AtDoE

After the Death of Earth

Autor ©: Dargeth aka D4rg3th ( dargeth@centrum.sk )

Upozornenie 1: Tento príbeh je určený LEN pre dospelých čitateľov.
Upozornenie 2: Kopírovanie či šírenie tohto príbehu, alebo len jeho časti, je zakázané bez súhlasu autora.

Tento príbeh nemá nič spoločne s Xenou a Gabriellou avšak hlavné predstaviteľky (Lucy Lawless a Reneé O'Connor) som si vždy predstavoval ako hlavné hrdinky tohto príbehu. Príbeh sa zase odohráva v imaginárnom štáte Ognam a imaginárnom mestečku Sarge (áno tam kde kedysi mala pracovať Lee/Laura A. Scottová ako zástupca šerifa z príbehu Secondary Justice), a je z časti inšpirovaný Resident Evil - preto nemá ani začiatok (beriem to tak, že každý už aspoň časť Resident Evil videl :))). 

P.S.: Tento príbeh bol napísaný behom 2 dní, takže nečakajte, že bude úplne "vymakaný" čo sa týka štylizácie :D (áno, sadol som si za počítač a vyliezlo zo mňa behom tých dní 150 strán A4 - nikdy som nič rýchlejšie napísané nemal).

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 Nákaza sa rozšírila behom jediného mesiaca. Umieralo mnoho ľudí, po celom svete. Agresivita nakazených rástla so zjedeným mäsom, ktoré skonzumovali zo svojich obetí.

 Malé mestečko Sarge o počte 241 ľudí však prežilo s prekvapivo 22 ľuďmi.  Paranoja počas studenej vojny zachránila ľudí pred nákazou tým, že sa ukryli práve v protiatomovom kryte z obdobia studenej vojny. Lenže... kryt bol starý, málo jedla, vody.

 Prvý s koncom sveta začal miestny kazateľ. Začal čítať úryvky z biblie a potom podnecoval svojich spolubývajúcich k tomu aby sa začali čoraz viac modliť. Prvá panika v kryte nastala len po niekoľkých dňoch.

 „Ten chlap nezavrie hubu.“ Zastonal James Jarnack, jediný zástupca šerifa, ktorý sa udržal pri zmysloch.

 „Ticho.“ Ohriakol ho podobne ticho Bruce Drew, šerif.

 „Mám byť ticho?“ odvetil mu šepkom zástupca. „Nevidíš čo s nimi robí? Totálne ich magorí.“

 „Viem.“ Šerif si zlostne odvrkol. „Ale zatiaľ ich to drží na žive. Nevieme ako dlho tu budeme musieť byť.“

 Bruce sa pootočil a zúfalo pozeral na stretnutie v hlavnej sále bunkru, kde sa stretlo asi desať priaznivcov kazateľa Jacoba Umzusehena. Tých verných. Zaťal zuby, keď tunelmi bunkru začalo znieť ďalšie kázanie.

 „Ja to už nevydržím, tie jeho blbé kecy.“

 „Podľa správ z vysie...“ začal šerif...

 „Ako môžeme tomu veriť?“ prerušil ho ticho, ale beznádejne zástupca. „Veď si videl čo bolo na povrchu. Ja...“

 „James...“ šerif prikročil k zástupcovi a objal ho okolo pliec. „Ja viem čo som tam hore videl.“ Zavrel zúfalo oči. Všetky tie mŕtve telá, telá ľudí, ktorých tak dobre poznal. Ktorý sa zmenili na živé mŕtvoly pojedajúce živých, zabíjajúce živých. „Ale počul si aj z vysielačky, že máme čakať.“ Pevne mu pozrel do tváre. „Musíme vydržať.“

 „Sme tu len týždeň, šerif...“ James pokrútil hlavou. „ja pochybujem, že to tu tak dlho vydržíme.“

 „Musíme.“ Riekol tvrdo šerif. V tejto chvíli sa sám na seba zlostil, pretože tak rýchlo evakuoval ľudí, ľudí ktorý sa mu zdali nenakazený, do bunkru, že zabudol na svoju výzbroj. Ani jeden z nich – on ani jeho dvaja zástupcovia, nemali muníciu. Poslednú vystrieľali, keď ochraňovali ľudí pri vstupe do bunkru. Možno by tak mohli skrotiť to priam šialené besnenie otca Umzusehena, ktorý len kázal a kázal. O konci sveta, o tom že všetci zomrú, a že sa musia modliť za spásu svojej duše. A že aj do ich chráneného sveta prenikne diabol, napriek mohutným stenám z betónu.

 K historke otca Umzusehena prispieval aj jeden nakazený muž, ktorý sa dostal do bunkru napriek tomu, že šerif sa snažil všetkých riadne prezrieť. Toho muža nakoniec šťastnou náhodou zneškodnila pre šerifa neznáma žena. Usekla mu hlavu privretím bezpečnostných dverí. Vedel iba, že sa do mesta prisťahovala asi pred troma mesiacmi a každému sa vyhýbala, vraj to bola nejaká maliarka, ktorá sa snažila nájsť novú múzu v zapadákove. Vypustil ju z hlavy.

 James si zakrýval uši pri náboženskom rituále a šerif počul ako si hmká nejakú melódiu. Sám zavrel oči a snažil sa to šialené odriekávanie veršov vytesniť z hlavy. Bolo to na zblbnutie. Už sa ani nedivil, prečo toľko ľudí podľahlo rôznym náboženským sektám. Počúvať toto dookola by zblblo aj Matku Terezu.

 Zaťal zuby a obrnil sa trpezlivosťou, vedel, že musí rozdať prídely potravín a vody.

 „Mali by sme toho pošuka odstrániť.“ Ozvalo sa mu zrazu vedľa ucha a on sebou prudko trhol v náznaku vybratia zbrane. Zlostne si uvedomil, že zbraň má, ale bez nábojov. Pozrel na Jamesa, ktorý bol hneď vedľa neho. S ťažkým srdcom prikývol.

 „Ale nie zabiť, James.“ Zašepkal.

 „Ja viem. Považovali by ho za mučeníka.“ James sa obzeral okolo seba ako obvykle na svojej službe. „Netuším komu veriť.“

 Šerif zúfalo zavrel oči.

 „Ani ja, James. Do pr...“ ovládol svoju ruku, ktorou chcel prudko udrieť do steny. Milo sa usmial na ženu, ktorá práve prichádzala do hlavnej sály. Mala vyvalené oči, v rukách Bibliu a tápala k hlavnej sále ako námesačná.

 „Čoskoro tu budeme mať zabíjanie v mene pána, Bruce.“ Riekol James bez tónu, pozerajúc na ľudí, ktorí sa začali zhromažďovať v hlavnej sále, na kázanie otca Umzusehena.

 „Ľudia sa zmenili na bláznov len behom týždňa v bunkri.“ Zastonal šerif Bruce. James na neho pozrel rovnako zúfalo.

 „Musíme obetovať najmladšieho, najmladšieho...“ zrazu sa začalo ozývať v tuneloch a šerif totálne vytuhol. Čo to kurva malo znamenať?

 „Obetujme pre Pána najmladších, nech idú von a ukážu nám, či sme hodný oponovať jeho hnevu.“

 Šerif Bruce Drew už toto nemohol zvládať. Vedel, že najmladší člen v tuneloch bunkru je jeho synovec Gorge, inak Gorgie. Vrhol sa k vstupu do hlavnej sály, kde kázal otec Umzusehena.

 „Nie,“ vytiahol nôž, čo bola jeho jediná zbraň ktorú mal. „toto je moja jediná rodina, a ty ho neobetuješ na nejaký neviditeľný oltár.“ Vykríkol a objal Gorga.

 „Vidíte?“ zvolal Umzusehena. „Diabol sa bráni, chce nás pokoriť.“ Zdvihol v ruke Bibliu. „Ale on nás nemôže pokoriť, pretože sme mocný. Musíme obetovať toto dieťa v mene Pána.“ Umzusehena znovu pozdvihol Bibliu ako vec, ktorá ho mohla ochrániť na večné časy. „Obetujme toto dieťa a Pán nás ochráni.“ Roztvoril knihu.

 „Hneď s tým prestaň.“ Ozval sa zrazu ženský hlas. Bol chladne tvrdý a prehlušil všetky hlasy v hale.

 „Ďalší prisluhovač diabla.“ Vykríkol otec a rukami ukázal na malého chlapca.

 „Niečo som povedala, varujem ťa.“

 Bruce pozeral na tú ženu, ako stojí s kľudne zloženými rukami pozdĺž tela a snaží sa pri tom zabrániť vražde. Vedel, že je to tá maliarka o ktorej nič nevedel, dokonca ani počas týždňa v bunkri o nej nevedel nikto nič. Iba že sa volá Clair, čierne vlasy a modré oči. Bola vysoká a vyzerala športovo. 

 Štyria ľudia z davu sa priblížili k chlapcovi len na pár krokov a Bruce uvažoval, či ich dokáže s Jamesovou pomocou zvládnuť. Ten už stál vedľa neho a chránil chlapca tiež vlastným telom, aj keď v ruke mal len krátku kovovú tyč, ktorú v rýchlosti našiel. Ostatní z davu našťastie len váhavo postávali, ale Bruce vedel, že sa to môže každým okamihom zmeniť.

 „No tak, osloboďte toho úbohého chlapca.“ Podnecoval svoje ovečky znovu otec. „A uvidíte, že náš pán...“

 Ozval sa výstrel a z otcovej ruky vyletela biblia. Dav sa zastavil a podesene pozreli na ženu. Otec sa však v svojom odhodlaní nemienil zastaviť. Rozbehol sa smerom k nej. Miestnosť oslnili dva ďalšie výstrely. Páter sa zrútil na zem v bolestnom výkriku. Mal prestrelené obe nohy.

 „Ja som ho varovala.“ Povedala kľudne Clair, zbraň v jej rukách sa ani len nezatriasla a namierila ju na zbytok otcovej skupinky.

 „Ty si ho zabila.“ Zašepkala žena, ktorú predtým Bruce videl priam nábožne zízať na otca. „Ty si zabila nášho spasiteľa. A my teraz zabijeme teba. Obeť ako obeť.“ Žena sa chcela vydať k nej.

 Clair však namierila pištoľ na ňu.

 „Mám dosť guliek pre každého z vás a verte mi, že strieľať viem. Kto chce prísť na rad?“

 „Vrahyňa.“ Vykríkla žena, ale už sa neodhodlala pohnúť.

 „Váš takzvaný spasiteľ žije, ak ste si nevšimli. Len nemôže chodiť. A vy ste práve chceli zabiť malého chlapca len kvôli blbcovi, ktorý vám nahovoril, že vás to spasí a mne hovoríte vrahyňa? Ľudia, preberte sa, kde sa stratila vaša súdnosť a ľudskosť? Keby ste boli vonku tak by ste toho cvoka nepočúvali ani sekundu.“

 „Ale v knihe p...“

 „Je snáď v biblii písané, že máte v dobe krízy zabíjať malé deti?“ prerušila ju drsne Clair. Bruce si vydýchol a trochu sa uvoľnil. Videl, že Clairine slová zaúčinkovali. Veľa ľudí z davu začalo po sebe pokukovať a nejeden z nich sa tváril zahanbene. Až na ženu, tá na Clair hľadela stále nepriateľsky.

 Clair sklonila zbraň. Videla ako ku zranenému otcovi priskočila drobná plavovláska, ktorá pribehla do miestnosti hneď po prvom výstrele.

 „A to ste tu spolu len týždeň.“ Zašomrala. „Neviem ako vy, ale mám tu toho plné zuby. Idem von.“

 „Ale vonku môžu byť ešte stále nakazený.“ Vydýchol vydesene Bruce.

 „Na to mám predsa toto.“ Zdvihla na krátko zbraň.

 „Nemáte náhodou zvyšné náboje?“ Bruce ukázal na svoju prázdnu pištoľ.

 „Dva zásobníky, lenže vy to máte devinu, ja 45.“

 „Do kelu.“ Bruce zlostne udrel do steny. Potom si však Clair prezrel. Uvažoval, či by jej tú zbraň na základe šerifského úradu nemohol odobrať. Potom to však zamietol. Tu dole po tom všetkom žiadnu právomoc nemal. „Máte pravdu, mali by sme ísť von. Aj tak už nemáme zásoby. Ale potreboval by som vašu pomoc.“

 Videl ako zdvihla obočie.

 „Máte ako jediná zbraň, takže keby ste mi pomohli sa dostať na stanicu aby som si vzal zbrane bol by som vám vďačný.“

 „Nás oboch.“ Ozval sa James. „Nemôžem ťa nechať ísť samého.“ Riekol, keď videl Bruceho vypočítavý pohľad.

 „Ako je to ďaleko?“

 „Tri ulice, asi tristo metrov.“ Odvetil Bruce a zistil, že je mu trochu zle. Tých tristo metrov sa mu zrazu zdalo ako tristo kilometrov.

 „Ísť hore je samovražda.“ Ozval sa znenazdania niekto z davu. Bruce toho muža poznal, bol to Henry Malkovich, tunajší drevorubač. „Čo ak pustíte niekoho dnu?“

 „Dobrá pripomienka.“ Počul ako si začínajú znepokojene šepkať ľudia okolo.

 „To áno,“ prikývla Clair. „vy a vy.“ Ukázala na dvoch najstatnejších mužov. „Pôjdete s nami a zavriete za nami hneď dvere.“ Okamžite sa vydala k vstupu do bunkru a tým im ani nedovolila vôbec protestovať.

 Bruce si s Jamesom po ceste našli o niečo lepšie zbrane než mali predtým, sekery. Rovnako sa ozbrojil aj Henry a posledný muž s nimi bol Ronald Emson, obrovský farmár, ktorý pripomínal boxera ťažkej váhy.

 Zastavili sa pred ťažkými bezpečnostnými dverami.

 „Nezabúdajte, mierte na hlavu.“ Pozrela na mužov, ktorý mali za nimi zavrieť dvere. Buchla do ne rukoväťou zbrane. Dva, tri a jeden krát. „Keď sa toto ozve tak buďte tej lásky a hneď nám otvorte.“

 „Nám? Myslel som, že keď nás dostanete na stanicu okamžite zdrhnete.“ Ozval sa ironicky James.

 „Usúdila som, že si môžeme byť navzájom prospešný.“

 „A viete s tou zbraňou zaobchádzať?“

 Clair sa namiesto odpovede len usmiala. Rýchlo si rozviazala dlhé čierne vlasy a znovu ich upravila do pevnejšieho uzlu. Ukázala na dvere.

 „Poďme na to.“ Pozrela na hodinky. „Vonku by malo byť asi poludnie, dobrý čas. Aspoň ich uvidíme z diaľky.“

 Bruce prehltol poznámku, že hlavne aby neboli niekde blízko vchodu.

 Keď sa dvere po namáhavom trápení konečne otvorili, museli sa všetci odvrátiť. Zvonku žiarilo prudké slnečné svetlo, ktoré ich na pár sekúnd oslepilo. Až na Clair, ktorá si tesne pred tým nasadila predvídavo slnečné okuliare. Okamžite namierila zbraň a pomaly vyšla von.

 „Tak ideme, chlapci.“ Zavelila, keď prehliadla okolie.

 Bruce ovládol zvracanie. Uvidel na zemi niekoľko mŕtvol ľudí, ktorých pri obrane vstupu bunkru zabil. Boli už v značnom štádiu rozkladu a všade bolo  množstvo múch. James sa zohol a vyvrátil zo seba len vodu. Svoje prídely potravín už pár dní odmietal, nechával ich pre deti.

 „Spamätaj sa, chlapče.“ Riekla káravo Clair a rozhliadala sa. „Takto nám nepomôžeš.

 James si zlostne pomyslel, že nie je určite o moc staršia a nazýva ho chlapcom.

 „Nehovorte mu chlapče, madam.“ Povedal zlostne Bruce. „Zažil si toho dosť na jeho vek.“

 Clair sa usmiala, James sa konečne zdvihol a začali spoločne kráčať k policajnej stanici.

 „Tak mi ty potom nehovor madam.“

 „Clair, že?“

 „Áno, a vy?“

 „Ja som Bruce a to James.“

 „Dobre.“

 Bruce sa zničene rozhliadal. Mesto bolo v troskách. Tú skazu, ktorú videl predtým než sa skryli do bunkru, bola ešte väčšia. Polozničené domy, niektoré z časti vypálené, niektoré mali poničené dvere a okná. Bruce si uvedomil, že niektoré mŕtvoly chýbajú. Boli to zrejme tí, ktorých nestihol trafiť do hlavy. Zlostne zaťal zuby. Takže tu určite neboli sami.

 Jeho myslenie sa potvrdilo, keď zahliadol pohyb po svojom pravom boku.

 „Napravo.“ zvolal, keď sa k nim rozbehli dve postavy.

 „Stáť, okamžite stojte.“ Vykríkla Clair otočiac sa smerom, ktorým ukazoval. Zbraň však mala v sklonenú.

 „Polícia, stojte, hneď.“ Zvolali spoločne Bruce a James. Obaja napriahli sekery.

 Obe postavy, z ktorých sa vykľuli dvaja muži, však nezastavovali. Boli už dostatočne blízko aby Bruce videl, že majú rozdrápané hrdlá. Evidentne boli nakazený.

 „Clair.“ Vykríkol zúfalo.

 Tá kľudne zdvihla hlaveň zbrane a ozvali sa dva výstrely. Obaja nakazený padli k zemi.

 „Kurva.“ Zašepkal rozrušene Bruce. Pozrel na Clair, ktorá sa niekoľkokrát otočila aby prekontrolovala okolie. Prezrel si jej držanie pištole, či samotný postoj. „Zožeriem topánky ak si ty maliarka.“ Zašomral.

 „Ako ešte ďaleko?“ odvetila namiesto toho Clair.

 „Tam, asi ešte dve ulice.“ Ukázal pred seba James.

 „Pohyb a hneď.“ Zavelila Clair rozhodným hlasom. Teraz sa už pomaly nezakrádali. Utekali.

 Bruce si úľavne vydýchol, keď sa konečne dostali k stanici. Celý čas zlostne mlčal, pretože po ceste videl snáď dvadsať mŕtvol. Aspoň, že sa ich tie mŕtvoly nesnažili zabiť.

 Chcel vojsť na stanicu, ale Clair ho zadržala.

 „Strážte vonku, prezriem to tam.“

 „Ale...“ chcel protestovať.

 „Dnu s tými sekerami moc nezmôžete, ak sa na vás z blízka vrhnú určite vás nakazia.“ Ukázala rukou na okolie. „Keby niečo hneď zarevte.“

 Bruce nestihol nič povedať, len otvoril ústa a Clair zmizla v prítmí policajnej budovy. Nervózne sa rozhliadal po okolí a videl, že aj James nemá ďaleko od hystérie. Napriek tomu držal sekeru pevne v rukách a bedlivo pozoroval okolie.

 Keď sa však spoza rohu budovy na nich vyrútil ďalší človek, začal strácať kontrolu.

 „Clair.“ Zreval. Lenže tá ich nepočula. „Clair.“ Zreval znovu. Nič. Žiadna odozva. „Do riti.“ Zašepkal a pozrel na Jamesa. Ten zovrel pevnejšie sekeru a postavil sa vedľa neho. Žena, ktorá sa na nich rútila mala len jednu ruku a v tej druhej vláčila pre nich niečo šokujúce. Hlavu malého dieťaťa.

 „Panebože.“ Zašepkal James. Ostal však dostatočne pri zmysloch, aby správne reagoval. Keď sa k nim žena priblížila len na meter prudko sa rozohnal spoločne s Brucom. Obaja trafili svoj cieľ presne. Bruce tesne pred dopadom sekery odvrátil tvár. Vedel, že krv bude striekať a netušil, či sa nákaza môže šíriť aj kvapkami krvi dopadnúcimi do úst či očí. Než zavrel oči videl, že to isté urobil aj James.

 Ucítili, že sa sekery zastavili v pohybe a spoločne sa pozreli na miesto dopadu. Obe sekery rozťali hlavu ženy v rôznych smeroch a takmer na padrť. Žena sa ešte chvíľu triasla v kŕči a potom padla na zem. Brucova sekera vypadla z lebky sama, ale James ju so zhnusením musel vytrhnúť. Znovu sa povracal.

 V tej chvíli sa z vnútra policajnej stanice ozvali dva a o niečo neskôr jeden výstrel. James sa spoločne so svojim šerifom prudko otočili k dverám. Bruce si však ako skúsenejší uvedomil aj inú vec a to že sa nemôžu venovať len dverám.

 „James, okolie, ja postrážim dvere.“ Riekol a napriahol svoju sekeru k dverám.

 Jeho zástupca tak urobil a znovu sa začal pozorne rozhliadať.

 „Idem von,“ ozvalo sa z prítmia budovy. „tak láskavo po mne nehádžte tie sekery.“

 Bruce sa uvoľnil a sledoval ako Clair vystupuje von.

 „Čo tie výstrely?“ spýtal sa a začal sa obzerať okolo. Nevšimol si, ako Clair nenápadne prikývla v pochvale.

 „Dvaja v celách,“ ťažko vzdychla. „jeden váš zástupca, teda mal aspoň na sebe uniformu. Inak je to tam čisté.“

 „Potom už mám jediného zástupcu.“ Bruce kývol na Jamesa. „Teda nerátam toho skurvysyna Ridicka, ktorý sa zbabelo ani neozval, keď chceli zabiť Georga.“ Pohliadol na Clair, ktorá vybrala zásobník a prekontrolovala počet nábojov. Bleskovo ho vymenila za plný.

 Spoločne vstúpili dnu a James čo najlepšie zabezpečil vchod. Najviac ho sralo, že vstupné dvere do stanice sú sklenené a vedel, že nie sú z tvrdeného skla.

 „Poďme pre zbrane.“ Riekol Bruce a ukázal na Jamesa aby strážil. Vstúpili do zbrojnice. Sarge bolo malé dedinské mestečko. Teraz ľutoval, že nepatrí k mestám, kde bola väčšia zločinnosť. Mali by v sklade určite oveľa viac zadržaných zbraní. Lenže takto... nemali žiadne. Len tie čo dostali ako výbavu.

 Vytiahol z oceľovej skrine dve brokovnice a tri pištole. Dvesto nábojov pre brokovnice a asi päťsto pre pištole.

 „Nič moc, by som povedala.“ Ozvala sa po chvíli mlčania Clair. Svoju zbraň si zasunula za opasok, pretože to bola 45ťka a policajné boli 9mm. Takže ju nemohla dobiť. Bez otázok sa zmocnila policajnej pištole a do vreciek si dala niekoľko zásobníkov. Svoju starú zbraň si pohotovostne zastrčila za opasok na chrbát.

 „No,“ Bruce sa netváril šťastne. Sám si vzal jednu pištoľ. „aspoň máme dve pušky, a jednu pištoľ. Tú dám Jamesovi, je dobrý strelec.“

 Clair na neho vážne pozrela.

 „Komu veríš, aby sme mu dali tie dve brokovnice? Niekomu dosť dôveryhodnému a nie magorovi čo začne zase odriekavať pasáže z biblie.“

 Bruce sa pozrel na zem a usilovne premýšľal. Hneď však prerušil svoje premýšľanie.

 „Toto dám hneď Jamesovi.“ Riekol a vzal poslednú voľnú pištoľ, spoločne s niekoľkými zásobníkmi. Videl, že sa James ukľudnil hneď ako dostal do rúk strelnú zbraň. Bruce sa vrátil do kancelárie ku Clair. Tá si pokojne kontrolovala zbraň.

 „Takže komu.“ Riekla hlasne. „Alebo ma chceš zatknúť za postrelenie toho páter nostera?“ spýtala sa zrazu. Bruce na ňu prekvapene pozrel. Sedela na stole a rukami sa opierala v uvoľnenom posede.

 „Čože?“ spýtal sa prekvapene a takmer hystericky sa zasmial. Pokrútil hlavou. „V tejto situácii a v stave akom sme...“ na okamih zmĺkol. „Ver mi, že keby som mal zbraň tak ho odstrelím sám.“ Ťažko sa nadýchol. „Kurva, neverím, že sme sa dostali do takejto riti. Všetci sú mŕtvy.“ Zakryl si tvár v snahe zakryť slzy.

 „Ale my nie sme.“ Riekla tvrdo Clair. Dal ruky dole a pozrel do jej kľudnej tváre.

 „Ako...“ začal zúfalo a chvíľu nevedel ako pokračovať. „Ako môžeš byť taká kľudná? Ty si nevidela tie mŕtvoly? Veď si kurva postrelila človeka, úplne chladnokrvne. Teda nie že by som ti otca vyčítal, určite si zachránila Gorgeho a možno aj ďalších. Ale ani si nemrkla.“ Zašepkal.

 Clair sa pozrela na zem v náznaku premýšľania. Potiahla nosom a vytiahla zo zadného vrecka krabičku cigariet. Bruce odmietavo pokrútil hlavou, keď mu ju ponúkla. Sledoval ako si zapálila cigaretu.

 „Bruce.“ Riekla ticho a naklonila sa k nemu na pár centimetrov. „Nie vždy som bola maliarka. To je všetko čo ti poviem. A či mi nevadí čo vidím okolo. Je mi z toho zle, ale mám dobrý žalúdok. Dajme tomu, že mám pocit, že som človek na správnom mieste v správnom čase.“ Potiahla si z cigarety a jemným klepnutím z nej otriasla popol. „Tam dole je banda totálne zmätených ovečiek. Tu hore...“ smutne sa usmiala. „neviem čo je tu, ale musíme sem. Nemôžeme sa ukrývať dole. Nájde sa určite ďalší čo bude odriekavať citáty z biblie a bude magoriť ľudí. Potrebujeme jedlo, vodu, ale hlavne priestor.“ Zadusila cigaretu opätkom topánky. „Takže, komu chceš dať tie dve brokovnice?“

 Bruce na ňu pozeral ako na prízrak. V prvej chvíli premýšľal čo je vlastne tá ženská zač, ale pri jej  tvrdom pohľade svoje myšlienky usmernil inam.

 „Val Gordon.“

 „Kto je to?“

 „Veterán z Afriky. Považujú ho za blázna.“

 „Prečo on?“

 Bruce sa usmial a potom ukázal na krabičku cigariet. Sám si zapálil. Prestal fajčiť pred ôsmymi rokmi. Teraz to už bolo však jedno. Uvoľnene vsal dym do pľúc a cítil ako sa mu mierne motá hlava, rovnako ako keď fajčil prvú cigaretu.

