SJ II



Secondary Justice
Druhotná spravodlivosť



Autor ©: Dargeth aka D4rg3th ( dargeth@centrum.sk )
Upozornenie 1: Tento príbeh je určený LEN pre dospelých čitateľov.

Upozornenie 2: Kopírovanie či šírenie tohto príbehu, alebo len jeho časti, je zakázané bez súhlasu autora.
Upozornenie 3: Postavy a charaktery Alexandry Francis Dornaw, Laury Aileen Scott (Lee/Phoenixa/Phee) a Dávida Willsona sú výlučným vlastníctvom Dargeth A. Grabow. Akákoľvek podobnosť s iným dielom je čisto náhodná.

Tento príbeh nemá nič spoločne s Xenou a Gabriellou avšak hlavné predstaviteľky (Lucy Lawless a Reneé O'Connor) som si vždy predstavoval ako hlavné hrdinky tohto príbehu. Alex (aka René/Gabriella) je síce v príbehu rusovláska, ale to bola aj spočiatku v Xene :). Príbeh sa odohráva v imaginárnom štáte Ognam a imaginárnom meste Ognam. Rok približne 2000.

Tento príbeh ma takmer... zabil. Myslel som naň každý deň... každý deň, každú minútu, veľa rokov mi zaplňoval moju myseľ (príbeh je písaný asi 15 rokov).

Venované:
Eve, mojej mame.

Iwina5 (aka Iwinka) – neoceniteľná duševná podpora.

Mace Dverji (aka Petr) - človek, ktorý mi pomohol asi najviac v tomto príbehu – korektoval, pripomienkoval, bol nekompromisný.

Sco Angelovi - blázon, ktorý mi neraz spôsobil bolesti brucha od smiechu.

Wotnelovi - on vie prečo :). 


Kapitoly 2-3
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------


Kapitola II.
David Willson & prípad Bredshaw
(tri mesiace po návrate Alex Dornaw do jej rezidencie)

1.        
(v prvej osobe David Willson)

 „Počkať,“ zvolal som na osamelého chlapíka vo výťahu. „zastav... do riti.“ Dokončil som, keď sa mi pred nosom zatvorili dvere výťahu. Neznášal som to. Vždy ako odpadlík. Tresol som do gombíku výťahu a čakal kým sa vráti.
 Kto som? David Willson... inak Dave, seržant, detektív polície. Zúfalý, s vždy nahnevanou manželkou a dvoma deťmi, ale vraj čestný.
 Na svoj vek vyzerám dosť mlado. Je mi síce niečo cez štyridsať, ale dosť ľudí ma odhaduje na tridsať, možno dvadsaťpäť. Manželka sa mi vždy smiala, keď som jej hovoril, že mám problém kúpiť alkohol v obchode. Nie že by som sa na to ako vyzerám sťažoval, len mi to komplikovalo dospelosť. Rok som si nechal narastený plnofúz, ale Amy, moja milovaná manželka, ma to strnisko donútila  oholiť. Vyzeráš ako pubertiak, ešte si nechaj narásť dlhé vlasy a môžeš ísť rovno do spolku hipíkov. Povedala mi.
 Usmial som sa a prebehol si rukou strednekrátko zastrihnuté tmavosvetlé vlasy. Jediné čo skutočne prezrádzalo môj vek boli vrásky okolo očí, úst a svetlejšia farba na sluchách. Začínal som šedivieť, ale ignoroval som to. Nemilé dedičstvo po otcovi, ktorý začal šedivieť už v svojej tridsiatke.
 Hľadel som ako sa menia čísielka výťahu. Keď som uvidel, že výťah nezastavuje ani na desiatom podlaží, otočil som sa k recepcii polície.
 Počas viac ako dvoch rokov na tomto okrsku som už vedel, kde sa nachádzajú schody. Zlostne som zafrfľal a vydal sa k nim. Síce tam kam som mal ísť bolo len druhé podlažie aj tak to boli pre mňa muka. Nebol som tlstý, ale pomaly narastajúca pneumatika muža stredného veku mi začínala dávať zabrať. Cvičil som málokedy, lepšie povedané ... ovládla ma lenivosť v posledných rokoch. Jedinú lenivosť som ovládol, keď som sa chcel dostať na tento okrsok a na jedno zvláštne oddelenie. Vtedy som sa donútil rozhýbať hlavne svoj mozog.
 Skúmavo som si svojimi očami (šedými) prehliadol cedule na stene druhého poschodia, svietili novotou. Vedel som, že ich menili minulý týždeň. Považoval som to za vyhodené peniaze. Konečne som otvoril posledné medzidvere a zamieril tam kam mal. Do kancelárie kapitána Donovana. Postanul som pred mohutným mužom, ktorý sa na mňa mračil. Bol obrovský... tlstý, ale ja som si nedovolil ani krátke usmiatie. Nikto by si mu nedovolil povedať do očí že je tlstý ako prasa... nikto.
 „Nemáme nič nové.“ Skonštatoval Donovan, pozrúc na mňa. „Zaoberajte sa Bredshawom.“
 „Áno, pane.“ Odvetil som poslušne. Čakal som kým ma Donovan prepustí.
 Donovan si chvíľu čítal nejaký spis a potom na mňa pozrel.
 „Dnes príde na oddelenie nový prírastok,“ Zrazu sa divne usmial. „teda staronový. Taylor je voľný?“
 „Áno pane.“ Odpovedal som znovu poslušne. Vedel som, že muž sediaci predo mnou je bratrancom ministra vnútra. Nebolo by dobré si ho rozhnevať, aj keď ho každý na oddelení neznášal.
 „Tak už nebude. Bežte a vyriešte už, do pekla, ten prípad.“
 Len som prikývol a vybehol z kancelárie.


2.
 David Willson postanul pred dverami kapitánovej kancelárie. Predtým len prebehol oddelenie. Stál tam dosť dlhú chvíľu. Nevedno prečo, ale zrazu si spomenul ako tu začínal. Ako sa strašne chcel dostať na toto oddelenie. Kvôli tejto príležitosti sa presťahoval z odľahlej časti mesta, dokončil všetky možné výcviky. Chcel byť v tejto elite. Jednou z častí bola aj rola peňazí. Detektívi z oddelenia Oči mesta boli takmer dvakrát tak platený.
 „Niečo nové?“ spýtala sa ho vysoká blondínka. Trochu poľakane ustúpil, vyzerala bojovne. Potom sa ukľudnil. Vedel, že to je Dian Summersová, detektívka z jeho smeny.
 „Nie.“ Odvetil. „Stále máme na starosti Bredshawa.“
 „Dnes má prísť niekto nový na oddelenie.“ Summersová sa vydala so slovami do miestnosti. Dave ju len zamračene sledoval. „Vieš kto to môže byť?“
 „Nemám ani poňatia. Kapitán mal síce na stole zložku, ale nezahliadol som meno.“ Zavrčal Dave. „Len dúfam, že to nebude nováčik, ktorý nám tu bude kaziť prácu.“
 „To by som teda neodporúčal.“ Zafrfľal zlostne Adam Horowitz. Bol ešte vyšší než Summersová, a jeho telo pripomínalo neskutočne vysokú slamku, ktorá stála napriek gravitácii.
 „Tomu nováčikovi vraj pridelí Taylora.“ Všetci sa pozreli na drobného Taylora, ktorý si nervózne popravil okuliare a rukou odhodil upotenú ofinu z tváre.
 „Čo stále so mnou máte?“ zašepkal priam bojácne. Ale vedel čo. Napriek utajovaniu, každý vedel, že je nemanželským Donovanovým synom.
 „Nič.“ Odsekol Dave a ostatní sa pobavene zasmiali. „Sústreďme sa na prípad.“
 Prípad Bredshaw... Päť obetí, štyria muži, jedna žena. Každý z nich mal na tele jediný vpich. Nebránili sa. Mali odobrané celé reprodukčné orgány, ktoré našli spálené pri mŕtvolách. Pri tele sa našiel aj veľmi starý kus papiera, na ktorom boli zobrazené dve dotýkajúce sa ruky. Každá obeť bola zabalená v plastovom vreci a z neho vytŕčala ich vlastná ruka, podobne ako na obraze, lenže obeť mala ruku zmrzačenú tak, že jej ukazovák mieril niekam do neba a bol ako keby ohlodaný od mäsa. Obete mali ešte chirurgicky odobrané ľavé oko, ktoré sa však pri telách nenašlo.
 Už vedeli že plastové vrece na tele je zatavované benzínovým zapaľovačom, a aj to, že prst ktorý vyzeral ohlodane, bol odrezaný veľmi ostrým predmetom. Podobným akým boli vybrané reprodukčné orgány či oko.
 K žiadnej obeti nenašli však žiadny súvis. Päť týždňov, päť obetí... žiadny výsledok. Dave ako veliteľ svojej smeny vedel, že je to viac než zlé.
 Rozhodol sa radšej si na chvíľu sadnúť za vlastný stôl a premýšľať nejak v súkromí. Pozrel na fotku svojej rodiny na stole. Odvrátil oči... to mu moc na spokojnosti nepridalo. To vedomie, že sa môže nájsť nejaký magor, ktorý by sa dotkol jeho... potriasol hlavou a zahnal tie temné myšlienky. Radšej si na počítači otvoril zložku poslednej obete.
 Neprešlo ani desať minút, keď sa na oddelení ozvalo rozrušené šepkanie. Dave zdvihol hlavu a sledoval ako do miestnosti vkročila vysoká tmavovláska.
 Mala na sebe nohavicový kostým tmavej farby. Dlhšie čierne vlasy zovreté do krátkeho copu a štíhlu postavu. Ledabolo sa rozhliadla a znovu pozrela cez okuliare do zložiek v svojej ruke.
 Dave chcel k nej vyštartovať, pretože mu pripadala ako nejaká modelka, ktorá stratila smer a nechápal čo tu vlastne robí. Uvidel ako na neho pozrela ponad okuliare s jemným rámom. Sňala si ich a strčila do vnútorného vrecka saka. Vtedy si všimol odznaku a aj zbrane na jej ľavej strane opasku. Než stihol čokoľvek urobiť, vydala sa ku kancelárii kapitána Donovana. Dave sa obzrel a uvidel, že sa všetci z jeho smeny zrazu zhrnuli k stolu operátora. Zamračene sledoval ako si niečo šepkajú. Zlostne k nim prikročil.
 „No to ma poserte. To ma teda kurva poserte.“ Zabrblal Will Barton, malý černoch, ktorý priam vyvracoval mýty o tom, že každý černoch je obrovský. „Čo tu ona robí?“
 „Blbá krava.“ Zašepkala Summersová a ostatní na ňu pozreli s dávkou pohŕdania. „Čo je?“ spýtala sa a zdvihla obranne ruky.
 „Čo sa to tu deje?“ spýtal sa Dave a pozeral ako vysoká čiernovláska vstupuje do kapitánovej kancelárie.
 „Tak chlapče.“ Sam Oneil sa zrazu usmial, čo nebolo u neho moc obvyklé. Dokonca sa zdvihol zo svojho vozíčku, pretože mu chýbali nohy od kolien a nazeral ponad vysoký pult ku kancelárii. „Ak je to tá nová posila, tak práve vidíš, ako naše oddelenie rieši prípad Bredshaw. A zároveň bude mať zase najvyššie percento vyriešených prípadov.“
 „Nemel tie sračky už.“ Zašepkala Diane.
 Sam na ňu zamračene pozrel.
 „Chceš sa hádať o tom kto vyriešil viac ako desatinu prípadov na tomto oddelení?“ Sam rukou ukázal na stenu. Dave vedel čo to je za stenu. Boli tam zavesené plakety významne ocenených policajtov. „Ak je to nová posila, tak je dobre, že sa vrátila.“
 „Vrátila?“ Dave sa pohŕdlivo pozrel ku kancelárii Donovana. Videl cez sklo ako Donovan niečo podáva žene a potom jej trasie rukou. „Veď je to posraná bárbínka.“
 Vtedy sa všetci, okrem Taylora, na neho prekvapene pozreli s šokovaným úsmevom.
 „Willson skončí do dvadsiatich minút. Päť ognamských koruniek, pekne tu.“ Povedala nečakane Diane a tresla bankovkou na pult. Dave túto hru už poznal. Na oddelení sa neustále o niečo stavovali. Niekedy mu to tam pripadalo horšie ako v nejakom kasíne, ale on tú hru hral neraz rád. Teraz sa to však týkalo jeho a cítil sa značne nepríjemne, pretože predtým sa vždy vsádzali len na úplných nováčikov a ako dlho vydržia na oddelení.
 „Deň.“ Odvetil Adam Horowitz. Postupne popridávali na pult bankovky aj ostatní. Dave teraz moc nechápal o čo presne ide. Tú ženu, ktorá sa stále rozprávala s Donovanom, nepoznal. A ani nevedel, čo myslia tým, že on skončí. Napriek tomu hodil na kôpku päť ognamov a vsadil na seba.
 Už len mlčky pozerali ako Donovan prikyvuje a žena vychádza z kancelárie.
 Neozval sa žiadny potlesk, iba tiché súhlasné mrmlanie policajtov.
 „Si späť, ak sa nemýlim.“ Sam vyštartoval k žene ako prvý a prijal od nej mierne objatie. Musela sa na svoju výšku skloniť hlboko. Sam sa zvláštne široko usmieval, a Dave pochopil, že nemá ďaleko k slzám.
 „Som.“ Odvetila krátko a Dava zamrazilo. Bolo to jediné a úplne chladné slovo.
 „Stále v tých studených sračkách ako naposledy?“ spýtal sa smutne Sam a pozrel sa jej do tváre.
 „Možno v horších, Sam.“ riekla ticho. Oslovený radšej zachmúrene pozrel na okolo stojacich.
 „Tak tu máš tú svoju starú bandu.“ Sledoval ako si podala ruky s ostatnými. Spýtavo potom pozrela na dvoch posledných mužov.
 „Toto je Dave Willson.“ Sam pokynul na Dava. „A toto Carl Taylor, nováčikovia, ktorí prišli po tebe. Ostatných zatratencov z tejto smeny už poznáš. Ehm, Taylor je tvoj parťák, ale to asi vieš, podľa toho ako nadšene si sa zatvárila u Donovana.“
 Žena len pokynula hlavou na pozdrav.
 „Možno by bolo dobré keby si nám nováčikom povedal, kto je táto dáma.“ Riekol tvrdo Dave.
 „Tento cucák si o mne myslí že som bárbinka, že?“ povedala zrazu vysoká čiernovláska a ostatní sa rozchechtali. Dave prudko zčervenal. Ako do riti vedela čo si o nej myslí? A ja nie som cucák!!! Pomyslel si zlostne.
 „Detektív Dave Willson.“ Povedal, napriek tomu že ho už Sam predstavil. Podišiel k nej, ale bál sa jej pozrieť do očí. Prehliadal si jej odznak na opasku, ktorý videl len vďaka tomu, že si odhrnula sako a držala ruky v bok. „A nie som cucák, slúžim u polície viac ako sedemnásť rokov. Dostal som sa sem, pretože...“
 „Ste niekomu ako Donovan liezli do zadku?“ dokončila za neho žena.
 Dave zahabkal zlostne po vzduchu. Začínal chápať o čo tu ide.... aj keď mu to trvalo dva roky. Donovan nebol nikdy schopný viesť toto oddelenie ako keby len chcel. Rýchlo si prebral posledné mesiace. Veď on bol ten, ktorý vlastne viedol celú túto smenu, tak ako ostatní seržanti rozhodovali o svojich smenách. Donovan len pozeral a rozdával nezmyselné príkazy.
 „Nikdy som nikomu do zadku neliezol.“ Vystrel sa a odhodlal sa prikročiť len na jediný krok. Pootočila sa k nemu. Pevne jej pozrel do očí, všimol si že nie sú čierne ako si myslel, ale modré. „Nikdy som ani nevzal úplatok. Som tu, pretože som dobrý a chcem pomáhať ľuďom. Nemôžem za nášho debilného kapitána.“ Hodil ostrý pohľad na Taylora, ktorý sa zatváril, že tam nie je. „A kurva rád by som vedel, s kým...“ zmĺkol a prezrel jej oblečenie. Videl síce odznak zastrčený na opasku, ale na ňom bolo len číslo. „vlastne hovorím.“ Vytušil ako všetci stuhli a čakali, čo sa bude diať.
 Nastalé ticho, prerušil muž na vozíčku.
 „Musíš uznať, že má odvahu.“
 „Alebo je blázon. Ako Sánkový Jack.“ Riekol jednoducho Peter Burton, ktorý sa rozvalil v kresle a poťukával perom do notesa. Ostatní sa rozosmiali.
 Dave to ignoroval. Žena mu pozerala do očí niekoľko dlhých minút. Začínal byť nervózny, ale vedel, že ten pohľad vydrží. Dokonca zistil, že bojovne vystrčil bradu.
 Ak si znepriatelíš túto ženskú, tak si na tomto oddelení v totálnom kýbli. Pomyslel si a ovládol triašku. Ani nevedel prečo. Nepoznal ju, ale nechcel preč. Očami na krátko kmitol na tabuľu, kde bol riešený prípad Bredshaw.
 Na sekundu.
 Nečakane žena napriahla ruku.
 „Detektívka Laura Scottová,“ Dave jej ruku prekvapene stisol, ale rozhodol sa tú ruku stisnúť pevne a odhodlane. 
 „Teší ma.“ 
 „Takže čo to tu máme?“ spýtala sa Scottová a on videl ako si prehliada obrovskú obrazovku. „Prípad Bredshaw.“
 „Chceš...“ začal Barton.
 „Nie, Peter,“ odsekla Scottová. „čítala som to. Teraz sa musíme sústrediť. Má niekto nejaké nápady?“
 „Ja by som skúsil rozhodiť fotku tretej obete,“ ozval sa Adam Horowitz „bol to síce študent, ale živil sa ako potulný muzikant, nevieme o ňom moc veľa.“
 „Čo ďalšie?“
 „Posledná obeť.“ Summersová podišla k tabuli a ťukla na fotku. „Vraj vynechala nečakane poslednú prednášku. A to bolo podľa jej kamarátok veľmi neobvyklé.“
 „Výborne.“ Scottová prikývla. „Viem, že nátlak je veľký. Obete nemajú žiadnu súvislosť, žiadne konekcie.“ Zdvihla prst. „Teda ešte sme ich nenašli. Ostatní z oddelenia by mali začať pracovať na iných prípa...“
 „Donovan bude nasraný.“ Zvolal Barton.
 Scottová na neho krátko pohliadla.
 „To išlo toto oddelenie tak do zadku, keď som tu nebola, alebo sme stále oddelenie výnimočných prípadov?“ počula ako sa ľudia v miestnosti zlostne uchechtli. Videla ako sa väčšina z nich pozrela ku kancelárii Donovana. Ona podišla k vstupu do oddelenia a zlostne klepla do sklenených dverí, na ktorých kde bol ich znak (Ognamská ľalia na štíte). „Toto nie je jediný výnimočný prípad, alebo vôbec policajný prípad. Viete, že nás je málo.“ Chvíľu na nich hľadela. „Takže od zajtra dvaja z každej smeny sa budú zaoberať týmto, kým sa nepohneme.“ Dave sledoval ako prikývli. Pozrela na kalendár. „Za tri dni tu zrejme budeme mať ďalšiu obeť,“ zdvihla ruku aby zastavila ich protesty. „pátrajte po tom čo sme si teraz povedali. Summersová a Horowitz, skúste o tom muzikantovi zistiť čo najviac.“ Otočila sa. „Barton a Rodriguez vy zistite kam posledná obeť zmizla z tej poslednej prednášky.“
 „Áno.“ Riekli takmer jednohlasne.
 „A ostatní?“ spýtal sa Dave. Scottová na neho zamračene pozrela.
 „My budeme prehliadať to čo máme, a dúfať, že budeme rýchlejší než sa objaví ďalšia obeť.“
 Poverení sa vytratili.
 Dave sa pozrel na ňu ako si znovu zakladá okuliare.
 Pochopil ľahko jednu vec...
 Prehral.
 Ani nechápal ako rýchlo Scottová prebrala jeho rolu veliaceho detektíva, ale stalo sa to. Rozdala rozkazy a ostatní ich počúvali úplne bez slov. Žiadne protesty, ktoré musel vyvracovať predtým. Niečo povedala a oni to urobili. Prijal to s trochou zlosti, ale vytušil aj to, že väčšina z policajtov na oddelení s ňou pracovala oveľa dávnejšie a dlhšie ako on. So smutným vzdychnutím sa vrátil k svojmu stolu.


3.
 Oddelenie zmĺklo. Štyria ľudia odišli kvôli výsluchom, dvaja kvôli novému prípadu. Ostali tam len on, Scottová a jej nový parťák, ktorý sa sústredene zaoberali nejakým spisom. Odhodlal sa podísť k civilistovi na oddelení.
 „Zdravím.“ Riekol ticho a pozrel k Scottovej. Oslovený sa na neho pozrel len krátko.
 „Zdravím.“ Odpovedal muž na vozíčku, Sam Oniel. Znovu sa zahľadel na obrazovku počítača, kde sledoval jednotlivé tímy policajtov.
 „Môžem sa spýtať čo je vlastne Scottová zač?“
 Videl ako sa Sam mierne usmial a pozdvihol k nemu tmavohnedé oči.
 „Bojíš sa jej?“ spýtal sa Sam a naťukal krátko niečo do počítača.
 Dave si olizol pery. Prikývol.
 „Možno ti Scottová pripadá ako tá najväčšia krava na svete, ale nie je to tak. Už jej otec bol legendou na tomto oddelení. Dokázal vyriešiť také prípady, pri ktorých ostatní zlyhávali. Je to ako dosadiť správnu riť na správny šerbel. Jej otec aj ona boli a ona je, ako správna súčiastka do pokazeného stroja.“
 Dave sa pochybne usmial, ale prikývol aby Sam pokračoval.
 „Ako vieš, tak slúžim u polície tridsaťosem rokov.“ Ukázal na svoje skrátené nohy. „Dvadsať dva v aktívnej službe než si jeden debil povedal, že zo mňa bude mrzák. Pamätám si keď sem prišiel jej otec.“ Samove staré oči stále sledovali obrazovku. „Nikto nechcel veriť, že by dokázal vyriešiť také prípady. Vznikli Oči mesta a J.B.Scott bol veliacim poručíkom, neskôr nadporučíkom. Vtedy bola Scottová len malé dievča, ale keď sa stala policajtkou tak ju pridelili okamžite sem. Ako najmladšiu detektívku v histórii.“ Pozrel vážne na Dava. „V histórii tohto štátu.“ Sklopil oči k obrazovke. „Obaja, otec aj dcéra vždy slúžili sami. Žiadny parťák s nimi dlho nevydržal. To však vedeniu moc nevadilo, pretože ich výkony boli neuveriteľné. Ako keby sa stali na okamih vrahmi, ktorých stíhali.“ Sam pokrútil hlavou. „Dostávali sa do ich hlavy.“
 „Jej otec...“
 „Zomrel pri záchrane asi dvesto ľudí.“ Sam pokynul hlavou k stene, ktorú si doteraz Dave ani poriadne neprehliadol. Boli tam plakety policajtov. Zažmúril aby videl lepšie. Nad všetkými bola plaketa nesúca meno J.B. Scott. „Do riti Dave, ty si nikdy tie plakety nečítal?“ spýtal sa zarazene Sam. Keď videl ako Dave pokrčil plecami, tak len zlostne prevrátil oči a smutne pozrel na Scottovú.
 „Mnoho policajtov by sa od nej mohlo od nej veľa učiť. Kiež by nebola tvrdohlavá.“
 „Myslíš aj mňa? Som od nej star...“ spýtal sa pohŕdlivo Dave. Okamžite videl ako sa Sam zatváril posmešne.
 „Chlapče, keď ťa nazvala cucákom tak ani nevieš čo všetko vie ona.“ Krátko hodil pohľad k Scottovej. „Bola tu pár rokov, potom záhadne zmizla. Teraz ešte len prišla a v jej očiach vidím, že ten diabolský prípad vyrieši.“ Sam sa mu pozrel do očí a usmial sa. „Vieš akú mala úspešnosť?“
 Dave pochopiteľne pokrútil hlavou.
 „92%. Žiadny policajt v Ogname takú úspešnosť nemá, možno ani na tomto psom svete. Ten zbytok sa ráta len do takých prípadov kde nebolo dosť dôkazov.“
 Dave prehltol 92%... vedel dobre, že väčšina policajtov mala tak 55% úspešnosť, v prípade fakt dobrých policajtov to bolo okolo 65%. Zamračil sa. Bola to blbosť, poznal realitu. Superpolicajt neexistoval.
 „Nejaké rady?“ spýtal sa napokon, hladiac na Sama.
 „Dve.“ Sam sa široko usmial. „Nepodceňuj ju,“ pozrel mu priamo do očí a zdôraznil „nikdy. A nikdy sa jej nesnaž postaviť telesne aj keby ťa vyzvala.“
 „Čo tým myslíš?“ spýtal sa zachmúrene Dave.
 „Má štyri čierne pásy z kung-fu či karate alebo čoho to.“ Sam prevrátil oči a mávol rukou. Nevedel sám o aké pásy sa jedná, iba videl výsledky.
 Dave sa posmešne uškrnul pozerajúc na Scottovú. Tá uhladená manekýnka by mala byť znalá bojových umení?
 „Mal si ale celkom odvahu.“ Ozval sa znenazdania Sam.
 Dave sa znovu uškrnul.
 „Keď som sa jej pozrel do očí?“ spýtal sa a v hlase mal značnú dávku irónie.
 „Keď ti pozrie do očí tak zistí akú pičovinu si kedy urobil, vie si ťa prečítať ako rozprávočku na dobrú noc. Tým bola známa. Preto vedela o tej bárbínke.“ Odvetil Sam úplne vážne. „A ak si niečo urobil v minulosti tak si pri nej v totálnom kýbli. Ale si asi dobrý poliš, keď ti podala napokon ruku.“
 „To si snáď...“
 „Myslím to vážne.“ Odsekol Sam.
 Dave sa obzeral po oddelení.
 „Takže ostatní majú pred ňou rešpekt?“
 „Väčšina z nich tu je viac ako desať rokov.“ Sam sa pousmial. „Teda okrem nováčika ako si ty. Taylor je tiež nový a štyria z ostatných smien. Ale inak tu nájdeš stále rovnaké tváre.“ Sam sa zamračil. „Mnoho ľudí to tu dlho nevydrží, je to tu drsné, ale keď ostanú...“ nedopovedal, lebo jeho slová prerušil telefón.
 „Prvé oddelenie závažných prípadov.“ Riekol Sam do slúchadla. „Scottová, labák.“ Oddialil slúchadlo.
 „Linka?“ spýtala sa Scottová pozerajúc na rozblikaný telefón.
 „Tri.“ Odvetil Sam.
 Dave opustil Sama a jeho hlúpe pripomienky a pristúpil k hlavnému stolu. Sledoval ako Scottová zdvíha slúchadlo a ticho počúva slová v ňom.
 „Niečo nové?“ spýtal sa Taylor, jej nový parťák. Dave okamžite videl ako na neho znechutene pozrela a tresla slúchadlom do držiaku.
 „Nič, tú kvapku pri poslednej obeti len posúdili,“ Scottová zdvihla ruky a ukázala uvodzovky. „ako mužské sperma. Za pár dní budeme mať aspoň profil DNA.“
 „Kurva.“ Zanadával Taylor. „Nakopal by som ho.“
Dave videl ako sa na svojho parťáka znovu pozrela.
 V tej chvíli na oddelenie prišli dvaja policajti z výsluchov. Len krútili hlavou. Nič nové sa od známych obete nedozvedeli. Vrátila sa aj Summersová s parťákom a o chvíľu aj dvojica, ktorá vyšetrovala nový prípad. Ten vyriešili až bleskovo rýchlo. Jednalo sa o zabitie predajcu pri lúpeži, a vraha zatkli behom hodiny vďaka priemyselnej kamere v predajni.
 „Stále po starom?“ Summersová popíjala kávu a na dotykovej obrazovke si prehliadala Bredshaw prípad.
 Scottová len prikývla.
 „Tak môžme dúfať, že nám niečo nové prinesie nová obeť.“ Povedal do ticha Taylor. Dave sa na neho zachmúrene pozrel a sledoval ako to urobili všetci z oddelenia.
 „Čo?“ spýtal sa Taylor.
 Scottová sa zrazu nahla a vybrala nejaký papier zo zásuvky. Chvíľu naň niečo písala a potom vyštartovala ku kancelárii Donovana.
 „Taylor, poď so mnou.“ Zvolala bez toho aby sa otočila.
 Dave sa nahol na stoličke a sledoval ako obaja vchádzajú do presklenenej kancelárie kapitána. Scottová hodila papier kapitánovi na stôl a ten sa hneď zdvihol. Začali medzi sebou niečo diskutovať.
 Ostatní sa prihrnuli k Samovi a pozerajúc na kapitánovu kanceláriu si niečo ticho šepkali.
 „Čo sa to deje?“ spýtal sa Sama, keď podišiel k jeho pultu.
 „Práve vidíš ako Scottová splachuje svojho prvého parťáka. Za rok ich kedysi spláchla viac ako dvadsať, potom ju nechali bez neho. Zvykni si.“ Povedal Sam a venoval sa zase svojmu pultu.
 „Čo myslíte?“ spýtal sa Horowitz. „Bude ho chcieť nechať len preložiť do inej smeny alebo rovno von z oddelenia?“
 „Stavím že ho vyrazí von.“ Povedala Summersová a hneď položila 5 ognamov na pult. „Nie je to zlý poliš, len mu občas huba predbieha mozog.“ Potom nahla hlavu v jemnom ženskom geste. „Nie, mením stávku. Nebude ho chcieť z oddelenia, je to možno krava, ale nie je idiot. Určite vie, že Taylor je jeho syn. Ostane, ale nie ako jej parťák.“
 „Nesúhlasím, pamätám si ju naposledy. Ten pôjde von.“ Ozval sa Barton a prihodil k Summersovej bankovke svoju.
 Dave to s pobavením pozoroval. Nakoniec prihodili všetci svoje peniaze na kôpku. On sám tam po poslednej prehre radšej nič neprihodil, len pozeral na druhú stranu oddelenia.
 Dave videl ako Scottová vyletela z kancelárie, za pätami mala divne tváriaceho sa Taylora. Taylor si sadol za stôl a zlostne krútil hlavou. Dave si uvedomil aj to, že jediným nováčikom okrem Taylora bol on.
 „Do riti, Summersová mala zase pravdu.“ Zašomral Sam a videl ako Diana s úsmevom zhrabla kôpku peňazí. Hneď na to z kancelárie vyšiel Donovan, fučal ako parná lokomotíva tesne pred výbuchom.
 „Scottová je voľná, má niekto záujem?“ pozrel na Dava. „Willson?“
 „Ja ju nepoznám,“ Zdvihol obranne ruky Dave, aj keď on sám ako bývalý veliteľ smeny nemal parťáka. „nechajte ju chvíľu na pokoji.“
 „Kurva.“ Donovan zabuchol za sebou dvere kancelárie až sa zavlnili dosky skla a rolety za nimi urobili krátke rázne plesk.
 Dave sa snažil sústrediť na spis, ale pri tom sa pár krát pristihol ako hľadí na Scottovú a na Taylora. Nejak vedel, čo Scottová cíti. To čo Taylor povedal bola možno pravda, ale neskutočná sebeckosť. Oni mali vyšetrovať, dokazovať a nie dúfať že im chyba páchateľa vrazí dôkazy do ruky. Scottová v jeho očiach začínala stúpať.


4.
 Poobede sa chystal ísť konečne domov, keď ho zastavila Summersová.
 „Kam ideš?“
 „Domov predsa.“ Odvetil zarazene a pokračoval v upratovaní svojho stola.
 „Dnes nie,“ riekla a ukázala na kalendár. „druhá streda v mesiaci, strelecký výcvik. Zabudol si?“
 „Do riti.“ Dave zlostne vzdychol a videl, že si aj ostatní zo smeny berú len zbrane a veci nechávajú zatiaľ na svojich stoloch.
 Zišiel výťahom do podzemia a znovu sa príjemne divil. Takmer celé jedno podlažie bola strelnica, moderne vybavená. Stále si aj po dvoch rokoch nezvykol na super výbavičku, ktorú dostával v oddelení Oči mesta.
 „Okuliare, slúchadlá a náboje. Váš podpis.“ nizučká policajtka mu podala veci a on podpisom potvrdil prevzatie. Trochu sa usmial, ledva ju bolo vidieť za pultom zbrojnice. Vedel, že sa volá Silvia.
 Kráčal po jednotlivých boxoch, ktorých bolo takmer dvadsať. Prvé zaberali jeho kolegovia. Niekde na konci zazrel Scottovú ako vymieňa zásobník a kontroluje zbraň.
 „Možno tu máme novú výzvu.“ Zahlaholil Horowitz a Dave nadskočil, prišiel k nemu ako duch. „Aké je tvoje preverenie a test?“
 „Preverenie B.“ Riekol hrdo Dave. „234 bodov.“
 „Toto je ako za starých časov. Scottovú neprestrielaš.“ Riekla Summersová, ktorá sa k nim pridala. Dave sa usmial.
 „Choďte niekam. Viete, že  ju prestrieľam ľavou zadnou, nepoznám nikoho kto by mal viac ako 234. A na A test je treba viac ako 240. Nikto také výsledky z nášho oddelenia nemá.“ Povedal sebavedomo. Mohol si to dovoliť, streľba bola jeho najsilnejšou stránkou. Chcel si nasadiť slúchadlá.
 „Stavme sa o päť babiek.“ Prerušil jeho snahu Barton.
 Dave pozrel smerom k Scottovej.
 „Nie, o desať. Roznesiem vás na kopytách.“ Zašomral Dave. „Ale chcem aby ste ju k tomu donútili vy, nie ja.“ Začul ako sa jeho kolegovia zasmiali.
 Sledoval ako Dian pokladá ruku na rameno Scottovej.
 „Kurva do riti.“ Zanadávala Scottová, keď jej zrazu niekto poklepal na rameno. Zlostne si strhla slúchadlá a pozrela na kolegyňu. „Vieš, že nemáš siahať na človeka, ktorý strieľa.“
 „Prepáč, ja len že tuto ten cucák tvrdí, že ťa prestriela.“
 Davovi neuniklo ako sa Scottová na neho pochybne usmiala.
 „Vy ste sa zase stavili, že?“ spýtala sa Scottová a videla ako kolegovia snažia pozerať inam. Pokrútila hlavou a prevrátila oči. „Vôbec nič sa nezmenilo, ste stále ako malé deti.“ Chcela si nasadiť späť slúchadlá.
 „Ale no tak, Scottová,“ zaprosil Rodriguez. Zdvihol pár krát obočie... to platilo možno na nejakú jeho ženskú, bol to pekný chlap, ale Scottová to ignorovala mŕtvym výrazom. „ošklbeme bažanta. Prosím.“
 Dave vtedy začínal mať nepríjemný pocit. Zabudol sa spýtať, koľko bodov v streleckom teste má vlastne Scottová. Sledoval ako sa zastavila uprostred pohybu.
 „Preverenie?“
 „B“
 „Body?“
 „234.“ Diane odpovedala namiesto Dava.
 „234.“ Scottová uznalivo pokývala hlavou. Pohliadla na Dava. „Aké podmienky?“
 Dave sucho prehltol.
 „Bez prípravy, z púzdra.“ Odvetil.
 „Máme tu pištoľníka z divokého západu.“ Laura sa rozhliadla a ostatní sa zasmiali „Obe ruky a počet rán?“
 „Obe ruky,“ popravil si zbraň. „ ide o presnosť pri rýchlosti. Na tom terči sú predsa znaky, do kríža tých znakov. Celý zásobník.“ kývol na terč. „Ostatní posúdia víťaza.“
 „Dobre,“ Scottová prikývla, ukázala k strelnici. „tak začni.“
 Všetci pristúpili k prázdnemu boxu vedľa. Dave si nasadil iba okuliare, neznášal keď ho slúchadlá tlačili na hlave. Uberalo to jeho sústredenosti. Nasadil nový terč a poslal ho asi do polovice vzdialenosti strelnice. Postavil sa ľavým bokom smerom k nemu a pozrel pred seba, kde videl Scottovú ako čaká.
 „Streľba, zásobník.“ Zvolal podľa pravidiel strelnice a vytiahol rýchlo zbraň. Poslal k terču celý zásobník. Bol spokojný kým čakal na vracajúci sa terč. Už z diaľky videl, že diery sú presne orysované... každá guľka aspoň oškrela značku 10, 9, 8 a tak ďalej...
 „Pekné,“ Scottová prstom prešla po okraji každej diery. „dá sa povedať že slušné.“
 „Veľmi dobré by som povedal.“ Zašepkal Horowitz a ona na ňom videla, že už má s jej výkonom pochybnosti. Pozdvihla obočie.
 „Tak uvidíme.“ Nasadila nový terč a poslala ho až na koniec strelnice. Začula ako si šepkajú, že čo tam chce s obyčajnou pištoľou trafiť. „Aby sme mali vyrovnané šance, cucák.“ Povedala a chladne zdvihla kútik úst v náznaku úsmevu.
 Dave sa v duchu smial. Vedel, že ona nosí okuliare. Čo tam, do kelu, tak ďaleko chcela s tými očami trafiť? Cítil sa ako víťaz. Potom na ňu pohliadol a prestal sa usmievať. Vyzerala neskutočne sebavedomo.
 Ustúpila kúsok z boxu a ešte o krok od stolíka. Postavila sa k terču pravým bokom. Dave si už predtým všimol, že je ľaváčka. Striaslo ho pri jej mrazivom úsmeve, ktorý jej neprenikol do očí. Nenasadila si okuliare ani slúchadlá, a ľavačkou zovrela rukoväť pištole.
 Na terč nepohliadla, len pozerala do zeme. Tvrdá tvár nič nehovorila. Po chvíli krátko pozrela k skupinke vedľa nej.
 „Mali by ste si dať niečo na uši.“ Keď dokončila posledné slovo, vytiahla zbraň a Dave sa musel prikrčiť pod salvou, ktorú poslala smerom k terču. Videl, že to urobila až nemožne rýchlo, ako keby sa na chvíľu jej ruka rozmazala. Počas streľby dokonca prikročila o krok ku stolíku. Strieľala v pohybe. Pevne zovreté pery, privreté oči, zachmúrené obočie. Číra sústredenosť... to si pamätal.
 Konečne skončili rany a on si podesene spustil ruky z uší a ona zase zbraň. Z nejakého boxu za nimi sa vyklonil starší policajt.
 „Do pekla, Scottová, som rád že si späť, ale neznášam keď toto robíš. Kde si nechala streľbu.“ Povedal hlasne a Dave na neho zarazene pozrel.
 „Do riti,“ Barton sa šťúral prstom v uchu. „bude mi z toho zvoniť celý deň v ušiach.“
 „Nehovor, že som ti nechýbala.“ Scottová len pochybovačne pozdvihla jedno obočie.
 Dave sa obrátil späť k Scottovej, ktorá už s neutrálnym výrazom v tvári tlačila gombík. Terč sa približoval. Dave nechcene vypuloval oči.
 Strhla terč z držiaku a ani si ho neprezrela.
 „To máš ako diplom k tým 234 bodom, cucák.“ Povedala a vrazila ho Davovi do rúk. Tomu padla sánka.
 „Ja som vedel, že to dokáže.“ Zasmial sa Rodriguez a plesol kolegom do dlane. Dave ďalej zízal neveriacky na terč. Všetky nakreslené body na terči boli priam úhľadne vystrelené presne do stredu čísiel označenia. Jeden bod bol možno trošku mimo vystrelený ale ostatné boli urobené ako pravítkom. Tak presne že tomu Dave ani nemohol uveriť... ako keby to urobil robot. Pozrel na Scottovú, ktorá len nabila zbraň a vrátila sa do svojho boxu.
 „Do riti.“ Zašepkal. „Koľko má bodov?“ spýtal sa konečne.
 „251 z 255, cucák. Preverenie A.“ Odvetila Scottová ironicky. Nasadila si slúchadlá. Na oddelení mu pripadala skromná, ale teraz v tomto prípade videl v jej tvári neskutočnú hrdosť na samú seba.
 „Nikto nemôže mať 251 bodov.“ Zvolal.
 „Ona áno.“ Odvetil Horowitz a nastavil ruku.
 Dave s hlasným nadávaním rozdal peniaze. Ucítil ako ho niekto potľapkal po ramene. Barton.
 „Tá by samopalom vedela namaľovať na stenu aj Monu Lisu, stačil by jej len dostatok zásobníkov.“ Ešte raz ho potľapkal po ramene a vrátil sa k svojmu boxu.
 Dave chvíľu stál pri boxe Scottovej. Pozoroval ju. Váhal, ale odhodlal sa. Skončila streľbu a položil jej opatrne ruku na rameno.
 „Môžem sa pozrieť?“ spýtal sa keď sa k nemu otočila. Ukázal na jej zbraň.
 Pokrčila ramenami v geste, že jej to je jedno. Vytiahla zásobník a z hlavne vyhodila náboj. Dave si všimol, že vyletujúci náboj zachytila do ruky s prekvapivou ľahkosťou. Podala mu zbraň. Dave si ju chvíľu prezeral a skúšobne stlačil kohútik. Trochu sebou trhol, pretože sa šťuknutie ozvalo oveľa skôr ako očakával.
 „Veľmi jemne nastavená.“ Prezrel si zbraň dôkladnejšie. „Typovo bežná policajná, ale urobená na zákazku pre ľaváka.“ Skonštatoval. „Mohla si predsa použiť nábojový zásobník pre vyhadzované náboje.“
 „Keby si ho niekedy použil,“ Laura sa pochmúrne usmiala. „tak by si vedel, že ten zásobník sa často zasekáva. Radšej som si nechala vyrobiť túto zbraň určenú priamo pre ľaváka.“
 Dave si znovu prezrel pištoľ v svojich rukách.
 „Ale bežná policaj...
 „Myslíš si že je to v zbrani?“ prerušila ho Scottová. Jej tvár bola znovu vážna a chladná. Dave sa zamračil. Nechápal ako môže tak kľudná a ľadová byť. Existoval na svete niekto tak vážny? A chladný? Určite jedného človeka mal priamo pred sebou. Trochu sa zamračil.
 „Určite to v zbrani nie je.“ Odvetil a vrátil jej zbraň rukoväťou naspäť. Pár minút ju ešte pozoroval a potom si radšej s miernou pokorou nechal vypísať mesačnú streľbu do papierov.


5.
 O dva dni ráno unavený a vyčerpaný Dave vstúpil na svoje oddelenie. Pohádal sa s manželkou, deti nechceli celý večer zaspať a navyše stále rozmýšľal o prípade Bredshaw. Takmer si roztrhol sako, keď si ho dával dole. Posadil sa do kresla.
 Bol tu trochu skôr a videl ako kolegovia z iných smien opúšťajú pracoviská a nahrádzajú ich ľudia, ktorých tak dobre poznal.
 Scottová prišla s presnosťou na sekundu. Naplnila si šálku horúcou vodou, vhodila do nej sáčok s čajom. Sňala si najskôr kabát a potom sako čierneho kostýmu. Sadla si do kresla rovno ako lata.
 Ďalšie dve hodiny len preberali nápady a návrhy. Dave si pomyslel, že Summersová má pravdu... uviazli na mŕtvom bode. Nikoho nič nenapadalo... iba Scottová mlčala a stále si dookola prezerala spisy jednotlivých obetí.
 Po pár ďalších hodinách chcel odísť na obed, keď zaznelo na oddelení zvonenie operátora.
 „Scottová, linka 1.“ Zvolal Sam a Scottová zdvihla linku. Chvíľu počúvala a zapisovala si niečo do notesu.
 „Vražda v byte na 17 ulici. Beriem to.“ Scottová sa obliekla, vzala kufrík a vykročila z oddelenia. Tesne pri Samovi sa otočila. „Máme nejaké voľné auto?“
 Sam pokrútil hlavou. Scottová si prezrela oddelenie.
 „Willson, máš auto?“
 „Mám.“ Dave prekvapene zamrkal.
 „Tak ideme.“ Iný človek by v tejto chvíli urobil významné a dôležité gesto očami. Ona na neho však len pozerala svojimi modrými očami, plnými chladu.
 Dave zaváhal.
 „Ideš alebo nie?“ jej hlas bol tichý a zrejmý. Dávala mu tak desať sekúnd na rozhodnutie. Videl aj to ako sa ostatní na neho prekvapene pozreli.
 „Samozrejme.“ rýchlo sa obliekol, upravil zbraň na boku a rozbehol sa za ňou.
 „Kufrík.“ Povedala trpezlivo.
 „Áno, madam.“ Vyletelo z neho a rýchlo sa vrátil pre kufrík. Taká amatérska chyba, a prečo jej, kurva, hovoríš madam? Spýtal sa sám seba. Radšej ďalej neuvažoval a vkĺzol do výťahu.
 „Diane a Adam,“ zvolala na kolegov z ešte otvorených dvier výťahu. „dopíšte ten spis a príďte za nami so zbytkom výbavy len čo sa vrátia druhý z prípadu. A samozrejme coroner. Adresu máte u mňa na stole.“ Dvere sa zavreli a Dave sa rozhodol počas pár poschodí mlčať.


