee vydala tichý, bolestný ston. „tak vymeň ochranku. Vymeň všetkých, okrem Jasona.“ Alex cítila ako sa jej žilami rozbieha adrenalín a zlosť.

 „Nie.“ Odpovedala.

 „Alex, vypadni odtiaľto. A hneď.“ Lee na ňu so zeme vzhliadla zlostným pohľadom, ktorý znamenal príkaz. Ledva však hovorila. Tvár mala stiahnutú snahou zakryť bolesť. Z úst jej vypadlo pár kvapiek krvi. „Vypadni.“ Ohnala sa po Alex, ale ani k nej nedosiahla. Takmer spadla, keby k nej Alex nepriskočila a nepodržala ju.

 „Povedala som nie. Nenechám ťa tu a bez kecov. Vstaň!“ Alexin hlas bol rozkazom, nie požiadavkou.

 „Nemôžem, hovorím ti vypadni, kým môžeš. Nesrandujem.“ Lee to vzdávala.

 „Okamžite vstaň, Lee.“ Pevnosť vlastného hlasu Alex prekvapila. „Ja si tiež nerobím srandu. Nevrátila som sa len tak pre niečo. Vrátila som sa pre teba.“ Bol to hlas tej ženy, ktorá prekonala všetko v svojom živote. Videla, cítila, chcela... a teraz to všetko sústredila na jednu vec.

 Alex chytila Lee za nezranené rameno a s všetkou silou, ktorú mala, jej pomohla vstať. Lee sa postavila na nohy, ktoré jej pripadali ako zo želatíny. Pohľad mala rozostrený, ale Alex videla, že sa na ňu pozrela s obrovskou dávkou prekvapenia a rešpektu. Strhla z jej krku šálu.

 „Drž.“ Alex nejak vedela, že to bude bolieť. Obviazala Lee šálou. Videla, že rana prešla. Pomyslela si na chvíľku na Eddieho a na jeho blbé titánové guľky. Odtrhla rukávy svojich šiat a priložila ich k ranám Lee. Zatiahla. Lee stála a zatínajúc zuby zasyčala.

 „Vraz mi ju.“ Alex sa nechápavo pozrela na Lee. Tá sa malátne opierala o stenu. „Vraz mi facku inak omdliem.“

 Alex na pár sekúnd váhala, potom však jej ruka vystrelila. Vlepila Lee tak hlasnú facku, že to muselo počuť celé mesto. Videla však ako sa Lee prebrala. Jej zrak bol jasnejší a priamejší.

 „Toto som teraz potrebovala.“ Lee sa vzpriamila. „Ideme.“

 Došli až k východu, Leein krok bol neustále pomalší.

 Lee jej chcela znovu ukázať na pade značku auta. Keď sa však pozrela pred seba uvidela, že hľadané auto parkuje len meter od vchodu. Prekvapene pozrela na Alex.

 „Nie.“ Zaprotestovala Lee, keď sa ju snažila vtiahnuť do auta. „Nie, lekárničku.“ Keď ju Alex vylovila z kufru auta tak Lee zas pokrútila hlavou. „Neošetruj ma, len vyber tú termo prikrývku a polož ju na sedadlo. Nechcem zasviniť celé auto.“

 „Vykrvácaš a staráš sa či nezaserieš auto?“ Alex zlostne rozložila prikrývku na sedadlo spolujazdca a s všetkou námahou sa jej tam podarilo Lee usadiť.

 „Moja identita.“ Zastonala Lee.

 „Utajená až tak, že aby si nikdy neexistovala.“ Lee jej chcela niečo povedať, ale Alex jej radšej vmietla do tváre otázku. „Čo teraz?“

 „Šoféruj kľudne, žiadne blbosti.“ Lee vytiahla z batohu laptop, ktorý našla pri nohách. „Snáď nájdem niekoho kto pomôže.“

 Alex poslúchla, šoférovanie sa jej dostávalo do rúk celkom slušnou rýchlosťou. Pomaly vyšla z parkoviska a zamierila do stredu mesta. Po pár minútach minula protiidúcu sanitku, ktorá sa s hlasnými sirénami rútila stredom cesty.

  „Zastav.“ Leein hlas bol čoraz tichší. Alex videla, že aj jej pohľad je čoraz viac mimo. Ale zastavila. Videla ako prehľadáva  rukou kabát.

 „Čo hľadáš?“ odstrčila Leeine ruky a začala prehmatávať vrecká.

 „Púzdro s okuliarmi.“ Odvetila ticho Lee „Nevidím na tú posranú obrazovku.“

 Alex vytiahla konečne z kabátu hľadané púzdro. Než ho však otvorila, videla v ňom zavŕtanú guľku. Otvorila ho a na zem sa vysypala spŕška skla.

 „Kurva...“ Lee na okamih zaklonila hlavu. „Musíš to napísať za mňa.“ Alex prekvapene sledovala ako jej Lee podávala laptop. Lee si predtým pridržiavala ľavačkou ranu v ramene a tak na laptope zanechávala krvavé kresby. Alex sa to snažila ignorovať a pohliadla na obrazovku, kde bolo otvorené okno nejakého pre ňu neznámeho komunikátoru.

 „Čo tam mám napísať?“

 „Máš poňatie kde sme?“ spýtala sa Lee a snažila sa identifikovať ulicu. Strácala poňatie reality spoločne so stratou krvi.

 „Victory Avenue.“ Alex pohliadla na GPS.

 „Dobre. Robila si už niekedy na počítači nie?“

 „Jasne, čo mám robiť.“

 „Vidíš tam dvadsať dva okien, v pravo hore je číslo s kódom.“

 „11 22 17 a 01.“

 „Do prvého poľa s označením Voľný napíš.“ Lee sa rozkašľala a jemnými kvapkami krvi poznačila predné sklo. „Primárny balíček poškodený, nevyhnutná oprava.“

 „Hotovo.“

 „Teraz pretiahni text do okna 11 a stlač Zakódovať, potom z toho okna presuň text do 22 a znovu zakódovať, zase...“

 „Rozumiem, hlavne hovor čo najmenej.“ Alex bleskovo robila to čo jej Lee povedala. Bála sa a prsty sa jej šmýkali po zakrvavenom touchpade, že pár krát klikla vedľa. Musela kúskom šatov utrieť touchpad aby ho mohla poriadne ovládať. Uvidela, že text sa v prvom okne zmenil na španielčinu, v ďalšom na zmäť nezmyselných čísiel, v predposlednom na nemčinu a konečne v poslednom na francúžtinu. Pôvodne krátky text sa zmenil na dlhý list, písaný nejakou Alice pre svoju babičku.

 „Hotovo, teraz čo?“

 „V poslednom okne hore do riadku vlož našu adresu a dole text ktorý ti to vyhodilo. Daj odoslať a čakaj.“ Alex to urobila a zamračene sledovala písmená na obrazovke. Odpoveď stále neprichádzala.

 „Netrvá to nejak dlho?“ rozhodla sa vystúpiť z auta. Stáli na neosvetlenom odpočívadle, ktoré bolo kryté nízkymi kríkmi vedľa hlavnej ulice. Začala čo najlepšie Lee ošetrovať a vždy odstrčila jej ruky, keď sa jej v tom snažila zabrániť. „Nechytaj si to.“ Zavrčala zlostne, keď jej Lee znovu chytila ruky.

 „Tvrdohlavá ženská.“ Zašepkala Lee a Alex vedela, že nemá ďaleko od upadnutia do mdlôb.

 Jej kostým postihli značné straty, pretože väčšinu z rukávov a sukne použila ako obväzy. Lekárničku zlikvidovala úplne. Leeine rany boli veľmi vážne. Skonštatovala, že viac urobiť nemôže a posadila sa späť za volant. Pozrúc na monitor počítača si všimla, že neubehlo ani päť minút. Konečne sa na monitore objavil nápis Nová správa. Zamračene si ju prehliadla.

 „Nechápem tomu.“ Pozrela sa na Lee, ktorá však evidentne omdlela. Alex sa rozhodla k razantnému činu a strelila jej ďalšiu facku. Lee sa malátne prebudila.  

 „Čo to znamená?“ spýtala sa a prečítala jej správu.

 „Je tam dátum a čas prijatia?“ Odpovedala Lee po dlhšom rozmýšľaní.

 „Áno.“

 „To je kód akým to rozkóduješ, tak ako predtým.“ Lee si vyčerpane utrela ústa od krvi a hľadela na ruku ako keby nebola jej vlastná. „Dostaneš meno križovatky. Zastav tam a čakaj na auto. To bude signalizovať svetlami. Zopakuj ten signál, ale obrátene, teda odzadu. Ak rozsvieti na okamih diaľkové tak je to správne. Potom ho sleduj.“ Lee sa snažila viac posadiť, ale jej tvár skrivil bolestný úškľab. „Ak by to trvalo dlhšie ako pätnásť minút tak ho opusť. To by bola pasca.. Človeku, ktorý príde vyplať peniaze z tašky, koľko si povie.“

 „Ale čo ak to bude pasca?“

 „Potom choď na Parker Street.“ Lee sa ticho zasmiala. „Na mojom prívesku je moja k...“ nedokončila.

 „Čo?“ Alex sa na ňu s úžasom pozrela. „Tam je ...“ nedopovedala. Vedela čo je na Parker Street. Lee zas omdlela. Snažila sa ju zas zobudiť, vedela, že upadnutie do šoku ju môže zabiť. Jej myšlienky však stále krúžili okolo faktu,  že na Parker Street bol najväčší cintorín v meste. Udrela ju tak tvrdo, že videla na jej tvári odznak svojej vlastnej dlane. Alex zaťala zuby a prsty do volantu. Divoko dupla na plyn a zacítila v nose pach spálených pneumatík.

 Zamierila do odľahlejšej časti mesta, na udanú adresu. Ďakovala niekomu neznámemu za prozreteľnosť a namontovanie  navigácie do tej hory kovu, ktorú riadila.

31.

 Po takmer dvadsiatich minútach zaparkovala na rohu ulíc, ktoré našla v správe. Zúfalo sledovala okolie, nikde nikto. Lee upadla do bezvedomia a už si myslela, že ju bude musieť odviesť do nemocnice, keď sa zjavilo auto – tmavý sedan, ktorý zaparkoval cez ulicu oproti nej.

 Zastavil a vypol svetlá. Alex už nedúfala. Zrazu sa na aute svetlá rozblikali. Zatvorila oči a snažila si to predstaviť spätne. Zatiahla za páku svetiel. Prestrašene čakala čo sa bude diať. Auto konečne rozsvietilo na mžik diaľkové. Alex sa neuveriteľne uľavilo.

 Zaradila prvú rýchlosť a urobila presne to čo chcela Lee. Netrvalo to ani päť minút, keď sa dostali na malý dvor a zamierili do garáže. Sedan zaparkoval a z auta vybehol chlapík zúrivo ukazujúci aby ten tank zaparkovala vedľa neho. Garážové dvere sa okamžite začali zatvárať. Vyskočila z auta krátko si ho prehliadla. Malý muž s mierne prešedivenými tmavými vlasmi, ktoré mal rozstrapatené. Na nose mu trpezlivo sedeli okuliare. Keď ju však uvidel, tak pár krokov ustúpil a podvedome si posunul okuliare.

 „Čo má toto znamenať?“ Zvolal nahnevane a Alex videla, že siaha do vrecka.

 „Ja nie som Phoenix.“ Zrevala na neho a prudko trhla dvermi na spolujazdcovej strane. „Ona je.“

 Chlapík sa okamžite zarazil. Alex uvidela, že v ruke drží mobil.

 „Tak moment, Phoenix je predsa chlap. Čo mi to tu podsúvate, madam?“ znovu si posunul okuliare na nose.

 „Verte mi, že je to ten človek ktorého čakáte. Všetci ju považujú za muža. Nebyť mňa tak vám nenapíše ani tú blbú správu. Tak pomôžete jej, alebo nie?!“ zrevala na neho až sa sama mykla pri zvuku vlastného hlasu.

 Chlap sa konečne pohol a od dverí zobral nosidlá na kolečkách. S Alexinou pomocou preložili Lee na nosidlá a pretlačili dverami. Alex ostala zaskočená. Budova z vonku vyzerala ako starý otrieskaný barak, ale vnútri sa ukrývala slušne vybavená klinika.

 „Sem,“ prikázal chlapík a spoločne ju preložili na operačný stôl. „pomôžte mi, navlečte si rukavice.“ Neznámy jej hodil balíček rukavíc. Sám si medzitým umýval ruky. Alex urobila ako chcel. Bola trochu rada, že sa zbavila krvi na svojich rukách.

 „Budeme to musieť urobiť v trochu bojových podmienkach, nečakal som, že je na tom až tak bledo.“ podal jej tampóny a prikázal aby pritlačila ranu na ramene. Tá bola síce dosť veľká, ale guľka pôsobila tiež ako tampón. Napojil Lee na kontrolné prístroje a Alex sa zľakla pri pohľade, keď uvidela ako pomaly jej bije srdce. 50 ... 60.. 40...

 Sledovala ako jej nasadil kyslík a pritiahol k operačnému stolu stolík s nástrojmi.

 „Ako vás mám volať?“ spýtal sa jej zrazu chlap. Na okamžik ostala na neho prekvapene mrkať.

 „Alex.“

 „Ok, Alex, ja som Mike. Tlačte na tú ranu, ja sa musím pozrieť na to zranenie na boku.“ Nožnicami rozstrihol na Lee oblečenie a odkryl ďalšiu vrstvu skrvaveného prádla. Keď ho hodil na zem, tak počula ako ťažké je.

 Plné krvi a aj zásobníkov.

 Alex pritlačila ešte pevnejšie ranu, a keď Lee bolestne zastonala, vystrašene cukla.

 „Nie,“ okríkol ju Mike „nebojte sa pritlačiť. Stratila mnoho krvi.“

 „Nedáte jej niečo?“ Spýtala sa Alex a napriek bolestnému stonaniu Lee ešte pritlačila.

 „Len základné lieky, viac by ju mohlo zabiť.“ Sledovala ako skúma ranu na boku. „Kašľala krv?“

 „Áno.“

 „Vyzerá to ako čistý priestrel. Síce to zasiahlo pľúca, ale druhé stále plnia svoju funkciu, to je dobre.“ Okamih prehliadal ranu. „Čo to ten magor používal za guľky?“ Vykríkol zrazu. Alex videla že sa márne snaží rozstrihnúť jednu z vrstiev Leeinho oblečenia. Odhalil čierne oblečenie, tesne obopnuté okolo zraneného tela. Alex na to hľadela vyjavene. „To je nepriestrelná vesta, ak si dobre pamätám, tak najnovšia.  Ježiškove husličky, čím po nej strieľali, že to dokázalo prestreliť?“ Mike prudko strhával suché zipsy na veste, ktorú nedokázal odstrihnúť. Krv sa pod odhalení začala z rany rinúť takmer prúdom. Siahol do rany a prúd sa začal mierniť. Opatrne začal zranenie ošetrovať. Jeho ruky sa ponorili do Leeinej hrude. Bral z pracovného stola nástroje bez toho aby jej hovoril čo chce. Pracoval dlho ale dôkladne.

 Malou trubičkou vofúkol do zranených plúc vzduch a začal pracovať usilovne na ošetrení. Vsadil drenáž, to aspoň Alex rozoznala z malej praxe v nemocnici. Ostatné už nevedela.

 Alex musela uznať, že aj keď robil malé stehy tak mu to dlho netrvalo.

 „Titánové strely. Tým po nej strieľali.“ Povedala ticho a videla ako Mike na ňu pozrel. Bol to pohľad človeka, ktorého niečo napadlo.

 „Čo sa deje?“ spýtala sa Alex a tvrdo držala tampón na Leeinom ramene.

 „Len dúfam, že ten idiot nepoužil špinavé guľky.“ Riekol a obzrel si Leeino telo. „Je ešte okrem toho ramena, niekde zranená?“

 „Na nohe, myslím, že na pravej – krívala než spadla.“ Odvetila Alex. „Ako to myslíte špinavé guľky?“

 „Zabijaci, ak nemôžu, alebo nevedia na isto zničiť cieľ, tak použijú titánové špinavé guľky. Tie prestrelia takmer všetko. Možno nezabijú, ale ak aspoň škrabnú, tak do cieľa zanesú nákazu. Ale aj tak tá vesta odklonila strelu, inak by bolo po nej. Do riti.“ Zanadával Mike, keď sa Lee začala nepokojne vrtieť. Podobne ako vrch oblečenia skončil aj spodok. Alex uvidela ranu na pravom lýtku tesne pod kolenom. „To je len škrabanec.“ Urobil s ranou krátky proces.

 V tej chvíli Lee skolabovala. Na prístrojoch sa objavil na chvíľku tep 180 a hneď na to rovná čiara.

 „Kurva,“ Mike preskočil na ľavú stranu a začal s masážou srdca. „neviete akú má skupinu?“ spýtal sa Alex zadychčane a sledoval monitor. Srdce stále nenaskakovalo. Alex cítila ako sa jej do očí tlačia slzy.

 „Nemám tušenia.“ Potom si však spomenula čo jej povedala Lee. „Prívesok, malo by to byť na ňom.“ Alex len počúvala svoje inštinkty. Mike jej podal dýchací vak a nakázal aby Lee dodávala kyslík, keď jej povie.

 Sledovala ako Lee masíruje srdce, ktorému sa však nejak nechcelo. Stlačila vak len čo jej nakázal. Alex to pripadalo ako dni. Mike odskočil a vzal do rúk defibrilátor. „Odstúpte.“ Zavelil a priložil prístroj k Leeinej hrudi. Ozvalo sa zapípanie a Leeine telo sebou prudko trhlo. Mike pozrel na monitor. Stále rovná čiara. „Znovu.“ Ďalšie trhnutie tela donútilo Alex k plaču. Priložila jej znovu kyslíkovú masku k tvári.

 „Zostaň so mnou, prosím, nechcem tu ostať bez teba.“ Zašepkala nad bledou tvárou Lee, ktorej oči boli privreté ako keby len spala. Z Alexiných očí vytiekla slza a dopadla na masku, cez ktorú vháňala Lee vzduch do pľúc.

 Alex to vnímala všetko, ako vo sne. Sledovala, ako slza steká pomaly po maske, zastavuje sa na jej ohybe, kde nabrala znovu tvar kvapky a dopadla na Leeine líce.

 Lee sa prudko chrapľavo nadýchla.

 „Konečne.“ povedal Mike, a Alex sebou trhla. Pozrela na monitor, kde uvidela, ako sa ukázala jedna vlnka a potom ďalšia. Tentokrát však srdce nabehlo priam zúrivou rýchlosťou, ako sa snažilo pumpovať do tela zbytok krvi. Alex mala chuť vydýchnuť úľavou. Trpezlivo začala vháňať do Leeiných pľúc vzduch, aj keď sa musela ovládnuť ten vak mačkať stále.

 Mike odložil prístroj a nahol sa nad Lee aby prezrel prívesok. Videla ako pokrútil hlavou.

 „AB- , najvzácnejšia krv na svete. Nemám tu žiadnu negatívnu. Do pekla. Na takúto stratu mi roztoky nebudú stačiť. Môže prežiť, ale bez krvi nie.“ Tresol do stola.

 Alex si myslela, či je to niečo ako zázrak, alebo proste náhoda. Nechcela nad tým premýšľať – nebol na to čas a tak povedala:

 „Ja mám AB-.“ Uvidela ako na ňu Mike neveriacky pozrel.

 „Robíte si srandu?“

 „Ak máte čas na testovanie, tak prosím.“ Uvoľnila ľavou rukou tampón a natiahla ju vnútorným lakťom hore. „Pravidelne chodím na prehliadky.“ To že nemala niekoľko rokov styk si radšej nechala pre seba.

 „Kedy máte...“ Mike očervenel. Alex vedela na čo sa jej chce spýtať. Svoje dni ukončila tesne predtým, než ju Lee uniesla. V duchu rýchlo počítala.

 „Tak o týždeň až desať dní.“

 Mike len prikývol a začal skúmať police okolo. Keď konečne našiel čo chcel, začula od neho len radostné zamrmlanie. Vytiahol nejaký väčší prístroj, z ktorého trčali trubičky. Chvíľu sa okolo neho motal, a neustále sledoval monitor.

 „Urobíme to takto. Ja napichnem najskôr vás a potom ju. Potom pustíte tampón a ľahnete si na tie nosidlá. Budem musieť krv trochu nariediť, ale dúfam, že to tú stratu vyrovná.“

 „Dobre.“ Alex vôbec neprotestovala, ak sa mohla Lee nejak zavďačiť tak aspoň takto. Mike jej vydenzifikoval ruku, nasadil škrtidlo a zapichol ihlu. Alex trochu omámene sledovala ako do tenkej trubičky vteká jej vlastná krv. Nevadil jej pohľad na krv, ale radšej odvrátila zrak. Rovnaký proces urobil Mike aj s Lee.

 „Pustite.“ Prikázal jej a Alex si ľahla na lôžko hneď vedľa stola. Pozorovala ako začína jej krv prúdiť do prístroja, kde sa miesi s nejakou inou zmesou. O chvíľku na to vtekala tekutina do Leeiných žíl. Nikdy nebola veriaca, ale teraz si neodpustila v duchu malú modlitbu, ale smerom k Lee – aby vydržala. Natiahla ruku a zovrela tú Leeinu. Kútikom oka zahliadla, že si toho Mike všimol, ale bolo jej to jedno. Srdce jej poskočilo, keď ucítila ako Lee jej zovretie slabo opätuje.

Trhla sebou keď začula ostrý kovový zvuk dopadnutia guľky do misky. Pozrela na Mikea, ktorý už ošetroval ranu na ramene.

 „Ako je na tom?“ spýtala sa, a zistila, že má malátny jazyk.

 „Lepšie,“ Mike pozrel na monitor. „Srdce bije pravidelnejšie. Guľku síce zastavila kosť, ale našťastie ju neroztrieštila. Bude to stačiť len zašiť. Nie som neurologický chirurg, zasiahlo to dosť nervov, takže ju to rameno možno bude časom trápiť. Hlavne ju treba stabilizovať.“ Sledovala jeho rýchle ruky s ihlou a následne s obväzom. Nakoniec Lee umyl a prikryl ju. Pozrel sa na prístroj, cez ktorý tiekla krv a prikývol.

 „Ešte chvíľu a bude to stačiť, vyzeráte síce zdravo, ale nechcem prekročiť príliš odber.“

 „Dajte jej koľko bude treba.“ Odpovedala Alex a Mike na ňu skúmavo pozrel.

 „Vy  dve spolu...?“ nedopovedal len ukázal na Alex a Lee. Alex sa chabo usmiala.