 „Vlastne ani neviem,“ odklepol popol. „je to tichý človek. Sotva z neho dostaneš slovo. Bol sniper, takže strieľať rozhodne vie. A nikdy sa nesťažuje, proste keď bolo treba niečo pre mesto niečo urobiť, tak to urobil. Preto si myslím, že on je vhodný.“

 „Dobre, a ten druhý?“

 „Navrhol by som niektorého zo svojich zástupcov, ale ako vieš zlyhali, teda jedného si odbachl...“

 „Bol nakazený.“ Riekla obranne Clair.

 Bruce pozdvihol rovnako obranne ruky.

 „Viem,“ pokrútil zlostne hlavou. „viem to dobre. Sue Thomasová, tvrdá ženská. Síce ju ničil kedysi jej manžel. Dosť ju bil, ale videl som jeho telo na ulici. Ona to určite zvládne a má vojenský výcvik, teda než sa vydala. Vzdala sa vojenskej kariéry kvôli tehotenstvu, ale potom potratila. A potom ju muž už nepustil z udice.“ Bruce sa zlostne zamračil.

 „Dobre.“ Clair prikývla a z tela neďalekej mŕtvoly policajta stiahla nepriestrelnú vestu a aj podpažné púzdro. Vestu hodila Brucovi. Púzdro si privlastnila ona.

 „Vidím na tebe, že máš ďalší plán.“ Riekol Bruce a jeho myšlienky boli priam prosebné. Nech to tá skurvená ženská dokáže, myslel si.

 Ona si zapálila ďalšiu cigaretu a ani sa nemykla, keď sa z Jamesovej pozície ozval výstrel a hneď ďalší.

 „James?“ vykríkol Bruce.

 „Som v pohode.“ Ozval sa James. „Dvaja dole, vidím teraz okolie čisté.“

 „Čo máš v pláne?“ spýtal sa Bruce, pozerajúc na Clair.

 „Ktorá budova je najodolnejšia, má pevné steny. Rozhodne musí mať vlastný zdroj vody. Aby sa tam dalo vybudovať útočisko.“

 Bruce neuvažoval dlho.

 „Radnica.“ Riekol po pár sekundách. „Teda, každý to volá radnica, aj keď to pomenovanie dostala za studenej vojny, keď ju stavali. Je to malá pevnosť.“

 „Pevnosť?“

 „Presne tak.“ Bruce sa uškrnul. „Volajú to radnicou len kvôli tomu, že to malo byť v pôvodnom pláne. Starosta Emmett bol šialene posadnutý strachom atómového útoku, aj keď nie sme američania. Dal postaviť ten bunker, a keď útok od amíkov ani rusákov neprichádzal, tak začal stavať radnicu. Teda mala to byť naoko radnica. Tá budova má takmer jeden a pol metrové steny spevnené oceľovými prútmi. Skončila studená vojna, aj jeho mandát a budovu nechali tak. Potom sa rozhodovalo čo s ňou a asi pred desiatimi rokmi z toho chceli urobiť ženské väzenie. Urobili takmer úplnú renováciu, dodali aj vybavenie. Občania sa však vzbúrili, že tu nechcú väznicu a pomocou petície ten projekt zrušili. Pravidelne tam chodím na obchôdzku a je to tam stále vo výbornom stave. Je tam aj generátor.“ Rozosmial sa. „Boha, ten generátor je tak veľký, že zásobí pár futbalových ihrísk. Síce starý ale mal by fungovať.“

 „Výborne.“ Clair vytiahla zbraň. „Takže ideme to tam prehliadnuť.“

 Bruce len bezmocne zaťal zuby. Ale vedel, že robia správne.

 Prebehli rýchlo pár ulíc k radnici. Clair sa potešene usmiala, keď videla, že samotné dvere do radnice sú z pevného železa či iného kovu. Trvalo im dlho kým ich otvorili, mali zhrdzavené pánty.

 Prezreli vnútro aj keď jediný odtiaľ mal kľúče práve šerif. V okolí nenašli ani jediného nakazeného, dokonca ani jedinú mŕtvolu.

 „Tie dvere udržia vonku každého nakazeného.“ Poklepal James na vstupné dvere. „Toto je dobrý nápad.“

 „A tu dole sú nejaké zásoby, konzervy a vojenské sucháre.“ Súhlasil Bruce, ktorý vyšiel zo skladu a pozrel na Clair.

 Tá pristúpila k umývadlu z ktorého sa pomaličky rinul malý prúd vody.

 „Toto však musíme zariadiť.“ Riekla. „Ľudia potrebujú hlavne vodu.“

 „Viem,“ odvetil Bruce. „najskôr ich zabezpečenie. Skúsme ten generátor.“

 Spoločne zostúpili do podzemia. Clair prekvapene pohliadla na obrovský generátor, ktorý mal veľkosť malého nákladiaku.

 „Cítim benzín.“ Bruce otvoril veko a oňuchal ho. Poklepal na nádrž úplne dole a potom vyššie. Mierne sa usmial. „Vyzerá byť minimálne z polovice plná.“

 „Ak ten šrot naštartuje tak si pobozkám vlastnú riť.“ Zašomral James.

 „To je blbá stávka, James.“ Zasmiala sa Clair. Ten len mykol plecami.

 Bruce otočil kľukou na generátore. Nič.

 „Počkaj, nedávali sa tam kedysi náboje? Teda také tie výbušné, čo by to mali naštartovať?“ spýtala sa Clair a rozhliadla sa. Po chvíle hľadania našli dokonca polorozpadnutú príručku.

 Bruce vložil náboj a znovu zatočil kľukou. Generátor pár krát zakašľal a potom sa rozbehol s hlučným dunením. Mykli sebou, keď sa nad ich hlavami rozsvietili žiarovky a jedna z nich praskla. Generátor nabral obrátky a potom stíchol v uspokojivom pravidelnom vrnení. Blikanie žiaroviek sa ustálilo a oni zhasli baterky.

 „Výborne, túto časť máme. Teraz ich sem ešte dostať.“ Riekla Clair.

 Traja ľudia v miestnosti spoločne prikývli a vydali sa k bunkru. K ich prekvapeniu na nich nikto nezaútočil.

 Clair zabúchala na dvere bunkru a nervózne čakala čo sa stane. Dvere sa však po signále otvorili veľmi rýchlo.

 „Zvolajte všetkých do haly, okrem detí.“ Zavelila Clair a pozorovala mužov ako zatvárajú mohutné dvere. Zhromaždenie ľudí trvalo len pár minút. Chvíľu pred nimi stála a zvažovala slová.

 „Takže, nebudem vám tu kázať, ale poviem vám len fakty. Ako viete nemáme tu dole už ani vodu a ani jedlo. Boli sme spoločne s šerifom a jeho zástupcom na povrchu. Nebudem vám klamať, vyzerá to tam hrozne, je tam veľa mŕtvol a pravdepodobne ešte nejaký nakazený, okrem teda tých čo sme po ceste zastrelili. Prehliadli sme si však budovu radnice a usúdili sme, že to bude lepšie miesto na úkryt než tento bunker.“

 „Ale tu sme pod zemou, tu nám nič nehrozí.“ Ozvalo sa pár ľudí.

 „Budova radnice má podobne pevné dvere ako sú tie na bunkri. Lenže je tam tečúca voda, generátor a podľa odhadu zásoby asi na 3 ďalšie dni.“

 „Tak ich donesme sem, tu sme ...“

 „Tak dosť, pozrite, asi si neuvedomujete poriadne svoju situáciu. Ste tu ako taký krtkovia.“ Clair ukázala na Georga. „Tomu vypovedá aj tá, ehm, náhoda čo sa tu diala pred asi hodinou.“ Ľudia sa začali po sebe pozerať. „Bude to jediná cesta do radnice, z jej strechy môžeme pozorovať okolie a teda aj začať postupne zhromaždiť viacero zásob. Generátor nám poskytne ako elektrinu tak aj teplo. Ak ste si nevšimli je skorá jeseň a tu dole by sme postupne pomrzli aj so zásobami. To sú fakty, je niekto proti?“ pozerala na ľudí ako si medzi sebou šepkajú. Nakoniec sa zdvihla jediná ruka. „Áno?“

 „Ako to chcete urobiť? Máme tu štyri deti.“ Muž pozrel na už ošetreného pátera. Všetko to boli čisté priestrely. Clair vedela kam streliť. „A jedného zraneného.“

 „Viem,“ prikývla Clair. „deti vezmú na ruky a zakryjú im oči. Otca najsilnejší dvaja muži. Pôjdeme v rade, dvaja so zbraňou na začiatku, dvaja na konci a jeden v strede. Pokiaľ zahliadnete nejakého nakazeného okamžite sa ozvete. Ale prosím vás, nevykrikujte keď uvidíte mŕtvoly, upozorňujem vás vopred, že je to tam hore fakt zlé. Silné slnko a týždeň sa na telách značne podpísali. Možno by bolo dobre keby ste si dali na tvár šatky, je to silný smrad. Vezmite si len to čo unesiete. Ešte nejaké otázky?“ neboli žiadne. „Bruce?“

 „Sue a Val.“ Bruce im podal brokovnice. Začul tiché šepkanie, že prečo práve oni. Obaja však vzali svoje zbrane do rúk, prezreli ich a dobili. Clair prikývla, videla, že obaja držia zbrane skutočne profesionálne.

 Ľudia sa spoločne namačkali do malej vstupnej miestnosti.

 „Pripravený?“ prezrela si trochu neisté tváre, ale nikto neprotestoval. „Tak ideme.“ Mrkla na Henryho a Ronalda, ktorých v duchu nazvala hlavnými strážcami dverí. Clair vyšla von ako prvá, aj keď videla na Brucovej tvári nesúhlasný výraz. Presun do budovy radnice prešiel bez incidentov, aj keď počula ako si veľa ľudí šepkalo zhrozené slová o mŕtvych telách na zemi. Väčšinou však reči rýchlo prestali, práve kvôli deťom.

 Všetci si úľavne vydýchli, keď sa ocitli v bezpečí budovy radnice a zabuchli sa za nimi mohutné dvere. Clair však na ne zachmúrene hľadela. Kývla na Bruca a Jamesa.

 „Mali by sme do tých dverí urobiť priezor.“

 Bruce súhlasne prikývol.

 „Určite, vonku môžu byť aj ďalší čo prežili. Ale najskôr musíme zabezpečiť budovu a poskytnúť ľuďom nocľah.“

 „Myslím, že som dole v pivnici videl nejaké postele.“ Ozval sa James. „Také tie vojenské dvojposchodové. Asi ich sem dovliekli kvôli tomu väzeniu.“

 „Výborne.“ Clair sa pozrela k skupine preživších. „Vy traja, poďte nám pomôcť.“

 „Akým právom nám tu vlastne rozkazujete?“ ozval sa Jimmy Benet, zástupca starostu mesta. Bruce zlostne zamrnčal. Čakal kedy sa práve tento človek konečne ozve. Bola to len otázka času, pretože ho dobre poznal. Musel všetko pripomienkovať. „Chováte sa tu ako nejaká kráľovná alebo čo.“

 „Berte toto ako moju korunu.“ Clair zdvihla zbraň vysoko nad svoju hlavu. Začula niekoľko protestných mrmlaní, ale bolo ich málo. „Asi tu ešte stále nechápete situáciu, a práve preto by som to tu mala viesť ja.“

 „Ste len blbá meštiačka, však nás ani nepoznáte.“

 „Áno, to viem. Nepatrím medzi vás, a to je aj ten dôvod prečo by som vás mala viesť.“ riekla úplne kľudne.

 „Blbosť,“ Jimmy si dal z tváre dole šatku. „mal by to tu viesť niekto kto ľudí a mesto pozná.“

 „Tým chcete povedať vy, že pán Benet?“ riekla mierne pobavene.

 „A prečo nie?“ Jimmy sa odvážne postavil proti nej.

 „Aké máte skúsenosti s extrémnymi situáciami? Boli ste niekedy priamo v boji, pretože ste si asi neuvedomil, že my sme práve vo vojne, pán Benet.“

 Ten sa zamračil, netušil, že pozná jeho meno.

 „A vy ste boli niekedy v boji? Však tu ani nikto nepozná vaše meno.“

 „Clair Willson,“ krátko sa uklonila, „Ešte nejaké otázky na mňa?“ so zdvihnutým obočím pozerala po ľuďoch pred sebou so založenými rukami v bok. „Môžete mi veriť, že nie som moc nadšená aby som to tu viedla. Rozhodne mi nejde ani o moc ako si môžete myslieť. Úprimne povedané, najradšej by som sadla na motorku, našla nejaké miesto ktoré nie je nakazené, poriadne sa ožrala, vyspala sa s nejakou peknou brunetkou a zaspala po pekne strávenom večere.“ Sledovala ich šokované tváre. „Máte dve možnosti, buď mi budete veriť, že viem čo robím, alebo sadnem na motorku, ktorú dúfam, že mám stále v garáži a proste odídem.“ Ukázala na zbraň. „S pár zásobníkmi.“

 „Vypadni ty skurvená lesbická cundra.“ Vykríkol Benet zlostne a ukázal prstom k dverám. Na jeho prekvapenie sa však spoza neho ozvalo nesúhlasné mrmlanie.

 „Drž hubu Jimmy.“ Ozvala sa Susanah Powellová, miestna majiteľka najväčšieho obchodu. „Len stále tliachaš a máš komplexy z toho, že ťa vo voľbách nikto nevolil.“ Ukázala na Clair. „Ja cítim, že táto žena nám pomôže viac než ktokoľvek z nás. A má nadhľad, pretože nepatrí k nám. My sa len budeme stále hádať dookola kto by nás mal viesť.“ Bennett sa zamračil, keď sa k slovám Susanah pridali takmer súhlasne všetci.

 „Má pravdu.“ Ozývalo sa znovu a znovu.

 „Tiež súhlasím.“ Riekol Bruce. „A to som šerif. Ako tu už ona spomenula, toto je veľmi extrémna situácia.“ Pozrel na Clair, ktorá sa od nich postavila bokom, takmer ako vyvrheľ. „Takže, kto je za to aby nám velila? Ja som za.“ Prešiel pár krokov a postavil sa vedľa nej. James neváhal ani chvíľu, a postanul vedľa nich. Behom pár sekúnd sa k nim postavili všetci... okrem Bennetta, ženy, ktorá vykrikovala, že zabila otca a samozrejme poraneného otca, ktorý len ležal na provizórnych nosidlách. V tej chvíli vypadol prúd a všetky svetlá v sále zhasli. Po pár sekundách zase nabehli.

 „Takže,“ Clair vystúpila z davu, ktorý sa okolo nej objavil a otočila sa k nim. „potrebujeme nejakého elektrikára a mechanika. Generátor vypadáva, takže ho bude treba opraviť. Je to veľmi stará mašinka.“

 „Ja som mechanik,“ zdvihol ruku malý muž hispánskeho výzoru. „Diego Tranal, síce som automechanik ale trúfam si na to.“ Ukázal bokom na ďalšieho muža. „A Al Bremaw je elektrikár.“ Muž na ktorého ukázal prikývol.

 „Dobre,“ Clair ukázala na Sue a Valeho. „Vonku som videla prevrátený hasičský voz. Budú tam nejaké nástroje. Choďte s nimi.“ Otočila sa späť k davu. „Vy ostatní nám pomôžete vytiahnuť postele z pivnice.“ Tleskla rukami. „Ideme, ideme.“

 Spoločnými silami urobili veľa modifikácii v radnici. Prízemie sa zmenilo na jedáleň a zároveň na záchytnú stanicu, pretože sa tam nachádzali hlavné dvere do budovy – ohradili vstup oceľovými a ťažkými bedňami, ktoré v podstate mali chrániť obrancov. Prvé poschodie, kde boli cely pre väzňov zmenili na obrovskú spálňu. Rozdelili ju na ženskú a mužskú časť. Záchody či sprchy bol trochu problém, pretože fungovala v tejto chvíli len menšina, ale to Clair uzemnila presným rozpisom. Veci sa vracali do normálu, aj keď mali stále málo jedla. Elektrikár a mechanik opravili generátor, spoločne s pár ľuďmi na strechu umiestnili ostatý drôt, tak aby sa nikto nemohol vydriapať po stene až na strechu. Clair rozdávala presné a účinné rozkazy.

 Nastal ďalší deň.

 Prišiel ďalší deň a s ním aj ďalšie nutné veci, ktoré sa museli urobiť. Clair si plne uvedomovala, že na pár chvíľ upokojila ľudí dobrým ubytovaním a hlavne vodou. Jedlo mali na pár dní, ale dôležitým faktom bolo zdravie. Zvolala ľudí do jedálne.

 „Je tu nejaký doktor?“ spýtala sa Clair po čase, keď sa konečne ľudia trochu ukľudnili.

 „Som len praktická lekárka.“ Ozvala sa mladá žena a zdvihla ruku.

 „A vedeli by ste ošetriť aj strelné či iné vážnejšie zranenia?“ spýtala sa Clair a vážne pozrela do tváre mladej ženy. Spoznala tú ženu, ktorá ošetrila otca len čo ho postrelila. Tá sa zatvárila neisto.

 „Ja...“ žena sa ošila. „Áno, nejaký čas som sa týmto zaoberala.“ Krivo sa usmiala. „Ale neverím, že by som niekoho mohla zachrániť bez transfúzie.“

 Clair na tú ženu pozerala dlho. Nevedela prečo, ale srdce sa jej pri pohľade do jej zelených očí roztĺklo ako divé.

 „Ako sa voláte?“ spýtala sa kľudne.

 „Beverly Dexou, volajú ma však Bev.“

 „Dobre Bev,“ riekla Clair. „vedeli by ste v týchto podmienkach rozoznať krvnú skupinu? Ak by bolo treba niekomu ju darovať.“

 Beverly si začala trieť spánky a uvažovala.

 „Asi áno, ale nebude to hneď.“ Pokrútila zlostne hlavou. „Niekoho smrteľne zraneného by som asi nedokázala okamžite zachrániť.“

 Clair sa rozhliadla.

 „Chcem  aby ste každý z vás nám dali vašu krvnú skupinu, ak ju teda viete. Okamžite.“ Obrátila sa na Bruca. „Idem na strechu.“

 Bruce ju ticho nasledoval. Vyšli na strechu, ktorá bola našťastie z väčšej časti krytá kovovým prístreškom. Clair spýtavo ukázala na prístrešok.

 „Mala to byť pôvodne strážna veža, ale nedokončili ju.“ Mykol plecami.

 „No aspoň nás nebude z diaľky vidieť, musíme zaviesť hliadky.“ Vzala do rúk ďalekohľad, ktorý sa jej podarilo získať z policajnej stanice. Rozhliadla sa po okolí.

 „Osem hodinové služby?“ spýtal sa Bruce a položil si ruky na čelo aby si ochránil oči pred slnkom. Stál mimo prístrešku.

 „Nie, maximálne päť hodín. Potom ľudia otupia, znudia sa.“ Clair prehliadla okolie podrobne. Ukázala rukou. „Tam, vidím spálený nápis éria. Drogéria?“ podala ďalekohľad Brucovi.

 „Áno, drogéria s lekárňou.“ Ukázal rukou o budovu vedľa. „Tam je klinika Bev.“

 „Mali by sme odtiaľ odniesť lieky a lekárske vybavenie.“

 Bruce len súhlasne prikývol.

 „Koľko ľudí?“

 „Traja, ty, James a ja. A štyria ľudia na odnesenie vecí.“ Založila si ruky v bok. „Dúfam, že to bude stačiť, ale potrebujeme dostať tie lieky sem. Jedlo máme na pár dní, ale lieky potrebuje otec a dvaja ľudia sú chorý.“

 „Ty sa staráš o otca?“ spýtal sa nechápavo.

 „Jeho neznalosť reality sa dá ospravedlniť.“ riekla tvrdo a ateisticky.

 Bruce zdvihol prekvapene obočie. Prikývol a spokojne na ňu pohliadol.

 „Máme plán, ideme.“

 Spoločne vybrali štvoricu ľudí, ktorý nemali problém s mŕtvolami a boli ochotný pomôcť s liekmi.

 Prebehli hlavné námestie rýchlo a ticho. Clair zase zavelila aby počkali vonku než prehliadne budovu kliniky. Bruce zlostne zaťal zuby. Nechápal prečo to chce robiť sama. Vyšla z kliniky len po pár minútach.

 „Čisté,“ riekla jasne. „ideme dnu.“

 Ako povedala, tak urobili. Bruce strážil dvere spoločne s Jamesom. Dvaja vzali pojazdné lehátko a nahodili naň rovno celú chladničku s liekmi. Ďalší dvaja vzali druhé lehátko a naložili naň všetky možné obväzy a lieky, ktoré nepotrebovali chladenie. Vrátili sa do budovy radnice len behom dvadsiatich minút. Bruce sa spokojne usmieval. Clair organizovala výjazdy priam dokonale a bez strát.

 „Kam s tým, doktorka?“ spýtal sa Bruce a pozrel na Bev, ktorá neveriacky pozerala na obrovské množstvo medicínskeho materiálu..

 „Tam dozadu. Ošetrovňa.“ Ukázala nakoniec Bev.

 Spoločnými silami rozmiestnili dve lôžka, chladničku a aj do políc umiestnili lekárske vybavenie.

 Beverly sa napokon rozhliadla po miestnosti, ktorú mala teraz na starosti. Zatvárila sa nešťastne.

 „No, takže teraz je zodpovednosť za chorých na mne.“ Prehliadla si znovu miestnosť. Dve lôžka, stolíky so sterilným chirurgickým vybavením, chladnička plná liekov, niekoľko políc plných ostatným vybavením. Ticho prikývla a potom sa zamračila. „Ale potrebovala by som lekársky almanach.“

 „Čože?“ spýtala sa nechápavo Clair.

 „Asi takto hrubá kniha.“ Bev ukázala približne dvadsať centimetrov. „Lekársky almanach, sú tam hlavné symptómy známych chorôb a odporúčané lieky na vyliečenie.“

 „Uhm,“ zašomrala Clair.

 „Asi myslíš toto.“ James vytiahol z batohu obrovskú knihu a ukázal Bev jej potlač.

 „Presne toto.“ Zasmiala sa Bev a vtisla prekvapenému Jamesovi krátky bozk na líce. Roztvorila knihu a bez slov sa do nej začítala.

 Clair sa zachmúrila. Cítila krátke a tiché bodnutie žiarlivosti. Už dávno sa jej Bev páčila, aj keď nepoznala jej meno. Odohnala ho ľahko upriamením sa na ďalšie ciele, ktoré túto malú komunitu čakalo.

 Otočila sa na Bruca a Jamesa, ktorý s úsmevom pozorovali Bev.

 „Vie niekto ako hlboko je studňa z ktorej táto budova čerpá vodu?“ ráznym krokom vykročila do hlavnej haly, kde bola väčšina ľudí. Sedeli pri jedálenských stoloch a potichu sa rozprávali. Sue a Vale zodpovedne stáli pri dverách.

 „Vie niekto ako hlboko je v tejto budove vyvŕtaná studňa?“ zvolala znovu a rozhliadla sa.

 Jeden muž zdvihol ruku.

 „Šesťdesiatosem metrov, madam.“ Ozval sa malý muž. Rozpačito sa jej pozrel do tváre. „Trevor Fanis, pomáhal som tú studňu stavať.“

 „Šesťdesiatosem,“ zašepkala Clair. „je to dosť hlboko aby sa tam infekcia nedostala, ale musíme dostať tie mŕtvoly z ulice. Čím dlhšie tam budú, tak hlbšie sa nákaza dostane.“ Prehliadla si ľudí a počula ako si ticho súhlasne šepkajú. „Asi päťdesiat metrov odtiaľto som videla bager. Vie ho niekto ovládať?“

 „Ja madam,“ zdvihla sa jedna ruka. „Jason Grunner, robím s ťažkými strojmi celý život. Čo by ste s ním chceli urobiť?“

 Clair sklonila smutne hlavu a chvíľu mlčala.

 „Viem, že väčšina z vás tu poznala každého. A väčšina z vás poznala aj tých ľudí, ktorý sú teraz ako mŕtvoly vonku na zemi.“ Postanula pred nimi a založila si smutne ruky na boky. Oči mala upreté na zem. Potom vzhliadla. „Musíme urobiť to čo je treba, aj keď sa vám to moc páčiť nebude.“ Ukázala na Jasona. „Chcem po tebe aby si vykopal s tým bagrom jamu tak o tri krát dvanásť metrov, do hĺbky sedem. Nebudem vám klamať, bude to masový hrob.“ Zdvihla ruku, keď začula tiché šepkanie, že je to bláznovstvo. „Prosím, uvedomte si situáciu. Musíme tie telá zakopať, a čo najďalej od zdroja vody. Žiadam vás aby ste sa ušetrili sentimentu. Bohužiaľ, tu nie je čas na sentiment. Musíme ich pochovať aby sme mohli my prežiť bez nákazy.“ Pozrela na Jamesa. „Čo bolo v tých vreciach v pivnici?“

 „Vápno.“ Šepol James. „Asi tak tristo kilov. Zrejme to tu chceli vymaľovať.“

 „Je mi jasné, že je vám to nepríjemné, ale potrebujem dobrovoľníkov.“ Clair zdvihla ruky. „Kto je schopný vydržať ten smrad a pomôcť nám pochovať mŕtve telá.“

 Sledovala ako sa váhavo zdvihlo sedem rúk. Aspoň že tak.

 „Jason?“ spýtavo pozrela na muža. Ten k nej prikročil bez váhania.

 „Vykopem to,“ chvíľu uvažoval. „ten bager je môj a kabína na bagri je z tvrdeného skla, takže ak sa tam dostanem, nebudem ani potrebovať ochranu.“

 Clair ticho prikývla.

 „Dostaňme Jasona do bagru.“ Kývla krátko na Bruca a Jamesa. Bruce si uvedomil, že Clair ho považuje za jeho hlavného zástupcu... a Jamesa za druhého. Krivo sa usmial.

 Tretí deň

 Plán prebiehal perfektne. Jason vykopal bagrom obrovskú jamu takmer kilometer ďaleko za mestom. Nikto na neho nezaútočil. Pomaly premiestnili všetky mŕtvoly z hlavného námestia do jamy. Zasypali ich vápnom a potom prikryli časťou zeminy. A potom ďalšie. Brucemu sa chcelo zvracať. Do jamy hodili takmer stovku mŕtvol. Ale museli to urobiť. Jason zahrnul posledné telá zeminou a vystúpil z bagru. Smutne pozeral na kopu, ktorú sám vytvoril.

 „Nech sem prídu ostatní, ale dvaja ostanú na streche ako stráž.“ Riekla Clair, pozerala na hrob.