6.
 O pol hodinu boli na mieste vraždy. Pri vchode stáli dvaja uniformovaní policajti.
 Dave si hneď pred vstupom nasadil rukavice, návliečky na topánky a čo najopatrnejšie vošiel na miesto činu. Videl mŕtveho muža, ležiaceho na zemi uprostred obývacej miestnosti.
 Scottová sa na neho pozrela. Videla, že nakračuje opatrne a veľmi pozorne prehliada miesto skôr než naň položí nohu. Hodila zrak na strážnika, ktorý ako prvý vraj dorazil k miestu činu.
 „Takže, strážmajster,“ prehliadla si jeho menovku. „Braxton, čo sa tu malo stať.“
 „Jednoduché,“ sebavedomo začal oslovený. „Byt manželov Trevorových, veľmi často od nich počuli hádky a nadávky.“ Braxton pozrel na poznámky v svojom notese. „Niektorí susedia vypovedali, že občas videli na tvári pani Trevorovej modriny. Pred necelou hodinou dva výstrely.“ Braxton zaklapol svoj poznámkový blok. „Zrejme sa nasrala a odbachla manžela.“
 „Aha.“ Scottová si prezrela Braxtona. Ako vždy v svojej hlave si preberala bleskovo možnosti a ukladala ich. Teraz videla dvoch policajtov pri dverách. Aj druhého menovku si dobre všimla, bola to jej práca. Desiatnik Brayback. Potom... Braxton. Brayback stál pri dverách mierne zhrbene, unavený zo služby, zašpinený na nohaviciach od blata. Stále držal ruku neďaleko zbrane a pozorne sa okolo seba rozhliadal.
 Braxton mal naleštené topánky, uhladenú uniformu a tváril sa ako reklama na políciu. Ruky držal na pracke opasku tak aby bolo vidieť logo polície. Všimla si aj to ako Brayback zovrel pery, keď vypočúvala Braxtona.
 Mrkla na Willsona. Ten obhliadal stopy okolo seba.
 Muž zabitý uprostred obrovského, luxusne vybaveného bytu.
 Dave sa pozrel na fotky na stolíku a zamračil sa. Pozrel na Scottovú a videl, že zdvihla mierne jedno obočie.
 „Prehliadol ste tu dobre, Braxton?“ spýtala sa Scottová a ustúpila krok od tela obete. Kráčala len po veľmi slabých stopách, ktoré videla na koberci. Videla naklonenie vlákien hrubého koberca.
 „Samozrejme,“ odvetil Braxton. „celý byt. Presne podľa príručiek.“  Odvetil a Scottová si všimla znovu toho mierne nahnevaného výrazu v tvári Braybacka.
 Drepla k obeti.
 Strela do hlavy. Jediná guľka, žiadny priestrel.
 Pozrela na Willsona, a ten sa zdvihol obočie.
 Uvidel ako mu naznačila pohyb očami. Potom rukou dva prsty a jeden ako náznak streľby smerom k telu. Rozmýšľal akú hru to tu s ním začala práve hrať Scottová. Potom to pochopil... skúšala ho.
 Naklonil sa nad muža a pri tom nebadane prebehol očami zbytok miestnosti. Všimol si na zemi nejaké šmuhy a uvedomil si aj inú vec. Čo mu ukazovala Scottová rukou. Ohlásili dve rany a v chlapovi bola len jedna, v najbližšom okolí nikde žiadnu dieru po ďalšej guľke nevidel. Žmurkol a mierne prikývol. Nenápadne sa začal rozhliadať po byte.
 „Takže žena zabila muža v nejakom amoku.“ Povedala Scottová a kútikom oka sledovala Willsona.
 „Ako inak si to môžete vysvetliť, madam.“ riekol Braxton. „Podľa susedov sa stále hádali. Neraz bolo počuť aj výkriky, že niekto niekoho zabije. Pár krát tu boli aj policajti, ale ani jeden z nich nič nikdy nenahlásil.“
 Scottová neodpovedala.
 „Scottová.“ Povedal ticho Dave. Držal otvorené dvere na kúpeľni.
 „Čo tam....“ začal Braxton...
 „Zostaňte kde ste, strážmajster.“ Povedala tvrdo Scottová. Pristúpila k Willsonovi.
 Dave a Laura sa na seba krátko pozreli.
 „Určite ste to tu prezreli veľmi podrobne.“ Scottovej hlas bol neskutočne chladný a Dave vedel, že taký chlad by on nezvládol. Nechal to na nej.
 „Takže žena zrejme zastrelila svojho muža, že?“ spýtala sa Laura pozerajúc stále do dverí na kúpeľni.
 Braxton prikývol.
 „Prečo potom ona leží mŕtva v kúpeľni?“ spýtala sa a policajt zbledol. Chcel sa vydať k nej, ale Scottová k nemu hrozivo vykročila oproti a on ustúpil.
 „Možno ste zničili dôkazy.“
 Braxton vyzeral, že čoskoro odpadne.
 „Vaše zápisky.“ Scottová nastavila ruku a Braxton jej ich podal.
 „Ja som ...“
 „Neskutočný idiot.“ Prerušila ho Scottová. „Držte hubu a bežte von.“ Nemusela ukazovať rukou, stačil na to jej vlastný hlas.
 Policajt sa so sklonenou hlavou vytratil z miesta činu. Scottová pohliadla na Braybacka.
 „Určite poznáte nejakého skúseného policajta než bol tento vôl.“ Videla ako Brayback prikývol. „Zavolajte ho sem, podľa pravidiel tu musia byť minimálne dvaja policajti na ochranu.“ Policajt len prikývol a vytiahol vysielačku.
 „Do riti.“ Zašepkal Dave. Pozeral na mŕtvu ženu. „Ešte takýchto pár kreténov a nebude žiadny vyriešený prípad.“ Pohliadol na muža pri dverách a  potom na fotky na stolíku.
 Pozrel na Scottovú, a zistil, že ona hľadí na neho. Došlo mu, že čaká jeho závery o čine.
 „No,“ prehltol a olizol si pery. Pristúpil k mŕtvemu. „máme tu ženu a muža. Byt manželov, ale len by som rád vedel, kde je ten manžel.“ ukázal rukou v rukavici na fotku a uvidel ako Scottová zdvihla krátko kútik úst.
 „Vezmi si na starosť tú ženu, ja tohoto.“ Scottová pozorne baterkou prezrela okolie mŕtvoly a potom si k nej kvokla otvoriac kufrík. Zistila, že Dave stále stojí na mieste.
 „Nejaký problém?“ spýtala sa.
 „No,“ Dave sa ošil. „ja som to sám ešte nerobil, toto...“ prestal keď uvidel že Scottovej cukli kútiky úst v snahe zahnať úsmev. Bol to možno len tik, ale všimol si toho. Znovu jej tvár nahradila ľadová maska. Ľadová kráľovná z rozprávky by bola proti tebe hovno, zlatko. Ty by si zmrazila aj satanovi penis... pomyslel si trpko, ale nedal na sebe nič poznať. Pretože si pomyslel na Sama, ktorý mu hovoril, že od nej sa môže veľa naučiť.
 „Nerobil čo?“ začul jej otázku.
 „Viem že sú nové zákony a predtým to vždy robili technici a tu som sa to ešte...“ radšej zmĺkol keď si uvedomil, že je idiot. Vždy nechával prácu na ostatných a teraz si pripadal trápne.
 Scottová sa zamračila.
 „Máš snáď kriminalistický výcvik?“
 „Mám, veď som sa tri roky na toto oddelenie šprtal, ale takto v praxi na riadnom prípade som to ešte nerobil.“
 Scottová na neho chvíľku pozerala.
 „Ty si to nechával na technikov?“
 „Nemal...“ Dave sa zachmúril a pozrel k dverám. Vedel že ich desiatnik nemôže počuť. „Nemal som proste čas.“
 „Ten čas nastal.“ Odsekla mierne zlostne. „Do riti, vieš prečo my musíme zhromažďovať dôkazy.“
  Dave sklonil pokorne hlavu. Vedel to. Vedel, že počas asi sedemnástich rokov tohto oddelenia bolo zabitých 11 technikov pri skúmaní miesta činu. Naposledy traja pred 4 rokmi. Potom sa vedenie polície rozhodlo, že vyškolený policajti budú zaisťovať miesto činu namiesto technikov. Policajti sa museli naučiť ako odoberať základné vzorky z miesta činu. Na nich, ako policajtov, nikdy ešte nikto nezaútočil. Pretože boli vycvičený k útoku a obrane, narozdiel od civilných vedcov.
 Vošli Summersová a Horowitz.
 „Dobre, Adam a Diane, tento je váš. Ja s cucákom pôjdem k tej žene.“
 „Žene?“ zamračila sa Summersová.
 „Ten debilný policajt, ktorý tu bol prvý, prezrel byt asi tak ako keď sa tebe nechce strieľať, Diane.“ Tá prevrátila zlostne oči a vystrčila na Scottovú prostredník.
 „No paráda,“ zašomral ironicky Adam. „Dúfam, že nám tu podupal dôkazy.“
 Dave so Scottovou v pätách vošli do kúpelne. Scottová ostala stáť pri dverách, ktoré opatrne zaistila kusom papiera z jej vlastného notesa. Dave prezrel celú podlahu aj miestnosť. Potom, podobne ako Scottová, pokľakol k mŕtvole a prezeral ju baterkou. Pozrel na ňu.
 „Je čas byť detektívom z Očí mesta, Willson. Chrániť laborantov a ľudí.“ Zašepkala ticho a hlavou pokynula na mŕtvolu.
 Dave ťažko vzdychol. Videl síce telá denno denne, ale... Tak fajn, mrcha, neučil som sa to nadarmo – Pomyslel si a zdvihol v rukách foťák, ktorý mal na krku. Slabo osvetlenú kúpeľňu rozžiaril blesk.
 Pohliadol na Scottovú a tá kývla hlavou. Chvíľu premýšľal, vždy si preberal prípady nahlas... a teraz mu hučala hlava slovami. Tak začal hovoriť.
 „Strelná rana v hrudníku, priamo do srdca. Toto nevyzerá na amatéra, keď on skončil tiež s jedinou guľkou v hlave. Rana z blízka, v okolí rany je vidieť zrejme spálený pušný prach.“ Zohol sa k druhej strane ženy. „Na ľavej dlani má niečo ako popáleninu a nejaké vlákna.“ Otvoril kufrík...
 „Na tie vlákna vezmi...“
 Dave sa na ňu zamračene otočil.
 „Ja viem čo mám robiť, aké vrecko či pinzetu použiť aby som nezničil dôkaz.“
 „Tak na čo som tu?“ zamračila sa Scottová.
 „Ja... Len chcem mať istotu, že som niečo neprehliadol.“
 „Nemôžem na teba dávať stále pozor ako ostatní.“
 Dave sa nadýchol aby sa ukľudnil.
 „Ja to viem, ale tých prvých pár krát potrebujem aby len niekto na mňa dal pozor. Nechcem urobiť chybu. Musím sa zapracovať, nemôžeme si predsa dovoliť aby nejaký hajzel ušiel len kvôli chybe.“ Na okamih zmĺkol. „Viem, že som mal velenie a máš ho teraz ty. Už tú chybu nezopakujem. Nebudem len tak stáť a pozorovať.“
 Scottová na neho iba hľadela. Dave si pomyslel, že či vôbec vie, že prebrala jeho post. Možno si to ani neuvedomila.
 „Dobre, tak do toho.“ Kývla hlavou.
 Dave vložil vlákna do vrecka a pri jeho zatváraní pozrel na stenu, na ktorej bola krvavá škvrna a diera.
 „Dúfam že to nie je panel, inak tu vybúrame polovicu steny kvôli guľke.“ Hodil vrecko do prepážky s dôkazmi.
 „Ja som to sám ešte nikdy nerobil.“ Povedala Scottová pozmeneným hlasom a on sa na ňu zarazene pozrel. Stála opretá o stenu kúpeľne a mala pozdvihnutý kútik úst. „Povedal si to s takým výrazom ako že „zlato ale ja som ešte sex nikdy nemal.“
 Dave na ňu chvíľu neveriacky pozeral a potom sa sčervenal a zasmial.
 „Tak mám dve deti, takže to som už mal.“ Ukázal na mŕtvolu. „Ale takéto blízke rande tretieho druhu s mŕtvou ženou ešte nie.“ Zamračil sa. „Niečo zviera v ruke. Eh... mám to rovno vybrať?“
 „Nie,“ Scottová sa k nemu sklonila. „vždy očíslovať, odfotiť a potom môžeš. Základné pravidlá. Vždy všetko dokumentovať. Technici by nás zabili, keby sme porušili postupnosť pravidiel.“ Siahla na mŕtvolu. „Je to len hodina, približne, takže posmrtná stuhnutosť by mala byť ešte len minimálna a je tu dosť teplo.“
 „Dobre.“
 Dave po chvíli vytiahol z mŕtvej ruky niečo a zdvihol to držiac v pinzete na úroveň svojho zraku.
 „Máte niečo?“ spýtal sa Horowitz, nakúkajúc do kúpeľne. „Čo to je?“
 „Tak zase mŕtvola ukázala na svojho vraha.“ Povedala Scottová takým hlasom, pri ktorom ich zamrazilo. Bola v ňom radosť ale aj smútok.
 „Tebe to niečo hovorí?“ spýtal sa Dave ukazujúc v pinzete náramok. Vyzeral ako zo striebra a bol tvorený niekoľkými plôškami pospájanými jemnou retiazkou. Jedna z nich bola evidentne pretrhnutá.
 „Hovoria tomu náramok vernosti, dáva ho manželka manželovi, ktorý sa berú na Bacure, výletnej lodi. Pozri či nie je na spodnej časti gravírovanie.“
 Dave natočil náramok.
 „Pre Stevena s láskou navždy Angela.“ Pozrel na Scottovú. „Steven a Angela Trevorový.“
 Scottová prikývla a otočila sa. Spoza rohu vzala jednu s fotiek a ukázala ju Davovi. Bol tam mladý svadobný pár. Muž stál za ženou a objímal ju okolo pásu. Na ruke mu bolo vidieť rovnaký náramok.
 „Idem dať vyhlásiť pátranie. Pracuj ďalej.“ Ukázala na Dava a vyšla von. V diaľke začul ako volá na policajta pred dverami.
 „Do riti.“ Zašomral Adam a prezeral náramok, ktorý bol už vo vrecku. „Ako to ona robí?“
 „Robí čo?“ Dave dokončil už celú prácu. Zvyšok bol na labáku a na coronerovi. Začal prezerať stenu a rozmýšľať ako z nej vytiahnuť nepoškodenú guľku.
 „Že všetko vie dopredu. To je tvoje.“ Podal Davovi jeho dôkaz. Chvíľu ho sledoval ako poklepáva na stenu. „Vyzerá to ako normálna stena z tehál. Vzal si otlačky z dverí?“
 „Samozrejme.“ Odvetil Dave a vybral asi najvhodnejšie kliešte z kufríku. 
 Adam kvokol k mŕtvole.
 „Pekné, priama strela do srdca. Strela však prešla čiastočne cez rebrá, takže by nemala byť hlboko v stene. Spomalilo ju to.“
 Dave prikývol.
 „Hlavne dúfam, že nebude moc poškodená.“ Po chvíle námahy vytiahol guľku zo steny. Usmial sa. „Vyzerá to ako štyridsaťpäťka.“ Obzrel si ju držiac v kliešťoch.
 „A v dobrom stave.“ Ozvala sa Scottová spoza nich. „Vy máte guľku?“ pozrela na Adama.
 „Nie, musí ju vybrať coroner. Ale vyzerá to ako podobný kaliber.“
 Scottová sa zohla a tentokrát sama prezrela mŕtvu ženu. Pozrela do kufríku Davovi a natiahla ruku. Podal jej svoj foťák. Videl, že si prezerá fotky. Dala mu ho naspäť.
 „Dobrá práca na cucáka.“ Povedala.
 „Nehovorte mi cucák, madam.“ Zavrčal zlostne.
 Adam sa uchechtol a ustúpil od nich do bezpečnej vzdialenosti.
 Scottová sa k Davovi postavila a zdvihla k jeho tvári tak rýchlo päsť, že sebou  trhol keď si uvedomil, že ju má len milimeter od brady. Hlavou mu prebleslo ako rýchlo vybrala zbraň z púzdra keď súťažili.
 „A ty mi ešte raz povedz madam a zistíš čo táto ruka dokáže.“
 „Dobre, ako chceš,“ na okamih sa odmlčal. „Scottová.“
 „To je už lepšie.“ Povedala. „Zistili ste, kto je ten v švédskej trojke?“ pozrela na Adama.
 „John Anderson.“ Vytiahol poznámky. „Sused, podľa adresy. V nohaviciach pri posteli mal doklady. Na posteli sme našli sperma, takže táto časť bude ľahká.“
 „Fajn.“ Vyšla von z kúpelne. Zastavila sa pred ňou a pozrela na spolupracovníkov. „Má niekto teóriu čo sa tu stalo?“
 Mlčali. Iba Adam sa naklonil k Davovi a ticho mu zašepkal.
 „Stavím topánky, že zase bude presne vedieť čo sa tu dialo. A do bodky.“
 „Tak ja.“ Prešla k v chodovým dverám a pozerala do zápisníku vyhodeného strážnika. Potom vyšla von a počuli ako sa Baybacka na niečo pýta. O minútu sa vrátila.
 „Poď sem, Dave.“ Ukázala na neho. „Takže, podľa Braybacka, keď prišiel, tu  hrala hlasná hudba. Tu máme prvú obeť. Zrejme prišiel smerom od postele,“ pozrela na mŕtveho muža s mierne pozdvihnutým obočím. Dave si uvedomil, že vyzerá pobavene. „vzhľadom na to že má na sebe len trenky. Ležal v posteli po príjemne strávenom ráne alebo noci. Pani Trevorová sa išla osprchovať. On začul klopanie, alebo zvonenie.“ Mrkla na Dava. „Rob akože si pán Anderson.“ Dave trochu nechápavo zaklipkal očami, ale potom to urobil. Podišiel k dverám a akože ich otvoril. „Fajn, čo by si urobil, kebyže sa v dverách zrazu objaví manžel milenky?“
 „Určite by som spanikáril. Ustúpil by som.“ Dave urobil ako povedal. „Asi po mne vyštartoval, alebo mal v ruke zbraň, takže by som zdvihol ruky a začal na neho kričať aby neblbol.“
 „Vďaka hlasnej hudbe, by to však pani Trevorová nepočula.“ Scottová držala imaginárnu zbraň v ruke a mierila na Dava.
 Pokrútil hlavou.
 „On je stále ďaleko od dverí. Museli by viesť dosť dlhú debatu aby skončil takto ďaleko, ale to nevypovedá o chladnosti s akou to urobil. Bum bum, dve strely a koniec? Tak presné rany.“
 „Hmm, iba ak by ho niečo donútilo cúvnuť rýchlejšie.“ Dave videl ako sa Scottová sústredene mračí a oni traja pozorujú celý jej výstup. „Možno len prišiel skôr z...“ Scottová sa zamračila a kľakla na kolená. Pozrela pod stolík pri stene. Hneď na to odtiaľ vytiahla diplomatický kufrík. Boli na ňom iniciály S.T. „práce.“ Dokončila. Chvíľu sa chmúrila. „Prídem domov, dvere...“ zatvorila dvere, ktoré doteraz boli stále otvorené. Dave v nich uvidel kľúče.
 „Jasne, strážnici išli hneď na miesto činu a videli otvorené dvere.“ Prikývol Adam. „Nepozerali na to či sú kľúče zvnútra.“
 Scottová pokračovala.
 „Takže dvere nemôžem otvoriť, pretože sú kľúče zvnútra. Zazvoním, alebo zaklopem. Zrazu mi otvorí polonahý chlap. Vyletím, hodím po ňom kufrík, pretože chce po mne ísť.“
 „Tá rana na Andersonovej hrudi.“ Zapojila sa Summersová. „Vyzerá to ako riadny úder. Zrejme od toho kufríku.“ Scottová poťažkala kufrík a otočila ho.
 „Na hrane je krv.“ Podala ho Summersovej a tá hneď odobrala vzorky.
 „Takže hodím po ňom kufrík a hneď na to vytiahnem zbraň. Nepýtam sa na nič, bum.“ Dave prekvapene zamrkal. Áno, bolo to možné, ten kufrík mal veľmi hladké boky, ale drsné hrany. Po koberci mohol vletieť až pod nízky stolík. A aj odhad, že to Trevor robil v rýchlosti a bez debaty teraz sedela. „Hľadám ženu,“ Scottová ukázala na naleštené parkety kde na niektorých miestach boli ako keby otočky niekoho kto  tancuje, alebo niečo hľadá v obuvi s čiernymi podrážkami. Sama tie stopy nafotila. „V prvej chvíli ma to nenapadne, kvôli hlasnej hudbe, ale potom idem do kúpeľne. Nájdem ju tam ako sa sprchuje...“
 „Moment.“ Prerušil ju Dave. Laura sa nezamračila ako čakal. Ona čakala na jeho stanovisko... uvedomil si. „Hrala tu hlasná hudba. Polovica baráku tie výstrely však počula. Ak Trevor odbachne Andersona, tak prečo ona v panike nevybehne z kúpeľne? Musela to tiež počuť, nie len susedia.“ zamračil sa. „To robia predsa všetky obete. Snažia sa zachrániť. Utiecť.“
 „Hlasná hudba?“ spýtala sa Scottová a on videl, že ho pozoruje. Kurva ona ma skúša, pomyslel si a rozhliadol sa. Videl aj krátky pohľad, ktorý hodila na Adama a Diane. Nemali zasahovať.
 „Nie.“ Odsekol a vstúpil do kúpeľne. Krátko sa rozhliadol a potom urobil pár ďalších snímkov. Odhodil zo stolíku v kúpeľni uterák. Pod ním bol malý mp prehrávač so slúchadlami. Zdvihol ho. „Kompaktný model pre všetky rodiny.“ Povedal teleshopingovým hlasom, potom ho to prešlo a začal hovoriť vážne. „Vodeodolný. Zrejme ho počúvala, keď bola v sprche.“ Vhodil prehrávač medzi dôkazné predmety. „On vstúpi dovnútra a ona práve z vane. Skladá si slúchadlá a chce si sušiť vlasy. Dá preč prehrávač, keď on vstúpi zúrivý do kúpelne...“  pozrel na Lauru.
 „Ale mám ju rád,“ pokračovala Scottová. „tak chvíľu váham, niečo hovorí aby ma uchlácholila. Zdvihne ruky aby mi vzala z ruky zbraň a druhou mi siahne na ruku, ktorou ju tlačím k stene.“
 „Tá popálenina.“ Povedala Diane. „Od hlavne zbrane.“
 Scottová prikývla.
 „Ale jeho to nezaujímalo, bum, a je po manželke. Lenže ona sa snažila aby ju netlačil k stene tak mu strhla náramok. Coroner musí vziať vzorky spod nechtov.“
 „Je tu pohrebák a coroner,“ nahliadol dnu nový policajt strážiaci dvere. „pýta sa či ste skončili.“
 „Chvíľočku.“ Odvetila Scottová. Dave sa tomu divil. Podľa neho mali všetko čo mohli mať, teda okrem vražednej zbrane, ale tú si zrejme odniesol páchateľ. Adam a Diane sa však zbalili a odišli. On nie, pozoroval ako Scottová chodí ešte pár minút po celom byte. Prehliada každú maličkosť.
 Jeho z toho celého mrazilo. Ako keby priam videl celú scenériu, keď hovorila. Ako keby skutočne videla, čo sa stalo.
 Nakoniec ostala stáť uprostred bytu a tupo hľadela na prázdnu stenu. Dave rozmýšľal či má skočiť do toho jej hľadania alebo nie. Zdvihla ruky a preplietla si prsty. Ukazovákmi sa dotkla čela a vyzerala ako keby na mieste zaspala. Davovi začali vstávať chĺpky na tyle vo chvíli, keď sa ukazováky pohli doprava a Scottová sa tam otočila tiež. Automaticky ako vojak na prehliadke. Otvorila oči a vykročila. Podišla k obuvníku neďaleko vchodu do bytu a rukami po ňom prešla ako starožitník skúmajúci svoj nový objav.
 Dave položil kufríky, ktoré stále držal v rukách, pripravený na odchod. Tuho premýšľal čo Scottová vlastne robí. Sledoval ako pred obuvník pokľakla nazrela podeň. Vedel dobre, že ho prehliadli.
 „Scottová...“ začal a uvidel ako zdvihla ruku s vystrčeným ukazovákom. Varovne.
 „Ticho.“ Zašepkala a on sa posadil na kufrík. Skepticky čakal čo bude. Keď Scottová siahla na jeden z gombíkov na šuflíku a ozvalo sa divné šťuknutie tak prekvapene vstal.
 „Ale, tajná schránka.“ Skonštatovala.
 Dave do nej nazrel. Uvidel album a púzdro od zbrane. Takej akú hľadali. Síce púzdro bolo prázdne, ale zbrojný preukaz pri ňom patril Stevenovi Trevorovi.   
 Prelistovala album, ktorý našla hneď vedľa púzdra. Prikývla.
 „Čo tam je?“
 „Pán Trevor má evidentne pasiu v zbraniach aj po odchode z námorníctva.“ Otočila album k nemu a ukázala fotku. Bol na ňom muž zo svadobných fotiek, obklopený pár mužmi. Námorník.
 „Tak je jasné prečo také presné rany.“ Riekol Dave. Toto dopadalo do celej mozaiky úplne presne.
 „Skončili sme.“ Zvolala Scottová hlasne až on sebou trhol. Dovnútra sa vrútili pohrebáci a coroner.
 „Cain.“ Riekla Scottová a podala ruku mužovi, ktorý vchádzal dovnútra. Ten sa usmial.
 „Scottová, počul som že si späť. A keď ťa vidím tak som šťastný, pretože to bude rýchle.“ Pohliadol na mŕtvolu muža.
 „S tvojou prácou, Cain, to bude vždy rýchle.“ Odvetila a kývla na Dava. Potom sa ešte pristavila pri desiatnikovi Braybackovi. Napriek vŕzganiu koliečok nosítiek počul ako ho pochválila za dobrú prácu, a že sa nemá nechať vydesiť v práci vyššou šaržou mladého a neskúseného policajta. Desiatnik neisto prikývol.
 Spoločne vyšli von z domu a naložili kufre do Daveho auta. Ten videl ako trochu zlostne našpúlila pery, keď videla zase jeho auto. Vzdychol. Nemohol si nič lepšie dovoliť. Dve deti, pôžička na dom... bol rád, že aspoň nemusí chodiť do práce metrom.


7.
 Nasadol do auta a počkal kým tak urobí ona.
 Zistil, že celý čas čo prvý krát pracovali aj keď na trochu jasnom prípade ním preniká obdiv. Síce to čo hovorila bola len teória, tak to na celý prípad sedelo ... zrazu sa usmial a spomenul si na to čo hovoril Sam ... sedelo to ako riť na šerbel. Všetky dôkazy na to sedeli. Nevedel prečo, ale sledoval ju kútikom oka celý čas čo sa vracali na oddelenie. Len pozerala von oknom, a jemu trochu stislo srdce. Vyzerala príšerne smutná, keď si myslela, že ju nikto nepozoruje. Znovu mu nabehli zimomriavky, keď si spomenul ako civí na prázdnu stenu. Potriasol hlavou a snažil sa to vyhodiť z mysle.
 Riadil auto cez zapchaté mesto. Videl ako sa vodiči so značnou dávkou hnevu hýbu v prepchatých uliciach a väčšina z nich bola riadne unavená. O pár minút sa ozvala Scottovej vysielačka.
 „Eye 13,“ bol to Sam „tu centrála, máme hlásenie o človeku podobnom Trevorovi. Má ho hliadka zadržať? Prepínam.“
 „Áno.“ Scottová stisla gombík na vysielačke. „Ale nech postupujú s maximálnou obozretnosťou. Pravdepodobne má zbraň, centrála, prepínam.“
 „Rozumiem, eye 13.“
 „Kde sa nachádza, centrála?“
 „Medzinárodné letisko Groningen, eye 13. Prepnite si na 7, budete počuť ich hlásenie.“
 „Eye 13 rozumie a ide na miesto, centrála. Koniec.“ Scottová zložila vysielačku a kývla na Dava. Ten obrátil auto napriek trúbeniu niekoľkých áut. Jeho auto bolo súkromné a nemal na ňom maják. Ospravedlňujúco len zdvihol ruky, keď videl ako na neho prudko zastavujúci vodiči hrozia rukou.
  Po ceste počúvali 7 frekvenciu, ale nič sa neozývalo. Scottová nespokojne pár krát poklepala na vysielačku v domnení, že je pokazená.
 „Nepáči sa mi to.“ Zašomrala a odložila vysielačku.
 „To ani mne.“ Odvetil podobne nespokojne Dave. Neraz vystrčil ruku z okna. Držal v nej odznak aby mu uhli vodiči. Vďaka slimačiemu tempu sa na letisko dostali takmer po pol hodine.
 Keď sa rozhliadli nevideli nič neobvyklé. Bežný ruch letiska, ponáhľajúci sa ľudia, či nedočkavci prešľapujúci v rade na odbavenie leteniek.
 „Vy,“ zvolala Scottová a zdvihla odznak. Zastavila muža v uniforme letiskovej ochranky. „policajná hliadka tu mala zadržať podozrivého.“
 „Áno,“ prikývol muž. „sledovali nejakého muža smerom k východnému terminálu.“ Muž ukázal kde bol terminál.
 „Pôjdete s nami.“ Zavelila Scottová a jej tón hlasu nedovoľoval žiadny protest.
 Predierali sa množstvom ľudí, ktorí sa ponáhľali aby stihli svoj odlet. Na celom letisku vládla totálne chaotická situácia, pretože niekoľko lietadiel prilietajúcich z Európy malo oneskorenie a naopak lietadlá z USA prilietali s predstihom vďaka poveternostným podmienkam.
 „Východný terminál.“ Riekol ochrankár a rozhliadol sa okolo podobne ako Scottová s Willsonom.
 „Vidíš niečo?“ spýtal sa Dave a vedel, že jeho otázka je zbytočná. Určite by mu povedala, keby niečo zahliadla. A ak by nepovedala, tak by ju okamžite videl jednať.
 „Nevidím ani tých strážnikov.“ Zamrmlala Scottová. Vytiahla vysielačku a znovu sa započúvala do 7 kanálu. Len šumenie.
 „No,“ ochrankár, ktorého meno už Scottová zahliadla na jeho uniforme – volal sa Cullan, sa nervózne rozhliadol. „tu vysielačky nefungujú, ak ste to nevedeli. Je to bezpečnostné opatrenie. Iba naše špeciálne.“
 Dave začul ako Scottová zlostne odfrkla. Stále sa však rozhliadala okolo seba.
 „Sú tu nejaké miestnosti, kde by sa mohol schovať?“
 „Nie,“ pokrútil jasne Cullan hlavou. „len čo by sa otvorili nejaké bezpečnostné dvere napríklad do skladu, vedel by som to okamžite. Teda ak ten váš páchateľ nie je nejaký superhacker.“
 Scottová sa pozrela k rohu terminálu.
 „Ale tieto nie sú zabezpečené.“ Ukázala k dverám toaliet.
 „To teda nie.“ Usmial sa ochrankár.
 Dave sa vydal v jej šľapajách. Zamračil sa, keď uvidel na dverách nápis Mimo prevádzky. Napriek tomu vošli dnu. Vstúpili do čistej miestnosti toaliet. Dave vytiahol zbraň, keď uvidel na zemi kvapky krvi. Veľmi maličké, ale viedli ku kabínkam. Dave na pokyn Scottovej otvoril postupne všetky kabínky. V poslednej našli na zemi ležiacich dvoch mužov v uniformách. Takmer ako keby objímali toaletnú misu a mali zaklapnuté okolo rúk putá.
 Scottová okamžite prekontrolovala ostatné zákutia toaliet.
 „Je to tu čisté.“ Riekla a ukázala na Dava. Ten sa sklonil k mužom na zemi.
 „Dýchajú, sú živý.“ Odložil zbraň a rýchlo ich podrobnejšie prehliadol. „Vyzerajú byť v poriadku, len sú v bezvedomí.“ Pozeral na Cullena. Ten vytiahol svoju vysielačku a zavolal záchranku.
 „Čo teraz?“ spýtal sa Dave s rukou na hrdle jedného policajta. Tep mal silný a dych pravidelný, napriek jeho bezvedomiu a krvi na uniforme.
 „Záchranka ich nájde. Ideme.“ Zavelila rázne a zamierila do hlavnej haly letiska. „Toto nás len malo zmiasť, chcel aby sme sa zaoberali tými policajtmi. Medzitým by určite odletel.“ Pozrela na letišnú tabuľu. „Ako dlho trvá predletová kontrola a vstup do lietadla?“ pohliadla na Cullena.
 „Sme rýchly.“ Riekol hrdo. „Asi 30 možno len 25 minút  na predletovú kontrolu a približne 10 až 15 minút na vstup do lietadla.“ Odvetil.
 Scottová podrobne prehliadala tabuľu nad sebou.
 „Nemal moc času, takže asi ešte neprešiel kontrolou. Republika Braxton.“ Ukázala na tabuľu. „Iba 20 minút do odletu.“ Obzrela sa okolo seba. „Hľadaj ho a hneď.“ Zavrčala zlostne na Daveho a on sa usilovne rozhliadal v zmeti ľudí okolo seba. Jeho ruka znovu spočinula na zbrani.
 Dave zazrel muža podobného Trevorovi pri jednom z kontrolných stanovísk, kde overovali pasy a plnili predletové prehliadky.
 „Scottová.“ Zašepkal, a ukázal smerom k tomu mužovi.
 Muž sa obzrel ich smerom a okamžite sa rozbehol, keď uvidel že neuspel. Stihol pri svojom behu zraziť pár ľudí ako sa snažil dostať k východu terminálu.
 „Stáť,“ vykríkla Scottová. „stojte Trevor. Tu je polícia Ognam.“ Zrevala tak hlasne až tomu Dave nemohol veriť. Veď bežala a predsa jej nedochádzal dych.
 Vďaka novému návalu cestujúcich sa cez dvere predierali príliš pomaly. Vybehli z terminálu a zistili že Trevor sa im stratil.
 „Do riti.“ Zanadával Dave a márne sa v dave rozhliadal. Prehodil zrak na Scottovú, ktorá rovnako ako on predtým prehliadala dav ľudí okolo seba. Chvíľku jej tvár bola zachmúrená a potom sa jej zrak na niečo upriamil. Dave sa pozrel tým smerom. Uvidel cez zmeť ľudí nejakého muža, ako vyhadzuje vydeseného taxikára z auta a nasadá na miesto vodiča. Zaradil rýchlosť a auto sa pohlo vpred napriek ľuďom stojacim pred ním. Dave sa zhrozil, nemohol vystreliť bez toho aby ohrozil niektorého z civilistov.
 Scottová neváhala ani okamih. Pozrela vedľa seba, kde videla motorkára, ktorý práve chcel nasadnúť na svoj stroj.
 „Polícia.“ Vyštekla krátko a odhodila motorkára. Ten len vyjavene na ňu pozeral ako nasadá na jeho vlastný stroj. Scottová vytočila motor stoja na plné obrátky a prudko s ním otočila až sa za ňou objavil mrak zo spálenej pneumatiky. Vyštartovala rýchlo proti autu trúbiac klaksónom motorky. Zázračne minula všetkých ľudí pred sebou, ktorý uskočili hlavne vďaka zvuku motora či klaksónu. Tesne pred taxíkom uhla a zablokovala predné koleso brzdou. Zdvihla ťažký zadok motorky do výšky a v prudkej otočke narazila s ňou do bočnej časti auta. Ťažká motorka rozdrtila bočné a čiastočne aj predné sklo. Scottová dokončila motorkou oblúk a stroj dopadol zadným kolesom na zem. Vytiahla zbraň a namierila ju proti vodičovi cez rozbité bočné okienko. Ten sa zbieral z šoku, keď mu airbag vystrelil do tváre.
 „Polícia Ognam, Trevor. Odložte zbraň, a následne veľmi opatrne vystúpte z auta. A chcem stále vidieť vaše ruky.“ Jej hlas bol jasný a chladný ako vody v horskom prameni. Dave na to neuveriteľne zízal. Stalo sa to len behom pár sekúnd. Prehltol svoj hnev samého na seba a pribehol k Scottovej. Namieril zbraň k mužovi, ktorý stále nechcel vystúpiť.
 Možno to bola jeho prítomnosť, možno nie, ale muž konečne pustil volant, hodil zbraň na sedadlo vedľa seba a s pozdvihnutými rukami vyšiel z auta.
 „Ste zatknutý za podozrenie z dvojnásobnej vraždy prvého stupňa.“ Scottová muža otočila a nasadila mu želiezka. Dave sklonil zbraň. Scottová na neho pozrela. No dobre... tak začal... vysvetlil Trevorovi všetky jeho práva a potom ho donútil nasadnúť do neďalekého policajného auta.
 Sám sa po chvíli posadil do vlastného auta a rozrušene vydýchol. Pozrel vedľa seba, keď na miesto spoluvodiča dosadla Scottová.
 „Páni...“ zašomral. „Reagovala si tak rýchlo.“
 Scottová chvíľku mlčala.
 „Bolo tam veľa ľudí. Ten kretén by ich s tým autom prevalcoval pri úteku. Musela som zasiahnuť.“
 „Kapitán bude nadávať za to zničené auto a motorku.“
 „Motorke sa nič nestalo a som poistená.“ Odsekla zlostne.
 Dave mlčal a premietal si v hlave tie obrázky z pred pár minút. Mala pravdu. Keby sa Trevor na tom aute rozbehol tak by zranil minimálne 6 ľudí... aspoň tých mal vtedy v svojom zornom poli. A motorka? Veď videl ako muž, ktorému motorku ukradla nasadá na svoj stroj a šliape na plyn len aby čo najskôr zmizol.
 „Ideme alebo čo?“ spýtala sa po chvíli, keď stále nenaštartoval.
 Dave na ňu pohliadol a v jeho vnútre sa objavilo niečo čo v tom okamihu nevedel rozlúštiť. Chabo sa usmial.
 „Dobre, však už idem.“ Zamrmlal a natočil motor svojho vraku. Než však zaradil rýchlosť tak pozrel na zamračenú Scottovú. „Odvolávam to.“
 „Odvolávaš čo?“ spýtala sa zarazene.
 „Rozhodne nie si bárbinka.“ Sledoval ako sa zvláštne usmiala. Myslel to smrteľne vážne.


8.
 Vrátili sa na oddelenie a on odovzdal dôkazy v laboratóriu. Samotné oddelenie závažných prípadov malo svoj labák, svoje zbraňové oddelenie. Pracovali úplne samostatne, jediným spojením bola databáza zločincov, odtlačkov, či krvných alebo DNA databáz.
 Nevedel prečo, ale ako myslel na tieto veci, tak pristúpil k stene, kde boli vyložené plakety ocenených policajtov. Očami prebiehal po ich fotkách, po ich menách, po ich hodnostiach... a potom o čo sa učinili.
 Vtedy si konečne uvedomil, kde sa ocitol. V elite elít. Trochu sa mu triasli nohy, keď si sadal do kresla. Videl pár neznámych policajtov okolo seba. Boli to detektívi, ktorý prišli dokončiť predčasne svoju prácu z včerajšieho dňa. Zrazu bolo oddelenie plné ľudí.
 Spomenul si na Scottovú a jej pohľad z okna. Dopísal správu z svojho posledného prípadu a pristúpil k Samovi. Začal ho považovať za tak trochu spojenca.
 „Zdravím.“ Povedal znovu ako pred pár dňami.
 Sam však na neho len pozrel a nepovedal nič.
 „Sam, môžem sa na niečo spýtať?“
 „Si z interného, že sa stále na niečo pýtaš?“ povedal Sam a ostro na neho pozrel.
 Dave sa zatváril prekvapene.
 „Nie som z interného, do riti. Veď som tu už dva roky.“ Odvetil.
 Ozvalo sa zvonenie telefónu.
 „Chain, volá ti sem zase nejaká ženská.“ Zvolal Sam a ostro sa pozrel na malého aziata. Ten sa zatváril znechutene a mávol rukou na svoj stôl. „Linka 8.“ Sam zlostne tresol telefónom. „Chcem novú centrálu, pripadám si ako blbý papagáj.“ Pohliadol zamračene na Daveho. „Čo chceš vedieť?“
 „Scottová, prečo je tak šialene smutná, keď to nikto nevidí? A permanentne nasratá?“ spýtal sa Dave a videl ako na neho Sam prekvapene pozrel.
 „Kedysi taká nebola.“ Jeho hlas zaváhal. „A si prvý, kto si to všimol. Teda okrem mňa, ale ja ju poznám odvtedy čo sem prišla. Poznám ju vlastne od malého dievčatka, keď ju sem občas vodil J.B.“
 „J.B. ste mali asi veľmi radi.“ Začal Dave. Spomenul si na plaketu, ktorá bola v malej pyramíde na úplnom vrchu a niesla toto meno.
 „Neznášali ho.“ Odsekol Sam. „Vyriešil tak rýchlo prípady, že ho ostatní neznášali. Závideli mu. A v tej dobe to bolo pre Číňana ťažké.“ Sam sklonil zrak.
 Dave si až vtedy uvedomil, že J.B. Scott je na fotke skutočne aziat. Lenže keď si spomenul na Scottovej tvár tak...
 „Ona je Číňanka?“ vyvalil oči Dave na Sama.
 „Z polovice,“ prikývol Dave a stíšil hlas. „Ja som mal rád J.B.. Rovnako ako mám rád ju. Tak čestných a tvrdých policajtov je na svete ako šafránu.“ Sam sa otočil a zdvihol zvoniaci telefón. „Ale toto nie je naša kompetencia, prepojím vás na mravnostné oddelenie.“ Povedal do slúchadla a znovu pozrel na Dava. Oblizol si pery. „Pamätám si ju ako veľmi drsnú policajtku, v službe. Keď sme mali deň P...“
 „Deň policajtov? Ten deň P?“ spýtal sa Dave, už vedel o čo ide. Bola to vždy prvá streda v mesiaci, keď sa väčšina policajtov mimo služby stretávala v bare neďaleko okrsku. Všetci mladí, starí, vyslúžilí. Jedno z akého oddelenia. Odovzdávali si tam svoje poznatky, debatovali o prípadoch o ktorých mohli.
 Sam prikývol a nepokojne sa zavrtel na vozíku.
 „Pamätám si ju v službe ako vždy tvrdú, v deň P ako vždy uvolnenú. To bolo ale dávno. Vtedy sa vedela smiať. Po tom zranení sa však nevedela smiať, a ako vidím ani teraz.“ Sam sa smutne pozrel smerom k Scottovej a ťažko vzdychol. „Bože, smiala sa tak krásne.“
 „Zranení?“ spýtal sa Dave a rozhliadol sa po oddelení. Nikto ich nevnímal. Scottová sedela za svojim stolom a o niečom diskutovala s Horowitzom.
 „Do riti.“ Zašepkal Sam. Dave videl ako si usrkol z malej fľašky, ktorú vytiahol spod pultu.
 Dave sa zamračil a pokynul rukou aby pokračoval. Už vedel že Sam používa tú malú medicínu len na zahnanie pocitu, že má nohy ešte na správnom mieste. A dobre vedel, že nikdy mu ani malý log nedokázal pokaziť úsudok.
 „Aj my tu na oddelení vieme len útržky z toho čo sa skutočne stalo.“ Sam však sklonil zrak ako keby sa snažil utajiť, že vie niečo viac. „Pred niekoľkými rokmi sa Scottová snažila zachrániť mladú ženu. Udivuje ma, že ju zranili. Útočníci ju napriek jej výcviku skopali na zemi. Potom ju takmer podrezali.“ Sam zlostne buchol do pultu. „Ledva prežila, ale tá žena zomrela. Odvtedy je Scottová iná.“ Sam pohliadol na Scottovú. „Úplne sa zmenila. Ako keby si to dávala stále za vinu. Vyliečila sa a začala sa správať ako blázon. Potom jeden deň, asi pol roka potom, poprosila o predelenie. Do malého vidieckeho mestečka.“
 „Jednoducho chcela preč? Pol roka potom?“ spýtal sa Dave.
 „Jasne,“ prikývol podivne Sam. „tak vyškolená a úspešná policajtka sa chce preložiť na oddelenie dojenia kráv.“ Pozrel smerom k Scottovej. „Ak tá dojila kravy niekde na vidieku tak zožeriem svoje vlastné topánky aj so šnúrkami.“
 Dave sa mierne uchechtol nad Samovým vtipom, ale aj nad predstavou ako starý muž je svoje topánky.