 „Ak počítate jeden bozk, tak áno.“ Pozrela na bledú Lee. „Zachránila mi tri krát život a pri tom poslednom skoro obetovala ten svoj.“

 Mike nič nepovedal, iba urobil hlavou gesto v štýle Chápem.

 Nastalo mŕtve ticho, ktoré prerušilo iba vybranie ihly z Alexinej žily. Počkal kým krv dotečie a odpojil aj Lee.

 „Lee,“ Začala Alex „teda ona, mi dala inštrukcie. Mám vás požiadať o bezpečný úkryt kým sa zotaví.“

 „Samozrejme, taký byt je vo vedľajšej budove. Práve kvôli takýmto prípadom. Odnesieme ju tam len čo sa vy trochu preberiete. Takéto chúlostivé prípady riešim sám, ale netušil som, že bude na tom až tak zle. Rád by som pri nej ostal, ale momentálne som v blbej situácii, sledujú ma kvôli inému prípadu a nechcem prestať pracovať pre druhý súd. Budete schopná ju ošetrovať?“

 „Ošetrovala som svoju chorú matku 3 roky. Nádor mozgu s následným ochrnutím, ale základné znalosti mám. Keď mi vysvetlíte strelné poranenia, tak myslím, že to zvládnem.“

 „Chvalabohu.“ Vzdychol vďačne Mike a niekam zmizol. Keď sa vrátil bol už vyzlečený z lekárskeho plášťa a v ruke držal nejaký veľký pohár s neidentifikovateľnou tekutinou tmavočervenej farby.

 „Toto je môj špeciálny koktail pre pacientov s vysokým odberom krvi. Vypite to bez ovoniavania a naraz. Inak sa asi povraciate.“ Alex sa pomaly posadila a aj tak sa jej zakrútila hlava. Nedôverčivo pozerala na pohár, ktorý už mala v ruke.

 „Čo to je?“

 „Nepýtajte sa a vypite to.“

 „Hmm.“ S obavami sa nadýchla a vyklopila celý pohár do seba. Aj tak cítila ako jej žalúdok protestuje proti tekutine divnej horko-sladkej chuti. Uvedomila si, že je hladná. Na večierku stihla uchlipnúť iba z pohára šampusu než nastalo peklo. Dopila a pomalými nádychmi a výdychmi ovládla žalúdok.

 „Veľmi dobre. Dám vám tak hodinu na pospanie, dlhšie nie. Nechcem aby mi tu našli ďalšieho postreleného pacienta. Potom ju premiestnime do bytu.“ Chcel odísť, ale Alex ho zastavila.

 „Doktor, v tej taške sú peniaze. Máte si zobrať toľko, koľko uvážite.“

 Mike sa otočil a pozrel na tašku pohodenú v kúte. Potom pozrel na Lee ticho ležiacu na lôžku. Hľadel na ňu viac než so záujmom. Skúmal ju. Podobne podrobne si prezrel Alex. Nakoniec pokrútil hlavou.

 „Nie, od nej peniaze nechcem.“

 „Prečo?“ chcela to vedieť, keď Lee stále o sebe hovorila ako o zabijakovi, tak nie je možné aby jej ľudia pomáhali – a ešte bez zaplatenia.

 „Asi pred tromi rokmi ma v ordinácii prekvapil postrelený. Napriek všetkému sa choval pomerne slušne. Ošetril som ho a ani neviem, prečo som to neohlásil. Keď odchádzal, tak mi na zdrap papiera napísal číslo. Poďakoval a dokonca sa mi ospravedlnil. Povedal, že ak budem potrebovať nejakú službu tak mám na to číslo zavolať. Ani neviem prečo som si to číslo odložil. O rok neskôr mi pri prepadnutí benzínky zabili sedemročného syna a manželku. Skurvený feťáci, ktorý potrebovali prachy na dávku.“ Alex videla ako sa mu lesknú oči. Zároveň sebou trhla, pretože si spomenula, že ona bola tiež taká. Možno zámožná, ale v tej dobe vedela ukradnúť čokoľvek aby zakryla, že je závislá. „Aj keď som polícii dal presné údaje o ich tvárach, dokonca sa volali pri prepade menami, tak sa nič nedialo. Pátrali po nich vyše rok. Maximálne zistili, že pláchli do Boxenu, nevedno vlastne kam, ale štátu ktorý zločincov nevydáva. Spomenul som si na to číslo. Rozhodol som sa, že to skúsim. Ozval sa mi záznamník, kde som nechal len jediné slovo ako heslo z toho papiera. Skontaktoval ma chlapík, ktorý si hovoril Xavier. Vypočul si môj príbeh a čo by som chcel. Povedal, že má človeka, ktorý by to vedel vybaviť. A dal mi na ňu kontakt.“ Pokrútil hlavou. „Stále nemôžem uveriť, že je to žena, pretože keď som jej volal tak...“

 „Hnusný elektronický mužský hlas.“ Prerušila ho nakrátko Alex. Mike prikývol.

 „No a teda... ona ich len za týždeň našla a poslala tých hajzlov do pekla.“ Mike si rýchlo utrel už stekajúce slzy. „Potom všetkom, keď som posielal peniaze na dohodnuté konto tak sa mi niekoľkokrát vrátili s odkazom – Platba odmietnutá - DS. Tak preto.“ Prikývol sám pre seba. „Priateľské služby sa neúčtujú. Niekto povie, že pomsta vás zahltí a zničí. Klamú, ani neviete ako sa mi po smrti tých bastardov uľavilo. Koľko ľudí mohli ešte potom zabiť? Preto som začal aj pracovať pre druhý súd. Niekedy potrebuje spravodlivosť pomôcť, postrčiť tým správnym smerom. Božie mlyny proste potrebujú zaviať správnym vetrom.“ Pozrel na nehybné telo na stole. „Ako ste ju nazvali?“

 „Lee.“ Odpovedala Alex, aj keď si nebola istá či to povedať.

 „Lee. Neutrálne aziatské meno.“ Zrejme zahliadol vo Alexiných očiach pochybnosť, lebo hneď dodal „Nemusíte sa báť, len čo odídete tak som nikoho nevidel, nikoho nepočul.“

 „Ďakujem.“

 „Musíte sa vyspať.“ Kývol ešte raz na ňu, stlmil svetlá v miestnosti a odišiel.

32.

O dve hodiny ju spoločne položili na posteľ. Ukázal jej aj celý byt, skromne zariadený, ale funkčný. Nachádzal sa na poschodí vedľajšieho domu, kde prízemie vyzeralo ako sídlo feťákov z nočnej mory.

 Z jednej steny vybral malý monitorovací prístroj. Pomohol Alex prezliecť Lee do čistého oblečenia, ktoré našla v taške. Bolo to len tielko a nohavice podobné teplákom. Aby mala dobrý prístup k zraneniam.

 Napokon napojil Lee na prístroj a ukázal ako funguje. Predviedol jej aj ako zaviesť novú infúziu, podávať lieky a ako ju ošetriť. Pre istotu jej niektoré body napísal na papier.

 „Zajtra v noci vám ešte donesiem potraviny. Dovtedy sú tu nejaké konzervy a sucháre. Pre ňu však musím zohnať niečo inšie. Ukryl som aj vaše auto a hlavne sa ho snažil čo najviac vyčistiť – aspoň vizuálne. Je na dobrom mieste, pozná ho len veľmi málo ľudí. Nebudem môcť sem moc často chodiť, zvonku je to opustená budova na zbúranie, ale s dobre zabezpečeným vchodom a izoláciou.“ Dokončil a odišiel. Alex za ním zabuchla dvere a prešla do spálne.

 Chvíľu pozorovala ticho dýchajúcu Lee, ktorá už mala v sebe napchané lieky. Odhodlala sa odkryť prikrývku aby sa pozrela na niečo čo zahliadla, keď ju doktor ošetroval.

 Tentokrát zase uvidela dve jazvy. Jednu na krku, ktorá vyzerala ako keby Lee niekto snažil podrezať. Snažil, pretože jazva bola len na spodnej časti pravej strany krku. Alex pochopila, prečo Lee stále nosila oblečenie s vysokým golierom. Sucho prehltla a odhalila Lee ešte o niečo viac. Na hrudi jej svietila ďalšia jazva. Nebola síce doktorka, ale okamžite spoznala, že je to rana od noža. Rana, ktorá len tesne musela minúť srdce. Opatrne prešla po jazve prstom a Lee sa nepokojne zavrtela. Mierne vystrašene ju prikryla. Aj tak jej hlavou prebiehalo, kde tie zranenia utŕžila.

 Keď sa oprela o posteľ zistila, že sama je takmer smrteľne unavená. Netušila, že bezvládne telo je také ťažké. Teda jej matka bola vďaka rakovine vyschnutá ako vetvička, ale Lee bola zdravá žena, ešte k tomu plná svalov a takmer o hlavu vyššia.

 Síce jej z toho nebolo tri krát dobre, ale musela ju na teraz nechať tak a sama sa poriadne vyspať. Pritiahla druhú posteľ k Leeinej, aby bola k nej blízko. Napadli ju Leeine armádne hodinky, pretože mala dostať ďalšiu injekciu za 6 hodín. A hlavne – musela na ňu dávať pozor aby sa moc nehýbala a nepotrhali sa jej stehy.

33.

 Alex zobudili hodinky zaručene. Chvíľu nechápala kde vlastne je, ale keď sa obrátila na posteli a uvidela Lee, tak bola okamžite hore a v obraze. Vstala a prekontrolovala zranenia, vstrekla jej ďalšie lieky. Trochu sa najedla a odhodlala sa prezrieť tašku, ktorú dovliekla so sebou. Zrejme tam má základné veci na prežitie, pretože ju Lee upozornila, aby na ňu dohliadla.

 Otvorila ju a prekvapene vykladala jej obsah. Našla 3 pasy na rôzne mená, keď si ich však prezrela vedela, že ani jedno meno Lee nepatrí. Opatrne vyložila aj dve pištole, ktoré tam sama vhodila a aj niekoľko zásobníkov, ktoré tam vložil Mike z Leeinho zničeného oblečenia. Pozerala na slušnú kopu peňazí, ktorú odhadla tak na dvadsať tisíc ognamských korún, laptop, a našla tam aj zbytok oblečenia. Nechápala ako sa to tam všetko mohlo zmestiť.

 Prezrela celý byt, kde však našla iba pár spomínaných konzerv, suchárov a na potešenie niekoľko kníh. Tie tam asi len niekto zabudol.

 Kto ich tam mohol zabudnúť radšej ani nechcela skúmať. Sieť druhého súdu jej pripadala veľmi rozsiahla. Nechcela to vedieť.

 Skontrolovala koľko je hodín. Doktor by mal prísť asi v dobe, keď preniesli Lee do postele, takže okolo pol noci. Rozhodla sa byť pár hodín hore, aby mohla Lee sledovať.

34.

 Zdriemla si, ale bola hore len čo začula tichý Leein vzdych. Okamžite sa prebrala a pozrela na ňu. Lee však len vydala pár nezrozumiteľných slov, obrátila hlavu na druhú stranu a spala pokojne ďalej. Alex sa ukľudnila. Pozrela na hodinky. Skoro polnoc. Napriek tomu, že prežila pár hodín v driemotách bola stále riadne unavená. Rozhodla sa vstať.

 Urobila rutinnú kontrolu infúzie a aj rán. Krvácali veľmi málo, alebo už vôbec. Ďakovala v duchu Mikeovi, že odviedol dobrú prácu. Čo ju však znepokojovalo bol fakt, že Lee bola strašne horúca. Utrela jej spotenú tvár a krk. Sama sa chcela ísť trochu opláchnuť, keď začula tiché klopanie.

 Bez váhania a čo najtichšie, prešla k stolíku pri posteli a zobrala zbraň. Ozvalo sa ďalšie tiché zaklopanie.

 „Áno?“ povedala tesne vedľa dverí.

 „Michael.“ Odpovedal jednoznačne tichý hlas. Alex sa presunula tak aby stála za dverami a odomkla ich.

Keď uvidela, že do miestnosti vošiel ten človek, ktorého čakala, sklonila zbraň. Pripadala si zrazu hlúpo, ale nejak vedela, že jednala správne. Mike sebou trhol, keď za ním zaklapla dvere. Uvidel v jej rukách zbraň a mierne zbledol.

 „Obvyklé uvítanie, že som si ešte nezvykol.“ Jeho hlas znel trpko. V rukách niesol dve športové tašky. Odniesol ich do kuchyne, kde mu Alex s nimi pomohla. V jednej boli potraviny, ale druhá obsahovala cennejšie lieky, zopár obväzov a čisté oblečenie. Doktor chcel ísť prezrieť Lee, keď ho Alex zastavila.

 „Za toto si musíte zobrať nejaké peniaze, Mike.“ Videla ako krúti hlavou. „Nie za jej ošetrenie, ale za lieky a potraviny.“ Pozrela na neho prosebným pohľadom.

 „Nie. Z princípu.“ Riekol napokon.

 „Obdivujem vás.“ Alex to myslela úprimne.

 „Neobdivujte, mňa platia z druhého súdu.“ Odvetil, ale ona vedela, že to nejak nie je pravda. Lee jej predsa povedala, že mu má zaplatiť. A on odmietal.

„Teraz pacient.“

 Prezrel kvapačky a aj prístroje. „Bola by z vás dobrá sestra, možno aj doktorka.“ Podotkol, odmeral Lee tlak a prezrel rany. Potom zdvihol obočie. „Vy ju otáčate?“

 Alex sa zrazila.

 „Áno, to je zle? Nechcem aby trpela preležaninami tak ako moja matka než som sa o ňu začala starať.“

 „Nie, to je dobre.“ Prikývol Mike. „Len ma to udivilo. Snažte sa ju však držať na ľavom nezranenom boku či chrbáte. Otočenie na pravú stranu by jej mohlo potrhať stehy.“ Videl ako Alex prikývla.

 Mike ďalej prehliadal svoju pacientku.

 „Je normálne aby bola taká horúca?“ spýtala sa Alex, keď videla ako ju zas zakrýva.

 „V prvom dni áno, telo sa vyrovnáva so šokom. Ale pokiaľ by to malo trvať...“ na okamžik sa zastavil „...tak ešte deň, je to už jasný náznak vnútornej infekcie. Dávajte pozor na rany, či ešte viac nečervenejú. Ak áno, tak by to bola len lokálna infekcia. Ak nie a stále by mala vysokú teplotu, tak by sme museli nasadiť radikálne antibiotiká a neviem...“ doktor sa zamračil.

 „Čo sa deje?“ prerušila ho Alex.

 „Videli ste toto?“ doktor odhalil Leeinu hruď. Nemusel jej ukazovať čo už videla. Dve jazvy. „Vyzerá to, že ju kedysi bodli do hrude, zrejme to len tesne minulo srdce, inak by mala jazvu aj po operácii. Ale neviem ako je na tom skutočne jej srdce. Možno jej srdce čiastočne zranili, a potom by nemusela tie lieky zvládnuť.“ Založil si ruky na hruď.

 Alex sa pozrela na Lee. Jej oči sledovali kľukatú jazvu na jej hrdle. Zovrela pery.

 „Rád by som vedel, prečo to robí.“ Ozval sa zrazu Mike, ktorý si sňal okuliare a ako keby bez záujmu ich usilovne čistil. „Miloval som svojho syna, ale nie som si istý či by som tých skurvysynov dokázal zabiť. Napriek tomu všetkému. Zrejme by som ich odstrelil a následne im poskytol prvú pomoc.“ Trpko sa zasmial. „Ona to však dokázala. Čo ju ženie v pred. Kde berie tú odvahu, tú nenávisť a aj súcit.“

 Nastalo mlčanie. Jediná osoba v miestnosti vedela odpovedať, ale spala.

 „Zajtra v noci nemôžem prísť. Som moc nápadný, ohrozujem seba a aj vás.“ Kývol na Alex.

 „Ak sa jej nezníži teplota?“ prerušila jeho odchod. Potriasol hlavou ako keby si zrazu spomenul.

 „Po ďalších 24 hodinách jej dávajte len polovičnú dávku...“ prebral škatuľky s injekciami „týchto na umelý spánok. Ale ak neustúpi horúčka, tak jej zvýšte tieto lieky o dve injekcie na hodinu. Neviem čo viac. Každý takto kritický stav je vždy v prvých 72 hodinách dosť nepredvídateľný. Postupujem len tak ako by som postupoval pri obvyklých zraneniach, ktoré som videl. A...“ trochu bezradne pokrútil hlavou. „pracoval som síce na príjme, ale takto zraneného pacienta som ešte neošetroval.“ Trochu zúfalo pozrel na Alex. „Snažím sa.“

 „Ja to viem.“ Alex mu položila ruku na rameno a on krátko prikývol. Chcel odísť, ale zrazu sa otočil.

 „Máte ešte čistý telefón?“

 Alex prikývla, videla v taške jeden zabalený telefón označený písmenom C (clear).

 „Dobre, zavolajte mi na toto číslo.“ Načarbal jej číslo do notesa. „Ak by bolo moc zle. Dajme tomu,“ pozeral chvíľu na stenu a napokon povedal „ohláste sa ako sestra Brigite že sa vám pokazilo auto a potrebujete odviezť. Ja som stále v nemocnici.“ Prikývol a usmial sa. Alex pochopila, že je to takmer bežná konverzácia, ale pre neho to bude znamenať niečo iné.

 „Nemôžem použiť jej poč...“

 „Nie,“ vykríkol takmer Mike. „nemôžem vám to vysvetliť. Len nikoho nekontaktujte, prosím.“

 Alex sklonila hlavu a krátko uvažovala.

 „Čo je kód 138?“ spýtala sa a Mike zbledol ako krieda.

 „Kde ste to počuli?“

 Alex váhala, lenže ten človek pred ňou zachránil ženu, ktorá zachránila ju.

 „Cieľ je kód 138. Ja som bola cieľ.“ Odvetila ticho. Mike na ňu pozeral ako keby sa mu zjavila priamo pred očami. Potom pozrel na Lee.

 „Vo vašom vlastnom záujme sa na kód 138 nepýtajte.“ Odsekol nepríjemne a vybehol von.

 „Dobrú noc.“ Odvetila zarazene do tmy pod schodami. Ticho za ním zavrela dvere.

35.

 O tri hodiny prišla na Lee kríza. Alex sa zobudila na hvízdavé dýchanie a tlmené výkriky. Lee sa zmietala v kŕčoch. Ona ani sama nevedela čo robí. Proste priskočila k Lee a snažila sa ju udržať na posteli. Len čo sa jej dotkla mala pocit, že sa spálila. Počúvla príkazy doktora a zvýšila prísun liekov. Hneď na to však skočila do kuchyne a vybrala ľad, ktorý si nejak predvídavo pripravila. Nahádzala ho do sáčkov a prebehla k Lee. Odkryla jej telo a obložila ľad okolo jej tela. Nemala odvahu ju zdvihnúť a odniesť do vane, na to bola Lee príliš veľká. Dala si hranicu jednej hodiny, po ktorej ak by sa Lee neukľudnila, tak zavolá Mika.

 „Julia... Julia...“ Lee vykrikovala to meno nekonečné minúty. Keď ju však obkladala ľadovým zábalom, tak sa Lee zrazu začala triasť zimou. Alex však vedela, že je to len šok zo zimy. Sama poznala horúčky nad štyridsať, ako dieťa bola často chorá. Položila posledné vrecúško ľadu a zatlačila Lee naspäť do postele. Ešte nevidela nikoho tak blúzniť.

 Po pol hodine zápasu sa Lee konečne ukľudnila. Po ďalšej sa Alex odvážila vyhádzať vrecká z jej postele a znížiť príliv liekov. Lee už dýchala kľudnejšie a aj srdce sa ustálilo do normálu. Vtedy však zrazu otvorila oči a neprítomne na Alex pozrela.

 „Julia?“ spýtala sa chrapľavo. Alex nevedela čo má robiť, tak len pristúpila bližšie a chytila ju za ruku.

 „Áno, Lee?“ odvážila sa povedať do tých neprítomných očí plných smútku.

 „Môžeš mi odpustiť, že som prišla neskoro? Môžeš?“ spýtala sa Lee tak zahanbeným hlasom, až znel detsky.

 „Ja ti odpúšťam, Lee.“

 „Ďakujem ti.“ Odpovedala Lee s takou bolesťou v hlase, a zároveň vďačnosťou až sa aj Alex zovrelo srdce. Uvidela ako sa Lee vďačne usmiala a zatvorila oči. Znovu spala. Alex si roztrasene sadla do kresla.

 Keď sa zobudila bolo takmer poludnie. Lee ležala pokojne na posteli a aj jej monitor bol kľudný. Alex sa malátne odobrala do sprchy, kde zmyla včerajšiu nočnú moru z tela. Ďakovala Mikeovi, že doniesol čisté oblečenie. Zrazu si uvedomila svoju chybu... zabudla Lee riadne skontrolovať. Prehliadla jej rany aj infúziu. Uľavene si vydýchla. Napriek záchvatu si nič nevytrhla a ani nepoškodila stehy.

 Alex bezvládne klesla do kresla, kde spala v noci.

36.

 Na tretí deň okolo druhej poobedia otvorila Lee oči.

37.

 Alex driemala na kresle, kde už zo zvyku prebývala. Tvrdé kreslo jej nedovolilo spanie a bdenie bolo dosť bolestivé.

 Prekvapene pustila knižku, ktorú cez doobedie čítala, keď začula nejaké slová. A to nie nejaké slová. Bolo to jej meno.

 „Alex.“ Ozvalo sa slabo. Nebola si istá či ona sama neblúzni, ale vstala a pozrela sa na Lee. Tá na ňu hľadela spoza ťažkých víčok. „Alex.“ Ozvalo sa zas.

 Oslovená na okamžik stuhla, ale nepripustila si zlyhanie a prikročila k bezvládnej postave na posteli. Neverila tomu, teda ... už takmer tomu neverila.

 „Lee.“ Chytila ju za ruku a vtisla jej bozk na už normálne teplé, aj keď spotené čelo. „Zládla si to.“

 „Kde...“ Lee musela pár krát prehltnúť. Mala suché hrdlo. „Kde sme to?“ spýtala sa nakoniec chrapľavo.

 „Chceš sa napiť?“ odpovedala jej otázkou Alex. Lee len namáhavo kývla. Alex okamžite priniesla pohár s vodou a slamkou. Pár okamžikov sledovala ako Lee hltavo saje tekutinu a napokon – napriek jej protestom – pohár odtiahla.  

 „Pomaly, inak ti bude zle, žalúdok si musí zvyknúť.“

 „Si na mňa zlá.“ Zakliala Lee, ale vzdala sa. „Kde sme to?“ Zopakovala Lee už normálnejšie a Alex videla, že sa jej zrak vyjasňuje.