 Bruce sa mračil, ale urobil tak. Takmer dvadsať ľudí postanulo pri masovom hrobe.

 Clair sa pozrela na dieťa. Len desaťročné dievča.

 „Ty vieš vraj pekne maľovať, že, Laura?“ spýtala sa malého dievčaťa, ktoré vystrašene hľadelo okolo seba. Clair zbila jednoduchý kríž a položila ho na zem. „Napíš tam čo chceš.“ Riekla krátko a podala malej žene, Laure, štetec. Tá váhavo prikročila k položenému krížu a potom naň napísala svoje prianie.

 „Tu odpočíva 94 statočných ľudí. Milujeme ich a budeme navždy.“ Napísala Laura na kríž. Clair potom zabila kríž do zeme.

 „Asi by sme mali predniesť nejakú modlitbu.“ Zašomral Bruce. Napriek tomu sa stále rozhliadal. Pozrel na Clair.

 „Ja nie, som ateistka.“ Riekla mierne posmešne Clair.

 „Možno práve preto by si ty mala niečo povedať.“ Ozval sa James.

 Clair sa nadýchla a pozrela do zeme.

 „Neverím, že za toto môže boh, pretože ak je taký dobrotivý nikdy by to nedopustil. Myslím, že si za to môžeme my sami. Títo ľudia však umreli pre niečo. Ja verím, že zomreli pre to aby sme my prežili. Takže by sme mali kráčať touto novou cestou hrdo, pevne a čestne, aby sme nezneuctili ich pamiatku.“

 „Amen.“ Riekol ticho Bruce a prežehnal sa. Videl, že tak urobila väčšina ľudí.

 Pohliadol na Clair.

 „Čo teraz?“

 „Späť na radnicu.“ Riekla rázne a aj tak urobili. V hlavnej sále sa zhromaždili všetci a ticho si šepkali čo bude. Clair im dávala nádej. Konečne niečo robili. Či už postavenie postelí, alebo obranné opatrenia, ktoré z radnice robili malú pevnosť. Bruce počul ako vďačne ďakujú Clair, že je tu.

 Tá hodila na stôl papier a ukázala naň prstom.

 „Chcem náčrtok mesta. Všetky domy, cesty a tak ďalej.“

 Spoločne pracovali na náčrte niekoľko hodín. Na ňom sa ukázalo, že obchod s muníciou je takmer dva kilometre ďaleko.

 „Kurva.“ Zanadávala Clair pozerajúc na náčrtok.

 „Máme tri dni zásob,“ poznamenal James.

 „Ale tak ďaleko sa nedostaneme bez auta.“ Zašomrala Clair. Zlostne buchla rukou do stola. Zahľadela sa do zeme. „Budeme musieť vyčistiť dom po dome.“

 „Dom po dome?“ zvolal Bruce a zachmúril sa. „Zbláznila si sa? Je tu takmer stovka domov.“

 „Ale urobíme to.“ Prikývla Clair sama sebe. „Vyčistíme ich a zároveň získame zásoby, a možno nájdeme nejakých preživších.“

4deň

Urobili to, vyčistili pár domov v okolí. A zistili, že elektrika vypadla len deň potom čo vyliezli z bunkru. Nachádzali v domoch ešte zmrazené potraviny. Clair zavelila, že musia tie potraviny nahádzať do veľkých mraziarenských boxov, ktoré vytiahli z obchodu Susanah.

5 deň

 Clair sa mierne usmievala, prezerajúc si Bev. Dopila celú fľašku minerálky a hodila ju do koša. Znovu pozrela na Bev. Tá držala na očiach ďalekohľad a skúmala okolie. Bev sklonila ďalekohľad a pozrela na Clair. Mali spoločnú zmenu hliadkovania.

 „Všetko čisté.“ Riekla krátko Bev, a pohliadla na Bruceho, ktorý upevňoval maskovacie plátno na prístrešok tak aby nebolo hliadku vidno z veľkej diaľky. Už pre pár dňami diskutovali o tom čo počuli v rádiu. Vojenské jednotky upozorňovali na rabujúce skupiny, silne ozbrojené a neštítiace sa ničoho. A základňu podľa rádia mali v mestečku vzdialenom len 40 kilometrov na sever. Bohužiaľ aj armádu postihli veľké straty pri boji s nakazenými a tak postupovali v čistení miest len veľmi pomaly. Bev ukázala smerom na juh. „Asi tak štyristo metrov, je tam vidieť nezničený voz. Mohli by sme ho použiť na odvoz potravín a na to dostať sa k tomu obchodu so zbraňami.“

 „Kde?“ Clair si vzala ďalekohľad a pohliadla smerom, ktorý jej ukázala Bev. Na rozdiel od ostatných áut, vyzeralo toto skutočne v poriadku. Väčšina ostatných áut bola rozbitých, buď pri incidentoch s inými autami, alebo ich proste niekto nabúral počas toho ako sa u nich prejavila nákaza. „Výborne, to by nám mohlo výrazne pomôcť. Dobrá práca.“

 „Kedy by si to chcela skúsiť?“

 „Možno dnes, možno zajtra, neviem.“ Clair chvíľu premýšľala a znovu pozrela smerom k autu. „Je to dosť ďaleko.“

 „Povedal by som skurvene ďaleko.“ Zamrmlal Bruce, ktorý dokončil svoju prácu. Celý prístrešok bol zakrytý maskovacím plátnom, vidno z neho bolo len cez malé priezory. Clair mala v pláne celý prístrešok časom oplátovať, ale to boli ešte ďaleké plány do budúcnosti, pretože nemali stále auto a železiarstvo bolo rovnako ako obchod zo zbraňami na druhej strane mesta. Bruce začal kontrolovať celú svoju prácu a tesnejšie upevňovať plátno aby sa nehýbalo vo vetre.

 „Takže,“ Clair sa oprela o stôl, ktorý bol centrom malej pozorovateľne. „ako je to s tebou?“

 „Prosím?“ spýtala sa prekvapene Bev.

 „Ako sa žena ako ty dostane do takého zapadákova?“

 „Žena ako ja?“

 „Pamätám si tvoje auto, porche, že? Tetovanie na chrbte. Pripadáš mi skôr ako plastická chirurgička než doktorka v takomto mestečku.“ Videla ako Bev sebou mierne trhla a zlostne zovrela pery. „Videla som ako si ošetrila toho muža s takmer odrezanou nohou, nehovoriac o tom ako pohotovo si ošetrila pátera.“

 Bev sa nadýchla a zlostne zachmúrila.

„Každý z nás má nejakých kostlivcov v skrini.“ Pohliadla na Clair. „Ty nám tiež nehovoríš všetko. Maliarka, ktorá vie rozobrať pištoľ za päť sekúnd?“ zdvihla tázavo obočie.

 Clair sa rozosmiala. Pristúpila k Bev tak blízko až sa ich boky dotýkali a ona sa nahla k jej uchu.

 „Ale bude to len medzi nami.“ Zašepkala a vytiahla niečo z vrecka. Než to ukázala Bev pozrela kde sa nachádza Bruce. Ten sa však venoval len svojej práci.

 Bev prekvapene pozerala na preukaz, ktorý jej Clair ukázala. Tá rýchlo preukaz schovala naspäť.

 „Nemala by si sa pripojiť k armáde?“ spýtala sa ticho Bev.

 „A čo tam? Okrem toho som na dovolenke.“ Ukázala rukou okolo. „Myslím, že tu som viac užitočná.“

 Bev dlho mlčala.

 „Dokážeš ľudí skvele odhadnúť. Skutočne som bola plastická chirurgička. Dosť úspešná. Šesť rokov skvelej súkromnej praxe a potom mi prišiel do života muž, kvôli ktorému som proste zblbla. V rámci večierkov a partie sme si obaja občas niečo dali. Vedela som ako drogy vplývajú na človeka, ale hovorila som si, že mne sa to nestane. Stalo. Pri jednej rutinnej operácii som tak vážne porušila postup, že ten mladý muž zomrel na pooperačné komplikácie.“ Bev si rýchlo utrela slzu. „Len vďaka otcovi som nestratila licenciu. Opustila som toho muža, odišla, prešla si liečenie a dala sa konečne dokopy. Tri roky som pracovala u mierových zborov v Afrike. Keď mi vystrieľali celú skupinu lekárov, rozhodla som sa vrátiť. Možno tu robím len všeobecnú doktorku, ale tiež si myslím, že tu robím dôležitejšiu prácu.“

 „Tak vidíš, a ja nemusím počúvať blbé kecy nejakého vydeseného nadriadeného.“ Vytiahla cigarety. „Ako dlho si tu vlastne?“

 „Len krátko, čoskoro štyri roky.“

 „Ale už ťa berú ako svoju.“

 „Oni si vážia každého vzdelaného, to nie je tým, že by ma mali zrovna radi.“ Bev mykla plecami. „Zo začiatku sa tu šírili o mne všelijaké klebety a takmer tri mesiace som nemala ani klientov, aj keď som prebrala kliniku po starom doktorovi. Dokonca nejaký čas sa o mne šuškalo, že som nejaká lesbická čarod...“ Bev sa zastavila v rozhovore a zarazene pozrela na Clair. „Prepáč, nemyslela som to tak.“

 „Nechaj to tak.“ Clair mávla rukou. „Viem aký dokážu byť ľudia hnusný. Ja sa v svojej orientácii netajím. Radšej to hovorím na rovinu, aspoň si ušetrím trápne pokusy od mužov o to mať so mnou rande.“ Mykla plecami „Aj keď napriek tomu to občas stále niekto skúša.“

 „Takže,“ Bev sa ošila ako človek, ktorý sa chce spýtať nepríjemnú otázku. „ty si to o sebe vedela vždy?“

 „Myslíš orientáciu?“

 „Áno.“

 „Nevedela, do svojich devätnástich som normálne randila.“ Clair sa mierne usmiala, ale s vážnosťou prezrela ďalekohľadom okolie. „Potom som stretla ženu, kvôli ktorej som zase zblbla ja. Mala takú tú šialene silnú charizmu, ktorej sa nedalo odolať. Zabuchla som sa do nej, vyspali sme sa spolu, zlomila mi srdce a odišla.“ Clair posmešne mykla plecami. „Keď som sa prebrala z toho poblúznenia...“ na okamih stíchla. „zistila som čo som. A to že ma už muži proste nezaujímajú. Potom som sa pridala k armáde. Koniec príbehu.“ Pohliadla na Bev. „Ty si nikdy nepochybovala?“

 Bev celá sčervenala.

 „Uhm, nikdy som nad tým neuvažovala.“ Riekla mierne vyhýbavo.

 „Škoda.“ Clair zadusila cigaretu a pozrela na prekvapene tváriacu sa Bev.

 „Škoda?“

 „Niekedy mi moja úprimná huba spôsobuje dosť problémov, ale myslím, že voči tebe môžem byť úprimná. Si mi sympatická, veľmi sympatická.“ Riekla jednoducho Clair. „Neber to ale ako obťažovanie, iba ako kompliment.“

 Bev sa zarazene zamračila.

 „Obťažovanie?“

 „Väčšinou keď poviem žene že sa mi páči sa to otočí na to, že ju sexuálne obťažujem. To blbé sexuálne harašenie.“ Clair prevrátila oči. „Keby jej to povedal muž by to brala úplne normálne, usmiala sa a poďakovala.“ zatvárila sa znechutene.

 „Tak potom ďakujem za kompliment.“ Usmiala sa Bev a po chvíli videla, že sa usmiala aj Clair. Bev si nervózne uhladila plavé vlasy za ucho. „Keď sme pri tej úprimnosti, tak si mi tiež sympatická, aj keď...“ nervne sa uchechtla. „ešte neviem čo si o tom pocite myslieť.“ Nevedela čo s rukami a tak si znovu upravila vlasy.

 Clair sa na ňu pozrela a nahla hlavu v skúmavom ženskom geste. Oprela sa o stĺp nedostavanej veže a zvláštne sa usmiala.

 „Čo znamená ten úsmev?“ spýtala sa úplne nervózne Bev, snažiac sa zahnať nervozitu rozhliadaním sa po okolí.

 „Že kým mi nepovieš nie, tak sa...“ Clair sa zarazila. „premýšľam nad správnym výrazom ako to povedať.“ Pristúpila k Bev a tá prekvapene a až panicky ustúpila. „tak sa budem snažiť zistiť ako veľmi som ti sympatická.“ Dopovedala Clair a s pomerne pobaveným výrazom sledovala ako Bev od nej zase o krok ustúpila. Clair však k Bev podišla len na krok. Ich telá rozdeľovali pozdvihnuté ruky Bev, v ktorých držala pred sebou ďalekohľad. 

 „Clair.“ Bev sa nadýchla a donútila sa pozrieť na zem.

 Tá jej však situáciu neuľahčovala. Jemne jej prstom prešla po brade a donútila ju tak vzhliadnuť.

 „Stačí len ustúpiť dozadu a tým mi dáš znamenie.“ Clair znovu prešla Bev opatrne po brade. „Jeden krok dozadu.“ Zašepkala.

 „Ja... ja...“ rozkoktala sa Bev pozerajúc do tých krásne tvarovaných modrých očí. Zistila, že sa nemôže pri tom pohľade ani len nadýchnuť. Clairine oči ju úplne zhypnotizovali. „Nemôžem sa pohnúť.“ Zašepkala nezreteľne.

 Clair sa k nej priblížila len na pár centimetrov.

 „Tak povedz nie, a ja odídem.“ Zašepkala Clair a Bev cítila na svojej tvári jej dych. Teplý, prekvapivo voňavý. Lenže Bev cítila aj inú vôňu. Alebo puch... smrad... odor... Clairinho tela. Voňala tak príťažlivo, až Bev zistila, že sa v jej lone objavila horúčava.

 Zavrela oči a snažila sa sústrediť.

 Nešlo to.

 „Nemôžem ti povedať nie.“ Zastonala zúfalo, keď sa odhodlala otvoriť oči. Clair bola stále pred ňou v strnulej póze čakajúceho útočníka. Mierne sa usmiala.

 „Nemôžeš sa pohnúť, ani mi povedať nie. Tak...?“ Clairin úsmev zmizol a zatvárila sa podobne zúfalo ako sa Bev cítila.

 „Daj mi čas.“ Zaprosila Bev.

 „Nie,“ odvetila rázne Clair. „nemáme čas.“ Chcela pristúpiť k Bev, ale hneď na to naklonila hlavu ako keby niečo počúvala. Prudko ustúpila od Bev a trochu zlostne sa usmiala. „Zachránená.“ Zašepkala. „Ale ja zistím ako veľmi som ti sympatická.“ Clair mrkla na nechápavo sa tváriacu Bev, ktorá stále bola prirastená na mieste.

 Vtedy ich rozhovor prerušil mladý muž, ktorý sa vyštveral rebríkom na strážne stanovisko. Vyzeral na šestnásť, ale Clair vedela, že má takmer dvadsaťpäť.

 „Madam,“ kývol na Clair a Bev čakala či jej dokonca nezasulutuje. „nevyrušujem?“

 „Nie, čo potrebuješ, Joey?“ odvetila úplne kľudne Clair.

 „Rozmýšľal som ako vám, teda nám pomôcť.“

 „Áno?“

 „Ešte pred týmto všetkým čo sa tu stalo, som pracoval v malej počítačovej firme, v Almore, čo je asi päť kilom...“

 „Viem kde to je.“ Clair pokrútila rukou v geste aby začal hovoriť k veci.

 „V tej firme sme mali aj zabezpečovacie zariadenia. Presnejšie, majiteľ dostal len deň pred dňom D zásielku kamier a pohybových snímačov. Takmer štyristo kusov od každého. Veľká zákazka.“ Ukázal dookola. „Tie kamery sú na batérie rovnako aj snímače, ak by sme to dokázali doviezť sem, myslím že by som bol schopný vybudovať bezpečnostnú sieť do vzdialenosti približne tristo metrov.“

 „To by sa skutočne hodilo.“ Ozval sa Bruce.

 „Súhlasím,“ prikývla Clair. „ale potrebujeme na to auto. Ako veľké sú tie balíčky?“

 „Uhm, na začiatok by stačilo,“ Joey požiadal o ďalekohľad a rozhliadol sa. „dvadsať kamier. Na každú svetovú stranu päť.“ Ukázal do diaľky. „Už vidím aj možné pozície kam by sme ich mohli zavesiť.“ Zamyslel sa. „Dvadsať kamier, snímačov, batérii, počítač, stačil by malý nákladiak.“

 „Nikde v diaľke sme nezahliadli žiadny nákladiak.“

 „To by nevadilo, madam.“ Usmial sa Joey. „Vo firme ich je aspoň päť, a pochybujem, že pri takomto rýchlom vývoji toho šialenstva okolo by stihli všetky z firmy vziať.“

 „Dobre, myslím, že máme ďalšiu časť plánu.“ Clair potľapkala Joyeiho po ramene. „Určite to vezmeme v potaz.“

 Joey sa chcel vytratiť, ale potom sa zastavil pri rebríku.

 „Ešte niečo. Kamoša Trenta napadlo, že by sme mohli okolo radnice postaviť plot, podľa jeho výpočtov by ten monštrózny generátor mal utiahnuť v pohode elektrické napájanie. Teda ak nebude zapnutý stále, iba v prípade útoku.“

 „Za chvíľu to tu budeme mať ako Alcatraz.“ Zasmial sa Bruce, ale súhlasne kývol. „Len musíme získať nejaké auto.“

 Joey len mávol rukou v pozdrave a zmizol.

 „Odskočím si.“ Bev mrkla na Clair a tá kývla.

 Bruce sa oprel vedľa Clair.

 „Bev sa ti páči, že?“ zapálil si cigaretu a sledoval ako Clair na neho prekvapene pozrela.

 „Bruce, ty chceš so mnou rozoberať lesbické pocity?“

 Ten sa na ňu zarazene pozrel. Mykol plecami.

 „Moja sestra je...“ zachmúril sa a krivo usmial. „alebo bola lesba. Vždy sme si všetko hovorili, takže prečo nie?“

 „Sestra?“

 „Maria.“ Bruce sa ťažko nadýchol. „Odišla odtiaľto práve kvôli rečiam a hlavne, že si chcela nájsť partnerku. Do Ognam City.“

 „Tam to začalo.“ Zašomrala smutne Clair.

 „Preto hovorím, že bola.“ Bruce zúfalo mačkal cigaretu medzi prstami. „Stále dúfam, že žije, ale som realista. Sme dvojičky, ona staršia o minútu. A potom ako som začal počúvať televíziu a potom rádio, zrazu som tu,“ ukázal si na miesto kde je srdce. „mal obrovskú dieru, prázdno, nič. Vždy sme boli nejak divne navzájom napojený. Keď jednému bolo smutno ten druhý zavolal a rozprávali sme sa hodiny. Nebrala mi mobil, už len hodinu po prvom výstražnom vysielaní v televízii.“

 „Je mi to ľúto.“ Zašepkala Clair a priateľsky ho pohladila po ramene.

 Bruce kývol a utrel si z očí derúce sa slzy.

 „Chýbala mi už sekundu po tom ako nasadla do svojho otrieskaného auta a vydala sa do sveta.“ Pozrel na Clair. „Asi preto potrebujem s tebou hovoriť, trochu mi ju pripomínaš a tým nemyslím len orientáciu. Aj keď viem, že nám všetkým okolo niečo tajíš.“ Zdvihol ruku aby jej zabránil hovoriť. „Je mi to jedno, aj keď mám rád úprimnosť. Veľmi si pomohla nám, tomuto zatratenému mestečku. Ďakujem ti.“

 Clair nič nehovorila, len podala v čestnom geste Brucovi ruku. Ten ju prijal a potriasol ňou pevne.

 „Štyristo metrov.“ Zašomral Bruce, keď sa pozeral smerom k autu, ktoré mohlo znamenať nové zásoby a možnosť mobility.

 „Napadlo ma, že by to mohol vyriešiť rýchly bežec.“ Pohliadla na Bruca, ktorý sa mierne nesúhlasne zamračil.

 „Jeden človek. Do pekla. Je to strašne veľké riziko. Okolie máme zabezpečené do maximálne sto metrov.“

 „Ja viem. Lenže veľká skupina so zbraňami by určite pritiahla viac pozornosti.“ Ukázala smerom k autu. „Jeden človek, pribehne, naštartuje, privezie auto sem. A potom môžeme robiť viac.“

 Bruce sa ešte viac zachmúril.

 „Ale čo ak to auto nenaštartuje?“

 „Potom by to mohlo byť v peknej riti.“ Ozvala sa Bev, vrátiaca sa z toalety.

 „Veľmi veľkej.“ Súhlasila Clair. „Do pekla, mať tak jednu ostreľovačku aby som ho mohla kryť počas cesty.“

 „Ostreľovačku?“ spýtal sa prekvapene Bruce. Ostal na ňu civieť. Sledoval ako sa Bev a Clair na seba pozreli.

 „Nechcem aby to vedel ešte niekto iný, vy dvaja stačíte úplne bohato, jasné?“ spýtala sa Clair a Bruce prikývol. Ukázala mu odznak a Bruce jej ho s užasnutím vrátil naspäť. „Na veľa otázok mám konečne odpovede.“ Zapálil si ďalšiu cigaretu. „Takže sniperka?“

 „To je všetko čo vám stačí vedieť.“

 Bruce sa obzrel k rebríku.

 „Teraz už dvojnásobne ďakujem, že si tu zostala.“

 Clair sa len usmiala.

 „Podrž hliadku, idem na chvíľu dole.“

 Bruce zasalutoval a ona na neho pohliadla rozčúlene.

 „Jasne,“ usmial sa a rukou ukázal na ústa. „ako trezor.“

 Clair zostúpila rebríkom do spálne.

 „Poďte, prosím dole.“ Ukázala na pár ľudí, ktorý len polihávali v posteliach, či sa rozprávali. Zišla dole schodmi od hlavnej sály.

 „Ľudia, prosím, môžete sem.“ Zvolala a čakala kým sa okolo nej zoskupia. „Máme tu jeden závažný problém. A to je zabezpečenie okolia a aj tejto budovy. Môžeme,“ ukázala na Joyeho. „okolie zabezpečiť až do tristo metrov. Ako viete, máme v pláne postupne prehliadnuť všetky domy, zistiť či tam nie sú nejaký preživší a zároveň z týchto domov získať aspoň dočasné zásoby.“ Pozrela na Susannah. „Je mi ľúto, ale mienime vybrakovať aj hlavný obchod.“

 „Keď už môžem aspoň nejak pomôcť.“ Mykla Susannah ramenami v jednoduchom geste.

 „Problém je doprava. Väčšina z vás bola na streche a videla, že takmer každé auto v okolí je v dezolátnom stave. Ale uvideli sme jedno nezničené asi štyristo metrov ďaleko.“

 „Štyristo?“ spýtal sa neveriacky Jimmy a zasmial sa. „To je samovražda.“

 „Tak ako bola samovražda ísť sem?“ vrátila mu otázku Clair. Ďalej mu už nevenovala pozornosť. „To čo chcem po niekom z vás bude veľmi ťažké a náročné. Chcem aby jeden z vás dobehol k tomu nepoškodenému autu a doviezol ho sem.“ Prezrela si ľudí okolo. Počula ako si hovoria, že zošalela. „Mal by to byť samozrejme niekto kto vie šoférovať, niekto najlepšie mladší a v dobrej kondícii. Hovorím na rovinu, že ho dokážeme ochrániť len približne na päťdesiat metrov. Nemáme pušky, či ostreľovačky, ktoré by mali väčší dostreľ. Urobila by som to kľudne aj sama,“ zlostne sa zamračila. „lenže kvôli zranenej nohe som v behu slabá, ubehnem stovku za takmer 17 sekúnd, čo je moc. Hľadám dobrovoľníka.“

 Váhavo sa zdvihla jedna ruka.

 „Joey, ty nie.“ Pokrútila hlavou. „Ak chceme zabezpečiť okolie ako si povedal, budeme ťa potrebovať. Niekto ďalší?“

 Zdvihla sa ďalšia ruka.

 „Ako sa voláš?“

 „Brendy Feldmanová.“ Odvetilo mladé dievča, ktoré spustilo ruku.

 „Koľko máš rokov?“

 „Sedemnásť, ale viem šoférovať.“

 „Zbláznila si sa?“ ozval sa starší muž a chytil dievča okolo ramien. Clair ho poznala, bol to Frederick Feldman. Otec mladého dievčaťa. „Chceš sa nechať zabiť?“

 „Bola som šampiónka na sto a dvesto metrov na škole, otec.“ Brendy zlostne striasla otcovu ruku z ramena. „Doteraz som sa len pozerala ako ostatní niečo robia, a ja som sa len váľala na posteli. Takže áno, možno som zošalela.“ Ukázala na ostatných. „Lenže nikto tu nie je tak rýchly ako som ja.“ Pozrela na Clair. „Chcem to urobiť.“

 Frederick sa postavil pred Clair a prosebne na ňu pozrel.

 „Nedovoľte jej to, prosím. Už som stratil ženu, nechcem stratiť aj ju.“

 Clair však na neho nepozerala. Hľadela na Brendy a jej odhodlané oči.

 „Aký máš čas na tých dvesto metrov?“

 „22,89 sekundy.“ Odvetila Brendy.

 „Vieš, že toto bude dvakrát viac?“

 „Je mi to jasné, ale snažila som sa behať aj vytrvalostné trate. Skončila som ako druhá na 1500 metrov. Takže s vytrvalosťou nebude problém.“ Brendy pozerala Clair do nehybnej tváre.

 „Prosím.“ Začal znovu Frederick. Obe ženy ho však ignorovali.

 „Nemáš vodičák.“

 Brendy mykla hlavou smerom k otcovi.

 „Od svojich štrnástich som riadila traktor a aj dodávku.“ Pozrela na otca. „A ty dobre vieš, že si ma naučil všetko čo si vedel sám o šoférovaní.“ Clair pohliadla na otca, ktorý bezmocne zvesil ruky a zamračene pozrel na zem.

 „Dobre, Brendy.“ Clair vybrala svoju zbraň z púzdra a podávala jej ju pažbou napred. „Vieš s týmto narábať?“

 „Viem,“ Brendy pokrútila hlavou. „ale nechcem to. Mojou zbraňou budú moje nohy. Dobehnúť, vziať auto a doviezť ho sem.“

 „Nemusí naštartovať, alebo tam nebudú kľúče.“ Clair schovala zbraň.

 Brendy pozrela na čoraz viac zúfalo tváriaceho sa otca.