9.
 „Scottová,“ zvolal Sam. „vražda, linka 1.“
 „Dobre.“ Scottová chvíľu počúvala a potom zlostne buchla slúchadlom. „Vyzerá to na Bredshaw, Dave, Diane, Adam, ideme.“ Otočila sa na operátora. „Sam, pošli tam blízke hliadky nech nám nejaký debil neporuší miesto činu.“
 Keď dorazili na miesto, mal Dave pocit, že sa ocitol v nejakej show. Nachádzali sa síce v odľahlej štvrti, kde v noci nepáchla ani noha, ale teraz  bolo všade plno policajných áut so zapnutými majákmi a dokonca aj štáb nejakej televízie.
 „Scottová, Scottová.“ Zvolala reportérka. „Môžete nám potvrdiť, že sa jedná o ďalší prípad Bredshaw?“
 Dave ucítil ako Scottová stuhla a potom sa pohla k reportérke.
 „Gloria,“ zašepkala Scottová ticho, ale ostro. „odvysielaš jednu sekundu skôr, ako to tu vyšetríme a prisahám ti, že sa každý dozvie ako tráviš svoje víkendy.“
 Reportérka zbledla a ustúpila.
 „To by bol pekný podraz.“ Povedala ticho. Potom sa otočila ku kameramanovi. „Vypni to.“
 „Ale...“
 „Povedala som aby si to vypol.“ Odsekla zúrivo.
 „Ďakujem,“ riekla ticho Scottová. „budeš mať exkluzívne ako prvá správy, ale nechcem tu žiadnu kameru, a na zázname môj tím.“ Ukázala rukou na troch detektívov, ktorí sa začali zaoberať svojou prácou. „Kľudne si natoč Donovana ako sa chvásta, ale nás nie, rozumieš?“
 „Dobre.“ Blondínka prikývla a ustúpila do davu.
 „Počkaj.“ Zastavila sa Scottová a pristúpila späť ku Glorii. Dave stál dostatočne blízko aby počul čo si hovoria. „Môže tvoj kameraman nenápadne zabrať tých ľudí okolo? S akože vypnutou kamerou.“
 Gloria prikývla.
 Scottová sa znovu vydala k miestu zločinu. Dave kráčajúc popri nej, si pomyslel, že Scottová pozná asi veľa tajomstiev rôznych ľudí.
 „Adam, vieš ako ďaleko to máš ohraničiť,“ Scottová mu už v aute dala pásku. „a dostaňte tých ľudí čo najďalej.“
 „Rozumiem.“
 Dave sa chvíľu pozeral ako ohraničuje spolu s Dian značne veľké územie a s pomocou uniformovaných policajtov zatláčajú ľudí ďalej od pásky. Považoval to až za zbytočne veľké územie. Zároveň si zlostne pomyslel ako úplne bez kecov počúva aj on sám rozkazy Scottovej. Radšej vypustil zlostné myšlienky z hlavy a vykročil do tmavej uličky.
 Nebolo to prvý krát čo uvidel obeť prípadu Bredshaw. Tentokrát muž. Obalený v igelite so zatavením, ako keď chystáte potraviny aby dlhšie vydržali. Zazrel  neďaleko malú kôpku niečoho čo sa dalo považovať za popol, pod ním bola kovová platňa a útržok nejakého papiera. Cítil ako mu prišlo zle, keď videl, že muž má namiesto pohlavia len krvavú dieru. Vedľa neho bola kôpka oblečenia, úhľadne zložená, ako keby sa vyzliekol sám mŕtvy. Bolo to presne ako predchádzajúce prípady.
 „Tak začneme.“  Scottová  si navliekla rukavice a spoločne prezreli celé okolie baterkami. Scottová začala robiť prvé snímky, keď sa k nim pripojili Dian a Adam.
 „Ach do riti, ďalší Bredshaw.“ Zašomral Adam. „Ako rád by som toho bastarda chytil.“
 „Radšej chyť foťák a zdokumentuj celé okolie.“ Povedala Scottová chladne.
 „Určite nemá ani tridsať, do pekla.“ Dian sa nahla nad mŕtvolu a prezerala si ju. „Ale páni, tie zvary vyzerajú babráckejšie ako predtým.“
 „Kopyrant?“ spýtal sa Dave, ktorý práve zberal kôpku popola.
 „Uvidíme,“ zašepkala nasrane Scottová. „už len to by nám chýbalo, ďalší magor v uliciach.“
 Pracovali pár hodín. Zbierali vzorky a snímali všetko čo mohli. Prišiel coroner Cain, ktorý ich len ticho pozoroval.
 „Je čas otvoriť to. Diane.“ Scottová stála a pozorovala ako Diane rozstriháva igelit. Vedela čo má robiť. Spoločne muža otočili.
 „Takže žiadny kopyrant.“ Zašomral Adam. „Aspoň jedna maličká dobrá správa.“
 Keď uvideli na mužovom chrbte kríž a pod ním slová „Iba boh môže rozhodovať“, im bolo jasné, že sa o kopyranta nejedná. To bola jediná informácia, ktorú verejnosti nepovedali. Dave o tom vedel dávno a Scottová sa to naučila priam bleskom. Cain k nim prikročil.
 „Ukážte.“ Prezrel telo. „Vpich vzadu na krku. Podržte mi ho.“ Kývol na Diane aby urobila snímok. Hneď na to odskúšal teplotu ľadvinovým teplomerom. Pozrel na údaj. „Je mŕtvy tak osem hodín, v tomto počasí maximálne desať.“
 „Sa divím, že ho tu vôbec niekto našiel.“ Okomentoval Dave.
 „Bredshaw si vždy vyberá takéto miesta.“ Riekla Scottová. Daveho trochu prekvapila a neprekvapila. Študovala teda spisy veľmi podrobne a on uvažoval, kde na to (do riti) berie toľko času. Určite vedela aj to, že celý prípad sa volal podľa prvej obete, Terenca Bredshawa. Oblizol si pery aby zadusil výkrik zlosti.
 „No uvidíme čo labák.“ Dave zavrel kufrík.
 „To sa ešte uvidí.“ Scottová vhodila všetky svoje nálezy do sáčkov. „Našiel si niečo v tom oblečení?“
 „Nie, čisté ako vždy. Dokonca ani vlasy, ktoré by mohli patriť obeti, ale nechám to na labáku, je tu tma ako v riti.“ Odvetil Adam a schovával oblečenie do pripraveného obalu.
 „Dobre, Diane, ešte vypočujte toho strážnika, ktorý ho našiel, my to tu zatiaľ zbalíme.“
Po ďalších dlhých desiatkach minút skončilo telo v coronerovom voze, dôkazy v kufríkoch a kriminalistický tím sa vydával k svojim vozidlám.
 Scottová zastavila a obzrela sa k miestu činu.
 Adam drgol do Diane a obaja sa zastavili. Dave sa na nich zlostne zamračil.
 „Musíme odovzdať dôkazy do lab...“ potom pozrel na Scottovú v jej divnom postoji. „Toto robí často?“ spýtal sa ticho, keď videl ako sa Dian s Adamom posadili na kufríky a pozorujú Scottovú. Tá zase držala prsty na čele a hľadela niekam... do blba.
 „Vždy to robí.“ Odvetil šepkom Adam. Tentokrát celá scéna netrvala dlho. Scottová zložila ruky k bokom a vzala svoj kufrík do rúk. Zastavila sa pri Adamovi a krátko na neho pozrela.
 „Zistili sme, že Bradshaw prišiel autom zozadu.“ Dave si všimol, že na Adama pozerá vyčítavo.
 „Ale ja som to tam poriadne prezrel, máme otlačky pn...“
 „Nehovorím o pneumatikách, ale že sa ti zase nechce hrabať v odpadkoch, Adam.“ Jej hlas znel ostro. Scottová odložila kufrík vedľa stĺpiku plotu a založila si ruky na hruď. Adam sa príšerne zamračil a na Daveho prekvapenie otvoril znovu svoj kufrík. Začal znovu prezerať časť miesta prípadu, ktorý mu bol pridelený.
 „Teplejšie.“ Riekla Scottová a Diane na ňu zagánila pohľadom, ktorý by zabíjal.
 Adam sa hrabal v odpadkoch dobrých dvadsať minút, kým konečne práve pri stĺpe kam Scottová odložila kufrík, zastavil.
 „Nemôžeš to kurva povedať skôr?“ Adam odhodil kus novín a pod ním sa niečo zalesklo.
  „Zlatý zapaľovač?“ riekla nechápavo Dian.
 Scottová urobila ďalšie snímky a zapaľovač opatrne chytila. Otočila ho.
 „Iniciály NO vyryté na spodnej strane,“ znovu ho natočila. „alebo ON.“ Otvorila ho a ovoňala. „Benzínový, taký aký používa vrah na...“
 „Zapečatenie toho igelitu.“ Dokončila Dian s nádejou v hlase.
 „Žeby chyba?“ Adam sa zrazu usmial. Potom pozrel na Scottovú a Dave v jeho očiach spoznal jasné city... totálnu nenávisť, totálnu závisť a to všetko korunoval obrovský obdiv.
 „Skončili sme.“ Zavelila Scottová. Kráčali spolu k výjazdovému vozu, keď ich znovu dohnala reportérka.
 „Tak ako to ...“ začala.
 „Poď sem.“ Scottová potiahla reportérku bokom a niečo jej krátko hovorila. Gloria si zapisovala do notesu a predala Scottovej flashdisk. Potom sa krátko rozlúčili.
 „Čo ten strážnik?“ spýtala sa, keď nasadli do vozu aj ostatní.
 „Nič nevidel,“ povedala Diane nazlostene. „prechádzajú touto štvrťou len tak dva-tri krát denne, nemajú dostatok hliadok.“


10.
 Prešlo pár hodín, podľa odtlačkov zistili, že mŕtvy je Norbert Olsen. Študent medicíny, 22 rokov. Otlačky mali len vďaka tomu, že kedysi ako 17 ročný riadil auto pod vplyvom alkoholu a zadržala ho hliadka.
 „Takže zapaľovač je jeho. Iniciály NO.“ Povedal sklamane Adam.
 „Dúfala som, že nie.“ Povedala rovnako sklamane Dian.
 Scottová mlčala. Dave videl ako sústredene pozerá na fotku, ktorú ona sama urobila. Práve toho zapaľovača.
 O pár hodín skontaktovali rodičov mladého muža. On sám zistil, že Norbert Olsen bol fajčiar, a že skutočne mal zlatý zapaľovač. Dostal ho k 20 narodeninám, aj keď otlačky na samotnom zapaľovači nenašli. A obtisk pneumatík bola len ďalšia slepá ulička. Tento typ používalo snáď každé druhé osobné auto v Ognam State.
 Dave pozrel na hodinky. 10 hodín v službe. Bol unavený a príšerne. Správu však dopísal a tak sa rozhodol odísť. Keď odchádzal, videl na tichom oddelení stojacu Scottovú. Všetci členovia boli niekde na výjazde. Ona stála pred hlavnou tabuľou a pozerala na nejakú fotku v ruke. Rozhodol sa to vypustiť z hlavy. Bol unavený. Chcel ísť domov.
„Ale do riti.“ Zašepkal, keď zistil, že nemá ani mobil ani spis, ktorý si chcel  pozrieť v posteli.
 Vrátil sa do centrály. Stuhol, keď uvidel ako Scottová stále je proti tabuli, ktorú vytvorili. Tabuľu plnú svedectiev, plnú aj tých pochybných náhôd. Chcel si len vziať veci a potichu sa vytratiť. Myslel si, že je to len nejaký Scottovej rozmar, že tam tak stojí. Keď uvidel jej položenie ukazovákov na čelo tak pristúpil k presklenenej stene s očakávaním. Scottová sa pohla a fotku v ruke pripla do časti podozrivý. Síce nemal skvelé oči, ale videl, že je to fotka zapaľovaču, ktorý našli na mieste činu.
 Pokrútil hlavou, veď ten zapaľovač posúdili ako vec, ktorá patrila Norbertovi Olsenovi. Chvíľu váhal... únava ho premáhala, ale väčšia bola zvedavosť. Vošiel späť do oddelenia.
 „Ah, Dave.“ Povedala Scottová úplne bez záujmu, keď videla ako sa postavil vedľa nej. Dave sa v tej chvíli zastavil. Prebehli mu po chrbte zimomriavky, pretože ten jej pohľad... Sucho prehltol... Áno bolo to ako z nejakého blbého filmu, ale nie o policajtoch. Ale o zombie. Pozrela na neho, ale bolo to ako keby ho nevidela. Totálne prázdny výraz v jej tvári a hlavne očiach. Tie boli na okamih prázdne... po sekunde sa jej tvár a oči zmenili a pozrela na neho chladne. „Nešiel si domov?“
 „Prečo ťa stále žerie ten zapaľovač?“ spýtal sa namiesto odpovede. Snažil sa zo seba striasť ten hororový pocit.
 „Nepatrí obeti.“ Odvetila.
 „Ale no tak Laura, veď...“ zmĺkol, keď uvidel aký pohľad na neho hodila. Po chvíli však znovu začal hovoriť. „Patrí obeti, iniciály NO. To je snáď jasné.“
 Bez slov však vytiahla z vrecka zapaľovač. Podobný ako našli pri obeti. Dave zdvihol prekvapene obočie. Nemal ani len tušenie, že Scottová fajčí. Teraz však so zapaľovačom škrtla a pripálila si napriek zákazom cigaretu. Potom podala zapaľovač jemu.
 „Čo to je za zapaľovač?“ spýtala sa a Dave sa zachmúril.
 „No, benzínový.“ Odvetil a prehliadal si ho. Bol to obyčajný benzínový zapaľovač. Síce vyzeral luxusne s malým znakom,  ktorý nepoznal, ale stále normálny.
 „Čo musíš urobiť aby si ho naplnil?“ spýtala sa Scottová. Otvorila okno na kancelárii a vyhodila cigaretu von.
 Dave sa nechápavo mračil.
 „Si predsa fajčiar, tak čo musíš urobiť?“ Dave na ňu vyvalil oči. To že fajčí úspešne ukrýval aj pred vlastnou ženou. Chcel protestovať, ale rozhodol sa radšej rozmýšľať. Prehliadol si zapaľovač.
 „Treba ho rozobrať aby som ho naplnil.“ Riekol po chvíli. Potom sa mu v hlave objavil krátky záblesk... Prekvapene pozrel na Scottovú. „Ty si vnútri našla odtlačky, že?“
 Scottová len zdvihla kútik úst v náznaku úsmevu.
 „To nie je jediná vec.“ Prikročila k počítaču a rýchlymi prstami tam našla fotky, ktoré sama vyfotila. Boli to zábery zapaľovača. A iniciál NO. „Chvíľu som na to pozerala a nezdalo sa mi to.“ Riekla krátko a len trhla ramenami. O sekundu na to ju prerušilo zvonenie telefónu.
 „Scottová.“ Riekla krátko do slúchadla. „Povedz to ešte raz.“ Stlačila malý gombík a miestnosťou sa začal rozliehať hlas Kathrin Law, ktorá viedla laboratórium.
 „Chcela si po mne aby som rozobrala ten zapaľovač. Našli sme vnútri otlačky, ale nepatria obeti.“
 Scottová sa sklonila k telefónu.
 „A našli ste niekoho komu patria?“ Dave uvidel, že Scottová dúfa... dúfala, že Kat povie Áno.
 „Je mi ľúto ale nie. Tento otlačok nemáme v databáze, aspoň podľa hlavných identifikačných znakov. To že ho nájdeme v širšom okruhu je nepravdepodobné, ale bude to trvať ešte pár hodín aby sme mali istotu.“
 „Dobre.“ Odvetila Scottová a usekla rázne rozhovor krátkym stlačením gombíku.
 Dave chvíľu váhal, ale jeho zvedavosť bola priam gigantická.
 „Tak čo si našla pri tom čistení obrazu iniciál?“ spýtal sa a sledoval ako Scottová dokončuje svoju prácu.
 Videl ako sa na obrazovke objavil obrázok spodnej časti zapaľovača. Iniciály ON. Alebo NO. Pár krát vyčistila obraz a Dave prekvapene zízal na obrazovku. Nebolo to NO ani ON... ale QN. Tak slabučký rozdieľ.
 Dave sledoval ako Scottová zdvíha telefón a vytáča nejaké číslo.
 „Dobrý večer, pani Olsenová, tu je detektívka Scottová. Prepáčte, že vás ruším. Viem že je veľmi neskorá noc, ale potrebujem...“ Chvíľu počúvala slúchadlo. „Robíme čo môžeme, pani Olsenová. Ale potrebujem vedieť, či ste synovi nechali na tom zapaľovači vyryť iniciály.“ Znovu počúvala. „A ani on? A kedy približne ste ho kúpili. Viete to určite? Ďakujem a prepáčte za vyrušenie.“ Zase ticho prikývla „Madam Olsenová, my skutočne robíme čo môžeme. Snažne vás prosím o trpezlivosť. Áno... aj ja vám prajem peknú noc.“ Scottová položila slúchadlo. Pozrela na Dava.
 „Na tom jeho zapaľovači nemali byť žiadne iniciály.“ Skonštatoval ticho.
 „Presne tak.“ Scottová pozrela na obrazovku. „Nezdalo sa mi to, pretože ten zapaľovač bol moc starý, ošúchaný, poškriabaný. A obeť moc mladá.“ Na chvíľku zmĺkla. Oprela sa o stôl a pozerala na tabuľu pred sebou. Potom pozrela na Dava. „Takže, máš nejaký nápad?“
 Dave bol ticho a pozeral na odhalené písmená QN.
 „Ešte musíme nájsť pána QN.“ Zašomral trochu beznádejne.
 „To je všetko?“ spýtala sa založila si ruky na hruď. Dave na ňu zamračene zamrkal.
 Čo chcela viac? Sledoval ako si prezerá tabuľu. Zamračil sa. Niečo chýbalo... niečo čo on prehliadol. Chcel siahnuť na jej počítač, kde na obrazovke videl jej spis.
 „Prípad máš tam.“ Scottová ho zadržala krátkym pokynutím ruky, že do jej počítača nemá siahať. Ticho zlostne zašomral. Tušil, že ho znovu skúša. Ale podivnejšie na tom bolo, že jemu sa to páčilo. Mal rád hádanky. A teraz mal nové indície.
 Oprel sa podobne ako ona pred veľkú tabuľu a prehliadal jednotlivé obete, dôkazy, čiastočky skladačky.
 Hlasne kýchol.
 „Chrípka?“ spýtala sa Scottová jednoducho.
 „Asi.“ Odvrkol nevrlo. „My tu máme ale prípad.“ Nechápal jej výraz, ktorý na okamih zahliadol. Niečo ako nespokojnosť a zlosť. Potom sa ten výraz vytratil a on naň zabudol.
 Pristúpil k tabuli a začal si každú fotku prehliadať detailne.
 Iba Boh môže rozhodovať... vybraté reprodukčné orgány. Kolečká mu zacvakli.
 „On to nerobí kvôli sexuálnemu uspokojeniu ako hovorí správa či sme si mysleli.“ Zvolal zrazu. Prezrel dôkazy a vybral analýzu DNA z spermatu nájdeného pri predposlednej obeti.. „Ak je to skutočne doktor ako sa domnievame, tak by mohol byť gynekológ, alebo pracovať na stanici pre umelé oplodnenia. V tom prípade by mal prístup k spermatu a ...“ zmĺkol pri pohľade na Scottovú. Na jeho podiv mala zdvihnutý kútik úst v náznaku úsmevu. To bola tá odpoveď, ktorú čakala. Toto nebol žiadny sexuálny masový vrah. Počínal si možno impulzívne, ale bez sexuálneho vzrušenia. Vypočítavo. Kvapka spermatu ich mala zviesť z cesty.  Vytiahol dôkaz so spermatom zo zložky a položil ho vedľa.
 Mlčali a spolu hľadeli na obrazovku. Obaja vedeli, že páchateľ urobil konečne chybu. Po dlhých týždňoch.
 Dave prehltol a krátko pozrel na Scottovú. Cítil obdiv. Taká maličká blbosť a ona mu ukázala, že aj blbý zapaľovač je dôležitý. Prezrel si jej tvár z profilu a videl že sa mračí... vlastne ako vždy.
 „Ako ti celý ten prípad pripadá?“ spýtala sa ho a on na ňu prekvapene pozrel. Vedel od Sama, že s nikým prípady nerozoberá.
 „Rieši si nejaké komplexy.“ Hneď vedel, že trepol blbosť. Scottová prevrátila oči. Vstala a chcela odísť.
 „Ja viem, každý vrah si rieši komplexy alebo problém, ale toto...“ pozrel na obrazovku a Scottová sa zastavila. „Vieš, mala by si viac hovoriť s ľuďmi.“ Prevrátila oči v tom krásne typickom ženskom štýle. „Ja si myslím, že tá teória o tom, že je či bol doktor je správna. To vypovedá aj tá droga Trex...“ vzal spis a snažil sa to vysloviť. „Trexla... do riti.“
 „To je jedno. Ani ja to neviem vysloviť.“ Prerušila ho. „Vieme obaja o čo ide, pokračuj.“ Otočila stoličku a sadla si tak aby si mohla položiť hlavu o opierku.
 „Takže...“ Dave prehltol a vstal. „Vieme aj podľa profilu, že je pravdepodobne študent medicíny či dokonca doktor. Ja to slovo pravdepodobne by som úplne vyškrtol.“ Predčítaval chvíľu profil vypracovaný psychiatrom oddelenia. „Beloch 30-40 rokov, bla bla... obvyklé reči pri sériových vrahoch. Preboha, čo to je za kokota čo robí tieto profily? Pán kopírka? Všetky sú na jedno kopyto.“ Zaklapol spis a priam zlostne ho hodil na stôl. Nevedel, že hlavný psychiater oddelenia na protest odišiel kvôli Donovanovi a nahradil ho veľmi neskúsený praktikant.
 Na obrazovke, pomocou elektronického pera podtrhol slová, ktoré nachádzali vypálené na chrbte obeti. „Iba boh môže rozhodovať, to je veta ktorú píše na každú obeť. Vždy vybraté reprodukčné orgány. On sa snaží nejak ukázať, že niečo je nesprávne. Ten človek je nasraný na svoju prácu. Je to ironické, ale on nejak opravuje to čo spôsobili jeho obete. To si myslím.“ Pozrel na Scottovú, a tá sa mračila. Oblizol si pery. Túto teóriu mal v hlave už dlhší čas, a bál sa to niekomu povedať. Zaťal päste a hovoril ďalej. „Myslím si, že je asi gynekológ, ktorý robí potraty a týmto si kompenzuje to čo nemôže robiť v práci.  Prípadne pracovník na nejakej klinike. Snaží sa ukazovať, že by mladý ľudia nemali rozhodovať o deťoch. To hovorí aj ten obrázok. Ak si pamätám, tak niečo podobné je na Michelangelovom zjavení Boha a Adama..“ Znovu pozrel na Scottovú. „Je to blbosť ja viem.“ Povedal sklamane.
 „Nie si až taký cucák.“ Scottová na neho hľadela zvláštne.
 Chcel sa tvrdo ohradiť. Scottová zdvihla ruky a prekvapivo sa krátko usmiala.
 „Prepáč, ale máš pravdu. To isté si myslím aj ja.“ Videl ako sa zdvihla a otvorila spis zo svojho počítača na hlavnú obrazovku. Dave prekvapene zdvihol obočie. Bola to v podstate jeho teória, ale dôkladnejšie vypracovaná.
„Konekciou medzi obeťami bude doktor, zrejme gynekológ, možno urológ, ktorý ich vyšetroval. Alebo hovoril s ich partnermi, v tejto časti trochu váham. Určite to nie je len študent medicíny. Je síce možné, že je pracovník nejakej kliniky, ale počína si až príliš sebaisto už od prvého prípadu, takže len obyčajného pracovníka by som tiež vylúčila. Dobrý postreh s tou klinikou.“ Dave zdvihol obočie keď začul pochvalu. „To zjavenie o ktorom hovoríš je skutočne od Michelangela, ale je to Stvorenie Adama.“ Ukázala celý obrázok na monitore. Dotýkal sa tam Boh ruky Adama. „Ďalej.“ Otvorila mapu. „Tá droga, aj keby do obete vpichol celé balenie účinkuje maximálne dve hodiny. A ako už vieme, tak po prvom vpichnutí sa obeť stáva prakticky imúnnou voči tejto droge.“ Prehliadla spis analýzy drogy. „Ďalšie vpichnutia majú už len silnejšie halucinogénne účinky. Z toho čo vieme, operáciu vykonával počas priameho účinku prvého vpichnutia a najstaršia mŕtvola mala 15 hodín.“ Otvorila mapu a Dave sa pozrel na jednotlivé body na nej, kde boli nájdené obete. „Všetky obete sú  z obyčajných prímestských častí. Telá roztrúsené po celom meste. Takže aj keď rátame 2 hodiny účinku a najstaršiu mŕtvolu tak...“
 Dava zrazu prešla únava. Pozeral sa na prípad novými očami.
 „Je určite z mesta. Maximálne z blízkeho okolia. Nikdy ich nedržal dlho, pretože namiesto pút mal tú drogu.“ Zašepkal a vyzliekol si sako.
 Niekoľko hodín pracovali spolu na prípade. V databáze našli takmer tisíc možností mužov s iniciálami QN. Dave vtedy zúfalo vyvalil oči na monitor a hodil okom na Scottovú. Tá si však len urobila nový čaj a znovu sa posadila za počítač.
 „Nedáme si chvíľu pauzu?“ spýtal sa značne unavene.
 „Choď kľudne domov.“ Riekla tichým hlasom a on videl, že je totálne zaujatá. Prakticky ho nevnímala.
 Dave sa chvíľu mračil a potom sa rozhodol pre to, čo vždy považoval za bláznovstvo. Vstal zo stoličky a precvičil sa. Nehanbil sa, boli na oddelení len oni dvaja a operátor podriemaval za pultom. Prekvapene zistil, že ho to prebralo. Nalial si novú šálku kávy.
 „Ty nechceš?“ spýtal sa Laury a videl, že len mávla rukou.
 „Ja kávu nepijem.“ Vzhliadla a trochu zhnusene sa uškrnula. „A tú brečku už vôbec nie.“ Znovu ponorila zrak do monitoru. Kráčajúc k svojmu stolu si z kávy upil a zaškaredil sa. Tá káva bola priam otrasná. Posadil sa späť do kresla.
 „Nehovor mi, že bez kávy prežiješ celú noc.“ Odsrkol si z hrnčeku. „Bez kofeínu sa to ne...“
 „Vieš o tom, že v čaji ten istý kofeín ako v káve?“ spýtala sa, bez toho aby odtrhla oči od spisov. „Len sa volá teín. A okrem iného, ja nespím, takže aj tak to nepotrebujem.“
 „Nespíš?“ Daveho ruky sa zastavili na klávesnici.
 „Nemôžem.“ Zašepkala tak ticho, že si nebol istý či to počuje. Zahryzol sa do pery a rozhodol sa, že ak niečo vydrží ona, tak to musí vydržať aj on.


11.
 Prehliadali spoločne všetky možné databázy. Spoločnými silami zúžili zoznam na 27 ľudí.
 Dave unavene žmúral na obrazovku a hovoril si, že jediné čo chce je posteľ. Cítil, že ho zmáha nielen únava, ale aj chrípka, ktorá sa vďaka vyčerpanosti začala hlásiť k svojej sile. Priam nepredstaviteľne mu začalo tiecť z nosa a on vyťahoval z obalu jednu vreckovku za druhou. Lenže chcel vyriešiť tento prípad. Chcel sa porovnávať so Scottovou.
 Zlostne smrkol do vreckovky a potom si upil hnusnej kávy. Vnímal, že sa okolo neho vystriedala ďalšia smena na oddelení, ale stále prezeral úžiaci sa zoznam.
 Zarazil sa, keď mu na monitore vyplával posledný výsledok jeho hľadania. Prehliadol si zoznam štyroch mužov, ktoré mu systém vyhodil. Kútikom oka videl ako sa Scottová postavila a kráča k nemu. Hanblivo si usmrkol do vreckovky a vzpriamil sa v stoličke.
 „Posledný štyria, užšie to už neurobíme.“ Ukázal na svoj monitor, keď sa za neho postavila Scottová. Prezrela si monitor.
 „Našla som to isté.“
 Dave na ňu zarazene pozrel. Obaja hľadali inými spôsobmi.
 „Ako si...“ kýchol a z nosa mu vyletel nechutný dlhý sopeľ. Rýchlo sa ho snažil skryť vo vreckovke.
 „Mal by si ísť domov a pekne to vyležať.“ Riekla ticho Scottová a on ucítil ako mu položila ruku na hrdlo. Striaslo ho, jej ruka bola priam ľadová.   
 „Máš aspoň 38 stupňovú horúčku.“
 „Chcem ten prípad vyriešiť.“ Zahuhňal nosom.
 „Nesnaž sa so mnou sú...“ Scottová mu vtedy pozrela do očí a aj keď nechcel tak znovu kýchol. Utrel si mokrý nos... Pripadal si trápne.
 Scottová spustila ruku z jeho krku a pozrela niekam do steny.
 „Musíme im prehliadnuť odpadky.“
 „Kvôli otlačkom a DNA.“ Zastonal súhlase Dave a znovu kýchol.
 „Zostaneš tak dlho hore aby sme prešetrili ešte týchto štyroch?“ spýtala sa Scottová a on sa mierne zamračil.
 „Takže čo teraz?“ odvetil namiesto odpovede.
 Scottová si sadla zase za svoj počítač.
 „Skúsime ich pohľadať.“ Zašomrala a on na ňu pozrel skepticky. Prehliadla si zoznam, ku ktorému dospeli a začala na jeho prekvapenie vkladať mená do komerčného vyhľadávača. Dvoch ľudí našla rýchlo. Obaja boli síce doktori, ale jeden pediater a druhý zubár. Tretieho muža ani nenašli, aspoň nemal stránku, na ktorej by sa prezentoval. Toho si v duchu Dave zaradil ako záhadného cudzinca. Pri zadaní posledného mena na obrazovke vyskočil jediný odkaz na firmu  priamo z mesta.
 „SunShine?“ spýtal sa ticho. „Nie je to tá pekáreň na rohu, čo robí tie skvelé croasanty?“ prezrel si Scottovú pretože tá zbledla.
 „Nie,“ riekla cez zaťaté zuby. „Tá s tými koláčikmi je SunRise. SunShine je klinika zaoberajúca sa potratmi a umelými oplodneniami.“ Musela cítiť na sebe jeho spýtavý pohľad pretože nervózne poposadla na stoličke. „Jedna známa mala s tým problémy, u nej som to meno začula.“ Odvetila na jeho nevyslovenú otázku a Dave zistil, že jej odpoveď znie priam obranne.
 „Tak sme potom asi narazili na správnu stopu.“ Začal meniť smer rozhovoru, pretože videl, že Scottová zarazene mlčí.
 „Ty by si sa mal hlavne ísť vyspať, lebo tu odpadneš.“
 „Chcem ho dostať a ani blbá chrípka ma z t...“ prestal pretože ho Scottová chytila tvrdo za rameno. Zdvihla ho.
 „Tak poď. Dostaneme ho.“
 Zdvihol sa a ani nevedel ako si obliekol sako, kabát... a už vôbec nevedel ako sa dostal do vlastného auta. Horúčka mu zahaľovala myseľ. Nemal poňatia ako dlho sedel na sedadle spolujazdca v svojom vlastnom aute. Triasol sa zimnicou a len na krátko otvoril oči.
 Takmer vykríkol, keď uvidel démona... nebol to však démon. Ale socha draka, ktorá ohraničovala vstup do čínskej štvrte. Na pár chvíľ sa prebral a tak sledoval ako sa okolo neho mihajú krásne zdobené domy. Uličky, obchody. Auto zastavilo a on bokom oka vnímal ako Laura vystúpila z auta a pristúpila k jeho okienku.
 „Povedz mi presne ako sa cítiš.“
 „Chcem len posteľ, teplú.“ Zašepkal ticho a snažil sa zababušiť do vlastného saka. Bola mu tak príšerná zima.
 „Dave,“ začul v jej hlase značnú zlosť. Ignoroval ju... do chvíle než mu svet vyjasnila jej ruka. Vrazila mu facku a on roztvoril oči ako dieťa prichádzajúce na svet. „ako ti je. Musíš mi to presne povedať.“ Počul jej hlas.
 „Bolia ma svaly, takmer až na kosť.“ Začal šepkať. Pripadal si takmer ako pripitý, márne ovládal svaly. „Horúčka, bolí ma aj príšerne v hrdle, a dezorientácia.“
 „Máš aj ha...“ Laurine ďalšie slová sa zmenili na divné pokrivenie. Chvíľku hovorila ako muž, potom ako žena, neskôr ani nevedel ako. Zmáhala ho únava. Znovu ho niekto preplesol na tvári. Uvidel Scottovú, tá držala v ruke zbraň... nie, zavrtel hlavou... zbraň to nebola... bol to pohár. Pokladala mu ho k ústam.
 „Pi a nepýtaj sa.“ Scottová to takmer kričala a on pil. Tekutinu divne trpko horkej chuti. Bolo mu z toho na zvracanie. Ale pil, pretože hneď ako prehltol prvý dúšok tak sa mu rozjasnila myseľ.
 „Je to jed?“ spýtal sa nelogicky. Pozrel do zdeformovanej tváre Laury nad sebou. Než počkal na odpoveď tak ho bleskom premohol spánok.


12.
  „Ty to nedokážeš, haha.“ Dave otvoril jedno oko keď sa mu tie slová rozozneli v ušiach. Tlmene. Tápavo zdvihol ruku. Hneď na to ho ožiarilo prudké svetlo a on vedel, že je pod perinou, alebo pod niečim podobným. Zmätene si začal uvedomovať posledné udalosti. Prudko sa posadil a s totálnym prekvapením zistil, že leží vo vlastnej posteli. Opatrne vstal a šokovane sa rozhliadol po  spálni. Rukou si prebehol po vlasoch a usilovne premýšľal. Pamätal si len, ako mu Scottová nútila nejaký veľmi divný nápoj. Potom sa odporúčal do sveta snov.
 Znovu začul nejaký rozhovor a tak vstúpil ešte v spodnom prádle do obývacej miestnosti. Videl ako tam na gauči sedia jeho dvaja synovia a hádajú sa pred televíznou hrou.
 „Haaahaaa.“ Rozosmial sa Peter tak hlasne, až sa jeho otec prikrčil. „Ja som ti hovoril, že to nedokážeš.“
 „Počkaj.“ Ondrej si kúsal špičku jazyku a zvieral svoje ovládanie televíznej hry. „Teraz niečo uvidíš.“
 „Prestaňte vy dvaja.“ Zvolal Dave a sledoval ako dvaja chalani na neho pozreli ponad operadlo gauča.
 „Tatko sa zobudil.“ zahlaholil Ondrej, odhodil ovládanie a vrhol sa na mladšieho brata.
 „Povedal som aby ste prestali!“ Dave tentokrát zreval a zistil, že je mu dobre. Priam výborne. „Čo sa to tu deje?“ spýtal sa naoko nahnevane, keď videl, že sa jeho pubertiacky synovia začínajú ukľudňovať.
 „No,“ Ondrej sa začal smiať.“ Priviedla ťa tu nejaká super kosť, včera večer. Rozdali ste si to predtým v aute na zadnom sedadle. Videli sme vás z okna.“ Pozrel na brata a začali sa spolu pubertiacky chechtať.
 Dave stuhol.
 Čo som vyvádzal, pomyslel si zmätene. Potom si spomenul na Scottovú.
 „Vysoká tmavovláska?“ spýtal sa a videl ako obaja synovia s úsmevom prikývli. „Je mi jasné, že vám ukázala odznak ako moja kolegyňa než vám chcela rozbiť držku.“ S potešením a úľavou uvidel, že sa synovia prestali príšerne uškŕňať. Tak toto uhádol dobre. Hlavou mu bleslo či na nich vytiahla zbraň a donútil sa zahnať posmešný úškrn.
 „Kde je mama?“ spýtal sa, keď uvidel v obývačke bordel ako keby tam vyčíňalo stádo slonov.
 „Musela vypadnúť kvôli práci, šéf ju otravoval už od rána.“ Mávol mladší rukou a snažil sa zobrať bratovi ovládač z rúk.
 Dave sa postavil k telke a bez rozmyslu vytrhol zo steny napájanie.
 „Tak a mladí muži.“ Ukázal na zem. „Toto tu upracete skôr než sa fakt naseriem a skôr než príde mama domov.“
 „Ten je nudný ako tá jeho brunetka.“ Zašomral nahnevane Ondrej. Začal však zbierať odpadky okolo televízoru.
 „Viac než ona.“ Zabrblal Peter ticho pod nos.
 „Čo tým myslíš, Peter Samuel Willson?“ Dave málokedy volal synov celým menom. A jeden z nich vedel, že je zle.
 „No tá tvoja tmavovláska sem naklusala, že ťa máme dovliecť do postele.“ Odvetil namiesto mladšieho starší syn, hodil rukou k stolíku vedľa televízoru. „A že máme vychlastať toto.“ Na stolíku stáli dva poháre. Dave ich ovoňal a spoznal tú príšerne nechutnú tekutinu z včerajšieho večera.
 „A mama?“
 Bratia na seba pozreli. Smutne.
 „Vyzerala značne nahnevane.“
 „Do pekla.“ Zanadával Dave. Vedel, že Amy je žiarlivá. A toto ich pokoju v manželstve moc nepridalo.
 „Tatko nadáva,“ skonštatoval Ondrej a zlikvidoval ďalšiu plechovku šialene sladkej limonády tým, že ju hodil do vreca s odpadkami. „asi máme problém.“
 Peter sa len usmial kútikom úst a bez rečí hádzal jeden bordel do sáčku za druhým.
 Ozvalo sa zvonenie pri vchode.
 Dave otvoril dvere s nádejou, že je to Amy. Keď však uvidel Scottovú mal chuť tie dvere zabuchnúť priamo jej pred nosom.
 „Čo chceš?“ spýtal sa nepríjemne a videl ako zložila noviny, ktoré čítala pri čakaní.
 „Som rada, že sa cítiš lepšie, detektív Willson.“ Ukazovákom ľavej ruky si posunula okuliare a pozrela dole. Mierne sa usmiala. „Netušila som, že ma uvidíš až tak rád.“
 Dave sa pozrel dole a až teraz si uvedomil, že je značne vzrušený. Tenké spodné prádlo to nezakrylo vôbec. Prudko sčervenal.
 „Ja...jj...“ totálne sa zakoktal a namiesto vysvetľovania radšej ušiel. Až v spálni si uvedomil, že myslel na manželku, s ktorou vďaka vyšetrovaniu nemal veľmi dlho sex. S totálne trápnym výrazom v tvári sa vrátil pred vchodové dvere. Pre istotu si obliekol župan.
 Scottová sa medzitým usadila na ich terasu a ďalej čítala ranné noviny. Ako keby vonku nebola zima a nemrzlo.
 „To s tým...“ začal...
 „Willson.“ Scottová sa pozrela na neho ponad okuliare. „Tvoji synovia majú tiež podobný problém. Tie bylinky síce liečia chrípku, ale trošku aj...“ zdvihla ruku so zavretou päsťou a Dave ešte viac sčervenal. Pokrčila plecami. On tušil, že sa mu však neospravedlňuje. „Máme prípad, Willson. Chceš tu behať v trenkách s nápisom Býk? “ spýtala sa a on mal chuť ju v tej chvíli uškrtiť. Tie trenky mu dala Amy na prvé výročie. Mala to byť spomienka na ich prvú dovolenku, ktorú  strávili na býčom rodeu v Španielsku. Býk však bol aj jeho znamenie.
 „Neurobte tu zase neporiadok.“ Zvolal a napriek zlosti sa obliekol. Usadol do vlastného auta, o ktorom ani netušil kde cez noc bolo.


13.
 Dave sa snažil dospať únavu z chrípky a tak sa pohodlne roztiahol na prednom sedadle spolujazdca. Znovu precitol, keď začul hlásenie vo vysielačke. Ospalo sa rozhliadol. Na mieste vodiča sedela Scottová a držala v rukách ďalekohľad.
 Vspamätal sa rýchlo.
 „Niečo nové pri sledovaní ordinácie pána QN?“ spýtal sa a Scottová mu bez otázok podala ďalekohľad.
 „Stále sledujeme. A uvidíme.“ Odvetila a pozrela do svojho lona kde si čítala niečo v pade.
 Dave preskúmal okolie a potom vrátil ďalekohľad do jej rúk. Cítil sa dobre, nie že dobre... výborne. Uvoľnene, spokojne... Pozrel na Scottovú.
 „Tie čínske odvary asi nie sú nejaký kec.“ Riekol opatrne, očakávajúc zlostnú reakciu. Scottová sa usmiala. Krátko na ňu ostal civieť, pretože tá jej nemožne tvrdá maska sa zmenila znenazdania na tvár milej a krásnej ženy.
 „Myslím, že odteraz našu medicínu nebudeš podceňovať.“ Jej úsmev sa bleskom stratil a on sledoval ako znovu pozrela na pad.
 „Čo sa stalo?“ spýtal sa po chvíli. „Bol som ako nadro...“
 „Je dôležitá cesta alebo cieľ?“ spýtala sa Scottová, bez toho aby vzhliadla od padu. Neveriacky na ňu pozrel. Riekla to hlasom a ... znelo to tak ako priam z filmov, ktoré tak rád pozeral. Olizol si pery a vtedy vedel, že horúčka skutočne ustúpila. Nemal ich popraskané a cítil sa úplne v pohode. Nechápal to. Pozrel konečne na hodinky a videl, že od rýchleho odchodu z oddelenia uplynulo takmer dvadsaťosem hodín. Takže si pospal vo vlastnej posteli takmer dobrých dvadsaťštyrihodín. Ovládol prekvapený výraz a snažil sa sústrediť na niečo iné.
 „Do riti, ty nikdy nespíš?“
 „Nikdy, veď som ti to povedala.“ Odsekla Scottová, držiac znovu na očiach ďalekohľad. Dave na ňu pozrel značne znepokojene.
 Prešlo niekoľko dlhých hodín, kým sa vo dverách ordinácie objavil hľadaný muž. Jeho tvár poznali vďaka registru gynekologických lekárov. Aj kvôli tvrdému postupu Scottovej zistili, že každá obeť mala súvislosť práve s Naldenom. Všetky z obetí boli jeho pacientky, alebo partneri jeho pacientiek. A na zázname od Glorie videli, že práve pán Nalden bol jeden z prizerajúcich v dave. Dave bol nahnevaný, pretože túto časť vyšetrovania mal celkom rád. Vďaka čínskemu drinku to prespal. Scottová okamžite urobila niekoľko jeho fotiek. Drgla do Dava, ktorý civel na fotky v svojich dlaniach.
 „Vstávaj šípková ruženka.“
 „Čo?“ Dave sa pozrel okolo seba. .
 „Pán QN vyšiel.“ Pozrela na hodinky. „Zrejme obedňajšia prestávka.“
 „Obed by som si dal aj ja.“ Riekol Dave a uvedomil si, že je príšerne hladný. Na jeho prekvapenie mu do rúk vrazila šunkový sendvič.
 „Eye 2 až 4, tu Eye 13.“ Scottová zapla vysielačku. „balíček sa nám dal do pohybu. Začíname ako prvý.“ Ozvalo sa niekoľko potvrdení. Naštartovala auto a kľudným pohybom sa vydala za Quentinovým autom. Po asi desiatich minútach prenechala sledovanie ďalšej jednotke. Zastavila a počkala 5 minút kým sa dala zase do pohybu. Videla pred sebou auto, v ktorom sedeli Adam a Diane ako Eye 4.
 „Eye 2 pre Eye 13,“ ozval sa Barton. „ten na obed nejde, mieri niekam von z centra po Clarkovej avenue.“
 „Rozumiem.“
 „Kam ten chlap ide?“ spýtal sa Dave pozerajúc na mapu. „Navštíviť babičku?“ zašomral naštvane.
 „Kiež by Donovan nebol taký kretén.“ Riekla Scottová. „Mohli sme mať povolenie na odpočúvanie telefónu.“
 „Vieš dobre, že by nám to aj tak nepovolili.“ Odvetil Dave a pozoroval názvy ulíc, po ktorých išli. „Máme málo dôkazov.“
 To Scottová vedela, vedela aj to, že nemôžu od neho len tak získať otlačky či krvnú vzorku. Kôš pred ordináciou aj pred domom mu prehrabali už v noc predtým. Nenašli nič, ako keby ten chlap všetky svoje veci, ktorých sa dotkol likvidoval, alebo stále nosil rukavice.
 „Eye 3 pre Eye 13. Opúšťa Clarkovu avenue a mieri do priemyselnej štvrte.“ Oznámil Rodriguez.
 „Tak za babičkou nejde.“ Poznamenal ironicky Dave. Mierili udaným smerom ešte niekoľko minút. Eye 2 vystriedalo Eye 3.
 „Zastavil pred jedným zo skladov na Broad street, Eye 13.“ Ozval sa Horowitz. „Sklad číslo 78.“
 „Dobre.“ O pár minút zastavili všetky autá dosť ďaleko od skladu, ale stále na dohľad ďalekohľadu.
 „Čo tam robí?“ spýtala sa Scottová, dorazili ako posledný.
 „Nič,“ odvetila Summersová. „vošiel dnu a čo je vnútri fakt nevieme.“
 Scottová zdvihla telefón.
 „Klara, môžeš mi zistiť komu patrí sklad na Broad Street číslo 78?.“ Zaklapla telefón. O chvíľu sa ozvalo zvonenie. Chvíľu počúvala. „Nájomný sklad, zväčša si v ňom opravujú autá.“
 „Lenže on má auto vonku,“ riekol Rodriguez. „a nepripadá mi ako domáci kutil.“
 „Vráťte sa do áut.“ Zavelila Scottová. Mohli robiť jediné... čakať. Prekvapivo Quentin nebol v sklade dlho. Vyniesol odtiaľ len malý kufrík a znovu nasadol do auta.
 Celé sledovanie skončilo jeho návratom do ordinácie.


14.
 O štyri dni neskôr si zavolal Scottovú do kancelárie Donovan.
 „Pane?“ spýtala sa.
 „Prečo sledujete toho...“ zamračene prezrel spis v ruke. „Naldena?“ zlostne na ňu pozrel a tvár mu na okamih zahalil dym z cigary. „Na základe jedného blbého zapaľovača?“
 „Ale pane...“
 „Len míňate zbytočne peniaze nášho oddelenia. Skončite s tým.“
 „Pane...“
 „Niečo som vám povedal,“ Donovan zdvihol svoju veľkú postavu. „zaoberajte sa faktami a nie nejakým blbým zapaľovačom. Odchod.“
 „Áno, pane.“ Odsekla zlostne Scottová. Vošla na oddelenie a Dave hľadel, ako sa jej pery zmenili na dva tenké a bledé pásiky zlosti.
 „Čo sa deje?“ opýtal sa Taylor a Dave sa naklonil na stoličke. Boli na oddelení len traja, ostatní sledovali permanentne Naldena.
 Scottová zlostne pokrútila hlavou.
 „Sam?“
 „Áno?“
 „Odvolaj zo sledovačky všetky tímy.“ Jej hlas bol chladný a zároveň zlostný.
 „Čože?“
 „Niečo som povedala, odvolaj ich. Donovan to nariadil.“ Posadila sa do kresla tak prudko až sa ozvalo zapraskanie. Dave čakal, či sa to kreslo rozhodne rozpadnúť. Zatiaľ sa nestalo.
 „Preboha a prečo ako?“ posadil sa na kraj stola Scottovej.
 „Pretože máme, ako dôkaz len blbý zapaľovač.“ Odsekla oslovená.
 „To je debil,“ zašepkal. „veď vieme, že ten človek je určite doktor a QN iniciály má len on.“
 „To choď povedať jemu.“ Precekla cez zuby. „Jeden deň, jeden zasraný deň by nám ho stačilo sledovať a vedelo by sa či je to on.“
 Dave vedel o čom hovorí. Bol len deň pred tým kedy sa vždy našli obete prípadu Bredshaw. Stačil by jeden deň, pomyslel si a zlostne pozrel na kanceláriu ich veliteľa.