 „V bezpečí, v bezpečnom byte.“ Alex videla ako Lee na niekoľko sekúnd skúša svoje vizuálne videnie. Otvorila oči a zas ich zavrela... Potom sa pozrela na Alex.

 „Takže si to dokázala.“ Povedala Lee. Alex videla ako si neobratne snaží nezranenou ľavou rukou pritiahnuť prikrývku. Snažila sa zakryť jazvu na krku.

 „Spoločne.“ Alex sa usmiala a držiac jej ruku sa snažila ovládnuť plač. Chcelo sa jej tak šialene plakať. Zatvorila oči a zahnala slzy niekam do pekla. Nemohla teraz plakať. Musela sa o ňu postarať.

 „Ako sa cítiš?“

 „Ako keby ma postrelili.“ Odpovedala Lee a trochu zakašľala, keď sa snažila zasmiať na svojom vtipe. „Alebo ako keby mi prebehlo stádo slonov po tele.“

 Alex videla ako jej oči nadobúdajú jasnejší výraz. Teraz už neskúmala len najbližšie okolie, ale skúmala celú miestnosť. Bola z toho blázinca, zvaného delírium teploty, vonku.

 „Kto pomohol?“ spýtala sa Lee a snažila sa trochu vytiahnuť vyššie na posteli. Alex jej v tom okamžite zabránila.

 „Na teraz je to jedno. Nesmieš sa hýbať, inak si potrháš stehy a snaha bude na hovno.“ Videla ako na ňu Lee uprela zvláštny pohľad.

 „Ty a nadávaš?“ spýtala sa Lee prekvapene, ale svojej snahy dostať sa do polohy sedmej vzdala.

 „Menia sa situácie, menia sa aj ľudia.“ Odpovedala Alex. „Zostaň v kľude, chcem len prehliadnuť či si si tou svojou super námahou niečo nepotrhala.“

 Alex chcela odhrnúť prikrývku, ale Lee sa ošila a držala ju, ako keby jej išlo o život. Alex sa na ňu zamračene pozrela.

 „Tie jazvy som videla, Lee. Nemáš čo skrývať, alebo sa za niečo hanbiť.“ Videla ako neochotne Lee pustila prikrývku. Mala na okamih pocit, ako keby sa Lee snažila zakryť niečo viac. Viac čo mohli povedať len jazvy.

 Alex prezrela všetky rany.

 „Eddie bol usilovný bastard.“ zašepkala ticho Lee, keď Alex odhalila ranu na boku. Napriek tomu že bola zošitá, stále na nej svietilo mnoho stehov a trčala z nej drenáž. Alex len pokrčila ramenami. Bola rada. Rany držali a nekrvácali.

 „Dobre, neublížila si si. Hlavne tu.“ Opatrne položila dlaň na Leein pravý bok. Lee bolestne sykla. Prebralo ju to. Alex okamžite dala ruku dole.

 „Bolo to moc zlé?“

 „Dosť zlé.“ Alex si radšej odsadla na bok postele. Hlavou je preblesol pohľad na monitor a rovnú čiaru.

 „Ako veľmi?“ Lee sa dožadovala odpovede.

 „Teraz je to jedno.“ Alex ju opatrne chytila za ruku do ktorej viedli trubičky. Videla ako Lee na ten dotyk prekvapene reagovala. Jemne jej ruku zovrela, ale potom ju vymanila. „Viem že to bude už len lepšie.“

 „Tvrdohlavá ženská.“ Podotkla Lee a Alex sa zrazu zasmiala.

 „Ale to si si už o mne zistila predsa skôr.“ Odpovedala Alex. Lee zasýpala... a Alex prepadla panika.

 „Nie, ja...“ v Leeinom hlase znel smiech „ja sa len nemôžem smiať.“ Napriek tomu však vydala zo seba pár výdychov rovnajúcim sa smiechu.

 „Prestaň.“ Vážny hlas Alex ju ukľudnil. „Dokážeš aj niečo zjesť, alebo chceš tieto trubičky?“ spýtala sa a videla, ako sa otvorili tie prenikavé modré oči.

 „Skúsim niečo zjesť.“ Lee si však nebola istá svojím žalúdkom. „V ústach stále cítim tie chemikálie z tohoto.“ Ukázala na trubičky vedúce do jej tela. „Chcem trochu niečoho normálnejšieho.“ Alex sa usmiala.

 Priniesla jej polievku. Lee ju hladne zjedla. Keď začala jesť, tak sa zamračila.

 „To nie je polievka z prášku.“ Skonštatovala Lee.

 „Pomaly. Nie je.“ Alex len mykla plecami a vzala po chvíli prázdny tanier.

 „Takže...“ Lee sa snažila dýchať pomaly. Dávala svojim pľúcam čas na regeneráciu..

 „Možno som miliardárka, ale variť viem.“ Odvetila Alex.

 „Bolo to vynikajúce.“ Zašepkala Lee. Alex len vďačne pokynula hlavou  a vytratila sa za rohom kuchyne. Keď sa vrátlila tak Lee spala.

38.

 O dva dni zistila, že Lee už zostáva hore podstatne dlhšie. Tie dva dni prebiehali rovnako... jedenie, spanie...

„Stále čítaš.“ Ozvala sa tichučko Lee. Alex na ňu prekvapene pozrela. Ani si to neuvedomovala. Ale bola to pravda. Sedela neďaleko nej, pokradme ju pozorovala a čítala si.

 „Prepáč, chceš aj ty...“ Alex sa zdvihla aby jej podala knihu.

 „Nemyslela som to tak.“ Lee sa opatrne posunula na posteli. „Sledovala som ťa celé mesiace, a keď si mala voľnú chvíľku tak si pila tú svoju kávu a čítala.“

 Alex sa nervózne ošila.

 „Mám rada knihy.“

 „Sú lepšie ako filmy, pretože v knihe si človek môže viac predstavovať. Uvoľniť svoju fantáziu.“ Povedala po chvíľke Lee a Alex s úsmevom prikývla.

 „V tom máš absolútnu pravdu.“ Súhlasila Alex. „Chceš si teda niečo prečítať?“

 „Alex,“ Lee sa unavene usmiala. „ten laptop v aute som ti dala, pretože mi oči zasiahol dym. A okuliare na blízke videnie, preto som ich musela odhodiť. Na blízko som slepá ako krtko.“

 „Do pekla,“ zanadávala Alex. „veď si Eddieho zasiahla takú neskutočnú diaľku. Videla som guľky v ...“

 „Povedala som, že som slepá na blízko.“ Prerušila ju Lee.

 „Asi po ruke nemáš náhradné okuliare.“ Alex pozorovala Leeinu tvár.

 „No mala som, ale jedna guľka zasiahla púzdro a rozpadli sa.“

 „Takže aspoň to v aute si pamätáš.“

 „Tak trochu, hlavne ako kvílila tá prevodovka.“ Lee sa pousmiala nad namosúreným výrazom Alex. „Tomu autu si dala fakt zabrať.“

 „Neriadila som už veľmi dlho.“

 „Viedla si si skvele.“ Povedala zrazu Lee a Alex cítila ako ňou prebieha radosť z pochvaly. Aj keď len malej.

 „Budem ti teda predčítať.“ riekla Alex a videla ako Lee zdvihla obočie. Nevedela či je to prekvapením, potešením, alebo proste len očakávaním.

 „Čo to je za knihu?“

 „Pištoľník.“ Sledovala ako sa Lee zarazila, keď jej povedala názov knihy.

 „Stephen King.“

 „Áno.“

 „Predčítaj mi, prosím.“ Riekla ticho Lee. Unavene si položila hlavu na podušku. Jej oči však zamierili na Alex. Tá sklopila zrak k knihe a prevrátila stránku. Miestnosťou sa ozval jej ľubozvučný hlas s altovým nádychom.

39.

O pár dní zistila Alex, že sa k nej Lee chová trochu chladnejšie. Donútila ju aby jej doniesla laptop a malými radami jej povedala ako zväčšiť písmo na obrazovke tak, aby ho mohla prečítať aj ona. Potom dlho niečo písala a Alex videla, že sa mračí.

 „Nejaký problém?“ spýtala sa, keď Lee konečne laptop zavrela.

 „Hľadali ma, ten človek ktorý tu pomohol im nedal žiadne informácie.“ Lee to priam odsekla a odvrátila na chvíľku hlavu.

 „Ale pomohol.“ Odsekla podobne Alex. Cítila na Lee zlosť. Mike bol dobrý doktor, v danej situácii ho v duchu nazvala priam géniom. Alex sa chvíľu prechádzala okolo Leeinej postele a cítila ako ju ona pozoruje spoza laptopu.   

 „Môžeš mi povedať niečo viac o druhom súde? To čo som čítala v novinách o tejto inštitúcii a aj tebe mi pripadalo ako blud.“

 Lee na ňu chvíľku pozerala a potom, ako keby sama pre seba prikývla.

 „Nemala by som.“ Lee zaklonila hlavu a znenazdania sa pobavene zasmiala. „Vlastne, porušila som 19 z 21 pravidiel, takže je to aj tak jedno. Druhý súd je tajnou časťou NVU.“ Alex v duchu prekvapene vykríkla.

 „Národný vyšetrovací úrad? Veď je to tajná služba, ako v USA je FBI.“ spýtala sa Alex, ale len preto aby si utriedila myšlienky. Lee prikývla.

 „To NVU však je presne NNVU, NadNárodný vyšetrovací úrad. Taká skrytá skratka pred svetom. Sú viac ako CVS, operujú na celom svete. Čo sa nedá riešiť normálnym a legálnym spôsobom tak sa u nich rieši spôsobom akým užívajú tí, ktorých chceme zlikvidovať.“

 „Vraždy.“ Riekla ticho Alex a videla ako na ňu Lee pohliadla zvláštnym pohľadom.

 „Aj to ak je treba. Ale sú niektorý ľudia moc bohatý a vplyvný. Bežné súdy, bežné postupy sa k nim proste nedostanú.“

 „Minister McConnors, čo urobil, že si ho...“ nedopovedala

 „Zabil svoju manželku, pretože zistila, že znásilňuje svojho syna aj dcéru.“ Odvetila tvrdo Lee a videla ako sa na Alexinej tvári objavuje šok. Potom aj niečo ako náznak pochopenia.

 „Prečo si mala zabiť mňa? Veď by si ma mala teoreticky chrániť nie?“

 „To áno, bola by som ťa chránila, ak by sa našlo v márnici nejaké dvojča podobné tebe. Lenže žiadna rusovlasá žena do doby čo som ťa pozorovala sa nejak nezabila, alebo neumrela. Takže vedenie rozhodlo, že ťa mám skutočne zabiť, aby mohli zistiť kto si ma najal.“ Alex to však znelo ako klamstvo.

 Alex cítila ako ju oblieva chlad a horko zároveň.

 „Ty si to vtedy nevedela naisto v ten deň keď si mi hovorila o bratovi?“

 „Nevedela.“ Lee mierne pokrútila hlavou. „Len som uvažovala, kto by to mohol byť. A všetky cestičky sa zbiehali k nemu. Lenže vedenie napriek všetkému stále potrebuje aspoň nejaké dôkazy. A tvoj brat vedel dosť dobre zametať za sebou stopy, aj keď nechával len náznaky, ale tie sa...“

 „Nedali považovať za dôkaz.“ Prerušila ju Alex a pomasírovala si unavene spánky. Rozbolela ju hlava.

„Asi tri mesiace predtým sa ma snažil presvedčiť, aby som prepísala časť Dornaw Industries na neho.“ Alex sa nadýchla. „Myslela som si že prestal brať, ale ...“ prešla si rukou po tvári. „ako bývalá narkomanka som nejak tušila že s tým neprestal.“

 „Ty si brala?“

 Alex len prikývla.

 „Len vďaka niekomu som sa z toho čiastočne dostala, a potom som sa z toho dostala úplne.“

 „Chceš...“

 „Nechcem o tom hovoriť.“ Odvrkla Alex a vytratila sa v kuchyni. Potom sa vrátila.

 „Mala by som niekomu zavolať, nejak utajene...“ Alex usilovne premýšľala a oči jej pri tom behali po celej miestnosti. „Budú si zase myslieť že som unesená. Dá sa nejak zariadiť aby som zavolala svojmu právnikovi?“

 Lee chvíľu hľadela na ňu a potom na laptop v svojich rukách.

 Ona ma chce chrániť, prečo? Pýtala sa samej seba.

 „Čo chceš tomu právnikovi povedať?“ Lee začala behať zdravou rukou po klávesnici laptopu.

 „Že som utiekla, že chcem mať voľno a kľud.“ Alex sa posadila naspäť do kresla.

 „Budú sa pýtať na tvojho brata. A jeho pohreb.“

 Alex vtedy zmĺkla. Zvierala si chvíľu ruky.

 „Tak mu poviem že...“ Alex zaťala zuby aby sa nerozplakala. Až teraz jej došlo čo všetko sa stalo. „Aj keby som mohla, tak by som na Richardov pohreb nešla.“ Pokrútila hlavou a postaviac sa si zúrivo prešla po tvári. „Tak veľmi ma zradil. Asi by som mu pľuvla na rakvu.“ Dupla zlostne nohou do podlahy. Snažila sa nahradiť smútok zlosťou. „Do riti, tak veľmi mu šlo o tie zasrané prachy.“ Alex sa držala. Kúsala sa do jazyku aby neplakala.

 „Poď sem.“ Zašepkala Lee.

 Alex bez rozmyslu prikročila k nej a nechala sa slabo objať. Tak ako to len Lee v jej stave mohla dokázať. Prisadla si k nej a plne sa rozplakala. Už to nemohla v sebe viac držať. Cítila ako ju Lee hladí po chrbte, nič však nehovorila. Ani slovo.

 Súcitné objatie, nesúcitné mlčanie.

 Potom si Alex spomenula na to čo jej brat urobil, ale aj na to čo jej urobila Lee. Odtiahla sa. Utrela si slzy.

 „Môžem si teda zavolať?“

 Lee prikývla. Chvíľu vyťukávala niečo na laptope. Potom pripojila mobil na laptop a podala jej ho. Alex vytočila číslo, a chvíľu počúvala zlostné slová svojho právnika. Prudko ho prerušila a donútila aby zmĺkol.

 Lee počúvala ako Alex vysvetľuje svojmu právnikovi, že ju nemajú hľadať. Že má plné zuby novinárov. Lee prekvapene usúdila, že Alex každé slovo veľmi dobre uvažuje než niečo povie. Začala ju priam obdivovať. Keď Alex zložila telefón vyzerala zničene. Ako človek, ktorý nie je zvyknutý klamať, ale keď to urobí tak je to dokonalosť sama.

 Alex sa posadila na kraj postele a premýšľala. Spomenula si na Mika.

 „Čo je kód 138?“ spýtala sa.

 Sledovala ako Lee odvrátila tvár.

 „Je to podstatné?“ odsekla Lee ticho.

 „Je to dosť podstatné.“ Alex pozorovala ako sa Lee mračí.

 „138 znamená, že je akcia úspešná. Cieľ zneškodnený a telo plne odstránené.“

 Alex sa opatrne oprela o stenu a pozerala na odvrátenú tvár Lee. Opierala sa o stenu aby sa jej nepodlomili nohy.

 „Ty si ma celý čas mala zabiť, že? Celý ten čas.“

 Lee však mlčala.

 „Prečo si to neurobila?“ Alex jej zovrela zdravú ruku, ale Lee sa odtiahla.

 „Nepodstatné.“ Zopakovala.

 „Kvôli tomu bozku vo výťahu?“ Alex sa pýtala a zároveň konštatovala. V srdci cítila malú nádej, pretože city, ktoré sa upierali na Lee, boli každým dňom silnejšie. Šialene dúfala, že tie city sú aspoň trochu opätované.

 „Nepodstatné.“ Riekla Lee znovu. „Som unavená.“ Zatvorila oči a ignorovala akýkoľvek pokus Alex o rozhovor. Tá mala chuť vybiť z nej odpoveď. Radšej odišla z miestnosti aby Lee skutočne neublížila. Zlosť s ňou robila divy.

 Mlčanie sa stalo ich každodenným rozhovorom počas dlhých dní.

40.

 Alex prezerala poháre v kuchyni. Ani nevedela prečo, ale na riady bola strašne chúlostivá. Možno mala neraz v dome neporiadok, ale ako videla špinavý tanier, či riad tak vylietala z kože. Znovu strčila taniere do umývadla aby ich umyla. Oprela sa o linku a rozmýšľala nad tým všetkým čo sa stalo. Začula hlasné a tupé buchnutie z vedľajšej izby.

 Bleskovo sa rozbehla do spáľne.

 „Zbláznila si sa?“ Vykríkla Alex, keď uvidela Lee ležiacu na zemi. „Čo to tu stváraš?“

 „Len som sa snažila si odskočiť.“ Odsekla nahnevane Lee. V jej hlase však Alex začula aj náznak bolesti.

 „Do pekla.“ Zahrešila Alex. „Nehýb sa.“ Zlostne k nej priskočila a s vypätím všetkých síl sa jej podarilo dostať Lee späť do postele.

 Lee si s bolestnou úľavou položila hlavu na podušku.

 „Prepáč. Nechcela som...“ Lee nedopovedala.

 „Začínaš ma pekne hnevať.“ Zamrmlala Alex a začala ju prehliadať.

 „Vidím.“ Odsekla podobným tónom Lee.

 Alex zakliala, keď uvidela ako cez obväz na jej boku presakuje krv. Pozrela naštvane na Lee, ktorá sa na jej prekvapenie zatvárila zahanbene.

 „Uvidím, či na to budem stačiť.“ Riekla ticho a strhla čo najopatrnejšie bandáž. Lee neuniklo, ako jej cukli kútiky úst, keď odhalila ranu.

 Alex zamračene skúmala poranenie. Bolo to zlé. Lee sa podarilo potrhať značnú časť stehov. Krv sa síce z rany nerinula, ale tiekla značne. Alex začala ranu ošetrovať ako najlepšie vedela. Cítila na sebe takmer nepretržitý pohľad pacienta.

 „Ako sa ti dýcha?“ spýtala sa počas ošetrovania.

 „Dobre.“ Odvetila Lee sýpavo.

 „Nadýchni sa poriadne.“ Odvetila Alex. Položila hlavu na jej hruď. Dýchala čisto, ale vonkajšie zranenia boli zlé.

 „Musíš mať z toho potešenie.“ Zasyčala Lee bolestne. Alex zlostne na ňu pozrela.

 „Potešenie z čoho?“ spýtala sa a čo najopatrnejšie stiahla ranu poslednou náplasťou. Vďačne videla, že rana prestáva pomaly krvácať.

 „Kedysi som ublížila ja tebe, nie?“ zasyčala Lee.

 Alex na ňu ostala neveriacky hľadieť. Posledný obväz jej ostal v rukách visieť ako duch.

 „Ja som z tej zasranej postele nechcela zliezť.“ Zašomrala urazene cez zaťaté zuby. Dokončila prácu a rozčúlene vstala. „Ak to bude bolieť tak ma zavolaj.“ Než stihla Lee akokoľvek zareagovať, tak zmizla vo dverách vedľajšej miestnosti.

41.

 O niekoľko hodín Alex usúdila, že aj v najlepšej snahe Leeine zranenie nezvládla. Začalo znovu krvácať. Ani nechcela vedieť, ako dlho Lee čakala, kým ju zavolala. Ledva ju začula. Nebyť toho, že zrovna odložila knihu a hľadela tupo na zánovný nábytok, tak by jej volanie ani nemusela počuť.

 Napriek tomu, že bola na ňu stále nahnevaná, tak prehliadla svoju predchádzajúcu prácu. Zamračene skonštatovala, že nech sa snažila akokoľvek tak sa rana znovu otvorila. Vlastne bola hlúpa, keď si myslela že to zvládne. Toto poranenie bolo treba znovu zošiť a nie len stiahnuť náplasťou.

  Vstala od postele a vybrala z vrecka mobil, ktorý mala pripravený v pohotovosti. Než ho však zapla pozrela na Lee.

 „Je čistý?“ spýtala sa jej. Lee len mlčky natiahla ruku a pozrela na obal. Ticho prikývla.

 „Komu chceš volať?“ Lee sa mierne nahla a znepokojene pozrela na krvavý obväz.

 „Tomu čo ťa ošetril predtým.“ Odsekla Alex a vyťukala číslo, ktoré jej nadiktoval Mike. Neverila ako prirodzene a ľahko nahovorila operátorke v nemocnici tú bájku, na ktorej sa s doktorom dohodli. Vypla mobil a odložila ho. Posadila sa nervózne do kresla, kde trávila predtým toľko času. Do kresla, z ktorého ju vyhnala Lee. Mlčky sledovala hodinky na svojej ruke. Ani už nevnímala, že nie sú jej.

 „Dá sa mu veriť?“ spýtala sa Lee po dlhých tichých minútach.

 „Viac ako mne?“ odvrkla Alex. Začínala mať plné zuby Leeinej nálady. Raz ako med a potom ako meč.

 „A môžem tebe veriť?“

 Alex pozrela na bledú postavu na posteli. Neveriacky a zúfalo sa zasmiala smerom k stropu. Snažila sa tak skryť slzy zlosti. Hneď na to sa prudko postavila.

 „Možno si ma sledovala niekoľko týždňov. Možno si počúvala moju hudbu. Možno si zistila mnoho vecí v mojom živote, ale aj tak stále vieš o mne veľké hovno, Lee. Alebo slečna tajomná?“ Alex tvrdo udrela do kresla, ktoré protestne zastonalo. „Tváriš sa nebetyčne a tvrdo. Ale si rovnako slabá ako ja. Len si to nechceš priznať.“ Alex sa odrazila prudko od kresla, ktoré sa takmer prevrátilo a zmizla v kuchyni.

  „Do pekla.“ Zanadávala Lee a buchla zdravou rukou do postele.

 Robíš toľko chýb. Kam to vedie... pomyslela si. Po dlhých minútach premýšľania chcela zakričať Alexine meno, a aby sa vrátila, ale ozvalo sa tiché klopanie.

 Napla sa na posteli a rozmýšľala čo urobiť. Aj keď sa cítila byť stále silná vzhľadom na obnovené zranenie nemala odvahu sa postaviť. V tom do izby vošla Alex. Lee pokynula hlavou smerom k dverám. Tá to okamžite pochopila. Lee prekvapene sledovala, ako Alex berie zbraň a ide k dverám. O niekoľko sekúnd vošiel do miestnosti muž, ktorého nepoznala.