 „Ak je to stará kraksňa tak ju naštartujem aj bez kľúčov, závadu...“ mierne sa zamračila. „To bude záležať od stavu auta.“

 Clair sa na ňu pozerala dlho a zvažovala či toto mladé dievča má nechať podstúpiť takúto šialenú skúšku.

 „Poď na strechu, ukážem ti kde to je.“ Kývla napokon a otec sa bezmocne posadil na stoličku. Začal plakať.

 Spoločne vyšli po rebríku a Clair dievčaťu ukázala o aké auto sa jedná.

 „Páni.“ Zašomrala Brendy. „Je to fakt ďaleko, ale vyzerá to byť starší typ auta.“

 „Nikoho nesklameš ak povieš nie.“ Clair si skúmavo prezrela Brendynu tvár. „Je to len na tebe. Ale, prosím, ak si čo len v kútiku duše myslíš, že to nezvládneš, tak povedz nie. Nechcem tu mať ďalšiu mŕtvolu.“ Donútila Brandy rukou aby jej pozrela do tváre. „Rozumieš?“

 Brendy dlho skúmala cestu, po ktorej by mala ísť.

 „Sto metrov ku klinike, potom sto k tomu zelenému domu, päťdesiat k tomu žltému, a posledné metre odtiaľ k autu po otvorenom teréne.“ Brendy zložila ďalekohľad zo svojich očí.

 Clair na ňu prekvapene pozrela.

 „Nie si ty náhodou utajená vojačka?“ spýtala sa dokonale zarazene.

 Brendy sa ošila.

 „V osemnástke som sa chcela pridať k armáde.“ Nepokojne sa obzrela k rebríku. „Ale nech to prosím nevie mô...“

 „Je to len medzi nami.“ Prerušila ju s úsmevom Clair. Potom jej úsmev pohasol a vážne na ňu pozrela. „To auto je pre nás veľmi dôležité.“

 „Viem.“ Brendy sa sústredene zamračila smerom k autu. „Ideme na to.“

 Clair už nič nepovedala. Len spoločne zišli do prízemia a nechala ochrancov dverí ich otvoriť.

 Brendy vyštartovala priam bleskovo. Držala sa presne slov, ktoré povedala na streche.

 Clair jej cestu podrobne sledovala ďalekohľadom zo strechy.

 Brendy utekala lepšie než ktorákoľvek šampiónka pred ňou. Len čo dorazila na záchytný bod, rýchlo sa vydýchala a pokračovala v ceste. Clair sa zamračila, keď Brendy naskočila do auta. Pevne zovrela pery, pretože auto evidentne neštartovalo. Brendy ukázala smerom ku kapote na aute. Clair sa rozhliadla po jej najbližšom okolí, stále nikoho našťastie nevidela. Brendy otvorila kapotu auta a začala tam niečo robiť.

 „Ako je na tom?“ spýtala sa Bev.

 „Ticho.“ Zašepkala nervózne Clair. Mala jediný ďalekohľad. Sledovala ako Brendy otvára kufor auta a vyťahuje z neho nástroje. V mžiku priskočila k prednej časti a začala niečo robiť na motore.

 „Kurva.“ Zanadávala hlasne, keď uvidela, že z ľavej strany sa k Brendy blíži nejaká postava. „Vyzerá ako nakazený.“ Zašomrala nahnevane. Dala dole ďalekohľad. Rozhliadla sa. „Ako jej mám dať nejaké znamenie, do riti?“ spýtala sa Bev. Tá jej vytrhla z rúk ďalekohľad a pozrela sa kde je Brenda. Bleskovo sa snažila uvažovať.

 „Pomôž mi hore.“ Zvolala.

 „Čože?“ spýtala sa nechápavo Clair.

 „Hore na konštrukciu, tu nesvieti slnko, je tu ešte tieň.“ Bev ukázala v ruke zrkadielko. „Bože dúfam, že to pomôže.“

 Clair už bez otázok zdvihla Bev nad konštrukciu prístrešku. Napäla všetky svaly aby ju udržala v kľudnej polohe. Pozrela hore a videla ako Beverly otáča zrkadielkom aby odrazila lúče slnka smerom k Brendy.

 „Pomohlo to?“ spýtala sa zadýchane, držiac Bev na rukách.

 „Podaj mi ďalekohľad.“ Riekla Bev. Dlhé sekundy pozerala do čočiek. „Áno,“ vykríkla radostne. „uvidela to.“

 „Čo robí, myslím Brendu.“ Clair zaťala zuby aby udržala Bev na rukách. Bola síce dosť vyšportovaná, ale držať na rukách šesťdesiat kilov živej váhy s narazeným ramenom bolo aj na ňu moc.

 Bev pár okamihov mlčala.

 „Naštartovala ho. Má ho.“ Vykríkla znovu Bev. „Ide k nám aj s autom.“

 „Do pekla.“ Zašepkala Clair, keď jej povolili ruky a Bev sa zrútila dole. Priamo do jej náručia.

 Pozerali si do očí len z pár centimetrov.

 „Uhm,“ prvá sa prebrala Clair, aj keď jej oči stále blúdili k Beverlyním ústam. „Takže to dokázala.“ Pustila Bev zo svojej náruče. Tá krátko zavrávorala a rozhliadla sa okolo seba ako keby sa tam ocitla prvý krát.

 „Áno,“ Bev vyzerala totálne rozhodene a Clair si všimla ako si pár krát prezrela jej telo. „naštartovala.“ Zdvihla ruku a Clair začula hučanie motora.

 „Konečne dobrá správa po pár dňoch.“ Clairine slová však boli podivne smutné. Len ona sama vedela prečo. Šialene chcela Bev pobozkať. Odvrátila od toho faktu svoju myseľ a rýchlo zdupkala. Dole po rebríku, schodoch, až ku dverám radnice.

 Brendu privítali ako hrdinku.

 A ona sa nadšene smiala.

 „Som na teba hrdý.“ Zašepkal Frederick Feldman a objal svoju dcéru.

 „Dobre.“ Zvolala Clair takmer zlostným tónom. Ukľudnila ich tak. „Máme auto.“ Ozval sa výstrel, ktorým Bruce z terasy zlikvidoval nakazeného, ktorý sledoval Brendyne auto. Pozrela na hodinky. „Už je takmer večer, takže sa budeme sústrediť čo bude zajtra.“ Pozrela na Brendu a potľapkala ju po pleci. „Výborná práca.“

 „Ďakujem.“ Brenda sa mierne uklonila a znovu prijala otcove objatie.

 Clair sledovala ako sa ich bežný režim dostáva zase do normálu. Dvaja muži strážiaci dvere. Dvaja ľudia zase na hliadke. Chcela si ísť ľahnúť do svojej miestnosti, keď ju zastavila Bev.

 „Tam hore,“ Bev sa mračila. „nechcem aby si si myslela...“

 „Nič si nemyslím.“ Zastavila ju Clair a prešla okolo nej ako keby neexistovala. Vedela čo to znamená. Bev sa práve dostávala do toho štádia, ktoré si ona prežila veľmi dávno. Štádium, v ktorom sa bude musieť pobiť s tým čo chce a s tým čo ju učili rodičia, alebo čo si pomyslí okolie. Videla značne, že ju Bev chce rovnako pobozkať. Videla to tak jasne ako podušku, ktorú si práve dávala pod hlavu. Ale to si Bev musela vyriešiť sama.

6 deň

 Ďalší deň bol priam hektický. Vstali skoro ráno a Clair rozhodla, že pôjdu traja ozbrojený, plus Joey, naberú v obchode so zbraňami čo budú môcť a potom sa premiestnia k firme, ktorú spomínal Joey.

 Clair znepokojene pozerala po okolí a v duchu rátala. Videla na ulici ešte tak dvadsať ďalších mŕtvol, to ju však neznepokojovalo. Znervózňoval ju fakt, že nevedeli kde je tých ďalších približne stosedemdesiat obyvateľov. Bolo to obrovské množstvo. Ostatní tiež takmer pohrebne mlčali celú cestu a stiesnene sa obzerali.

 Upokojila sa, keď sa im podarilo bez ťažkostí dostať do army shopu. Val so Sue natankovali auto v pumpe len tristo metrov opodiaľ.

 Bruce sa znovu mračil, keď ho šla sama prezrieť. Usmial sa však, keď videl ako chytila jednu vystavenú loveckú pušku a po chvíli sa jej podarilo nájsť aj vhodné náboje a po dlhšej aj puškohľad. Vyzerala zrazu veľmi spokojne. Vyštverala sa na strechu obchodu a prikázala im nahádzať do auta čo najväčšie množstvo nábojov.

 Keď zoskakovala dole uvidela v diaľke nejaký odraz. Vrátila sa a pohla sa rovnakým smerom. Uvidela, že sa to len slnko od niečoho odráža. Vedela, že je to smerom na Alamore, takže po ceste zistia o čo sa jedná.

 Z predmetu sa napokon vykľula cisterna odstavená pri krajnici. Clair sa zamračila, keď videla na dverách kabíny krv.

 „Zastav.“ Zvolala a Bruce neochotne zastavil.

 Sledoval s namierenou pištoľou ako prezerá cisternu.

 „Je plná, vie to niekto šoférovať?“

 Na jej prekvapenie sa ozvala Sue.

 „V armáde som jazdila na nákladiaku.“

 „Dobre, vezmeme ju po ceste naspäť. Teda ak pôjde všetko dobre.“

 Každý z nich bol rád, že Alamore je v podstate len skladisko pre rôzne firmy v okolí a nie priamo mesto. Pravdepodobne v panike väčšina ľudí dávno opustila svoje miesta v skladoch.

 Clair nakázala Brucemu aby zastavil takmer tristo metrov od hranice prekladiska a prezrela ho riadne ďalekohľadom. Nakoniec vytiahla pušku a ozvali sa dva výstrely.

 „Môžme.“ Riekla po ďalšom prieskume.

 Sklad firmy, kde robil Joey bol jeden na okraji. Netrvalo im dlho nahádzať do dodávky všetko potrebné, Joey dobre poznal svoju prácu a vedel kde sa ktoré komponenty v obrovskom sklade nachádzajú. Aj keď stále frflal, že s tým majú zaobchádzať jemnejšie, že neprehadzujú hnoj. Napokon v dodávke skončilo tridsať kamier a Joey sa usadil za volant. Sue sa ujala volantu cisterny a tak vytvorili malú kolónu, ktorá sa v podivne tichom svete bez života doplazila do Sarge po asi dvoch hodinách odkedy vyrazili.

 Bruce celkom spokojne počúval, ako sa ľudia po ich návrate upokojili. Hlavne boli radi za zbrane. Sarge bolo síce mestečko vzdialené asi dvadsať kilometrov od hôr, ale mnoho obyvateľov chodilo pravidelne na lovecké výpravy. A tak obaja ľudia na hliadke mali po ruke dve pušky, a ostatné zbrane uložili tak aby boli veľmi rýchlo prístupné neďaleko vstupu. Clair odmietla aby zbrane rozdali konkrétnym osobám. Súhlasila však aby vystrieľali asi tretinu zásob na učenie úplných nováčikov.

 Prvú časť na ten deň zadaných úloh zvládli. Ďalšou, ktorú Clair zadala bolo získanie potravín z obchodu. Tentokrát zapriahli do práce takmer pätnásť ľudí, a obe autá. Cisternu zakryli maskovacím plátnom, ktoré ulúpili v army shope.

 Joey popri tom ako ostatní nakladali potraviny, vyliezol ako opica na dva elektrické stĺpy a umiestnil štyri prvé kamery. Clair na neho pozerala s miernym prekvapením. Netušila, že sa Joey zaoberá aktívne horolezectvom. Sama sa nakladania nezúčastnila. Vyštverala sa na strechu dodávky a sledovala okolie spoločne s ďalšími troma ľuďmi, ktorých rozmiestnila takticky po okolí obchodu.

 „Bruce?“ zvolala, keď zahliadla na jednom dome v okne na poschodí vyvesenú bielu plachtu s načarbaným nápisom „ešte ma nedostali, pomôžte mi“.

 „Chceš to riskovať?“ spýtal sa s obavami.

 „Rozhodne.“ Ukázala na neho. „Ale len my dvaja. Ostatní nech chránia konvoj.“ Prehodila si pušku na chrbát a vybrala pištoľ. Ukázala na svoje rameno. „Daj mi sem ruku nech viem kde si, stále za mnou a mier mi cez rameno, len prosím nie vedľa ucha. Ideme.“

 Bruce sa tomuto divnému postupu divil, ale uvedomil si aj to, že Clair je zrejme cvičená profesionálka.

 Vstupné dvere boli však zamknuté, alebo zablokované. Rozhodli sa dom obísť a obaja sa zachmúrili, keď uvideli zadné dvere rozbité a v okolí množstvo krvi.

 „Drž sa za mnou.“ Upozornila ho znovu Clair a spoločne vstúpili do prítmia domu. Prízemie bolo prázdne, ale obaja počuli podivné búchanie spoza dverí vedúcich do pivnice.

 „Tu je polícia Sarge.“ Zvolala Clair a Bruce sa pobavene pozrel na jej temeno hlavy. Takže prebrala aj túto rolu? Uvedomil si, že ju vlastne prebrala vo chvíli keď postrelila otca. „Ak je tam dole niekto preživší, zaklopte tri, dva a jeden krát na dvere, otvorte ich a potom ustúpte.“

 Klopanie sa neozvalo, stále pokračovalo pravidelné búchanie.

 Znepokojene sa obzrela.

 „Otvor tie dvere zboku.“ Ukázala ako presne to myslí, ustúpila od dverí a namierila na ne. Prikývla.

 Bruce zvrtol zámku a prudko dvere otvoril.

 Clair počkala asi dve sekundy a tri krát vystrelila. Bruce uskočil, keď sa k jeho nohám zvalili dve mŕtvoly. Prezrel si ich. Nakazený.

 „Haló?“ začuli zrazu krik z poschodia. „Je tam niekto?“ ozvalo sa znovu.

 Clair bez odpovede vystúpala po schodoch a zastavili sa pred jedinými zavretými dvermi.

 „Ak nie ste nakazený, zaklopte na dvere, dva, tri a jeden krát. Potom otvorte a ustúpte.“

 „Panebože, panebože.“ Ozvalo sa spoza dverí, priam nadšene, hneď na to zaklopanie v rytme akom nariadila Clair. „Moment, mám tie dvere zahádzané, dajte mi chvíľku.“

 Bruce a Clair na seba pozreli s miernym úsmevom. Počuli ako sa za dverami odohráva nejaké divadlo, ťažké odhadzovanie nejakých vecí a potom sa konečne dvere pootvorili.

 „Ustúpte.“

 „Jasne, jasne.“

 Clair otvorila dvere úplne a pri proťajšej stene uvideli vydeseného muža so zdvihnutými rukami. Z miestnosti tiahol silný pach moču a výkalov.

 „Nie som nakazený, prisahám.“ Strhol si košeľu a otočil sa o tristošesťdesiat stupňov. Ukázal k rohu miestnosti. Uvideli tam množstvo konzerv a vody vo fľašiach.

 „Ukľudnite sa.“ Bruce tie slová povedal rovnako kľudným hlasom. „Je tu ešte niekto s vami?“

 Muž chvíľu mlčal a potom ticho rozplakal.

 „Moja sestra a jej syn, ale ... boli nakazený, zatvoril som ich do pivnice.“

 „O nich sa už nemusíte starať, ako sa voláte, pane?“

 „Oh bože,“ muž si zakryl ústa. „tie výstrely, vy ste ich...“ pomaly pokľakol.

 „Pane,“ oslovila ho vážne Clair. „musíme sa pohnúť a hneď.“

 „David Jonson.“ Riekol ticho muž na kolenách. Tak ako pomaly sa zosunul na zem, tak sa rovnako pomaly aj postavil. Rozhliadol sa okolo seba. „Kto vlastne ste?“ spýtal sa a Bruce si uvedomil, že hľadí na Clair ako na anjela.

 „Naša nová veliteľka.“ Odvetil, pretože Clair ostala ticho. „Čistíme dom po dome, a všimli sme si tú vašu plachtu.“

 „Aspoň na niečo to bolo.“ Zašepkal David.

 „Musíme sa pohnúť.“ Zopakovala Clair. Ako keby to cítila, pretože zvonku sa ozval jasný hlas Sue.

 „Sme naložený, pohnite sa.“

 „Tu hore sú ešte nejaké zásoby.“ Vykríkla Clair. „Konzervy a voda. Pošlite sem dvoch.“ Pohliadla na Davida. „Ideme, pane. Bez vás, alebo s vami.“

 „Áno, už idem.“ David rýchlo nahádzal do tašky nejaké svoje oblečenie a podobne rýchlo vybehol aj von. Vo dverách sa však prudko zastavil a zakryl si oči. „Do riti.“ Zanadával, keď ho oslnilo silné slnko.

 Clair si vtedy uvedomila, že ten muž musel byť zavretý v jednej miestnosti veľmi dlho. Tomu prízvukoval aj ten smrad močovky. Clair sa posledný krát rozhliadla, a keď nevidela ďalšiu možnú aktivitu preživších v okolí, zavelila odchod na radnicu. Vlastne, už ju premenovali na základňu.

 David Jonson sa napokon ukázal ako veľmi užitočný človek. Pracoval na benzínovej pumpe v meste a vedel ako z cisterny vydolovať bez rizika benzín. Väčšina z nich si vydýchla. Mali palivo pre generátor na dlhé mesiace. Teda ak nebudú preháňať používanie áut.

 Clair však vedela aj ďalšiu vec. Že potraviny postupne v okolí, obchodoch, domoch, zlikvidujú. Stojac na streche základne si znovu prehliadala okolie. Všade kam dohliadla boli polia. Plné takmer zrelých plodín, na jednej strane obilia, na ďalšej repy, kapusty a v diaľke rozoznala pole s asi mrkvou. Toto všetko si dala za ďalší cieľ. Najviac ju však desili nové a nové správy z rádia od armády, ktorá upozorňovala na neustále zväčšujúci sa počet rebelantov, ktorý lúpili a vraždili.

 Na dnešný deň však považovala všetky úlohy za splnené. Joey spustil štyri kamery a ona sa musela uznanlivo usmiať, keď videla, že fungujú. Joey k nim pripevnil aj senzory pohybu, takže batérie vydržali oveľa dlhšie. Jednu svetovú stranu mali pokrytú.

 Čistiac si zbraň pozorovala ľudí okolo. Boli kľudnejší a oveľa vyrovnanejší ako v bunkri. Teraz mali čo robiť. Sue a Vale učili ako rozoberať zbrane piatich svojich učedníkov. Joey spolu s Trentom plánovali kde rozmiestniť ďalšie kamery. Susanah sa s ešte tromi ujali varenia a rozdeľovania zásob. Bruce hliadkoval spoločne s Jamesom. Rozhodla sa zájsť za Bev, ktorá väčšinu času trávila v svojej provizórnej ambulancii.

 Našla ju ako kúše do špičky ceruzky a sústredene študuje lekársky almanach.

 „Ešte si z toho nezblbla?“ spýtala sa a videla ako Bev sebou podesene mykla.

 „Ešte nie.“ Riekla krátko a pretočila stranu.

 „Cítiš veľkú zodpovednosť.“ Clair si pritiahla k nej stoličku a posadila sa na ňu tak aby si mohla položiť hlavu na operadlo.

 Bev sa nervózne usmiala.

 „Dosť veľkú.“ Bev si uhladila pramienok vlasov za ucho.

 Clair na ňu chvíľu hľadela.

 „Oni nie sú ten mladý muž, ktorý ti umrel v ordinácii.“ Zašepkala.

 Bev k nej pozrela totálne prekvapeným pohľadom. Konečne si zložila okuliare z nosa a pomasírovala spánky.

 „Ja viem, Clair. Ale ak budem môcť zachrániť aspoň jedného, tak...“ ticho sa nadýchla.

 Tá sa nahla a jemne stisla jej ruku položenú na almanachu. Bev sa jej nevytrhla a pokojne to zovretie prijímala. Dokonca si mierne s ňou preplietla prsty.

 „Uvažovala som nad tým všetkým.“ Bev ukázala voľnou rukou okolo. „Ak by niekoho kusli, nemali by sme ho hneď zabiť.“

 „Ako to myslíš?“

 „Čo ak je niekto imúnny? Ak niekoho kusnú, alebo zrania, mali by sme ho dať na samotku. Priebeh je asi tri hodiny na zmenu.“ Bev vytiahla ruku z Clairinej. „Nie som odborník, ale pokiaľ by sa po pokúsaní nezmenil, tak by sme mali šancu. Možno armáda by nám potom pomohla.“

 „Ale teraz sme v tom úplne sami, Bev. A ja poznám vojenské postupy. Najskôr strieľať a potom sa pýtať.“

 „Ja viem.“ Bev si znovu unavene prešla po tvári. „Ale chcem mať istotu. Možno niekto by bol imúnny. Príroda je silná, stále nás prekvapuje.“

 Clair nad jej slovami uvažovala.

 „Toto mala byť kedysi väznica. Dole je niekoľko už prestavaných cieľ. Tam ho zavrieme.“

 „Ďakujem.“ Zašepkala Bev a úľavne si vydýchla.

 „Ale musí ti byť jasné, že keď začne byť agresívny nebudem váhať.“

 Bev sa jej pozrela pevne do očí.

 „Je mi to jasné.“

 Vstala a krátko sa prešla po miestnosti. Potom sa postavila blízko Clair. Krátko jej pohladila ruku. „Je to šialené.“ Zašepkala hneď na to.

 „To všetko okolo?“ Clair sa mierne zúfalo zasmiala. „O tom mi niečo hovor, a to som si už niečo zažila.“

 „Ne... uhm.“ Bev sa nervózne uchechtla. „Nemyslím len toto. Bože...“ krátko sa znovu zasmiala. „Spomínala si, že tvoju orientáciu zmenila žena so silným šarmom.“

 Clair hneď neodpovedala, namiesto toho si Bev dlho prehliadala.

 „Áno, Anette, zmenila moje myslenie, a odvtedy som konečne slobodná, aj keď to bolelo.“ Riekla úprimne. „Bev?“

 Tá sa pozerala do steny ako keby tam bol nejaký veľmi zložitý a dlhý nápis. Potom však znovu pohladila Clair ruku.

 „Ty si pre mňa Anette.“ Vážne na ňu pozrela. „A ja by som zlomené srdce teraz nezvládla.“

 Clair nedokázala na toto nič povedať, len vyvalene hľadieť na Bev, ktorá sa po pár sekundách zdvihla a odišla do jedálne. Clair si v neveriacom geste položila ruky na tvár a snažila sa novú správu rozdýchať.

7. deň

Netušila aký ťažký deň bude ten ďalší.

 „Šéfová?“ vykríkol Joey zúfalo. Clair sa však ešte len prebúdzala. „Šéfová.“ Zvrieskol znovu. Clair omráčene pribehla na miesto, kde si Joey zriadil malú sledovaciu stanicu.

 „Čo je?“ spýtala sa znechutene.

 „Máme problém.“ Ukázal na monitor počítača, kde mal obraz z jednej kamery.

 Clair sa okamžite prebrala.

 „Pohotovosť.“ Zrevala a s trochou vďačnosti videla, že ľudia, ktorý sa alarmu „Pohotovosť“ mali zúčastniť to urobili. Pätnásť ľudí v pár sekundách chytilo zbrane a rozmiestnilo sa na svoje pozície.

 „Vyzerajú ako námorníci.“ Zašomral Joey. Potom však pokrútil hlavou. „Jedno auto a štyria muži, čo to je kurva za armádu?“ pozrel na Clair, ktorá stála za ním. Podľa kamier auto smerovalo k centru mestečka, a teda k ich základni.

 Clair rozdala krátke rozkazy a sama sa postavila k dverám základne. Pozerala na Joeyho, ktorý zase hľadel na záber kamery, ktorá bola umiestnená hneď pri vchode.

 „Zastavili, hneď na námestí.“

 „Čo robia?“

 „Rozhliadajú sa. Taký vysoký černoch, asi veliteľ im ukazuje aby sa rozhliadli. Do riti, asi uvideli cisternu. Vystúpili z auta, okrem veliteľa.“

 Clair chvíľu hľadela do zeme a potom ukázala aby otvorili dvere. Vyšla do poludňajšieho slnka. Na ramene puška a ruku mala stále položenú na pištoli.

 „Dobrý deň.“ Zrevala. Uvidela, že štyria roztrúsený vojaci sa prudko k nej otočili a hneď na ňu namierili aj svoje zbrane.

 Vysoký černoch s náplecníkmi kapitána ukázal aby jeho muži sklonili zbrane.

 „Myslím, že moc dobrý nie je, slečna.“

 Clair sa mierne usmiala a topánkou zašpárala v slnkom popukanom asfalte.

 „V tejto dobe je to pekne na hovno, pravda. Ale čo keby sme si odpustili tie predhovory, slečinky, či kapitánov a rovno mi poviete čo chcete.“

 Veliteľ sa zatváril prekvapene, ale potom sa zasmial. Zostúpil z korby auta.

 „Prišli sme kvôli zásobám jedla a munície pre armádu, slečna.“ Ukázal smerom k cisterne. „A samozrejme túto vecičku.“

 „Povedala som aby ste si tú slečnu odpustili.“ Riekla tvrdo. „Tu žiadne zásoby nedostanete, iba keby ste boli jeden z nás.“ Clair tie slová precekla cez zuby.

 Veliteľ znovu namieril zbraň a to priamo na jej hlavu.

  „Vezmeme si všetko čo budeme potrebovať.“ Riekol kapitán a pokynul aby aj jeho muži znovu namierili na Clair.

 „Čo len chcete, ste chcel povedať.“ Povedala Clair s tvrdým úsmevom. „Takže ste rebelanti, ktorý si berú čo len chcú?“

 „Ešte raz ma nazvite rebelantom a na mieste vás zatknem.“ Zašepkal nebezpečne veliteľ.

„Akože sa to voláte, pán kapitán?“ spýtala sa Clair napriek namiereným zbraniam.

 „Kapitán Chris Donahue, slečna. A teraz p...“

 „Sklapnite.“ Prerušila ho drzo Clair. Napriek namiereným zbraniam k nemu podišla až len na krok. „Nie ste v pozícii aby ste mohli vyjednávať. My sme preživší mestečka Sarge, a tak to aj ostane. Naše zásoby, naša munícia, naše zdroje.“

 „Ale ja som tu ako zástupca ozbrojených síl Ognam State, bol vyhlásený výn...“

 „Považujete aj toto za výnimočné, kapitán Donahue?“ spýtala sa Clair. Krátko zdvihla ruku a ukázala na nej drzý prostredník. Druhou zamierila medzi kapitánove nohy. Mala v tej ruke nôž, ktorým mierila presne na kapitánove prirodzenie. Pri prvom zdvihnutí ruky sa na streche radnice objavila desiatka namierených zbraní a v oknách ďalších päť.