15.
 Ďalší deň, keď každý čakal kedy sa objaví obeť Bredshaw, sa vliekol v pomalom tempe. Vyšetrovali viacmenej nové prípady, či sa niektorí zaoberali prípadmi starými, ku ktorým sa objavili nové dôkazy.
 Dave sledoval Scottovú ako číta spisy rôznych prípadov a je úplne ticho. Občasne niečo poznamenala k nejakému prípadu, ale on spoznal, že je nervózna.
 Nadišiel podvečer, kedy chcel už odísť domov. Pozoroval ako Scottová vstala z kresla a začína sa prechádzať po oddelení. Príšerne sa mračila. Trvalo to asi pätnásť minút. Potom sa zrazu prudko zastavila a prezrela celé oddelenie. Nikto sa na ňu nepozeral... okrem Dava.
 Ich pohľady sa stretli.
 Podišla rýchlym krokom k nemu.
 „Dave, potrebujem tvoje auto.“ Zašepkala.
 „Čože?“ spýtal sa nechápavo. Tiež šepkal.
 „Tvoje auto.“
 „Kam ide moje auto tam aj ja.“ Zašomral a videl ako sa ticho nadýchla.
 „To nie je dobrý nápad, môžeš mať kvôli mne problémy.“
 Dave pozdvihol prekvapene obočie. Ona sa starala či niekto bude mať problémy? Neobvyklé na takého policajta za akého ju považoval.
 „Tam kam ide moje auto idem aj ja.“ Zopakoval. Nie tvrdo ani výhražne. Povedal to tak, že nebolo iného východiska. Vedel, že ak by Scottová mohla tak by si vzala služobné auto. Ale to z nejakého dôvodu nemohla.
 Pár okamihov si ho prehliadala až sa nervózne rozhliadol po oddelení. Nikto si ich však nevšímal.
 „Dobre, Willson. Túto bitku si vyhral. Ideš so mnou.“ V zlostnom geste pozdvihla kútik úst. „A ja budem mať aspoň krytie.“
 Dave sa uškrnul a odložil spis, ktorý čítal, na stôl.
 „Tak kam?“
 „Dozvieš sa to po ceste, ideš?“
 Dave váhal len chvíľu. Videl jej odhodlané oči. Namiesto odpovede sa obliekol a vydal k dverám.
 Spolu sadli do jeho otrieskaného auta. Scottová sa ujala volantu.
 „Kam to teda ideme?“ spýtal sa asi po piatich minútach, keď Scottová na prvý pohľad nejak divne blúdila uličkami. Ako keby zisťovala či ich niekto sleduje.
 „K domu Quentina...“
 „Kapitán nás zabije.“ Zastonal Dave.
 „Tak nech, ale ja svoj šíp nenechám spať.“ Zašepkala Scottová.
 „Šíp?“ riekol ticho a prekvapene na ňu pozrel. Vôbec nechápal o čom hovorí.
 „Nechaj to tak.“ Odsekla.
 O pár desiatok minút zaparkovali pred domom Quentina Naldena. Dave videl, že jeho auto tam stále je.
 „Čo teraz?“ pozrel na Scottovú.
 „Budeme čakať a pozorovať.“ Pár krát sa rozhliadla a potom ukázala k neďalekej blikajúcej neónovej výveske oznamujúcej, že vnútri sa podáva každý večer jedno pivo zadarmo ak si kúpite ďalších päť. „Keby sa niekto pýtal, tak sme si tam sadli na pohárik.“
 „Tam?“ Dave sa znechutene zaškeril. „Kto by veril, že my policajti z Očí mesta sme si vďaka platu museli sadnúť do takého pajzlu.“
 Scottová sa zachmúrila.
 „Nevidím tu iný lokál.“
 „Len asi o ulicu ďalej je slušný podnik, volajú ho u Seržanta. Podľa majiteľa. Bývalý vojak. Síce je to tam šialene prehnané s vojenskými trofejami, ale to predsa aj u Steva s policajnými výveskami.“ Skúmavo si prehliadol tvár Scottovej. „Ty si asi bola dlho mimo mesta.“
 „Dlho mimo služby v tomto meste.“ Zašomrala a tým dala Davovi do hlavy veľkého chrobáka. Začal nad tým uvažovať popri tom ako sledovali dom Naldena.
Pozorovanie domu Naldena bolo krátke, možno len pol hodinové. Aj tak sa začínalo šeriť, keď Quentin Nalden vyšiel z domu. Dave si všimol, že drží v ruke podobný alebo rovnaký kufrík, ako keď ho videli vychádzať zo skladu. Nasadol do auta a Scottová ho začala sledovať. Ani nie po štvrť hodine ich zastavila červená. A oni ho stratili...  vďaka taxikárovi, ktorý im vletel do cesty, pretože tá červená bola na semafóre pre taxikára.
 Dave videl ako Scottová stále zachováva chladnú masku na tvári, aj keď chcela vystúpiť a niečo taxikárovi povedať, pretože na krátko zastavil aby vzal pri chodníku zákazníka.
 Bleskom ju chytil za sako nahnúc sa cez kreslo vodiča.
 „Máme tu prácu, ser na neho. Ak bude jazdiť takto ďalej tak čoskoro príde o licenciu.“
 „Alebo niekoho zabije.“ Zavrčala Scottová. Striasla jeho ruku zo svojho oblečenia a so zlostným pohľadom smerom kade mizol šialený taxikár si sadla späť do sedadla.
  „Skúsme ísť smerom akým šiel on.“ Snažil sa ju ukľudniť.
 Po niekoľkých minútach však vedeli obaja, že to nemá cenu. Večerné šero prechádzalo do noci, a už pri tom bolo ťažké sledovať nejaké auto.
 „Mali by sme sa vrátiť.“ Navrhol opatrne. Videl ako Scottová zaklonila hlavu a masíruje si koreň nosa. Sledoval ako si dala ukazováky na hlavu v známom geste, ale po pár sekundách prestala. Jej nič nehovoriaca tvár a pevne zaťaté čeľuste hovorili, že ten jej nejaký radar teraz nefunguje. Zlostne pokrútila hlavou.
 Zdvihla zrak a rozhliadla sa.
 „Musíme ísť ďalej.“ Zašepkala.
 „Kam?“ zúrivo zastonal Dave.
 Scottová vytiahla mapu. Podrobne ju prezerala.
 „Každá obeť je z vedľajších lokalít. Kontakt medzi nimi bol vždy Nalden. Jeho ambulancia je tu.“ Dave len počúval a sledoval ako Laura prstom postupuje po mape. „Snažil sa aby boli vždy z rodinných domov.“ Ukázala na mapu. Pozrel kam ukazovala. „Pretože tam sa znižuje pravdepodobnosť, že ho niekto uvidí.“
 „Obytná štvrť. Samozrejme, veď to si vyznačila na mape.“ Pichol prstom do mapy. „Toto je naša poloha. Najbližšia štvrť je tu.“ Zašepkal a prikývol. Scottová na neho pohliadla zvláštne. Ako keby s podivným uznaním.
 Pár dlhých minút trávili sledovaním tichých uličiek. Pomaly sa presúvali a hľadali. Ulička za uličkou. Obytná štvrť v tejto časti mesta bola plná rovnakých ulíc, rovnakých domov, po chvíli Dave strácal pojem kde vlastne je. Scottovej navigačný systém v hlave bol však asi dokonalý.
 Presunuli sa do ďalšej ulice.
 „Tam, tam,“ zvolal Dave a ukázal napravo od seba. „Vidím auto. Obrys je podobný Naldenovmu.“
 Scottová pomaly zacúvala a zatočila na vedľajšiu uličku. Vypla už predtým svetlá aj motor a nechala auto zotrvačnosťou zájsť do uličky.
 Obaja videli nejakú postavu ako sa skláňa nad kufrom auta. Scottová vystúpila a Dave ju nasledoval.
 „Tu je Ognam polícia,“ zvolala Scottová. „Pomaly zdvihnite ruky a položte ich na kapotu auta.“
 „Polícia.“ Zreval Dave, keď videl, že postava ruky nezdvíha. „Položte tie ruky na kapotu a hneď.“
 „Do riti.“ Zvolala osoba pred nimi. „Len som menil pneumatiku, a hneď mám na krku polišov.“ 
 Scottová hľadela na muža ako pomaly spúšťa ruky na kapotu. Zazrela však slabučký záblesk niečoho čo pustil na zem. Pozrela sa tam a uvidela, že sa to muž snaží zakryť nohou.
 „Máte defekt?“ spýtal sa Dave a pristúpil bližšie k mužovi.
 „Áno, pane. Hnusné rozbité sklo na ceste. Totálne mi to rozflákalo pneumatiku, určite budem musieť kúpiť novú.“ Muž mal stále položené ruky na kapote. „Dal som tam rezervnú, než ste ma prepadli.“
 „Tak prepadli.“ Zašomrala Scottová a Dave bokom oka videl, že skladá svoju zbraň do púzdra. „Dajte ruky dole a ukážte nám svoje doklady. A pomaly.“ Upozornila ho.
 „Samozrejme.“ Muž sa pomaly otočil a chvíľu nervózne prehľadával vrecká zimnej bundy.
 Scottová si ho prehliadala mĺkvym pohľadom. Keby nebola taká zima možno by si toho nevšimla, ale jeho dych v tej zime bol až príliš kľudný. Normálne vystrašený občan, ktorý sa bál pokuty by dýchal rýchlejšie... to prezrádzali obláčiky teplého vzduchu, ktoré vypúšťal z úst oproti nim stojaci človek.
 Muž konečne našiel doklady a opatrne ich podal Scottovej. Tá ich začala prehliadať vytiahnuc malú baterku spod kabáta. Dave sa tváril neutrálne, stále držiac ruku na zbrani. A v duchu premýšľal čo asi Scottová pod tým dlhým kabátom ešte schováva.
 Prestal radšej myslieť na svoju kolegyňu a prehliadol si muža. Bolo mu jasné že to je Quentin N. Zlostne zvieral pery aby zahnal pocit, že chce Quentinovi rozbiť nos.
 „Vyzerá to v poriadku, vodičský v termíne rovnako aj emisné.“ Riekla po chvíli Scottová a s takmer milým úsmevom vrátila mužovi doklady.
 „Len blbá noc, a prasknutá pneumatika.“ Muž sa na ňu tiež usmial.
 Dave však videl Scottovej úsmev. Bol možno pre niekoho úprimný... pre niekoho kto ju nikdy predtým nevidel. Úprimný na prvý pohľad... ale vôbec nezasahoval oči. A Quentinov úsmev bol úplne rovnaký, ako keby boli dvojčatá. Striaslo ho a pomyslel si na Sama, ktorý mu hovoril, že rodina Scottových sa vie dostať do hlavy zločincov.
 „Samozrejme.“ Scottová sa znovu usmiala. „Preto nám snáď ukážete tú zničenú pneumatiku, že?“
 Dave s pobavením videl, ako sa muž prestal v mžiku usmievať.
 „Je to len pneumatika.“
 „Však áno.“ Odvetila Scottová. „Len pneumatika, ale ja ju chcem vidieť. A tiež lekárničku, lano a výstražný trojuholník.“
 Posledné slová povedala už nepríjemne chladne. A bez úsmevu.
 Dave videl ako muž niekoľkokrát prehltol.
 „Na to musíte mať súdny príkaz.“ Začal...
 „Na základnú výbavu auta?“ spýtala sa Scottová. Dave videl ako na neho zarazene pozrela. Začul ako muž zaškrípal zubami.
 „Ale aj keby sa tu nejednalo o tú blbú lekárničku.“ Scottová ukázala mužovi rukou aby sa otočil. „Tak je tu dôvodné podozrenie z predaja drog.“
 „Aký pred...“
 Scottová už násilím otočila Naldena naučeným pohybom a odstrčila ho smerom k Davovi. Natiahla si rukavice. Zdvihla zo zeme rozdrtenú striekačku. Bola to tá vec, ktorú zazrela ako ju Quentin púšťa na zem.
 Ten sebou trhol, keď uvidel čo drží v ruke. Odhodlal sa napriek tomu všetkému o pokus utiecť. Dave ho však chytil za rameno a pevne prirazil ku kapote auta.
 „Teraz sa skľudníme a pozrieme sa do kufra, pán Nalden.“ Zavelil Dave.
 „To nemôžete...“ zaprotestoval slabo Nalden.
 Scottová sa ho však viac nepýtala. Vytrhla mu z ruky kľúče od auta a otvorila kufor.
 Dave tam nevidel, pretože pridŕžal Naldena. Videl však ako Scottová zovrela pery do úzkej linky.
 „Nasaď mu putá a povedz mu jeho práva.“ Zašepkala ticho.
 „Nemáte na to...“ začal znovu Nalden.
 „Drž hubu.“ Dave mu nasadil putá a donútil ho kľaknúť si k múru neďaleko nich. „Prekríž si kotníky vzadu, ruky za hlavu, prsty prepliesť. Ani sa nehni a drž klapačku.“ Ukázal na neho prstom, stále ruku neďaleko zbrane. Odhodlal sa pozrieť do kufra, nad ktorým sa skláňala jeho kolegyňa.
 Zaťal zuby, keď uvidel telo. Mužské.
 To ležalo vnútri kufra, skrútené tak aby sa tam vtesnalo. So šokom si však všimol, že z jeho očí tečú slzy.
 „Žije.“ Scottová skontrolovala tep na mužovom hrdle. „Má veľmi slabý pulz, ale myslím, že bude v poriadku. Pomôž mi.“
 Dave pozrel na Naldena, ktorý kľačal pri múre. Stále ho sledoval popri tom ako pomáhal Scottovej vytiahnuť muža z kufra. Opatrne ho opreli o jedno z kolies. Dave videl, že sa nemôže ani pohnúť, aj keď mu sám nahmatal slabučký pulz.
 „Máš v aute deku?“ spýtala sa Scottová. Dave prikývol a bez ďalších otázok ju doniesol. Spoločne do deky zabalili obeť.
 Dave sa postavil aby mohol sledovať spútaného Naldena.
 „Bude to v poriadku, pane.“ Scottová slová šepkala priateľsky. Skláňala sa nad mužom, ktorému stále nemo tiekli slzy z očí. Vytreštené oči, nemý výraz hrôzy. Davovi z toho nabiehali zimomriavky. Vedel čo tá droga spôsobuje, ale teraz to videl na prvý pohľad. Ten muž mohol iba mrknúť, a z vydesených očí mu tiekli slzy.
 „Sme policajti, pane.“ Zašepkala Scottová a utrela mu vlastnou vreckovkou slzy z tváre.
 Dave sa odtiahol a pozeral so zaťatými zubami na kľačiaceho Naldena. Napriek jeho príkazu sa pootočil od steny aby ich mohol pozorovať. Dave videl, že sa usmieva.
 „Ani neviete o čo tu ide.“ Zvolal zrazu Nalden. „Nemáte ani poňatia, oni za to musia trpieť. Mus...“
 „Ticho, sklapni.“ Scottová sa zdvihla a urobila pár dlhých krokov k Naldenovi. Hneď mu uštedrila tvrdý pohlavok.
 „Výborne.“ Zasmial sa Nalden. „Toto bude na žalobu.“ Stále sa usmieval. „Vymlátim z vášho oddelenia tak 5 miliónov dolárov.“
 „Drž hubu ty debil, tu nie si v spojených štátoch, ale v štáte Ognam. My tu máme iný právny systém, to si si asi neoveril, že? Som zvedavá koľko vrážd zistia o tebe v spojených štátoch.“ Scottová sa vzpriamila a tie slová takmer zavrčala.
 Chvíľku pozerala na muža a na Naldena. Potom pohliadla na Dava. Ten len mykol plecami a hlavou ukázal na svoje auto. Bol čas zavolať na oddelenie. Scottová krátko pokrútila hlavou a zdvihla jeden prst. „Minútu.“ Riekla krátko.
 Pristúpila k Naldenovi a ako kľačal na kolenách tak ho k sebe otočila. Dave začul ako sa drsne jeho kolená oškreli o zem a štrk v uličke. Muselo to bolieť, Nalden však ani len nepohol brvou, v tvári mu hral stále ten vševedúci úsmev.
 „Na akú dobu si mu dal dávku?“ spýtala sa Scottová mierne zohnutá aby videla dobre do Naldenovej tváre.
 „Je mi ľúto, madam, ale túto informáciu vám nepodám.“ Nalden sa rozosmial.
 „Ako dlho?“ zopakovala Scottová.
 „Povedal som že...“ Nalden nedokončil, pretože Scottová vytiahla zbraň a namierila mu ju na hlavu.
 „Na svete žije niekoľko druhov policajtov.“ Pevne pritisla zbraň k jeho hlave. „Budem tu hovoriť len o dvoch skupinách. Tí dobrí, ktorí sú fakt dobrí, nikdy ich nezlomíš, aj keď sa občas musia pozerať inam kvôli veciam, ktoré nemôžu v tej chvíli zmeniť. Ale neskôr ich zmenia.“ Odistila zbraň a to krátke šťuknutie sa v uličke ozvalo ako samotný výstrel. „Tá druhá? Policajti... ľudia, ktorí sa neštítia ničoho aby dosiahli svoj cieľ, pretože nenávidia hajzlov ako si ty. Ty si teraz môj cieľ. Do akej skupiny asi patrím? Takže niečo som sa ťa, kurva, pýtam.“ Zašepkala a Dave stuhol. Spustila hlaveň zbrane a ustúpila od Naldena. „Rozmýšľaj, krásavec, kam asi teraz momentálne s touto striekačkou mierim?“ Dave stojaci bokom to videl veľmi dobre.
 „To by ti neprešlo, ty suka. Pred ním nie, ten prvoskupinový ťa nepodrží.“ Zavrčal Quentin.
 „To je ďalší uhol pohľadu. My policajti držíme pri sebe, že parťák?“ spýtala sa Scottová smerom k Davovi a ten ťažko ovládol svoje prekvapenie. Parťák. Vytiahol cigaretu a s predstieraným kľudom si zapálil. S miernym úsmevom kývol k Naldenovi.
 „Jasne to vidím. Začal si utekať. Výstražne vystrelila, ale pri tom sa potkla,“ Dave potiahol z cigarety a vytvoril ústami dokonca pár úhľadných krúžkov dymu. „a tak ti omylom trafila pipíka a nie do nohy.“
 Scottová ešte kúsok ustúpila. Teraz už medzi ním a Naldenom bol značný priestor.
 „Zakry mu uši.“ Zavelila smerom k Davovi. Ten sa zohol a odhodiac cigaretu zakryl obeti hlavu.
 „To by nes...“ začal Nalden, keď sa ozval výstrel. Nalden zajačal vysokým až ženským hlasom, odvrátil tvár a so zavretými očami sa snažil oslobodiť. V jeho tvári sa objavil bolestný úškrnok a zúfalo trhal putami za chrbtom. Keď si však uvedomil, že necíti žiadnu bolesť, otvoril oči. Pozrel medzi svoje nohy a videl, že guľka sa zaryla do zeme, neďaleko jeho rozkroku.
 „Ach do riti.“ Zahromžila Scottová. „ten musí byť tak malý, že som ho netrafila. Skúsim to znovu.“ Zdvihla zbraň. Dave sa kusol do pery aby sa takmer hystericky nerozchechtal.
 „Tridsať minút, najviac.“ Vyletelo z Naldena rýchlo a Dave si všimol, že sa mu tvár skrivila v náznaku zúrivého plaču.
 „Taký strašný problém to bol.“ Povedala znechutene Scottová. Dave ju sledoval ako sa zohla k Naldenovi. Myslel si, že mu chce skutočne ublížiť.
 Zistil o sebe ďalšiu desivú vec... nechcel jej v tom vôbec zabrániť.
 Uvidel však iba ako Naldena otočila k stene. Potom sa zohla, vyrypla guľku zo zeme a zahodila ju ďaleko do uličky.  Zdvihla aj nábojnicu a tú pohodila k prednej časti Davovho auta.
 Tušil aká bude ich výpoveď, pretože na Scottovej saku a rukách boli, aj keď neviditeľné, stopy strelného prachu. A teraz už aj dobre vedel, prečo od neho ustúpila tak ďaleko. Aby ten prach neskončil aj na ňom. Takže... Nalden chcel ujsť a ona musela varovne vystreliť. Zaradil si to rýchlo do svojho katalógu (volal ho Najlepšie lži), a keď videl ako sa na neho Scottová pozrela, len prikývol.
 Scottová si napriek draho vyzerajúcemu oblečeniu kvokla pri obeť a začala jej kapesníkom otierať slzy z tváre.
 „Bude to v poriadku.“ Šepkala Scottová, a Dave bol prekvapený jej nežnosťou akú dokázala vyjadriť k obeti. „Už len pol hodinu a bude všetko v poriadku.“ Napriek tej nehe k nemu otočila tvár a krátko kývla hlavou. Bol čas zavolať ľudí z oddelenia. Dave tak urobil a oprúc sa o Naldenovo auto jeho majiteľa neustále pozoroval. Ten sa oddal nejakému svojmu rituálu, pretože stále niečo šepkal a Dave z toho celého vyrozumel iba amen.


16.
 Oddelenie Očí mesta dorazilo rýchlo a prekvapivo na čele s Donovanom. Ten sa mračil okolo seba a prikázal uniformovaným policajtom aby zabránili prístupu novinárov, či davu, ktorý sa snažili vyfotiť si akúkoľvek senzáciu.
 „Čo to tu do riti vyvádzate, Slotová?“ zreval Donovan, podivne tenkým hlasom. Vďaka zlej životnej životospráve naberal dych rýchlymi a chraptivými dúškami... a aj vďaka cigarám jeho hlas bol priškrtipnutý.
 Mnoho policajtov sa k nemu obzrelo a radšej bez komentárov urobili čo im nariadil.
 „Zatýkam zločinca podozrivého z únosu a pokusu vraždy, pane.“ Začala Scottová a s vyrovnaným kľudom v tvári hľadela ako jej kolegovia prezerajú miesto zločinu.
 „Ja som vám nič také neprikázal, Sloatová.“ Zreval zlostne Donovan.
 „Scottová, Scottová...“ Dave začul ako si jeho kolegyňa šepká svoje vlastné priezvisko. Znelo to zlostne a nahnevane.
 „Ja viem, pane.“ Riekla tentokrát hlasne a kľudne. „Kolega Willson ma viezol domov, a zahliadli sme v bočnej uličke podozrivý pohyb. Tak sme jednali.“
 „Jednali bez môjho dovolenia.“ Zasýpal Donovan dôležito.
 „Pane,“ začala Scottová a Dave sa zamračil keď na krátko stíchla. Tvárou jej prebehol zvláštny výraz, ktorý u nej videl už predtým – ako keby na okamih stratila inteligenciu. V sekunde sa však vspamätala. „len ma Willson viezol domov. Bola som unavená a tak pozerala bočným okienkom. Vtedy som zahliadla v bočnej uličke auto podozrivého,“ rukou hodila smerom k policajnému autu kde na zadnom sedadle sedel Nalden, ktorý si stále odriekaval nejaké slovíčka. „bola tam tma a on niečo hľadal v kufri, bez baterky. Pripadalo mi to jednoducho divné. Tak sme sa na to pozreli podrobnejšie. Keď sme pristúpili bližšie tak som zazrela ako niečo pustil na zem. No a to ďalšie viete.“ Mierne zdvihla kútiky úst. „Pane,“ dôverne sa k nemu nahla, pretože jej sotva siahal po plecia. „všetky detaily vypovedajú, že máme v rukách Bredshawa.“ Významne zdvihla obočie. „Budete hrdina.“ Dodala tichšie.
 Dave sa znechutene otočil. Takže ona to všetko chcela zahrať smerom do rúk Donovana? Úplne vypustila ich prácu. Zaťal zuby aby nezačal zlostne kričať. Potom si však uvedomil jej výraz, keď hovorila s Donovanom. Ona ním plne pohŕdala. Rýchlo sa otočil späť k dvojici a začul ako Donovan spokojne zachrochtal.
 „No dobre.“ Riekol po bezvýznamnej chvíli ticha Donovan. „Odveďte ho na vypočúvanie a pozrieme sa aj do jeho domu.“ Vytiahol mobil a v pár okamihoch mal povolenie na prehliadku. Byť bratrancom ministra malo svoje výhody.
 Scottová sa k nemu zase dôverne naklonila. „Má aj prenajatý sklad. Pane, bolo by pre prípad dobré si to tam prezrieť, pane.“
 V ďalšej sekunde mali povolenie aj na prehliadku skladu.
 Dave stál opretý o svoje auto a túto scénu pozoroval mlčky si poťahujúc z cigarety. Nebol si istý čo má vlastne voči Scottovej cítiť. V jednej chvíli bola tvrdá policajtka, ktorá sa držala za každej ceny zákona a v druhej vedela liezť do zadku kapitánovi, ktorého každý neznášal.
 Zlostne odhodil nedopalok cigarety na zem, keď videl, že Scottová kráča k nemu. Bez slov sadol do auta. Mal len pár sekúnd na premýšľanie.
 Scottová nasadla vedľa neho a on naštartoval vrak, ktorý iní volali autom. Pohliadol na Scottovú vedľa seba. Sedela tam strnulo. Oči upreté stále k autu kde sedel Nalden. A on v jej výraze spoznal nenávisť. Spomenul si ako hovorila o skupinách policajtov. Patrila skutočne do tej, ktorá bola ochotná urobiť čokoľvek aby dosiahla svoj cieľ? Dokonale zmanipulovala Donovana svojim naoko hraným pätolízačstvom. Vymámila z sériového vraha akú dávku dal obeti.
 Prižmúril oči snažiac sa nájsť vysvetlenie čo je Scottová zač.
 Obrátila k nemu tvár.
 „Nebudeme na titulnej strane Ognam Daily. Stále môžme pracovať v utajení a ten psíhovniak je konečne v base. To je podstatné.“ Odvetila na jeho nevyslovenú otázku. Zapla si pás a chvíľu mlčiacky pozerala na palubnú dosku. Videl ako pokrútila zlostne hlavou. „Peterson by tieto veci urobil bez váhania, povolenie či sledovanie.“ Videl ako pevne zovrela ľavačku na svojej nohe. Potom na neho pohliadla v očakávaní.
Dave neveriacky pokrútil hlavou a zaradil rýchlosť. Urobil to bez otázok... dobre si spomínal na príbeh kapitána Petersona, ktorý opustil 1. oddelenie po všetkých jeho zásluhách takmer ako vyhnanec... vďaka jedinej nehode.

 Oslavujte hrdinov, keď urobia jediný omyl v svojom živote tým, že ich odsúdite do zatratenia.


17.
 Prešli dva týždne od vyriešenia prípadu Bredshaw. Vďaka poklonkovaniu Scottovej našli v sklade, kam Nalden chodieval, jeho hlavnú skrýšu trofejí. Odobrané ľavé oči, skopírované obrazy Michelangela, či takmer neskutočné množstvo drogy, ktorými omamoval svoje obete. Dozvedeli sa aj, že obetí nebolo 5 ako pôvodne mysleli, ale 8. Na prvých troch si len skúšal svoje doktorské techniky. Prvé obete vyzerali ako len pohodené na skládke odpadkov a mali, vďaka technike používanej na skládke, úplne zničené telá.
 Zistili aj to, že Nalden bol veľmi nábožensky založený, a aj keď pracoval na klinike kde sa uskutočňovali potraty (ale aj umelé oplodnenia), skutočne vykonával „svoj trest“ voči mladým párom, ktoré si nemohli dovoliť mať, či rozhodli sa nemať potomkov. Páry následné potraty vykonávali na klinike SunShine, ktorá v tej chvíli čelila obrovskému škandálu. Nalden si vždy vybral partnera, ktorý podľa jeho názoru, bol tým, ktorý sa pre potrat rozhodol.
 Quentin Nalden dostal dvojnásobný trest smrti behom jediného zrýchleného súdneho prelíčenia, pri ktorom jeho dobre platený advokát radšej opustil rýchlo súdnu sieň. Nemohol jednoznačné fakty vyvrátiť.
 Trest smrti sa v Ognam State vykonával obesením.
 Dave stále rozmýšľal či má jednu vec urobiť, alebo nie. Už sa vyrovnal s tým, že pri Scottovej vedení nikdy nebude na titulkoch novín. A znenazdania mu to pripadalo obzvlášť príjemné. Scottová chránila súkromie detektívov a nie len to svoje. Aj keď za cenu podlízania Donovanovi. Uvedomil si, že byť na titulkoch je byť terčom.
 Odhodlal sa a prečítal si spis Scottovej (vďaka Samovi, ktorý kvôli rokom na polícii poznal všetky heslá k spisom pracovníkov). Prekvapene sa mračil. Vyriešila toľko prípadov za tak krátky čas. Viac ako on kedy dostal... a nevyriešil. Prezrel si aj zložku jej zranenia, vtedy mu divne zovrelo srdce. Tak vyškolená policajtka a zranená. Potom sa snažil dostať do stránok, ktoré sa mu napriek Samovej snahe odmietali otvoriť.
 Nesprávne heslo.
 Zlostne odfrkol a vypol počítač. Rozhliadol sa po oddelení, ktoré začal považovať za svoj druhý domov.
 Uvažoval asi hodinu, neustále nervózne si prechádzajúc po brade, ktorú už dávno nemal. Prišiel skôr na oddelenie aby si to premyslel. Nakoniec vybral zo stola protivne žltý papier a vpísal naň potrebné údaje. Odniesol ho kapitánovi Donovanovi. Ten sa na neho mračil a spýtal sa či to myslí vážne. Odpovedal že áno.
 Dave sa vrátil na svoje miesto. Pozeral ako na pracovisko vchádza Scottová. Ako vždy si naplnila šálku horúcou vodou, už vedel, že pije čaj. Aspoň túto malú informáciu o nej vedel. Nikdy kávu nepila.
 „Slotová.“ Zreval Donovan, vyjdúc zo svojej kancelárie. „Poďte sem.“ Zvolal a Dave videl ako Scottová prekvapene zdvihla obočie. Vkročila však do kancelárie hrdo. Prešlo pár minút, počas ktorých sledoval ako Scottová a Donovan si vymieňajú názory. Scottová buchla do jeho stola a on k nej vystrčil prst. Nijak sa nezátvarila, iba vzala papier a vyšla z kancelárie. Zamierila okamžite k Willsonovi.
 „Willson, to si snáď robíš srandu, že?“ zvolala zlostne a hodila k nemu papier.
 „Nerobím si srandu.“ Povedal vážne Dave a zdvihol sa. „Som dobrý a požadujem to najlepšie. A to teba.“ Pozrel jej do očí. Spomenul si na Samove slová, že v ňom bude čítať ako v rozprávočke. Toho sa nebál. Bol vždy rovný policajt. Ostal stáť pevne, keď mu pozrela pevne do očí. Vytušil, že ich pozoruje celé oddelenie.
 „Dlho nevydržíš.“ Zašepkala Scottová a podišla k tabuli, kde boli rozdelené jednotlivé tímy. Vymazala pomlčku pri svojom mene a napísala tam Willson.
 „Uvidíme.“ Povedal nahlas Dave. „Ja mám neskutočnú trpezlivosť.“
 V tej chvíli sa na neho obzrela so zvláštnym úsmevom. Vyzeral posmešne, ale zároveň vyzývavo. Takmer ako keby tu zrazu hrali nejakú hru, ktorú on nepochopil. Vedel však, že v tej sekunde vyzerala neuveriteľne príťažlivo a vôbec nie ako kolegyňa.
 Scottová sa usmiala ešte viac, ako keby zacítila jeho krátke bodnutie túžby.
 „Ja tej trpezlivosti budem mať vždy o trošku viac, kolega Willson.“ Vtedy jej tvár ochladla. Zamračila sa na neho a prudko posadila do svojho kresla.
 Dave sa posadil do toho svojho. Ticho si oddýchol.
 Tak a bolo to... je parťák Laury Scottovej, neskutočne a vždy nasratej policajtky. Krátko na ňu pohliadol. Prikývol, keď uvidel, že ona hľadí na neho. Neuhla pohľadom ako čakal, ani dokonca netresla spisom o stôl, ktorý si práve prehliadala. Sucho prehltol. Možno si upiekol oveľa väčší koláč ako bol schopný zjesť.
 Krivo sa usmial na ostatných kolegov, aj keď tušil, že ho asi čaká tvrdá skúška.
 Veľmi tvrdá skúška.

Koniec druhej kapitoly.



Kapitola III.
Phoenixov popol

 O 7 mesiacov neskôr.

1.

 Alex sa snažila sústrediť na výkon vo svojej práci, ale vedela, že každo denné čítanie rôznych správ od jej neznámeho priaznivca nepomáha. Stále skúšala laptop, každý deň po príchode do svojej kancelárie. Laptopu prekvapivo živého, len vďaka novej batérii, ktorú jej dodali zamestnanci, ale nikomu inému nedovolila aby sa ho len dotkol.
 Skrývala ho hlboko v zásuvke dobre skrytého a zabezpečeného trezoru v stene  kancelárie. Tej kancelárie kde a toho trezoru, ktorý kedysi obývala jej matka. Investovala do renovácie trezoru takmer 2 milióny ognamských korún. Potajme, a ďalší milión bol pre hlavného technika, bývalého trestanca, avšak človeka, ktorý vedel ako najlepšie zabezpečiť trezory pred skúmavými očami.
 Každý deň sa stále snažila zistiť kto je Lee. Márne.
 „Budete ešte niečo chcieť, slečna Dornaw?“ asistentka Janis sa však radšej bez odpovede vytratila. Stačil jej jediný pohľad, ktorý na ňu vrhla Alex.
 Chcela byť sama... toľko času a stále nič... chcelo sa jej plakať... začínala byť úplne vyčerpaná.
 Pozrela na zrádny telefón, ktorý zas zazvonil. Skupina Dôverníci, priatelia... a tak ďalej.
 „Áno?“ riekla váhavo.
 „Možno skutočne teraz niečo mám.“
 Okamžite poznala Frankov hlas.
 „Bol som tak hlúpy, že ma súvislosť toho mena ani len nenapadla s jednou tunajšou legendou. Jeho dcéru nejaký čas volali Lee, ale potom, ako odišla, sa na to zabudlo.“
 Alex zovrela pevne pery a pozrela von oknom na oblohu.
 „Čo máš?“ riekla beznádejne.
 „Laura A. Scottová. Ja...“ na okamih Frankov hlas zmĺkol . „Mysleli sme že odišla na vynútený dôchodok, ale to sa hovorí aj keď niekto odíde do tajnej služby, zabudol som na to.“
 „Tajnej služby?“ Alex sa zdvihla z kresla a pozerala na obrazovku počítača, ako na svoju poslednú záchranu.
 „No, niektorí to tak vraveli. Proste zmizla.“ Frank si ticho odkašľal. „Je to tajný záznam, ale aj tak tam nie je všetko.“
 „Ďakujem.“ Alex tvrdo strhla slúchadlá z hlavy a prikročila k tlačiarni. Tá až nesmierne dlho tlačila správu. Netrpezlivo si namiesto toho otvorila priloženú fotku k spisu ... a zrútila sa na kolená.
 Z monitoru na ňu hľadela známa tvár. Čierne vlasy farby havranieho peria, modré oči letnej oblohy.
 Tá tvár bola tak mladá a ten úsmev tak nezvyklý.
 Mladá policajtka s čiapkou na hlave sa s miernym úsmevom pozerala do čočky fotoaparátu.
 Vyzerala neuveriteľne odhodlane.
 Alex pár krát prehltla a bola si istá. Určite to bola Lee. Otvorila spis, ktorý sa konečne vytlačil a začala ho priam hltať očami.
 Laura A. Scottová, hodnosť seržant (detektív v civile, zaučený vyšetrovateľ). Dátum narodenia Alex zaskočil, pretože sa Lee narodila v ten istý deň len o rok skôr ako ona. Modré oči, čierne vlasy, znalosť bojových umení. Počas niekoľkoročnej služby viac ako dvestotridsaťsedem zatknutí – z toho všetky oprávnené. Osem vyznamenaní, dvadsaťsedem obvinení, všetky stiahnuté. Štyria zastrelený... zas oprávnene.
 Alex čítala ďalej. Počas záchrany napadnutej ženy bola ona sama zranená. Liečenie trvalo viac ako tri mesiace. Následne preložená na vlastnú žiadosť po zranení. Prípad jej zranenia (a zabitia ženy) klasifikovaný ako nevyriešený.
 Ďalšie záznamy boli utajené. Videla, že spis má ďalšie strany, ale myslela si, že je to len pár papierov s ďalšími utajenými záznamami. Odložila ho.
 Ucítila ako jej vyhŕkli slzy, keď znovu pozrela na tú známu a zároveň neznámu tvár na monitore. Lee tam vyzerala tak mlado a jej oči neboli plné smútku či bolesti.
 Alex sedela pred obrazom mladej Laury a zrazu si uvedomila, že jej oči zabiehajú k baru. Cítila ako jej pery oblizol jazyk... vedela, že v tom bare je tona chlastu, ktorý by zahnal aspoň na okamih ten príšerný hlad po prášku.
 Oblizla si pery niekoľkokrát, kým si neuvedomila, že vyzerá ako pes, ktorý sa snaží vychlípať poslednú mláku v ulici... smädne... zahanbene... Pozrela na fotku na monitore. Cítila úľavu, že sa ten pocit vytratil. Podarilo sa jej znovu zahnať ten šialený hlad po prášku.

 Laura A. Scottová...

 Alex takmer vytrhla dvere trezoru a vytiahla odtiaľ laptop, na ktorý hľadela toľko mesiacov. Zadala meno...

 Heslo prijaté.

 Všetky údaje, ktoré teraz už poznala z policajného spisu sa zhodovali. Takže konečne vedela kto Lee bola. Alebo čím bola kedysi. Zotrela si slzy a posadila do kresla. Stále jej to nestačilo.
 „Frank?“ Alex si už pripadala trápne. Vedela aké číslo vytáča... koho volá, ale aj tak sa vždy pýtala.
 „Áno?“ ozvalo sa z telefónu ticho a diskrétne.
 „Môžeš mi zistiť o tej poslednej žene viac?“
 Alex začula ticho a hneď na to čudný krik. Potom si však uvedomila, že to len volaný zaháňa asi deti do postele (Steven, ty si ešte hore? Len čo ťa dobehnem tak uvidíš... Ale ujo... Hovorím zmizni do svojej izby...smiech... ). Pri smiechu cítila ako jej srdce zviera smútok...
 „Čo by si chcela viac vedieť?“ spýtal sa, keď smiech v pozadí utíchol.
 „Ja neviem.“ Odpovedala úprimne. „proste ak môžeš tak zisti niečo viac z tých utajených dokumentov.“
 „Alex, to nejde.“ Odvetil ticho.
 „Do pekla, Frank, si zástupca ...“ Alex si zrazu uvedomila zlobu v svojom hlase. „Prepáč.“ Vedela, že tie slová sú márne. On tušil že sa chce ospravedlniť. „Proste ak môžeš tak o nej zisti viac.“
 „Alex, ty mi nerozumieš.“ Jeho hlas znel už jasne. Zrejme už ich nikto nevyrušoval. „Dal som ti všetky dokumenty, ktoré som mohol.“
 „Dobre,“ Alex si unavene pomasírovala koreň nosa. „ak sa viac nedá zistiť, tak to bude lepšie nechať tak.“
 „Možno ešte...“ Frank sa obzrel a zahliadol chlapca, ktorý na neho s žiariacim úsmevom pozeral zo schodov. Frank jeho smerom pohrozil prstom a chlapec s chichotaním rýchlo vybehol späť do svojej izby.
 „Možno ešte?“ spýtala sa netrpezlivo Alex.
 „Skúsim na ňu nasadiť detektíva, ale myslím, že je to zbytočné.“
 Alex sa nechápavo zamračila.
 „Nasadiť detektíva?“
 „Hovorím, môžem to skúsiť, ale policajtka jej formátu by si ho určite všimla behom pár hodín, skôr minút.“
 Alex cítila ako sa jej začína motať hlava.
 „Ako chceš nasadiť detektíva na niekoho, kto je mŕtvy?“ Uvedomila si, že jej hlas znie duto... prázdno.
 „Mŕtvy?“ Frankov hlas znel zaskočene. „Ona nie je mŕtva. Asi pred rokom sa vrátila k polícii, dokonca na tunajšie oddelenie kde bola predtým. Je to na poslednej strane toho spisu, čo som ti dal. Ty si to nečítala?“
 Alex sa najskôr zamotala hlava a potom svet okolo nej stmavol. Zachránilo ju kreslo za ňou. Prudko do neho dopadla.
 „Si tam?“ ozvalo sa z diaľky v telefónnej linke.
 „Som, moment.“ Odvetila ticho a odložila slúchadlo. S neistými rukami otvorila zásuvku, kde mala spis. Začala listovať stránkami tak razantne, až ich takmer potrhala. Hlúpo si uvedomila, že Frank hovoril o poslednej strane a tak otočila spis a obrátila posledný list. Jej oči behali po riadkoch, na ktorých stálo prejdenie povinných telesných, psychologických a streleckých skúšok na znovuprijatie. Tie boli vyžadované na základe toho, že podľa predošlých údajov daná osoba pracovala ako členka polície v Sarge, malom vidieckom mestečku.
 Alex zistila, že jej je zle. Ale vedela, že to je od zlosti. Zavrela oči a naučeným dýchaním ovládla zlosť, ktorá jej stúpala krkom.
 Dokázala znovu zobrať do rúk slúchadlo, z ktorého začula Frankov hlas.
 „Som tu.“ Alex začala tak pevne zovierať ceruzku až sa jej začala vrývať do dlane.
 „Mám na ňu teda nasadiť toho detektíva?“ spýtal sa Frank, ktorý už bol značne znepokojený.
 „Nie, len...“ Alex sucho prehltla. „nevieš nejaké tie reči, klebety? Vieš čo myslím.“
 „Chcela si predsa fakty a nie klebety.“
 „Povedz mi čo vieš. Všetko.“
 ...vrátila sa znelo v jej ušiach, po...
 ...mala skvelé odporúčania, asi od NVU...
 ...niekoľkých rokoch...
 ...nikto však predtým nevedel kam zmizla...
 ...ako prízrak sa vrátila do...
 ...niekto hovoril že bola tam alebo tam, ja ...
 ...policajného zboru...
 ...si hovorím, že bola u NVU, tí vedia vytvoriť historky...
 ...tak ako predtým jej otec...
 ...aj také, že bol niekto tak vycvičený ako ona niekde na vidieku, blbosť...

 ...vrátila sa
 „Čo mi môžeš overene povedať?“ prerušila Frankov hlas... prerušila hlas aj v svojej hlave.
 „No len to, že bola preč dlhé roky. Vrátila sa a znovu zastáva viac než lepšie meno svojho otca.“
 „Otca?“
 „Bol legendou na tunajšom oddelení. Číňana, každý policajt inej pleti sa v tej dobe ťažko prebíjal. Ale on vďaka svojej tvrdosti a nepodplatnosti to mal veľmi tvrdé. Seržantka, teda detektívka Scottová ako žena to mala ešte ťažšie. Pri tomto jej návrate sa za ňu niekto zaručil, pretože nie je možné aby nestratila hodnosť. To odporučenie či zaručenie je však mimo mňa. Do týchto spisov nevidím.“
 „Prečo ti trvalo tak dlho to zistiť?“ Alex ovládla zlosť v hlase.
 „Pretože si spomínala Istrality, je pravda že J.B. Scott tam pracoval a mal veľmi dobré meno, ale odsťahoval sa po tom ako sa oženil. Tak som postupoval postupne v okruhu od IL. Väčšinu času bol polišom na tunajšom oddelení. A ona v Ognam City slúžila celý čas, teda okrem toho jej zmiznutia.“ Nastalo ticho v slúchadle. „Ale asi obaja vieme, kde pracovala, že?“
 „Frank...“ zašepkala Alex prosebne.
 „Jasne, mlčím.“ Frank si ťažko povzdychol. „Keby som ju dnes nestretol pri súde, tak si na to vôbec nespomeniem.“ V slúchadle nastalo ticho. „Prečo sa vlastne tak o ňu zaujímaš, Alex?“
 „Ozvem sa.“ Alex položila slúchadlo a pozrela na ruku. Prekvapene si uvedomila, že ceruzka povolila a zlomila sa. Pustila jej zbytky na stôl.
 Jej mysľou prebiehalo toľko myšlienok. Niektoré nezmyselné, niektoré úplne mimo... vlastne ani jedna nedávala zmysel...
Ona bola späť, bola v jej meste...
Nechápala ako bolo možné, že sa s ňou nestretla... veď sa hovorí: Aj obrovské mesto je malé... každý pozná každého. A podľa Frankových slov museli byť jej činy pomaly stále v novinách.
 Sedela v kresle a civela na monitor kým sa neobjavil šetrič. Vtedy pohla myšou a civela ďalej.
 Čo mala robiť? V jej mysli sa zrazu hádali tri názory, medzi ktorými sa zmietala.
 Jedna jej časť chcela aby okamžite Lauru našla a vrhla sa jej do náručia.
 Druhá jej hovorila, že má byť rozumná. Nájsť si ju na polícii, poďakovať a potom na všetko zabudnúť.
 Tretia bola tá najlákavejšia. Skúsiť sa jej za to všetko pomstiť. Za tú pokoru, za to pohŕdanie, za to odhodenie... za tú potupu, keď sa jej chcela oddať.
 Alex zaťala zuby. Posledná možnosť ju príšerne bolela a zároveň bola tak slastne prijateľná.
 Sledovala ako sa na monitore objavuje znovu a znovu šetrič, a trpezlivo ho znovu a znovu vypla krátkym pohybom myši. Nebola si istá čo má robiť. Netušila to vôbec.
 Jej myšlienky preťalo zazvonenie telefónu.
 Popletene sa pozrela na display a vydesene si všimla, že je ráno. Za oknami sa mesto prebúdzalo do svojho obvyklého ranného chaosu, plného zápch a ponáhľajúcich sa ľudí.
 Janis však bola dochviľná.
 „Poďte ďalej, Janis.“ Alex krátko stlačila gombík telefónu na stole.
 „Dobré ráno, madam.“ Janis hľadela do svojho poznámkového bloku. „Netušila som, že prídete tak skoro rá...“ vtedy vzhliadla a Alex si všimla ako sebou jej assistentka krátko trhla. Hneď na to vystrúhala na tvári ten najumelejší úsmev aký kedy u nej videla. „Vy ste asi pracovali celú noc.“ Janis zmĺkla a Alex usilovne uvažovala, či vyzerá tak hrozne ako to zahliadla v Janisinej tvári.
 „Nemohla som spať, tak som si tu prezerala nejaké dokumenty.“ Prakticky neklamala. Rukou prudko zaklapla Leein spis a nechala ho putovať do zásuvky.
 „Už som roztriedila poštu, donesiem vám k tomu kávu?“ Janis sa tvárila neisto.
 „Samozrejme.“ Alex mala chuť umelo sa usmiať, ale potom si uvedomila, že úsmev k nej po čas tých rokov nikdy nepatril. Radšej sa tvárila ako vždy ... bez záujmu. „Ale dajte mi desať minút na prezlečenie.“
 „Áno, madam.“
 Alex zlostne buchla do operadla kresla. Priam zúrivo chcela vymlátiť z Janis to slovo madam. Unavene si pretrela tvár a rozhodla sa ísť do kúpeľne, ktorá bola súčasťou jej kancelárie.
 Odhodlala sa pozrieť do zrkadla a sama sa vydesila pri pohľade na seba.
 Vyzerala strhane, vpadnuté líca, bledé pery a pod očami mala temné kruhy. Stačila na to jediná noc.
 Však kto by nebol strhaný, keby zistil po dlhých mesiacoch, že osoba ktorú miluje je nažive? Kto by nebol strhaný po tom údesnom pátraní?
 Opláchla si ľadovou vodou tvár a spomenula si na chatu, kde si podobne studenou vodou tiež kedysi umývala tvár. Uväznená, spútaná. Potriasla hlavou. 
 „To nie som ja, čo to robím?“ spýtala sa samej seba. Nevedela si v tej chvíli odpovedať. Radšej sa prezliekla do čistých šiat, prečesala vlasy a jej tvár zahalil makeup.
 Posadila sa späť do kresla, aj keď jej prsty chceli zase otvoriť zložku Laury A. Scottovej a hľadieť na fotku. Pozrela na hodinky a všimla si, že Janis si dáva neobvykle na čas. Chcela stlačiť gombík komunikátoru, keď do dverí bez zaklopania vošla Janis.
 Položila jej na stôl obrovskú šialku kávy a Alex zahliadla ako si ju Janis rýchlym pohľadom prezrela. Určite už vyzerala lepšie, pretože sebou ani netrhla, skôr sa zatvárila spokojne.
 „Takže tu máme poštu.“ Janis sa posadila proti nej s obrovskou náručou pošty, ktorú predtým obratne držala v jednej ruke.
 Alex už dávno túto ich hru poznala.
 Janis vždy rozdelila poštu na nevyhnutnú, ktorá musela byť vybavená, pretože sa to týkalo hlavných záujmov firmy, a potom na tú ktorú vidieť musela. Tú jej vždy predčítala a sama Alex posúdila, či sa tým chce alebo nechce zapodievať. Ostatnú poštu rozoberali jej zástupcovia.
 Alex vzala do rúk šialku s kávou a hlavou jej preblesli slová o tom, že je závislá na kofeíne. Krátko si z šialky uchlipla a položila ju späť. Vtedy si uvedomila, že sa správa ako na odvykačke po kokaine. Nevedela čo s rukami a oči jej stále zabiehali k šialke kávy. Mala dokonca chuť sa škrabkať na celom tele.
 Janis medzitým položila vedľa jej pravej ruky nie príliš vysoký stĺpik už otvorenej pošty.
 „Horn, Inc.“ Začala Janis predčítavať. „Majú záujem spolupracovať s nami ohľadom toho nového patentu na zníženie spotreby paliva.“ Riekla Janis, keď videla že sa Alex tvári zmätene.
 „Oh,“ zašomrala Alex. Už takmer zabudla akými smermi sa jej firma začína rozširovať. Všetkými možnými... všetkými aby hlavne pohltila Hansberger impérium. Bola prekvapená, že jedna z dôležitých základných firiem Hansberger Inc sa od nich odvracia. Aspoň to naznačovalo to, že Horn Inc. poslalo list. Nikdy predtým to za dlhé roky neurobili. „na stôl.“ Riekla Alex. Tam vždy patrili dôležité veci.
 „Mercury cosmetics.“
 „Nie,“ Alex sa zachmúrila. „Tie ich trápne pokusy získať patent na našu kozmetiku fakt odmietam. Nech si zriadia svoje labáky a skúmajú pár desiatok rokov ako my.“ Janis bez okolkov vzala list a spláchla ho hrdlom skartovačky.
 Inokedy dlhá polhodina preberania pošty pripadala Alex krátka. Ako keby potrebovala svoju myseľ sústrediť niekam inam a úspešne sa jej to darilo.
 „Ešte niečo?“ spýtala sa Alex, domnievajúc sa, že poštová polhodinka skončila. Sústredene hľadela von oknom a aj keď bola na seba nahnevaná vyprázdnila celú šialku kávy.
 „Jeden list s hlavičkou polície, madam.“
 Alex sa otočila a pozrela na Janis, ktorá zvierala v rukách posledný list.
 „Len budú chcieť zase odpovede na nejaké ich blbé otázky.“ Zašomrala Alex.
 „No, neviem, madam.“ Janis sa zatvárila neisto. „Je tu síce hlavička polície, ale bez odosielateľa, či mena detektíva. A na obálke nie je Alexandra, ale Alex.“
 Alex zbledla až sa musela zadržať kraja stolu. Videla, že k nej Janis chce vykročiť, ale zarazila ju krátkym pohybom ruky.
 „Som v poriadku, len mi to dajte.“ Alex vzala list do rúk a jediným krátkym pohybom dala Janis najavo aby zmizla.


2.
(v prvej osobe Alexandra F. Dornaw)

 Vzala som list z rúk asistentky a prezrela si ho. Keď som uvidela známe písmo, ktorým bola nadpísaná moja adresa tak som musela zavrieť oči, pretože sa mi  roztočil svet.
 Roztrhni to a zahoď, hovorila som si. Kašli na to.
 Nie.
 Takmer nežne som vzala nôž na otváranie listov a otvorila ho priam posvätne. Bol veľmi tenký. Myslela som, že v ňom bude nejaký vysvetľujúci list. To čo tam bolo som neočakávala.
 Vytiahla som fotku (polaroid) obrazu známeho umelca Mossa Raymoodyho. Na tej fotke bol obraz vzlietajúceho Phoenixa z jeho popola. Pamätala som si ten obraz veľmi dobre, uchvátil ma už veľmi dávno predtým ako som spoznala Lee. Raymoody maľoval veľmi realisticky a Phoenix na jeho obraze vyzeral ako skutočne živý.
 Rýchlo som obrátila fotku a čítala pár slov, napísaných tým zvláštne kostrbatým a zároveň uhladeným paličkovým písmom:

 Povstala som. L.

Zízala som na tie slová na fotke a obracala malý papierik dokola.
 Takže ona si to takto naplánovala? Že si príde takmer po roku, keď som si myslela, že je mŕtva.
 Vzkypela vo mne neuveriteľná zlosť a túžba po pomste.
 „Tak to teda nie, slečinka.“ Zašepkala som sama pre seba. „V žiadnom prípade mi už život meniť a riadiť nebudeš. Prežila som toho toľko v svojom živote, toľko porážok, toľko prekážok a ona si myslí, že sa len tak poddám jej šarmu... v žiadnom prípade!“
 Rýchlo som preletela posledné stránky spisu Laury A. Scottovej. Takmer som vytrhla slúchadlo z vidlice stojanu a vytočila už staré a známe číslo.
 „Áno?“ známy hlas znel nedôverčivo.
 „Tá posledná, Laura Scottová, ako vidím, tak teraz slúži na 23 okrsku?“
 „Alex...“ Frank na okamih stíchol, a keď sa znovu ozval bol v ňom rešpekt. „hej, na 1. oddelení . V očiach mesta.“
 „Očiach mesta?“ nič mi to nehovorilo.
 „Oči mesta je špeciálna jednotka, ktorí sa zaoberajú obzvlášť závažnými zločinmi. Elita. Slúžia často v noci. V dobe keď je najviac nebezpečných prepadnutí.“ Slúchadlo zas zmĺklo. „Proste slúžia v tom čase, keď sa deje to najväčšie svinstvo v tomto meste. Ale to si si mohla predsa všetko prečítať.“
 „Kedy Očiam mesta končí služba?“ spýtala som sa kľudným hlasom.
 „Nehovoríme o smene, ale o jednotke. A tá jednotka slúži celých 24 hodín.“ Odvetil Frank.
 „Ale aj tak robia určite na smeny. Za ako dlho mi zistíš kedy jej smena končí, prípadne začína?“ v podstate som sa nepýtala. Rozkazovala som. Tá minúta ticha v slúchadle ma bodla pri srdci, lenže horkosť a poznanie bolo horšie. Trpezlivo som čakala.
 „Zistím ti to.“ Riekol Frank so sklamaním v hlase. Ozval sa len o necelých 6 minút. „Podľa operátora je Scottová práve teraz v akcii, mali by končiť asi za hodinu. Ale to je len papierovo, ľudia odtiaľ slúžia podľa potreby. Alex čo sa deje?“ Zložila som telefón a nechala ho načúvať nič nehovoriace pípanie položenej linky. Nenávisť ma zdvihla z kresla a ja som prešla okolo protestujúcej Janis ako blesk.
 „Madam Dornaw,“ začala „čo ranná schôdza?“
 „Odročené, nech si dajú kávu na môj učet.“ Odsekla som a rýchlym krokom prebehla okolo nej. „Limuzína než zídem dole výťahom.“ Vyštekla som na ňu zlostne spred dverí výťahu. Nemrzelo ma to ako sa zatvárila. Vôbec. Moje kroky boli pevne namierené.
 Pomstiť sa.