 „Pozerám, že pacient sa prebral. Moc dobré.“ Usmial sa. „Alex, potrebujem sa umyť. Po ceste som zakopol,“ odložil tašku a ukázal takmer čierne ruky „a spadol do nejakej brečky.“ Jeho hlas znel znechutene.

 „Jasne, viete kde to je, Mike.“ Odvetila Alex.

 Lee zamračene pozorovala ako neznámy mizne.

  „Alex.“ Ozvala sa zrazu Lee. Alex bez váhania prišla. „Čo všetko si mu povedala, čo všetko si mu dala?“ Alex v tej chvíli stuhla. Nemohla uveriť, že Lee ignoruje ich predchádzajúci rozhovor a ešte sa na ňu aj snaží kričať.

 „Musela si mu dať svoje reálne meno?“ Lee bola nazúrená. „Povedala si mu ako som ťa uniesla, ako ... „ na pár stotín sa jej hlas zastavil „aký používam systém, ľudí... povedala si mu to všetko?“ Lee na Alex pozerala zúfalým pohľadom. „Zradila si Phoenixa, a tým je druhý súd v totálnom kýbli.“ Alex videla ako Lee prepadá panike. Sama stuhla v dokonalom úžase. Bolo to už na ňu toho príliš mnoho.

 „Nič som mu nepovedala.“

 „Neverím ti.“ Odvetila Lee a v očiach sa jej zračila nenávisť.

 „Práve to je ten problém, Lee.“ Alex cítila ako ňou začína lomcovať hnev.

 „Vždy som prežila len kvôli tomu, že som nikomu neverila. Nikomu.“ Lee chcela zovrieť Alexinu ruku, ale tá prudko cukla a ustúpila o krok späť.

 Leeine slová ju takmer dorazili. Nemohla veriť vlastným ušiam. Otvorila ústa aby nejak argumentovala, ale nič ju nenapadalo.

 „Tak k tomuto nemám čo dodať.“ Povedala napokon „Budem vedľa. Ak si zlomíš nohu pri ďalšom zliezaní z postele tak možno prídem.“ Dodala nasrane a vyletela z izby.

 „Alex, vráť sa.“ Zvolala Lee najhlasnejšie ako mohla. „Alex, Al...“ nedopovedala, pretože začula tiché zakašľanie. Otočila hlavu a uvidela toho neznámeho muža.

 „Do riti.“ Zafrfľala zlostne.

 „Manželská hádka?“ Odpovedal ironicky. Keď videl, ako sa nahnevane odvrátila, rýchlo dodal. „Prepáčte, nedalo sa to prepočuť.“ Podišiel k jej posteli. „Som Michael.“ Lee len pozrela na podávanú ruku a nič nepovedala. „Teší aj mňa.“ Povedal napokon a prešiel na jej pravú stranu.

 Vybalil si potrebné veci a nasadil rukavice. Odkryl Lee ranu na boku.

 „Je dobre, že ma zavolala. Každým ďalším pohybom by to bolo len horšie.“ Keď sa jej dotkol aby preskúmal ostatné stehy, Lee sa ošila. Rýchlo stiahol ruky.

 Chvíľu na ňu hľadel, ako pozerá zlostne do stropu.

 „Fajn, je vám nepríjemné, keď sa vás dotýkam.“ Hovoril pomaly a dával si záležať na každom slove. „Lenže som tu ako doktor. Ak sa budete pri zákroku hýbať, môžem vám akurát viac ublížiť. A to by pri vašom stave bolo len zle. Každá kvapka krvi vás drží na nohách. Chápete to?“

 Konečne sa na neho pozrela. So zovretými perami prikývla.

 „Fajn.“ Povedal, a miesto poranenia znecitlivil. „Poškodili ste si len vonkajšie stehy. Pľúca sa dobre hoja.“ Skonštatoval, keď ju riadne prezrel. Pracoval tentokrát pomalšie, dával si riadne záležať na tom aby stehy vydržali viac. Nakoniec miesto očistil a prelepil náplasťou.

 Spakoval si veci, a chystal sa k odchodu. Zastavil sa, musel to urobiť.

 „Chcel by som vám niečo povedať.“

 „Ste platený za prácu a nie za kecy.“ Odsekla Lee drsne.

 „Nie, nie som platený.“ Odpovedal a Lee na neho prekvapene pozrela.

 „Ako?“

 „Alex za to nemôže.“ Riekol, keď videl, že sa zlostí. „To ja som odmietol peniaze, tak ako ste ich odmietli kedysi vy.“

 Videl ako sa zamračila. Sadol si na operadlo kresla.

 „Je to tak rok a pol dozadu. Pamätáte si na sedemročného chlapca menom Nathaniel a ženu Claru?“

 Sledoval ako sa jej oči zmenili, zrazu v nich bola ľútosť.

 „Kto ste?“

 „Ich otec a manžel.“

 „Michael Stark.“ Zašepkala Lee a zavrela oči, musela zahnať ten pocit slabosti a hlavne slzy. Podarilo sa – ako vždy úspešne, ale zrazu to išlo dosť ťažko.

 „Pamätáte si moje meno.“

 „Pamätám si každého.“ Odvetila ponuro Lee. Mike chvíľu mlčal.

 „Celú tú dobu sa pýtam, prečo ste konali ako ste konali. Prečo? Rád by som poznal odpoveď, aj keď viem, že ju nedostanem.“ Posunul si nervózne okuliare na nose. „Prvý šok bol pre mňa správa, že má Phoenix problémy a ja mám byť zrovna ten kto mu pomôže. Druhý šok bol keď som vás uvidel, pretože v systéme druhého súdu pracujem iba pár mesiacov a nevedel som že ste žena. Už chápem, prečo vašu identitu chránia ako oko v hlave. To je pravda, ale toto všetko, a rovnako ako aj čo som začul v tomto byte, zomrie spolu so mnou. Pamätáte si snáď prísahu a prvú smernicu druhého súdu? Alex mi nič nepovedala, akurát to, že ste ju tri krát zachránili.“

 Lee už nebola zrazu tak šialene nahnevaná.

 „Ako ošetrujúci lekár by som vám mal povedať pár veci.“

 „Veľmi dobre, pretože Alex mlčí.“ zašomrala Lee.

 „Domyslel som si to. Takže, keď som vás ošetroval mali ste asi na tri minúty zástavu srdca.“

 Lee sa zrazu rozochvela. Tak až také zlé to bolo? Pomyslela si. Preto jej to Alex zamlčovala.

 Mike pokračoval.

 „Našťastie ste zabojovali, ale nebyť Alex tak pochybujem, že by ste to prežili.“

 „Ako to myslíte?“

 „Nebudem vám to uľahčovať, kvôli Alex. Niekedy zaváži dôvera viac ako nikomu neveriť. Proste sa len zamyslite, čo máte spoločné, niečo čo je vzácne.“ Mike sa zdvihol. Napriek jej zamračenému pohľadu ťukol do prívesku, ktorý teraz ležal na stolíku vedľa postele. „Musím ísť, už som tu dlho. Držte sa.“

 Chcela na neho zlostne zakričať aby jej povedal čo chcela vedieť. Napokon sa spýtala na niečo iné.

 „Mike.“ Zvolala čo najhlasnejšie ako mohla. On sa otočil.

 „Áno?“ spýtal sa skúmavo a nedôverčivo.

 „Prečo ste druhému súdu neoznámil kde som?“

 Mike sa zrazu začal usmievať.

 „Je mi jasné, že Alex k druhému súdu nepatrí. Spoznal som ju. A má vás rada. Vy ste porušili pravidlá, a ja tiež. Len vy to budete zo svojej pozície vysvetľovať ťažšie, hlavne kvôli kódu 138.“ Pozrel smutne bokom. „Chcete alebo nechcete, ste dobrý človek.“ Prudko kývol. „Porušili sme obaja toľko pravidiel, že...“ Mike nedopovedal. Len sa mierne zamračil. „Nestiahnite ju do tmy.“

 „Snažím sa.“ Zašepkala Lee a prikývla na znak pozdravu. Sledovala ako zastavil pri dverách a zvolal Alexino meno.

 Tá vyšla z obývačky a ešte chvíľu spolu ticho hovorili. Podávajúc mu ruku ho nakoniec pustila a zamkla.

 Medzitým v Lee začínal narastať pocit previnenia. Chytila do ruky sklenený prívesok, na ktorom sa pri hre tieňa ukázal nápis AB Rth - . Cítila ako v nej rastie tá vec, keď niečo urobíte, tvrdíte že je to 100% správne a nakoniec zistíte, že ste sa na 100% mýlili. Pripadala si ako úplný blbec. Zčervenala od hanby a zlosti nad sebou samou. Zavrela oči aby potlačila slzy. Neverila, že by niekto, a už vôbec niekto ako Alex, pre ňu urobil takú vec. Vedela, že sa jej na to nemôže priamo spýtať.

 Sledovala ako do miestnosti vchádza Alex.

 Alex cítila na sebe jej pohľad len čo vošla. Nemala potuchy o čom hovorili, pretože odmietala načúvať. Prezrela prístroje či ich doktor nemenil, a rovnako aj infúziu.

 „Nie si hladná?“ prekvapil ju vlastný hlas, oceľovo chladný. Pozrela na ňu a videla v jej tvári zvláštny výraz... niečo ako hanbu. Na okamih ju prepadol pocit viny. Zahnala ho preč.

 „Nie.“ Odpovedala Lee tak ticho, že jej takmer nerozumela.

 „Dobre.“ Alex síce vŕtal v hlave ten výraz hanby, ale jej zlosť a hlavne sklamanie boli väčšie. Pripadala si ako zneužitá, keď jej povedala, že jej neverí. Po tom všetkom. Odišla, ale vrátila sa s knihou a posadila do kresla.

 Po pár minútach začala byť nervózna. Stále cítila jej pohľad, ako keby ju chcela uhriaknuť. Pár krát netrpezlivo poposadla, ale napokon jej to nedalo.

 „Mala by si si pospať.“ Videla, že len odvrátila zrak smerom k stropu. Aspoň tak. Prešli ďalšie nemé minúty.

 „Alex?“ oslovená spoza knihy ani nevyzrela, ale odpovedala.

 „Potrebuješ niečo?“

 „Môžeš ísť sem na chvíľu?“ v Leeinom hlase vycítila zlosť. No jasne, zlosť na ňu.

 „Prečo?“ Alex konečne odložila knihu. Nastala chvíľa ticha.

 „Prosím.“

 Alex na ňu ostala prekvapene pozerať. Vytušila, že slová prosím a ďakujem nemá Lee v bežnej slovnej zásobe. Vstala a podišla k nej, z očí jej sršali zlostné zelené blesky.

 „Na druhú stranu, Alex.“ Leein hlas už neznel zlostne, ale prosebne. Premiestnila sa teda na jej ľavú stranu a zastavila pri nohách. „Môžeš trochu bližšie? Ja nehryziem.“

 Alex rozčúlene prevrátila oči.

 „To by som nepovedala. Hryzieš dosť hlboko.“ Povedala Alex a napriek tomu sa posunula bližšie. Len čo sa dostala na jej dosah, Lee zareagovala. Ľavou rukou chytila Alexinu a pravou, aj keď to muselo čertovsky bolieť, odhrnula rukáv na paži.

 Alex sa rýchlo vytrhla a obrátila sa jej chrbtom. Vedela čo tam uvidela – modrinu po odbere krvi.

 „Takže ti to povedal.“ bola na seba nahnevaná, mala prehliadnuť taký lacný trik. Ale v duchu vedela, že aj tak by nestihla uhnúť. Napriek zraneniam bola Lee stále rýchla. Začula spoza seba ako Lee bolestne zastonala, keď sa znovu zvalila na posteľ.

 „Nie, iba naznačil, že máme niečo spoločné a vzácne. A že nebyť teba tak mu zomriem na stole.“ Povedala Lee a jej hlas znel zahanbene.

 „Mení sa niečo na tom všetkom?“ Alex pokrútila hlavou.

 „Mení sa všetko, Alex. Prosím, Alex, otoč sa.“ Lee znela zúfalo.

 „Mala by som?“ odtrhla zlostne Alex.

 „Nemôžem niektoré veci hovoriť tvojmu chrbtu. Chcem ti ich povedať do očí aby si vedela, že ich myslím vážne.“

 Lee videla, že Alex váha. Najskôr sa na ňu pozrela len cez plece, ale napokon sa odhodlala otočiť. Lee natiahla ruku a čakala. Pozorovala zmeny vo Alexinej tvári. Tá nakoniec prikročila a vložila Lee svoju pravačku do jej ľavej dlane. Alex síce bola stále nahnevaná a pozerala všade možne len nie na ňu, ale jediné čo ju mohlo ukľudniť boli veci, ktoré jej chcela povedať. A tak začala.

 „Neuvedomila som si, čo všetko si pre mňa urobila. Ako si mi pomohla na tom parkovisku, že si ma doviezla až sem. Koľko dní sa o mňa staráš.“ Lee radostne poskočilo srdce, keď sa jej Alex konečne pozrela do očí. „To že máš rovnako vzácnu skupinu ako ja, považujem asi za zázrak. A že mi koluje teraz v žilách za ďalší. Zachránila si mi život. Neviem, prečo so mnou zostávaš.“ Lee na okamih sklonila svoj zrak, ale musela sa zas pozrieť do tých neuveriteľne zelených očí. „Možno sa toho aj trochu bojím. Viem, že sa to nedá vziať späť, ale môžeš mi aspoň odpustiť?“ skončila, už nevedela viac povedať.

 Alex pozerala do tých zahanbených modrých očí a uvažovala či to má urobiť. Odpustiť alebo nie. Videla tam aj niečo iné – úprimnosť. Jej zlosť sa vytratila. Mierne sa usmiala.

 „Odpustené.“ Lee roztrasene od úľavy vydýchla.

 Alex si zrazu uvedomila, že ich ruky, alebo len jej ruka, pristúpili na iný tanec. Pozrela dole a videla, ako sa ich prsty preplietajú, láskajú a menia rôzne tvary. Pocítila nával citu, ktorý prebudila zo zabudnutia práve Lee.

 Jediným bozkom.

 Vzrušenie.

 Ďalší príval nastal, keď sa pozrela späť Lee do očí. Jej pohľad bol tak intenzívny, že sa jej takmer podlomili nohy. Rozrušene vydýchla.

 Vedela, že keby ju teraz Lee pritiahla, tak ju bez váhania pobozká. Pri tej predstave sa jej zatočila hlava.

 Lee však zastavila tanec ich rúk pevným zovretím jej prstov.

 „Nie som si istá či by som urobila to isté ja pre teba.“ Povedala tvrdo a odvrátila tvár pustiac Alexinu ruku.

 „Už si urobila.“ Riekla po chvíli zarazená Alex, ktorá nemohla uveriť, ako rýchlo sa Leeina nálada vie zmeniť. Alebo ako ju ona dokáže ovládnuť. Keď sa na ňu zas Lee pozrela, bola jej tvár zlostne zachmúrená. Alex sa jemne dotkla jej zraneného ramena aby jej ukázala ako to myslí. Na viac sa nezmohla. Sklamanie, ktoré cítila bolo príliš veľké. Myslela... dúfala, že sa k Lee začína dostávať bližšie, ale ona si stále držala odstup. Tvrdý a chladný.

 „Bol to len reflex.“ Leein hlas bol zas plný prázdnoty a tak Alex radšej ani jej slová nekomentovala. Potichu odkráčala do obývačky, kde rovnako ticho vyronila slzy do vankúša.

42.

 Ďalšie dni sa niesli v mlčaní. Alex bola nahnevaná. Trávila viac času mimo miestnosti s Lee. Štvalo ju, že nemôže byť tam s tým časom s ňou.

 Kŕmila ju, hovorila s ňou krátke vety.

 Alex chcela len vziať prázdny tanier, keď ju Lee oslovila.

 „Držala si tú pištoľ zle.“ Ozvala sa zrazu Lee a Alex sa zarazila.

 „Tak mi ukáž...“ Alex zovrela do ruky pištoľ ležiacu na stolíku vedľa postele. V sekunde jej zbraň vymanila z držania Lee z rúk. S mierne prekvapeným výrazom pozerala na svoje prázdne ruky. „Ako si to urobila? Tak ako v tom múzeu.“

 Lee sa zasmiala. Smutne.

  „Najskôr niečo iné.“ Lee bola unavená. „Poď ku mne.“ Lee jej podala pištoľ do rúk a Alex pristúpila. „Namier na mňa.“

 Alex s váhaním zdvihla zbraň do ruky.

 „Veľmi zle.“ Riekla Lee. „Držíš to ako nováčik a ani si si nevšimla, že je to blbá zbraň.“

 „Blbá zbraň?“ Alex sa zamračila o pozrela na pištoľ v svojej ruke.

 „Čo by sa mohlo stať ak by si vystrelila?“ spýtala sa Lee unavene. Vyzerala stále ešte, ako bledučký plátok chorého človeka na moc veľkej posteli, aj keď už sa jej konečne začala vracať farba do tváre.

 Alex pohliadla na zbraň v svojej ruke. Čo by sa mohlo stať, pomyslela si... podrobne si zbraň začala prehliadať. Potom uvidela časť zbrane, ktorú nevedela nazvať.

 „Vyhodilo by ti to náboj priamo do tváre.“ Ozvala sa Lee. „Je to totiž zbraň pre ľavákov. A ty si praváčka. Zľakla by si sa, a uhla pred horúcou vyletujúcou nábojnicou.“ Rukou pokynula aby jej Alex podala zbraň na dosah. „Ukáž mi poistku a drž ju poriadne.“ Chcela potiahnuť hlaveň, ale Alexina ruka sa pohla s tou jej. „Hovorím poriadne.“ Alex zaťala zuby a podržala zbraň ako mohla. Lee potiahla hlaveň.

 „Neboj je zaistená, ale ako vidíš...“ Lee potiahla hlaveň, a tá sa zaborila do Alexinej ruky. „Toto isté robí zbraň keď vystrelí. Ale oveľa rýchlejšie. Roztrhlo by ti to blanu medzi ukazovákom a palcom. Je to typ zbrane, ktorú používajú polic...“ Lee stíchla.

 „Bola si policajtka, to mi došlo po tom Eddieho vystúpení.“ Riekla Alex. Videla ako Lee zaťala zuby a jej oči sa na okamih pozreli inam. Videla v nich šialene veľký smútok. Strašne chcela vedieť Leein príbeh, ale neodvážila sa teraz spýtať. Vedela, že by Lee znovu zaliezla do tej svojej ulity. „Takže?“

 „Je to obyklá chyba nováčikov.“ Lee pustila Alexinu ruku so zbraňou a sledovala ako sa sklonila aby zdvihla náboj, ktorý vypadol počas toho ich malého cvičenia.

 „Ako to mám dať dovnútra?“ spýtala sa Alex, hľadiac na zbraň a náboj v rukách.

 Lee sa mierne usmiala.

 „Mám pocit, že sa chceš niečo učiť.“

 „Áno, chcem. Hlavne ako sa brániť.“ Alex váhala. „Jedenásť, to si povedala, keď si zabila toho chlapa v múzeu.“ Mierne sa ošila. Pýtať sa na niečo také jej bolo nepríjemné. „On bol jedenásty?“

 Lee na jej podiv pokrútila hlavou.

 „Nie, jedenásť zostávajúcich nábojov v zbrani. Je veľmi dôležité rátať náboje. Jediná guľka môže rozhodnúť o tvojom živote či smrti.“ Pohliadla na Alex, ktorá sa tvárila pokojnejšie. Naklonila hlavu. „Dobre, tak sa ideme učiť. Naboku je tlačítko, tým vyhodíš zásobník.“ Chvíľu jej ukazovala ako presne držať zbraň a ako ju nabiť. Alex niekoľkokrát zbraň nabila a ukázala držanie. Lee prikývla. Bola prekvapená, že sa Alex na úplného nováčika tak rýchlo učí.

 „Ukážeš mi teda, ako si toho chlapa odzbrojila?“ spýtala sa Alex a prehliadala si zbraň. Vždy mala voči zbraniam averziu. Neznášala ich, ale teraz chápala, že môže byť dobrý spojenec ak je v jej rukách a má slúžiť na obranu.

 Lee sa trochu sýpavo zasmiala.

 „Je to jeden zo základných chvatov. Jednoduchý, ale zložitý zároveň.“ Lee sa s námahou snažila posadiť.

 „Nerob to, ublí...“

 „Tak mi pomôž, musím aspoň sedieť, ak ti to mám ukázať.“

 Alex chvíľu váhala, ale vedela, že Leeine rany sa už zrastajú a Mike robil pri poslednom zásahu oveľa pevnejšie stehy, aj keď nevyzerali moc pekne. Zohla s k nej a objímúc jej trup ju posadila. Ľutovala že to urobila. Okamžite ucítila reakciu svojho tela. Stále si hovorila, že je len vďačná za to ako jej Lee  zachránila život, stále si hovorila, že Lee je len studený kameň. Snažila sa o tom samú presvedčiť... len vďačnosť. Keď však ucítila jej vôňu... trochu voňala po pote, ale príjemne... ucítila aj ruku, ktorá ju objala okolo krku aby sa mohla lepšie posadiť, krivku ňadier na tých svojich... tak pocítila v svojom lone krátke, ale silné bodnutie túžby. Odtiahla sa a sústredene pozrela do Leeiných očí. A ona potešene uvidela, že Lee vyzerá rozhodene.

 „Ďakujem.“ Zachrapčala Lee a trochu poposadla.

 „Tak ako to mám urobiť?“ spýtala sa namiesto odpovede Alex.

 „Skús zápästie ohnúť do pravého uhlu.“

 Alex sa na ňu zamračene a pochybovačne pozrela. Ale urobila to. Ohla zápästie do uhlu.

 „Čo si zistila, keď máš takto ruku?“

 „Bolí to.“

 „A ešte?“

 „Ja...“ Alex pár krát ruku zvrtla do nemožného uhlu. „Nemôžem zovrieť dlaň.“

 „Výborne.“ Lee sa usmiala. „V tomto chvate ide o dve veci. Vezmi si zbraň. V prvom rade musíš útočníka buď ukľudniť, alebo proste vyviesť z miery. Ale z miery nie tak aby vystrelil. Musíš byť pri ňom na dosah rúk. Keďže útočník bude určite chcieť aby si zdvihla ruky, tak to urob. Ale potom ako to urobíš je treba hovoriť.“

 „Ukľudňovať ho alebo donútiť sa pozrieť inam.“ Alex si spomenula ako Lee mávala pred falošným policajtom  rukami.