 Donahue sa neodvážil vydesene ustúpiť. Jeho muži to však urobili a on čakal či budú strieľať.

 „Koledujete si o guľku do hlavy, slečna.“ Zašepkal. „Skloňte zbrane, hneď.“ Rozkázal krátko cítiac stále na svojom zipse chladnú čepeľ.

 „Svet sa zbláznil, ja viem.“ Riekla Clair. „My sa tu snažíme o to byť trochu normálny.“ Hlavou pokynula za seba. „Armáda tu už nič nezmôže, hlavne v takom počte...“ trochu posmešne ukázala na troch ďalších mužov. „Váš výcvik by sa nám mohol hodiť. Máme jedlo, zbrane, vodu. Pridajte sa. Čo vy na to?“   Clair spustila ruku a ustúpila od kapitána Donahua.

 Ten sa pozrel na desiatku na neho namierených zbraní a potom na mužov za ním. Krátko kývol.

 „Seriem na to. Dobre, pridávam sa.“ Riekol jasne a pridali sa aj jeho ostatní muži, z ktorých sa napokon vykľula aj jedna vojačka.

 „Chris Donahue,“ kapitán ukázal na seba. „Dany Redman, Trevor Bredstone a Michelle Rodriguezová.“

 „Dajte to dole.“ Zavelila Clair a z priezorov provizórneho sledovacieho stanoviska sa stiahli hlavne zbraní.

 Donahue sa rozhliadol.

 „Počúvajú vás na slovo.“ Zašomral a upravil si uniformu.

 „Inak by sme tu neprežili, pane.“ Zvolal James, ktorý vyšiel z budovy. „Zachránila naše zadky.“ Prehodil si cez rameno pušku.

 „Vítajte v Sarge.“ Clair si zastrčila nôž za opasok.

 „Vďaka.“ Donahue krátko kývol na ostatných, ktorý vychádzali na denné svetlo. „V prípade, že by sa objavil zbytok armády,“ Donahue sa krivo usmial.  „tak sme tu ostali na ochranu mesta a vynecháme ten incident s tým nožom.“

 Clair s úsmevom prikývla.

 „Ďalšie hladné krky,“ zašomral Bennett. Clair to nekomentovala, len prevrátila oči.

 „Máme zásoby pre seba na desať dní, rozdelíme sa, ak je v tom problém.“ Donahue sa neisto pozrel na Bennetta.

 „Aby sme vám vyjasnili hierarchiu v našej komunite.“ James zagánil na Bennetta. „Clair to tu vedie, ja a šerif Bruce sme jej zástupcovia a pán Bennett je len niekto kto rád melie pántom.“

 „Ja vaše velenie nemienim spochybňovať,“ Donahue zdvihol obranne ruky. „vyzeráte byť veľmi dobre organizovaný na civilistov.“

 „A okrem toho,“ zúčastnil sa rozhovoru Bruce. „vybrali sme tunajší obchod a väčšinu okolitých domov, takže zásoby máme asi na dva mesiace.“

 „No, v meste južne kadiaľ sme okruhom prechádzali, sme videli jeden veľký sklad potravín, ale aj extrémne množstvo nakazených. Sami štyria sme si na nich netrúfali, aj keď máme dosť munície, bolo ich snáď dvesto.“

 „Južne?“

 „Hmm, myslím, že sa to tam volalo Dresen.“ Ozval sa prvý krát Redman.

 „Tam je ale maximálne dvadsať obyvateľov.“ Riekol Bruce. „Jedna pumpa, sklad potravín a to je celé.“

 „Asi vieme kam sa nám stratili nakazený z nášho mesta.“ Zašomral James.

 „Som rada, že ste si toho všimli.“ Usmiala sa Clair. „Stojíme tu ako na strelnici, ideme dnu. Ale schovajte ten vojenský jeep dozadu.“ Donahuovi vojaci to urobili v pár sekundách a hneď na to sa vydali za svojím veliteľom a civilistami dnu do základne.

 „Páni,“ zašomral Donahue. „teda vybavili ste sa fakt veľmi dobre.“ Spoločne s Clair si prehliadli celú budovu. „Michelle,“ oslovil desiatničku Rodriguezovú a ukázal na ošetrovňu. „myslím, že tu budeš mať tiež svoje miesto.“

 Bev konečne zdvihla hlavu od svojho almanachu, keď začula ich rozhovor a pripojila sa k ich skupine.

 „Doktorka?“ spýtala sa Michelle.

 „Poľný zdravotník, ale mám päť rokov medicíny, odbor gynekológie. Tesne pred skúškami na doktorku začal tento bordel.“ Rodriguezová sa smutne zamračila.

 „Výborne, pomoc sa mi bude hodiť.“ Clair zahliadla ako sa krátko na ňu pozrela a hneď zrak smerovala preč. Zovrela zuby, napätie medzi nimi začínalo  stúpať.

 „Takže, čo máte vlastne v pláne? Zakopať sa tu a počkať na záchranu?“ spýtal sa mierne skepticky Donahue.

 „Prežiť.“ Odvetila jednoducho Clair. „A to sa nám zatiaľ darí.“

 „Lenže časom dôjdu zásoby, aj keby sme vyrabovali všetky mestečká okolo.“

 „To je mi jasné a...“

 „Madam,“ Donahue na ňu zachmúrene pozrel. „vidím, že nie ste blbá, vzhľadom na to ako ste to tu zorganizovali, ale je tu niekoľko veľmi nepríjemných a zlých faktorov.“

 „Počúvam.“

 „Môžeme sa niekde posadiť?“

 „V jedálni.“

 „Uhm, nemusia to počuť všetci.“

 „My tu nemáme medzi sebou tajomstvá, Chris.“ Riekla jasne Clair a on začul ako si James súhlasne odfrkol.

 „Dobre, Trevor mapu.“

 Spoločne sa posadili k jedálenskému stolu a Trevor rozložil naň vojenskú mapu.

 „Predpokladám, že tie reči vo vysielačke či rádiu ste už počuli.“ Donahue pozrel na Clair a videl ako prikývla. „Lenže klamú, z armády, ktorá bola nasadená pri nepokojoch, zostala asi len jedna pätina. Nemám odvahu povedať, koľko ich ostalo z tých na tvrdo nasadených. Teda tých čo nasadili vo veľkých mestách. Tam sa tá nákaza šírila úplne šialeným tempom.“

 „Bože.“ Zašepkala Bev zhrozene.

 „Nákaza sa šírila oveľa rýchlejšie ako sa predpokladalo. Jeden nakazený a nezabitý nakazil ďalšieho a ten ďalšieho.“ Donahue zlostne pokrútil hlavou.

 „To sme si všimli aj tu, čo tie ďalšie zlé faktory?“

 „Tu a tu.“ Donahue ďobol do mapy. „Tábory dobre organizovaných rebelov, celé to tam vedie teraz už bývalý kapitán De Souza, povýšil sa na generála Slobodnej armády. Idiot prvej triedy, ale má zásoby. Zareagoval ako prvý, takže vybrakoval všetko okolo. Vďaka tomu prebehlo k nim aj početné množstvo vojakov. Ale s armádou nemajú nič spoločné. Bez váhania zabijú každého kto im odporuje pri získavaní zdrojov pre ich základňu. A vy tu máte pre nich pár veľmi zaujímavých vecí.“

 „Cisternu a?“

 „Tá cisterna je pre nich ako el dorádo, väčšinu benzíniek vyčerpali, pretože jazdia hore dole ako taká banda debilov. Najviac benzínu míňajú na výjazdy do hôr pre mäso a na asi dvesto kilometrov vzdialenú hovädziu farmu, tá je práve pri tom druhom tábore. Tábory si vybudovali na týchto miestach kvôli tomu, že je tu snáď najväčšia koncentrácia malých púmp v celom Ogname.“

 „Koľko ich vlastne je?“

 „Asi stopäťdesiat podľa posledného prieskumu. Stovka v hlavnom tábore, a päťdesiat v tom druhom. Ale môže byť ich aj viac. Ľudia, ktorý sa k nim nepriznávajú ale slúžia mu.“ Kapitán zlostne udrel do stola. „Tá druhá vec je jedlo.“

 „Toho tu zase toľko nemáme, vzhľadom na ich počet.“ Pokrútila Clair nechápavo hlavou.

 „Máte tu poľnohospodárske polia, všade naokolo a takmer dozretú úrodu. A to ich pritiahne stopercentne.“

 „Do pekla.“ Zanadával Bruce. „Prečo armáda nezasiahne?“

 „Armáda?“ Chris sa zasmial. „Počúvali ste ma posledných päť minút, pane? Armáda je úplne rozštiepená, mnohí ani nepočúvajú velenie a ani sa nevie kto je najvyššie postavený vojenský dôstojník, mám na mysli toho živého. Ani nevieme či je vôbec na žive prezident. Naša jednotka sem bola pridelená len kvôli správam o tých rebelantoch, na začiatku nás bolo tristo, teraz je nás ledva tridsať.“ Chris si v nervóznom geste upravil pištoľ v púzdre. „Polovicu zlikvidovali nakazený než sme prišli na to, že ich máme rovno zastreliť do hlavy a nesnažiť sa ich ošetriť. Časť utiekla k De Sauzovi a ten zbytok sme stratili pri ochrane poslednej benzínky.“

 „Kto velí tej jednotke?“ Clair si všimla púzdra, ktoré mal Redman na chrbte.

 „Plukovník Tenson, na začiatku. Potom čo ho zabili tak kapitán Donahue.“ Prehovoril Bredstone mierne ironicky.

 „Vy ste k nám zdupkal od vlastnej jednotky?“ spýtala sa Clair zarazene.

 Chris sa zlostne zdvihol a rozhodil rukami.

 „A čo som mal robiť? Títo traja sú prakticky jediný, ktorý ma počúvajú a robia to čo prikážem. Druhý vo velení, poručík Peterson, mi dokonale podryl rešpekt u mužstva. Jeho neustále kecy o mojej neschopnosti a že by sme sa mali pridať na víťaznú stranu, tým myslel rebelantov.“

 „Prepána,“ zhrozene zvolala Clair. „je výnimočný stav a vy ste ho nezastrelili za porušovanie pravidiel a poškodzovanie autority veliaceho dôstojníka?“

 Chris na ňu prekvapene pozrel.

 „Nejak dobre sa vyznáte vo vojenských zákonoch.“

 „Prečo ste ho teda nezastrelil?“ ignorovala jeho nevyslovenú otázku.

 „Pretože to nikdy nerobil nahlas, dokonca sa vyhýbal aj im trom, pretože vedel, že sú ku mne lojálny.“

 „Kapitán má pravdu,“ zlostne zavrčala Rodriguezová. „robil to veľmi neokato. Aj dnes keď sme odchádzali na hliadku sme videli, ako sa muži po nás pozerajú a počula som, že by sme sa nemuseli vrátiť. Tým by velenie prebral Peterson.“

 „Hej,“ súhlasil Redman. „a vyriešil by elegantne svoj problém menom Donahue.“

 „Prečo vás neskúsil zvrhnúť?“

 „Práve kvôli nám, madam.“ Usmial sa Bredstone. „Sme najlepší a dávame si na nášho veliteľa pozor. Navzájom si kryjeme chrbát.“

 „Bez nich by som už mal asi dávno guľku v hlave.“ Donahue vystrúhal krivý úsmev, ktorým maskoval hrdé slzy.

 „Popíšte mi bližšie stav jednotky, myslím tým aj výbavu.“ Clair zosadla zo stola a začala kráčať okolo nich.

 „Čo je tu k popisovaniu?“ mykol plecami Chris. „Keď sme odchádzali, bolo tam okrem nás ešte dvadsaťosem vojakov. Morálka podrytá, Peterson s víťazným úsmevom na tvári. Výbavy máme veľké množstvo aj zásob, vzhľadom na to ako málo nás ostalo. Tridsať vojakov na tristovýbavovú zásobu.“

 „Benzín a vozový park?“

 „Pätnásť nákladiakov, šesť terénnych, ale jediný ktorý má benzín je ten náš. Mali sme nabrať palivo na mieste príjazdu. Lenže tá benzínka bola už dávno vybrakovaná. My sme dnes chceli zájsť sem do Sarge, ale tú benzínku čo je pri hlavnej vybrali tiež.“

 Clair sa prudko otočila.

 „Čože?“

 Donahue sa sa na ňu prekvapene pozrel.

 „Hovorím, že tá benzínka je na suchu. Tá čo je odtiaľto asi dva kilometre.“

 „Kurva.“ Vykríkla Clair, a zlostne dupla nohou. „Boli sme tam len včera a vtedy bola ešte funkčná. Brali sme si tam benzín. Do riti, boli k nám tak blízko.“

 Mlčali, James sa rozhliadol a videl, že mnohí z nich sú vydesený.

 Clair sa konečne zastavila v svojom pobehovaní okolo nich.

 „Keby nebolo Petersona, počúvali by vás zase vaši ľudia?“

 Donahue pokrútil hlavou.

 „Silne o tom pochybujem, veď som do akcie šiel priamo z kancelárie. Preto má Peterson asi taký vplyv, je už v akcii dlhé roky.“ Zlostne odfrkol. „však ma aj prezýval pán šuflík. Veď vy ste lepšie zorganizovali bandu civilistov, než ja vojakov. Stupídny rozkaz totálnej mobilizácie.“

 „Ako ďaleko je váš post?“

 „Po tom priesere s benzínkou sme sa stiahli,“ ukázal na mapu. „je to asi tridsať kilometrov na juhovýchod. Rozložili sme sa na tom mieste, pretože je tam zdroj vody, a z dvoch strán strmý kopec. Madam, prečo sa na to všetko pýtate?“

 Clair však nič nepovedala. Vzala kus papiera a napísala si naň všetky fakty. 28 vojakov, vozy, stav benzínu, k vzdialenosti napísala nejaký čas.

 „Nechápem.“ Pokrútil Bruce hlavou, keď pozeral na všetky tie údaje.

 „Tie nákladiaky sú na naftu alebo na benzín.“ Odvetila namiesto odpovede.

 „Benzín, všetky autá sú na benzín.“

 „Jonson? Koľko si vyčerpal už z tej cisterny?“ zvolala na chlapíka, ktorý práve okolo nich niesol kanister. Zmätene sa na ňu pozrel.

 „Zatiaľ len tridsaťtri dvadsaťlitrových kanistrov, prečo, madam?“

 Clair zapískala na prstoch aby sa miestnosť ukľudnila.

 „Chcem aby ste hneď teraz naložili tie kanistre do dodávky a dotankovali, hneď.“

 Ľudia sa chvíľu po sebe nechápavo pozerali, ale keď sa pohol Jonson naspäť von s kanistrom začali ho nasledovať.

 Kanistre boli naložené behom pár minút, a Clair stále len pozorovala ich počínanie, ignorujúc otázky od Donahua a Bruca. Namiesto toho ukázala na púzdro, ktoré mal Redman stále na chrbáte.

 „Čo to máte?“

 „Ostreľovacia puška, madam.“

 „Viete s tým narábať?“

 Redman sa zmätene pozrel na Donahua.

 „Nie madam, som odborník na výbušniny. Len som sa s tým učil.“

 „Dajte mi to.“ Clair vybrala pušku z púzdra. „Hm, Harris s 338 lapua magnum nábojmi.“ Skúsene si zbraň prehliadla a nebezpečne sa usmiala. „Výborne. Toto si nechám. Val?“ zvolala a podala mu svoju predchádzajúcu loveckú pušku, ktorá ako jediná mala puškohľad.

 „Tá tvoja sa mi páči viac. Mal som ju na misii, spoľahlivá kamarátka.“ Zafrfľal.

 Pozrela na hodinky.

 „Máte dvadsať minút sa najesť. Val, odteraz máš hliadku na streche až kým sa nevrátime. Sue, budeš šoférovať dodávku spolu s Henrym. Nezabudnite si prekontrolovať výbavu a vziať si dostatok nábojov.“ Hľadela na zmätených vojakov. „Tak na čo čakáte?“

 „Bez urážky, madam, ale nechápeme čo chcete robiť.“

 „Jasne,“ usmiala sa Clair. „vojaci sa bez podrobného plánu ani nevyčúrajú.“

 „Som v armáde šesť rokov, takže si láskavo dajte pozor na vašu nevymáchanú dr...“ vybehol na ňu nebezpečne Redman. Rodriguezová ho však zadržala.

 „Nechaj ju, civilisti také niečo nikdy nepochopia.“

 „Viete čo mám v pláne, kapitán? Vziať si späť posádku, výbavu a potraviny. Vybudovať v tomto mestečku novú základňu. To mám v pláne.“

 „Zbláznili ste sa.“ Zašepkal Donahue.

 „To jej hovoríme často aj my. A sme stále tu.“ Uškrnul sa Bruce. Zdvihol zbraň. „Kde bude moje miesto?“

 „Ty nie, ani James. Budete to tu viesť kým sa nevrátime. Keby sa niečo stalo. Máte v aute vysielačku?“ otočila sa na Donahua.

 „Áno,“ hneď však odmietavo pokrútil hlavou. „ale rozhodne ju nepoužívajte. Než sme zistili, že nás vďaka nim využívajú tak nám zakapalo veľké množstvo chlapov. Falošné tiesňové volania.“ Donahue prudko kopol do jedálneho stola až  sa posunul o niekoľko centimetrov. Kopol do neho znovu.

 Clair ho tvrdo udrela do tváre až si chytil líce.

 „Spamätajte sa, kapitán.“ Zvolala. „Takže budeme bez spojenia, to ma moc neteší. Najedzte sa, máte pätnásť minút.“

 „Toto bude tá najšialenejšia jazda.“ Zašomral Donahue a vydal sa k pultu, kde práve rozdávali ranný prídel. Po ceste si trel líce.

 James s Brucom si však sadli k Clair k vedľajšiemu stolu.

 „V prípade problémov vyhláste pohotovosť a snažte sa prežiť čo najdlhšie.“

 „Stopäťdesiat proti nám, koľkým, sedemnástim?“

 Clair pokrútila hlavou.

 „Pokiaľ je to tak ako hovorí Donahue a majú vojenské velenie, prídu najskôr len prieskumníci. A ich základňa je vzdialenejšia než post Donahuových mužov. Je dôležité aby tí prieskumníci nič nezistili, alebo aby ste ich odstránili skôr než použijú vysielačku. Ak sa tak stane, bude nejaký čas trvať kým v ich tábore veliteľovi dôjde, že je niečo zle. A pošlú ďalšiu jednotku, možno väčšiu ale stále menšiu ako bude nás. Ale na tretí krát im dôjde, že sme tu. A preto potrebujeme tých vojakov.“

 „Aby to tu bol ešte väčší masaker.“ Zafrfľal neveriacky James.

 „James, zažila som si situácie v ktorých aj malá skupinka dobre zorganizovaných ozbrojencov dokázala odolať troj, či štvornásobnej väčšine. Keď mali teda výhodu. A my výhod máme niekoľko. Poznáme mesto a máme tento ťažkotonážny barák.“

 „Ja by som povedal, že máme ešte jednu väčšiu zbraň.“ Usmial sa Bruce.

 „Akú?“ Spýtala sa Clair a odložila konzervu.

 „Teba.“

Clair na neho pozrela pobavene.

 „Šialená ženská so šialenými nápadmi je pre teba terno?“ zasmiala sa a vstala. „Si ešte väčší cvok než ja.“ Vyšla von a sledovala, ako sa vojaci chystajú do plnej výbavy.

 „Clair?“

 „Áno?“ tá sa otočila na Bev, ktorá postávala pri dverách.

 „Už odchádzate?“

 „Päť minút.“ Odvetila Clair pohliadnuc na hodinky.

 „Potrebujem ti len niečo ukázať.“

 Clair iba prikývla a vydala sa za ňou. To že jej nič nechce ukázať pochopila po dvoch sekundách, keď sa za nimi na ordinácii zabuchli dvere. Spýtavo na ňu pohliadla a oprela sa o policu. Založila si ruky na prsia. Bev chvíľu váhavo postávala pri zavretých dverách.

 „Nemala by som ísť s vami?“

 „Nie, Bev, nie si vycvičená. Michelle to určite zvládne.“

 „Ako zlé to bude?“

 „Neviem, ak budeme mať šťastie nestretneme po ceste De Souzovu hliadku. Otázkou je ako budú reagovať samotní vojaci od Donahauha.“

 „V tom ti snáď pomôže tvoja hodnosť.“

 Clair sa letmo usmiala, ako keby tým nebola nadšená.

 „Asi je čas aby to prasklo.“

 Bev sa k nej zrazu rýchlo priblížila, položila jej ruky na boky a dala jej na líce veľmi jemný bozk.

 „Za čo to bolo?“ spýtala sa ticho Clair, keď sa Bev odtiahla.

 „Pre šťastie.“

 Clair sa usmiala a chcela ju pobozkať na pery. Bev však ustúpila.

 „Nie, ja na toto...“ Bev sa od Clair vzdialila a zmätene si prešla po čele.

 „Čo?“

 „Neverím, že to hovorím.“ Bev sa nadýchla. „Veľmi ma priťahuješ, Clair, ale som z toho strašne zmätená. Nie som pripravená na tieto pocity, to čo sa vo mne deje. Ešte nie.“ Clair od nej ustúpila do bezpečnej vzdialenosti, ale mierne sa usmievala.

 „No, ale ak by sa mi tam niečo vonku malo stať, nevyčítala by si si neskôr, že si ma teraz nepobozkala? Nebudeš to ľutovať?“

 Bev na ňu pozrela mierne vystrašene.

 „Tak sa potom, prosím, vráť aby som toho nemusela ľutovať.“ Riekla mierne naštvane Bev a chcela odísť.

 „Dohodnime sa.“ Zvolala Clair a tým ju zastavila.

 „Na čom?“ opýtala sa váhavo Bev.

 „Pusa ak sa vrátim, čo ty na to?“ Clair sa mierne usmiala a sledovala ako sa Bev zamračila. Potom sa jej tvár ukľudnila.

 „Dobre.“ Riekla Bev a vybehla von.

 „Čo to robíš?“ Zašomrala si pod nos Clair. Po chvíli si sama odpovedala. Nebude tlačiť na Bev, nebude. Nesmie. Aj keď sa vráti v jednom kuse, tak na tú odmenu za návrat nebude tlačiť. Ak by ju Bev mala pobozkať, musí to urobiť sama a dobrovoľne. Založila si na oči slnečné okuliare a vydala sa von s úsmevom na tvári. Vojaci boli pripravený a sedeli už vo svojom tereňáku.

 Clair si naposledy prekontrolovala výbavu a posadila sa vedľa nich.

 „Asi by ste mi mohli dať po ceste lekciu z veliacich schopností.“ Riekol ironicky Donahau. Dotiahol si pútko na helme a preveril zbraň.

 „Troch ľudí už máte na svojej strane, prečo si myslíte, že by ste nemohli mať viac?“ vážne na neho pozrela. „Chce si to len viac veriť. Vyškolený snáď na to ste, kedže máte hodnosť kapitána.“

 „Škola nie je prax.“ Povedal smutne Donahau a odhodlal sa zbytok cesty mlčať. Mlčali vlastne všetci. Každý z nich si v hlave preberali svoje verzie toho čo sa môže stať o niekoľko desiatok minút.

 Redman, ktorý viedol tereňák vybral čo najvhodnejšiu trasu, ktorá sa vyhla hlavnej ceste a aby ju zvládol aj neohrabaný malý nákladiak.

 „Ako ďaleko ešte?“ spýtala sa po dlhých minútach hučania motora.

 „Za tým kopcom, asi ešte kilometer.“

 „Zastav pod tým kopcom. Poďte.“ Kývla na Sue aby oni počkali vo svojom aute. Spoločne s vojakmi zaľahli na vrchole nízkeho kopca. Ich počínanie našťastie zakrývali nízke kríky. Clair vytiahla z púzdra pušku a zamierila s ňou na tábor. Videla, že je v značne zúboženom stave. Väčšina zátaras či ohradenia bola zničená. Vojaci a vybavenie tam však stále boli.

 „Peterson?“

 „Nevidím ho, ale je to vysoký svetlovlasý muž s fúzmi a dlhou jazvou na pravej strane tváre.“ Odvetil Chris, pozerajúc cez ďalekohľad. „Vyzerá to tak, že sú tam zatiaľ všetci. Asi si počkajú jeden dva dni, aby Peterson presvedčil všetkých, že sme zdrhli alebo sme mŕtvi a potom preberie velenie. Odtiaľto to bude chcieť peknú ranu, viete s tým narábať?“

 Clair na neho zarazene pozrela.

 „Nechcem ho zabiť, ešte nie.“ Posledný krát si prezrela tábor a pozrela vážne na skupinku vojakov. „Teraz budem po vás chcieť niečo čo sa vám možno nebude pozdávať. Dole v tábore, chcem plné velenie, bez urážky k vám, kapitán. Buď mi budete veriť, ale bo nie. A budete ma počúvať na slovo. Dole budete najskôr hovoriť vy, ale potom ma neprerušujte, pretože to čo treba urobiť je proste treba. Ja viem čo chcem urobiť.“

 Vojaci po sebe váhavo pozreli.

 „Dobre madam, ak dáte tú zberbu tak dokopy ako ste dali tých civilov, vôbec neprotestujem.“ Riekol jasne Donahue a ostatní napokon tiež prikývli.

 „Tak poďme. A nezabudnite si oceľové spodky, námorníci.“

 Vojaci sa pobavene zasmiali. Poznali bojový pokrik námorných jednotiek.

 Len o pár minút ich autá zastavili pri vchode do niekdajšej základne. Clair vyskočila ako posledná. Do poslednej chvíle si prezerala všetko okolo seba. Vojaci boli neupravený, ich výzbroj sa len tak povaľovala po zemi pri stanoch. Jediný, kto niečo robil, bol vojak na vyvýšenej strážnej veži, ktorý obsluhoval guľomet. Ten ich uvidel aj ako prvý a to boli už len necelých sto metrov od základne. Clair zlostne zatínala zuby. Boli ako partička veľkých detí s ešte väčšími hračkami. Nebezpečnými hračkami.

 Muž na veži od nich odklonil guľomet a zdvihol ruku na pozdrav.