3.
 Alex presne vedela čo tu vlastne chce. Teda v prvých chvíľach. Oproti stanici dvadsiatehotretieho okrsku a hľadela na východ. Sediac v limuzíne zvierala v rukách ďalekohľad. Len bokom oka videla svoju ochranku, dvoch mužov, ktorý sa dosť nervózne vrteli na sedadle vedľa nej. Bola rada, že Jason nebol zrovna v službe.
 S ním po boku by to bolo ťažšie.
 Už tu stála takmer dve hodiny. Predtým bola vonku pred limuzínou, ale uvedomila si, že je nápadná ako päsť na oko... tak ich poslala sadnúť si do limuzíny. Chvíľu protestovali, ale po tvrdšej výmene názorov, kde spočívala hlavne rola peňazí... súhlasili. Potom si do auta radšej sadla aj ona sama.
 Čakala.
 Zazrela pred hodinou ako niekto podobný Laure vošiel na stanicu, ale bolo tam príliš veľa policajtov, ktorý končili službu.
 Prešla ďalšia hodina a teraz mlčky sledovala ako rovnaký policajti opúšťajú stanicu. Mnohý z nich oblečený už v civile.
 Pozrela na hodinky a nervózne na ne poklepala. Bolo takmer dvanásť hodín. Hodinu po údajnom ukončení Laurinej smeny. Už bola rozhodnutá vbehnúť na stanicu, keď sa z budovy vynorila postava, ktorú očakávala... vlastne ani nie.
 Vystúpila z auta a oprela sa oň... potrebovala si uzemniť myseľ. Keď otvorila oči, videla ženu, ktorá vyšla zo stanice a miernym kývnutím sa lúčila z ostatnými kolegami.
 Alex pozorovala každý jej pohyb a takmer neverila vlastným očiam... vlastne chcela veriť. Žena tých mnoho metrov od nej bola presne taká akú  ju kedysi videla... vo svojej mysli... vtedy, keď jej hovorila, že je niečo viac.
 Alex si ju mohla teraz poriadne obhliadnuť.
 Bola iná...
 Mala pocit, že mladšia...
 Aspoň jej tvár bola taká...
 Vyrovnanejšia...
 Kľudnejšia...
 Ale smutná...
 Najväčšiu zmenu zaznamenali šaty. Nohavicový kostým podľa svojho skúseného oka odhadla na minimálne dvetisíc ognamov. Jednoduchý, ale elegantný. Tušila, že je šitý na mieru. Videla aj to, že Lee má blúzku s vysokým stojačikom zahaľujúcim krk. To všetko zakrýval dlhý tmavomodrý kabát. Skorá jeseň prekvapila Ognam City prudkým studeným vetrom.
 Bola to ona... Alex si už bola istá napriek tej vzdialenosti.
 Žena na proťajšej strane ulice sa pomaly zastavila a začala sa rozhliadať, ako keby niečo hľadala. Potom sa zarazila... a pozrela priamo na Alex.
 Tej sa rozbúšilo srdce.
 Nemala ani poňatia koľko minút na seba cez ulicu hľadeli. Len nejakým ďalším zmyslom vnímala, že z limuzíny za ňou vystúpili muži jej ochranky.
 „Potrebujete niečo, madam?“ spýtal sa jeden z nich.
 Alex ticho pokrútila hlavou.
 „Choďte do auta.“ Odsekla zlostne. Zrejme tón hlasu ochrankárov prinútil zaliezť späť do auta.
  Bez ďalších slov hľadela na ženu, ktorá stále trčala na druhej strane ulice.
 Konečne sa pohla.
 Žena sa rozhliadla a videla, že autá zastavujú vďaka semafórom. Kľudným krokom prešla cez zapchatú ulicu a podišla k Alex.
 „Našla si ma.“ Lee pred ňou stála ako prízrak. V jej hlase začula prekvapenie.
 Alex ani neverila, že ju vidí.  Cítila ako ňou trasie príšerná zlosť... hnev... ale aj túžba...
 „Našla.“ Povedala a aj keď nechcela tak si Lee ešte lepšie obzrela. Blúzku obopínajúcu krk zdobili nejaké pre ňu neznáme znaky... zrejme čínske. Zaťala zuby pretože si uvedomila, že Lee v tom oblečení vyzerá krásne. Moc žensky a príťažlivo. Tak strašne ju chcela objať... pobozkať...
Nemohla...
 Prudko hodila ďalekohľad do jej rúk.
 Lee ho bleskovo zachytila.
 Pozerali na seba pár sekúnd.
 „Zmenila si mi život,“ riekla Alex a videla ako sa Lee skrčila. Ako keby ju udrela do žalúdka. „trvalo dlho kým som ťa našla. Chvíľu som myslela, že si mŕtva.“ Alex na okamih odvrátila tvár, snažila sa aby to vyzeralo, že pozerá do auta, kde sedeli muži z jej ochranky. Ale sama vedela, že sa snaží len zahnať slzy. „Bolelo to keď si ma odkopla a ja teraz odmietam teba. Ujasnila som si čo chcem v živote, ty tam nepatríš.“ Alex kývla na svoju ochranku. „Viem, že si v tomto meste, ale nechcem ťa už vidieť. Nikdy.“
 Alex sa odvrátila od ženy pred sebou.
Nemohla vidieť ako sa zatvárila.
Nemohla vidieť jej zúfalstvo
Nemohla...  nechcela ho vidieť... ale cítila to všetko...
 „Chcem s tebou hovoriť.“ Laurin hlas znel zúfalo.
 Alex ten hlas ignorovala.
 „Nemáme o čom hovoriť. Nikdy ťa už nechcem vidieť.“ Odsekla Alex.
 „Pripadá ti fér keď si hovorila len ty a ja nemôžem povedať nič? Veď si chcela o tom hovoriť.“ zvolala Laura a obranne ustúpila s pozdvihnutými rukami, keď jej muži z Alexinej ochranky zastali cestu. Jeden z nich jej vytrhol z rúk ďalekohľad.
 Alex sa na okamih zastavila. Potom však otvorila dvere auta bez toho aby sa obzrela.
 „Vrátila som sa kvôli tebe. Do tvojho sveta.“ Vykríkla Laura stojac opustene na okraji cesty. Osamelo na kraji cesty plnej áut a ľudí.
 Nikto ich nevnímal.
  Alex začula tie slová keď nastupovala do limuzíny. Auto sa v pár sekundách rozbehlo.
 Vrátila som sa kvôli tebe.
 Alex zneli tie slová celý čas cesty v ušiach.
 Nevrátila sa kvôli tebe... nevrátila sa kvôli tebe...
 Opakovala si to celú cestu k mrakodrapu, kde sídlila jej spoločnosť.
 Nevrátila sa kvôli tebe ... udrela zlostne do sedadla až na ňu s obavami pozrel jeden z ochranky.
 Len odmietavo zavrtela hlavou aby mu dala vedieť, že sa nič nedeje.


4.
(v prvej osobe Lee / Laura A. Scottová)

Stála som na chodníku ešte niekoľko minút po odchode Alex. Hľadela za limuzínou, ktorá sa strácala v mestskom ruchu. Priala som si aby to bol len zlý sen, ale nebol. Žalúdok mi stvrdol na kameň, že som nemohla ani dýchať a krv mi bolestivo búšila v krku a spánkoch od zúfalstva. Zaťala som päste aby som nepadla na kolená. Na kolená od bolesti, ktorá mi drtila srdce. Vždy som si pripadala tak tvrdá...
 Chytila som sa stĺpu vedľa seba mysliac si, že padnem rovno na ústa, pretože som nemohla dýchať...
 „Hej, slečna,“ niekto do mňa trochu drgol a tak som sklonila hlavu. Pozrela sa na malého hnedého chlapca, ktorý pevne držal kormidlá bicykla. „stojíte tu ako primrazená. Skoro som vás zrazil, aj keď som na vás kričal aby ste uhli.“
 Zízala som na neho ako na ducha. Neveriac, že v tom skazenom Ognam City môže byť niekto tak zdvorilý.
 Široký úsmev chlapca sa menil na neistý.
 Oblizla som si pery a sústredila sa na tvár pred sebou. Ostatní by tmavého chlapca hneď zadeľovali do nejakého gangu len kvôli pleti. Lenže na to nevyzeral. Oblečený v športovom úbore, na rukách a nohách dokonca chrániče. Helmu mal však za pútko prevesenú cez plece. Na perách detsky úprimný a krásny úsmev, mohol mať tak desať.
 „Prepáč, len som sa zamyslela.“ Ospravedlňujúco som sa usmiala, dúfajúc, že na mojej tvári nezazrie ten príšerný des, ktorý som pred chvíľou cítila.
 Chlapec mi úsmev oplatil tým svojim, pri ktorom odhalil radu dokonale bielych zubov.
 „Dávajte si pozor, slečna.“ Šliapol do pedálov a chcel zmiznúť.
 „Hej, chlapče.“ Zvolala som, keď zatáčal za roh ulice. Prudko zastavil a obzrel sa.
 „Môžem ťa o niečo poprosiť?“ ignorovala som okolo prechádzajúcich ľudí. Vedela som však, že každý z nich nás vidí, ale strieborný varovný lúč v mojej hlave sa neozval. Každý okoloidúci na nás kašľal.
 Chlapec ku mne zacúval s bicyklom a tváril sa nedôverčivo.
 Strhla som helmu z jeho pleca a podala mu ju.
 „Radšej to nos na hlave a nie na ramene.“
 Hnedý chlapec zobral helmu do ruky a znovu vyrazil pôvodným smerom.
 Zastavil sa na rohu ulice a obzrel sa smerom ku mne. Mrkol na mňa a usmial sa... hneď na to sa vyparil.
 Vnímala som ho už len okrajovo. Pozrela som sa smerom kde zmizla čierna limuzína. Tá bola však len neznateľnou šmuhou medzi ostatnými šmuhami áut veľkomesta.
 Zavrela som oči a snažila sa v tom všetkom nejak vidieť aspoň pár pozitív.
 Šlo to tak ťažko...
 Zašla som do bočnej uličky, tak špinavej, že sa tam radšej ani nikto nepozeral. Musela som sa oprieť chrbtom o stenu, inak by sa mi podlomili kolená. Žalúdok mi horel a hlava hučala. Ulička bola dosť úzka a tak som si položila čelo na chladnú tehlovú stenu. A... uvažovala som.
 Alex vedela o mojej prítomnosti... vedela, že som v meste... aj keď ma zrejme nechce alebo nebude chcieť vidieť.
 Začínala ma objímať tma, noc.
 Valila sa na mňa v silnejších a pomalých vlnách.
 Vedela som, čo to znamená. Už som to raz zažila. Niektorí tomu možno hovoria úplná depresia. Niekto tomu hovorí zlo. Ja som to poznala. Uvoľnila som sa a prijímala tie vlny.
 Objímalo ma to ako známa milenka, ktorá sa len na okamih vytratila, vraj na dovolenku. Po čase úľavy sa znovu vráti s divokým úsmevom na tvári a za dverami má prichystané kufre plné tých špeciálnych vecičiek pre vás, ktorých ste sa tak desili, ale poznali ste ich. Takže to privítanie bolo desivé, ale zároveň upokojujúce, pretože ste to už poznali.
 Prečo sa snažiť o niečo nové, keď to staré tak dobre poznáte? Na čo sa snažiť, veď to staré pohodlie je tak... predsa pohodlné.
 Chvíľu som uvažovala, že sa tomu pocitu oddám. Jednoducho odhodím odznak a zbraň do koša. Nech si ho Donovan zožerie. Vzdám tento svoj boj o návrat do obyčajného či inak normálneho sveta... boj za Alex. Vrátim sa tam kde som to dobre poznala... k druhému súdu, k milenke menom pomsta, necit, neohliadať na druhých, zabijem na koho mi ukážu.
 Bolo to tak krásne jednoduché až ma oblial úľavný pocit.
 Jednoducho byť lútkou bez svedomia.
 Chcela som... potom sa objavila stará Laura, tá, ktorú zobudila Alex. Tá Laura, ktorú vycvičil otec, život, práca a jeden starý muž.
 Pred zavretými očami sa mi objavilo veľké NIE.
 Mysli... premýšľaj, bojuj ešte chvíľu... tvrdohlavá ako vždy. Ako vždy predtým, keď som riešila nejaký prípad... nikdy sa nevzdávať.
 Myslela som si, že ten odkaz s fotkou Phoenixa posielam už úplne vyrovnaná, ale stretnutie s Alex ma úplne rozhodilo... jej „nikdy ťa už nechcem vidieť“ ma vykoľajilo totálne. Fotka s Phoenixom mala byť prípravou Alex na to, že sa môžem objaviť. Mala som v pláne na ďalší deň nakráčať do sídla DWC alebo jej vily, ukázať odznak a jednoducho sa pozrieť Alex do očí. Čakala by som všetko možné, dokonca aj zúfalé výkriky, že ju chcem zase uniesť... či len mlčanie, alebo aj že aby som vypadla. To, že ma predbehne o necelý deň som nečakala... a s „nikdy ťa už nechcem vidieť“ som nerátala vôbec. Tak chladne povedanými slovami. Bez citov, ale jasnými. Radšej keby na mňa vrieskala, že som únoskyňa, že som ju zranila... zastavila som sa vo vodopáde myšlienok.
 Vopchala som si päsť do úst v zúfalom geste zakryť vzlyky, ktoré sa mi drali do hrdla. Alex bola mojím jediným doterajším vláskom k obyčajnému a starému svetu, v ktorom som kedysi žila.
 Pozrela som sa bokom a videla, že na mňa zíza nejaký mladý muž. Odhrnúc  sako a ukážúc odznak som mu rukou pokynula,  aby zmizol. Našťastie tak urobil. Nevedela som či je to šťastie pre mňa alebo pre neho. Bola som plná toho bahna, čiernej a chladnej zlosti a zúfalstva. Schopná ublížiť v tej chvíli, komukoľvek.
 Chcelo sa mi kričať ale nemohla som, chcelo sa mi trieskať hlavou do steny... nemohla som.
 Stále mi hlavou prebiehal slabučký a malý lúč niečoho príjemného... vedela som čo to je. Alex... ona bola môj vzduch, ktorý ma držal nad vodou, či skôr bahnom. Držala som sa toho ako tonúci slamky. Zároveň som tam cítila aj niečo iné. Môj starý výcvik, staré slová starého muža... strašne dávno. Nevedno prečo som si upravila náramok hodiniek na pravej ruke a trochu ma to upokojilo.
 Habkavo som sa nadýchla smradu v uličke. Začala som rozmýšľať čo mám robiť ďalej. Moja myseľ však záhadne prekĺzla do minulosti.
 Kedysi bol môj svet plný lásky, porozumenia, svetla... okolo neho bola černota, tma, noc. Moja rodina, moja Julia, moji kolegovia... to bolo moje územie, ktoré som kedysi poznala, držala som sa ho, bola som tomu verná. Najskôr umrel otec, ale jeho smrť som brala so cťou. Umrel tak ako chcel, hrdo. Tak hrdo, že som mu takmer tú smrť závidela. Keď však umrela Julia, tak sa to všetko čierno nahrnulo do mňa a vonku bolo to, čo som kedysi mala tak rada a zrazu znenávidela. Po dlhých rokoch tieto sily zase zmenili svoje polohy. Ucítila som svetlo, keď mi Alex povedala to, že som v podstate zradila Juliu. Mala pravdu... tak veľkú, že keď som odchádzala z jej domu tak som ani nevidela pre slzy na cestu. Alex zase presunula čierno von zo mňa, a to čo kedysi počas služby u druhého súdu postávalo na prahu a klopalo občasne na dvere, zase do mňa. To občasné klepanie na dvere bol aj prípad ministra, ktorý som vyriešila svojím spôsobom, aj keď som ešte nemala pozíciu sudcu. Stálo ma to vtedy takmer vyškrtnutie.
 Bolo zvláštne, že som si až v tomto okamihu uvedomila, že vždy tam boli nejaké divné hranice, ktoré som si predtým nevšimla.
 „Sú to hranice, ale zároveň hradba.“ Zašepkala som si sama pre seba. A vtedy som vedela, že kto tými hradbami bol kedysi. Môj otec, dokonca aj moji priatelia, ktorí zradili moju dôveru a zničili nakoniec to čo som milovala... Juliu, moje jadro. Potom boli hradbami prípady u druhého súdu, depresia... a šialená zlosť na celý svet. A to všetko odpadlo, keď som stretla Alex. Už som nechcela to prelievanie síl spoza jedných hradieb za druhé... preto som sa tak bránila Alex. A preto som jej tak ublížila. Sucho som prehltla.
 Či som chcela alebo nechcela, tak som Alex dovolila aby sa stala mojím jadrom. Zamrkala som a vzpriamila sa. Ona bola mojím jadrom, ktoré som chcela napriek všetkým protestom chrániť. Potom prišlo ďalšie poznanie. Neboli to hradby... bol to plot, plot ktorý dobrý človek stráži aby sa cezeň nedostalo niečo čo by mohlo uškodiť jadru.
 Vytiahla som odznak a prezrela som si jeho strieborné záhyby. Vedela som dobre, že už keď som žila s Juliou mohol byť ten odznak zlato strieborný. Poručíčka. Zaťala som zuby do pery aby som sa znovu nerozplakala. Mala som veľa vlastností, ale vernosť bola tá hlavná.
 A teraz som sa musela rozhodnúť.
 Držala som odznak v rukách pevne až mi zbeleli kĺby na prstoch. Aj keď to bolelo, a mala to byť tá tvrdšia cesta... rozhodla som sa.
 „Tak, Lee.“ Znovu som zašepkala sama pre seba. „Prvá vec.“ Alex... to mi znelo v hlave ako keď sa postavíte do zvonice kostola a zrazu začne poludňajšie zvolávanie veriacich. Alex... bim... Alex... bum... Alex... bom... Bolelo to, ale zároveň to bolo divne upokojujúce. Každý úder toho zvona bolo ako pichnutie tetovacej ihly. Tetovalo mi to Alexino meno do mozgu. Zhlboka som sa nadýchla.
 Je nejaké ďalšie pozitívum? Spýtala som sa samej seba. Spomínala som na tie slová ktoré mi hovorila. Ale tie zmietalo „nikdy ťa už nechcem vidieť“. Možno zistila že som fakt monštrum, ktoré sa nedá zmeniť. Konečne to zistila. Krátko ma zas zaplavila noc... odolala som tomu nejak moc ľahko. Prečo? Zavrela som oči a potom som si prebehla Alexinu nádhernú tvár, keď mi tie slová hovorila. Prudko som oči zase otvorila. Alex sa snažila ovládať plač, ale prečo? To som netušila. Klopiac zrak, nemohla som do nej vidieť. Nepozerala sa mi do očí, možno do tváre áno, ale do očí nie.
 „Dosť rečí, Lee.“ Takmer som to bolestne zastonala. Bolesť však vychádzala z mojej duše.
 Tvrdo som zovrela svoje stehno. Ovládla som slzy derúce sa mi do očí. Bolo mi jasné, že o pár hodín tam budem mať modrinu ako hrom. Ale na modriny som bola zvyknutá. Pri učení bojových umení som ich denne utŕžila aj desiatky.
 „Postaviť si plot, hradbu. Hranice nového života.“ Cítila som pod rukami svoj odznak polície, ktorý som tak zázračne znovu dostala. Bola tu síce jedna vec, ktorú som nikomu zveriť nemohla, ale ... Pomyslela som si aj na Dava, toho chlapíka šialene  zaľúbeného do akčných filmov, ktoré vždy končili dobre. Tam sa vždy guľky záhadne vyhýbali hlavnému hrdinovi. A Dave ma považoval za nejakú hrdinku. Videla som to v jeho tvári každý deň takmer rok, čo sme spolu slúžili.
 Lenže mne sa nože a guľky nevyhýbali.
 Hrdina reality.
 Prečítala som si svoje vlastné meno na preukaze a pomyslela som na to, že toto je život... svet v ktorom zomrela Julia. Svet, v ktorom som sa pomstila. Svet, ktorý by ma nenávidel za to všetko, čo som za tie roky vykonala. Svet, ktorého som sa strašne bála. A zároveň svet, ktorý som kedysi robila lepším.
  Podivné na tom bolo, že som sa mierne usmiala. Vtedy som to pochopila a obrovská sila ma zdvihla na nohy.
 Julia mi dala odkaz kam kráčať, raz som ju zradila a už ďalej musím kráčať sama. Nech je moje rozhodnutie akékoľvek, tak bude moje. Nesmiem zradiť seba, svoje staré ja.
 Svet... nesvet.
 Cítila som sa zrazu uvoľnene, zároveň ťažko. Vedela som, že ma čaká dlhý a ťažký boj. Spomenula som si na svoje hradby... hradby, ktoré si stavia každý okolo seba.
 Krátko som sa zasmiala. Vyšla som z uličky a ignorovala ľudí okolo. Nevedno prečo na mňa pár ľudí začudovane pozrelo.
 Zdvihla som ruku a hneď pri mne zastavil odporne krikľavo zelený taxík za vrnenia elektromotora. Sadla som si na zadné sedadlo takmer s úľavou. Svet dostával zase normálne rozmery.
 „Spustite taxameter na čakanie,“ pokynula som taxikárovi a podala mu jednu bankovku. „musím si len niečo premyslieť.“
 „Zákazník môj pán.“ Zašomral taxikár a strčil si bankovku do predného vrecka kockovanej košele. Taxameter však k môjmu podivu nespustil. Ako keby mi videl v tvári, že to uvažovanie a premýšľanie fakt potrebujem.
 Prvou latkou môjho nového plotu bol Dave, to som vedela jednoznačne. Lenže to bolo málo. Na dobrý plot je treba veľa latiek, a samotár ako ja potrebuje laty ako trámy pod koľajnice. Potom som strčila ruku do vrecka, spomenúc si na chlapca s bicyklom. Vytiahla som odtiaľ malý papierik. Nenápadným pohybom očí som prezrela taxikára aj okolie. Nikto sa nepozeral. Nasadila som si okuliare a prehliadla drobné písmo na papieriku. Dobre som vedela kto mi tam ten papierik dal. Ten malý chlapec... Dan, môj informátor. A obnovená vernosť bola mojou, druhou latou do nového plota proti ženúcej sa čiernote.
 Mračila som sa na slová napísané na papieri. Nepáčilo sa mi to. Už to začínalo byť nebezpečné. Rozhodla som sa, že mu to čo chcel, splním aj keď ešte neurobil všetko to čo som chcela zase ja. Uvedomila som si, že moje požiadavky na tak malého chalana boli až moc prísne. Schovala som papierik do dlane.
 „Stransky drive a roh 78 avenue.“ Pozrela som na taxikára do zrkadielka. Prikývol a zaradil rýchlosť. „Môžem si zapáliť?“ spýtala som sa po pár metroch.
„Zákazník je môj pán.“ Odvetil znovu šofér. „Len mi neklepte popol na sedadlá a otvorte okienko.“
 Nemala som v úmysle klepať popol na sedadlo. Zapálila som si cigaretu a z okna vypustila dym spoločne so spáleným papierikom. Niektoré svoje zásady som z starého života nemenila... jednou z nich bolo za každú cenu chrániť svojich informátorov. Papierik sa za autom stratil ako rozpadajúci sa popol a ja som vyhodila cigaretu, na ktorú som vlastne ani nemala chuť. Zavrúc okno som vedela jedno... budem dlhšiu dobu riadne nasratá, a bude si to odnášať moje okolie. V duchu som poľutovala Dava, pretože v podstate bol značne citlivý, aj keď by to nikdy nechcel priznať. Stavala som si svoj plot a pri tom museli lietať triesky. Triesky zloby, ktorú som musela dostať zo seba von. 
 Vykopať ju zo seba, ak som chcela byť aspoň z časti tá stará Laura.


5.
 „Scottová,“ Dave sa snažil dohnať svoju partnerku, ktorá vybehla z budovy ako raketa. Zastihol ju ako sa opiera o jeho auto a zapaľuje si cigaretu. Spadla mu sánka, pretože si uvedomil, že krabičku, ktorú držala v rukách, bola jeho vlastná. Nechápal ako sa jej podarilo ju vytiahnuť mu z vrecka. Prudko sa nadýchol a snažil sa prekvapenie čo najrýchlejšie skryť za zlosť (nemal ani tušenia, že robí to isté, čo robila dlhé roky jeho parťáčka).
 „Do riti, čo tu prepána vyvádzaš? Takmer si mu zlomila ruku.“ Rozzúrene ukázal k skladu odkiaľ vyšli.
 „Ak len takmer.“ Poznamenala Laura sucho a vydýchla oblak dymu, ktorý sa vytratil podobne ako pred pár minútami denné svetlo. „Splnilo to predsa účel a dlžíš mi päť babiek.“
 Dave na ňu neveriacky hľadel. Poznal už z časti jej praktiky. Neraz hrali  komédiu dobrého a zlého policajta (Dave musel uznať, že rola zlého policajta jej vždy vyšla). Dnes však zašla za obvyklé hranice. Zlostne buchol do kapoty auta.
 „Scottová, vieš, že som sa nikdy na prácu s tebou nesťažoval.“
 „To viem, preto si stále ešte môj partner.“ Detektívka odhodila cigaretu elegantým cvrknutím prstov takmer cez celú ulicu a nasadla do auta. Dave zapadol na miesto vodiča v pár sekundách.
 „Nesťažoval, ale posledný mesiac sa chováš ako blázon.“
 „Splnilo to účel.“ Zopakovala Laura. „Máme zdroj.“ Dave na ňu pochybne pozrel.
 „Laura...“ málokedy ju tak oslovil. Vlastne len tri krát. A ten tretí krát bol tento. „Vážim si ťa ako policajta, ale...“ Dave sa ticho nadýchol „budem to musieť nahlásiť.“
 „Nahlás to.“ Odvrkla Laura, pozerajúc cez okienko na temnú ulicu.
 „Viem, že nie som partner podľa tvojho gusta.“ Dave napriek jej očakávaniu tentokrát nenaštartoval poslušne motor. „Viem aj to, že u kapitána máš stále nepodpísanú žiadosť o zrušenie parťáka.“
 Nevyzerala prekvapene ako očakával. Ale s tým sa už zmieril. Ona nikdy nevyzerala prekvapene, zaskočene. Vždy jej tvár vídal ako tichú a takmer nemú masku.
 „Robím policajta pekných pár rokov, Scottová. Niečo tajíš, to mi je jasné. Doteraz mi to nevadilo, pretože ti to do práce nezasahovalo. Lenže už to začalo.“ Pozrel na Lauru, ktorá sa tvárila mierne znudene. „Vieš prečo nikdy nevydržíš s parťákom? Pretože ani jednému vôbec neveríš.“
 Dave bez ďalších rečí zúrivo otočil kľúčom a motor konečne naskočil s protestnými výstrelmi z výfuku.
 Laura si na okamih pomyslela, že horšie maskovanie asi v živote nemala.
 „Vieš o mne hovno, Dave.“ Laura sa bez záujmu pozerala von okienkom.
 Ticho prerušovala len streľba zo zadku ich tajného auta.
  „Si tak sama, Laura.“ Dave zaradil spiatočku aby vycúval z tmavej uličky. „Keby som ťa trochu poznal tak poviem, že je v tom chlap. Ale nepoznám.“
 „Chlapa by som už odstrelila.“ Odsekla šepkom Scottová a Dave na ňu zarazene pozrel.
 „Každý prekliaty je sám.“ Povedala tichšie a on prvý krát za ten celý rok zahliadol u nej náznak zatajovania svojich pocitov... sĺz. „Na dnes končíme. Zavez ma do mučiarne.“ Rozkázala a on videl, že ten náznak sĺz jej zmizli z očí.
 Dave jej venoval ďalší sekundový pohľad. Unavený pohľad. Poznal len pár jej zvykov. Keď potrebovala zo seba dostať zlosť, tak vždy chodievala do mučiarne. Tak nazývali telocvičňu kde chodili policajti trénovať. V poslednom mesiaci tam trávila takmer všetok voľný čas.
 Pozrel na hodinky a usúdil, že bude lepšie to urobiť. Hodiť ju tam, nech si vybije zlosť a on sa vráti k svojej naštvanej manželke a deťom, ktoré už čoskoro pôjdu do postele.
 Zastavil pred obrovskou budovou starej telocvične. Bez otázok videl ako Scottová opúšťa jeho auto. Na pár chvíľ sa rozhodol, že to všetko nechá tak... ale prešiel zopár metrov, keď zrazu zastavil. Nevedel ani prečo. Sedel v aute asi desať minút a napokon vystúpil. Vošiel do haly, kde predpokladal, že okrem jeho parťáčky nikto nebude. 
 Než však otvoril dvere začul hlasný rozhovor.
 „Koho to tu vidím, Scottová.“ Okamžite spoznal hlas jednej z policajtiek. Summersová. Zastavil sa tesne pred lietačkami, dverami ktoré rozdeľovali priestor chodby od cvičebného priestoru. Opatrne nahliadol cez okienko.
 „Hovoria, že si dobrá, ale od akadémie sa mi stále vyhýbaš.“ Summersová stála vedľa svojho sparing partnera. Ona cvičievala hlavne v noci. Hlavne preto aby nikto nezistil, že jej sparing partner je aj jej milenec. Vždy Scottovú neznášala... aspoň to tak videli ostatní. Na oddelení sa k sebe správali profesionálne, ale mimo vždy Summersová do Scottovej skákala a ponižovala ju.
 Dave sledoval ako sa jeho parťáčka bez slov rozcvičuje.
 „Scottová, ukáž sa. Malý zápas nezaškodí, nie?“ Summersová skočila do ringu kde predviedla pár perfektných zásahov, pri asistencii svojho priateľa.
 „Diana,“ Laura na ňu ani nepozrela. Hľadela na vrece, ktoré sa práve chystala napadnúť „daj mi pokoj.“
 „Ale no tak, Scottová. Vravia, že si perfektná. Tak mi ukáž svoje umenie.“
 „Diana. Nechaj ma na pokoji.“ Odvrkla znovu Scottová a venovala sa len svojmu nepriateľskému cieľu.
 „Ty sa jej nebodaj bojíš.“ Arnie, sparing partner Summersovej sa pohodlne oprel o jeden stĺpik ringu. „Veď to bude len priateľský zápas. Poď, a nerob blbosti.“
 „Arnie, nebojím sa ani zubára a nieto ešte jej.“ Laura cítila ako jej žilami začína prúdiť zlosť.
 „Tak čo má byť?“ tentokrát zvolala Diana. „Vraj máš štyri čierne pásy. Ale nejak mi nejde do hlavy, kde si ich získala. To pri tom ako si pásla kravy na vidieku?“ Ozval sa súhlasný smiech a Arnie tlesol Diane do dlane tou svojou.
 „Diane.“ Laura na ženu v ringu pozrela so zlostne prosebným pohľadom. „Nechaj to kurva tak.“
 Oslovená sa zasmiala. Bol smiech, ktorý Davovi hovoril, že Diane vie o Laure viac.
 „Je mi to jasné.“ Diane prezerala svoje rukavice. „Lesba krížená s feministkou. Na ženskú by si nikdy ruku nevztiahla a to ani v ringu.“
 Dave sa so zdvihnutým obočím pozrel na chrbát svojej partnerky... niektoré neznáme ohľadom nej mu zrazu začali dávať zmysel.
 „Dobre, jeden zápas, Diana.“ Laura sa prudko napriahla a udrela. Malé cvičebné vrece treslo o držiak a vytiekli z neho vnútornosti v podobe piesku.
 Dave sa sa odvrátil od okienka, pretože Laura pozrela jeho smerom. Len čo zaznela prvá tupá rana, tak znovu nahliadol cez priezor na dverách. Laura skočila do ringu bez helmy, o chvíľu si helmu dala dole aj Diana.
 S nemým úžasom sledoval nevyrovnaný zápas. Hneď od začiatku jeho parťáčka zasadzovala Diane tvrdé a nekompromisné rany. Mala jednoznačnú prevahu. Nejak tušil, že keby chcela tak Laura môže Diane skaličiť jedinou ranou.
 Boj nebol vôbec dlhý ako predtým očakával. A horšie na tom bolo, že Laura sa prestala ovládať.
 Napriek tomu, že Diana bola na kolenách, zasadila jej Laura niekoľko tvrdých rán, ktoré súperka vykryla len s veľkou námahou.
 „Do konca?“ zvolala Laura a Dave videl ako sa postavila nad Dianu v jasnom postoji. Držala ruky pred sebou a on vedel, že jej v mžiku môže zlomiť väz. Neveriacky vytiahol zbraň a bol pripravený zakročiť.
 „Si blázon, Scottová. Ale do konca.“ Diana ledva hovorila. Mala rozbitý nos a pod jedným okom jej začala kvitnúť modrina. Videl ako sa Arnie zapojil do boja, ale stihol akurát siahnuť Laure na rameno. V ďalšom momente ležal o pár metrov ďalej, s takmer vyskočenou sánkou od presne miereného kopanca. Dave sa oprel o dvere a chystal sa ich otvoriť.
 „Diana,“ Laura spustila zdvihnutú nohu na zem. Chcela s ňou pôvodne zložiť svoju súperku. „drž sa ho, vyzerá ako dobrý chlap.“ Arnie sa so stonaním posadil. Diane vzhliadla a zaškúlila na ruku, ktorú jej podávala Laura.
 „Ospravedlňujem sa, prehnala som to.“ Laura pozerala na Dian, ktorá si utierala krv tečúcu z nosa.
 „Prehnala? Čo máš krámy?“ Diana kontrolovala kvapky krvi na svojej rukavici. „Blbý deň?“ pozrela na Lauru, ktorá stála s natiahnutou rukou, ako keby ju žiadala o tanec.
 „Skôr celý mesiac.“ Laura sa na okamžik zatvárila zahanbene.
 Diana konečne prijala podávanú ruku a vstala.
 „Nechceš nového parťáka, Scottová? Na akadémii sme boli dobré.“ Diane sa pozrela na Lauru, ktorá však hľadela smerom k vstupným dverám.
 „Nie, Diana, mám jedného.“ Odpovedala a prijala ruku, ktorú jej podala Diana a hneď na to Arnie. Ten vyzeral síce vyzeral riadne naštvane, ale prijal porážku s hrdosťou rovnako ako Dian.
 „Len neviem ako vysvetlím tie modriny zajtra na okrsku.“ Diana sa napriek bolesti zasmiala. „Máš ranu, ako keď kopne kôň.“ Pozrela na tričko, ktoré bolo zababrané jej vlastnou krvou.
 „Alebo ako kobyla.“ Ozval sa ironicky Arnie a podával Diane vrecko s ľadom.
Dave, ktorý sa medzitým stiahol späť za dvere, začul ako sa Laura uvoľnene zasmiala. Ako keby jej to vybitie zlosti riadne pomohlo. Zahliadol však, ako sa nebadane dotkla svojho ramena.
 „Nezájdeme na pohárik, Scottová?“ Diane kráčala k sprchám.
 „Môžme, ak nevadí, že pôjde aj môj parťák.“ Laura znenazdajky ukázala ľavačkou k lietačkám. Davovi sa bez jeho vedomia otvorili ústa od prekvapenia. Keď si to uvedomil, zastrčil pripravenú zbraň do púzdra a otvoril dvere.
 „Jasne,“ odpovedala bez váhania Diane „Zajtra u Steva?“ spýtala sa a mrkla na Dava, ktorý s tupým výrazom vstúpil do haly.
 „Dobre. Zajtra.“ Laura sa oprela o jeden zo stĺpov. Ledabolo, ako keby o nič nešlo.
 „A Scottová.“ Diana sa  na okamih zastavila.
 „Áno?“
 „Nie si taká krava ako hovoria ostatní,“ Diane sa mierne usmiala „aj ako som si myslela ja, ale nájdi si konečne ženskú. Dobrý sex uvoľňuje.“ Dave sa zarazil uprostred kroku a ticho sledoval ako Diane v doprovode Arnieho opúšťa halu. Čakal nejakú zúrivú reakciu od Laury, ale tá len zdvihla obočie a po chvíľke prikývla.
 „Škoda, že si zadaná, Diane.“
 „Je mi ľúto, Scottová, ale ako vieš od akadémie, tak som na chlapov.“ Diane posledný krát mávla k Laure, ktorá sa po sekunde prudko posadila na stupienok vedúci k ringu. Dave sa nejakým zázračným spôsobom dostal z šoku. Pár okamihov postával neďaleko Laury, ktorá zúfalo pozerala na svoje ruky.
 „Ako si vedela, že som za tými dverami?“ Prekvapene uvidel na Laurinej tvári zlostne úsmevný úškľabok.
 „Kebyže ti to prezradím...“ nestihla dokončiť.
 „Tak ma musíš zabiť?“ dopovedal Dave.
 „Nie,“ Laura sa krátko zasmiala. „tak už by sme nemohli byť parťákmi. Je len jedno miesto pre policajta so superschopnosťami, nie? Ako z tých tvojich filmov, ktoré stále pozeráš.“
 Dave sa zatváril rozpačito.
 „Čo si chcel s tou zbraňou, Dave?“ ten na ňu vyvalil prekvapene oči. „Zastreliť ma?“
 „Ja...“ nevedel čo povedať a tak radšej nechal aby medzi vzniklo ticho.
 „Ser na to. Môžeš mi pomôcť?“ spýtala sa zrazu a on na ňu neveriacky pozrel.
 „Samozrejme.“ Odpovedal po chvíli prekvapene. Mal pocit, že tento večer nevyjde z úžasu.
 „Dones mi ľad a potom mi pomôž dať dole rukavice.“ Laura sa na okamih pokúsila sňať rukavice, ale pravačka jej vypovedala službu. Pravú rukavicu odložila bez problémov, ale Dave videl ako pravačku vôbec neovláda. „Prosím.“ Dave jej prekvapene pozrel do očí. Bolo to prvý krát čo od nej to slovíčko počul.
 Doniesol jej niekoľko balíčkov ľadu.
 „Páni, si pekná mašina, netušil som, že si tak dobrá.“ Precedil cez zuby, keď jej pomáhal sňať zakrvavenú ľavú rukavicu. „Teda čítal som tvoj spis, a že sa učíš bojové umenia od detstva,  ale...“ zmĺkol, keď zahliadol jej zvláštny pohľad.
 „Šokovala som ťa, Dave?“ spýtala sa a on jej mlčky podal ľad. Nemal tušenie kde presne má zranenie.
 „Šokovala čím?“ vedel na čo sa pýta, ale nejak chcel svoju odpoveď oddialiť.
 „Že som gay.“ Odpovedala a Dave sa rozhodol pozrieť jej do očí. Prekvapene zistil, že jej pohľad opätuje úplne ľahko. Posadil sa vedľa nej. Ľad však držala ďalej v ľavačke a on ticho sledoval ako z balíčku padajú kvapky vody na zem. „Tak aspoň teraz vieš, prečo si chránim súkromie.“ Na pár okamihov stíchla. "Teda okrem toho.“
 Dave videl ako drží balíček ľadu a premýšľal čo s ním vlastne chcela robiť. Spomenul si na ich predchádzajúci rozhovor v aute.
 „Šokla si ma, a riadne. Máš pravdu, že aj za ten rok viem o tebe fakt veľké...“
 „Hnedé a smradľavé?“ prerušila ho a Dave sa s ňou spoločne zasmial. Uvedomil si, že prvý krát jej smiech znie hlasne a zvonivo. Ako keby... sucho prehltol, možno sa mu konečne otvorila ako parťákovi. V duchu sa usmial, chcel ten smiech počuť častejšie, smiala sa konečne úprimne.
 „Budeš s tým ľadom niečo robiť?“ spýtal sa po chvíli, keď videl ako ona zamračene pozerá na balíček vo svojej ruke.
 „Ak mi pomôžeš.“ Odvetila a on sledoval ako na neho pozrela s obavami. Netrúfal si odhadnúť prečo. Len prikývol a ona mu vložila ľad do ruky. Jeho tvár sa zachmúrila, keď odhalila svoje rameno a nemo mu ukázala aby jej ľad pridržal než ho chytí ona sama.
 „To vyzerá ako od deviatky.“ Zašomral, keď si ľad pritlačila na jazvu.
 „Je to od deviatky.“ Odsekla a on cítil ako sa po tom všetkom zas sťahuje do svojej ochrannej ulity.
 „Nemienim sa pýtať, Scottová.“ Spomenul si, že do ramena ju Summersová zasiahla jedným z prvých svojich kopancov. „Ale v tvojom spise nie je ani zmienka o takomto postrelení.“ Neodpustil si sucho poznamenať.
 „Nie je to zo služby u polície.“ Odvetila. Pokrútil hlavou, vlastne sa ani nechcel pýtať, pretože všetky strelné poranenia mali byť hlásené. A ak boli hlásené, tak boli aj evidované v spise. Lenže v jej spise bolo toľko neprístupných stránok.
 Mlčky sledoval ako pomaly začína rameno, napriek bolesti, rozcvičovať.
 Laura ticho zastonala, vďačne zaklonila hlavu. Oprela sa uvoľnene o stĺpik ringu. Ľad jej pomáhal.
 Trochu.
 „Vykoľajila si ma.“ začal Dave. Chvíľu ticho pozoroval svoje dlane. „Myslel som si, že lesby sú skôr mužatky. Ty prekvapuješ už len tím, že si pojicajtka. Skoro som zletel zo stoličky, keď som ťa prvý krát uvidel. A áno, skutočne som si pomyslel, že si len blbá bárbinka. Aj keď doteraz netuším ako si to vedela.“
 „Nie som zmužštilá tak ako nie je ani zženštilý tvoj brat?“ spýtala sa a on na ňu hodil prekvapený pohľad. „Dave, to že sa tvárim nezaujato ešte neznamená, že nepočúvam.“ Pevnejšie si pritlačila vrecko ľadu na rameno. „Ak ma chceš rešpektovať policajta, budeš musieť aj ako človeka. Lenže potom budeš musieť rešpektovať aj svojho brata.“
 Dave neodpovedal. Len s pozdvihnutým obočím sledoval ako sa mierne usmiala a vstala. Nemal ani tušenia, že jeho reči počúvala. Nemal ani tušenia, o tom, že počula ako sa vyspovedal, keď mu jeho mladší brat po rokoch konečne vyklopil, že je gay. Po toľkých rokoch. Po tom ako veľmi si verili.
 „Vieš prečo som chcel byť tvojím parťákom?“ vyhŕklo z neho zrazu. Dúfal a veril, že aspoň to nemôže ona odhaliť. Takmer potešene videl, že na neho hodila skúmavý pohľad.
 „Videl som ťa prvý krát a pripadala si mi ako len krásna stupídna barbínka, s čiernymi vlasmi, peknou tváričkou. Jednoducho policajtka, ktorá má reprezentovať políciu. Potom som však začal čítať, noviny, spisy.“ Pokrútil hlavou. „Nejak som nemohol veriť, že ...“ sucho prehltol „že ženská môže mať takú povesť ako ty.“ Zovrel ruku na ktorej zápästí pod sakom boli schované jazvy. Jazvy ktoré si spôsobil, keď sa snažil získať svoju manželku. Skrýval ich pod koženým náramkom. Preto už dávno nebol povýšený... 
 „Napriek vzhľadu povesť - tvrdú, nekompromisnú, ale férovú. Nikto s tebou preto nechcel robiť. Ale dal som sa do toho. Bola to pre mňa výzva. Konečne som našiel niekoho kto ma dokázal vyhecovať cez moje hranice. Niekto kto mi ukázal aké to je byť tým policajtom na plaketách.“
 „Ja nie som žiadny hrdina z plakiet, Dave.“ Odvetila pochmúrne Laura. Dave len pokrútil hlavou v zmysle, že ho má počúvať ďalej.
 „Chcel som s tebou robiť pretože tuším, že sa od teba mám čo učiť. Zo začiatku som tebou silne pohŕdal, ale časom... časom som videl ten...“ Dave sa zamračil v snahe nájsť správny výraz. „tvoj šiesty zmysel pre túto prácu. Vidíš do zločincov a ja ti v tom chcem pomáhať. Chcem, strašne chcem tých bastardov dostať do pekla.“
 „Tento postoj ma dostal k nejakej práci, ktorú som robila keď som bola mimo polície.“ Zastonala ticho Laura. Smutne na neho pohliadla. „Ver mi, bolelo to. Nebyť sebou. Netušíš o čom hovoríš.“
 „Práve to.“ Prerušil ju Dave. „Preto sa chcem od teba učiť. Neviem prečo, ale nejak tuším to čo máš za sebou je veľmi zlé. A ja sám do toho nechcem spadnúť. Kvôli svojej rodine. A keď mi pomôžeš tak do toho nespadnem. Pretože ma naučíš ako do toho nespadnúť. Nebyť len tou prvou skupinou ako povedal Nalden.“
 Vtedy sa Laura zasmiala.
 „Dave, ty si rozhodne tá prvá skupina. Nech by si robil čokoľvek tak vždy si v tej prvej. Rovný a čestný.“ Krátko na neho pohliadla a jej úsmev pohasol. „Napriek Baltazarovi.“
 „Ako...“ Davovi sa zlomil hlas. Zízal na Scottovú. Tá sa len mierne usmiala.
 „Preto si stále môj parťák, Dave.“ Znovu kráčala k prezliekárni.
 „Počkaj,“ zvolal Dave. Videl ako na neho skúmavo pohliadla. „len by som ti to chcel dopovedať. Bolo strašne ťažké sa dostať na to oddelenie. Ak si myslíš že mi vadí čo si, tak sa mýliš. Nie je to ani o zvyknutí. Ja ťa už dávno rešpektujem.“ Skúmavo sa zahľadel na vrece, z ktorého už dávno vytiekli vnútornosti. „Jedno si zle pochopila. Svojho brata mám moc rád. Len som na neho nasratý pretože mi to tak dlho tajil. Iba preto. Neznášam klamstvo medzi ľuďmi, ktorí si majú veriť.“ Dokončil a pozrel na Lauru, ktorá mlčala. „Mohli by sme začať z nového konca, parťáčka? S dôverou?“
 Laura sa na neho pozrela s divným pohľadom. Netušil o čo ide.
 Zrazu po ňom hodila balíček ľadu a v ďalšej sekunde bola pri ňom. Prekvapene odrazil ľad a následne jej prvý útok, ktorý mierila priamo do jeho tváre... s námahou ho odrazil. Druhý útok bol však priam smrteľný. Prudko ho otočila a držiac ho jednou rukou okolo krku a druhou na zátylku vedel, že mu pri ňom mohla zlomiť väz, neurobila to. Prudko s ním tresla o zem a on ležal zrazu potupne na hrudi s vykrútenou rukou za sebou, a tú ruku držala Laura. Kľačala mu na chrbáte a on sa nemohol ani pohnúť.
 „Hovoril si o nejakých výzvach a o tom, že chceš mať pri boku toho najlepšieho.“ Stočila jeho ruku ešte viac. Dave bolestne vykríkol. „Ale prečo by som ja nechcela to isté? Tiež chcem len to najlepšie. Snažíš sa byť policajtom na prvom oddelení. Možno v sebe niečo máš, ale len to v sebe ukrývaš.“ Laura mu stále tvrdo drtila ruku. Dave uznal, že sa nemôže ani pohnúť. Cítil sa pokorene, úboho, totálne ponížene.
 „Som dobrý. Viem to.“ Zašepkal zlostne. „Nikdy som neprijal úplatok, vždy som bol rovný, a ani ty ma neprinútiš aby som sa choval inak.“ Vykríkol zlostne.
 „Fakt?“ zašepkala Scottová a ešte viac mu pritlačila ruky na chrbát. Dave prehltol bolestný ston. „Predstav si scenár. Som jeden z kriminálnikov, ktorých si zatkol. Pustili ma z väzenia, kde som každý deň preklínal tvoje meno. S každým dňom vo väzení som cvičil a naberal svalovú hmotu. Hneď ako som sa dostal von tak som zamieril do tvojho domu. Práve držím tvoju manželku aj deti ako rukojemníkov. Manželka sa však snažila utiecť a tak som ju odbachol... však je to len obyčajná cundra...“ nedopovedala, keď sa Dave začal zúrivo brániť. Vyvinul čo najväčšiu silu akú mohol aby sa z jej zovretia oslobodil. Každý jeho pokus uniknúť zmenila na ešte tvrdšie zomknutie ruky a pritisla mu drsne hlavu na dlážku. Davovi sa chcelo plakať od zúrivosti. Nemal tušenia prečo, ale ako keby videl pred očami celý ten scénar, ktorý mu hovorila.
 „Ty skurvená suka.“ Šepkal zlostne s rukami za sebou. „Nemáš tušenia s kým si zahrávaš, len čo...“ zvrieskol, keď mu Scottová ešte viac zvrtla ruku.
 „Len čo? Povoláš na mňa svojich kamošov z polície? Odbachnú polovicu môjho bloku?“ jej hlas sa zmenil z neúprosne chladného na spýtavý, až poučný. „Dave, chováš sa ako blbý kriminálnik. Vyhrážaš sa mi kravinami. Čo si chceš dokázať?“ spýtala sa Scottová a ešte viac pritlačila na Daveho ruky. Ten ledva ovládol ďalší vresk bolesti. „Si len tučné prasa, ktoré sa snaží byť policajtom.“ Sklonila sa k nemu až milenecky blízko a šepkala mu do ucha. „Neviem prečo ti verím, ale verím, asi kvôli Baltazarovi. Čítala som tvoje zložky. Na mravnostnom si bol vynikajúci policajt. Potom si prišiel sem. Prišiel si do oddelenia, ktoré je však teraz na kolenách vďaka Donovanovi. Ani by si sa nedostal do skúšobného oddielu, keby tu bol Peterson. Neprešiel by si cez telesné skúšky. Pohorel by si tak, že by sa ti každý policajt stránil. Ja ti dávam možnosť. Budem musieť teraz počúvať Donovana, ale ja ho chcem spláchnuť a znovu urobiť z nášho oddelenia čím bolo kedysi. Je len na tebe či ma budeš ma počúvať, alebo nie.“ Scottová nepovedala otázku, len konštatovala.
 Dave potupne ucítil ako mu rukou siaha na brucho a potom na zadok.
 „Možno si myslíš, že všetko je len o nejakej psychológii. Ak to tak teda chceš, tu máš jednu lekciu. Začneš so svojim telom niečo robiť, rozcvičíš sa a hodíš tie kilá čo máš. Urovnáš si to v hlave. A ja ti tu prisahám, že ak to začneš robiť, tak ťa naučím to čo ma naučil môj otec, alebo veliteľ Peterson. Všetko. Ale musíš ma počúvať a to na slovo.“ Stiahla ruku z jeho pozadia. „Rozumieme si, Willson?“
 Dave s prirazenou tvárou k podlahe premýšľal. Donovan mal vysoké konekcie. Mohol celé oddelenie spláchnuť v pár minútach do záchodu. Potom si však spomenul ako veľmi chcel na toto oddelenie. Oddelenie, ktoré malo skvelé meno kvôli dvom mužom a jednej žene. A až teraz pochopil, že aj kvôli parťáčke, ktorá mu teraz práve držala tvrdo tvár na zemi. Z jej strany sa neozývalo žiadne „tak čo ako si sa rozhodol“. Dávala mu dostatok času. Prebehol si v hlave pár prípadov, ktoré spolu riešili. Ako sa vlastne s ňou mohol kedykoľvek porovnávať? Ako mohol od nej žiadať, alebo len naznačiť, že by mohol byť jej rovnocenným parťákom? Jedine ona mohla rozhodnúť. Cítil v sebe zlom. Nechápal prečo bol taký blbec. Uvoľnil svoj odpor a ostal ležať na dlážke odovzdane.
 „Bol som debil. Priznávam. Nemám tušenia aké to je byť policajtom z prvého oddelenia, teda toho starého.“ Začal úprimne. „Viem, že som chcel byť nejakým idiotom na prvých stránkach novín. Už nechcem. Ohrozovalo by to moju rodinu. Jedno však viem na ...“ zarazil sa nachádzajúc správny výraz. Radšej ten výraz vynechal. „Chcem ti pomáhať, Scottová. Nie však kvôli zločincom, ale pretože ti aj ja verím. Budem ti stáť po boku ak ty budeš chcieť stáť po mojom. Viem, že sa ti nemôžem rovnať, ako som si spočiatku naivne myslel.“ Prehltol horké sliny vzdoru. „A už nechcem byť ten debil, ktorý sa vyhráža. Len fakty. Neuvedomil som si mnohé veci. A ako tu... ležím, ti prisahám, že sa budem snažiť. Lenže mi musíš dať čas. Na zmenu. Moju zmenu.“ Tlak na jeho hlave a chrbáte pominul, uvoľnili sa mu aj ruky. Pomaly sa otočil na chrbát. Pozrel na Scottovú. Mala pevne zovreté pery a prižmúrené oči v hneve.
 „Nie je to zrovna čo som chcela počuť, ale je to dobrý začiatok.“ Postavila sa a mierne si pomasírovala pravé rameno.
 Hľadeli na seba niekoľko dlhých minút a Dave pochopil, že ten koláč, ktorý nakusol je oveľa väčší ako si myslel. Ako keby chcel zjesť celý vesmír. V duchu zaťal zuby.
 Prikývol.
 „Neodišiel som z mravnostného len tak. Chcem byť tu. A viem, že ma toho veľa naučíš.“ Natiahol ruku k Scottovej. „Povedala si že mi veríš, a ja verím tebe.“ Chvíľku zaváhal. „Takže čo bude teraz, parťáčka.“
 Scottová pozerala na jeho napriahnutú ruku, potom ju však stisla a pomohla mu vstať.
 „Zavezieš ma domov, parťák?“ Laura sa na neho obzrela cez rameno, kráčajúc k prezliekárni.
 „Jasne, parťáčka.“ Odpovedal bez váhania. Sedel na svojom mieste však ešte niekoľko minút a premýšľal. Jednu vec vedel isto. Zajtra zavolá svojmu bratovi, ktorého nevidel takmer tri roky.
 Jeho tok myšlienok prerušila Laura, keď zaklopala na okienko dverí. So zdvihnutým obočím na neho pozrela.
 Vyšli spolu von z telocvične a on videl, že je oblečená vo svojom obvyklom úbore. Čierny kostým a blúzka so stojačikom tesne okolo krku. Kto by ju nepoznal, tak by ju považoval za úradníčku... nie... modelku na výlete, než za policajtku. Vždy elegantná. A nebezpečná pod povrchom.
 Za ňu hovorili ruky a činy.
 Zastavili sa vedľa jeho auta a ona ho zaskočila vyslovením jeho mena.
 „Dave?“
 „Áno?“ ten sa zarazil tesne predtým než odomkol auto. Vedel, že zamykanie je zbytočné. Kto by kradol taký vrak. Ale bol to zvyk.
 „Keď sme teraz parťáci, tak ti zverím svoje auto.“ Hodila mu kľúče bleskovou ľavačkou. Sám však ostal zaskočený ako rýchlo ich zachytil. „Ja týmto už fakt odmietam jazdiť.“
 „Ty máš káru a nechala si sa voziť?“ snažil sa vyzerať šokovane, ale aj tak vedel, že z telocvične neodchádzala už predtým pešo. Mala to domov niekoľko dlhých kilometrov. „Tak kde máš to svoje vozítko.“ Riekol a rozhliadol sa.
 „Dave, ty žiješ v dobe kamennej.“ Laura sa v duchu zasmiala nad jeho urazeným výrazom. Držala ruku v čo najkľudnejšej polohe. Vedela, že šoférovanie bude nad jej sily. „Stlač ten červený gombík a zablikajú svetlá.“
 Dave videl ako vyrazila. Napriek tomu, že ešte nezistil, kde sa tá jej prekliata kára nachádza. Prevrátil oči a stlačil gombík. Zahliadol rýchlo blikajúce smerovky a zrazu sa usmial. Pripadalo mu to ako keby auto radostne vítalo svojho pána. Ako ho však uvidel ostal stáť na mieste.
 Laura otvorila dvere odomknutého auta a sledovala vyjavený výraz na tvári svojho parťáka.
 „Tak sadáš alebo tu mieniš stáť kým ti neprirastú nohy k chodníku?“ Okomentovala Lee jeho vyjavený výraz.
 „Robíš si srandu?“ prešiel rukou po tmavom laku. „To ti patrí?“ spýtal sa a pozeral ako Lee nasadla na miesto spoluvodiča. Okienko sa zosunulo za tichého vrnenia elektroniky.
 „Nie, nepatrí mi.“ odvetila vážne Laura. „Našla som ho na ulici. Odomknuté a s kľúčikmi v zapaľovaní. Nikto neprotestoval, keď som si ho vzala.“ Pokrčila mierne ramenami. Dave však zahliadol náznak úsmevu a neveriacky pokrútil hlavou. Videl krásne línie moderného auta.
 Bez ďalších otázok nasadol do, na prvý pohľad, bežného sedanu. Zľakol sa keď uvidel množstvo elektroniky okolo seba.
 „Nevedel som, že tebe dávajú prídavky na takéto vybavenie.“ Poznamenal ironicky. Pohladil znak leva na volante. „Európske auto.“ Prezeral prístrojovú dosku, ktorá sa po vložení kľúča rozsvietila. Bolo to ako keby sadol za riadiaci panel veľkého počítača. „Toto nie je hradené z policajného fondu. Musela si to kúpiť sama.“ Pozrel na ňu a videl, že len prevrátila oči.
 „Dobre, zaveziem ťa domov.“ Zavrčal. Jeho myseľ však pracovala. Vnímal ulice ktoré míňali, vnímal semafóry ktoré sa menili z červenej na oranžovú a potom na zelenú.
 Zrazu prudko zabrzdil uprostred temne osvetlenej ulice. Keby veril kecom svojho otca tak sa mu práve rozsvietila žiarovka nad hlavou.
 Laura nič nepovedala, len sa so zlostným výrazom v tvári zachytila pásu a zamračene na neho pozrela. Vždy mlčanlivá... to ho neskutočne sralo... a Dave potreboval teraz hovoriť.
„Tá žena, pred tými rokmi.“ Vybral kľúče zo zapaľovania, ako keby sa bál že mu ich Laura zoberie a tak si ich prehodil do ľavej ruky...„Snažila si sa ju zachrániť a pri tom ťa takmer zabili. Ona bola  tvoja priateľka.“ Chvíľu preberal slová v hlave a upresnil to. „Tvoja partnerka.“
 Videl v jej tvári absolútne prekvapenie. Odvrátila tvár aby sa to snažila zamaskovať.
 „Môj spis si čítal skutočne detailne.“ Povedala a on videl, ako pevne zovrela ľavačku do tvrdej pästi.
 „Kebyže teraz neviem, že si gay tak si to nedám do súvislosti. Ale konečne mi to dáva zmysel.“ Dave sa pozrel na kľúče vo svojej ruke. Prehltol aby zahnal slzy. Existovali len dva spisy, pri ktorých čítaní sa mu chcelo plakať. A jeden z nich bol prípad Julie V.B.  Nikdy nevidel tak zbité ženské telo. „Teraz to už oveľa viac chápem, Laura. Oveľa viac prečo si  sa tak správala.“ Pozrel na ňu a videl, že má stále od neho odvrátenú tvár.
 Prešlo pár dlhých, tichých minút.
 „Je to tvoja vec, Laura.“ Podal jej zväzok kľúčov. Prijala ho s prekvapeným výrazom v tvári. „Ale sme parťáci.“ Prikývol ako keby si chcel niečo utvrdiť. „Povedala si, že mi veríš, alebo...“ nedokončil. Sledoval ako sa hrá s kľúčmi od auta. Prstami preberala každý kľúč a nejak vedel, že rozmýšľa. Pripadal si mierne hlúpo... uprostred ulice v športovom sedane. Už len za to stánie uprostred križovatky by mali dostať pokutu.
 „Bola to moja priateľka.“ Povedala ticho Laura. „Životná partnerka v tej dobe.“ zastrčila kľúč do zapaľovania auta. „Prišla som neskoro, stačila by možno minúta. Preto som odišla od polície. Neverila som vtedy seba, neverila som v systém. A ani polícii, aj keď som bola jednou z nich.“ Laura so zaťatými zubami pozrela von bočným okienkom. Potom na neho hodila tvrdý pohľad. „Dave, nechci po mne hneď a všetko. Poviem ti aj viac, ale nie teraz. Som uťahaná ako kôň.“
 „Alebo ako kobyla.“ Odsekol ticho Dave.
 Laura sa zasmiala a Dave tiež. Chápal to. „Teraz o tebe viem viac, Scottová. A verím ti. Dúfam, že tak ty budeš zas veriť aj mne.“ Nevedel prečo ale zrazu natiahol dlaň...
 ... a Laura podobne napriahla tiež svoju a udrela do tej jeho.
 „Parťáci.“ Riekla jasne a on prikývol.
 „Ja kryjem teba a ty mňa.“ Žmurkol na ňu a ona sa zrazu usmiala.
 „Bude mi cťou, seržant Willson.“
 Po veľmi krátkej chvíli sa však odvážil spýtať aspoň na jednu otázku.
 „Takže ide o ženu, že?“ pozrel na ňu len krátko, venoval pozornosť hlavne ceste. Videl však krátky záblesk v jej očiach. „Kvôli ktorej tak blbneš."
 „Hej.“ Odvetila krátko a on s pobavením videl, že Scottová očervenela.
 „Pekná?“
 Očervenela ešte viac a krátko sa roztržito uchechtla.
 „Dave,“ začala a on začul v jej hlase nervozitu. „chceš ma spovedať?“
 „Len som zvedavý.“
 „Sleduj radšej cestu.“
 „Nemáš fotku?“
 „Dave.“ Jej hlas znel už mierne naštvane.
 „Však mi stačí povedať iba či je pekná.“
 Hodila na neho vážny pohľad.
 „Keď som ju prvý krát uvidela tak mi vyrazila dych.“ Odvetila ticho.
 „Mala by si jej to povedať.“ Odsekol podobne ticho.
 Pozrel bokom a videl ako sa tvári divne. Zahanbene.
 „Ty si to skúsila, ale...?“ riekol a odbočil podľa navigácie.
 „Dave...“ prevrátila oči a on cítil, že sa zase uchyľuje do svojho sveta.
 „Len sa pýtam, Laura.“ Riekol rýchlo. „Je to len na tebe čo povieš.“ Mierne sa usmial a s ľahkosťou zaradil ďalšiu rýchlosť.
 Bokom oka videl ako hľadí do bočného okienka.
 „Je tak krásna, že by ti to tebe ako ženatému rozochvelo srdce. To ti na teraz snáď stačí.“
 Stačilo, avšak tušil, že získať jej plnú dôveru nie je o jednom večere.