 „Dobre, všimla si si toho. A je to tak. Útočníka treba odviesť od faktu, že by si mohla byť nebezpečná. Donútiť ho odvrátiť pozornosť od seba, či od cieľa na ktorý mieril. To či je správna chvíľa musíš spoznať sama, to sa nedá naučiť. Takisto sa nedá naučiť čo máš vtedy hovoriť, to je veľmi založené od situácie či rozpoloženia útočníka.“

 „A čo sa dá naučiť?“

 „Chvat. Keď máš pocit, že ho môžeš urobiť, tak zovri jeho ruku. Takto.“ Lee zovrela Alexinu ruku v zápästí zhora. „A potom všetkou silou a hlavne rýchlosťou musíš zatlačiť palcom na chrbát dlane.“ Lee tak urobila a Alex ucítila ako jej zbraň začína vypadávať z ruky. Chcela si pomôcť druhou rukou, ale Lee so značnou bolesťou zdvihla zranenú pažu a tou jej vytrhla zbraň z dlane. Prakticky okamžite ju vzala do svojej ruky a otočila proti nej. Alex zdvihla prekvapene obočie.

 „Tak jednoduchý pohyb.“ Zašomrala.

 „Vyzerá to jednoducho.“ Lee bolestne položila zbraň na svoje kolená. „Ale chce to cvik. Vo chvíli ako máš zbraň v ruke tak...“ zarazila sa a zakusla do pery.

 „Tak?“

 „Tak podľa policajných príručiek máš ustúpiť dozadu aby on nemohol napodobniť tvoj útok, v prípade potreby ho spacifikovať, ale hlavne zatknúť a spútať.“ Odvetila strnulo Lee.

 Alex zrazu prišla na to čo z Lee pramení. Lee si spomínala na niečo z minulosti. Spomínala na to veľmi, každou spomienkou vyzerala otvorenejšie.

 „Bolí ťa to rameno?“

 „Bolí.“ Prikývla Lee. Alex sa v duchu usmiala. Lee by predtým nepriznala, že ju niečo bolí.

 „Ukážeš mi aspoň časť toho chvatu znovu? Potom to ja skúsim na tebe.“

 „Samozrejme, cvik je v tomto chvate veľmi dôležitý.“

 Lee sa zatvárila divne.

 „Čo je?“ spýtala sa Alex držiac zbraň v ruke.

 „Pripomínaš mi ako ma otec učil.“ Lee sa mračila.

 „Čo ťa učil?“ spýtala sa Alex.

  Lee mlčala ale potom pozrela na Alex a k jej prekvapeniu sa usmiala.

 „Mala som svojho majstra na bojové umenia, ale otec ma učil základy. Brániť a ochraňovať. Otec ma naučil všetky základné veci, ktoré sa týkajú bojových umení. Od malička.“ Zlostne si siahla na rameno.

 „Môžem ti nejak pomôcť?“spýtala sa Alex.

 „Možno,“ Lee ukázala aby sa dotkla jej ramena. „Tu a,“ Lee zastonala bolestne a potom úľavne. „Mierne pritlač, okolo rany. Presne tam.“

 Alex videla ako Lee s úľavou zaviera oči keď jej masíruje rameno ako jej povedala.

 „Viac ma bolí to stuhnutie než samotná rana.“ Zastonala Lee. Zdravou ľavačkou Alex ukázala ako ju má presne masírovať. A tá jej vyhovela.

 „Stále rozmýšľam, ako si ma tam na tom poschodí našla. Videla si, ako ma ťahajú do toho výťahu?“ Zauvažovala nahlas Alex. Lee na ňu pozrela. Alex pri tom pohľade spustila ruky z jej ramena. „Tak ako?“

 Lee zovrela mierne pery v náznaku zlosti.

 „Bude to tak lepšie.“ Riekla úplne od veci.

 „Čo?“

 „Nechal tu Mike skalpel, alebo niečo podobné?“ spýtala sa Lee a Alex zrazu tá otázka pripadala značne nepríjemná. Čo chcela Lee robiť? Pohliadla na skriňu, odkiaľ Mike kedysi vyberal monitorovací prístroj. Prezrela ju.

 „Je tu sada s chirurgickými pomôckami.“ Alex potriasla fľaškou v skrini a prezrela si ďalšie. „Dezinfekcia.“ Otočila sa na Lee. „Ty s tým niečo chceš robiť?“

 „Vezmi si skalpel, dezinfekciu, pinzetu a ak tam je nejakú hrubšiu náplasť.“ Odvetila Lee a stále sa mierne mračila.

 Alex položila všetky požadované veci na stolík vedľa Leeinej postele.

 „Otoč sa a daj si dole tričko.“ Povedala Lee a Alex na ňu vyvalila oči.

 „Čože?“ spýtala sa nechápavo.

 „Alex, ja som ťa už nahú videla, takže tu nerieš nejakú hanblivosť a okrem toho chcem aby si sa mi otočila chrbtom.“

 Alex sa objala, takmer ako keby jej štíhle ruky mohli zahaliť jej celé telo.

 „Chceš to vedieť či nie?“ spýtala sa Lee. Alex sledovala jej nezranenú ruku ako zdvíha skalpel z pripraveného stolíku a prehliada si ho. Ruka sa jej ako vždy ani na okamih nezatriasla.

 Alex prikývla a otočila sa jej chrbtom. Vyhrnula si tričko.

 „Podaj mi dezinfekciu.“ Požiadala Lee a Alex tak urobila popod svoje rameno. Cítila chlad, ktorý sa jej rozprestrel na mieste medzi lopatkami. Tam kde si človek normálne nesiaha, maximálne hubkou pri umývaní. „Bude to trochu štípať.“ Oboznámila ju Lee a Alex zaťala zuby hneď ako sa to jej trochu štípanie rozľahlo na chrbáte ako šialené. Po sekunde to však prestalo. „Pinzetu.“ Alex zaťala zuby, keď v chrbte ucítila pohyb. Síce len na okamih, ale bolo to nepríjemné. Následne ucítila ako jej Lee niečo kladie na chrbát (asi náplasť). Po ďalších pár sekundách sa v jej zornom zraku z ľavej strany objavila pinzeta. Videla v jej zovretí nejaký malý predmet vo veľkosti väčšieho zrnka ryže. Zahalila sa a nastavila ruku. Malý predmet jej dopadol do ruky, ľahký ako keby ani neexistoval.

 Mala síce dobré oči, ale jediné čo mohla skonštatovať, že to rozhodne zrnko ryže nie je.

 „Chip?“ spýtala sa a odhodlala sa konečne otočiť.

 Lee len prikývla.

 Alex bezmyšlienkovito položila zrnko na stolík a rozdrtila ho pažbou pištole. Začula ako Lee ticho odfrkla.

 „Si nahnevaná, že som to zničila?“

 „Nie.Len som tušila, že tak budeš reagovať. Pobavilo ma to. Aj tak fungoval len na 200 metrov.“ Opatrne sa nahla  a pozrela na rozpľeštený kus techniky. Ticho sa zasmiala. „Výborná rana.“

 Alex sa jej neodvážila pohliadnuť do tváre. Určite by sa zase stratila. Radšej smerovala svoju myseľ inam.

 „Čo si to ukázala Eddiemu nad tým stolom?“ spýtala sa Alex a znovu začala masírovať Leeine rameno, ako keby sa nič predtým nestalo.

 Lee sa zasmiala. Zvláštne uvoľneným smiechom, ktorý Alex okamžite začala milovať, pretože znel úprimne.

 „Je to posunková reč, mnoho ľudí podceňuje hluchonemých. A preto znaková reč je pre nich záhadou.“

 „Ukážeš mi teda nejaké znaky?“ riekla Alex a tvrdšie pritlačila na Leeine rameno. Tá prikývla.

43.

 Prešlo mnoho dní, počas ktorých ju Lee učila. A nielen to. Zistila, že Lee je veľmi inteligentná, aj keď na jej minulosť stále nemala odvahu sa čo i len v náznaku spýtať. Avšak jej názory, či už politické alebo životné, považovala za veľmi silné.

 Mike prehliadol počas mesiaca Lee niekoľko krát. Len konštatoval, že sa lieči viac než uspokojivo.

44.

 „Hojí sa to veľmi dobre.“ Skonštatovala Alex a previazala rany pripravenými náplasťami. Skončila a potom sa rozhodla. Nechala ruku položenú na Leeinom bruchu. Tá na ňu zarazene pozrela.

 „Čo to robíš, Alex?“ spýtala sa po chvíľke.

 „Nie je to snáď jasné?“ odvetila Alex a začala rukou putovať po ešte pre ňu neznámom tele. „Sestrička obťažuje poraneného pacienta.“ Riekla so značnou dávkou irónie.

 Lee ju však zastavila tým, že jej chytila ruku.

 „Prestaň.“

 „Nechcem prestať.“ Odpovedala Alex a chcela premiestniť ruku na srdce človeka, s ktorým teraz hovorila.

 „Nemáš poňatia čo robíš.“ Lee  zabránila, aby sa Alexina ruka pohla bližšie... bližšie niekam kam ona chcela, ale nechcela. „Byť lesba nie je...“

 „Niečo čo sa dá vypnúť a zapnúť.“ Alex dokončila jej vetu. Nepýtala sa či tak tá veta končí. Proste ju dokončila. Videla ako Lee zamrkala. Obe ten film videli... veď aj u nich to bola možno Nečakaná Láska.

 „Viem.“ Alexin hlas bol zrazu tvrdý ako Leein. „Mala som niekoľko mužov...“ zrazu sa trpko usmiala. „Ako násťročná. Prišla som o panenstvo v svojich štrnástich.“ Alex opustila Leeino telo a prudko sa postavila. Zrazu vedela, že ten príbeh musí povedať.

 Svoj príbeh.

 Lee poposadla na posteli a zarazene pozerala na Alex. Tá začala nervózne prechádzať po miestnosti, ale hovorila.

 „Byť sexuálne aktívna sa na súkromnej škole predsa ráta.“ Alex pokrútila neveriacky hlavou. „Byť „normálna“sa ráta. Súčasťou týchto milionárskych hrátok boli aj večierky či párty. Zväčša som si v rámci partie aj dala niečo na povzbudenie, ale vždy som cítila, že niečo nie je v poriadku. Niečo mi nikdy nesedelo, keď som bola s nejakým chlapcom. Bolo to síce celkom príjemné, teda ak bol ten chalan ohľaduplný. Maznanie, bozkávanie, ale ...“ Alex sa sústredene zamračila. „proste to nebolo ono. Chcela som však zapadnúť. Potom prišli moje sedemnáste narodeniny.“ Alex cítila ako v nej stúpajú city.

 Pozrela na Lee. Aspoň na okamih sa jej zazdalo, že v jej očiach vidí záujem. Vedela o nej zrejme mnoho. Ale toto nie. Zavrela oči. Chcela a nechcela si svoju minulosť pripomenúť.

  „Ten narodeninový večierok sa dosť zvrhol. Až tak, že sme začali hrať starú a priblblú fľašku. Keď som si šľahla, tak som bola schopná všetkého, v ten večer som si však svoje biele povzbudenie zabudla doma. Zrazu vznikla hra – pobozkať francuzákom kohokoľvek. Fľaška ukázala na moju vtedy najlepšiu kamarátku. Urobila som to, pretože som chcela aby videli, že hrám s nimi. Že som jedna z nich. Ten bozk ma absolútne prekvapil. Bolo to niečo mimo mňa. Nikdy predtým som ženu nepobozkala. Nikdy. Ale bolo to ako v mojich tajných snoch. Snoch, ktoré si zväčša pamätáme, ale snažíme sa ich zabudnúť. Zabudnúť, pretože sú príliš krásne... až príliš hriešne, príliš nevhodné pre takzvanú väčšinu spoločnosti.“ Alex sa ironicky zasmiala. „Síce som mala popité, ale v tom okamihu som bola triezva a úplne vzrušená. Uvedomila som si, čo bolo zle. A aj to prečo ma Magie vždy nejak priťahovala.“

 Alex sa zastavila a pohliadla na prekvapenú Lee.

 „Vybehla som z miestnosti za všeobecného smiechu. Bolo mi to ale jedno. To bolo moje prebudenie. Potom som si uvedomila, že moje ja sa zobudilo. Moje ja, ktoré som tlmila a snažila sa ho skrývať. Moja ženskosť. Muži ma prestali úplne zaujímať, iba priatelia, nič viac. Lucas...“ Alex sa zrazu šťastne zasmiala. „blázon, miloval ma tak očividne.“ Hneď na to sa zamračila ako keby si uvedomila kde je. „Tak šialene to bolelo, prebrať sa.“ Alex si zvierala rukou stehno, ako keby ju to malo prebrať zo sna. Ukľudnila sa. „Strednú som dokončila s tým, že to raz poviem matke. Bolo to moje rozhodnutie. Ale nedokázala som to, šialene som sa bála, že ma prestane milovať. Stále som sa snažila hrať sa na krásnu a poslušnú dcérku z bohatej spoločnosti. Normálnu dcérku.“

 Alex sa zatvárila kyslo a tvrdo.

 „Držala som si image zvodkyne, ale už som to nezvládala. Postupne som všetky snahy o to mať so mnou rande zmenila na jednoduché odmietanie.“ Pohŕdavo pozrela na svoj obraz, ktorý sa odrážal v skle zadebneného okna. „Odmietla som tak aj jedného veľmi mocného muža, už v tej dobe bol dosť mocný, ale teraz.“ Zlostne pokrútila hlavou. „Zabudla som na neho. Prvý krát som sa milovala s ženou a pochopila čo som vlastne zač. Bolelo to viac než predtým. Hlavne si to priznať.“ Alex si utrela slzy. „Priznanie pre seba samej je asi to najhoršie.“ Smutne vzdychla. „Dva roky som sa len pretĺkala nejakými známosťami, ktoré ma však nezaujali. Potom na jednej stáži som spoznala Rachel. Bola to študentka na výmenu. Vedela síce dobre anglicky, ale radšej komunikovala v španielštine.“

 Nenápadne pozrela na Lee, ktorej tvár nadobudol chápavý výraz.

 „Prvý krát sme sa pobozkali v knižnici.“ Alex sa neveriacky a hanblivo zasmiala. „Pripadala som si vtedy tak hlúpo. Na jednej strane som sa snažila tajiť pravdu pred matkou. Na druhej som sa snažila byť s Rachel. Potom som vďaka nej pochopila, že je to na nič a konečne som to povedala aj matke. Bola úžasná,“ Alex sa zasnene usmiala „podporovala ma, ale pochopila aj to, že svoje malé tajomstvo nechcem prezradiť. Chodili sme s Rachel potajme niekoľko rokov. Aj sme spolu bývali, vtedy som sa naučila variť. Bolo to v období, keď moja mama povedala, že sa musím naučiť aj normálnemu životu. A teda živiť sa sama. Odsekla ma od rodinných financií a ja som robila skoro dva roky čašníčku v jednej reštaurácii. Zvládla som to.“ Alex sa s úsmevom posadila späť k Lee na posteľ. Potom sklonila hlavu a pozerala na svoje ruky, ktoré sa pevne zopli v zúfalom zovretí.

 „Pár rokov po vysokej prišlo mojich 15 minút slávy. Teda malo prísť. Podpísala som zmluvu na turné a dovolili mi dokonca jedno vystúpenie vo OC Hall. Vystúpenie pre boháčov, ale so všetkým ako sa patrí. Celebrity, novinári, dokonca aj nejaká televízia. Preboha... to veľké OC Hall...“ Alex sa priam nadšene usmiala. „tam kde vystupovalo toľko známych skupín, toľko známych umelcov, tam kde boli také obrovské koncerty. A ja som tam mala byť tiež. Konečne prvé živé vystúpenie. Žiadne natáčanie v štúdiu.“ Alex hľadela neprítomne na stenu pred sebou. „Mal to byť môj deň D. Prvý deň keď som mala byť známa ako skladateľka, hudobníčka, a nie len ako dcéra miliardárky. V ten večer som však z donútenia musela hrať na husliach a nie na klavíri. Jednu skladbu som zvládla, aj keď strašne nervózna. Moc som to nezvládla, ale bola som odhodlaná tú poslednú skladbu odohrať perfektne. Cítila som sa na to, celou svojou dušou, pretože som tam mala Rachel aj svoju mamu. Medzitým sa konali prípitky a rôzne príhovory. Kým prišiel posledný prípitok tak sa okolo mňa stále motal ON. Pán Hansberger. Bol to ten mocný, ktorého som ponížila zavretím dverí pred nosom. V tej dobe som sa drog už stránila, bola som čistá, a tak prisahám, že som si len zdvorilo odpila z prípitkového pohára.“ Alex stíchla.

 Lee sa odvážila a zovrela jej ruku. Alex videla v jej tvári záujem. Záujem o ňu. O jej bolesť.

 Alex pohliadla na ich spojené ruky. Odtrhla sa od nej.

 „Potom prípitku som bola ako po niekoľkých riadne veľkých pohároch vodky. Omámená. Lenže inak. Niekto mi do toho pitia niečo dal. Bolo mi zle, tak, že som ani nedokázala poriadne odohrať tú hlavnú a sólovú skladbu.“ Alex vyleteli nechcene slzy, a keď si to uvedomila tak ich zlostne zotrela. 

 „Dornawová psychicky nezvládla predstavenie pred veľkým publikom. Tie titulky v novinách boli tak obrovské. Vôbec sa nezaoberali tým, že som prvú skladbu podľa iných zvládla dokonale.“ Rozhnevane sa zasmiala.

 „Čo sa stalo v ten večer?“ spýtala sa tichučko Lee. Alex zavrela oči a ticho prikývla. Ako keby odsúhlasovala samej sebe, že chce pokračovať.

 „To na javisku pri druhej skladbe si moc nepamätám, iba že sa mi príšerne triasli ruky. Všetko som videla v divných farbách a tie tváre...“ Alex si zakryla svoju vlastnú tvár. „boli tak deformované, že som len dokázala vydesene utiecť. Dopotácala som sa do izby, a keď som si ľahla tak som zistila, že sa ani nemôžem pohnúť. Začala som vnímať telesne, ale to bolo všetko. Vtedy prišiel pán Hansberger.“ Alex sa pozrela do neba a vyslovila jeho meno s neskutočnou nechuťou. „Skvelý, večný a neprekonateľný. Bez okolkov si ma zobral. Ako poslednú handru. Nepýtal sa na nič, proste to urobil. Strašne to bolelo.“ Alex sa dotkla svojho podbruška a drsne sa usmiala. „Teraz ti ukážem aké to je byť s mužom, ty blbá lesba. To stále opakoval. Nemám tušenia ako to zistil.“ Alex zavrela oči a snažila sa tú moru zahnať. „V tú noc to bolo ako keby ma zabil. Možno by urobil vtedy lepšie. Vnútorne som zomrela.“ Alex sa pozrela na dlane, ktoré si takmer drtila.

 „Opustila som Rachel a takmer prestala komunikovať s okolným svetom. Len som sa sústredila na prácu s matkou. Práca bola to jediné čo ma držalo. Richarda som vtedy začala brať viac ako brata. Napravovala som jeho problémy, podporovala som ho. Veď som vedela, aká skazená a zlá vie byť vysoká spoločnosť. Neviem prečo som sa znovu tak mýlila.“

 Alex zmĺkla a pozrela na okamih do tváre vedľa seba. Hneď sa musela odvrátiť. Videla tam porozumenie. Rozhodla sa pokračovať.

 „Po niekoľkých rokoch som si už myslela, že je to preč. To prázdno. Lenže vtedy umrel najskôr otec pri havárii a hneď na to mi matka so zúfalstvom v hlase oznámila, že umiera. To bola vec, ktorá ma takmer dorazila. Ale musela som ostať silná, kvôli nej. Milovala som ju,“ Alex sa zamračila. „stále ju milujem.“

 Zas pohliadla na Lee. Tušila že mnoho vecí sa o nej nedozvedela, veď Hansbergerovci a aj jej vlastná rodina vedela veľmi dobre zahlaďovať udalosti.   

 „Neviem prečo som sa zas prebrala práve s tebou. Fakt neviem prečo, ale v ten deň keď si mi dávala dole tie putá tak som sa zrazu zobudila. To čo som sa snažila zahnať ďaleko aby to nebolelo, bolo zrazu späť a možno ešte živšie. Nechcela som cítiť už nikdy žiadny cit.“ Alex zovrela pevne okraj  postele aby zahnala slzy. „A potom, keď si ma pobozkala v tom výťahu mi to bolo jasné ako že existuje slnko. Spoznala som, že som zas živá. Takže mi, prosím, nehovor, že neviem čo robím. Pretože to chcem urobiť. Pretože...“ Alex sústredene pozrela na Lee. „chcem ťa.“

 Alex pár okamihov váhala, ale znovu položila ruku na Leeine brucho. Čakala či ona bude protestovať. Tá urobila presne čo očakávala a zároveň nie.

 Lee chytila Alexinu ruku a pevne ju zovrúc ju odtiahla zo svojho tela.   

 „Tak vieš čo robíš, ale nerob to.“ Alex videla v Leeinych očiach pochopenie, ale aj zlosť. „Som veľmi zlý človek. Veľmi. Urobila som dosť zlých vecí, ale túto nie. Nechcem ti ublížiť.“

 Na pár sekúnd zahliadla v jej očiach slzy. Alex sa prudko nadýchla. Spomenula si na Rachel. Spomenula si na tie roky za sebou, a aj na to ako ju Lee ponížila. Lenže ten pocit vzrušenia sa však nechcel stratiť. Nie však telesného, ale duševného...

 „Možno si viac ako si o sebe myslíš.“ Povedala napokon. Videla ako sa Lee zamračila. Opatrne vytiahla ruku z jej zovretia a jediným krokom prekročila jej telo na posteli. Ľahla si vedľa nej a objala vlastnú prikrývku. Hlavu jej zaplnili tisícky myšlienok a pocitov. Jedným bola aj zlosť. Túžila po nej. Videla v Leeinych očiach, že aj ona cíti rovnakú túžbu, ale tvrdohlavo ju odmietala.

 Alex premýšľala čo ďalej. Chcela o nej vedieť viac, to bolo jasné. Ale nevedela ako sa spýtať. V mysli jej vyplávala otázka a otočila sa k Lee.

 „Kto je Julia?“ spýtala sa a videla ako sa Lee vedľa nej napla prudko ako struna.

 „Kde si to..?“ Lee začala, ale hlas sa jej zlomil do škripotu a tak prestala...

 „V horúčke, mala si v sebe veľa práškov a blúznila.“ Alex videla, že je to Lee nepríjemné. Okamžite sa stiahla zas do tej svojej ulity. „Ako chceš... ja som ti svoj príbeh povedala.“ Bola naštvaná... starala sa o ňu taký čas, a teraz keď sa konečne mohla o nej dozvedieť viac... mlčala.