 „Ste tu nejak skoro, kapitán.“ Zvolal na nich. Clair spoznala v jeho hlase náznak rešpektu, fajn, aspoň jeden na ich strane. „Zistili ste niečo, pane? Čo je to za civilov?“ vtedy si všimla ako na ňu ostal vojak pozerať a zrazu na jeho tvári vykvitol úsmev, ktorý sa po chvíľke vytratil.

 „Zapískajte nástup, desiatnik, ale ostaňte na stráži.“

 „Rozumiem, pane.“ Desiatnik píšťalkou vylúdil niekoľko vysokých tónov, ktoré im rvali uši. Clair vošla spolu s vojakmi do základne. Znovu prikázala Sue a Henrymu aby počkali v dodávke. Stále hľadala toho vysokého blondiaka s fúzmi. Peterson však robil asi niečo dôležitejšie ako je zapískaný nástup počas výnimočného stavu.

 Vojaci sa postavili do ledabolého radu, ani si nevzali výstroj a ich postoj mal ďaleko od pozoru.

 „Tak čo, pane, zase máme chrániť nejakú benzínku?“ spýtal sa otrávene jeden drzo vyzerajúci muž.

 Kapitán mlčal a prešiel okolo ich radu tam a naspäť. Clair zahliadla nejakého muža ako sa zakráda poza stan a potom mizne v ďalšom. Kapitán sa zastavil kúsok pred ňou. Počúval ako mu ticho šepká.

 „V mestečku neďaleko odtiaľto sme našli skupinu preživších civilistov. Sú dobre zorganizovaný a prežili dva týždne bez akejkoľvek pomoci zvonku. Za našu ochranu nám ponúkajú prístrešie, vodu a jedlo. Nebude to však žiadna rutina, pretože sú doslova na dostreľ od jednej De Souzovej základne. Majú medzi sebou deti a niekoľko starších. Kvôli tomu odmietajú opustiť svoj post a úprimne pochybujem, že by sme našli bezpečnejšie miesto ako je práve tam. Bude nás čakať veľa práce, postaviť hradby, vyčistiť okolie od mŕtvol. To je teraz naša misia.“

 „To má byť rozkaz?“ spýtal sa menší vojak s posmešným výrazom v tvári, nožom si arogantne čistil nechty na ruke.

 „Petersonova pravá ruka,“ zašepkal kapitán na tichú otázku spoza seba.

 „Pripravte sa, teraz ja.“ Zašepkala Clair a podišla k vojakovi označenému ako pravá ruka poručíka. Prezrela si s úsmevom jeho uniformu.

 „Akože sa voláte?“ spýtala sa milo.

 „Edward Joshua, ale pre teba budem Eddie, zlatko.“ Pozrel za ňu na kapitána. „Vy ste nám sem doviedol aj striptérku.“ Znovu pohliadol na Clair. „Ste schopnejší než som si myslel.“ Niekoľko mužov sa zasmialo, ale väčšina z nich stále s obavami pozerali na kapitána. Clair to dodalo odvahy, nie všetci boli presvedčený o tom zdrhnúť. „Tak čo zlatko, kedy nám...“ nedopovedal vetu, keď sa ocitol na zemi s takmer vyrazenou sánkou.

 „Stáť.“ Zvolal Donahau.

 Niekoľko mužov chcelo Joshuovi pomôcť, ale zastavili ich namierené zbrane z kapitánovej jednotky. Oni si v rámci dlhodobej ľahostajnosti svoje zbrane zabudli v stanoch pri nástupe.

 Clair sa zohla nad prekvapeného Joshuu.

 „Seržant, prvé a posledné slovo z vašej špinavej huby bude pane alebo madam, keď hovoríte s nadriadeným. Čo poviete potom bude len áno, rozumiem, rozkaz alebo vykonám. Rozumeli ste tomu, vojak?“ kričala tak hlasne až jej navreli žily na čele a krku.

 „Ty zas...“ Joshua znovu nedopovedal, keď ho uzemnila ďalšia rana do tváre.

 „Čo ste to chceli povedať, vojak? Rozumeli ste?“

 Kapitán na celú scenériu neveriacky zízal, ale svoju zbraň mal namierenú. Krátko sa obzrel a videl, že muž na veži otočil svoj guľomet. Lenže nemieril na nich ale na zbytok vojska. Bol na ich strane.

 Joshua zdvihol nôž, ktorý predtým držal a zahnal sa na Clair. Tá však bleskom uskočila a uštedrila mu ďalší kopanec do rebier.

 „Stále som nepočula odpoveď.“ Jej ďalší kopanec prerušilo pískanie. Nie však od desiatnika na veži, ale ostré zapískanie na prstoch. Otočila sa tým smerom. Uvidela tam vysokého blondiaka. Konečne, Peterson. V pätách mal muža, ktorého predtým videla sa zakrádať.

 „Hej hej hej, tak sa skľudnime.“ Zvolal Peterson. „Zdvihni sa.“ Zavelil a ukázal na Joshuu. Ten sa po chvíľke pozviechal. „Čo to tu hráte za divadielko, kapitán a ...“ pozrel na Clair. „táto tvoja šľapka.“

 „Pre vás, madam šľapka.“ Riekla pobavene Clair a prezrela si ho. Vyzeral ako jediný pripravený na boj v každom okamihu. Dokonca narozdiel od ostatných mužov bol aj oholený okrem fúzov. Začula ako desiatnik na veži čo najtichšie šepká ku kapitánovi otázku čo má robiť. Kapitán mu ukázal rukou len krátky pokyn čakať.

 „Donahau, takže čo to tu chcete robiť? Ísť chrániť nejakú dedinku s vystrašenými dedinčanmi a ich kravy? Vzdajte to, viete dobre, že vaše velenie nemá žiadny účinok.“ Clair videla že Petersonove slová sa však účinkom nemíňa. Muži po sebe pozreli, ale váhali na nich zaútočiť. „Vzdajte to.“

 „Námorník sa nikdy nevzdáva.“ Zvolala. „Námorník ide vždy čestne a hrdo vpred. Ná...“

 „Slečna, držte hubu. Každý z nás pozná pokrik námorníctva. Síce netuším kde...“

 „Námorník vždy verí svojmu veliteľovi.“ Dokončila Clair.

 „Preboha kde ste vyhrabal túto štetku? Odbachnite ich a pôjdeme k De Souzovi.“ Mávol rukou Peterson. Na jeho prekvapenie sa pohol jediný Joshua a ten sa zastavil, keď mu medzi oči zamierila Rodriguezová svoju zbraň.

 „Paragraf  6 vojenského zákonníka...“

 „Skončíš už s tými prednáškami, ty zasraná kurva?“ vykríkol Peterson a ukázal na pár mužov okolo seba. Tí však namiesto na neho pozerali na desiatnika na veži alebo na kapitána. Pokriky námorníctva im dali facku a prebrali sa.

 „Ale no tak. Mám na vás len jednu otázku, poručík Peterson. Tak aký je paragraf 6?“ spýtala sa úplne kľudne Clair.

 „Paragraf 6.“ Peterson sklonil hlavu a premýšľal. „Ak podriadený odmieta počúvať rozkazy svojho nadriadeného dôstojníka, či dokonca podrýva jeho autoritu môže ho nadriadený potrestať.“ Riekol takmer víťazne.

 „A aký je trest vo výnimočnom stave?“ spýtala sa nepríjemne.

 Peterson sa na ňu prekvapene pozrel. Siahol na zbraň. Než však stihol odopnúť poistku na púzdre ozval sa výstrel.

 „Trestom je smrť.“ Odpovedala si sama Clair. Peterson vykríkol od bolesti a polovytiahnutú zbraň pustil z prestrelenej ruky, padol na kolená. „Poručík Peterson, berte to ako trest a ten ďalší je, že ste degradovaný na seržanta. Verte mi, že keby nás nebolo tak málo preženiem vám tú guľku hlavou. A rovnako zastrelím každého kto bude uvažovať o dezercii či spomínať De Souzu ako možnosť prežiť.“ namierila zbraň na Joshuu, ten podesene ustúpil. „Ešte niekto chce pochybovať o rozkazoch nadriadeného dôstojníka?“

 „Civilistka.“ Začula šepkanie z radu vojakov.

 „Som plukovníčka Clair Willsonová, vyšší dôstojník ozbrojených síl štátu Ognam, kapitánka tajnej služby NVU.“ Vytiahla svoj odznak a ukázala ho všetkým tým, že prešla popri ich rade. „Neviem čo ste si mysleli že tu robíte. Hráte sa na partu pubertiakov na výlete?“ znovu začala kričať, tak veľmi až jej hlas zchrapľavel. Kapitán ten hlas poznal, bol to hlas drill inštruktora. „Ak ste si nevšimli tak väčšina tohto štátu, možno aj planéty je v prdeli, námorníci. Podľa toho ako som sama videla, a ako postupovala nákaza je asi 6 miliónov obyvateľov tohto štátu z 8, pravdepodobne aj viac, mŕtvych alebo nakazených. A vy sa tu kurva hráte na grilovačku. Vie mi to niekto zdôvodniť?“ pristúpila k Joshuovi, ktorý zrazu len zahanbene pozeral k zemi. „Viete mi to zdôvodniť, seržant?“

 „Nie, madam.“ Riekol ticho.

 „Nepočujem vás.“ Zrevala.

 „Madam, nie, madam.“ Zreval podobne hlasne. Zdvihol hlavu.

 Donahau prekvapene sledoval ako sa všetci muži zrazu postavili tak ako ich kedysi poznal. Rovno a hrdo. Sklonili svoje zbrane.

 Ticho kráčala vedľa ich radu, ktorý bol konečne rovný. Niekoľko mužov sa dokonca narýchlo upravilo.

 „Rodriguezová, obviažte mu to, guľku vyberieme v ordinácii.“ Ukázala na Petersona, ktorý sa na jej podiv postavil na nohy a napriek tomu, že bol bledý ako stena sa snažil byť v pozore. „Táto zem, jej vedenie, je možno v prdeli. Ale my nie sme. Máme tu stále svoje úlohy a poslanie. Aké je základné pravidlo námorných síl?“

 „Slúžiť občanom a chrániť ich, madam.“ Zreval desiatnik na veži hlasne až sebou Donahau trhol.

 „Slúžiť občanom a ochraňovať ich. Vie to aj on. Ako to, že ste na to zabudli vy? Nejak mi to stále nejde do hlavy.“ Stíchla. „Týmto preberám celú túto zasranú jednotku, jej vybavenie a všetky tie sračky pod svoje velenie. Neďaleko nás je mesto, v ktorom sú práve občania, ktorý potrebujú pomôcť. Nehovorím, že to bude ľahké, či si budete vykračovať ružovou záhradou, ale na to ste sta predsa upísali, alebo nie, námorníci?“

 „Áno, madam.“ Ozvalo sa jednotne.

 „V bývalom vedení som vždy stroskotala na jednej veci. A to na neúprimnosti. Takže ja teraz v tejto jednotke zavádzam nové pravidlo úprimnosti. Budete vedieť všetko čo budem vedieť ja. Keď poviem, že to bude sebevražedná misia, tak to tak aj bude. Keď poviem, že sa máte ísť vysrať pretože vám smrdia trenky tak to tak bude.“ Začula ako sa vojaci zasmiali. „6 a možno viac miliónov ľudí v tomto štáte je mŕtvych, alebo nakazených. Určite aj mnohý z vašich blízkych. Ani netušíme ako je to na svete. Nevieme ani aké to je o sto kilometrov ďalej. Ale na toto sme cvičený, na extrémne situácie. Prežiť a pomôcť civilistom. Možno sme jediná zasraná vojenská jednotka v tejto časti štátu, ale my to zvládneme. Pomôžeme tým civilistom, pretože sme sa na to upísali a pretože to potrebujú. A pretože sme čo?“

 „Námorníci.“ Ozvalo sa trochu nesmelo.

 „Stále počujem len nejaké šumenie vetra ale nie vás, čo sme?“

 „Námorníci.“ Zvolali už hlasne.

 „A čo nikdy neurobíme?“

 „Nikdy neustúpime.“ ozvalo sa tak mohutne až si Donahau mal chuť zakryť uši.

 „Zapíšte si to do tých svojich tupých hláv ako jedenáste božie prikázanie.“

 Clair pozrela na hodinky.

 „Chcem aby ste si do minúty obliekli svoje vybavenie, do ďalších piatich spratali tábor a do ďalších dvadsiatich chcem aby to vybavenie aj vy bolo na štyroch nákladiakoch a dvoch tereňákoch. Rozumeli ste?“

 Muži sa však nepohli. Objavila sa jedna zdvihnutá ruka, veľmi váhavá.

 „Čomu nerozumiete, vojak?“ zvolala Clair.

 „Nemáme benzín, madam.“ Povedal oslovený hlasne a na kapitánove prekvapenie s rešpektom.

 Clair zdvihla ruku a zapískala na prstoch. Do základne vošiel nákladiak a Henry vytiahol z nákladového priestoru prvé kanistre.

 „Máme, na cestu do toho mesta určite. Takže spakujte to tu, a pomôžte civilom natankovať autá. Rozchod.“

 „Madam?“ ozval sa muž na veži.

 „Áno?“

 „Ja tu to dieťatko nenechám, madam.“ Riekol desiatnik a ukázal na guľomet pred sebou. Clair sa nadýchla aby si premyslela čo povedať. Guľomet bol ťažký určite pár stoviek kilov. Keď sa však zahľadela do diaľky, videla tam mnoho zabitých nakazených.

 „Pomôžte tomu maniakovi s tým kanónom.“ Zvolala a ukázala na desiatnika na veži.

 Kapitán sledoval ako svoje kroky mieri Clair práve k nemu. Rýchlo sa postavil do pozoru a zasalutoval.

 „To si nechajte, Chris, viete že mi nemáte salutovať. Divím sa, že vás už niekto z De Sauzových ľudí neodstrelil.“

 „Väčšinu ostreľovačov už dávno zabili pri bežnom boji, takže nemal k nemu kto prebehnúť.“ riekol ponuro.

 „Možno vaše šťastie.“ Zašomrala Clair.

 „Prečo ste nám to nepovedali, madam? Pripadám si ako, uhm, idiot. Porušil som a zároveň neporušil rozkazy. Počúvol som vás, aj keď som nevedel, že ste nadriadená.“

 „Som ako malé dieťa.“ Uškrnula sa. „Milujem prekvapenia.“ schovala zbraň. „A netrápte sa tým, Chris. Keby som o vás pochybovala, vedeli by ste to.“

 Behom pol hodiny boli vojaci pripravený. Tri naložené tereňáky, štyri nákladiaky sa vydali smerom k Sarge v plne ozbrojenom konvoji.

 Dorazili do mestečka za takmer dve hodiny, Clair sa rozhodla obísť celé mestečko veľkým oblúkom aby sa úplne vyhli možnosti, že by ich zo severu uvidela prieskumná hliadka De Souzu.

 Keď zastavili pred novou základňou prikázala vojakov nastúpiť do radov. Ako prvá z budovy takmer vyletela Bev a za ňou hneď James s Brucom. Ten prekvapene zapískal, keď uvidel nákladiaky a vojakov. Videla ako si Bev ticho vydýchla, keď ju uvidela. Clair sa zastavila a mierne sa na ňu usmiala. Ignorovala úplne všetko okolo seba. Jediné čo bolo dôležité bol ten pohľad, ktorý venovala Bev. Krátko na ňu zmurkla a videla, že Bev krátko zavrela oči.

 „Zavolajte ľudí, nech sa tiež nastúpia.“ Zdvihla hlavu a pozrela na zvedavo vykukujúcu hliadku. „Stráž, robte si prácu a neočumujte tu.“ Hlavy sa hneď schovali v priezore.

 „Bev, máme tu jedného zraneného.“ Rukou krátko pokynula na Petersona, ktorému pomáhala Rodriguezová. Keď prechádzali popri nej, zastavila ho a naklonila sa k nemu. „Buď na tu dámu slušný, inak ťa skopem do kocky.“ Zašepkala mu nebezpečne do ucha. Uvidela jeho naštvaný pohľad, bol však aj plný rešpektu.

 „Áno, madam.“ Zašepkal a ona ho pustila.

 „Jednotka pohov.“ Zavelila a začala kráčať medzi radmi vojakov a civilov. „Odteraz budete mať volacie meno jednotka Taurus. Týmto vás chcem privítať v mestečku Sarge, ktoré môžete nazvať svojím novým domovom. Toto sú posledný statočný ľudia, ktorý prežili nákazu. Zatiaľ. Ešte sme nestihli prezrieť všetky domy, či ostatné budovy v okolí, ale už sme zachránili jedného človeka, ktorý dokázal prežiť sám dva týždne. Takže nás dúfam bude postupne viac. Našou úlohou tu nebude chrániť kravy, ako poznamenal bývalý poručík Peterson, ale ochrániť týchto ľudí. Vybudovať základňu, zabezpečiť okolie a nájsť ďalších preživších. Chcem aby medzi vami neboli žiadne rozbroje, nechcem počuť kecy typu blbý civil, či blbý vojak. Sme na jednej lodi, teda, skôr v jednej budove. Budete spolu žiť, jesť, dýchať. Rozumeli ste?“

 „Áno, madam.“ Zvolali vojaci.

 „Áno, Clair.“ Ozvalo sa z radu civilov.

 Pozrela na hodinky.

 „Je takmer jedenásť,“ pohliadla na nebo. „Ľudia zo Sarge, pomôžte sa jednotke ubytovať. Malo by tam byť ešte dobrých päťdesiat postelí. Susanah, správkyňa zásob, vás rozdelí na skupiny, ktoré sa postupne najedia. Chcem vás však požiadať, aby vojaci mali v prídele dávok prednosť, kvôli tomu aby sa mohli čo najrýchlejšie vrátiť späť do služby. Keď sa ubytujete a najete, vybalíme všetky zásoby, schováme nákladiaky. Po obede vám dám ďalšie rozkazy, ale na teraz máte pohov. Rozchod Taurus.“

 Nenápadne si úľavne vydýchla, keď muži bez kecov vstúpili do základne.

 „No,“ Bruce sa vedľa nej postavil a prehliadal si nákladiaky. „dúfal som v trochu výbavy a pár ľudí navyše, ale že dovedieš celú kavalériu.“ Zasmial sa. „Dobrá práca, šéfová.“

 „Bruce, kavaléria jazdí na koňoch.“ Poznamenala pobavene.

 „Hm,“ ukázal na vozy. „však aj tomuto sa hovorí železné tátoše a majú kone pod kapotou.“

 Clair sa rozosmiala.

 „Dobre, šerif, vzdávam sa. Dorazila som sem s kavalériou.“ Vošla tiež do budovy a zašla sa na krátko pozrieť ako sú na tom so stavbou postelí. Videla, že vojakov oddelili od civilov, a aj keď im to nenariadila, súhlasila. Vedela, že vojaci budú mať iný režim. Začula ako jeden z nich ticho šepká ďalšiemu, že konečne bude spať v poriadnej posteli. Zišla späť do prízemia a zamierila svoje kroky do ordinácie.

 „Dajte to preč, madam.“ Začula hneď pri dverách.

 „Ako to ide?“ vošla dnu a pozrela na Petersona, ktorý stál obranne pri jednej z políc a držal si zranenú ruku. „Čo sa deje?“

 „Nechce anestéziu.“ Bev zdvihla ruku s injekciou.

 „V čom je problém, seržant?“ ten sa pozrel do zeme.

 „Kľudne mi tú guľku vyberte, ale ihlu neznesiem, madam.“

 Clair na neho pozrela s úžasom.

 „Chcete mi povedať, že sa bojíte ihiel?“

 Peterson trucovito pozeral do zeme.

 „No do riti.“ Riekla a krátko sa zasmiala. „Tak mu to urobte bez toho, chlap ktorý je v armáde dlhé roky a dokáže stáť v pozore po tom čo som ho strelila a neodpadol vydrží aj toto.“

 Bev na ňu spýtavo pozrela, ale potom len prevrátila oči. Pozrela na svojho pacienta.

 „Pane, máte to dosť blízko tepny, takže ak mi cuknete...“

 „Necuknem, len to vytiahnite.“ Peterson sa konečne posadil na stôl a následne si ľahol.

 Clair sa nahla a vytiahla mu z púzdra nôž. Podala mu ho.

 „Zakusnite sa do rúčky, pomáha to.“

 Peterson kývol a urobil to. Kývol znovu, na znamenie že môžu začať.

 Počas celej procedúry síce silne zatínal zuby do rúčky noža, ale ani na okamih sebou netrhol v náznaku bolesti.

 Bev za asistencie Michelle vybrala guľku veľmi rýchlo a už o minútu ruku obväzovala.

 „Berte to raz za deň, pravidelne.“ Bev ukázala Petersenovi krabičku liekov. Ten sa pozrel na Clair.

 „Madam, môžem si oddýchnuť?“ spýtal sa cez zovreté zuby na noži a Clair na neho prekvapene pozrela.

 „Môžete, seržant.“ Povedala posledné písmeno a Peterson odpadol, zo zubov mu vypadol nôž.

 „Možno kretén, ale gule teda má.“ Poznamenala Rodriguezová zarazene a odišla sa najesť.

 Clair to nekomentovala.

 „Ty si ho postrelila? Prečo?“ spýtala sa Bev, len čo vojačka opustila miestnosť.

 „Nepočúval príkazy nadriadeného.“

 „Mohla si mu dohovoriť.“

 „Tak ako otcovi v bunkri?“ riekla naštvane Clair a vážne na Bev pozrela. „Bev, v tom tábore som všetkým povedala svoju hodnosť. Takže odteraz som ich veliaca. A tým si aj musím vybudovať rešpekt, pretože inak sa to tu rozpadne. A ja nechcem stratiť ďalších ľudí. Ty máš zodpovednosť za ich zdravie či životy. Ja mám tiež zodpovednosť za ich životy, ale aj za ich morálku. Všetkých čo sú tu.“

 Bev si zúfalo prešla po tvári.

 „Prepáč, neuvedomila som si to. Ja...“

 „V poriadku, nemáš skúsenosti z armády tak ako ja.“ Smutne sa usmiala. „A tam sa musí nespratník trestať tvrdo a nie slovami. Hlavne teraz, keď sme vo výnimočnom stave a veľa, veľa ľudí, a aj tých vycvičených vojakov je totálne vydesených.“

 Bev kývla a prikryla Petersona dekou.

 „Preberie sa tak za dve až štyri hodiny, predpokladám. Našťastie guľka pôsobila ako tampón, takže stratil len málo krvi. Ešte že si ho strelila len do ruky.“

 „Držal v nej zbraň, a v súčasnej situácii musím zachrániť každého kto môže pomôcť, inak by to dostal rovno do hlavy.“ Riekla tvrdo Clair a pohliadla na Bev. „Čo tá odmena?“ spýtala sa ticho.

 Bev k nej natiahla ruku a Clair jej mierne zarazene podala tú svoju. Bev jej vtisla bozk do dlane.

 „Nepovedala si kam tú pusu chceš.“ Riekla Bev s širokým úsmevom a odišla.

 „Mrcha.“ Zašepkala nazlostene Clair. Potom sa však zasmiala. Pekne ťa dostala, pomyslela si v duchu a odišla sa najesť. Na tvári jej však stále hral neveriacky úsmev.

 Clair sa najedla. Medzitým Val dostal novú ostreľovaciu pušku, rovnakú ako mala ona. Nepovedal nič, len sa spokojne usmieval.

 Behom ďalšej hodiny vyložili nákladiaky a čo najlepšie ich schovali. Hlavne aby ich nebolo vidieť zo severnej časti mesta. Joeya však bolo ťažko zadržať. Umiestnil behom tej hodiny ďalších desať kamier, aj keď Clair nadávala každý krát čo si prišiel pre ďalší kus výbavy. Jej zlosť pominula, keď kamery zaberali väčšinu severnej časti Sarge.

 „Čo to je?“ spýtala sa, keď hľadela na jeden monitor.

 „Uhm?“ Trenton sa pozrel na monitor kam hľadela ona. „Čo myslíte, šéfka?“

 „Toto.“ Ukázala na monitor.

 „To je...“ Trenton sa sústredil na obraz a potom ho zväčšil. „Reproduktor miestneho rozhlasu.“

 Clair si odpila kávy.

 „Funguje?“

 „Centrála je tu.“ Joey ukázal na panel neďaleko nich. „Ale bolo to závislé na elektrine z vonku.“

 „Dokážete to napojiť na náš generátor?“

 Trenton sa pozrel na Joeyho a spoločne sa usmiali na Clair.

 „Serie pápež v lese?“ spýtali sa spolu a hneď na to rozosmiali. Tleskli si do dlaní.

 „Beriem to ako áno.“ Prevrátila oči a vyšla z informačnej miestnosti.

8. deň

Ráno vošla do jedálne, kde videla dvoch malých chlapcov ako si na stole rozkladajú nejakú mapu.

 „Čo to robíte, Gorgie?“ spýtala sa mierne.

 „Plánujeme, madam.“ Gorgie sa k nej otočil a zasalutoval.

 „Pohov, vojak.“ Riekla s úsmevom Clair. Pohliadla na mapu, ktorú mali chlapci rozloženú na stole. „Čo to máte?“

 „Je to len turistická mapa, madam.“ Odvetil mladší chlapec, Michael.

 Clair sa nad mapu nahla a prezrela si ju. V mžiku sa prestala usmievať.

 „Turistická mapa, chlapci?“ spýtala sa tvrdo. „Kde ste ju získali.“

 Chlapci sa na seba zdesene pozreli.

 „Bola v jednej skrini, madam. Inak je ju dostať na každej pumpe za ognam.“ Odvetili vydesene.

 „Práve ste nám asi zachránili zadok, vojaci. Dobrá práca.“ Potľapkala ich oboch po ramene. Chlapci sa na seba pozreli úplne nechápavo.

 Clair zvolala veliteľov do jedálne v pár minútach.

 „Trevor, ukáž vojenskú mapu.“

 Ten tak urobil. Rozložil mapu, veľkú takmer ako celý stôl. Bola veľmi podrobná.

 Clair rozložila vedľa nej tú turistickú.

 „Prehliadnite si to poriadne.“ Ukázala na mapy.

 „Nerozumiem.“ Zvolal po chvíli Redman. Po ďalšej sa ozval aj James a hneď na to Bruce.

 „Sarge.“ Clair ukázala na vojenskú mapu a potom na tú bežnú. „Kde je?“

 Všetci sa znovu sklonili nad mapy.