6.

O dva dni neskôr.

 Pár nezaujímavo oblečených ľudí vošiel do rovnako nezaujímavého a všedného domu.
 Jeden z nich zaklopal na dvere, a keď sa otvorili tak všednosť vyprchala.
 „Meredith Stevensová?“ muž klopajúci na dvere sa pozrel na ženu, ktorá odhalila svoju tvár cez malú škáru.
 „To som ja.“ Prikývla mladá žena hispánskeho pôvodu a muž videl ako si pozorne obhliadla jeho a aj niekoho ďalšieho v úzadí, stojaceho pri schodoch.
 „Som seržant Willson a to je moja partnerka Scottová. Hľadáme Daniela Smitha.“ chcel siahnuť po odznak aby ho ukázal mladej žene... Nestihol však ani rozhaliť sako, keď mu žena zabuchla prudko dvere pred nosom. Za dverami počul rev – Utekaj, poliši - .
 „Iba si to sťažujete!“ Zvolal Dave a so svojou parťáčkou vykopli dvere, ktoré ostali visieť ironicky na najslabšej časti dverí a to na bezpečnostnej retiazke. Vytiahol zbraň a nahliadol do vnútra. Nemusel sa pozrieť na partnerku, vedel že koná rovnako.
 Rozhliadli sa po chodbe a vstúpili do jednej z miestností, keď sa ozval zvuk triešteného skla a ženský výkrik. Žena ležiaca na zemi ukazovala na okno vedúce na požiarne schodisko za jedným z okien.
 „Idem dozadu.“ Zvolala Laura.
 Bez nejakého váhania zbehla dve poschodia domu a rútila sa k zadnému vchodu.
 „Rozumiem.“ Dave potvrdil jej úmysly a opatrne nahliadol cez rozbité okno. „Má zbraň?“ spýtal sa ženy ktorá ležala len pár metrov od neho. Tá vzdorovito pokrútila hlavou.
 Zastrčil zbraň a opatrne vyskočil von oknom na požiarne schodisko.
 „Scottová.“ Oslovil svoju parťáčku cez vysielačku. „Vraj nie je ozbrojený, ale videl som...“
 „Na prádelníku krabičku od nábojov.“ Laura práve zoskočila z posledného schodu a hnala sa k zadnému vchodu.
 „Serieš ma, Scottová.“ Zasyčal Dave do vysielačky a odpoveďou mu bol len hlasný náraz čo považoval za pád nejakej riadne veľkej drevenej bedne.
 Laura sa zastavila len na okamih, keď zistila, že dvere na zadný dvor sú zavreté. Obzrela si ich a prudko vykopla. Drevené dvere sa rozleteli na márne kúsky. Bola prekvapená, pretože očakávala, že vydržia viac. Vykročila do denného svetla a zahliadla muža, ktorý mizol v bočnej uličke.
 „Stáť, polícia!“ Uprchlík sa len na okamih obzrel. Laura sa namiesto toho pozrela nad seba a videla, že Dave zbieha nekonečné kovové schody požiarneho schodiska.
 Kútikom oka videla ako utekajúci muž zakopol o odpad v uličke, a vrávorajúc sa znovu rozbehol. Obhliadla si stenu napravo od nej, vysokú viac než dva metre.
 Schovala zbraň do púzdra, a Dave sa zadýchane zastavil vedľa nej.
 „Ty bež za ním, ja to skúsim skratkou.“ Laura videla, že muž zabočil doprava na konci uličky. Ukázala na múr, za ktorou bola zrejme ďalšia ulica.
 „Stavím dvadsať, že to nepreskočíš.“ Ledva lapal po dychu a držiac sa za bok len zlostne videl ako Laura skočila na kontajner a vďaka nemu bez problémov preskočila tehlovú stenu. „Boha, ja tú ženskú tak neznášam.“ Zamrmlal pod nos a rozbehol sa po úzkej ulici.
 „Stáť, polícia!“ Zreval Dave, keď prenasledoval chlapa pred sebou po dosť prázdnej hlavnej. Ten sa zrejme poranil, inak by mu už dávno zrejme zmizol. „Kurva, Smith, stoj, inak strelím, tu je polícia!“ Bolo skoré ráno, a len málo ľudí bolo na ulici.
 O pár ďalších metrov zistil Dave čo znamená kombinácia zlého chodníku a príťažlivosti. Zakopol a rozvalil sa na zemi ako bol dlhý. V duchu ovládol zlostný ston a pozrel sa za chlapom, ktorého prenasledoval. Ten sa na sekundu zastavil a ukázal mu prostredník, s širokým úsmevom na tvári. Znovu sa rozbehol až za ním viala rozhalená košeľa.
 Dave sa bolestne zdvihol zo zeme, kam tvrdo dopadol, a chcel vzdať prenasledovanie. Nadávajúc pozeral na chrbát unikajúceho chlapa, ktorý sa posmešne obzrel za svojim prenasledovateľom. Dave sa pozrel vedľa seba a videl muža s krabicou, ktorý pozoroval jeho počínanie. Siahol na vec, ktorá z nej vyčnievala a poťažkal ju.
 „Čo to robíte?“ vykríkol muž a snažil sa ochrániť ostatný nákup.
 „Policajný zásah.“ Odvetil a mrštil prudko vec za utekajúcim chlapom. Keď ho zasiahol do hlavy, pocítil príliv nadšenia. Muž zavrávoral a roztiahol sa na ulici podobne ako on predtým. Rozbehol sa k nemu.
 Dave uvidel ako sa muž zdvíha, skôr ako on stíha k nemu dobehnúť.
 Zastavil.
 Než stihol zareagovať, tak prenasledovaný na neho mieril zbraňou, ktorú vytiahol spoza chrbta.
 Dave zamrkal, keď sa v tej chvíľke mužova hlava pohla prudko dozadu a zbraň mu vyletela z rúk. So zdvihnutým obočím sledoval, ako sa za roh bočnej uličky schováva noha. O sekundu na to odtiaľ vyšla Laura. Zrakom skontrolovala, kde skončila zbraň. Muž sa pod jej nohami začal zdvíhať a snažil sa dočiahnuť na zbraň. Pri tom k sebe strhol ženu, ktorá postávala od nich len na dotyk ruky. Laura neváhala a okamžite na to zasadila prenasledovanému prudkú ranu kolenom do tváre. Muž sa s kvílením predklonil, kľačiac na chodníku.
 „Tá krava mi zlomila nos!“ reval ako pominutý. „zlomila mi nos!“
 „Drž hubu, ty idiot, inak ti zlomím ešte iné kosti. Si zatknutý za útok na policajného dôstojníka a ohrozovanie civilistov, oboje strelnou zbraňou.“ Dave sa už nemusel ani na Lauru pozerať. Vedel, že je nasratá rovnako ako bol aj on. Sledoval ako sa okolo nich začalo zhlukovať pár okolo idúcich.
 Smith kvílil bolesťou na zemi a upútaval pozornosť.
 „Sklapni!“ zrevala Laura a nasadila mu tvrdo želiezka, a dopovedala celú procedúru zatýkania. Takmer mu vykĺbila pri tom rameno, ale Dave sa len v duchu posmešne usmial.
 „Vidíte to?“ zvolal Smith. „Policajná brutalita.“
 „Ste v poriadku?“ Dave pozrel na ženu, ktorú k sebe strhol Smith, keď videl, že Laura útočníka plne zvláda. Zahliadol síce na parťáčkinej tvári bolestný úškľab, ale Smith bol spútaný a pri chodníku zaparkovali dve policajné autá so zapnutými majákmi.
 „Berte ho preč.“ Laura predala Smitha policajnej hliadke len čo im ukázala svoj odznak. Mávla rukou a Dave sa posadil vedľa nej na obrubníku.
 „To sa fasuje ako nová policajná munícia?“ Laura zdvihla kokosový orech, ktorý mrštil Dave po utekajúcom. Videl, ako zdvihla kútik úst v náznaku úsmevu.
 „Ten je môj.“ Zrazu jej niekto vytrhol orech z rúk. Muž pevne držiaci papierovú krabicu, schoval orech a utekal od nich ako keby mu za pätami horelo.
 Dave sa pozrel na praťáčku, sediac unavene na chodníku.
 „Pán Smith dostal kokosom do kokosu.“ Na to sa rozchechtal. Laura pokrútila hlavou, ale videl na jej tvári úsmev.
 „Ten deň začína fakt pekne. Som totálne s pľúcami v prdeli. Pomôžeš mi?“ zdvihol ruku a čakal jej pomoc. Keď na ňu pozrel uvedomil si, že ona vôbec nehľadí ani na odchádzajúce auto a ani na neho. Pozerala na druhú stranu ulice. A neusmievala sa.


7.
 Alex vystúpila z limuzíny zastavenej pred bankou a hneď si uvedomila krik. Nevenovala mu moc pozornosť, pretože to boli len výkriky v zmysle: Tam sa niečo deje. Poloprázdna ulica okolo nej sa zrazu úplne vyprázdnila. Upútalo ju niečo iné. Bol to zlostný povel... príkaz. A ona ten hlas poznala.
 „Drž hubu, ty idiot, inak ti zlomím ešte iné kosti. Si zatknutý...“
 Hlas sa k nej niesol celkom hlasne, napriek nákladiaku, ktorého motor hučal stojac na semafóre.
 Alex sa rozhliadla a to čo považovala za kvílenie nejakej hysterickej ženskej bolo zrazu krikom muža na zemi, ktorý sa držal za tvár. Cez ruky mu tiekla krv.
 „Sklapni!“ Ozval sa znovu ten známy hlas a ona vnímala, ako sa celá situácia na ulici zrazu pomaly ukľudňuje.
 „Nemôžeme tu parkovať.“ Jason vystúpil z auta a ukázal za seba kde bola značka zákazu zastavenia.
 Alex prekvapene zamrkala. Prikývla, prezerajúc situáciu na druhej strane ulice.
 „Zaparkujte za rohom,“ pokynula na svojho strážcu „idem predsa len do banky.“
 „Ale...“ veliteľovi ochranky sa to nepáčilo, ale ďalší pohyb ruky ho zatlačil do auta.
 Alex zovrela dokumenty v svojich rukách a pozorovala dianie na ulici. Zraneného muža posadili do policajného auta, ktoré v pár okamihoch odišlo. Snažila sa zachytiť do podvedomia každý moment. Keď uvidela známu osobu, ktorej patril hlas... strnula.


8.
 Dave si všimol, že jeho parťáčka ho vôbec nevníma. Zdvihol sa.
 „Scottová?“
 Chcel to pridať k jej ďalším ... výstrelkom, ale keď sa pozrel na druhú stranu ulice uvidel, že ich smerom pozerá tiež niekto.
 Mladá žena... odhadol ju na maximálne tridsať, v šedom nohavicovom kostýme, s dlhými rusými vlasmi siahajúcimi na lopatky. Stála tam podobne ako Scottová. Mlčky na seba hľadeli.
 Vedel, že tá žena nehľadí na nich ako na nejakú zaujímavosť. Ženin pohľad patril iba žene vedľa neho... jeho parťáčke. Davovi sa v hlave premietlo mnoho vecí. Priateľka, nepriateľka, sokyňa... milenka... spoznal svoju parťáčku za mesiac viac ako predtým za celý rok.
 „To je ona že?“ spýtal sa ticho, keď mu už to mlčanie pripadalo šialene dlhé.
 Laura na neho pozrela neprítomným pohľadom, v ktorom však zrazu rozpoznal jeden cit. Odhodlal si to poznanie nechať na teraz len pre seba.
 „Raz ma toto zabije.“ Odvrkla Laura a znovu pozrela na proťajšiu stranu ulice. Keď uvidel ako sa zamračila pozrel sa tam tiež. Žena zmizla. Ostalo po nej vrtenie otáčajúcich sa dvier na banke.
 Ani nechcel rozoberať čo jeho parťáčka robí, ale vykročil za ňou... ona sa rozbehla cez ulicu k banke.
 Dohnal ju pri rotačných dverách.
 „Rád by som vedel, čo sa tu deje.“ Zasyčal zlostne a pozrel cez okná banky kde hľadal tú rusovlásku. Okná banky boli však tmavé.
 „Potrebujem si len vybrať nejakú hotovosť.“ Odsekla Laura a vkročila do banky. Po pár krokoch ju zastavilo pípanie a muž v uniforme bezpečnostnej služby.
 „Madam,“ nízky, ale svalnatý muž jej zahatal cestu. „zbrane sú tu zakázané.“
 „Prepáčte, samozrejme.“ Na Davove prekvapenie Laura nevytiahla policajný odznak. Len podala ochranke svoju zbraň a ukázala kľúče. Znovu prešla detektorom kovov. A ten svietil zelenou. Dostala od ochrankára potvrdenie a vytratila sa v banke. Dave sa napokon rozhodol ju sledovať aj keď nechápal. Zastavila ho červená na detektore. Vytiahol svoj odznak.
 „Je mi ľúto, ale mám prísne nariadenie. Nikto tu nemôže mať zbraň.“ Muž v uniforme hodil rukou za seba, kde na stene stálo pár písaných pravidiel banky.
 „Dobre.“ Dave odovzdal svoju zbraň do rúk muža z ochranky a prijal od neho potvrdenie. „Som rád, že moje peniaze sú v takom bezpečí.“ Dave si uvedomil, že chlap je nervózny.
 Dave vošiel do banky podobne ako Laura, ale snažil sa vyzerať ako keby k nej nepatril. Spomenul si na jej slová, ktoré mu kedysi povedala: Keď sa deň poserie, tak sa poserie poriadne. A on nejak tušil, že tento deň nebude končiť len obtiažnym zatknutím Smitha, ktorého mali pôvodne iba priviesť na výsluch. Zrazu dúfal, že tie okná na banke sú dosť tmavé aby nikto nevidel, že obaja patria k polícii.
 Začal si prezerať letáky v stojane vedľa jedného z okienok. Nevedel prečo, ale chcel o tej rusovláske vedieť viac. Keď ju konečne zahliadol, sedela niekoľko metrov od neho v kresle, ktoré on volal prominentným.
 Neznášal to kreslo. Kreslo pre tých, ktorý potrebujú úver a vždy ho dostanú s veľmi výhodnými podmienkami. Zaťal zuby a snažil sa nevnímať tú závisť, ktorá v ňom kolovala.
 Zaujato si čítal leták o pôžičkách, keď zahliadol svoju parťáčku v podobnom kresielku ako tú rusovlásku. Zamračil sa, a vytiahol zo stojana ďalší leták. Začal si premietať ako je možné, že jeho partnerka má auto za niekoľko desiatok tisíc ognamov pri plate, ktorý mal byť vraj podobný ako jeho. Nevyčítal jej nič, len chcel vedieť viac... a zrazu si pripadal malomeštiacky. Laura bola dobrá policajtka a vedel, že ona určite úplatky neberie. Pripadal si ... nebol si presne istý ako, pretože chcel vedieť odkiaľ tie peniaze má. Zrazu to zistil... pripadal si zahanbene.
 Ani nevedel, že prešlo toľko minút, koľko stál pri stojane s letákmi. Len si všimol, že rusovláska vstala a ešte niečo preberá s perfektne oblečeným poradcom za stolom. Keď sa pozrel k stolu kde mala sedieť ešte Laura, tak stôl bol prázdny.
 „Stojíš tu ako predavač. Predávaš kokosové orechy?“ Laura ho absolútne zaskočila, keď zrazu stála vedľa neho.
 „Toto mi už nerob,“ odfúkol vystrašene „inak z teba dostanem infarkt.“
 „To máš z toho, že málo cvičíš.“ Odsekla a on videl ako jej pohľad smeruje k rusovláske neďaleko nich. Tá sa práve lúčila s mužom za prominentným pultom.
 „Cvičím dosť.“ Odsekol podobne.
 „Jasne, stále ma však nepočúvaš.“ Laura presmerovala svoj pohľad k vchodu banky. „Ty považuješ za cvičenie ranné dvíhanie kávy, pečenej slaniny a vajíčiek. To je fakt šport.“
 „Zabudla si na sex, aj to je šport.“ Vzdorovito na ňu pozrel a uvedomil si, že inak kľudný pohľad jeho parťáčky sa mení na znepokojený.
 V ďalšej sekunde ho strhla bokom. Tvrdo pristál na zadku a ukázala mu aby bol ticho. Sledoval, ako k nim strhla pracovníčku banky stojacu neďaleko nich.
 Zrazu sa ozvala streľba a rev.
 „Toto je prepadnutie,“ zlostný hlas sa rozhliehal halou banky. „sadnite si a čumte na topánky, inak si z vás urobíme cvičné terče. Vaše peniaze sú poistené, tak očakávam spoluprácu,“ hlas na okamih zmĺkol a v diaľke bolo počuť nejaký plač „spolupracujte a všetci odtiaľto odídete živý.“ Znovu dávka zo zbrane. „Inak vás táto pištoľka zasiahne priamo.“
 Laura strhla Daveho k sebe za jednu z prepážok banky, kde ich nemohol ani jeden z útočníkov vidieť.
 „Čo to kurva...“ Laura siahla na ústa ženy, ktorá ležala vedľa nich a hlasne nadávala.
 „Mlčte. Máte tu tichý alarm?“ zašepkala jej do ucha a žena, podľa menovky E. Stevensová, prikývla. „Použite ho a ostaňte dole, hlavne čo najtichšie.“ Prikázala jej Laura a ukázala odznak. Dave sa k nej priplazil.
 „Všetky peniažky pekne do tej tašky.“ Hlas ovládal celú banku a zakrýval tým tak rozhovor za prepážkou. „No tak, rýchlo.“ Ozvalo sa buchnutie kovu o sklo. „Rýchlo som povedal.“
 Laura letmo nahliadla spoza rohu prepážky. Bol to rýchly pohyb, ktorý by si všimlo len vycvičené oko.
 Dave sa vedľa nej čo najtichšie posadil. Rukou mu ukázala, že sa jedná o tri subjekty. Ukazovala mu rukou ďalej. Všetci mali pištole a dvaja na boku nejaké automaty. Dave sa snažil skryť prekvapenie ako veľa toho zistila z jedného krátkeho pohľadu. Spomenul si na neprístupné stránky v jej spise.
 Prepážky v banke boli postavené do jedného pol oblúku. Oni ležali za prepážkou, ktorá ukončovala pravú stranu tohto oblúku. Na druhej strane bol vchod do banky.
 Dave pozeral nad seba a pochopil tú zbytočnú streľbu, zničili kamery. Potom sa zahľadel na Lauru, ktorej oči značili, že usilovne premýšľa. Naznačila mu rukou plus jeden a zas plus jeden. Dave sa zamračil. Plus jeden a zas? Plus dvaja útočníci? Zavrtel hlavou. Ona však siahla na nohu a čo najtichšie vytiahla záložnú zbraň. Podala mu ju. Vtedy zistil, prečo sa detektor neozval. Zdvihol obočie. V rukách držal zbraň v hodnote jeho celoročného platu. Bola keramická.
 „Plus jeden útočník a plus jeden na našej strane.“ Zašepkala mu veľmi ticho do ucha, keď sa k nemu naklonila. Potom zašepkala a spoločne aj rukami ukázala približný plán.
 Nesúhlasne pokrútil hlavou. Kývla v náznaku, že mu to musí byť všetko jasné, a on videl, že sa chce zdvihnúť. Vedel, čo to znamená. Buď jej bude veriť, alebo nie. Sňala zo seba sako a za opasok si zasunula odznak. Do ľavačky vzala tyč, ktorou v banke dávali dole bezpečnostné rolety. Vstala.
 Dave bol prekvapený ako ticho to robila. Ako keby ju obalil niekto neviditeľným štítom, cez  ktorý nebolo nič počuť.
 Muži stáli uprostred prepážok, tvoriacich písmeno U. Ostatný personál či návštevníci banky sedeli poslušne na zemi a Dave videl ako na nich podesene pozerajú. Laura aj on im však ukazoval aby boli ticho a k tomu im prispievali aj odznaky zastrčené za ich opaskami. 
 Laura sa zastavila len na chvíľu. Dave videl ako si dlhú tyč podchytila tak aby mala voľné obe ruky. Posunkovú reč videl síce len v správach, ale bolo mu jasné, že to čo ukazuje smerom k ochrankárovi je práve znaková reč. Dave sa pozrel na ochrankára. Ten bol bez zbrane, ktorú videl predtým v jeho púzdre a videl, že ochrankár na nich hľadí nechápavo a ešte mierne pokrútil hlavou. Dave posunul zrak bokom za muža a zahliadol tú rusovlasú ženu, ktorú predtým prenasledovali do banky. Všimol si, že žena vôbec nevyzerá podesene ako ostatní návštevnici banky. Krátko urobila rukami niečo a jej zrak sa pevne uprel na ochrankára pred ňou.
 Pokračovali až za chrbát útočníkov, ktorí sa nepochopiteľne venovali len taške, do ktorej pracovníčka za prepážkou ukladala peniaze. Akokeby mali za sebou nejakú poistku.
 Laura ticho natiahla ruku s dlhou a ťažkou tyčou ako keby to bola slamka. Dave so zaťatými zubami sledoval ako sa koniec tyče pár krát zachvel a potom ustálil len pár centimetrov za hlavou jedného z útočníkov. Laura kývla.
 „Polícia Ognam, okamžite odhoďte zbrane, ruky za hlavu a kľaknite si na zem!“ Zreval z plných pľúc. Videl ako traja maskovaný a ozbrojený útočníci stuhli pri prepážke. Jeden z nich sa otočil v náznaku útoku, v tej chvíli ho do hlavy zasiahla dlhá tyč, ktorú držala Laura a on padol v bezvedomí na zem. Dave vtedy pochopil, prečo tyč drží v svojej presnejšej ľavačke.
 „Môj kolega vám povedal aby ste odhodili zbrane!“ Jej hlas bol tvrdý.
 V tej chvíli sa do ticha ozval zvuk, ktorý Dave vedel rozpoznať kdekoľvek a kedykoľvek... a šialene sa ho bál. Natiahnutie kohútika. Chcel sa pootočiť aby videl odkiaľ ten zvuk prichádza.
 „Nechcem tu vidieť žiadny pohyb, vy zasratý policajný čuráci.“ Ozvalo sa na jeho prekvapenie spoza nich. Kútikom oka pozrel na Lauru, tá sa však ani len nehla zo svojho postoja.
 Čo to kurva... pomyslel si krátko.
 „Odhoď tú pištoľku a tá slečinka nech okamžite odhodí tú tyč. Lebo z tohto decka urobím rešeto, rozumiete?“
 Dave rozpoznal hlas ochrankára, ktorý mu odobral zbraň. Pootočil sa natoľko opatrne aby videl, že muž má v ruke pravdepodobne tú zbraň, ktorú predtým videl v jeho púzdre. Stál v jasnom postoji strelca a mieril na asi desaťročného chlapca chúliaceho sa v náručí zrejme otca.
 „Na to zabudni.“ Riekla dostatočne hlasne Scottová. Nehovorila však k útočníkovi za sebou, ale pred nimi. „Otoč sa a vrazím ti to až do hrdla.“ Teraz už tyč pevne oprela o zátylok ďalšieho z maskovaných mužov, ktorý sa tiež chcel otočiť.
 „No tak poď sem.“ Zreval ochrankár a vytrhol chlapca z rúk dospelého muža, ktorý sa v prvej chvíli chcel brániť, ale potom mu ochrankár zamieril zbraň medzi oči. „Dole, ani sa nehni lebo je po tvojom synovi.“
 Dave uvažoval, či by sa v tej chvíli mohol stihnúť otočiť a nechať dvoch útočníkov pri prepážke presnej muške svojej parťáčky, ale potom to zamietol. Rozhodol sa radšej stáť a nehýbať sa. Zahliadol ako sa k nemu Laura pozrela krátkym pohybom očí.
 „Povedal som aby ste to hneď odhodili.“ Zreval ochrankár. Nemusel držať chlapca pred sebou, vedel, že jeho zbraň by ich oboch stihla odstrániť skôr než by sa otočili.
 Dave netušil vôbec čo má robiť. Preberal v duchu všetky možnosti.
 „Pane.“ Ozvalo sa zrazu ticho odniekiaľ spoza nich a Dave sa zdesil. Preboha, len nech sa niekto z rukojemníkov nehrá na hrdinu. Opatrne pootočil hlavu ešte viac a uvidel ako tá pre neho neznáma rusovláska zdvíha ruky sediac na zemi, keď sa k nej prudko otočil ochrankár.
 „Drž hubu, rozumieš? Drž, kurva, hubu.“ Muž namieril zbraň z chlapca na ňu a Dave zvažoval možnosti. Stále však ten debil z ochranky mohol zabiť tú ženu. V hlave rátal... žena namiesto dieťaťa... stále neprijateľné.
 „Pane,“ zopakovala ticho žena a s pozdvihnutými rukami sa veľmi pomaly postavila. „radšej mierte na mňa než na toho chlapca, dobre?“ Dave uvidel ako zdvihla hlavu. „Radšej mňa než jeho, môžem vám priniesť veľké peniaze. Som...“
 „Krásna historka, ale zavri hubu ty blbá krava.“ Ochrankár nebezpečne trhol zbraňou smerom k nej. Dave s i uvedomil aj to, že čaká... čaká na pohyb či pokyn svojej partnerky. Tá však len stála s mierne pootočenou hlavou a musela vidieť celú scenériu za nimi len kútikom oka.
 „Mierte radšej na mňa,“ žena sa úplne postavila. Pomalými krokmi postanula tak aby bola hneď vedľa malého chlapca. „nemusí sa tu nič stať, len si vezmite mňa miesto neho, dobre?“
 „Nie,“ vykríkol ochrankár. „drž už tú klapačku a hneď si sadni.“
 „Hlavne v kľude, pane, všetko bude ako chcete. Teraz si sadnem.“ Mierne zdvihla ruky.
 Dave videl ako sa žena namiesto posadenia pozrela smerom k jeho parťáčke. Laura na okamih pootočila hlavu tak aby videla celú scenériu za nimi.
 „Čo to tu do p...“ ochrankár sa obzrel smerom k Laure a tým stratil očný kontakt so zbraňou vo svojej ruke. Dave nechápavo hľadel ako v tom okamihu žena s rusými vlasmi zareagovala. V prvej sekunde bola zbraň v mužových rukách a v ďalšej sekunde zbraň držala ona.
 „Pusti ho a hneď!“ Vykríkla žena tak hlasne až sa prikrčili ostatní rukojemníci. Jej rozhodný hlas nepripúšťal akékoľvek porušenie jej slov. Ochrankár s pohmliaždenou pravačkou pustil chlapca. Chcel pristúpiť k žene, ale tá ustúpila niekoľko rýchlych krokov dozadu. „Ani to neskúšaj, neskúšaj to. Viem ako to použiť. Dozadu dva kroky, otoč sa a kľakni si. Ruky za hlavu.“ Ochrankár ustúpil a urobil to čo chcela. Dave v jeho tvári videl bezmocnosť. Zahliadol kútikom oka pohyb.
 „Tak dosť!“ Zrevala Scottová, keď videla, že muži pred ňou sa chcú zúčastniť divadielka za nimi. „Položte tie zbrane a okamžite, tu nebudeme rátať ako vo filme. Hneď!“ Zvolala jasne a Dave s výdychom ustrašenej radosti sledoval ako muži pri prepážke odhadzujú svoje zbrane na zem.
 Začul spoza seba tichý potlesk a mierne sa usmial.
 To bolo presne to o čo šlo v jeho práci.
 Malá vďaka za hrdinstvo.
 Spoločne s parťáčkou spútali útočníkov a aj nevinného ochrankára. Vytiahol mobil.
 „Ak je niekto na zákroku prepadu OIC banky tak môžete dnu. Subjekty sú zneškodnené. Zrejme mali pred bankou vodiča, rozumeli ste?“ ozvalo sa súhlasné potvrdenie od Sama z Centrály. Dave pomohol Laure so spútaním a umiestnením lupičov do kúta banky.
 „Viete aké dva najväčšie problémy majú zločinci?“ spýtala sa Laura pri tom ako zapínala jednému z útočníkov putá. „Prvý je totálna náchylnosť na blbé nápady, ako napríklad prepadnúť banku.“ Zamkla mu putá tak tvrdo, až muž bolestne zastonal. „A druhý je, že ste úplne hluchý. Vôbec nepočúvate čo vám polícia hovorí. Niečo ako stáť tu polícia, alebo že máte odložiť zbraň, a na to vždy dojazdíte.“ položila posledného agresora k stene.
 Dave sa obzrel a videl, že rusovláska je ešte stále v pohotovosti.
 „Madam, môžete odložiť tú zbraň?“ Dave videl ako žena, ktorú predtým sledovali, skláňa pištoľ a pokladá ju na pult s pozdvihnutými rukami.
 Trpezlivo sledoval ako sa bankou premiela nemožné množstvo policajtov, ktorí odvádzali podozrivých na výsluch. Ostali tam len oni traja.
 „Madam, môžem vám nejak pomôcť?“ Dave sa pozrel na poslednú osobu, ktorá ostala v banke. Rusovláska, ktorá im pomohla pri tom šialenom zákroku. Opierala sa o jeden z pultov a zamračene hľadela na zem. Doposiaľ len ticho odpovedala na otázky ostatných policajtov.
 Dave pozeral na Scottovú ako chvíľu na tú ženu hladí so zaťatými zubami.
 „Nechaj to, Dave, ja to vybavím.“ Priblížila sa k žene len na krok. V tej chvíli ženina ruka neuveriteľne rýchlo vyštartovala. Strelila Scottovej facku, hlasnú ako šibnutie bičom. Dave šokovane hľadel na svoju partnerku, ktorá si držala tvár.
 „Slečna, práve ste napadli policajného dôstojníka!“ Jeho hlas bol nahnevaný. Videl ako Laura zavrávolala po tvrdej facke. Len vďaka stolu, ktorého sa zachytila, nespadla. „To m...“ zmĺkol, keď uvidel ako sa Laura postavila a poslala k nemu zlostný pohľad.
 „Chcete aj vy?“ odvetila bojovne žena v šedom.
 „Dave, sklapni.“ Laura si trela opatrne tvár a pozerala na ... Alex. Tá jej na okamih opätovala pohľad. „Zaslúžila som si to.“ Riekla Laura.
 „Ale ona ťa napadla,“ zaprotestoval Dave. „a to...“ zavrel oči a Laura vedela ako sa cíti. „No, už predtým mi došlo, že sa poznáte. Len mi nedošlo, že sa poznáte tak dobre. A ja si teraz pripadám ako totálny blbec.“ Sčervenel po korienky vlasov.
 „Dave, toto je Alexandra Dornaw.“ Laura ustúpila do bezpečia. „Alex, toto je môj parťák David Willson.“
 „Teší ma.“ Odsekla jedovato Alex, a ani na neho nepozrela.
 „Aj mňa.“ Dave mal chuť sa zakopať niekam hlboko. Videl však, že sa rusovláska chystá na ďalší útok, aj keď slovný a snažil sa čo najnenápadnejšie vytratiť. Rozhodol sa však neopustiť banku, pretože hneď by sa dovnútra nahrnuli policajti a tak sa oprel o dvere. Nechcel načúvať, ale hlasný krik spoza jeho chrbta sa nedal prepočuť.
 „Lee, povedala som ti, že ťa už nechcem vidieť.“ Alex pozrela zúrivo na Lauru, ktorá sa zatvárila rozčúlene.
 „Prepáč, ja skutočne nemám nič lepšie na práci iba ťa sledovať a potom zachraňovať z rúk únoscov. Plus k tomu zachraňovať z rúk únoscov celú banku rukojemníkov.“ Zavrčala Laura.
 „Samozrejme,“ Alexin hlas bol plný hnevu „s tým máš predsa skúsenosti.“
 „Aaah.“ Laura zahromžila pár výrazov, ktorým ani starší Dave nerozumel. „Ty si stále to celé nepochopila. Vôbec si sa nezmenila.“
 „Jasne, Lee, stále som tá rozmaznaná dcérka. Ktorá nevie čo chce, stále mení plány.“ Alex na ňu pozrela vyčítavo. „Tak si ma predsa nazvala.“
 Dave videl ako sa Laura pár krát hlboko nadýchla. Neveril, že ju vidí v takom rozhodenom stave. Radšej sa odvrátil.
 „To som povedala aby som ťa odohnala, Alex.“
 „Odohnala. Myslíš to dvojmesačné rande, alebo ako to nazvať, kedy sme sa takmer vyspali? Keď si ma odkopla ako poslednú handru.“
 „Viem aká som bola.“ Laura si ťažko povzdychla. „Musela som sa však najskôr vrátiť do tvojho sveta. Ale nechceš počuť prečo som to robila.“
 Dave sa obzrel cez rameno, pretože krik nahradilo ticho. Videl ako Laura stojí riadne ďaleko od Alex, ktorá pevne zvierala bankovú prepážku za sebou. So zdvihnutým obočím sa sústredil na auto, ktoré zahliadol v diaľke. Snažilo sa predrať si cestu, ktorá bola zapchatá vďaka množstvu policajných a iných áut. Neznášal tú šialenú paniku.
 „Nedala si mi možnosť povedať, prečo som musela odísť. A prečo som sa aj vrátila.“ Laura sa otočila a mierne zahýbala pravým ramenom.
 „Stále len tie dva svety, povieš mi aj niečo nové?“ zasyčala Alex.
 „Viem že chceš slová, ale aj vieš že nie som moc na reči.“ Laura bezmocne rozhodila rukami. Bolelo to... čertovsky. Zadržala z úst bolestný ston.
 „Chcem iba počuť aby si si to konečne priznala.“ Alex videla ako sa Laura zarazila.
 „Ččo cchceš...“ tá začala koktať.
 „Laura.“ Zvolal zrazu Dave.
 „Teda vlastne poč...“ Ignorovala ho, pozerajúc na Alex.
 „Scottová.“ Zreval znovu.
 „...uť, keď ma počúvať ani n...“ ignorovanie Dava donútilo aby použil meno, ktoré počul z úst Alex.
 „Lee.“ Zvrieskol už zlostne.
 „Čo je?“ Lee zrevala rovnako hlasne. Nepriateľsky na neho pozrela a jej hlas znel vražedne. „Čo?“ zopakovala už po sekunde o niečo kľudnejšie.
 „Máme malý problém.“
 „Dave ak to nestojí za to...“ nedokončila. Podišla k nemu a pozrela cez vchod banky. „Kurva.“ Zahrešila.
 Auto, ktoré sa k nim snažilo predrať patrilo ich nadriadenému. Kapitánovi Donovanovi, ktorého niektorý považovali za blázna, iný za šialenca a iný proste za kopu hnoju. Tak mnoho pomenovaní a ani jedno nemalo ďaleko od seba.
 „Mizneme?“ Dave sa ani nemusel pozrieť na svoju partnerku. Tá len prikývla. Posledné čo teraz potrebovala bolo vysvetľovanie, prečo konali tak ako konali. A hlavne ako je možné, že jeho partnerka má pri sebe nelegálnu zbraň.
 „Áno.“ Odpovedala jednoducho.
 Otočila sa k Alex a uvidela niečo čo nechcela vidieť. Bolesť.
 „Alex, zranili ťa?“
 „Nie,“ Alex sa opatrne dotkla nohy. „len som si vytkla členok, keď som vstala. Debilné lodičky.“
 „Dave.“ Laura sa otočila k svojmu parťákovi. Ten však len roztiahol ruky.
 „Je mi ľúto, ale väčšia šanca je, že sem priletí superman než sanitky.“ Odpovedal, keď znovu prezrel situáciu okolo banky.
 Laura bola naštvaná. Nemohla ostať na mieste, pretože kapitán by ich zabil.
 „Kde máš ochranku?“ spýtala sa Alex, ktorá si poposadla na svojom mieste.
 „Sú za rohom.“
 Laura vystúpila z banky a pohliadla smerom, ktorým ukázala Alex. Videla však ako sa Jason dohaduje s jedným z policajtov a ukazuje mu svoj preukaz. Policajt však zrejme reagoval na Davovo hlásenie, že muži majú pred bankou vodiča. Zahnala úsmev, pretože považovať za jedného z lupičov ochrancu sediaceho v limuzíne bolo šialené.
 Zohla sa cez prepážku a vytiahla Daveho aj svoju zbraň, ktoré im zabavil nevinný ochrankár.
 Dave na ňu krátko pozrel, keď si zastrkoval svoju vernú družku v podobe pištole do púzdra.
 „Moje auto je na vedľajšej.“ Riekla Scottová. On prikývol. Vedel, že tam už tá zápcha nebude. Hľadel ako pozrela ona na Alex. Mierne zlostne. „Musíme ju dostať do nemocnice, pomôž jej, lebo ona ma asi zabije, prosím.“
 Dave radšej odmietol úškrnok v svojej tvári a pomohol tej krásnej rusovláske do auta o ulicu ďalej.