 Prešli desiatky minút... sledovala ako Lee tupo hľadí na povalu. Alex to už chcela vzdať. Otočila sa aby si skúsila trochu pospať.

 Jej hlas ju prekvapil.

 „Kedysi, hrozne dávno, žilo dievča menom Laura.  Jej otec bol nekompromisný policajt, známy v Istrality. Tvrdý, férový. Kus zásadového a dobrého chlapa, nepodplatiteľného. Každý ho za to mal rád a vlastne nenávidel. Naučil svoju dcéru mnoho. Hlavne tú zásadovosť a férovosť. Aj ona sa stala policajtkou. Či dobrou?“ Lee len pokrčila ramenami „Neviem, mnoho kolegov tvrdilo že bola vynikajúca. Takmer raketovým tempom sa stala detektívkou. Údajne bola jedným z mála tých správnych policajtov, teda aspoň sa to tak hovorilo. Tak ako si to priala ona, a ako si to prial jej aj jej otec. Vďaka svojim zásadám, neskorumpovanosti mali o ňu záujem aj ľudia z podsvetia. Tí sa ju snažili dostať k sebe. Lenže ona nikdy nebola na peniaze. Jedno však vedel len málokto. Už vo svojich dvanástich rokoch zistila, že je iná... a vlastne to vedela vždy. A to, že má rada ženy. Tajila to. Pri jednom z jej prvých zásahov sa stretla  s mladou ženou. Takmer okamžite sa do nej zamilovala.“ Lee luskla prstami „Proste tá vec – na prvý pohľad. Tá žena sa volala Julia. Krásna, príjemná osoba, ktorá vedela čo chce v živote. Maľovala. Teda... bola maliarkou, realistickou. Človek sa až divil, že ruka dokáže namaľovať to čo zachytí iba fotka.“

 Lee sa s bolestným zaúpäním posadila a objala rukami svoje kolená... ale jej rozprávanie nekončilo.

 „Zahľadeli sa do seba a chodili spolu dlhé roky. Teda lepšie povedané, bývali spolu, milovali sa... ako družky. Pre obe však bolo ich priateľstvo dôležité utajiť. Laura, policajtka a Julia maliarka, ktorej by odhalenie, že je lesba, dosť uškodilo. Doba bola zlá pre inak orientovaných. Potom...“ Lee sa prudko nadýchla a v jej tvári sa zas objavila zlosť. „... potom jedného večera, mali spolu schôdzku. Laura však meškala – povinnosti v práci – výsluch sa proste pretiahol. Vedela, že tam Julia bude na ňu ešte čakať. Prišla o 15 minút neskôr. Nenašla ju na mieste kde sa dohodli. Zavolala jej na mobil. Zvonenie sa ozvalo v tmavej uličke opodiaľ.“

 Alex sa musela posadiť, pretože začala cítiť nepríjemný tlak v žalúdku. A hlavne nepríjemný pocit z celého toho príbehu. Zrazu to nechcela vedieť... nechcela, ale počúvala ďalej.

 „A tak sa tam Laura rozbehla. Našla ju. Dobitú a zakrvanenú. Neskôr zistila, že aj znásilnenú. V ľudskom tele je 206 kostí, ona mala zlomených vyše sto.“ Lee zaťala pevne dlane. „Držiac ju v náručí Julia neustále šepkala – policajt. Laura si myslela, že hovorí o nej. Sekundu na to ju niekto zozadu omráčil. Nie však úplne, pretože vytušila útok a snažila sa brániť. Možno výcvik jej zachránil kožu. Útočníci ju na zemi skopávali do bezvedomia. Potom jej jeden z nich vrazil nôž do hrude, tak silne až sa zlomil. Preto ju chcel doraziť podrezaním hrdla zbytkom čepele. Niekto ich však vyrušil. Bezdomovec, ktorých každý podceňuje. Zrejme vďaka krvi okolo si mysleli, že je mŕtva. Tak sa na ňu aj toho chlapíka vykašľali. Lenže ona žila, a videla aj to ako Julia posledný krát vydýchla.“ Alex uvidela ako Lee zatína ešte viac zuby... donútila sa... Musela, chcela ten príbeh poznať celý, aj keď mala chuť Lee umlčať.

 „Čo bolo ďalej?“ spýtala sa ticho a váhavo. A Lee pokračovala.

 „Laura nemohla ísť ani na pohreb. Zbierala sa z toho útoku dlhé týždne. Dva týždne v umelom spánku. Doktori hovorili o zázraku, pretože ju nemohli operovať, napriek tomu, že zlomená čepeľ noža tesne minula srdce. A aj tak sa zotavila. Len šťastná náhoda, že jedna sanitka bola iba o ulicu ďalej. A že toho poloopitého bezdomovca v telefóne niekto vypočul. A hlavne, že sanitár robil viac než to čo mal robiť doktor zo sanitky. Hneď ako sa Laura postavila na nohy navštívila Juliin hrob. Tam prisahala, že nájde jej vrahov.“

 Lee sa dotkla svojho krku, ako keby jej to malo prinavrátiť spomienky. Alex vedela, že sa dotýka jazvy.

 „Nič, vôbec nič sa Laure nedarilo nájsť. Iba to, že takýchto zabití bola celá séria, dokopy 6 žien. Nepočítajúc Lauru... ktorá prežila.“ Lee sa pohŕdavo zasmiala. „Po pár mesiacoch to začala pomaly vzdávať. Priam neuveriteľne sa jej dostal do rúk práve ten bezdomovec, ktorý ju kedysi zachránil. Nebol však neviniatko. A tak ako odmenu za zníženie trestu chcel povedať čo videl. Laura neváhala. Dohoda. Lenže tá nenastala. Chlapa našli na druhý deň mŕtveho, vraj samovražda, ale kde by bezdomovec vzal úplne novú zbraň? Mala chuť to vtedy proste vzdať a prehnať si guľku hlavou.“

 Alex sledovala ako sa Lee namáhavo postavila. Prekvapene videla ako z nejakého neznámeho kúta starej tašky vytiahla krabičku cigariet. Jednu si zapálila a prešla k stolíku so zrkadlom. Alex chcela k nej pribehnúť, ale videla, že si Lee pevne drží ranu na boku a rukou jej ukázala aby ju nechala na pokoji. Lee do zrkadla chvíľu hľadela a potom sa pozrela na svoje prsty zvierajúce cigaretu.

 „Laura bola tak neuveriteľne hlúpa a naivná.“ Lee potiahla z cigarety tak prudko, že sa cigareta takmer zahasila a hlavný oheň cigarety padol na zem. Zadupla ju nohou. Znovu si pripálila. „Tak zaslepená, tak verila v spravodlivosť... férovosť. Policajti. Nie policajt. Julia nehovorila o nej, hovorila o mužoch, čo ju zabili. Vtedy to tej blbej krave došlo. Iba zopár policajtov vedelo o možnej dohode s tým bezdomovcom. A iba zopár policajtov Julia poznala, ako Lauriných kolegov. Plná zúrivosti a nenávisti začala odznova. A našla. Aj vďaka jednému nechcene vypočutému rozhovoru. Našla dvoch policajtov, bratov, najlepších v policajných radách. Uznávaný, vraj čestný.“ Lee pohŕdlivo odfrkla. „Skurvený bastardi. Každý deň ich videla na okrsku ako sa smejú pri káve... a v noci zabíjali ženy.“

 Skúmavo pozrela na koniec cigarety a zahasila ju úplne. Znovu si ľahla vedľa Alex. Pár okamžikov mlčala. Potom však Alex jej hlas takmer nepoznala. Úplne sa zmenil.

 Z nahnevaného tónu, ktorý mal vôbec nejaký cit... na chladný ako ľad. Videla ako Lee hľadí na strop svetlej miestnosti. Na nič nehovoriaci strop, namaľovaný na bielo.

 „Každý z nás má hranice, Alex. Každý z nás dokáže zabiť v určitej situácii. Tvrdíme a ubezpečujeme sa že nie, že to tak nie je. Že sme etický a ohľaduplný, že by sme nikdy nesiahli po možnosti niekoho zabiť. Ale je to tak... každý to dokáže. Policajt, keď ochraňuje a slúži. Otec či matka, keď ochraňuje svoje deti. Manžel svoju manželku, keď ju po dlhom vzťahu nájde pri nevere... Každý to dokáže, úplne každý, len stačí nájsť hranicu.“ Lee zmĺkla. „Laurinou hranicou bola Juliina smrť...“ Leein hlas zakolísal „a smrť dieťaťa, ktoré spolu čakali.“ Lee sa dotkla svojho podbruška a Alex sa zdvihol žalúdok. Myslela, že tým Lee svoj príbeh ukončila, ale chladný hlas znovu rozoznel rovnako chladnou miestnosťou.

 „Vďaka informáciám zistila všetko čo len mohla. Aby mala istotu. A potom?“ Lee sa oceľovo usmiala. „Zabila ich v jednu noc. Jedného za druhým, bez váhania. Ale premyslene, tak aby na ňu neprišli. Bola predsa policajtka, vedela ako nastražiť dôkazy. Pretože to robili aj oni. Pri ich zabíjaní zistila, že tých žien bolo až dvadsaťjedna.“ Lee zaťala zuby. „Dvadsaťjedna.“ Zasyčala temne. „Dvadsaťjedna nevinných žien. Bratia žili ako prasce, zomreli ako prasce. Nikdy to nebude ľutovať, aj keby to malo zachrániť čo len jedného človeka pred nimi.“ Lee pozrela na Alex, ktorá len strnula a čakala na pokračovanie. Posmešný a tvrdý úsmev vohnal Alex chlad aj do jej duše.

 „Netušila, že ju sleduje jeden tajný agent NVU. Bol nasadený na okrsok práve kvôli tej sérii vrážd. Keď odchádzala od posledného odpraveného policajta, tak ju zastavil. Myslela, že ju okamžite zatkne. Neurobil to. Najskôr sa jej pýtal... prečo. Odpovedala mu – po pravde, ako to cítila.

 Neboli by ich nikdy zatkli. Vysoký dôstojníci, ktorých dobré meno nebolo nikdy poškvrnené. Čistý ako ruže. Ruže, pod ktorými však nikto nevidel z akého lajna vyrástli.“

 Lee sa posmešne a pohŕdavo zasmiala.

 „Nedivil sa, neprotestoval.... Hneď na to jej ponúkol prácu. Pretože vedela ako dobre nahradzovať dôkazy, ako ukázať na niekoho, kto sa snažil schovávať. Stala sa katom pre tých, na ktorých normálne polícia nemohla. Imunita, príliš mnoho peňazí, či príliš málo dôkazov pre normálny súd. Dal Laure tú prácu pretože tak ako ona vedel, že spravodlivosť je iba slepá krava, ktorá len drží ten svoj meč a váhy.“

 Lee sa zrazu prudko posadila. Alex sa naopak odtiahla... cítila zas ten chlad.

 „Ľutuješ že si mi to povedala?“ videla ako tvrdo sa zaryli jej dlane do postele.

 „Nie, ja ...“ Lee sa obrátila a Alex videla v jej tvári slzy. „ja... len sa mi neskutočne uľavilo.“ Smutne sa usmiala a trochu zahanbene si zotrela slzy. Alex sa natiahla a chytila ju za ruku.

 „Som rada, že si mi to povedala, Laura.“

 Tá ostala na Alex ticho a mierne zamračene pozerať niekoľko sekúnd. Potom ju však donútila aby jej pustila ruku. Nahla sa cez posteľ a pohladila Alex tvár.

 Alex cítila ako jej prestáva biť srdce. Nie však vzrušením. Ale pochopením. Keď sa na ňu znovu pozrela, mala pocit niečoho neprítomného... Laura... Lee ju konečne uvidela. Videla to v jej očiach.

 Pár sekúnd na seba hľadeli spoza hraníc svojich svetov. Napokon sa Lee natiahla cez posteľ a pobozkala ju na čelo. Alex videla ako jej po lícach začali stekať ďalšie tiché slzy. Bez slov si k nej prisadla a objala ju, položiac si jej hlavu na brucho. Cítila ako jej oblečenie zmáčajú slzy, ale bolo jej to jedno. Nejak vedela, že to bolo prvý krát čo Lee oplakala Juliu aj dieťa od ich smrti.

45.

 Vedela, že nespala, videla to v na kruhoch pod očami. Lee zase prestávala spať.

 Mike prišiel a potvrdil Lee, že môže už začať cvičiť, ale pomaly, len na hranicu bolesti. Tú však Lee pokorovala každým cvikom. Alex sa zlostila. Raz dokonca odišla zo spálne a tvrdo hodila knihou o zem. Potom sa však ukľudnila. Chcela Lee pomôcť.

46.

 Lee cvičila s činkami a Alex ju len ticho pozorovala spoza knihy. Sledovala ako sa Laurine bicepsy napínajú pri každom napriahnutí. Trvalo to dosť dlho, a Alex už mala obavy aby si neublížila. Trénovala zranené rameno. Keď videla, že Lee zaťala bolestne zuby, rozhodla sa zasiahnuť. Vstala a podišla k nej.

 „Stačí, madam.“

 „Ale nie, ešte pár.“ Odpovedala Lee, ale napriek tomu mierne pohýbala ramenom. Bolestne sykla. Bola nahnevaná sama na seba. Vždy tak tvrdá a teraz ju to bolelo. Pohliadla na Alex.

 „Pusť tie činky, lebo ti nasadím želiezka.“ Napriek tomu, že pozorovanie Laury ako cvičí bolo dosť vzrušujúce (nikdy by neverila, že ju vzruší žena so svalmi takmer ako kulturista), začínala sa Alex trochu hnevať.

 Lee na ňu pozrela a Alex videla, že sa jej najskôr pozrela do očí a potom na pery.

 „Budeš musieť na mňa použiť iné metódy. Nezabúdaj, že ovládam zopár bojových umení.“ Odpovedala Lee s miernym úsmevom.

 Alex sa odhodlala. Siahla na činky v Lauriných rukách. Tá však zdvihla paže, a vďaka svojej výške dokázala uchrániť činky spred Alexiných rúk.

 „Zabudni.“ Lee držala ruky s činkami vysoko nad hlavou. „Nedám ti ich.“

 Alex cítila ako jej telom začína prebiehať niečo, čo kedysi zabudla. Vzrušenie. Opatrne položila Laure svoje dlane na jej boky.

 „Áno to je pravda. Tak potom budem musieť urobiť asi výmenný obchod.“ Povedala. Vedela čo chce, a aj napriek noci dávno minulej, to mienila dosiahnuť. Lee zrazu spustila paže a pozrela rovno Alex do očí.

 „Čo to robíš?“

 „Snažím sa o barter.“ Alex začala opatrne prechádzať Laure po ramenách.

 „Prestaň, Alex.“ Zašepkala ticho Lee, ale jej telo sa neovládlo a priblížila sa k nej len na pár centimetrov.

 „Vymením tie činky za pusu.“ Alex jej, napriek náznaku prostestu, položila ruku na hruď. Potešene úcítila, že Laurino srdce tlčie rovnako zbesilo ako to jej vlastné.

 „Alex, prosím... sú hranice.“ Lee sa pevne zakusla do pery. Nemohla... nesmela dopustiť aby okrem nej skončil v pekle aj niekto iný.

 „Žiadne hranice,“ Alex sa nevzdávala, po dlhom čase sa vo svojom živote rozhodla ísť za cieľom. „nechcem aby si si ublížila, a ty tie činky inak nepustíš.“ Alex opatrne pohladila Lauru po tvári. Tá na okamžik zatvorila oči. „Pusa za činky.“

 „Za každú činku?“ Lee pohliadla do jej tváre.

 „Za obe.“ Odpovedala Alex a videla ako Lee krúti hlavou.

 „To je zlý obchod, chce to aspoň nejaký preddavok. Nejakú ukážku tovaru.“ Lee sa nahla k Alex tak blízko, že cítila jej dych. Voňala mentolom a ovocným čajom, ktorý jej denne varila.

 „Dobre, tak jeden malý preddavok.“ Položila Laure obe ruky na ramená. Bola odhodlaná ju pobozkať. Pomaly hladila Laurine napnuté svaly, rysujúce sa pod mierne spoteným tričkom.

 „Nebodaj máš rada svalnaté ženy?“ spýtala sa tichučko Lee.

 „Neviem, asi áno.“ Odpovedala Alex a zas pomaly prešla po jej ramenách. „Skôr to bude tým, že sa cítim s tebou bezpečne.“

 „Bezpečne.“ Povedala Lee a zrazu sa zarazila. Alex videla ako pohliadla niekam kam ona nevidela.

 „Lee?“ zašepkala.

 Tá sa však od nej odtiahla.

 Lee ustúpila od nej niekoľko krokov... v tej chvíli si Alex zrazu pripadala ako šľapka. Zneužitá... a ešte k tomu aj nezaplatená. Ozvalo sa buchnutie dopadnutých činiek na zem až sebou Alex trhla.

 „Nie som človek, s ktorým sa máš cítiť bezpečne. Prinášam len utrpenie.“ Lee sa k nej obrátila chrbtom. Alex však zazrela ako pevne zovrela ruky do oceľových pästí.

 Lee sa vytratila v kúpelni a Alex počula ako sa ozval zvuk vody. Zaťala zuby aby sa nerozplakala.

47.

Ďalší deň jej pripadal ako nočná mora. Len čo vstala, tak ju uvítala chladná spoločnosť. Spoločnosť tichej a nemej Laury. Tá mlčky cvičila s činkami a aj napriek niekoľkým bolestivým úškľabkom v tvári nevydala ani hlásku.

 Alex sa pokúšala s ňou hovoriť, či dokonca skúsiť starú taktiku zvádzania, ale nič neuspelo. Ako keby stále narážala na skalu. Tvrdšiu ako kedykoľvek predtým.

 Keď sa pokúsila o rozhovor tak bol ukončený len tvrdým pohľadom a miernym pozdvihnutím pier Laury.

48.

 Večer znovu čítala knihu, ktorú počas Laurinho liečenia nestihla prečítať ani raz.

Vďaka rozhovorom ju nestihla prečítať.

Teraz ju prečítala za pár hodín.

V tom tichu sa sústredila len na knihu.

 So zovretými perami sa snažila nevnímať Lauru, ktorá namáhala svoje hojace sa telo. Hlavne sa nesmela na ňu pozerať. Vtedy zazrela ten úporne sústredený výraz, ktorý poznala aj ona sama... snažila sa zakryť bolesť. Musela ovládnuť túžbu zdvihnúť sa a zabrániť Laure aby cvičila... vedela však, že by ju ona odmietla s tichým a tvrdým výrazom.

 Skrútená v kresle nazrela spoza knihy na Lauru, keď sa ozvalo kovové cvengnutie položených činiek. Lee zmizla v kúpeľni. Keď však vyšla von z kúpelne prezlečená, okamžite sa zdvihla. Pár sekúnd ju pozorovala ako hľadí na monitor laptopu.

 „Niekam ideme?“ spýtala sa napokon, keď videla ako Lee berie tašku a hádže do nej vybavenie.

 „Ty nie.“ Odvetila Lee. „Idem preč tak na dva dni. Potom sa vrátim pre veci.“ zamračene pozrela do zrkadla ktoré odrážalo jej postavu. „Musím si niečo vybaviť.“

 Alex na ňu chvíľu mlčky zízala.

 „Vybaviť?“ vykríkla zlostne. „Nie si zdravá, Lee. Nemôžeš si len tak niečo teraz vybavovať. Veď ledva kráčaš.“

 „Musím.“ Odsekla Lee. „Ešte musím urobiť jednu vec. Ak chceš tak choď, si predsa voľná.“ Lee zvesila hlavu a Alex videla ako ovládla svoju ľavačku aby si nepomnula poranené rameno. Bolelo ju...

 „O čom to hovoríš?“ Alex nejak vedela, že ju nemôže zadržať a tak len bezmocne zdvihla dlane.

 „Niečo musím ešte dokončiť. Bež domov.“ Lee vytiahla z tašky hrubý zväzok peňazí a podala jej ho. „Určite tu niekde v okolí zoženieš ochotného taxikára.“ Riekla a zmizla za dverami.

 Alex neveriacky pokrútila hlavou a bezmocne sa posadila na posteľ. Nevedela kam ide a čo chce robiť.

49.

 Dva dni čakala. Nevedela vlastne čo má čakať. Veď ju pustila. Ani Mike sa neukázal... ako keby mu Lee niečo povedala.

 Druhý deň bola odhodlaná odísť. Vlastne ani nevedela kam. Možno tam, kde iný hovoria tomu domov.

 Zízala na stenu, keď sa ozvalo tiché škrabanie na dvere. Nervózne nadskočila na posteli. Opatrne odložila knihu a uvedomila si, že nemá zbraň. Postavila sa však za dvere a čakala. Počula ako sa niekto hrá so zámkom a konečne sa dvere otvorili. S úľavou vydýchla, keď uvidela známu postavu. Lee sa okamžite otočila a siahla po zbrani.

 „Prekvapuje ma, že si ešte tu.“ Lee sa na ňu pozrela mierne zarazeným pohľadom.

 „Povedala si dva dni.“ Odvetila Alex a sledovala ako Lee pomalými krokmi kráča ku kreslu.

 „Nemala si tu byť. Si predsa voľná.“ Lee odhodila tašku už pri vchode a teraz zo seba sňala kabát a hneď na to nepriestreľnú vestu. Alex videla, že na nej je zopár nových zachytených strieľ.

 Zlostne zaťala zuby.

 „Takže si plnila nejakú tú tajnú úlohu, pri ktorej si sa chcela nechať zabiť.“ Bez odpovede prikývla sama sebe a odvrátila sa od Lee.

 „Žiadna tajná.“ Lee pozerala na strop izby a potom sa zahľadela na Alexin chrbát, ktorý jej nehovoril nič o jej pocitoch. „Urobila som len niečo, čo som musela.“

 „Prosím?“ Alex sa prudko otočila. Chcela vidieť ako sa Lee tvári, lenže tá ovládala dokonalé maskovanie svojej mysle. Uvidela len ženu, ktorá sa práve usadila do kresla... so zavretými očami a vychutnávala si relax.

 „To je jedno.“ Lee sa s bolestným syknutím rozložila v kresle.

 „Vyzeráš hrozne,“ skonštatovala sucho Alex a zahliadla na jej predtým zranenom boku mokrú škvrnu. „zas ti to krváca.“ Lee bola síce oblečená v čiernom, ale ten tmavší odtieň na jej oblečení sa nedal prehliadnuť.

 Prikročila k Lee, ale tá len odmietavo pokrútila hlavou.

 „Viem že nosím v sebe tvoju krv a máš zrejme o ňu starosť aby nevytiekla len tak na podlahu.“ Lee sa namáhavo posadila.