 „Na tej turistickej nie je.“ Zvolal prekvapene Donahau. „Ako...“

 „Asi chyba v tlači,“ riekla Clair. „ale dáva nám to výhodu a aj znalosť, že De Souza pravdepodobne nemá vojenskú mapu. Sme pre neho slepý bod na mape.“ Pozrela na Donahua. „Ktoré mestá podľa vás vybral?“

 Donahue ukazoval na rôzne miesta. Clair ich označila arašídovými orieškami. Keď sa pozreli na mapu po označení... stuhli. Všetky orechy boli v poloblúku okolo nich. Mestá južne boli buď moc vzdialené, alebo úplne nezaujímavé.

 Clair sa rozosmiala.

 „Da Souza používa turistickú mapu. Vďaka kreténovi v tlačiarni nás vymazali z mapy. Preto sem ešte neprišli.“ Prezrela si ľudí okolo. „Máme snáď dosť času. Nevedia, že toto mestečko existuje. Ideme na to, máme ešte desať hodín prácu než zapadne slnko.“ Zdvihla sa od stola. „Do toho Sarge a Taurus.“

 Pracovali do zotmenia. Vojaci čistili domy, civilisti z nich vynášali zásoby, našli ďalších šiestich preživších. Zastrelili dokopy len 9 nakazených. Bolo jasné, že sa niekam neznámo kam vyparili.

 Behom jediného dňa, vďaka vojakom, vyčistili celý Sarge. Pomocou nákladiaku premiestnili k základni aj oceľové pláty a niekoľký z vojakov ich začali privárať ako ochranu na strážne miesto.

 Bývalá radnica sa skutočne premenila na malý Alcatraz. Tridsať kamier v perimetre tristo metrov, spoločne s detektormi pohybu.

 Clair sa po tej všetkej akcii ukrývala v svojej miestnosti a snažila sa odolávať bolesti. Vošla do ambulancie, keď Bev aspoň na chvíľu opustila miestnosť kvôli večeri, a hľadala lieky. Práve ich našla, keď sa objavila Bev.

 „Čo tu robíš?“ zvolala Bev a pristúpila k nej.

 „Len hľadám niečo na bolesť hlavy.“ Riekla ticho.

 Bev sa zamračila a natiahla ruku. Videla, že Clair niečo schováva za chrbtom.

 „Bev, nechaj to tak, prosím.“

 „Nenechám, nedovolím nikomu v tomto meste fetovať, alebo brať prášky bez predpisu.“ Riekla Bev jasne a naštvane.

 Clair na ňu chvíľu hľadela. Napokon jej krabičku s liekmi podala.

 „Toto sú lieky pre migrenických epileptikov. Tie najsilnejšie.“ Riekla zhrozene. Potom sa vážne pozrela do Clairinej tváre. „Čo mi tajíš ako doktorke?“ udrela ju do ramena. „Čo mi tajíš, Clair?“

 Tá dlho mlčala, až si Bev myslela, že jej neodpovie.

„Ako si povedala, každý z nás má nejakých kostlivcov v skrini.“ Riekla vyčerpane Clair. Bev sa trpezlivo posadila na stoličku. „Moja posledná oficiálna misia nedopadla moc dobre. Boli sme nasadený ako súčasť mierových jednotiek do Afganistanu. Ja som to viedla. Mali sme iba prepraviť utečencov do tábora. V jednom mestečku si však na nás počkali, napriek tomu že sme mali na sebe mierové farby. Dve bomby nás úplne ochromili, ako autá tak aj muži kvôli detonácii ledva počuli či videli. Povyliezali sme zo nepojazdných áut a snažili sa brániť, ale než prišli posily mi zabili takmer celú posádku.“ Clair zlostne buchla do police vedľa seba. „Totálna chyba v rozviedke, úplne zle podané informácie.“ Zakryla si na krátko oči. „Musela som chrániť dva smery, takže som sa stále otáčala, no a keď som sa otočila späť tak tam stál malý chlapec, asi desaťročný. V ruke držal pištoľ.“ Clair si začala masírovať spánky. Bolesť začínala prichádzať v silnejších návaloch. „Vystrelil dva krát, netrafil. Kričala som na neho aby to položil. Lenže namiesto toho vzal pištoľ do oboch rúk aby lepšie zamieril. Jediná guľka ukončila jeho krátky život.“ Clair pozerala neprítomne do steny. „Keď to potom vyšetrovali, uzavreli to ako nutnú obranu. Ale ja neviem, neviem či som nemohla urobiť niečo viac.“ Smutne vzdychla. „Do tej doby som migrény ani záchvaty nemávala. Zdravá ako rybička. Potom sa to zmenilo. Po každý krát, keď som zavrela oči som videla tvár toho chlapca. Prišla nespavosť, neskôr migrény a nakoniec aj záchvaty. Veliteľ mi povedal, že si mám oddýchnuť a dal mi pol roka voľno.“

 „Takže preto tá dovolenka.“ Bev pozrela na krabičku v ruke. „Je to presne ten liek, ktorý máš brať?“

 „Áno, preto som ich tak dlho hľadala.“ Clair obratne chytila lieky, ktoré jej Bev hodila naspäť. Prehltla jednu tabletku a v duchu dúfala, že rýchlo zaberie. Bolesť sa podľa jej stupnice dostala už na trojku, štvorka by bola migréna a päťka znamenala záchvat.

 „S tým chlapcom je mi to ľúto, ale musela si si predsa vybrať.“ Bev sa smutne usmiala. „Ďakujem, že si bola ku mne úprimná, a prosím povedz mi keby sa to zhoršilo.“ 

 „Vlastne,“ Clair pristúpila k sediacej Bev a drepla si. Opatrne jej položila jednu ruku na jej nohu a druhou jej jemne prešla po tvári. „by som ti chcela sľúbiť, že budem k tebe vždy úprimná. V tomto šialenstve niekoho takého potrebujem.“ Vtisla jej bozk do dlane ako ona predtým jej.

 Bev na ňu dlho hľadela zvláštnym pohľadom, potom zdvihla ruku a jemne Clair prešla prstom prešla po perách. Tá prudko vydýchla, ale ani sa len nepohla.

 „Už viem ako sa cíti včielka, keď ju priťahuje kvet.“ Zašepkala.

 „Prosím?“ spýtala sa Clair nechápavo, a jej ďalšiu otázku prerušila Bev tým, že sa k nej zohla a pobozkala ju rovno na pery. Prekvapená Clair zareagovala až po sekunde, ale bozk jej nežne opätovala. Opatrne zvierala jej krehké pery svojimi.

 Bev sa po chvíľke odtiahla a ostala na Clair pozerať ešte zvláštnejšie než predtým.

 „Bolo ti to nepríjemné?“ spýtala sa neisto pod jej divným pohľadom.

 „Nie,“ Bev zrozpačitela. „bolo to,“ premýšľala nad správnym výrazom „iné.“

 „Iné?“

 „Oveľa jemnejšie, hebkejšie, ako zamat,“ Bev zčervenala. „a nepicháš.“

 „Ďakujem pekne,“ Clair sa zasmiala. „že si si toho všimla. Aspoň že som sa dnes oholila.“

 Bev sa takmer zlostne zasmiala.

 Clair pozrela na ich ruky, ktoré sa pri bozku samé spojili. „Bev, môžeš mi veriť, že posledné čo chcem je ti zlomiť srdce. Mala som pár žien, ale ani s jednou som sa necítila ako s tebou. Takže ti sľubujem, že nebudem na teba tlačiť. Nechám to na tebe akým tempom budeme postupovať. Teda ak chceš postupovať.“

 „Vieš, je to pre mňa všetko také nové. Musím si to zrovnať v hlave, a teraz v tejto chvíli skutočne netuším či chcem postupovať, alebo nie.“

 „Preto som ti povedala, že je to na tebe.“

 „No, som často dosť nerozhodná, tak dúfam, že máš dosť trpezlivosti.“ Bev sa zaškaredila.

 „Raz som strávila na streleckej pozícii osem dní bez hnutia, takže trpezlivosť určite mám. A okrem toho si myslím, že sa dosť podceňuješ. Si inteligentná, krásna, sexy, chcelo by to ale viac sebadôvery. Ver mi, že si veriť určite môžeš.“

 „Ďakujem.“ Povedala Bev nepresvedčivo.

 „Nie si moc zvyknutá na poklony.“

 „No, moji expriatelia nimi zrovna neoplývali.“ Bev prevrátila oči.

 „Ale ja nie som chlap.“ Poznamenala ironicky Clair.

 „Hej,“ Bev ju šťuchla do ramena a usmiala sa. „to som si teda rozhodne všimla.“

 „To som rada.“ Clair si znovu pomasírovala spánky.

 „Ešte stále ťa bolí hlava?“ spýtala sa znepokojene Bev.

 „Nie, práve tie prášky konečne zabrali.“ Zašepkala Clair s úľavou.

 „Kedy si mala naposledy záchvat?“ riekla Bev ustarostene.

 „Dva dni pred tým než sme sa stretli v bunkri.“

 „A ako často ich mávaš?“

 „Bez práškov každé dva až tri dni.“

 Bev na ňu ustarostene pohliadla.

 „To si bola dva týž...“

 „Áno,“ Clair sa divne usmiala. „teraz sa zasmeješ, ale všimla som si ťa už keď som prišla do mesta. Hlavne kvôli tomu autu, práve si z neho vystúpila pred ordináciou a vyberala nejaké tašky. Mala si na sebe perfektne padnúce šaty svetlozelenej farby. Zafúkal vietor a rozovial ti vlasy a aj tú dlhú sukňu. V krásnom ženskom geste si si ju snažila udržať dole. Vyzerala si ako anjel. Skoro som kvôli tebe nabrala dodávku pred sebou. A tam dole v bunkri, keď ma rozbolela hlava som si vždy snažila vybaviť ten moment. To mi asi pomohlo pred záchvatmi.“

 Bev na ňu chvíľu neveriacky zízala a potom sa bez odpovede znovu zohla. Dala jej ďalší krátky bozk, teraz už o niečo istejší. Obe sa usmievali, keď bozk skončil.

 „Idem si ľahnúť, dobrú noc.“ Riekla Clair s úsmevom.

 „Clair?“ zastavila ju Bev vo dverách.

 Tá sa len spýtavo obzrela.

 „Prepáč, keď som ťa podozrievala, že by si mohla fetovať.“

 Clair sa znovu usmiala a krátko na Bev žmurkla než odišla.

 Bev ešte sedela na mieste dlhé minúty a premýšľala.

9 deň

 Clair bola ako jedna z prvých kto vstal. Už si zažila svoj starý režim, ešte keď bola v starej armáde. Káva bola síce od včera, ale z misií bola zvyknutá aj na horšie veci ako vyprchaná káva. Aspoň si ju ohriala a posadila sa za stôl v jedálni spoločne s náčrtom mestečka.

 Usmiala sa keď sa k nej po pár minútach pridali štyria vojaci. Donahau, Bredstone, Rodriguezová a Redman.

 „Madam.“ Krátko na ňu kývli, naliali si kávu a posadili k nej.

 „Chlapci už dokončili ten minibunker na streche.“ Oznámil Donahue. „Robili to do neskorého večera. Dali tam na každú stranu štyri pláty na seba, a dnes to vyplnia betónom, takže by to malo vydržať aj paľbu z päťdesiat milimetrového samopalu.“

 „Výborne.“ Riekla Clair a znovu sa zahľadela do plániku.

 Vtedy si k nim prisadol Val a na jej prekvapenie aj Peterson. Pobavene si prezrela Vala, ktorý mal stále na chrbte ostreľovačku. Napadlo ju, či s ňou aj spáva. Podľa jeho výrazu určite.

 „Takže čo máme dnes v pláne, madam?“ spýtal sa po dlhšom meditovaní Redman. Síce sa mračil do šálky, ale aj napriek hnusnej chuti kávu vypil bez reptania.

 „To záleží čo mi poviete o De Souzovi, viete o ňom niečo bližšie, výbavu, zdroje a tak ďalej.“ Videla ako sa Donahau pozrel na Bredstona. Vedela, že to je ich hlavný prieskumník.

 „No,“ Bredstone vzdychol. „je to dosť ťažké posúdiť. Väčšina prieskumníkov sa z okolia ich tábora nevrátila. Teda toho hlavného.“ Rozložil mapu, len čo mu uhli s šálkami kávy zo stola. „Tu, ako už viete je ich hlavný tábor. K nemu som sa dostal len raz, asi pred týždňom. Je,“ vytiahol notes a načarbal naň náčrt „postavený do jednoduchého štvorca. Je to bývalé prekladisko a skladisko firmy Feer, ako si pamätáte najväčšej firmy pre potraviny a aj benzín. Práve preto tam zakotvili, je tam aj zdroj vody.“ Bredstone sa poškrabal na bezvlasej hlave a písal ďalej do notesa. „V každom rohu strážna veža, na dvoch guľomet – na severozápadnom a juhovýchodnom. Bol som tam na prieskume asi dva dni. Povedal by som, že len dvaja z tých čo sa na vežiach striedali mali ostreľovacie pušky. Videl som do tábora prichádzať pár ľudí, ktorý tam nepatrili a podľa reakcií majú dohľad asi tristo metrov, teda ak tam zrovna na veži nie je nejaký sniper. Väčšina z nich je ozbrojená MX128 útočnou puškou čo je bežná armádna zbraň. Vykradli asi nejaký armádny sklad, alebo ich zásobil De Souza, keď zdupkal od svojej jednotky. V hlavnom tábore je približne stovka ľudí, ako som povedal ozbrojený, ale veľká časť má vojenský výcvik. Čo som videl tak majú asi sedemnásť ľahkých vozidiel, z toho len asi osem vojenských tereňákov, štyri s guľometom. Čo je horšie, že majú dve ľahké taktické obrnené vozidlá s vodnými delami, ktoré odstránili a dali tam päťdesiatky guľomety.“ Ukázal okolo seba. „A my nemáme nič čím by sme ich zastavili, okrem piatich protipancierových pästí, a to je málo. Možno granáty, alebo takticky umiestnené výbušniny, ale to by museli byť kurva blízko.“

 „Videl ste ich aj v akcii?“ spýtala sa zachmúrene Clair.

 „Hm,“ Bredstone sa tiež zachmúril. „Vlastne nie, len som ich videl zo stromu v ich vozovom parku.“

 „Takže nemusia fungovať.“

 „Nemusia, ale...“ Bredstone mykol plecami. „Možno ich len nechcú nasadzovať kvôli vysokej spotrebe paliva. Také vozidlo minie na sto kilákov aj tridsať litrov benzínu. A okrem toho, oni zatiaľ nemuseli čeliť nejakej väčšej hrozbe, iba nakazeným. Postavili si tam peknú hradbu z kontajnerov a tak ako my hore na streche, z pozváraných plechov.“

 „Nepoužili ich ani keď vás prepadli na tej benzínke?“

 „Nie, madam. Nemali tú potrebu.“ Trevor zlostne buchol do stola. „Bola to dokonalá pasca. Postrieľali nás tam nadránom ako také prasce.“ Hodil hlavou smerom k zamračenému Donahuovi. „Kapitán však našťastie rozdal presné príkazy, rýchlo sme sa stiahli, naskákali do vozov a proste zdrhli. Aj tak tam ostala asi tretina našej výbavy.“

 „Takže pasca. To kvôli tým vysielačkám, čo ste spomínal Chris?“ Clairine oči sa pevne zamerali na Petersona a jeho výraz tváre. Stále len mlčky pozeral do šálky.

 „Neviem, madam. Ale,“ kapitán si rukou zúfalo prečesal vlasy. „o tom, že nás vďaka nim využívajú sme vedeli už asi tri dni. Používali sme ich minimálne a keď tak len na ich zmätenie. A menili sme neustále volacie kódy.“

 „Takže máte, alebo ste mali v jednotke krysu.“ Clair sa stále pozerala na Petersona a jeho výraz ju prekvapil. Nevyzeral prekvapene, ale naštvane. Napriek tomu však tú otázku musela položiť. Otočila sa k nemu. „Čo vy, seržant, nemáte nejaké znalosti o kryse v jednotke?“ riekla nepríjemne a tvrdo.

 Peterson sa prudko postavil a pozrel na ostatných.

 „Tak to si o mne myslíte?“ zašepkal zlomene. „Že som krysa?“ pohliadol na Clair.

 „A čo si máme teda myslieť, seržant. Podrývanie autority veliteľa, nabádanie mužstva na zdrhnutie k De Sauzovi.“ Riekla Clair kľudne. Odpila si z kávy a pozrela na neho pohľadom, v ktorom nebola nenávisť, ale žiadosť. Dúfala, že to tento vyslúžilý vojak rozozná.

 Chvíľu na nich všetkých pozeral, a potom pohliadol zase na Clair.

 „Slúžim u vojska dvanásť rokov. Vždy keď som ako veliaceho dostal nováčika zo školy to dopadlo veľmi zle.“ Pozrel na Donahua. „Preto som odmietal velenie kapitána. Keď sa začali tie sračky okolo nás som sa snažil dovolať svojej tehotnej žene.“ Vytiahol mobil z vrecka a zlostne s ním tresol o stôl. Utrel si slzu, ktorá na jeho drsnej tvári vyzerala divne. „K De Souzovi som sa chcel pridať len z jedného dôvodu. Napriek dlhej službe u armády, som chcel utiecť. Zistiť ako je na tom Eva, moja manželka a dieťatko.“ Sklonil hlavu a oni videli ako sa mu trasie brada. „Bol som naivný, teraz keď vidím toto všetko okolo seba, tak...“ zdvihol hrdo hlavu a pozrel na Clair. „Chcem sa vám ospravedlniť, madam, a poďakovať vám. Otvorili ste mi oči. Len som chcel za Evou a je mi nesmierne ľúto, že o mne pochybujete. Nikdy by som takýmto spôsobom jednotku nepodrazil. A nikdy som ani priamo vojakov nenabádal aby sa k De Sauzovi pridali. Iba som hovoril, že sa k nim chcem pridať ja, madam. Jediný čím som vinný je moja vlastná blbosť, madam. Ale jednotku by som nepodrazil.“

 Všetci sa pozreli na Clair, ktorá zase pozorovala neisto stojaceho Petersona. Vedela, že napriek zraneniu pomáhal celý predchádzajúci deň.

  „Sadnite si, seržant.“ Riekla konečne. „Každý sme niekoho stratili. Svet sa zmenil na šialenú kopu sračiek.“ Krivo sa usmiala. „Ale nikdy neviete, možno je vaša žena v poriadku. Čo keby sme sa to na teraz snažili prežiť tu a teraz  v tomto meste.“

 „Áno, madam.“ Kývol Peterson a posadil sa.

 „Máte teda nejaké znalosti ohľadom De Souzu?“ jej hlas už nebol nepríjemný. Len jednoducho spýtavý.

 „Nie, madam. Len som o ňom počul, prípadne videl hlásenia od Bradstona z prieskumu.“

 Pohliadla na ostatných.

 „Všetkým vysielačkám v autách odoberte panel a dajte ich do informačného centra. Nikto nesmie cez ne komunikovať.“ Ukázala rukou okolo seba. „Okrem nás.“

 „Hmm,“ odkašľal si Peterson. „ja asi do vášho tímu nepatrím.“

 „Ale patríte,“ riekla s úsmevom Clair. Ukázala na zamračeného Donahua. „tiež viem aké je to mať nad sebou nováčika. Ale mali ste mu dať šancu. Zachránil vás predsa na tej benzínke nie? To že je nový neznamená že je blbý.“

 „Ďakujem, madam.“ Zašomral skormútene Donahue.

 „Ospravedlňujem sa vám, pane. A verte mi, že to myslím vážne.“ Peterson vstal a podal kapitánovi nezranenú ľavačku. Ten ju neobratne stisol.

 Clair sa rozhliadla, napriek dlhému rozhovoru boli v jedálni stále sami. Síce počula z poschodia nejaké zvuky, ale jedáleň stále patrila len im.

 „Ale budeme sa musieť s týmto popasovať. Ak vás prepadli len tak, potom tu máme krysu.“ Pohliadla na mužov z jednotky Taurus. „Vy poznáte ľudí od vás. Napadá vás niekto?“

 Pokrútili jednotne hlavami.

 „Vôbec, nikto sa nechoval podozrivo.“ Peterson sa zamračil. „Aj keď...“

 „Aj keď čo?“

 „Keď kapitán a jeho tím odišli sem do Sarge, tak som večer predtým kontroloval zásoby. A potom ráno, ako odišli, znovu. Nie som o tom stopercentne presvedčený, ale chýbala jedna bedňa s nábojmi. Chcel som to zrátať znovu, ale na tábor sa práve prirútila menšia skupina nakazených. 58 alebo 59 bední, mohol ale nemusel som sa zmýliť.“

 „Zmizlo vám z tábora niečo aj predtým?“

 „Občasne.“ Riekol Donahau. „Ale stále sme sa premiestňovali, tak sme to považovali za straty, keď niečo proste vypadlo z korby auta.“

 „Bože,“ zasmiala sa neveriacky Clair. „mám za sebou osemnásť akcií v teréne, osem z toho ako veliteľka a nikdy nám nič z korby nepadlo. Teda ak nám niekto zrovna nevyhodil nákladiak do vzduchu. Čo ste si mysleli?“ počula ako sa Val nečakane rozchechtal.

 „Prepáčte, madam.“ Zašomral Donahau. „Sme tri týždne v teréne a posledné dva týždne boli totálne chaotické.“ Zmĺkol a potom pozrel na Petersona. „Ja som tiež stratil rodinu. Pripravujú nás na rôzne udalosti, ale keď vykape celý svet... na to nás teda, kurva, nikto nepripravil, madam.“

 Clair vydala zo seba zvuk ako keby sa jej chcelo zvracať.

 „Ešte budem počuť jedno slovo ospravedlnenia tak sa asi povraciam.“ Mávla rukou. „To je jedno. Teraz je dôležitých pár iných faktov.“ Stíšila hlas. „Máme tu zrejme krysu. Aj keď sa mi to nepáči, tak presné a hlavné rozkazy budú len medzi nami. Čo vylezie von bude fraška pre tú krysu. To bude naša priorita pre nasledujúce dni.“ Prehliadla si náčrt mesta a úplne zmenila tému. Nikto z nich nevidel, že do miestnosti vošiel ospalý James, ale ona áno. „Takže, ako by sme mali zabezpečiť mesto pre prípadný útok? Je mi jasné, že tie obrnené vozidlá nezadržíme na diaľku, ale ostatné vozidlá, hlavne tie s guľometmi, by sa nemali dostať blízko.“

 „Bré ránko.“ Zaželal James a jediný kto sebou prekvapene netrhol bola Clair.

 „Bré.“ Odpovedala mu väčšina.

 James si nalial kávu a posadil sa k nim.

 „Bože, ako to môžete piť?“ spýtal sa znechutene. Ľudia okolo sa len rozosmiali a pozreli na seba. Boli vojaci, vedeli svoje.

 „Napadlo ma vytvoriť zátarasy medzi domami.“ Ozval sa inak tichý Val. „Tu, tu...“ ukazoval medzi jednotlivé domy. „Tak aby prípadné auto zadržali, ale aby to vyzeralo ako spadnuté sutiny z domov. A pod ne by som dal jednu, či dve skryté nálože.“ Ukázal na Redmana. „Videl som, že ste sem doniesli pár bední s náložami, a tento chlapík by ich vedel určite dobre umiestniť.“ Prstom ďobal do plániku mesta. „Tu, tu a tu. Nechať otvorenú jedinú cestu a to zo severu, tak uvidíme či sa priblížia.“

 „To sa mi páči, Val.“ Clair sa usmiala a ukázala na neho cigaretou, s ktorou sa už chvíľku pohrávala. „Veľmi páči.“ Prižmúrila oči a ukázala na jeho pušku. „Čo s tým dokážeš?“

 „Viac než ty, zlatko.“ Val si z chrbta stiahol pušku a hrdo ju poťažkal.

 „Metre?“

 „S týmto? 1258, našťastie bezvetrie, ale úzky koridor a v pohybe. Nemenovaný generál.“ Usmial sa. „A čo ty?“

 Clair sa tiež usmiala.

 „S touto nemám skúsenosti. Ale s Dragunovom 1484, silný vietor a k tomu dážď.“ Odvetila a videla ako sa Val prestal usmievať.

 „Dragunov má s špeciálnou muníciou účinný dostreľ okolo 1300.“ Pokrútil hlavou. „Tak na to sa fakt pozriem, slečinka.“

 Clair si tiež z chrbta sňala pušku.

 „Po tomto mi už nikdy slečinka nepovieš.“

 Ostatní sa na nich len pobavene pozerali, ale potom ako sa obaja sniperi vydali na strechu sa zdvihli a rozbehli sa za nimi. Malá súťaž poskytovala mužom aspoň trochu rozptýlenia.

 Clair sa usmievala, keď sa začali stavovať. Na jej prekvapenie len súťažne o už asi bezcenné ognamské koruny.

 „Tam,“ ukázal Val keď si ďalekohľadom prezrel okolie. „Povedal by som, že je to tak 1100 metrov. Mierny vietor sprava.“ Jeho cieľ bol asi najvzdialenejší stĺp elektrického vedenia v Sarge. „Má na sebe šesť,“ zlostne sa zamračil. „tých kravín z keramiky na odizolovanie. Tri sú moje, tri tvoje.“

 „Dobre. Ale bude to divné robiť bez pozorovateľa.“

 „Heh, to áno, ale ten môj aj tak vždy stál za hovno.“

 „Ten môj nie.“ Zdvihla Clair káravo obočie.

 Val mykol ramenami v geste, že je zvyknutý pracovať sám.

 „Pozorovateľ?“ spýtal sa ticho James.

 „Pomocník snipera,“ odpovedal mu Donahau, ktorý mal malé skúsenosti s ostreľovaním. „zameriava cieľ, prepočítava vzdialenosť, vietor či iné poveternostné podmienky. Je dosť dôležitý pre snipera na veľké vzdialenosti,“ Donahau sa neveriacky usmial „a toto je veľká vzdialenosť. Ak tam jeden z nich niečo trafí tak sa mu pokloním.“

 „Tak sa ukáž, Val.“ Riekla milo Clair, ale jej tvár milá nebola. Súťažili. Dvaja muži v strážnej veži sa síce snažili pozorovať okolie, ale zároveň ich takmer s nadšením sledovali.

 Val si prekontroloval zbraň a potom pritiahol k stene stôl, na ktorom mali inak strážnici svoje jedlo, pitie, či zbytok munície. Ľahol si naň a rozložil nožičky na ostreľovačke. Požiadal o ďalekohľad a prezrel si celú situáciu k stĺpu. Ticho sa mračil, ale potom ďalekohľad odložil a znovu vzal do ruky pušku.