9.
 „Zastav.“ Zavelila Laura.
 „Sme uprostred križovatky.“ Zahučal Dave a rozhliadol sa.
 „Zapni maják a zastav.“ Zavrčala Laura. Dave zrazu ďakoval, že sedí v mohutnom a dobre vybavenom aute. Zapol sirénu a v sekunde sa uvoľnilo miesto tesne vedľa chodníku. Konečne zastavil.
 „Vieš že je to porušenie smerníc o používaní výstražných sve...“ nestihol dopovedať, keď Laura bez otázok vyšla z auta. „Že sa vôbec pýtam.“ Riekol nahnevane. Pozrel sa smerom, kam mierili jej kroky. Lekáreň. Poslušne sa zosunul na sedadlo. Snažil sa nevnímať pohľad, ktorý sledoval predtým. Pohľad pasažierky na zadnom sedadle.
 „Ako sa voláte?“ Spýtala sa zrazu pasažierka. „Dave?“
 „Detektív David Willson, inak Dave. Zaučený vyšetrovateľ.“ Odvetil, a zakusol sa do jazyka. Jeho hlas bol až neuveriteľne podobný jeho parťáčke. Toľko rokov bol policajtom, a teraz preberal skúsenosti... postupy... ženskej. Mierne sa usmial, pretože mu to prekvapivo nevadilo. Spomenul si na ich dohodu.
 „Je dobrá policajtka?“ spýtala sa ho tá pekná ženská.
 „Laura?“ odpovedal otázkou a čakal kedy jeho parťáčka konečne dorazí. Premýšľal, pretože tvár ženy na zadnom sedadle odniekiaľ poznal. A meno mu znelo nejak povedome, tak podvedome, ako keď si snažíte spomenúť na názov skladby, ktorá vám stále znie v hlave. Lenže on mal vždy šialene blbú pamäť na mená.
 „Kto asi tak?“ počul z hlasu Alex, rusovlásky, za sebou záujem. Ale aj zlosť.
 „Je to najlepšia policajtka akú poznám.“ Pozrel do spätného zrkadielka aby uvidel jej výraz. Ako keby to vedela. Posunula sa tak aby do jej tváre nevidel. „Je pravda, že sa občas chová ako kamikadze, ale vyriešila toľko prípadov, že tie reči čo kolujú sú len závisťou. Tak smutnou závisťou.“ Dodal mierne zlostne.
 „Ako dlho ste parťáci?“ spýtala sa ďalej.
 „Asi desať mesiacov.“ Pohladil volant auta. „Ale viac som sa o nej dozvedel len nedávno. Je ťažké sa k nej dostať. Drží si ľudí riadne od tela.“ Zrazu mal pocit, že je na výsluchu. Ale chcel vedieť o svojej parťáčke viac a osoba za ním mu mohla dať nejaké odpovede.
 „To áno, veľmi ťažké.“ Odpovedala a on počul v jej hlase bolesť.
 Chvíľu uvažoval čo povedať, videl cez výklad lekárne, že Lee si ešte chvíľu počká. Ak nepoužije odznak.
 „Vy ste...“ odkašľal si, pretože si pripadal mierne trápne pri spomienke ako Alex považoval len za obyčajnú rukojemníčku. „jej bývalá?“
 „Bývalá?“ Alex sa na neho prekvapene pozrela do zrkadielka.
 „Ja...“ váhal. „nič som nepovedal.“ obranne zdvihol ruky.
 „Bývalá,“ zavrčala Alex „keby aspoň tak.“
 Chvíľu mlčal.
 „Nechcel som sa vás dotknúť, madam.“
 „Ešte raz mi povedzte madam, a nakopem vás.“ Vyletela zrazu Alex. Hneď na to však svoje slová ľutovala. „Prepáčte,“ prešla si unavene rukou po tvári. „posledný mesiac som podráždená.“
 „Nič sa nestalo.“ Dave premýšľal. Mesiac.... „Aj Laura je približne mesiac riadne podráždená.“ Videl ako na neho v zrkadle konečne pozrela.
 „Mesiac?“ spýtala sa ticho.
 „Vždy bola kľudná,“ zakrútil rukou ako keby naznačoval viacmenej. „Poznám ju ako veľmi vyrovnaného a tichého človeka. Ale pred mesiacom... Ukončila službu, a druhý deň sa vrátila s riadnou dávkou zlosti. Celý mesiac sa správa ako keby ju niekto, ehm...“ rozmýšľal nad nejakým ženským výrazom, ktorý by žena za ním pochopila. Už dávno vedel, že ženy a muži sú ako z iných planét. Vzdal to. „Neviem ako to povedať. Proste ako keby mala citové problémy.“
 „Spomeniete si kedy to bolo?“
 „Eh,“ Dave sa usmial, vedel to presne. Pretože si vtedy pripadal ako keby ho každý deň potom Laura kopala slovne do zadku. „minulý mesiac, poslednú stredu ráno. A v stredu večer po nástupe do smeny mi takmer rozbila ústa, keď som zabudol jediné slovo pri zatýkaní.“
 „V tú stredu ráno som jej povedala, že ju už nechcem vidieť.“ Zašepkala ticho a Dave videl ako si opatrne masíruje zranenú nohu.
 „Takže vy ste...“ nedokončil vetu, ani vlastne nevedel čo povedať. Potom sa rozhodol. „Vy ste tá kvôli ktorej Laura tak vyšaluje.“
 „Vyšaluje?“ spýtala sa ho zarazene.
 Dave sa uchechtol.
 „Presne tak. Chová sa ako šialenec.“ Dave sa odvážne pozrel do zrkadielka, ale zase videl ako sa mu vyhla pohľadu. Snažil sa premýšľať čo najrýchlejšie. „Tam v banke, to čo vám ukazovala a čo ste urobili, to vás naučila ona, že?“ zase pozeral do prázdneho spätného zrkadielka.
 „Dosť dávno.“ Zašepkala Alex. „Dlhé mesiace, ale áno, učila ma to ona.“
 Dave sa usmial.
 „Bola ste skvelá. Ďakujem, že ste nám pomohli. Aj keď...“ Dave sa mierne uškeril v nesúhlasnom geste. „Mali ste to nechať na nás. Na policajtoch.“
 Začul zo zadného sedadla tiché zastonanie a tak rýchlo pozrel do spätného zrkadla. Nevidel tam pasažierku. Začul však jej hlas.
 „Pár vecí ma naučila.“ Mierne sa usmiala kútikom úst, ako keby len si niečo uisťovala. Pokračovala. „Dôležitých vecí, keď sa chce človek ochrániť.“ Riekla smutným hlasom. „Musela som jednať tak ako by jednala ona. Poprosila ma o to.“
 Konečne uvidel jej tvár v zrkadielku. Bola zachmúrená. Tak veľmi, že mu to zranilo srdce. Bleskovo rozmýšľal ako túto smutnú spoločnosť rozpustiť.  „Nemohol som uveriť, že je policajtka keď som ju prvý krát videl.“ Začal zrazu hovoriť. „Čítal som jej spis, videl aj jej fotku. Musela mať parťáka a nikto s ňou nechcel robiť. Pretože nikomu neverí. Hovorí sa, že neveriaci policajt je aj zlý parťák a tým aj zlý policajt. Prvý krát sme spolu pracovali na jednom prípade. Vyzerala ako keby ju to nezaujímalo. Musel som sa vrátiť na stanicu. A vtedy som ju videl ako sedí pred stromom, tak nazývame tabuľu kde riešime najdôležitejší prípad.“ Dave zamrkal, neveril tomu, že rozpráva tej neznámej žene čo cíti. Pokračoval. „A ona pred tou tabuľou sedela a hľadela na ňu. Hovoril som si, že tam len tak sedí. Potom vstala a premiestnila jedinú fotku. Jedinú,“ Dave prekontroloval kde je Laura „a zrazu celý ten prípad dával zmysel. Ako keby to vedela, tušila.“
 „Mala pre to šiesty zmysel.“ Povedala ticho Alex a on sa otriasol zimou.
 „Presne, šiesty zmysel. Za minútu dokázala vyriešiť celý prípad, len vďaka detailu, ktorý sme prehliadali. Prihlásil som sa ako jej parťák. Mesiace som ju pozoroval ako hľadieva z okna môjho auta. Ako keby na niekoho myslela. Od tej stredy sa však začala správať ako nevybuchnutá bomba. Vďaka jednej náhode dozvedel, že je... ehm,“ zarazil sa. „inak orientovaná.“
 „Lesba? Kľudne to slovo použite, mne nevadí. Volajú nás aj horšie.“ odpovedala za neho žena za ním. Prikývol.
 „Potom som aspoň trochu začal chápať jej samotu. A dnes som videl ako ste hľadeli na seba cez tú cestu. Spoznal som ten pohľad. Taký akým pozerávala cez okno.“ Dave sa otočil na sedadle. Potreboval jej nutne vidieť do tváre. Teraz uvidel, že Alex má nádhernú tvár a zelené oči... a jemu vlastnému sa zrazu rozbúšilo srdce v túžbe. Bola tak veľmi pekná. Sspomenul si ako mu jeho parťáčka hovorila, že aj keď je ženatý, tak mu rozochveje srdce. Ovládol sa ľahko jedinou myšlienkou – a to na svoju ženu. Vzrušenie pominulo spoločne s jeho miernym úsmevom. „Vy ste sa stratila v banke a ona sa ku mne otočila.“ Dave sa  zamračil ako keby sa na niečo sústredil. Zrazu si pripadal ako človek, ktorý má predať nejakú dôležitú informáciu z iného sveta. „Poznáte to ako s niekým hovoríte, keď vás nevníma?“
 „Možno.“ trochu zaskočene na neho pozrela.
 Dave sa usilovne mračil aby našiel správny výklad toho čo chce povedať.
 „S niekým hovoríte a on myslí na niečo iné.“ Dave sa otočil v sedadle aby videl do tváre Alex. Trochu pobavene sledoval ako sa od neho odvrátila a zachmúrene hľadí do okna auta. „Takže, tento niekto myslí na niečo a vy zase na niečo iné. Tá osoba sa k vám otočí v nestráženej minútke. A vy v tej jej sekunde postrehnete presne na čo myslí, úplne aj intímne myšlienky.“
 Alex na neho pohliadla s zachmúrenými pochybnosťami.
 „Okolnosti sú nepodstatné.“ Uškrnul sa Dave. „Proste som uvidel ako sa tvárite, keď na seba pozeráte. Uvidela vás na druhej strane ulice a potom sa otočila ku mne. Na tú sekundu nedokázala ovládnuť svoje city.“
 Alex mlčala, a pohliadla na neho s nemou otázkou. Dave mlčal tiež.
 Potom sa odhodlal hovoriť...
 „Ona vás má veľmi rada, skôr by som povedal, že vás m...“ Nestihol dopovedať, keď sa otvorili dvere auta a na miesto spolujazdca dosadla Laura.
 „Neviem či si na niečo alergická.“ Laura sa otočila a podávala Alex niekoľko krabičiek s liekmi a vrecko s ľadom. Alex videla, že sa na ňu vôbec nepozerá.
 Dave sa okamžite posadil späť na svoje miesto.
 „Ďakujem.“ Alex bola zaskočená jej starostlivosťou. To čo jej povedal Dave jej však stále hralo v hlave. Hodila do seba tabletku a potom uvidela ako Laura zatvára nelogicky dvere ľavou rukou.
 „Rameno?“ Alex zahliadla jej prekvapený pohľad v zrkadielku.
 „Hej, občas to bolí.“ Odvetila Laura nevrlo. Ako vždy sa snažila svoje slabosti skrývať. Dave sa práve pozeral do spätného zrkadla, a tak zahliadol ako Alex zlostne prevrátila oči.
 „Občas pri nesprávnom pohybe,“ Dava zamrazilo pri tóne Alexinho hlasu „alebo keď skáčeš do dráhy guľky v reflexe?“
 „Alex, chceš to riešiť teraz?“ Laura takmer zasyčala.
 „A prečo nie?“ odvetila Alex.
 „Hej? Keď to tak dobre vieš, prečo to stále rozoberáš?“ Dave videl ako Laura pevne zaťala ľavú päsť. Typický znak jej nervozity bolo aj to slovíčko Hej. „Okrem toho povedala si, že ma už nechceš ani len vidieť.“ Zamrmlala tichšie.
 „Mňa z teba porazí.“ Vykríkla neveriacky Alex. „Povedala som to v hneve...“  
 „Hej, len vďač...“ chcela ju prerušiť Laura.
 „Neoponuj takou debilnosťou, Lee.“ Odsekla tvrdo a  nahnevane Alex. „Vieš, že to nie je vďačnosť, tak ako ty si neskočila do tej strely z reflexu. Z reflexu sa z dráhy strely odskakuje a nie naopak. Tá guľka ma mala zabiť!“
 „Motáme sa v bludnom kruhu.“ Zašepkala ticho Laura.
 „Presne tak.“
 Dave videl ako sa Alex zlostne oprela o rám dverí a odhodila si dlhé vlasy. Nastalo dlhé mĺkve ticho, v ktorom sa Dave snažil neceknúť ani slovo. Cítil, že napätie je tak silné, ako keby mala čoskoro vybuchnúť bomba. Sledoval Lauru, ktorá pozerala na svoje ruky a Alex, ktorá zas hľadela cez okno auta.
 Ticho, nekonečné ticho. Dave mal chuť ziapať aby sa umúdrili a povedali si konečne čo medzi nimi je. Lenže bolo to len na nich.
 Pevne škrtil volant auta a smeroval gumy auta k nemocnici.
 „Sme tu.“ Prerušil ich ďalšie možné slová, a zastal na príjazdovej ceste nemocnice.
 „Sláva.“ Zabrblala Alex a videla ako sa k nim rozbehol nejaký chlapík s vozíkom.
 „Pomôžem ti.“ Laura vystúpila z auta a podoprela Alex do vozíka. Alex len ticho prijala jej objatie.
 „Moment.“ Alex zarazila usilovného pracovníka nemocnice. Otočila sa k Laure, ktorá nejak nervózne postávala pri dverách auta.
 „Dave, môžete sem na chvíľku?“
  Alex videla ako Laura pozrela naštvane na svojho parťáka. Zlostne sadla do auta a buchla tak tvrdo dvermi až začula zatrasenie nápravy.
 Dave prikročil k Alex a ona ho poprosila aby sa k nej naklonil. Niečo mu ticho hovorila. Lee len videla ako Dave prikyvuje a odpovedá. Potom rýchlo prebehol k autu a nasadol do neho.
 „Chce s tebou hovoriť.“ Riekol krátko a ukázal na ženu v kresle pred autom.
 Laura sa zamračila a on sledoval ako so zaťatými zubami vystupuje z auta.
 „Som tu.“ Riekla ticho Lee a postanula bokom od Alex. Takmer obranne.
 „Už sa ti nechcem vyhýbať, a v tomto niekoľkomilionovom meste je to aj tak ťažké.“ Alex sklonila zrak. Smutne vzdychla. „Som úplne vyrovnaná čo bolo medzi nami. Lenže toto je môj svet. Takže... buďme proste priateľky... kamarátky. Aby sme sa nemuseli na ulici vyhýbať.“ Alex vzhliadla a videla ako sa Laura zamračila. „Viem čo medzi nami bolo, ale...“
 „Žijeme v rozdielnych svetoch.“ Doplnila ju Laura. Alex prikývla.
 To čo sa stalo bolelo obe. Lee podala ruku Alex a tá ňou potriasla.
 „Kamarátky.“ Riekla Alex.
 „Kamarátky.“ Zopakovala Laura a nasadla do auta.
 „Môžme.“ Zavelila Alex zamestnancovi záchranky a pohliadla nad seba.
 Dave sa predklonil v aute aby videl kam hľadela Alex. Vtedy mu došlo kde meno Dornaw počul. Nad vchodom sa týčili slová – Nemocnica Claris. Claris Dornaw.
 „Páni, prvý krát čo som videl na vlastné oči multimilionárku.“ Poznamenal so zdvihnutým obočím, keď k nemu dosadla Laura do auta. Jeho spoločníčka bola však ticho. Hľadela na svoje ruky.
 „Môžete láskavo s tým vozom odparkovať.“ Mohutná žena oblečená v bielom na nich volala. Nepýtala sa, kázala. „Toto je miesto pre sanitky, blokujete im príjazdovú cestu.“
 „Jasne, už sme preč.“ Dave videl ako len Laura automaticky prikyvuje.
 Prešla pol hodina a oni sa pohli tak možno o kilometer. Dave nemohol uveriť, že vďaka výpadku semafórov nastala takmer totálna blokácia mesta.
 „Konečne.“ Zamrmlal keď videl ako sa premávka začala rozbiehať. Prešli pár ďalších metrov. Okom pozeral na Lauru, ktorej sa na čele objavili kvapky potu. Pevne zvierala ruky a aj zuby. Vytušil, že sa jej chce plakať.
 „Nič ste si evidentne nepovedali.“ Zašomral Dave a prudko predbehol auto pred nimi.
 „To je jedno.“
 „Choď za ňou, vysvetlite si to.“
 „Nechaj to tak.“ Laura sa snažila zachovať si tvrdý výraz. Tentokrát sa jej to nedarilo. Vôbec nepodarilo. Ušla je nekontrolovaná slza.
 „Ak to neurobíš, tak ťa sám nakopem do zadku.“
 „Ale...“ chcela protestovať. Zároveň na neho pozrela mierne pochybovačne. Dave vedel prečo. On bol ten posledný, kto by ju do toho zadku nakopal. „Chce byť len kamarátka. Nemáme čo riešiť.“
„Len kamarátka?“ Davovi sa na mžik vytratilo z rúk ovládanie auta, ale hneď sa zaradil na cestu. „Čo to je kurva za blbosť?“
 Laura pokrútila hlavou, v zmysle, že to nemá rozoberať.
 Zastavili na parkovisku pred okrskom a ona priam vyletela z auta.
 „Laura.“ vykríkol a potom sa rýchlo obzrel okolo seba, našťastie tam boli oni sami. Ona rýchlo kráčala k okrsku. „Nerob zo mňa láskavo blbca, dobre? Povedali sme si, že si musíme veriť. Lenže ty zo mňa toho blba robíš. Myslíš si, že som taký debil, že si neviem zrátať 1+1? Tvoje asi ročné zranenie ramena, a asi pred rokom bol nahlásený únos Alexandry F. Dornaw. Do boha, však to vyšetrovalo aj naše oddelenie než to prebralo NVU. Nehovorím, že som superpolicajt, ani superinteligentný, ale je mi jasné, že s tým únosom máš niečo spoločné.“ Vyštekol už totálne nasrane.
 V tej chvíli sa pred ním kráčajúca Laura otočila prudko na opätku a on v miernej panike uvidel ako sa jej ruka zviezla k zbrani na jej boku. Spomenul si veľmi rýchlo ako ho ponížila kedysi v cvičebni.
 „Ty máš pocit, že tu z teba robím debila.“ Zasyčala ticho Laura. Stále mala úplne tvrdú a vyrovnanú tvár. Dave sledoval jej ruku položenú na zbrani. „Ty si stále nepochopil, že chránim teba aj tvoju rodinu?“ Ťukla mu tvrdo ukazovákom voľnej ruky do ramena. Takmer zakopol, keď ustúpil. „Pripadáš si stále ako v nejakom skurvenom akčnom filme?“ zrazu si siahla na stojačik blúzky a on uvidel na jej krku hrubú a krivoľakú jazvu. „Vzpämataj sa, Dave, v reálnom živote sa nikomu guľky ani nože nevyhýbajú.“ Upravila si blúzku a sotila do neho tak prudko až zavrávoral. Naklonila sa k nemu a tichučko šepkala. „Ešte raz pred niekým iným spomeň spojenie NVU, únos Dornaw a moje meno a...“ Laura pokrútila hlavou. „neviem či ti budem môcť zaručiť ochranu akú ti už teraz zabezpečujem.“ Značne sa zamračila. „A začni už, kurva, cvičiť.“
 S vyjaveným výrazom v tvári sledoval ako sa Laura otočila a  ráznymi krokmi kráča na okrsok.
 Tam sa otvorili dvere a vyšiel Barton spoločne s Horowitzom. Tvorili dokonalý kontrast. Barton, malý černoch, a Horowitz, beloch, ktorý takmer zakrýval svojou výškou nebo.
 „Ale, ale.“ Zasmial sa Barton. „Tu máme našich dvoch stratených hrdinov. Úprimne povedané, radšej by som dnu nešiel, Donovan priam šalie.“ Horowitz sa len uškrnul.
 „Preto ti ďakujem, za tento prípad.“ Scottová vytrhla Bartonovi spis z rúk.
 „Tak moment, to nie je f...“ Barton zvesil ruky v odovzdanom geste. „To bol náš prípad.“ Vykríkol smerom Scottovej, ale už len videl ako ona nasadá do svojho auta.


10.
 Dave sa nervózne prechádzal po chodbe súdu. Už, spoločne so Scottovou, vypovedali v prípade trojnásobnej vraždy a čakali ako porota, v zložení sudcu a 2 kriminalistických odborníkov, rozhodne. Spoločne s nimi tam vo veľkej hale čakalo asi 18 ďalších členov rodiny obetí. Obaja tušili, že pojednávanie bude odročené a pravdepodobne sa dostane až pred hlavný súd, ale aj tak boli nervózny. Dvaja kriminalistický odborníci boli dôležitým faktorom v každom pojednávaní. Väčšinou sa dostávali na každé ďalšie pojednávanie – a to aj na pojednávanie Hlavného súdu štátu Ognam. Presvedčiť ich, bola takmer polovica úspechu.
 „Kávu?“ spýtal sa trápne a vedel, že sa ani nemusí pýtať. Scottová len mykla odmietavo hlavou a tak sa vydal k najbližšiemu automatu, o ktorom vedel, že sa nachádza za rohom. Prebral si myšlienky a aj drobné v peňaženke. Scottová s ním už nehovorila pár dní, teda... hovorila, ale len v rámci prípadov. Štvalo ho to.
 Stlačil na mašine tlačítko pre kávu a dva cukre. Z automatu vybehol kelímok, a keď sa naplnil, odložil ho bokom. Pozeral zúfalo na automat a dumal, či má Scottovej doniesť ten hnusný čaj z automatu. Napokon hodil posledné mince z peňaženky a vzal do rúk oba kelímky.
 Prešiel k Scottovej, ktorá vážne hľadela do spisov cez okuliare. Na okamih sa zastavil. Pomyslel si na to ako mu povedala, že realita je niečo iné ako filmy. Zlostne pokrútil hlavou, však on to dobre vedel. Možno by mala viac ona poznať jeho.
 „Niečo na ...“ Rozmýšľal čo povedať... Položil kelímok s čajom vedľa nej na okenicu. „Zmier.“ Zrazu si pripadal totálne trápne. „Určite to nie je čínsky čaj, ale...“ prehltol tak hlasne až to zaznelo v obrovskej sále divne. „prepáč, choval som sa fakt ako debil.“
 Scottová pozrela na kelímok vedľa seba a potom na neho.
 „Nepijem čaj z automatov.“ Riekla tvrdo a odvrátila sa od neho.
 Dave zúril a zároveň bol zúfalý.
 „Dobre,“ pristúpil k nej len na krok. Šepkal tak aby ich nikto nemohol počuť. „choval som sa ako debil... zase. Priznávam si to.“ Šokovane videl, že k nemu vzhliadla a pozrela mu do očí. Tvrdo stisol pery. „Je mi jasné, že o svojej neprítomnosti, alebo mimočinnosti v polícii nemôžeš hovoriť. Došlo mi to a chápem to. Chápem aj to, že nechceš ohroziť mňa, moju rodinu, alebo ako sa snažíš zo všetkých síl neohrozovať policajtov z nášho oddelenia.“ Zdvihol ruku, keď Laura otvorila ústa aby povedala niečo protestné. Nadýchol sa. „Už sa ťa na okolnosti ohľadom toho únosu, či tvojho účinkovania mimo polície nebudem pýtať. Vlastne to ani nechcem vedieť. Moja rodina mi je nadovšetko a ak by takáto informácia mohla moju rodinu ohroziť... nechcem počuť nič.“ Prikývol ako keby si odsúhlasoval vlastné slová.
 „Ale?“ riekla Scottová.
 „Ale?“ odvetil nechápavo Dave.
 „Vždy je tam nejaké ale. Vždy.“ Pozerala na neho skúmavo ponad okuliare.
 Dave sa ponuro usmial.
 „Máš pravdu, aj ja mám svoje ale.“ Chvíľu usilovne premýšľal. „Ale nevyvrhuj ma zo svojho okolia. Teraz sa asi zasmeješ, alebo sa zase vrátiš do toho svojho citového atomového bunkru ako vždy, lenže po tom čase, ktorý sme spolu strávili mi pripadáš ako moja sestra.“ Videl ako Laura sebou nenápadne mykla. Ako keby jej do tváre vhodil pravdu, ktorú si nevšimla. „Si veľmi osamelá a snažíš sa držať si všetkých od seba. Ale povedali sme si, že si budeme veriť. A ja ti stále verím, Lee.“ Oslovil ju menom, ktorý poznal z úst Alex. „Možno pozerám veľa filmov, alebo detektívok, ale dobre viem čo je realita a čo by sa mohlo stať mojej rodine. Viem čo sa deje v uliciach tohto mesta. Vnímam to, vidím to, pravda je, že to občas nechápem... ako môžu byť ľudia tak zlý. Žiadam ťa o pomoc.“ Ovládnuc slzy pozrel do jej tichej a vyrovnanej tváre. „A zároveň prosím o odpustenie, že som sa choval ako idiot.“ Stále nič nehovorila, len na neho hľadela tým svojím vševediacim pohľadom. „Liezť ti do riti ale nebudem. Nikdy som to nerobil.“ Dodal, a uvidel ako sa na Laurinej tvári objavil krátky úsmev.
 Bez slov mu podala ruku a on ju bez váhania prijal.
 Smutne vzdychol.
 „Pochybujem, že v tomto prípade zvíťazí spravodlivosť.“ Prezrel si ľudí v hale. „Majú šialene slabého advokáta.“ Povedal skormútene.
 „Možno nie.“ Laura vytiahla mobil. Než však vytočila nejaké číslo, pohliadla k vstupu do haly a Dave videl ako jej rysy stvrdli a tvár sa zachmúrila.
 Dave sa pozrel smerom ako ona.
 Videl dve ženy, ktoré sprvu váhavo stáli na schodoch pri vstupe súdu.
 Dave jednu z tvári poznal, určite to bola Alexandra Dornaw, inak Alex. Druhú ženu nepoznal. Videl ako niečo Alex šepká.
 Ženy sa napokon vydali k nim.
 „Dobrý deň, slečna Dornaw.“ Riekol, napriek tomu, že mu Laura drtila ruku v náznaku, aby mlčal a po chvíli ho pustila.
 „Aj vám dobrý deň, Dave.“ Odvetila zdvorilo Alex.
 Dave si všimol, ako sa ruky oproti nemu stojacich žien preplietli. Zamračil sa.
 „Ako sa má noha, Alex?“ spýtal sa a donútil sa k úsmevu. To prepletenie rúk sa mu vôbec nepáčilo.
 „No,“ Alex vystrčila nohu so spevňovacou bandážou na kotníku. „Nejaký čas si musím odpustiť lodičky.“
 „A aký vietor vás sem zavial?“
 „Prepis majetku a zisťovanie právoplatnosti majetkových listín.“ Alex ukázala smerom za seba, kde bol katastrálny úrad.
 „Aha.“ Odvetil trápne Dave a pohliadol na Alexinu spoločníčku.
 „Toto je moja priateľka Rachel Allvarado.“ Odhodlala sa pretrhnúť trápne ticho Alex. „Rachel, toto je Laura a Dave. Policajti z oddelenia závažných prípadov.“
 „Teší ma.“ Laurin hlas bol priškrtený a vysoký oproti normálu. Napriek tomu podala Rachel ruku, tak ako Dave.
 „A vy?“ Alex prerušila znovu nastalé ticho. „Keďže ste pred sieňou súdu tak sa asi jedná o nejaký zločin.“
 „Trojnásobná vražda.“ Stále hovoril Dave, pretože Laura podľa jeho názoru úplne vytuhla. „Vypovedali sme ako dôstojníci, ktorý zatýkali hlavného podozrivého.“
 „Nevypadáte moc optimisticky.“ Rypla si Alex.
 „Nie.“ Vzdychol smutne Dave. „Ten čo to urobil ma skvelého právnika. Prakticky obracia všetky naše argumenty, či dôkazy proti nám. Však to poznáte, každý vie že to urobil, ale...“ Pozrel na Scottovú, ktorá stále mlčala a on videl jej pohľad. Smeroval k spojeným rukám tých dvoch žien. Tušil, že z nej teraz nejaké slovo či dokonca vetu nedostane. Priam vzpupne zatínala čeľuste a pery sa jej zmenili na jednu bielu linku.
 „Ale.“ Alex sa ponuro usmiala. „To nie sú nejaké žiadne značné dôkazy v tomto prípade?“ Alex sa nervózne obzrela okolo seba. Videla mnoho príbuzných obetí, ktoré si šepkali dosť nepríjemné scénáre ako to dopadne. Počula časti viet... prepustia ho, napriek tomu, že ich rodiny prepašoval do Ognam State... zaplatili mu... lenže konkrétne meno neexistovalo. Ale boli ľudia okolo neho.
 „Sú,“ prikývol Dave. „ale je tu zase to veľké ale.“ Pozrel na Scottovú, ktorá stále bola ako keby v nejakom zmrazenom štádiu. „Nechcú hovoriť. Boja sa. Aj vďaka tomu slabému právnikovi, ktorý asi vyštudoval niekde nejakú farmársku. Ten im to vôbec neuľahčuje.“
 „Ex offo zástupca?“
 „Ex offo.“ Potvrdil Dave. „Oni si viac nemôžu dovoliť. Dnes to dopadne určite odročením, je to len predpojednávanie, ale hlavné prelíčenie vyzerá dosť bledo.“ Sledoval ako Alex pustila Rachel a vytiahla z kabelky mobil.
 „Prepojte ma okamžite na šéfa. Alexandra Dornaw.“ Alex chvíľu počúvala hlasy z mobilu. Začala kráčať okolo nich pomalými a trpezlivými krokmi s mobilom na uchu. „Dobrý deň, pán Straka. Áno, Alexandra Dornaw. Viem že sme vás ešte nikdy nepotrebovali, pretože sa zaoberáte trestným právom.“ Znovu načúvala mobilu. „Dobre, dobre. Chcem aby ste sa prioritne zaoberali jedným prípadom. Číslo?“ Kývla na Dava, ktorý jej okamžite ukázal zložku prípadu. Počúval ako Alex predčítava číslo spisu. „Všetky výdaje bude hradiť DWC, do každého haliera.“ Dave pri tej vete neveriacky zdvihol obočie. „Dobre.“ Riekla posledný krát Alex a ukončila rozhovor.
  „Majú toho najlepšieho právnika v tomto štáte.“ Usmiala sa Alex a krátko pohliadla na Lee, ktorá pozerala do zeme. „Už musíme ísť.“
 Dave na to všetko pozeral s mierne otvorenými ústami. Alex sa vytratila, spoločne s Rachel, ktorú za sebou takmer ťahala.
 „Tá ženská je ako nezadržiteľná búrka.“ Poznamenal neveriacky.
 „Hej,“ Laura sa prebrala z šoku. „a to si ju ešte nevidel vo fakt extrémnej situácii.“ V jej hlase zaznel obdiv.
 „Kto je tá Rachel?“ spýtal sa po pár minútach a videl, že Laura zatína päste.
 „Laura.“ Riekol ticho a položil jej ruku na rameno.
 „Je to jej bývalá priateľka.“ Laura ironicky pozvihla obočie a mierne sa usmiala, rovnako ironicky. „Ale asi už nie bývalá, ako si videl.“
 Dave buchol zlostne do steny. Videl ako jeho partnerka vzdáva všetky svoje šance u Alex na úspech.


11.
 „To snáď nemyslíte vážne.“ zašepkal Dave a neveriacky pozeral na kapitána Donovana, obrovského muža, rozloženého v rovnako obrovskom kresle. Ten na nich hľadel s očami podliatymi krvou. Davovi bolo jasné, že ten chlap minimálne slope ako dán, alebo možno si užíva aj niečo silnejšie.
 „Samozrejme, že to myslím vážne. Na tom predvianočnom večierku bude mnoho významných ľudí. Síce budú mať aj svoju ochranku, ale starosta si vyžiadal prítomnosť niekoľkých našich ľudí.“
 Dave pokrútil hlavou a pozrel na Lauru, ktorá stále mlčala. Uvedomil si, že mlčala celý čas čo Donovan hovoril. Hľadela do zeme a vyzerala bledá ako mŕtvola. Čakal od nej nejakú podporu, ale ona len hľadela do tej blbej podlahy.
 „Pane, my nie sme nejaký nájomný bodyguardi.“ Snažil sa brániť.
 „Je to veľmi dôležité.“ Donovan sa naklonil v kresle a zabodol tlstý ukazovák do papierov na stole. „Pre mňa je to veľmi dôležité. Slečna Dornawová je možno bohatá krava, ktorá vlastí snáď polovicu tohto zasraného mesta ak nie aj štátu. Lenže je to jej večierok, a bude tam mnoho ešte dôležitejších ľudí. Takže to urobíte a bez ďalších kecov.“ Potom pozrel svojimi slzavými očami na Scottovú. „Sloatová je veliteľka zásahu, dostanete ešte päť ľudí.“
 Dave čakal aspoň nejakú reakciu od Laury, tá ho však prekvapila.
 „Áno, pane.“ Odvetila a vezmúc program večierku otvorila dvere kancelárie.
 Keď sa ocitli na chodbe, kde ich nemohol nikto vidieť, položil jej Dave ruku na plece. Okamžite sa otočila a chcela ho zraziť k zemi. Vo chvíli keď na neho pozrela, tak ho spoznala a zvesila ruku.
 „Čo sa s tebou deje, Laura?“ zvolal nešťastne Dave. „On si z nás robí nájomných policajtov a ty ani necekneš? Kde je to čo si mi hovorila? Že toho kreténa chceme dostať von z nášho oddelenia?“
 Nastalo ticho, v ktorom Dave počul tikať vlastné hodinky. Laura na neho zmučene pozrela.
 „Už nemôžem ďalej, Dave.“ Keď videla ako nechápavo pokrútil hlavou, tak pokračovala. „Ja...“ začala váhavo. „Vidím ju takmer každý deň, ale ja nemôžem byť len kamarátka. A ešte ten večierok k tomu. Uvažujem o tom, že sa nechám preložiť.“ Pokrútila hlavou. „Ja viem, Dave, čo som ti hovorila, ale táto vec je proste na mňa... príliš.“ odvrátila od neho hlavu a on zahliadol v jej očiach  slzy.
 Dave pár krát otvoril ústa... totálne ho vyviedla z miery. Potom si uvedomil, že chce kričať, že ju chce dokonca zbiť aby jej takú blbosť vymlátil z hlavy. Radšej stiahol ruku z jej ramena. Uvedomil si aj ďalšiu vec... že on sám chcel kedysi odísť keby sa mu nepodarilo získať svoju manželku. Proti tomu argumentu sa nedalo nič robiť, plne Lauru chápal.
 „No,“ odkašľal si aby sa nerozplakal. „potom mi budeš veľmi chýbať, parťáčka. Nikdy som lepšieho policajta nepoznal.“
 „Ani ja som nemala lepšieho parťáka, Dave.“ Ironicky sa zasmiala. „teda vlastne môjho jediného parťáka. Aj keď som sa k tebe chovala ako suka.“
 „Nie,“ prudko pokrútil hlavou. „žiadna suka, Lee. Férový človek, výborný policajt, žiadna suka.“
Krátko prikývla.
 „Asi naša posledná spoločná akcia.“ Podala mu ruku, ale on urobil niečo neočakávané. Objal ju. Úplne stuhla, ale napokon ho tiež objala. Cítil ako mu po líci stiekla jej slza.
 „Ach do riti, ani nevieš ako mi budeš chýbať.“ Povedal a nechcene mu z očí vyhŕkli slzy... pustil ju a otrel si ich rýchlo do rukáva saka.
 Ona si tiež rýchlo utrela slzy a ďakovala, že sa nelíči. Aspoň sa jej neroztiekla maskara.
 „Takže, bláznovstvo s večierkom.“ Sklonil hlavu a premýšľal. Potom na ňu vzhliadol s zvláštnym úsmevom. „Môžeš mi aspoň sľúbiť dva týždne? Než ma niečo napadne čo sa týka vás dvoch.“ Riekol ticho a videl ako ona nesúhlasne krúti hlavou. „Tak týždeň, prosím.“ Váhavo prikývla a vytratila sa v chodbe. On však dlho stál a uvažoval. Zistil jednu vec. Ak by sa malo niečo zlomiť, tak to bude pozajtra. Vedel, že večierok bude trvať dlhé hodiny. Vedel aj to, že to bude veľký večierok, ale Scottová ako veliteľka zásahu sa bude stále premiestňovať. A že mnohokrát uvidí Alex pri tom presune. Vedel hlavne to, že bude dôležité, že Alex uvidí ju. Prikývol. Pozajtra sa buď všetko zlomí, alebo on stratí partnerku.
 Vydal sa za Laurou, mali ešte spolu spísať pár hlásení.


12.
 Laura vystúpila z auta pred honosným domom, ktorý sa dal nazvať správnejšie malým zámkom. Ukázala svoj odznak ochranke. Dave vystúpil z jej auta a urobil to isté. Ticho kráčali k vchodu. Tam ich len s prikývnutím privítali dvaja policajti v civile.
 Dave bol prekvapený, že vidí Lauru nalíčenú. Síce len veľmi mierne, ale predsa. Na sebe mala temne modrý nohavicový kostým a aj verný Dave uznal že vyzerá pekne. Niečo ticho povedala policajtovi pri vchode a podala mu svoj kabát. Policajt zmizol.
 Vstúpili spolu do domu, kde bolo počuť hlasný rozhovor, smiech a štrnganie pohárov. Laura už dávno predtým dala pokyny piatim policajtom, ktorý mali byť ako ochranka.
 Dave zastavil a rozhliadol sa. Poznal plán domu veľmi dobre. Videl oproti vchodu krásne zdobené schody z dreva. Napravo bola obrovská hala, v ktorej bola väčšina hosťov. Naľavo bola podobná hala, ale tá zívala prázdnotou. Pri jej vchode stál ďalší policajt. Ten im pokynul na pozdrav. Dave sa ošil, mal na sebe požičaný smoking, kvalitný a drahý, aj tak bol nervózny. Pripadal si tu tak veľmi nevhodne.
 Potom ho pevne za rameno chytila Lee, tak tvrdo, že takmer zjačal bolesťou. Pozrel sa na ňu a videl, že je bledá, napriek nalíčeniu.
 „Ja to nezvládnem, Dave.“ Zašepkala mu kútikom úst a on sa pozrel smerom, kam pozerala ona. Videl Alex ako vychádza dverami spod schodov. Viedol ju pre neho neznámy muž, ale podľa odznaku na klope to bol niekto z ochranky. Bola oblečená v temne červeno zelenej róbe, s dlhou sukňou, ktorá mala vysoký rozparok a cezeň bolo pri chôdzi vidieť jej nohy. Vlasy mala vypnuté vysoko do uzla.
 „Zvládneš to, Laura.“ Donútil ju aby mu pustila ruku. Vedel, že ďalší deň tam bude mať určite modrinu. „Si policajtka a máš tu svoju úlohu.“ Potom na ňu zvláštne pozrel. „Riskuješ každý deň svoj život ako policajtka, a si dosratá keď máš ten život risknúť ako žena.“ Pozrel krátko na Alex. „Bože, však ona je oblečená pre teba, v čínskom štýle, uvedom si to.“
 „Policajtka.“ Zašepkala Laura a Dave videl, že sa aspoň máličko ukľudnila aj keď sa stále mračila. Nervózne si upravila slúchadlo vysielačky na uchu a prekontrolovala jej nastavenie.
 Alex medzitým opustila rameno muža a zamierila k nim.
 „Dobrý večer, Dave.“ Alex podala oslovenému ruku. Ten sa nahol a zdvorilo ju pobozkal. Keď sa vystrel videl, že ruku podáva aj Laure. Tá bola stále bledá, ale odhodlane podávanou rukou potriasla.
 „Dobrý večer, Lee.“
 „Dobrý večer, Alex.“ Odvetila ticho Lee, a Dave videl ako neochotne púšťa Alexinu ruku. Vtedy sa v Davovej hlave objavila aj otázka prečo Alex oslovuje jeho partnerku Lee. Rozhodol sa, že ju tak bude tiež oslovovať.
 „Dúfam, že vaši muži budú robiť len to čo majú.“ Alex pohliadla na muža stojaceho pri vchode do druhej sály. Ten stál s pevným výrazom a nehnuto.
 „Nemusíš sa báť.“ Leein hlas znel zrazu posmešne. „Majú svoje rozkazy nerušiť večierok.“
 Alex sa mierne zamračila... Dave nejak tušil, že to bolo tým ironickým podtónom v Leeinom hlase.
 „Dobre.“ Odsekla Alex a vydala sa k druhej hlavnej sále. Ozval sa odtiaľ potlesk.
 „Zvládaš to?“ spýtal sa ticho Dave a pozrel do tváre svojej možno bývalej parťáčky.
 „Zvládam.“ Odsekla podobne ako predtým Alex. Vošla do davu v hlavnej hale a postavila sa na svoje miesto. Založila si ruky za seba a jej tvár sa zmenila na nič nehovoriacu masku.
 Dave vzdychol a pristúpil k jednému so stĺpov, tam bolo jeho miesto. Videl odtiaľ dokonale na celú miestnosť. Tichými slovami prekontroloval spojenie medzi jeho tímom vo vysielačke a ozbrojil sa trpezlivosťou.