 Dlho písala niečo do laptopu na svojich kolenách, a keď sa ju snažila Alex prerušiť tak len na ňu zamračene pohliadla. Po dlhých minútach Lee zavrela laptop.

 „Teraz poď.“ Riekla ticho a Alex neodporovala.

 Sadli do auta, ktorým prišli. Bolo však čisté a ona videla, že Lee riadi auto s bolesťami. Jej pevne zovreté čeľuste hovorili za seba.

50.

 Alex sa nechala unášať minútami... hodinami ... ďalších udalostí. Ani nesledovala kadiaľ idú. Iba so zaťatými zubami videla, že škvrna na Leenom boku sa zväčšuje.

 Nevedela ako má bojovať o Leeinino zdravie.

 Ulice... mená ulíc sa jej mihali len ako vo sne. Pozorovala ako okná auta bičuje hustý dážď, ktorý vytváral pre jej myseľ zaujímavé obrazy.

 Potom však prišla fontána, ktorú dobre poznala.

 Fontána, ktorá označovala vstup do milionárskej štvrti.

Alex prekvapene zamrkala. Ako keby sa zobudila zo sna.

 Brána. Tepaná brána... vysoká ako živý plot okolo nej.

 Jej brána. Jej svet.

 Auto sa prudko zastavilo pri obrubníku.

 „Tu ťa vyložím.“ Lee pozrela na bránu, ktorá rozdeľovala ich obe... ich dva svety. „Si doma.“

 Mohutné a drahé auto nebolo v milionárskej štvrti nápadné. Hlavne ráno, keď sa očakávalo, že mazlíčkovia pôjdu do svojich postelí po dlhom nočnom hýrení.

 „Doma som bola len s tebou.“ Alex opatrne chytila Lee za ruku, tá ju však zlostne striasla.

 „Nevieš čo hovoríš.“

 „Zaľúbila som sa do teba.“ Vyhŕklo z Alex a so slzami v očiach pozrela na Lee.

 Tá sa zatvárila na okamih prekvapene a potom zhrozene.

 „Zaľúbila?“ zlostne odvrátila od nej tvár. „Som monštrum.“

 „Nie si.“ Odvetila Alex.

 Lee mlčala.

 Alex videla, že nad jej slovami uvažuje. Ale v jej očiach videla len zúfalstvo. Alex sklonila hlavu.

 „Toto si vezmi.“ Lee podala Alex laptop. Vlastne jej ho skôr vrazila do rúk.

 „Čo...“ Alex pozrela spýtavo na Lee.

 „Sú tam dôverné údaje o Phoenixovi a Druhom súde. Ochráni ťa to pred nimi, a ich otázkami. Použi ich ak bude treba, dobre to stráž.“ Lee si zložila ruky do lona a stále sa mračila.

 „Čo bude s tebou?“ odhodlala sa spýtať a pozrela na Lee. Tá sa zrazu usmiala. Zvláštnym úsmevom, v ktorom bola bolestná úľava.

 „Porušila som všetky pravidlá.“ Lee sa stále usmievala a potom ťažko, ale s úľavou vydýchla. Akokeby malo prísť niečo čo dlho čakala.

 Alex na ňu zarazene pozerala. Spomenula si na Eddieho. A na pravidlá.

 „Klamala si mi zase.“ Zašepkala neveriacky Alex. „To nebola akcia Druhého súdu, ale tvoja.“ Pevne chytila Lee za rameno. „Vyškrtnú... zabijú ťa kvôli mne.“ Zúfalo udrela Lee do nohy. „Poď so mnou, dobre vieš, že peniaze sú mocné. Ochránim ťa pred nimi, len poď prosím so mnou...“

 Lee prerušila jej reč prudkým trhnutím ruky. Chytila Alex tvrdo za lakeť. Vedela, že ju to bolí. Chcela aby ju to bolelo. Chcela jej ukázať, čo je zač.

 „To čo si videla boli len moje slabiny, nič viac. To čo si videla bola Laura, ktorá už dávno umrela. Je mŕtva, nežije, neexistuje. Možno si ju na okamih zobudila, ale inak je po smrti tak dlho ako Julia. Žijeme v dvoch úplne iných svetoch. Chápeš? A ani peniaze nezmenia nič na tom, že chcem aby bol už koniec.“ Pomaly si prešla voľnou dlaňou po tvári. Úplne zúfalým gestom vyčerpanosti. „Som unavená, z toho všetkého. Aj zo seba.“ Lee pustila Alexinu ruku zo svojho zovretia a nechala ju dopadnúť prudko na sedadlo spolujazdca.

 „Aj tak neverím tomu že by si bola monštrum.“ Riekla Alex. Trela si lakeť, ktorý si narazila o dvere auta. Jej oči však stále hľadeli na Lee.

 „Neveríš vlastným očiam?“ Lee sa posmešne usmiala.

 V Alex sa na okamih vytratila viera v samú seba. V tú samú seba, ktorú našla. Potom však uvidela krátky Leein pohľad.

 „Neverím.“ Odvetila pevne. „Veď aj Phoenix povstal zo svojho popola. Možno dokážeš aj ty.“

 „Čo?“ Lee sa na ňu neveriacky pozrela. „Phoenix je predsa zabiják, zabiják zbohatlíkov. Rozmaznaných milionárskych detičiek, ktoré urobili chybu.“ Tvrdý smiech rozoznel kabínu auta. „Ako si ty.“

 „Stále si však agent, nie vrah. Teraz to už chápem.“ Alex sa zarazila, keď sa v Leeinej ruke objavila zbraň. A tá zbraň mierila na ňu.

 „Vypadni, než si to rozmyslím.“ Vnútro tichého auta prerušilo jemné šťuknutie odistenia zbrane.

 Alex položila dlaň na kľučku dverí.

 „Je v tebe viac, cítim to.“ Alex pozrela na zbraň, ktorá mierila na ňu. Lee sa drsne zasmiala.

 „No jasne,  - stále v ňom cítim dobro, povedal Luke - . Kecy, vypadni.“

 „Možno by som pochopila viac, keby si mi dala šancu. A ty sa vrátila do môjho sveta. Viem, že ja by som v tom tvojom dlho neprežila.“ Povedala Alex a vystúpila z auta. Prešla pár krokov a so smutným pocitom na duši sa donútila obzrieť. „Vieš o tom, že si zradila aj Juliu?“ vykríkla k vozu. „Zradila si ju v to čo verila, že si ty. Zradila si samú seba.“

Nebola si istá či to zazrela, ale zdalo sa jej že Lee sebou prudko trhla. Ako keby jej vrazila facku. Lee jej pripadala v tom obrovskom aute strašne stratená. Hľadela však iba na ňu, aj keď jej zbraň stále mierila na hlavu.

 Po tvári jej stekal hustý studený dážď. Bola rada, maskoval jej slzy.

 Zatnúc zuby sa vydala k tepanej bráne svojho domu. Premýšľala nad tým ako svoje niekoľkotýždňové zmiznutie presne vysvetlí. Už si predtým načrtla približný scenár, keď začula za sebou mohutné revanie motoru.

 Neodskočila... dúfala, že ju žena ... že ju Lee zrazí a bude konečne koniec.

 Nestalo sa. Prudko sa otočila a len v sebapude zachytila ako jej do rúk z okienka auta letí do rúk nejaký predmet.

 Takmer sa posadila na zadok, keby ju nezadržal múrik plotu. Pozrela na vec v svojich rukách a potom na miznúce auto v raňajšej búrke. Bola to kniha, ktorú predčítala Lee v byte.

 To čo je v tom počítači ťa ochráni pred Druhým súdom. Schovaj tie údaje veľmi dobre, nech o nich vieš len ty a niekto komu skutočne veríš, skôr kto verí Tebe (Jason).

P.S.  Možno povstanem z vlastného popola ako povstal Phoenix. Neverím tomu. Môj popol je príliš špinavý.  Ale dala si mi nádej. Moje meno je heslo a heslo je moje meno.

 L.

 Písmo na malom papieriku, prilepenom na knihe, sa začalo v pár sekundách v hustom daždi vytrácať.

 Mala chuť hodiť vecami vo svojich rukách o múr. Napokon sa ovládla a pristúpila k ovládaciemu panelu brány. Naťukala kód a brána sa pred ňou otvorila. Ako dvere do jej vlastnej dimenzie... jej vlastného sveta.

51.

 Alex otvorila bránu a prvé čo ju uvítalo bol Jason. Úplne nerózny a totálne na nervy. Zrejme ju videl na kamere pri bráne, pretože pribehol okamžite s dáždnikom. Celý čas čo kráčala k domu sa ju na niečo pýtal a ona... mlčala. Snažil sa nad ňou držať dáždnik, ale ona sa mu vyhýbala.

 Chcela na sebe cítiť tú vodu, studenú a tichú. Tá voda hovorila za ňu, lenže jediný kto mohol počúvať sedel v mohutnom aute mieriacom ďaleko od nej.

 Pri dverách sa otočila k Jasonovi. Lomcovala ňou zlosť a smútok.

 „Jason, držte už konečne hubu. Práve kvôli tomuto som ušla. Že sa moc pýtate. Aj ja som len človek.“ Riekla a držiac laptop aj knihu vošla do domu. Ignorovala jeho vyvalený výraz.

 Vďaka dažďu bola premočená až na kosť. Prezliekla sa takmer bleskovo. Vedela, že príde polícia, bolo jej to jasné hneď ako na ňu neveriacky zízala jedna z upratovačiek.

 Otvorila v súkromí svojej pracovne laptop a skúmala čo to vlastne dostala. Zaťala zuby, a predtým než pozrela na monitor laptopu, zavrela oči.

 Chcela a nechcela to vidieť.

 Chcela....

 Na obrazovke uvidela tri možnosti...

 P (písmeno P, mierne zdobené, tak ako prívesok na Laurinom krku)

 a

 L (jednoduché písmeno, bez ozdôb... ale všimla si malých troch znáčikov rohu ikony, ktoré znamenalo NVU).

 Tretia možnosť bola malá ikona ognamskej ľalie v rohu obrazovky, ktorá sa tvárila nenápadne, ale aj tak si ju všimla.

 Rozhodla sa pre prvú možnosť a monitor laptopu sa rozžiaril temne modrým svetlom a informáciou o spracovávaní databázy.

 Po pár sekundách sa objavil riadok s nápisom Phoenix:

  Vek – neznámy, pohlavie – neznáme, počet zločinov – 312+.

 Alex sa zamračila, a posunula riadky nižšie. Tam sa ukázal zoznam rôznych zločinov, aj keď nepotvrdených, ktoré mal spáchať Phoenix. Boli to zoscanované novinové ústrižky, alebo stránky z internetu. Tie už poznala, väčšinu z nich čítala pri tom ako sa jej objavovali emaily.

 Preklikala späť na hlavnú obrazovku a tentokrát stlačila písmeno L. Rozdiel oboch spisov jej bol jasný hneď na prvý pohľad. Databáza, ktorú videla pod písmenom P, bola ako posplietaná z rôznych dohadov.

 Táto bola iná. Okamžite ju upútal úvodný obraz, tvorený základným logom NVU ale pod ním bola skratka DS – druhý súd. Logo zmizlo, zablikal krátko obrovský nápis Prísne tajné.

 Phoenix: agent druhého súdu. Pozícia v Druhom súde: kat a sudca. Počiatočné previerky na prijatie: 1, okamžité. Hlavné volacie meno: Phoenix, Phee.

 Pôvodné meno agenta, pôvod, dátum narodenia, vizuálny detail: prísne tajné, pre prístup k údajom zadajte heslo.

 Alex sa zlostne zamračila. Práve táto kolonka ju zaujímala najviac, ale radšej posunula spis o niečo nižšie. Uvidela, že pod ňou je ešte minimálne desať ďalších mien, ktoré agent Phee používal. Všimla si, že celá databáza je písaná neutrálne. Nikto z nej nemohol vyskúmať, ani len v detaile, či je agent Phoenix muž alebo žena.

 Začala podrobne čítať celú databázu. Zatiaľ čo tá prvá bola tvorená len domniekami a stovkami prípadov, táto druhá bola jasne dôkazná.

 Prípadov bolo 168 a každý bol riadne zdokumentovaný. Alex ostala zarazená.

 Niekoľko prípadov bolo len čisto prieskumných, za účelom zistenia informácii z chráneného počítača, alebo získania tajných dokumentov. Podľa spisov nebol pri nich nikto zabitý.

 V ďalších prípadoch boli údajne mŕtvy ľudia nahradený bezmennými mŕtvolami z márníc. Niektoré prípady boli označené ako Druhotná Spravodlivosť. Medzi nimi našla aj prípad Michaela Starka. Alex okamžite spoznala Doktora, ktorý im pomohol.

 Prešla na koniec zoznamu a takmer vykríkla. Položila si ruky na ústa, keď uvidela, že posledný prípad Phoenixa je označený Druhotná Spravodlivosť a pod ním meno, ktoré nenávidela.

 Thomas James Hansberger.

 Dlho držala prst na touchpade a rozmýšľala či má ten spis otvoriť. Prečítala si založenie spisu a bolo jej jasné, že to Phee, alebo Lee... alebo Laura... čert vezmi mená... urobila práve v tých dvoch dňoch, keď bola preč z bytu.

 Prudko sa nadýchla a klikla na ikonu.

 Nič.

 Súbor bol prázdny, neobsahoval žiadne údaje. Iba maličkú fotku Thomasa Hansbergera, a informáciu o jeho starej adrese. Nedokončený prípad.

 S veľmi neistými pocitmi sa vrátila k úvodnej obrazovke a klikla na malú hviezdičku v rohu.

 Takmer jej klesla sánka, keď sa jej pred očami otvorila celá databáza tajných agentov Druhého súdu. S všetkými detailami, ich prípadmi, aj presnými menami. Iba dve zložky boli tajné, podobne ako Phoenixova a to agenti s overením stupňa 1. 2 super tajné údaje chránené heslom, ku ktorých detailom sa však nedostala. Došlo jej, že Lee svoju zložku náročky čiastočne odtajnila len pre ňu.

 Čítala prístupné zložky rýchlo, ale dosť podrobne. Tušila, že sa čoskoro zjavia policajti aby vyšetrili záhadu jej zmiznutia.

 Skúsila prelomiť heslo k menu Phoenixa. Napadlo ju mnoho kombinácíí. Laura, Lee... dokonca aj Julia. Potom si uvedomila, že sa zamilovala do ženy, ktorej nepoznala ani druhé meno či priezvisko. Cítila sa zúfalo.

 Odložila laptop... práve do jej dverí vošli traja policajti. Ako komando.

 Sucho prehltla a vznešene sa postavila.

 Vedela, že v ten deň by bola na ňu jej matka hrdá. Nebola pohŕdlivá, nebola niečo viac... správala sa ako žena, ktorá síce zmizla na pár týždňov, ale nebola unesená. Proste len bola šokovaná z toho, že o nej niekto hovoril, že by mohla byť unesená. Veď to hovorila aj svojmu právnikovi.

 Už obvolala svojich podriadených aby jej získali aliby... bločky z lietadla, či z hotela na Rajských ostrovoch, kam občasne chodila. V tej chvíli si spomenula na ministra McConnorsa.

 Robil to isté?Klamal rovnako? Rovnako prikázal svojim podriadeným aby mu našli alibi?

 Vedela však jedno. Vie klamať. Chce klamať. Ale klamať pre dobro.

 Klamala.

 Únos pred pár týždňami existoval, ale takmer dvojmesačné zmiznutie zamaskovala za svoj rozmar. Stratila sa pretože potrebovala relax, potrebovala sa po tom všetkom ukľudniť. Streľbu v múzeu nevedela vysvetliť, bola len jednou z davu... možno jej v tom pomohol fakt, že pri streľbe zastrelili vysokého policajného dôstojníka podozrivého z korupcie (to jej nikto nepovedal, to sa len dozvedela z tichých zdrojov). A smrť jej brata... vtedy sa skutočne a nefalšovane rozplakala.

 Klamala... a verili jej. Zarazene skonštatovala, že verili až prekvapivo rýchlo.

 Príliš rýchlo.

52.

 Alex si unavene pomasírovala spánky a znovu pohliadla na monitor počítača, kde si prechádzala ďalšie firemné doklady. Prešli len dva dni od jej návratu a už sa na ňu kopilo množstvo úloh. A ona tak túžila byť na okamih sama, ale zároveň na seba nahádzala takú prácu aby zabudla.

 Zabudla na modré oči.

 „Áno?“ riekla ticho, vedela, že Janis len tak neprepája hovory.

 „Sú tu dvaja agenti z NVU.“ Janisin hlas bol strašidelne nervózny. „Chcú vás vypočuť ohľadom toho únosu.“

 Alex začala mierne panikáriť. Vstala a prudko sa nadýchla. NVU, riekla ticho sama sebe. Prešla pár krokov po kancelárii aby sa ukľudnila.

 „Ako dlho im mám hovoriť, že to nebol únos. Už ma štvú, policajti a teraz NVU.“ Skríkla zlostne do slúchadla. Netušila, či Janis zapla telefón na hlasné odpočúvanie. Nevedela, či telefóny odpočúvalo aj NVU. Ale ak áno, tak musela hrať dokonale. „Kašlem na nich, Janis. Mám tu ešte niečo na vybavovanie, nech 5 minút počkajú.“  S trasúcimi rukami otvorila laptop, ktorý jej dala Lee. Začala zložkami v ňom listovať. Hodila si na obrazovku počítača kameru v čakacej miestnosti. Bolo to kedysi len preventívne, pre prípad nejakého útoku, ale teraz jej to pomohlo.

 Spoznala jedného človeka.

 Zavrela počítač a uložila ho späť do trezoru.

 „Janis, môžu vstúpiť.“ Alex sa otočila k presklenému oknu a snažila sa tváriť nevšímavo.

 Do jej kancelárie vstúpili dvaja muži. Obaja oblečený v čiernom.

 „Prepáčte, slečna Dornaw, som agent NVU, Crayton, toto je môj kolega Pramis.“ začal jeden, nižší s tmavou pleťou. Pekný. „Dúfam, že chápete toto naše malé vyrušenie, ale musíme túto udalosť vyšetriť.“

 „Samozrejme.“ Odvetila zdvorilo Alex. Prekvapene si uvedomila, že sa usmieva. „Pýtajte sa.“ Pozrela na vyššieho muža, ktorého označil kolega ako Pramisa.

 „Takže,“ Crayton otvoril notes. „podľa vášho právnika ste neboli unesená.“

 „Nie nebola.“ Odsekla Alex. „To môžete vidieť podľa bločkov z toho kde som bola.“

 „Kde bola.“ Pramis tie slová šepol mierne zlostne.

 Alex si ho poriadne prezrela. S Craytonom boli oblečení ako dvojčatá. Tmavý oblek, tmavá kravata, biele košele. Ako keby vyšli z ženského katalógu pre pravého muža života.

 Dokonalí chlapci.

 Pramis bol oveľa vyšší a ona si všimla malého odznaku na klope saka. Síce ten znak bol nejak umelecky pokrivený, ale ten kto vedel viac videl, že tvorí dve písmená... DS. Crayton taký odznačik nemal.

 Crayton chvíľku prehliadal svoje poznámky a potom papiere, ktoré mu Alex položila na stôl. Zavrel notes a pozrel jej s miernym úsmevom do tváre.

 „Prepáčte, že sme vás vyrušili.“ Podal jej ruku a Alex si pripadala divne. Vlastne na nič sa nepýtal. Rovnako ako policajti predtým. Síce prišli, ale bolo to ako z povinnosti.

 Prišli a odišli.

 Pevne stisla Craytonovi ruku. Vedela, že pevné zovretie ruky je tiež jeden z psychologických aspektov. Síce to považovala za blbosť, pretože ona každému obchodnému partnerovi stískala ruku vždy priamo, pevne a úprimne, ale takto ukázala agentovi NVU, že sa ho nebojí a nič neskrýva.

 Pramis len stál neďaleko jej stola a hľadel niekam bokom. Ako človek, ktorý sa hnevá.

 „Toto bol len omyl. Môj omyl.“ Dodala a sledovala ako obaja agenti vychádzajú z jej kancelárie. Pramis odchádzal ako posledný. Tak sa rozhodla reagovať.

 „Zabudli ste si tu pero, agent Pramis.“ Riekla ticho a videla, že sa k nej neochotne otočil. Zdvihla v ruke svoje vlastné pero a ukázala mu ho. Sledovala však, že druhý agent sa vytratil za dverami. Siahla na tlačítko a dvere sa okamžite zavreli... bez ochranky.

 Pramis si prešiel rukami po vnútorných vreckách saka a potom sa zarazil. Pohliadol na Alex a tá vedela, že mu to došlo.

 On pero vôbec zo saka nevybral.

 „Nechcem mať problémy,“ začala Alex. „Andrej Styrowsky.“ videla ako Pramis sebou trhol.

 Vrazila mu do tváre  jeho pravé meno. V databáze označený ako dôveryhodný.

 „Čo chcete?“ spýtal sa nepríjemne a ona sledovala ako sa snaží nenápadne vnoriť ruku pod sako, kde mal zrejme zbraň.

 „To čo vy chcete nie je v tejto budove ani miestnosti.“ Alex bola prekvapená ako dokázala zaklamať. Určite im išlo o ten laptop. Stála vedľa svojho obrovského stola a rukou siahla dole. Síce tam bolo len tlačítko na privolanie ochranky, ale postavila sa tak aby to vyzeralo, že tam tiež má niečo železné.

 Chvíľu pozorovala tvár Pramisa.

 „Chcem iba dve veci. Dajte mi pokoj a ja dám pokoj informáciám, ktoré mám. Nie som pomstychtivý človek. Žiadne problémy pre mňa, žiadne problémy pre vás.“ Alex sa striasla, keď si uvedomila, že rovnaké slová použila aj Lee. „Odkážte to Xavierovi.“

 „To je všetko?“ Pramis vyzeral začudovane. Zrejme čakal vydieranie či niečo podobné. Jeho ruka spod saka sa stiahla.

 „Ešte som nepovedala druhú vec.“ Alex sa k nemu otočila chrbtom, takmer v arogantom geste. Drali sa jej do očí slzy, musela ich zamaskovať. „Phee za nič nemôže. To len ja. To ja som vášho agenta donútila porušiť pravidlá.“ Cez rameno pozrela na Pramisa. „Nevyškrtávať.“

 Pramis mlčal a videla ako si mnie ruky.

 „To vám nemôžem zaručiť.“

 Alex sa pomaly nadýchla. Tušila, že to asi tak bude.

 Druhý súd a ich pravidlá.

 „Tak dodržte aspoň to nech je moja firma bez toho vášho bezočivého drobnohľadu.“

 „Ani to v...“ začal Pramis.

 „Ale môžete.“ Zvolala zlostne a začal v nej stúpať nová vlna zlosti. Jej matka vybudovala spoločnosť od základov, a ona pevne kráčala v jej stopách. Nechcela aby niekto v pozadí zasahoval. So zaťatými zubami zahnala zlosť a otočila sa k Pramisovi.

 Na jej tvári hral mierny úsmev.

 Príjemný... na prvý pohľad.

 „Žiadne prob...“

 „Rozumiem.“ Pramis to slovo vyštekol zlostne. Trochu si upravil sako a potom pozrel na Alex. „Ale to druhé čo chcete vám nemôžem zaručiť, to je jednoducho mimo mňa.“

 Alex sa od neho znovu otočila. Akokeby ledabolo pohliadla cez okno mrakodrapu k nebu.

„Žije aspoň?“ spýtala sa po dlhšej chvíli.

„Ešte nie je na zozname vyškrtnutých.“ Pramis sa znenazdania pozrel bokom, niekam do zeme. Jeho pohľad bol smutný. „Bola by to veľká škoda, keby sa to stalo.“ Potom zdvihol hlavu a pozrel Alex do očí. „Viac vám nemôžem povedať.“

 „Chápem a ďakujem.“ Alex len kývla hlavou, že ich rozhovor je ukončený.

 Pramis sa vytratil z kancelárie ticho. Podobne ako Lee, keď zatvárala okná na chate. Ani za ním nezavŕzgali dvere.

 Alex sa z roztrasenými nohami posadila do svojho kresla. Mala pocit, že odpadne. Ruky sa jej triasli tak príšerne, že si ani v kľude nedokázala odpiť z pohára kávu.

 „Tak, túto časť si zvládla.“ riekla samej sebe. Jej srdce sa však chvelo. Ešte, podľa slov Pramisa, Lee žila.

 Trvalo dlho kým sa jej prestali triasť kolená pri pomyslení na NVU.

 Otvorila znovu laptop a rozmýšľala ako prísť na to, ako sa volá žena, do ktorej sa zamilovala. Okrem Laura, Lee, Julia ju nič nenapadalo. Nevedela, prečo je tak posadnutá tým vedieť ako sa Lee skutočné volá, či kým bola. Musela to nejak vedieť.

 Musela.

53.

Alex celé týždne hľadala kto je Phoenix. Využila k tomu všetky svoje prostriedky. NVU sa jej dokonale vyhýbalo, a polícia? Tá ako keby neexistovala. Aj jej únos zmizol niekde v pozadí všetkých udalostí.

 Alex sa rozhodla zavolať jedného človeka, s ktorým sa dlhšiu dobu nekontaktovala, aj keď od asistentky dostala snáď stovku jeho odkazov. Váhala či mu má zavolať.

 Prikázala svojej asistentke aby ju nikto nerušil... pevne zvierala slúchadlo telefónu a pozerala na dvere svojej kancelárie. Keď sa jej zo slúchadla ozval tichý kľudný hlas jedného z dávnych matkiných priateľov... zrazu sa ukľudnila tiež.

 „Dobrý večer, Frank.“

 „Alex.“ Jeho hlas znel priam nadšene, ako keby očakával, že mu zavolá každý deň.

 „Prepáč, Frank.“ Zaťala zuby. On nebol zrovna ten človek, ktorého by volala na priateľský večierok. Bol to človek, ktorý sa volá v núdzi. Niekto o kom viete, že vám nezištne pomôže. Jednoducho človek, o ktorom viete, že sa môžete spoľahnúť v tom najhoršom. „Nevolám zrovna aby som...“

 „Ako sa máš, si v poriadku?“ jeho hlas ju príjemne prekvapil. Znel vystrašene, bál sa o ňu.

 „Áno, mám sa fajn.“ Ukľudnila ho krátko.

 Neodvážila sa prerušiť nastalé ticho v slúchadle.

 „Niečo chceš zistiť?“ spýtal sa príjemne hlboký mužský hlas na druhej strane linky a ona si uvedomila, že Franka strašne dlho nevidela. Stislo jej z toho ľútosťou srdce. Mala ho rada, a teraz ju mrzelo že mu volá len aby ho využila. Jeho priateľstvo odkopla podobne ako odkopla kedysi Rachel. „Predpokladám, že to nie je úplne čisté.“ Ozvalo sa znovu ticho z telefónu. Alex zrazu videla v svojej mysli, ako sa dotyčný na druhej strane potichu vytráca z postele... z postele, kde pred pár sekundami určite ležal spoločne s nejakou ženou. Pozrela na hodiny zavesené na stene. Bolo ich tam niekoľko.

 Časy sveta.

 Prehliadla ich a trochu mrzuto si uvedomila, že v Ognam City je takmer polnoc. Lenže už ho vyrušila a ukončiť rozhovor by bolo o to trápnejšie.

 „Je to len pre moju potrebu, Frank.“ Alex sa prudko otočila na stoličke a vstala. Pristúpila k oknu kancelárie kde stála kedysi pred mnohými dňami, kedy sa jej život zmenil.

 „Takže čo potrebuješ?“

 Alex sa zamyslela.

 „Frank, pamätáš sa na chatu pod vrcholom Grau?“

 „Samozrejme.“ Rozosmial sa síce potichu, ale Alex z jeho hlasu cítila čistú radosť na tú spomienku.

 „No ja si potrebujem s tebou pohovoriť podobne ako sme si pohovorili po tom výlete.“

 V telefóne nastalo chvíľkové mĺkvo.

 „V tom nebude problém.“ Jeho hlas znel o trošičku inak. Možno nikto iný by to nepočul, ale ona áno. Znel vážnejšie. Obaja si dobre pamätali posledný výlet, keď spoločne ich obe rodiny boli ďaleko na severe Ognam State. V horách kde im to všetkým pripadalo ako v raji. Keď ešte matka nebola chorá, keď jej otec bol ďaleko na cestách a ona jasne videla, že Frank stále od školy miluje jej matku. Chcela sa s ním o tom porozprávať, ale vďaka ochranke či jeho priateľke bol stále niekto okolo nich. Zavolala mu na izbu a chcela sa dohovoriť na stretnutí, keď niekto iný v jeho izbe zdvihol druhú linku. Jeho priateľka. Alex sa vtedy s trpkým smiechom ospravedlnila a povedala Frankovi len krátku vetu: „Netušila som, že aj telefóny majú uši.“ O niekoľko dní, keď sa stretli v meste Alex aspoň zistila presne čo Frank cítil a cíti k jej matke. Svojím spôsobom preto aj Franka mala rada. Miloval jej matku bez výhrad a stali sa takmer malými spojencami. A vtedy sa aj smial na tom jej výraze „telefón bez uší“. Mala síce už skoro dvadsať, ale doniesol jej hračkársky mobil s nalepenými papierovými ušami a ukázal jej že tie uši môže odtrhnúť aby nikto nepočúval. Keď nechápavo pokrútila hlavou, tak ukázal okolo a vysvetlil jej, že sú tam len oni dvaja.

 Alex prehltla, keď si uvedomila, že toto sa stalo tak strašne dávno. Že či si on vôbec...

 „Zajtra som dlho v práci.“ Začal znovu kľudne Frank. „Ale myslím, že večer o tej hodine ako predtým, by sme sa mohli stretnúť u Kvočky.“

 Alex sa zahryzla do pery aby sa nerozosmiala. Kvočka. Tak nezabudol. A ako je možné že ona zabudla? Zabudla na svojho prakticky najlepšieho priateľa? Trpko sa usmiala a na okamih zavrela oči... Zabudla... kvôli niekomu menom Hansberger. Niekomu, kto jej dokázal vymazať všetko dobré zo života. Mala takmer chuť sa rozplakať.

 „Ďakujem Frank.“

 „Tak sa zase uvidíme.“ Riekol s úsmevom v hlase a Alex opatrne položila slúchadlo. Na okamih sa zarazila a rozmýšľala či robí dobre. Frank bol predsa zástupcom prezidenta polície. Človek ktorý sa, aspoň teda podľa nej, dostal na svoj post vlastnou zásluhou a svojimi silami. Teda tak ho kedysi poznala. Mala právo ohroziť jeho post? Jeho rodinu? Zdesene sa posadila do kresla. Vtedy vedela, že mu povie len to čo môže. Len omáčku, ako by to nazvala jej matka.

54.

 Na ďalší deň utiekla.

 A to doslova.

 Nechala len krátky odkaz Jasonovi, že ju nemá hľadať. Dokonca sa pokúsila trochu zmeniť obvyklý šatník, čo vďaka chladnej zime nebol až taký problém. V po uši stiahnutom klobúku a dlhom kabáte by ju spoznal možno iba novinár s rontgenovým fotoaparátom.

 Nervózne sa rozhliadla, keď vstúpila do kaviarne u Snivého Páva. Videla dva tiché páry, ktoré sa na seba usmievali ponad horúci grog a mladého muža, ktorý zasnene hľadel niekam do neznáma a každú chvíľku si niečo zapisoval do potrhaného notesu.

 Do tváre jej udrelo horko, a tak si trochu neochotne stiahla z hlavy klobúk a rozopla kabát.

 Usadila sa do najvzdialenejšieho rohu kaviarne a rozmýšľala či sa takto správajú agenti NVU. To jej nepridalo na rovnováhe. Mobil nechala doma, obliekla si to najstaršie oblečenie, ktoré doma našla. Mala vyzerať ako študentka, ktorá si prišla do neďalekej kaviarne užiť trošku tepla.

 Keď prešla hodina čakania, začala si pripadať hlúpo.

 Na čo to robila? Prečo?

 Jediné pomyslenie na Lee ju však upokojilo a objednala ďalšiu kávu. Keď si z nej začala odpíjať, tak sa zahryzla do pery aby sa nerozosmiala nad spomienkou, ako jej Lee hovorila, že je závislá na kofeíne. Bola. No čo...? Aspoň už nebola závislá (vedome) na tom bielom prášku.

 Po ďalšej hodine uvidela pred sklami kaviarne zvláštne sa pohybujúceho sa muža. Nie že by bol opitý, skôr vyzeral zmätene, ako keby hľadal cestu. Bol oblečený podobne ako ona, len mu z pod hlboko stiahnutej kapucne bundy bolo vidieť bradu. V ruke držal zdrap papiera. Alex zdvihla obočie a dúfala, že až takto to Frank neprehnal.

 Prehnal.

 Muž vkročil do kaviarne a ona počula ako sa s čašníkom rozpráva lámanou angličtinou. Alex mala chuť si skryť tvár do dlaní a robiť že tam nie je. Donútila sa však na to všetko pozerať. Muž si stiahol kapucňu z hlavy a ledabolo sa rozhliadol. Keď ju uvidel tak nebadane žmurkol. Vtedy sa Alex neubránila úsmevu.

 „Doneste mi tú šálku čaju k tej čarokrásnej dáme v rohu.“ Preniesol plynule francúzsky a Alex mala čo robiť aby sa priam nerozchechtala, keď videla ako sa čašník na neho pozerá značne zmätene. Muž však len ukázal k nej a slovo thé snáď dokázal rozlúštiť aj zmätený čašník.

 Frank si odložil kabát a posadil sa vedľa nej ako keby predchádzajúca scéna neexistovala. Na tvári mu hral úsmev a cez fúzy mu bolo vidieť zuby.

 „Myslím, že ten bude zo mňa ešte chvíľu v šoku.“ Zašepkal jej dobrosrdečne do ucha. Potom jeho tvár zvážnela a ona uvidela ako na ňu pozrel svojimi zelenými očami. Zvážnela aj ona. Chcela začať hovoriť, ale on len ticho nad nápojovým lístkom pokynul rukou, že má byť ticho. Počkali kým mu zvláštne sa tváriaci čašník donesie čaj a až potom sa jej pozrel priamo do tváre.

 „Bál som sa o teba, Alex. Keď ťa uniesli tak s...“ začal.

 „Som v poriadku, Frank.“ Odvetila Alex a jemne mu zovrela ruku na stole. Ako strašne bolo dobré znovu cítiť niekoho po svojom boku. Nejakého priateľa.

 „To som rád, veľmi rád.“ Frank sa trochu rozpačito rozhliadol. „Chcel som na tých bastardov poštvať celé policajné oddelenie aj k...“

 „Frank,“ Alex sa na neho pozrela vážnejšie než kedykoľvek predtým. „som naozaj v poriadku.“

 Frank prikývol.

 „Takže o čom tak vážnom potrebuješ hovoriť, že nás nikto nesmie počuť?“

 „Si si istý že n...“

 Prerušil ju krátkym zasmiatím.

 „Táto kaviareň je vytesaná do kameňa,“ ukázal rukou cez presklednú vytrínu. „a tam oproti je oceľovobetónový kryt pre obyvateľstvo v prípade útoku. Pozri sa na mobil.“

 „Nechala som ho doma.“ Odvrkla Alex.

 Frank zdvihol obočie.

 „Tak to je asi vážne keď si až takto opatrná a ako vidím, že nevidím...“ trochu pokýval hlavou. „a teda nevidel som nikde tvoju ochranku.“

 „Frank, na tieto žarty ja nemám moc náladu.“

 „Prepáč.“ Jeho hlas neznel len ospravedlňujúco. Skutočne ho to mrzelo, že ju naštval. „Len som chcel povedať, že tu nepracuje ani ten najlepší mobil, či odpočúvacie zariadenie. Je tu veľa ruchov zo skaly. Takže hovor.“

 „Predpokladám, že asi niečo vieš o NVU.“ Začala váhavo.

 „Samozr...“

 „Frank, len chcem aby si aspoň z časti tušil ako vážny tento rozhovor je. A že tu v žiadnom prípade nebudem žartovať.“ Pozrela mu do očí a na okamih sa zastavila v reči. Tie oči jej pripadali tak strašne divne známe. V duchu ten pocit striasla. „Nemôžem a ani ti nechcem povedať všetko.“ Alex pohliadla na svoje pevne spojené ruky a spomenula si na svoje predsavzatia. „Frank môžeš mi prisahať na svoju česť, a ja viem že si čestný, že toto je len rozhovor medzi nami ako priateľmi?“

 „Prisahám.“ Odpovedal bez váhania.

 „Ani nevieš...“

 „Neviem, ale ty vieš že som rovný.“

 Alex prikývla. Rozmýšľala kde presne začať. Predtým to bolo také ľahké kým nesedel vedľa nej.

 „Tak začnem a neprerušuj ma.“ Prikývla sama sebe namiesto neho. „Uniesli ma, držali ma v zajatí. Človek, ktorý ma uniesol ma však prepustil bez výkupného. Po mesiaci sa stala tá udalosť v múzeu. Musela som zmiznúť, pretože...“ jej hlas sa zadrhol. „Človek, ktorý mi pomohol v múzeu mal vážne problémy. A ja som tomu človeku musela tiež pomôcť.“ Pohliadla na Franka, ktorý sa príšerne mračil. Čakal kým mu povie čo vlastne chce. „Toho človeka, ktorému som musela pomôcť poznám po mene málo, ale práve to meno potrebujem vedieť.“ Teraz prišla tá časť, keď musela zaklamať, a dúfala že dokáže dobre klamať. „Chcem toho človeka len raz vidieť a poďakovať mu, že mi kedysi pomohol.“

 S váhavými obavami pozerala do zmätenej Frankovej tváre.

 „Nerozumiem tomu.“ Zašomral.

 „Ja viem.“ Alex si nervózne prehrabla vlasy. „Ja len toho človeka potrebujem nájsť, nič viac. Ale potichu.“

 „Potichu?“ zvláštne sa na ňu pozrel. „Hovorila si o NVU, to je snáď...“ prestal hovoriť a zbledol. „Ten človek je agent N... To nemyslíš vážne.“ Zašepkal.

 „Ja... ja...“ zakoktala sa. „Ja som hovorila o NVU, len preto že v tom bola trochu zapletená, nič viac.“

 Nedôverčivo na ňu pozrel.

 „Takže čo presne po mne chceš?“ spýtal sa ticho.

 „Nájsť jednu bývalú policajtku.“ Odvetila.

 Pozrel na papier, ktorý mu podala. Ticho si šomral, že mu dáva tak málo indícií. Aj ona sama vedela, že je toho málo. Potom požiadal čašníka o popolník a malý papierik v ňom spálil. Keď to urobil tak sa usmial už nejak uvoľnenejšie. Žmurkol na Alex. Kývnutím hlavy ukázal na vypreparovaného páva zaveseného tesne nad vchodom do kaviarne.

 „Mne ten páv vždy bude pripadať ako nasratá a ošklbaná kvočka.“

 Alex vyprskla smiechom.

55.

 Niekoľko ďalších dlhých týždňov nemohla veriť, že existuje toľko rôznych a spoločných mien, ktoré poskytla Frankovi. Bolo po celej zemi toľko policajtiek s menom Laura... s žiadnou sa však nespojovalo meno Lee ani Julia. Frank jej povedal aby čakala... a tak čakala.

 Každý deň hľadela na laptop v svojom trezore a rozmýšľala, čo by mohlo byť záchytným bodom k menu Lee. Pripadalo jej to ako byť v klietke plného šialenstva.

 Keď zavrela oči, cítila jej pohľady, aj jej občastné dotyky, chuť jej slanej pokožky, keď ju pobozkala na spotené čelo... sladký pocit, keď ju jediný krát pobozkala na pery... počula zvuk jej mierne chrapľavého hlasu, cítila vôňu jej pokožky... aj horké tóny keď hovorila aby vypadla...

 Nedokázali vysledovať nič, ani keď Frankovi opísala značku a typ auta. Proste neexistovalo. Ani neexistoval doktor, ktorý Lee ošetroval. Neexistovala ani klinika, napriek tomu, že mu presne všetko opísala... Frank bol diskrétny muž, nepoužíval policajtov. Len dobrých známych, ktorí pracovali ako súkromný detektívi.

 Alex zlostne zaťala ruky do kresla, keď sa v tichej tme ozval zvuk telefónu. Okamžite zdvihla slúchadlo.

 „Mám tu nejaké informácie, ktoré si chcela.“ Pokojný mužský hlas jej prikázal aby sa pozrela do e-mailu. Nahliadla do nich so strachom...

 Alex pozorne študovala štyri spisy, ktoré je jej prišli na mail.

 Andrea Laura  Edisonová

 Leeiah Deborah Farsonová

 Laura Jane Mathewsová

 Laura Whitestonová

 Precízne pozerala na tváre žien pred sebou... na veľkej obrazovke. Ani jedna z nich nebola Lee. Policajtky z celého štátu.

 Zrazu sa musela usmiať. Boli to skvelé policajtky, tri z nich aj matky. A napriek tomu si spĺňali svoje zamestnanie veľmi dobre.

 „Nie je to ani jedna.“ Oznámila Frankovi po pár hodinách, keď si bola istá.

 „No, budem pátrať ďalej.“ Frank zložil telefón.

 Alex prijala studené objatie svojej periny.

56.

 Počas dlhých mučivých týždňov čakania na odpovede váhala v jednej veci. Vedela, že ju však musí urobiť.

 Musí.

 Alex s roztraseným žalúdkom stlačila zvonček na dverách bytu a úkosom pohliadla na svoju ochranku.

 Keď sa otvorili dvere na byte tak mala chuť utiecť, ale nemohla...

 Pár krát sucho prehltla a pozrela do tváre ženy, ktorá jej otvorila.

 „Ahoj, Rachel.“ Riekla takmer šepkom. Sklonila zrak aby sa nemusela pozerať do tých očí ktoré boli zrazu tak smutné a vyčítavé. Donútila sa do tých očí pozrieť poriadne. „Neruším?“ spýtala sa rozpačito a drtila si ruky pred sebou, oblečená ako teenagerka. Rachel otvorila dvere úplne a jednoduchým gestom ju pozvala dnu.

 „Poď ďalej, Al.“

 Alex sa trochu zamračila. Rachel ju stále volala Al, aj keď to nikdy nemala moc v láske. S tichým výdychom strachu vstúpila do bytu, ktorý videla tak dávno, že ho už ani nespoznávala.

57.

 Po pár hodinách rozhovoru sa temná limuzína predierala dopoludňajšiou zápchou v uliciach. Slnko nebolo vysoko, ale aj tak si Alex odsadla od okna a chránila si tvár pred ranným slnkom.

 „Zaujímavé.“ Zašomral Jason vedľa Alex. Zamračene na neho pozrela. Hľadel na svoj mobil a takmer ho hladil. Alex prevrátila oči. Neznášala dotykové mobily. Bolo to ako keby sa s nimi ľudia maznali namiesto svojich polovičiek.

 „Zaujímavé je čo?“ spýtala sa po chvíli, keď sa snažila odvrátiť myšlienky. 

 „Pozrite si to sama.“ Sledovala ako siahol na monitor vnútri limuzíny. Vedela, že tam môže pozerať čokoľvek na internete. Nepozerala... nezaujímalo ju to. Okrem správ z burzy jej bolo všetko jedno. Teraz však Jason prepol priame vysielanie televízie.

 „...CVS oznámilo, že pri ochrane ministra zahraničia Ketla, zneškodnili útočníka, ktorý sa pokúsil o atentát na neho.“ Moderátorka si posunula papiere pred sebou ako moderátor ktorý dostane nové správy. „Riaditeľ CVS nám potvrdzuje iba to, že človeka, ktorého museli zneškodniť strelou do hlavy je s veľkou pravdepodobnosťou terorista s volacím menom Phoenix. Nechcú zverejniť jeho identitu.Všetko čo vám môžeme na istotu povedať je, že Pheonix je mŕtvy. Veríme, že ďalšie správy sa dozviete čoskoro.“ Moderátorka odložila papiere a zahľadela sa rozpačito do čítacieho zariadenia. Jej tvár sa ukľudnila a s absolútne vyrovnaným úsmevom začala hovoriť o zemetrasení na druhej strane planéty, kde zomrelo viac ako tristo ľudí.

 Alex bola bledá a zvierala si ruky pevne ako keby jej to mohlo pomôcť. Mala pocit, že odpadne.

 „Madam...“ začal Jason a vypol obrazovku.

 Alex odmietavo pokrútila hlavou.

 „Som v poriadku a už sa ma na to nepýtajte.“ Odsekla tvrdo. V kútiku oka videla prekvapený Jasonov výraz.

 Je mŕtva... skutočne? Pýtala sa samá seba. Takto to zariaďovalo NVU?

 Nie, nie, nie... kričalo jej vnútro. Čo ak áno... tak nech aspoň viem čo bola zač... odpovedala samá sebe a jej ruky s tvrdo zaryli do koženého sedadla limuzíny.

Koniec prvej kapitoly.

TO BE CONTINUED