13.
 Dave si unavene pretrel tvár, snažil sa únavu zakryť, ale všimol si pohľadu zelených očí. Večierok bol takmer na konci. Obzrúc sa prikročil k Alex, ktorá sa rozhliadala po už poloprázdnej sále.
  „Máte asi toho plné zuby, Dave.“ Alex k nemu prehovorila s prekvapivou vznešenosťou. Videl ako pobieha celý večer medzi hosťami na večierku, ako diriguje čašníkov, či živý orchester. So zdvihnutým obočím si ju obzrel. Vyzerala v tej tmavej róbe priam ako herečka. Zdvihol pohľad a videl v jej očiach rovnakú únavu ako cítil on. Mierne sa usmial.
 „To mám.“ Dopil minerálku a položil pohár na tác okoloidúceho čašníka. Mal dojem, že má v žalúdku akvárium. Nikdy toľko minerálky nevypil. Mal chuť na niečo tvrdšie. „Vy toho v nohách však máte tiež dosť.“
 Alex sa krátko zasmiala, a jemne upraviac si vlasy pozrela niekam. Dave vedel, kam pozerá. Tie pohľady videl celý večer. Od tej osoby k Alex a od Alex k tej osobe. Pozrel na svoju parťáčku, ktorá ticho niečo hovorila jednému policajtov v civile. Ako keby si Lee uvedomila ich pohľad a pozrela na Dava. Krátko pokynula hlavou a ukazovákom sa dotkla pier. Dave prikývol rovnako a sledoval ako sa Lee vytratila. Okamžite pozrel na Alex, ktorá sa mierne zamračila.
 „Celý večer na seba pozeráte ako keby ste sa chceli zabiť a zároveň milovať.“ Poznamenal Dave a hladne sa obzeral kde je ďalší čašník s tými chutnými jednohubkami. Už sa vyskytoval len veľmi málo, pretože každou minútou bola sála čoraz prázdnejšia.
 „Čože?“ spýtala sa na oko prekvapene Alex, ale on rozpoznal v jej hlase nervozitu.
 „Pozoroval som vás celú noc,“ Dave sa mierne usmial „ako na seba pozeráte. Dve veľmi hrdé ženy. Ani jedna z vás však nechce odložiť svoju hrdosť, nechcete sa navz...“
 „Neviem čo to tu meliete.“ Snažila sa ho prerušiť Alex, a milo sa usmiala na prechádzajúceho poslanca, ktorý mieril k východu.
 „Navzájom ponížiť.“ Pokračoval neochvejne Dave. „Ste tak hrdé, že si nechcete priznať, že proste k sebe patríte.“ Dave konečne obratne chytil z tácky dve jednohubky a hladne si ich strčil do úst. Vyzeral v tej chvíľke ako malý chlapec. Previnilo pozrel na Alex, ktorá na neho hľadela s výrazom, ktorý nevedel rozlúštiť. Sucho prehltol sústo a nebadane si utrel prsty do nohavíc (manželka by ho za to asi zabila). „Ja nechcem stratiť parťáčku ako je ona.“ Povedal tvrdo, chvíľu toho ľutoval, ale videl na Alexinej tvári prekvapenie.
 „Ako to...“
 „Chce sa nechať kvôli vám preložiť do iného mesta. Niekam do posledného zadku na tomto svete.“ Jeho tvrdosť v hlase ho samého prekvapila. Alex musela zahliadnuť v jeho očiach aj časť nenávisti voči nej. Kvôli nej mal stratiť tak dobrého policajta. Dave sa chvíľu cítil zahanbene. Videl však ako sa jej oči zmenili. Bol v nich strach. „Išla si zafajčiť na terasu ak vás to zaujíma.“ Povedal nakoniec a radšej sa vydal k svojmu pôvodnému postu, aj keď večierok sa končil.
 Alex stála chvíľu na mieste a pozerala smerom, ktorým odišla predtým Lee.
 Odhodlala sa vyjsť von, len aby sa nadýchala čerstvého vzduchu. Kráčala dlhými uličkami aj v zime udržiavaných kríkov, keď sa ocitla pri Lee.
 Ticho sa zakusla do pery. Videla ako si Lee zapaľuje cigaretu a pomaly z nej poťahuje. Vedela, že je úplne ticho, ale o sekundu sa Lee k nej otočila.
 „Načapala si ma pri mojom zlozvyku.“ Lee zdvihla ospravedlňujúco cigaretu a chystala sa ju zadusiť.
 „Nie, mne ten dym nevadí.“ Riekla ticho Alex a pripojila sa k nej. Pozerala chvíľu na jasné nebo. Lee mlčala.
„Dave mi povedal, že sa chceš nechať preložiť.“ Začala Alex a videla ako Lee prudko potiahla z cigarety. Hneď na to ju odhodila. Vytiahla z vrecka kabátu krabičku s cukríkmi a jeden si vhodila do úst. Alex ucítila slabú vôňu jahôd.
 „Bude to tak lepšie.“ Lee sa oprela o kamenné zábradlie a vzhliadla. „Ty chceš jedno a ja druhé.“
 Alex sa triasla šialenou vnútornou zimou, a v snahe sebavedomo sa oprúc o zábradlie ju striasla skutočná zima.
 „Dosť nerozumné ísť von len v róbe.“ Leene slová nemali žiadny tón, len slová.
 „Som v poriadku.“ Odvetila Alex a stále si akokeby nezaujato prezerala vlastný park. Snažila sa zatínať zuby aby sa netriasla. Prekvapene sa pootočila, keď ucítila teplo. Lee jej prehodila svoj kabát cez plecia. Chcela zavrieť oči aby si vychutnala teplo... Leeine teplo, ale zlosť bola väčšia. Chytila kabát aby ho stiahla z tela.
 „Ber to tak, že nechcem aby si nachladla. Dobre?“ Lee vyslovila slová tvrdšie ako bola zima okolo.
 „Ďakujem.“ Zamrmlala Alex a zrazu si pripadala strašne zle. Veď toto nebola ona. Tak vďačne vnímala Leeine teplo, tak strašne túžila aby ju objala.
 „Stále sme kamarátky?“ spýtala sa nevýrazne a videla, že Lee stuhla.
 „Kamarátky? Sem tam si vyjsť na večeru a hovoriť o kravinách?“ začala Lee.
 „Také niečo.“
 „V tom prípade nemôžem byť len kamarátka.“ Odsekla Lee a odvrátila sa.
 Alex zaťala zuby.
 „Preloženie bude to najlepšie pre nás obe. Skončili sme a to definitívne.“ Lee tie slová precekla cez zuby. Tvrdo a hrdo.
 „Madam Dornaw?“ ozvalo sa zrazu nepríjemným hlasom a hneď za nimi.
 „Scottová.“
 Dvaja muži sa vynorili neďaleko nich a pozerali na ne trochu prekvapene.
 „Muži z firmy chcú svoje šeky.“ Jason hlavou pokynol k sále, kde sa ozývali už doznievajúce zvuky upratujúcich čašníkov.
 „Scottová,“ Dave mal strašnú chuť mlčať. Prehliadal si ich obe. „naši potrebujú podpisy, že tu boli.“ Chvíľu váhal a keď sa Jason vytratil tak sa odvážil opýtať. „Nevyrušil som vás tu v niečom?“
 „Nie.“ Odsekli jednohlasne.
 „Nie je tu čo riešiť.“ Lee sa len ledabolo obzrela a chytila Willsona za rameno, keď preskakovala nižší múrik.
 Alex si neuvedomila, že má na sebe stále Leein kabát. Obe vstúpili do haly a obe urobili čo mali. Ani sa nerozlúčili. Alex vyletela po schodoch k svojim izbám a Lee von k svojmu autu.
 Ticho a bez slov.
 „Stále ťa bolí to rameno.“ Skonštatoval Dave, keď mu podala kľúče od auta.
 „Hej.“ Odsekla Lee a on videl ako jej po tvári stiekla slza. Rýchlym pohybom ju zotrela. „Odvez ma ...“ zmĺkla a ostala tupo zízať do okna na aute.
 „Kam?“
 Lee mlčala.
 Vložil kľúče do zapaľovania, ale neotočil nimi. Pozeral na jej tvár z profilu.
 „Tak kam?“ spýtal sa znovu.
 „V pekle už som,“ nedala mu ani jeden pohľad. „neviem kam.“ Oprela si hlavu o sklo a mlčala.
 Dave naštartoval a s temnými myšlienkami viedol auto od sídla Dornaw. Chcelo sa mu kričať.
 Prešli cez bránu a potom sa začal dusiť. Musel zastaviť. Odstavil auto pri fontáne. Vystúpil a musel sa nadýchnuť. Mal pocit, že sa v aute zadusí. Bolo tam tak čierno a dusno. Obišiel auto a videl, že Lee si drží hlavu v jednej ruke. Palec a prostredník na spánkoch. Trhol sebou, keď sa ozvala elektronika okienka.
 „Dave, sadni si do auta a ser proste na to. Odvez ma do môjho bytu.“ Ozvalo sa ticho z auta.
 „Nemôžem.“ Pozeral na Scottovú a ona k nemu konečne zdvihla oči. „Musíme to nejak vyriešiť, keď tak spolu.“ riekol ticho.
 „Keď si taký múdry,“ Lee sa posmešne usmiala. „tak mi kurva povedz čo mám robiť?“
 Dave videl, že ten prázdny výraz z jej očí sa vytratil a začína ho nahrádzať... totálne zúfalstvo. Lee vystúpila z auta a oprela sa oň. Oprel sa vedľa nej.
  Premýšľal. Neprichádzal na nič.
 „Možno keby si mi povedala viac, tak dokáž...“ začal uvažovať, keď ho Laura prudko prerušila.
 „Viac?“ zašepkala. Vystrela sa tak prudko, že ani neveril, že je to fyzicky možné. „Dave túto epizódu máme snáď za sebou, nie?“ roztiahla ruky. „Čo chceš vlastne počuť?“
 Dave na ňu zízal, pretože tie slová boli úplne rovnaké ako keď komunikovala s Alex.
 Čo chcel vlastne počuť?
 „Je mi jasné, že ty a Alex máte medzi sebou niečo viac, nejakú minulosť, ktorú ja alebo niekto neznalý nemá vedieť. Táto vec mi je jasná, Lee. Povedal som ti, že o tvojej minulosti nechcem vedieť nič. A to je stále pravda. Ale chcem vedieť niečo konkrétnejšie o tebe a Alex.“
 Lee dlho mlčala, ale prijala ponúkanú cigaretu z Daveho krabičky. Opretí o auto pofajčievali.
 „Bude to chcieť panáka, Dave.“ Riekla konečne Lee a odhodila nedopalok.
 „Poznám jeden bar neďaleko.“ Prikývol Dave a počkal kým aj ona nasadne do auta.
 Našťastie sa v bare nachádzal jeden voľný box, ktorý okamžite obsadili a Dave objednal kvalitný burbon. Barmanovi povedal aby nechal fľašu na stole.
 „Čo keby sme si najskôr pripili na úspešný večer?“ spýtal sa a videl ako Laura zahrieva pohár v rukách. „Všetci papaláši a horenosy sa bez zranení úspešne vrátili do svojich viliek, kde môžu ďalej páchať svoje úchylnosti v rámci svojich bankových kônt?“ spadol mu kameň zo srdca, keď sa Laura konečne usmiala a ťukla svojím pohárom o jeho. Vypili obaja až do dna.
 „Takže...“ Dave cítil vážnosť situácie napriek vypitému drinku. „čo je to medzi vami. Ak nemôžeš povedať niečo konkrétne tak mi povedz aspoň vieš... proste rozprávočku kde bolo tam bolo.“
 Lee mlčala a on sa rozhodol pre to isté. Tušil, že odpoveď si musí Lee dobre premyslieť.
 „Vieš čo je Smernica 1?“ Scottová ho po dlhom tichu prekvapila.
 „Polícia vždy chráni a pomáha, neslúži vláde ale občanom?“ spýtal sa váhavo. Spomínal si na jedinú smernicu 1, a tá bola z príručiek polície.
 „Áno, u polície. Ale u tajných to znamená niečo inšie, Dave.“
 Ten zbledol. Takže až takto zamotané to bolo? Takto hlboko to siahalo.
 „Mám pocit, že nechcem vedieť viac, Laura.“ Zašepkal cez stuhnuté pery.
 „Žiadny člen u tajných, agent či iný zamestnanec nemôže hovoriť o svojej práci, misiách, ktoré pre nich vykonával. Ani v detailoch a to až do konca svojho života, pokiaľ to nie je povolené výkonným vedením danej organizácie či prezidentom štátu Ognam.“ Lee hovorila tie slová automaticky ako počítač. „Porušenie prvej smernice sa považuje za velezradu a môže byť potrestané až doživotím, vo výnimočných prípadoch aj trestom smrti.“ Vážne na neho pohliadla. „Chápeš to už teraz, dúfam.“
 „Dokonale.“ Dave si s mierne trasúcimi rukami nalial ďalší drink. Snažil sa uvažovať čo najrýchlejšie. „Ale ide mi o teba a Alex. Tušíš dôvod, prečo ťa tak očividne nechce vidieť... nie...“ zmenil svoje myslenie. „ako keby ťa takmer za niečo nenávidela.“ Potom sa usmial a doplnil. „Videl som v jej tvári ako veľmi ťa miluje, ale zároveň nenávidí.“
 Scottová si takmer zlostne odfrkla. Hodila do seba pohárik.
 „V podstate sa jej ani nedivím. Dave,“ zamračila sa. „u tajných si nemôžeš dovoliť veľa vecí. Hlavne nie náklonnosť. A luxus niekomu začať veriť bez medzí je neprijateľné.“ Lee zavrela oči a on videl ako jej začali tiecť slzy. „Neverila som, že by som po smrti Julie mohla stretnúť niekoho kto by ma zaujal. A ... ona, Alex, ona bola od prvej chvíle pre mňa ako magnet.  Síce je veľmi tvrdá, vôbec nie naivná, ale trpela by keby som tam ostala.“ Lee si upravila vlasy v smutnom geste a utrela slzy. „Pri istom incidente ma zranili, a nemohla som ani uveriť, že ona sa pre mňa vrátila. Nielen, že ma ošetrovala, ale ešte mi dokonca darovala aj krv. Žena ako ona, chápeš?“ pohliadla neveriacky na Daveho. „Ja som ale nevedela, či môžem odtiaľ vôbec odísť. Či mi to dovolia. Takže po tom všetkom som ju priam vyhodila z auta pred jej domom. Radšej som ju...“ trpko sa usmiala. „preventívne odkopla.“
 „Priama guľka do hlavy než desať do hrude a pomalá smrť.“ Zašepkal Dave a videl ako Lee prikývla. 
 Mlčanie bolo tentokrát oveľa dlhšie a hlbšie. Pomaly upíjali z pohárov, pofajčievali cigarety.
 „To nikdy ťa už nechcem vidieť mi znie veľmi povedome.“ Ozval sa Dave do ticha, ktoré nastalo medzi skladbami z jukeboxu.
 „Amanda?“
 „Hmm.“ Prikývol s náhlym úsmevom Dave. „Nemal som ani tušenia prečo ma po krásnych piatich mesiacoch vzťahu zrazu začala odmietať. Vyhýbať sa mi, dokonca sa presťahovala.“ Zamračil sa. „Vlastne to ako sa Alex chová mi úplne pripomína Amy.“ Vážne na Lauru pohliadol a tá mu vrátila nechápavý pohľad. „Lee, nemôže v tom byť iná žena?“
 Tá na neho ostala civieť v totálnom šoku.
 „Čože?“ pokrútila na dôraz neveriacky hlavou. „Ja som videla ju s Rachel, a ja nemám žiadny vzťah, Dave. Keď ...“ zrazu zmĺkla ako keby uťalo, ale Dave videl, že len premýšľa ako to správne povedať. „Proste keď ... kurnik...“ zanadávala.
 „Keď sa zamiluješ?“
 Laura sebou trhla.
 „Proste keď k niekomu mám nejaké city. Dajme tomu.“ Kývla ako keby si to trápne vysvetlenie chcela samej sebe odobriť. „Tak vernosť v prvom rade.“
 „Hmm.“ Dave sa zamračil do svojho pohára.
 „Ako si to vlastne myslel?“ spýtala sa dosť rozčúlene.
 „Začnem to hovoriť trošku tak cez Čínu...“ Začul ako zlostne zavrčala. „Prepáč, vôbec som nenarážal na tvoje korene, dobre?“
 „Dávaj si pozor keď hovoríš o Číne. Možno som hrdá ognamka, ale som rovnako hrdá aj na Čínu.“ Zašepkala nebezpečne.
 „Dobre, dobre.“ Obranne sa usmial. Cítil, že na oboch už začína mierne vplývať alkohol. „Tak to vezmem cez... Ameriku.“ Laura sa uškrnula, už z jej predchádzajúcich poznámok pri prípadoch spoznal, že američanov nemá zrovna v láske. A vzhľadom na to, že Ognam bol ostrovný štát, ktorý bol v Atlantickom oceáne, aj toto pomenovanie sedelo pre vyjadrenie, že sa bude vyjadrovať veľmi obšírne a dlho.
 „Vieš, že naša rodina je okrem tej mojej veľmi veľká. Bratranci, sestrenice, tetičky, ujkovia... Ja som sa tých ľudí, pre mňa fakt neznámych vždy stránil. Potom však môj otec vážne ochorel. Dali mu maximálne pol roka. No a on sa rozhodol pre nejaký ten divný rodinný rozlúčkový večer. Otec bol z dvanástich detí. Polovicu detí dedko splodil ešte v Československu a druhú po presťahovaní v Ogname po konci vojny.“
 „Stále nechápem kam tým mieriš.“ Riekla Laura so zdvihnutým obočím. Ale nestrácala trpezlivosť. Už vedela, že Dave má Československé korene, rovnako aj anglické. Jeho babička, Slovenka, bola sestrička počas druhej svetovej vojny v poľnej nemocnici. Tam spoznala svojho muža, anglického pilota.
 „Daj mi chvíľu, zlatko.“ Dave dopil. „S Amy sme sa zoznámili na strednej, chodili spolu, rozišli sa. Zase sa zišli na vysokej. Teda ja na akadémii ozbrojených síl a ona na ekonomickej. Počas posledného ročníka to už vyzeralo vážne, dokonca som uvažoval ju požiadať o ruku. Lenže potom prišlo to stupídne rodinné stretnutie. Otec rozposlal po všetkých možných čertoch pozvánku na nejaké jeho šialené posledné stretnutie. Nevedel som kde mi stojí hlava. Nestíhal som vôbec nič, ani naše rande s Amy. Lenže som si to vôbec neuvedomoval. Stále som niekde lietal, niekoho vozil, niečo vybavoval. A jeden deň, keď ona mala ísť na služobnú cestu, som mal ja vyzdvihnúť tiež niekoho na letisku. Sestrenicu Alžbetu už neviem ani z koľkatého kolena.“ Dave naštvane skrivil ústa. „No a Elis, ako ju voláme, to slovenské meno mi stále nejde do úst, bola vždy strašne otvorená. Len čo vyšla z terminálu tak sa na mňa vrhla. S horlivou rodinnou láskou mi vybozkávala celú tvár.“
 „Amy to videla, predpokladám.“
 „Presne tak.“ Vzdychol Dave. „Lenže ja som to nevedel. Amy sa mi v mžiku začala vyhýbať, ako som spomínal aj sa presťahovala. Ignorovala všetky moje pokusy o kontakt. Úplne všetko.“ Pozrel na Lauru. „Vy ženy viete byť niekedy fakt skurvené mrchy.“ Na mžik svojich slov ľutoval, ale uvoľnil sa, keď uvidel na Laurinej tvári súhlasný úsmev. „A potom začalo peklo. Kytice, listy, neustále som sa jej dvoril, snažil sa zistiť čo sa stalo. Nič, vôbec nič mi nechcela povedať, nechcela so mnou hovoriť.“ Váhavo odhalil svoje zápästie a ukázal tak Laure jazvy. „Skoro som sa zabil pojebanou žiletkou. Môj, nech mu je zem ľahká, parťák nejak vytušil, že je so mnou zle. Snažil sa to zahladiť ako nehodu. Dokonca vzal na seba, že sme sa opili a po šarvátke na seba zaútočili rozbitými fľašami.“ Zakryl si jazvy. „Neuverili ani tomu. Matúš bol výborný parťák. Chápal, že som to chcel vzdať. Aj ty, ako tak pozerám.“ Chvíľu váhal. „Po Juilinej smrti, že?“
 „Áno, držala som si zbraň, každý deň pri hlave len čo ma pustili z nemocnice a uvažovala prečo to nezmačknúť.“ Riekla ticho Laura.
 „Jeden deň však zasiahol asi niekto odtiaľ.“ Dave ukázal smerom k nebu. „Mal som v tej dobe ako neustále opitý a nespoľahlivý policajt, vyšetriť drobnú krádež v supermarkete. Nastúpil som do výťahu a v sekunde zistil, že medzi tými ďalšími piatimi ľuďmi je aj Amy. Cítil som sa ako klaustrofobik. Chcel som zaliezť do kúta a byť neviditeľný. Musel som vyzerať hrozne. Mnohé týždne opitý, neučesaný, neoholený... vychudnutý... sám sebe som smrdel. Vtedy zrazu výťah zastal.“ Dave sa neveriacky zasmial. „V meste Ognam, kde prúd vypadol asi jediný krát za všetky tie zimné obdobia. Niečo sa vo mne zlomilo. A ja som začal na Amy hovoriť. Najskôr sme teda hovorili, potom sme kričali.“ Dave sa uchechtol. „Myslím, že doteraz majú tí ľudia z toho výťahu z nás ešte šok. Potom sme sa vrhli do náručia a plakali sme. Konečne sme si povedali pravdu. A to bolo pred osemnástimi rokmi, Lee.“
 Lee sa mračila.
 „Takže mi navrhuješ nás dve zavrieť do výťahu aby sme si všetko povedali?“
 „A prečo nie, do pekla?“ zvolal Dave. „Máte problém, musíte si o ňom pohovoriť. Patríte k sebe ako dve magnetky so správnymi pólmi, srší to medzi vami. Len ste si nenašli to správne miesto.“
 Videl ako na neho Lee zíza s šokovaným úsmevom.
 „Hovoríš ako nejaký šialený guru na lásku, vieš o tom Dave?“ spýtala sa skepticky.
 „No a čo?“ mykol plecami. „Tak možno som.“
 „Dave, guru lásky, mňa porazí.“ Zvolala s výtryskom smiechu Lee. Smiala sa tak veľmi, že vyliala vlastný pohár burbonu. Dave sa po pár sekundách pridal.
 Ukľudnili sa vtedy, keď k nim prišiel barman a požiadal ich aby sa správali tichšie. Dave sa však stále uchechtával a videl, že aj Lee sa stále mierne usmieva.
 „Ty to myslíš s tým výťahom vážne čo?“ spýtala sa, už o niečo triezvejšie, pretože im barman odmietol doniesť ďalšiu fľašu.
 „Smrteľne.“ Prikývol. „Musíte si o tom pohovoriť. Žiadny blbý psychológ, psychiater, len vy dve.“
 „Môj otec mi kedysi povedal, že namiesto stovky psychológov či iných doktorov stačí jediný dobrý priateľ.“ Lee podala Davovi ruku. „Síce neverím, že ten výťah zaberie, ale dobre, dávam ti dva týždne na zrealizovanie tohto šialeného nápadu.“
 „Uvidíme. Vieš...“ zamračene preberal chipsy v miske pred sebou. „Čo to vždy robíš? Vieš ako si položíš tie ruky na spánky a vyzeráš ako ... keby ti vypadla elektrika.“
 Lee sa na neho zvláštne pozrela. Mierne s úsmevom a tak nejak, ako keby ju prekvapil.
 „Mám fotografickú pamäť.“
 „Čože?“
 „Keď prídem na miesto činu tak sa pozerám. Síce robím fotky a zábery, ale moja myseľ nejak tie zábery robí pre mňa inak.“ Zmĺkla a on ju nechal uvažovať. „A potom keď si celé to miesto činu preberiem...“ zdvihla ruky a položila si prsty na spánky. „vidím veci oveľa zreteľnejšie ako cez foťák.“ Usmiala sa. „Žiadna záhada, Dave. Ako pri Trevorovi. Než som si to v hlave prebrala, tak som tú mierne vysunutú zásuvku proste nevidela. To je celé.“
 Dave sa usmial.
 „Asi je čas....“ zatočila sa mu hlava a posadil sa radšej späť na sedačku. „Myslím, že to tvoje auto ani jeden z nás teraz nebude môcť riadiť.“
 Lee pozrela na dve vypité fľašky a prikývla. Dave sa usmial.
 „V živote mi však už nepovedz zlato, Dave.“ Pozrela na neho vážne Lee nasadajúc do svojho taxíka. „Inak...“
 „Je mi to jasné, parťáčka.“ Riekol vážne a zvalil sa do taxíku.
 Oboch odviezli taxíky do ich domovov.
 Dave netušil, čo sa odohráva v Laurinom domove, ale vedel čo sa deje v jeho. Len čo vstúpil do svojho domu bol zrazu triezvy. Opatrne sa vkradol do spálne. Vyzliekol sa a čo najtichšie umyl. Sám sebe smrdel ako prasačia farma. Opatrne si ľahol vedľa svojej ženy. V jej dychu však spoznal, že je aj ona hore. Nemal však odvahu sa k nej privinúť, cítila by z neho chlast.


14.
 Dave si užil štedrý večer a aj sviatky. Vstal s dobrou náladou. Pri jedení vajíčiek počas neskorých raňajok dokonca vtipkoval s Amy. Bolo neskoré popoludnie a ona aj deti sa už dávno vrátili od susedov z povianočných večierkov. Jeho práca ešte len čakala. Zhltal jedlo, obliekol sa a keď nasadal do taxíku videl, že na neho Amy pozerá z verandy smutne a zamračene. Rozmýšľal či jej má konečne povedať, že jeho krásna partnerka je lesba. V duchu pokrútil hlavou. Nemohol to povedať. Bolo to predsa len medzi nimi. Zlostne pokynul taxikárovi a vydal sa predčasne k domu Scottovej. Prekvapene tam uvidel jej auto.
 Zvonil pri jej dverách dlho. Napokon mu otvorila.
 „Vyzeráš úžasne.“ Skonštatoval ironicky, keď ho vpustila dnu.
 „Dave.“ Zašomrala nahnevane a žmúrila na neho jedným okom. „Do práce máme ísť až za...“ Dave sa divil ako tak elegantná žena môže mať na ruke armádne hodinky, ale práve na ne partnerka zúfalo bez okuliarov žmúrila. „Za osem hodín.“ Doriekla. Chúlila sa v deke.
 „Tak ma buď pošli do riti a choď sa poriadne vyspať, alebo so sebou niečo urob.“ Riekol a prehliadol bez ostychu skrinky v kuchyni. Kurva, tá ženská nemá fakt kávu, pomyslel si a napokon do šialky hodil namiesto lyžičky s kávou sáčok s čajom. Premýšľal nad tým, že dva dni dozadu vypili spolu riadnu dávku alkoholu. Laura však vyzerala, že prebrala aj minulý deň. Zlostne zovrel pery. Chcela teda spláchnuť kvôli nejakej ženskej svoju kariéru do záchodu vďaka chlastu? Pozeral na Lauru ako sa trasie zahalená v deke, ktorú len asi strhla z postele. Uvedomil si, že napriek aj tomu ako vyzerá, tak ju stále obdivuje. A to že sa opila, ju trochu ľutuje a dodalo jej to napriek jej vždy tvrdému postoju trochu ľudskosti.
 Pozeral na ňu ako stojí v obývačke a zlostne sa na neho mračí.
 „Tak práca, že?“ zašomrala zlostne. Vydala sa k nemu a on sa mierne bál, či mu nechce dať nakoniec cez hubu. Nedala. Vzala čistú šálku a vypila niekoľko šálok obyčajnej vody z vodovodu. Bez ďalších slov prešla do spálne a o chvíľku sa vrátila oblečená.
 „Odvez ma.“ Zavelila a on sa neodvážil protestovať. Videl v jej očiach, že je stále trochu mimo. Prvá zastávka bola pri malom čínskom obchodíku len ulicu od jej bytu. Vošla dnu a po pár minútach sa vrátila do auta držiac malú fialku s čínskymi znakmi.
 „To máš proti opici?“ spýtal sa posmešne, ale keď uvidel jej pohľad tak radšej stíchol.
 „Také niečo.“ Odsekla a nakvapkala si neznámu tekutinu do minerálky, ktorú si vzala z bytu. Vypila celú fľašku naraz. „Teraz do mučiarne.“
 „Ako si prajete, slečna Daisy.“ Odvetil posmešne a hovoril si, že než vstúpia na okrsok tak ju zastaví. Jednu z vecí čo neznášal bol opitý policajt v službe.
 Doviezol ju do mučiarne, kde k jeho podivu bolo plno ľudí. Jeden policajt mu takmer rozbil nos, keď vstupoval dnu. Našiel Lauru ako cvičí ľahsedy v jednej z bočných cvičební. Posadil sa vedľa nej a trochu neveriacky sledoval svaly na jej bruchu či ramenách.
 Keď vzala obrovské činky a začala s nimi precvičovať bicepsy tak neodolal. Vstal a siahol jej na ruku.
 Laura na neho pozrela tak zle, až uskočil.
 „Ešte raz na mňa siahni a tú ruku ti zlomím.“ Zašepkala a on videl ako jej na tele vyskakuje pot.
 „Len som chcel vedieť či sú pravé.“ Odvetil trápne ospravedlňujúco. Neveril, že tak obyčajne a zároveň krásne vyzerajúca žena môže mať také svaly.
 Radšej vypadol von a zašiel si kúpiť večerník. Čítajúc ho s nohami na jednej zo sedačiek však stále pozoroval ako jeho parťáčka mučí svoje telo. Znenazdania sa v cvičení zastavila a pozrela na Dava.
 „Postav sa do ringu a pozri k dverám.“
 „Prosím?“ Dave vzhliadol od novín.
 „Postav sa do ringu a pozri smerom k dverám.“ Zopakovala a pokračovala v cvičení.
 Dave neochotne vstal a vybral sa k ringu. Práve tam cvičili dvaja policajti. Takmer schytal ranu do zubov, keď vstúpil dnu.
 „Nie, nie.“ Zdvihol obranne ruky. „Len si tu niečo overujem.“
 „Overíš si či zvládneš jednu medzi oči?“ zvolal jeden z policajtov so smiechom. Dave ho ignoroval a pozrel ku vchodu. Vzdychol a vrátil sa k Laure.
 „Videla si ma vďaka zrkadlu.“ Riekol sklamane.
 Laura si otrela pot z tváre a pozrela na neho.
 „Prestaň hľadať záhady tam kde nie sú. Mal by si pracovať na svojich pozorovacích zmysloch.“ Chvíľu si ho prezerala. „Dave, kedy si sa ty poriadne zapotil?“
 „Ako?“ 
 „Kedy si naposledy cvičil?“ spýtala sa inak.
 „Uhm.“ Zaškaredil sa neisto. „Robil som kedysi box. Na akadémii.“
 „Stále nechápem ako si mohol prejsť cez fyzické skúšky na špecko.“ zvolala zlostne. Dave prižmúril oči a cítil ako sa mu v tele objavuje zlosť. Takže po tej noci, plnej pravdy sa mu za to chce mstiť pokorou? „Niečo si mi sľúbil, kedysi dávnejšie presne v tejto cvičebni.“ Prezrela si ho. „Mám pocit, že si si to však nezobral k srdcu.“
 „Začnem, keď sa vrátim z práce.“ Zašomral ticho.
 „Davis?“ vykríkla na odchádzajúceho muža. „Máš čas?“
 Oslovený sa otočil prehodiac si uterák cez plece. Bol to jeden z mužov, ktorý boli v ringu, keď si tam Dave overoval, že ho Laura uvidela vďaka zrkadlu. 
 „Jasne, Scottová, dáme si malý zápas?“ spýtal sa takmer nadšene.
 Laura len pokrútila hlavou.
 „Môj partner potrebuje trošku pretiahnuť tie jeho zhnité svaly. Čo ty na to?“  
 Davis sa netváril moc nadšene.
 „Možno niekedy inokedy. Veď je to len tučniak.“
 „Oh...“ Laura roztiahla ruky a potom ukázala na Dava. „Pán tučniak.“
 Dave zaťal zuby v zlosti a pozrel na chlapa vo dverách, ktorý sa k nemu otočil chrbtom. Potom si však uvedomil, čo Scotová robí.
 „Áno som tučniak.“ Zvesil pokorne hlavu. Davis sa na neho pozrel s úškrnom.
 „Takže?“ spýtala sa Laura namáhavo, pretože práve dokončovala ďalší ľahsed.
 „Idem sa prezliecť.“ Zašomral zlostne Dave. Bol rád, že ho aspoň nedonútila biť sa s Davisom. Dave bol síce vysoký, ale Davis bol takmer o hlavu vyšší a ešte na prvý pohľad športový svalovec.
 Dave sa prezliekol do svojho cvičebného úboru a zistil, že je mu tak o dobré 2 čísla menší. Zarazene pozeral na tie kusy látky a hovoril si v duchu, kde stihol tak šialene pribrať. S pokorou sa vydal späť do cvičebne.
 Našťastie väčšina policajtov zmizla a tak v tom stupídne obtiahnutom trikote pomaly dokráčal k Scottovej.
 Tá na neho pozrela najskôr pobavene. Potom však ukázala na zem.
 „50 mužských klikov.“ Riekla bez záujmu a ďalej len ticho zdvíhala svoje činky. 
 Dave sa ňu vyplazil detinsky jazyk, keď si myslel, že sa nepozerá. Potom sa však položil na zem a začal cvičiť kliky. Na svoje totálne prekvapenie neurobil ani dvadsať. Srdce mu búšilo a boleli ho ruky už po piatich. Zlostne sa zamračil. Čo to s ním bolo?
 „Ja ich zvládnem 100.“ Ozvala sa Laura a on sa postavil z roztrasenými nohami z nedostatku kyslíku. Zabudol správne dýchať. „Ty nezvládneš ani päťdesiat.“
 Dave si obhliadol svoj obtiahnutý trikot, ktorý si zaslúžil životosprávou a aj lenivosťou. Pripadal si strašne trápne. Pozrel na Scottovú, ktorá znovu len ticho robila ďalšie ľahsedy. Videl na jej tvári pot, a sústredenosť, lenže každý pohyb robila takmer s ľahkosťou.
 Scottová sa posadila v cvičení a tvrdo sa usmiala.
 „Chceš po utekajúcich len hádzať kokosy, alebo ich dobehnúť a zatknúť?“ 
 „Mám na krku čoskoro štyridsaťtri rokov, Scottová.“ Zašepkal nahnevane Dave.
 „A?“ Scottová pomalými dúškami vyprázdňovala fľašu minerálky. „Môj majster bojových umení mal 68 rokov, keď ma začal učiť. Tiež som si myslela, že je starý a blbec. Skopal ma tak, že som týždeň nemohla poriadne chodiť. Na veku nezáleží, Dave.“ Laura dopila minerálku a prebehla k cvičebnému vrecu.
 Dave zlostne zavrčal, ale pokračoval v cvičení.


15.
 Museli byť na oddelení oveľa skôr, pretože sa jednalo o veľmi závažný zásah, v ktorom malo niekoľko rozdielnych zložiek polície odhaliť rozsiahly obchod a výrobu drog. Inštrukcie pre ich dvoch boli len veľmi krátke. Mali byť záložný tím pre sledovanie. V podstate nič viac. Dozerať na západný východ obrovského komplexu, kde robil antidrogový tím svoj zásah. Aj keď to niekto nadľahčoval, tak na tomto zásahu sa podieľalo 10 tímov protidrogovej jednotky, 5 policajných a 4 ľudia ako pozorovatelia z Očí mesta.
 Málokto vedel, že informácie o tomto komplexe im poskytla Scottová a jej neznámy informátor... informátor Dan, ktorého Scottová okamžite dostala do ochrany svedkov, spoločne s jeho sestrou.


16.
Dlhé minúty počúvali, sediac v aute, rozkazy na rozmiestenie jednotlivých jednotiek okolo obrovského objektu zchátranej budovy, nachádzajúcej sa v bývalom mestskom centre rôznych výrobných závodov. Kedysi to bolo centrum veľmi bohatých firiem pre vývoj elektroniky, či ich výroby, ale po dlhej dobe svetovej ekonomickej krízy, sa mnohé firmy presťahovali viac na východ Európy či do Ázie.
 Dostali pokyn aby ako pozorovatelia, svoje auto zaparkovali na druhú stranu budovy, odkiaľ síce len okrajovo videli na čelnú stranu, ale mali chrániť jedny z dverí vedúce von. Druhá pozorovacia jednotka bola na pokyn veliteľa takmer o 200 metrov ďalej, pri ďalšom východe, síce zadebnenom, ale stále považovanom za možný východ.
 Dave sa mračil na malé schodisko a ešte menšie dvere, vedúce z komplexu.
 „Čo si o tom myslíš, Scottová?“ spýtal sa zamračene a videl, že Lee sa mračí rovnako.
 „Nepáči sa mi to.“ Riekla krátko.
 „Dúfal som, že mi povieš viac, než len to čo som už vedel.“ Odvetil nahnevane. Odhodlal sa vystúpiť z jej auta a postavil sa zaň tak, aby jeho profil bolo z dverí vidieť čo najmenej. Vedel, že je to dôležité, v prípade, že by sa niekto z dverí náhodne vyrútil, hlavne ak by mal zbraň v ruke. Chcel si zapáliť cigaretu, ale namiesto toho ju len založil za ucho.
 Po chvíli sa k nemu pripojila aj Scottová a sledoval ako aj ona spočiatku vytiahla cigaretu a potom ju schovala. Ticho počúvali pokyny z vysielačky v svojich ušiach. Tímy postupovali systematicky, ale v obrovskom objekte stále nič nenachádzali. Len prach a jeden policajt si zlomil nohu, keď stúpil na prehnitú podlahu na druhom podlaží.
 „Toto je celé na hovno.“ Zašomral Dave. „Tu nie je žiadne drogové centrum, len si niekto z nás pekne vystrelil.“ Chcel sa zdvihnúť, ale pozrel sa na Scottovú... jej zrak mieril niekam do neznáma. Vmžiku sa však na neho pozrela a ona sama sa zdvihla.
 „Ideme.“ Zašepkala ticho.
 „Čože?“ Vstal vedľa nej, prekvapene hľadiac ako pristupuje k kufru auta.
 „Dave,“ riekla vážne. „prečítala som si testy tvojej streľby a...“
 „Chceš ma zase poniž...“ začal protestovať. V sekunde k nemu pristúpila a chytila ho za bradu.
 „Teraz sa sústreď, Dave Willson, a veľmi dobre. Musíme dnu a ja od teba chcem viac ako 234 bodov, pretože ak to bude len tvojich 232 priemerných za desať rokov, tak tam dnu obaja skapeme.“ Videla, že chce niečo povedať, ale namiesto toho zavrel ústa, ale vytrhol svoju bradu z jej dlane. „Poď sem.“ Ukázala pred seba. „Namier zbraň.“ Zarazene na ňu pozrel, ale urobil to. Prezrela si jeho držanie. „Skús to takto.“ Upravila mu držanie rúk. „Nesmieš so zbraňou bojovať, má byť tvoje predĺženie. Vidíš?“ ukázala mu svoj postoj. „Ruku s ktorou držíš zbraň nesmieš mať napnutú a vystretú. Musí stlmiť náraz a nie sa proti tomu silene stavať. Tiež máš úplne stuhnuté nohy. Uvoľni sa trochu. Dobre, oveľa lepšie. Zapamätaj si to vnútri, pretože ja budem potrebovať 255 bodový výstrel.“
 „Ja vôbec netuším o čom to tu melieš, Lee.“ Zašepkal vydesene. Nevedel prečo, ale nejak tušil, že to čo hovorí je, kurva, pravda.
 „Veríš mi alebo nie?“
 „Verím.“ Odvetil jednoznačne.
 „Pohnem sa pravo, pre teba naľavo, Dave. Rozumieš? Naľavo od teba. Ty sa musíš pohnúť doprava, pre teba, napravo.“
 „Lee, ja...“
 „Teraz budem ticho.“ Doplnila ho a on začínal byť naštvaný z toho jej doplňovania.
 Chcel povedať, že nevie či to zvládne.
 Takmer vytrhla dvierka na kufri auta. Trvalo to len pár okamihov čo sa v ňom hrabala a podala mu nejakú divne vyzerajúcu vestu, rovnakú vybrala aj pre seba. S vyvalenými očami pozeral ako sa začína vyzliekať až na spodné prádlo. Až teraz uvidel ako je Lee vyšportovaná.
 „Dole kabát, sako aj košeľu.“ Zavelila krátko.
 A tak sa vyzliekol, a aj z vesty, ktorá bola štandardným vybavením pre policajné zložky. Keď však chytil ňou podávanú vestu tak hlasne zaprotestoval.
 „Čo to ako kurva je? Vesta na plávanie?“ cítil ako sa celá vesta pod jeho prstami prehýba ako gél.
 „Máme málo času, tak si ju daj hneď na seba a prestaň mlieť. Musíš ju mať priamo na tele, inak nebude fungovať, je to prototyp.“ Vyštekla na neho Laura a pomohla mu dopnúť suché zipsy.
 „Nemôžem poriadne dýchať.“ Napriek protestom sa znovu zaodial.
 „To je dobre, musí to byť poriadne na telo.“ Ukázala na svoj chrbát. „Tiež mi to pritiahni.“
 Nepáčilo sa mu to. Celá ta vesta mu skutočne pripadala ako vesta na plávanie v bazéne pre detičky. So zovretými zubami si prekontroloval zbraň a do vrecka saka pridal ďalšie zásobníky.
 Videl ako sa k nemu otočila vo chvíli, keď si kontroloval zbraň. Chcela niečo povedať, ale pri pohľade na neho zmĺkla. Takže túto časť v jej očiach zvládol.
 „255 Dave, budem sa hýbať pre teba doľava. A ty do prava.“ Riekla len krátko a rozbehla sa k dverám. Dave ju nechápavo nasledoval. Až kým nedobehli k poslednému schodu pred dvermi.
 Spoza nich sa ozvala až šialená streľba, pravdepodobne zo samopalu. 
 Lee uhla spred dverí, aj keď podľa zvuku sa jednalo o streľbu oveľa hlbšie v komplexe. Kývla na neho a on kývol podobne. Bleskovo prebehol okolo dverí a siahol na kľučku. Samozrejme zamknuté. Vtedy Scottová vytiahla spod saka malý prístroj a v pár sekundách odomkla ľahký zámok. Znovu na neho kývla a on trhol dverami k sebe. 
 Scottová počkala len sekundu a potom v ďalšej prehliadla priestor za nimi. Ukázala pravačkou na svoje oči a potom doľava. Dave tento pokyn ľahko pochopil a vydal sa doľava.
 „Čisté.“ Zašepkal do vysielačky ticho, keď prehliadol miestnosť naľavo.
 „Čisté.“ Riekla rovnako ticho Scottová, prehliadajúc miestnosť napravo.
 Pred nimi bola len dlhá chodba bez dverí.
 Dave si v hlave prebiehal ako dôležité je každé ukázanie prstami, či rukami. Spomínal si na Alex, ktorá ako civilistka, nevycvičená, dokázala zneškodniť útočníka len vďaka výcviku Scottovej. Preto si dal veľmi záležať aby sledoval každý pohyb svojej parťáčky.
 Prechádzali postupne všetky miestnosti v budove a znepokojene počúvali v diaľke výstrely, raz zo samopalov a raz z ručných zbraní... dávky a jednotlivé výstrely. Podľa vysielačky bolo viac ako 7 subjektov zneškodnených či zabitých a objavili 3 veľké laboratória na výrobu kokainu. Avšak komplex bol tak obrovský, že ani veliteľ zásahu netušil ako dlho ho budú prehliadať.
 Dave sa spoločne so Scottovou ocitli v obrovskej hale, ktorá bola plná rôznych boxov, bední či iného nákladu.
 Dave skusmo otvoril čo najtichšie jednu bedňu.
 „Káva.“ Zašomral a ukázal Scottovej hrsť kávy, ktorú vysypal na zem.
 „Na oklamanie psov.“ Zašomrala podobne Scottová a rukou mu ukázala aby bol ticho. Dave znovu zaboril ruku do bedne a keď narazil na igelit tak ho vytiahol. Mal v ruke zrazu balíček nejakej bielej sračky. Rýchlo si ruku otriasol a hodil balíček naspäť. Vedel, že to je kokain, či iná prášková droga. Bleskom chytil znovu zbraň do oboch rúk.
 „Nemám z toho vôbec, kurva, dobrý pocit.“ Šomral si zase pod nos, ale napriek tomu sa pohol znovu k ďalším dverám. Zahliadol pohyb a vystrelil. V okamihu sa skrčil k zemi a rovnako rýchlo nazrel spoza bedne, za ktorou sa schoval. Vystrelil znovu. Začul bolestné stonanie.
 „Si v poriadku, Dave?“ ozvalo sa z proťajšej strane bedne. Dosť ticho, ale počul to.
 „Áno,“ prekontroloval si zbraň. „Mám jedného, čo ty?“
 „Tiež.“ Začul aj ďalších pár výstrelov. „troch.“
 Zrazu sa pred nimi z neoverenej uličky vyvalil obrovský muž s niečím v ruke.
 „Polícia Ognam, pusti to a ľahni si na zem, hneď!“ Zreval Dave. Muž ignoroval zvolanie a bežal k nim.
 „Nie.“ Zvolala Scottová a Dave šokovane videl ako skláňa hlaveň pištole.  
 „Pustite okamžite ten nôž, pane. Nechceme vám ublížiť.“ Dave nechápavo pozeral, ako sa Scottová snaží s chlapom vyjednávať. Ten sa zastavil a Dave aj v tej polotme videl, že má zreničky rozšírené ako dva orechy. Dave zamieril, aj keď uvidel odmietavé gesto od Scottovej. Muž sa znovu rozbehol a ona ho chytila voľnou rukou za zápästie. Prudko mu vyvrtla ruku až zreval bolesťou a hneď na to ho kopla do žalúdku. Muž pustil nôž a od kopanca zavrávoral smerom k jednej stene. To že celý komplex bol len napolo postavený vedeli. To, že nadstavba bola postavená len z provizórnych lát už nie. Muž narazil prudko na stenu, ktorá sa prelomila a on vyletel von.
 Dave sa k diere okamžite rozbehol, vedel, že sú len na prvom poschodí, takže chlap určite musel prežiť. Pohliadol cez dieru a videl ako sa k telu na zemi približujú policajti zo zásahovky. Vystrčil cez dieru odznak.
 „Zatknite ho.“ Potom pozrel na Scottovú a späť na muža. „No... aj toto je spôsob ako sa zbaviť 100 kíl sračiek.“ Scottová sa mierne uškrnula a kývla k ďalším dverám.
 Postupovali oveľa pomalšie. Za každými dverami sa nachádzalo snáď ďalších desať možností kam ísť. Prehliadali malé kancelárie či aj slepé uličky. Nadskočil, keď sa ozvala vysielačka.
 „Mark 14, zatiaľ 17 subjektov zadržaných či postrelených...“
 „Kurva.“ Zašepkala Scottová a stíšila si hlasitosť vysielačky. Vydali sa k ďalšiemu až moc voľnému priestoru.
 Bol to obrovský sklad, vlastne ničoho. Dave videl v jednom rohu rozhádzané nejaké bedne, v ďalšom nahádzané trúbky ako v inštalatérskej dielni. Chcel si prehliadnuť ďalšiu časť skladu.
 V tom mu však zabránila strela tesne vedľa jeho hlavy, ktorá bola zozadu. V okamihu skočil za najbližšiu vec, ktorú našiel (drevenú bedňu) a namieril zbraň daným smerom. To čo videl, mu však zabránilo stlačiť spúšť.
 „Odhoď zbraň, poliško. Inak táto tvoja pusinka skape.“ Zaznel v sklade hlasný a mierne šialený hlas.
 Dave sa pozrel znovu cez okraj bedne a z údesom uvidel, že nejaký muž stojí za Laurou. Videl len jeho jediné oko ponad jej plece. Držal jej zbraň za hlavou. Veľmi dobre schovával celé svoje telo za telo Scottovej.
 Dave vstal.
 „Pusti to ty kurva.“ Zavelil a Scottová pokrútila hlavou.
 „Nie. Môj partner ťa zneškodní, len čo povieš chcem právnika.“ Dave tušil, že muž určite drží svoju zbraň dostatočne ďaleko od jej hlavy. Inak by ho už dávno odzbrojila. Dave prehliadol krátkym pohľadom celý sklad. Boli tam len oni sami. Stále mieril na muža, schovávajúceho sa za jeho partnerku.
 „Odložte tú zbraň, pane. Ohrozujete policajného dô...“
 „Drž hubu ty zasraný kretén.“ Muž za Scottovou zúril. Dave odhadol podľa tónu hlasu, že aj tento chlapík je určite sfetovaný, ako väčšina mužov v komplexe, ktorý sa snažili si ochrániť svoju živnosť. Nabudili sa, aby boli schopný odolať polícii. „Vystrelím jej mozog z hlavy ak hneď nezmizneš.“
 Dave zmenil polohu. Stále však mieril svojou zbraňou na muža, ktorý držal v šachu jej parťáčku. Jej tvár bola stále kľudná a vyrovnaná. Nemá.
 „No tak, povedz mi čo chceš? Vystreliť jej mozog, alebo odtiaľto odísť v jednom kuse?“ znovu zmenil polohu. Útočník však menil polohu spoločne s ním. Stále videl len to jeho jedno posraté a šialene vyzerajúce oko. „Čo chceš? Peniaze, auto? Môžem ťa odtiaľto dostať.“ Začal vyjednávať. Videl, že útočník zneistel.
 „Chcem len preč.“ Muž prevracal nemožne očami, lepšie povedané okom, to bola jediná časť tela, ktorú Dave videl. „Áno, auto. Teraz.“
 „Dobre.“ Prikývol Dave. „Tak teraz môžeme o niečom jednať.“ Stále však pozeral na Scottovú. „Len si uvedom, že ak zabiješ policajta, tak máš istý trest smrti.“
 „Mne je to u riti, chápeš?“ zvrieskol muž za Scottovou.
 Dave pozeral do toho jediného šialeného oka za chrbtom svojej parťáčky. Pozrel dole. Uvidel ako Scottová ukazuje rukou naľavo a potom tri prsty. Dave sa zdesene nadýchol.
 Tri prsty Scottovej sa zmenili na dva.
 Dave sa nadýchol, potom vydýchol... bol pripravený.
 Jeden...
 Vystrelil.

Koniec tretej kapitoly.

TO BE CONTINUED





2 komentáre:

  1. GREETINGS Moji ľudia
    Som veľmi rád, dnes na to, čo Boh použil (DR Úsobí) Veľké kúzlo koliesko robiť v mojom živote. Volám sa Josh Walford som sa pohádala so svojou ženou v minulosti, čo viedlo k nášmu rozchodu. Snažil som sa všetko, čo som mohol, aby sa jej vráť sa ku mne, ale ona odmietne, a povedal, že je medzi nami, jeden deň som narazil na svedectvo na internete o tom, ako (Dr Úsobí) využil svoje čaro, sa zmieriť dvaja milenci, tak som sa rozhodol kontakt (Dr Úsobí) prostredníctvom e-mailu, a uistil ma, že moja žena sa vráti ku mne do 12 až 16 hodín po má dokončiť prípravu bielej mágie spell.I som veľmi glade dnes povedať svetu, že (Dr Úsobí) je naozaj človek na jeho slová, pretože moja žena vrátila ku mne, a padla na kolená prosil ma, aby som jej odpustil a prijímam ju späť. Máte problém a potom tiež, EMAIL (Dr Úsobí) dnes prostredníctvom e-mailu: drusobospelltemple@gmail.com

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ak potrebujete korenie váš vzťah s viac lásky a romantiky ho kontaktovať prostredníctvom e-mailovú adresu: aoba5019@gmail.com a volať alebo WhatsApp na + 27740386124. Jedným z najlepších rozhodnutí, ktoré som kedy robil bol kontaktovať Dr Adeleke, aby mi pomohol dostať môj milenec späť, bol som život naplnený šťastím potom, čo som kontaktoval Dr Adeleke, pretože on nie len priviesť môj milenec späť ku mne tiež urobil našu lásku k sebe viac unikátne a vynikajúce.

    OdpovedaťOdstrániť