 James si všimol zvláštneho držania pušky. Ako keby ju takmer objímal.

 Z keramických izolátorov sa na prach rozpadli dva. Donahue, ktorý to pozoroval cez ďalekohľad, videl, že posledný izolátor minul len sotva o centimeter.

 „Tvoj ťah, slečinka.“ Usmial sa Val na Clair, aj keď na jeho tvári bola vidieť miera nespokojnosti.

 Clair urobila podobnú procedúru ako on. Prehliadnutie okolia a potom si ľahla  na stôl ako predtým Val. Jej mierenie ale trvalo oveľa kratšie.

 „No kurva.“ Zvolal Donahue, keď videl, že všetky tri izolátory sa rozpadli na kúsky.

 Clair zostúpila s miernym úsmevom zo stola a počula ako víťazne mrmlú vojaci, ktorý na ňu stavili.

 „Čo bude s tou slečinkou?“ spýtala sa, pozerajúc na evidentne naštvaného Vala.

 „Viem si priznať porážku.“ Podal jej ruku. „Teba postaviť kilometer od Hitlera tak by druhá svetová trvala len pár minút.“ Potom sa nastrojene poklonil. „Madam.“ Dodal.

 Clair sa rozosmiala a v súhlasom geste prikývla. Potom sa však prestala usmievať. Znenazdania okolo nich bolo plno vojakov, ale aj civilistov, ktorý sa zabávali týmto malým divadielkom.

 „Tak chlapci, prestaneme tu postávať, je čas ísť makať.“ Riekla krátkym rozkazom.

 Bez ďalších otázok to tak aj urobili. Začali medzi domami robiť zátarasy, dokonca kvôli tomu strhli aj múry niekoľkých domov. Všetko to vyzeralo úplne prirodzene. Redman na každé miesto skryl dostatočne silnú výbušninu, ktorá by dokázala zneškodniť väčší nákladiak. Vďaka Joeyovi to bolo všetko ovládané na diaľku.

 A Joey bol práve človek, ktorý ju prerušil vo chvíľke kľudu. Clair si práve umývala tvár a on neskutočne negentlmensky vstúpil na dámske toalety.

 „Máš penis, Joey, takže čo tu chceš?“ zvolala nahnevane Clair a utrela si tvár.

 „Prepáčte, ja...“ na okamih zmĺkol. „Viete, počuli sme s Trentom ten váš rozhovor ráno.“

 Clair sa zlostne otočila a tvrdo na neho pohliadla utierajúc si ruky.

 „Hej, hej.“ Joey obranne ustúpil a zdvihol ruky. „Počuli sme to len my dvaja. Však viete, počítačové mozgy, ktoré nikdy nespia. A my nie sme krysy.“

 „Čo chceš teda Joey?“ spýtala sa nepríjemne Clair a odložila uterák.

 Ten sa obzrel k dverám dámskej kúpeľne. Boli otvorené a tak sa odhodlal k nej pristúpiť čo najbližšie a šepkal.

 „Počuli sme o tom probléme s krysou, ale mohli by sme to vyriešiť.“

 „Ako?“

 „Tranton a ja sme makali v skladoch hneď vedľa seba. Ako viete ja som robil v sklade s počítačmi s nejakou tou zabezpečovacou technikou. Ale on robil v chránenom sklade, ktorá robila zákazky aj pre vládu. Tam aj patrili rôzne vysielacie zariadenia. Videli ste niekedy Smrtonosnú Pascu 2?“

 „Skonkretizuj to, Joey.“ Riekla Clair otrávene.

 Joey sa k nej dôverne naklonil ešte bližšie.

 „V tom filme teroristi používali špeciálne vysielačky. Vysielačky, ktorých signál sa dá zakódovať. Každá vysielačka má svoj kód. Nikto nám nebude rozumieť ak nemá správnu vysielačku, a ak by aj mali, musia mať kód.“ Usmial sa keď videl ako Clair na neho pozrela konečne so záujmom. „V tom sklade, kde robil Trenton, sú určite aj takéto zariadenia. Viem že je to riziko, ale vďaka nim by sme sa mohli dorozumievať.“

 Clair nerozmýšľala dlho.

 „Vie ich Trenton nájsť rýchlo? Vyzná sa v tom sklade?“

 „Nie som si istý, madam.“ Ozvalo sa nesmelo z dverí. Stál sam Trenton. „Ale betónovo viem, že tam tie vysielačky sú. Majú síce podľa toho čo som čítal dosah len asi päťdesiat kilákov, ale lepšie než nič.“ Neisto sa uchechtol. „Tajili to, ale ja som moc zvedavý. Prezeral som si dodacie listy a na nete pozeral čo to tam vlastne máme.“

 Clair sa pozrela na tých dvoch počítačových pošukov. Vedela však, že komunikácia medzi tímami je dôležitá.

 „Dobre.“ Prikývla. Pohliadla na Trentona. „Ale ak zdrhneš, alebo začneš jačať ako ženská, keď uvidíš nakazeného či mŕtvolu, tak ťa zastrelím.“

 Trenton sucho prehltol a dlho sa nadýchol.

 „To sa nestane, madam.“ Riekol nie príliš isto.

 Clair zoradila tím, ktorý mal získať vysielačky. Ona, Donahau, Rodriguezová a Redman. No a samozrejme vystrašený Trenton.

 Obišli mesto dlhým oblúkom tak ako predtým, dostali sa do Alamore po dlhých desiatkach minút. Clair im prezieravo nakázala aby strhli všetky tabule, ktoré ukazovali odbočky na Sarge a zakopali ich plytko do zeme. Vzali vybavenie a vrátili sa bez strát do Sarge behom hodiny.

 Clair si úľavne vydýchla. Mali teraz bezpečnú komunikáciu. Desať vysielačiek rozdali medzi mužov v jednotke a civilov. Clair bezmedzne verila Jamesovi a Brucovi, ktorý dostali ako civilovia vysielačky.

10. deň

 „Máme tu kontakt.“ Ozvalo sa vo vysielačke od stráže zo strechy. „Dve postavy. Blížia sa zo severu. Rozkazy?“ spýtal sa nervózne muž z veže.

 „Čakajte.“ Riekla Clair do vysielačky a rozbehla sa na strechu. Prijala od strážcu ďalekohľad a pohliadla smerom, ktorým stráž ukazovala. Boli na hranici Sarge, neďaleko stĺpu na ktorom si s Valom merali sily. Ďakovala niekomu tam hore, že neskúšali strieľať na stĺp vedľa, ktorý mal na sebe reproduktor.

 „Nevyzerajú ako nakazený.“ Zašomrala. Zoskákala do informačnej miestnosti, kde použila miestny rozhlas.

 „Varovanie, pre dvoch ľudí na severe mesta Sarge,“ začala. „vstupujete na vysoko chránené územie. Okamžite sa zastavte, odložte všetky zbrane, zdvihnite ruky a počkajte kým vás nepreberú naše jednotky.“ Pozrela na monitor. Kamery mali síce dobré rozlíšenie, ale tak ďaleko nevideli. Zdvihla vysielačku. „Čo robia?“ spýtala sa mužov na pozorovacom poste. „Zastavili a  kľakli si a dali ruky za hlavu. Nevidíme žiadne zbrane. Vyzerajú značne vychudnuto a otrhane, madam.“

 „Rozumiem strážna veža.“ Potom znovu vzala do ruky mikrofón rozhlasu.  „Opakujem, ostaňte na mieste a počkajte kým vás nepreberú naše jednotky. Iné pohyby budeme považovať za akt útoku.“ Odložila mikrofón. „James a Redman. Máte tam prácu.“

 Dopravili mužov na základňu so zakrytými očami veľmi rýchlo. Skončili v  cele, kde ich prehliadla Bev.

„Fyzicky sú v poriadku, aj keď na hranici podvýživy.“ Riekla Bev a pozrela na Clair. „Teda než ich nezačnete mučiť, kvôli informáciam.“ Riekla naštvane a strhla si z rúk rukavice.

 „Ja ich nemienim mučiť, Bev.“ Povedala ticho a smutne Clair. Rovnako smutne pozrela na mužov sediacich v cele. Vyzerali vystrašene. „Nikdy som nikoho nemučila. Len ich vypočujem a uvidí sa.“

 „Môžeš mi to sľúbiť, že sa im nič nestane?“ spýtala sa Bev s mierne zúfalým hlasom.

 Clair sa usmiala a obzrela sa. Potiahla Bev viacej do uličky aby na nich väzni nevideli.

 „A dostanem za taký sľub pusu?“

 „Clair, povedala si, že nebudeš na mňa tlačiť.“ Riekla Bev naštvane.

 „Ale ja netlačím,“ usmiala sa Clair znovu. „ty vieš, že ti to sľúbim tak či tak, len som chcela z toho niečo aj pre seba. Povedala si, že viem dobre odhadnúť ľudí, a títo mi nepripadajú nebezpečný.“

 „Si hrozná.“ Zasmiala sa Bev a hanblivo si upravila vlasy.

 Clair sa oprela vedľa nej o stenu a stíšila hlas ešte viac, pridala mu však hlboký medový tón.

 „To je vec, ktorá ťa na mne priťahuje?“ Clair poznala svoje zbrane veľmi dobre, a jedným z nich bol aj hlas. Videla ako Bev na lícach nabehla červeň. „Takže áno či nie?“

 „Trochu,“ šepla Bev a ešte viac zčervenala.

 „A potom?“ Clair trpezlivo pokračovala v svojej hre a Bev červenela viac a viac.

 „Inteligencia.“

 „A niečo čo sa dá chytiť?“ riekla Clair mierne dvojzmyselne. Všimla si ako Bevine oči skĺzli z jej očí na pery a nejak podvedome si svoje vlastné pery olizla. Prikročila ku Clair, naklonila sa k nej a jemne sa otrela nosom o jej.

 „Ty rada provokuješ, že?“ zašepkala jej teplým dychom do tváre.

 „Teba určite.“ Odvetila Clair a pohladila ju zľahka po tvári opakom ruky.

 Tentokrát ich bozk bol rozdielny v tom, že Bev sa celým telom o Clair oprela a ešte ju aj objala okolo krku. Clair sa zamotala hlava. Bolo príjemné cítiť jej teplo, jej prsia na svojich, prsty na nahom krku. Keď jej však Clair prešla  jazykom po perách, tak sa Bev odtiahla. Na tvári ale mala úsmev.

 „Pomaly, námorníčka.“ Zašepkala chrapľavo.

 „Rozkaz, madam.“ Clair sa odzbrojujúco usmiala. Jemne ju donútila aby jej dala ruky z ramien a ustúpila. „Idem im doniesť niečo na jedlo aby sa ukľudnili.“

 „Dobre.“

 Clair urobila to čo hovorila. Doniesla vystrašeným mužom jedlo a počkala kým sa najedia. Po niekoľkých dlhých desiatkach minút bola zhrozená. Z dvoch mužov sa vykľuli otec a syn, Ted a Matt Sandersovi, farmári z mestečka ešte viac na severe. Pôvodne boli štyria, spolu s matkou Tanyou a dcérou Tamarou. Obe deti dospelé. Zabarikádovali sa na farme hneď ako sa objavili prvý nakazený. Tí však nakazili ich námedzných pracovníkov a začalo ich byť viac a viac. Po týždni sa rozhodli pre útek na obrovskom traktore. Z rádia sa dozvedeli o výnimočnom stave a aj to, že južne od nich nejaký generál rozbil armádny tábor. Situáciu v tábore jej však popísal len veľmi chabo. Držali ich v stane a na druhý deň po príchode do tábora jeden z žoldnierov chcel znásilniť jeho dcéru Tamaru. Pokúsil sa im v tom zabrániť spoločne so synom, ale oboch zmlátili a zavreli. Obaja len zúfalo počúvali výkriky oboch žien a o niečo neskôr dva výstrely. Vtedy sa obaja muži rozplakali, držiac sa okolo ramien.

 „To je mi ľúto.“ Zašomrala Clair ponuro. „Ako ste sa odtiaľ dostali?“

 Na pohľad psychicky silnejší syn Matt si utrel slzy. Pozrel na otca.

 „Niekto pri dverách cely nám povedal, že mreža je zhrdzavená a na východe je v hradbe otvor. Tak sme sa ju pokúsili vylomiť. Mal pravdu. Vyrvali sme ju zo steny. V noci sme sa vyplížili a utekali ako o dušu. Síce sme počuli výstrely a zapli aj strážne svetlá, ale zrejme kukurica nám zachránila kožu. Neboli sme síce moc ďaleko, mohli nás dostať, ale potom som počul výkriky aby nemíňali náboje na dve malé mŕtvolky.“ Pokrútil neveriacky hlavou. „Je to zázrak, že sme sa dostali tak ďaleko, deň sme spali na stromoch, aby na nás nemohli tí nakazený zmetkovia.“ Zamračil sa. „Hodiny boli pod naším stromom, ale potom zrazu odišli preč.“

 Clair premýšľala. Príbeh oboch jej pripadal dôveryhodný, rovnako ako slzy ktoré uronili. Nenašla v nich ani náznak klamstva, boli iba plný strachu a vydesený k smrti.

 „Madam,“ Ted sa na ňu bojazlivo pozrel. „čo s nami urobíte?“

 Clair pozrela na Redmana stojaceho za mrežami. Počúval celý ich rozhovor, pretože Donahau ho označil ako za chodiaci detektor lži. Keď videla ako krátko kývol, vstala.

 „Pustíme vás, môžete ostať s nami ak chcete, ale požadujeme po vás aby ste pre nás pracovali. Za to dostanete od vojakov ochranu.“

 „Sme len obyčajný farmári, madam. Nevieme čo by sme mohli pre vás urobiť.“

 „Farmári. Takže viete zasiať a zožať úrodu.“

 „Samozrejme, robíme to predsa celý život.“

 „Dobre, my tu máme totiž okolo plno polí s takmer zrelou úrodou.“

 Muži na seba pozreli ako ľudia, ktorý zase dostali zmysel života.

 „Bude nám cťou, madam.“

 „Som plukovníčka Willsonová, veliteľka tejto jednotky námorníctva. Pre vás ako civilistov, stačí len Clair. Dnes si oddýchnite.“ Clair im obom podala ruku. „A vítajte v základni Sarge.“

 Napriek príkazu aby si oddýchli, šli po pár hodinách Sandersonovci von a za doprovodu niekoľkých vojakov prezreli blízke polia. Clair hneď po príchode informovali, že jedno z polí, konkrétne mrkvové, sa bude dať zozbierať asi za  týždeň. Ostatné polia mali dva týždne až mesiac do žatvy.

 Clair to príliš nepotešilo, pretože vedela, že pre obyvateľov či vojakov je treba hlavne zelenina a ovocie. Jedenie konzerv a sušených zásob vojska im moc náladu nezlepšovalo. 

 Večer, keď už Clair pomaly zaspávala začula tiché otváranie dverí na jej izbe a v nich zazrela obrys postavy. Automaticky vytiahla zbraň a namierila ju do dverí.

 „Stáť.“ Zvolala.

 „To som ja.“ Ozvalo sa šepkom.

 „Bev?“ spýtala sa prekvapene Clair a zašmátrala po lampe, ktorú mala vedľa postele. Prižmúrila oči, keď miestnosť ožiarilo svetlo. „Čo tu preboha robíš?“ schovala zbraň späť pod podušku.

 „Ja...“ Bev nervózne zavrela dvere a pozrela na Clair. Tá si všimla, že má červené oči ako keby plakala. Posadila sa a ukázala vedľa seba. Keď si Bev vedľa nej sadla opatrne ju objala okolo ramien.

 „Čo sa deje?“

 Bev si vyčerpane pretrela tvár.

 „Len... vieš zrazu to na mňa všetko totálne padlo, doľahlo. Som vydesená z toho šialenstva okolo.“ Hlas jej preskočil ako sa snažila zahnať slzy. „Tak som si myslela, že či by si ma nemohla aspoň objať trošku a...“ hlas sa jej zlomil a zúfalo pozrela na Clair. Tá sa na ňu jemne usmiala.

 „Samozrejme, poď.“ Jemne ju uložila vedľa seba do postele, ale o to pevnejšie objala. Cítila ako sa Bev pomaly ukľudnila.

 „Ako myslíš, že toto všetko dopadne?“ spýtala sa ticho Bev po chvíli.

 „Neviem.“ Clair ju jemne hladila po chrbte. „V extrémnych situáciach som vždy postupovala od bodu A do bodu B, mala naplánovaných pár bodov dopredu. Tak je tomu aj teraz, ale na bod Z proste nevidím. Je tam príliš veľa faktorov.“

 Bev si smutne vzdychla. Clair jej opatrne chytila bradu a tak donútila sa jej pozrieť do tváre.

 „Pozri, urobím všetko aby som ľudí ochránila. Všetko čo bude v mojich silách, všetky svoje skúsenosti, sľubujem.“

 „Verím ti.“ Bev sa k nej privinula ešte pevnejšie a s novou istotou ju pobozkala. Ucítila aj to, čo predtým cítila Clair, ale uvedomila si to až teraz. Pevný oblúk jej pŕs na svojich, jej teplú ruku, ktorou jej hladila chrbát. Keď jej Clair znovu prešla jazykom po perách už neucukla, len na okamih váhavo stuhla. Potom však otvorila ústa a nechala aby sa ich jazyky preplietli. Ten pocit ju dokonale prekvapil. Clair mala hebký a provokujúci jazyk, ktorým okamžite začala skúmať jej ústa. Bev netušila, akú divokú reakciu to u nej vyvolá. Tvrdo Clair obrátila na chrbát a obkročmo si na ňu sadla. Ucítila ako sa v jej lone objavilo neskutočné teplo a vlhko, klitoris jej začal tepať prudkým vzrušením, ktoré túžilo po Clairiných prstoch. Tá ju však zrazu zarazila a odtrhla sa od nej. Obe sa snažili nabrať dych.

 „Pomaly, doktorka.“ Zašepkala rozhodene Clair.

 „Ale ja ťa chcem.“ Riekla takmer zúfalo Bev. Chcela Clair znovu pobozkať, ale tá ju zase zastavila.

 „Bev, takto nie.“

 „Ty ma nechceš?“ spýtala sa urazene Bev, a chcela sa odtiahnuť.

 „Chcem, ani netušíš ako veľmi.“ Zašepkala Clair túžobne. „Ale takto nie, si smutná a rozhodená. Chcem aby si to urobila sama. Ako ty, nechcem zneužiť situáciu.“ Položila jej ruku na srdce.

 „Máš pravdu, prepáč.“ Bev sklonila zahanbene zrak. Potom ho zdvihla. „Každý muž sa snažil vždy situácie využiť.“

 Clair ju objala a pritiskla si jej tvár na svoju.

 „Ja nie som muž, zapíš si to konečne za uši.“ Riekla jasne a hlasne. „Chcem aby si vedela, že nie si sama. Ak mi dáš šancu ukázať ti ako mi na tebe záleží, tak nikdy už nebudeš sama.“ Zašepkala a cítila ako Bev prikývla. Zaspali spolu v náručí. Tentokrát sa však obe vyspali konečne poriadne.

11. deň

 Ani jedna z nich netušila, že riadne vyspanie sa vo vzájomnom náručí ich tak dokonale dobije novým elánom. Vstali spolu a nad šálkou kávy sa stále na seba usmievali. A počas práce cez deň sa občasne nenápadne dotkli, či pozreli so žmurknutím.

 Clair sa v duchu usmievala ako šialená. Hlavne pri myšlienke ako by ich to asi dobilo keby sa spolu fakt pomilovali, keď len vzájomne strávená noc v jednej posteli im zvýšila dobrú náladu na sto bodov. Jej myseľ sa trochu ukľudnila, keď sa zo západu k Sarge priblížil asi tucet nakazených. So zamračenou tvárou ich spoločne s Valom zlikvidovali a niekoľko mužov ich s nákladiakom spratali a ich telá zakopali.

 Vedela, že ani Val nie je nadšený zabíjaním nakazených. Videla mu to v tvári po každom výstrele. V duchu jej trochu odľahlo, pretože z Vala sa vykľul kvalitný vojak, ktorý mal však aj mozog a dušu. Nezabíjal len tak pre potešenie aj keď zostreľoval bezduché nakazené telá.

 Joey s Trentom im znovu navrhli plán elektrického plotu. Clair to však napokon zavrhla. Viditeľný plot bol príliš veľkým rizikom. Už beztak museli po rôznych stodolách a iných prístreškoch poukrývať cisternu či ostatné autá. Chcela pre ich mesto vytvoriť čo najnižší pozorovací profil.

 Večer sa chystala na prehliadku strechy, keď prechádzala okolo ordinácie videla Bev stále zarytú v almanachu.

 „Bev?“ nahla sa dnu.

 „Áno?“ spýtala sa dotázaná vyplašene.

 „Nejdeš sa trochu vyvetrať hore na strechu? Sedíš tu už dlhé hodiny.“ Bev si pretrela koreň nosa v unavenom geste.

 „Dobre.“ Prikývla po chvíľke.

 Pri rebríku stretli Jamesa, ktorý sa šiel navečerať. Spolu vyšli na strechu a pozdravili Bruca.

 „Bruce, bež sa tiež navečerať.“ Riekla Clair mierne. „Tých pár minút to tu zvládneme.“

 „Fajn, som hladný ako vlk.“

 Obe sa postavili mimo prístrešku a Clair vzhliadla.

 „Páni ten mesiac je veľký ako tanier a tie hviezdy je tak dobre vidieť.“ Zašepkala prekvapene Bev.

 „To kvôli tomu, že nikde nesvieti verejné osvetlenie.“ Clair zdvihla ruku. „Aspoň hviezdy sú na tých správnych miestach.“

 Bev na ňu pozrela.

 Clair ukazovala na nebi „Pisces - Ryby, Pegasus, Andromeda, Cygnus – Labuť...“

 „Netušila som, že tvoj koníček je astronómia.“ Riekla Bev prekvapene so zaklonenou hlavou. Clair sa pootočila a počúvala zvuky pod rebríkom. Potom prikročila k Bev.

 „Aké je tvoje znamenie?“ spýtala sa ticho.

 „Baran.“

 „Hm, Aries.“ Clair sa postavila za Bev a opatrne ju objala. Chytila jej ruku a ukázala na oblohu. „Presne tam, od súhvezdia Rýb naľavo, tých šesť hviezd.“ Cítila ako Bev zadržala dych.

 „A tvoje znamenie?“ zašepkala Bev.

 „Býk, Taurus. Hneď kúsok od tvojho, sú blízko seba.“ Jemne pobozkala Bev za ucho.

 „Astronómia je tvoja zbierka motýľov, že?“ Bev sa trochu pootočila a videla ako Clair zdvihla jedno obočie. „Koľko žien si už na toto zbalila?“ Clair s potešením v jej hlase rozpoznala náznak žiarlivosti.

 „Pokiaľ sa mi to podarilo u teba ... tak si prvá.“ Odvetila úplne vážne Clair a Bev sa neskonale šťastne usmiala. Clair sa zohla a pobozkala ju. Bev už nezaváhala ani neztuhla, ale ako prvá otvorila pery a nechala ich jazyky tancovať v ich ústach. Tentokrát si snažila udržať vzrušenie pod kontrolou, aj keď to pri Clairinom dráždení šlo ťažko. Ucítila ako sa Clairina ruka na okamih pohla k jej lonu a potom sa zastavila. Bev sa s obtiažami odtrhla a pozerala Clair z blízka do tváre.

 „Jedna moja časť je totálne vydesená, a tá druhá... šialene chce aby si jednu ruku dala vyššie a tú druhú úplne dole.“ Zašepkala vzrušene.

 „Tak počkáme, kým tá druhá časť nebude mať prevahu, dobre?“ spýtala sa rovnako chrapľavo Clair.

 Bev prikývla a Clair ju ešte raz pobozkala, už len jemným bozkom. Ani by viac nestihla, pretože spoza nich sa ozvalo diskrétne zakašlanie. Bev od Clair takmer uskočila a snažila si upraviť vlasy.

 „Dnes ten mesiac fakt veľmi pekne svieti.“ Riekol diplomaticky Bruce, ktorý stál pri rebríku a bol k nim otočený chrbtom. „Ani svetlomety neni potreba.“ Clair videla ako pojedá niečo z konzervy.

 „Ešte mám niečo na práci.“ Vyliezlo z Bev potichu a utiekla.

19. deň

 Clair s znepokojením začínala cítiť, že muži z jej posádky sa začínajú nudiť. Krátke hádky medzi civilistami, či medzi vojakmi sa začínali viac rozširovať. Bev sa jej mierne vyhýbala. Síce si občas dali krátku pusu, ale to bolo všetko. Bev sa sústredila na zhromaždenie lekárskych správ o všetkých členoch ich základne spoločne s Rodriguezovou.

 Muži nervózne predupávali svoje posty a ona na ich tvárach videla, že začínajú pochybovať.

 Ich pochybovanie prerušila povinnosťou vykopať osem zákopov okolo základne. Mali to urobené však veľmi rýchlo. Za to však dôkladne. Tak prišiel na radu aj elektrický plot. Pri tom ako vozili hore dole zásoby si vzala z domu aj svoju motorku. Bol to nadupaný stroj, vedela, že sa môže hodiť napríklad pre rýchlych prieskumníkov.

 Clair stále premýšľala o kryse, ktorú mohli medzi sebou mať. Vtedy prišiel do miestnosti bezmenný desiatnik, stojaci kedysi na strážnej veži v tábore.

 „Madam, môžem hovoriť?“ spýtal sa a presne podľa príručiek ostal v pozore.

 Clair zdvihla mierne obočie. Len desiatnik a choval sa oveľa zodpovednejšie ako mnohý z posádky. Snažila sa sledovať každého z ľudí v ich malom Alcatraze. A tento desiatnik pomáhal a robil všetko čo sa po ňom požadovalo na dvesto percent.

 „Desiatnik?“ otočila sa na neho, pozerajúc na monitory. Sedela pred nimi, pretože si Joey a Tranton šli na pár hodín pospať. Teda aspoň dúfala, že tak pôjdu urobiť. Keď si uvedomila, že nepozná ani jeho meno, tak sa naň pozrela a vstala. Skúmavo si ho prezrela. Bol jej neskutočne povedomý. „Akože sa to vlastne voláte?“

 „“Maniak“ Cameron Willson.“ Desiatnik sa krátko usmial. „Áno, madam.“

 Clair si ho prezrela veľmi dôkladne.

 „Cameron Willson.“ Zopakovala a videla ako on prikývol, stále v pozore. 

 „Kurva, to si zo mňa robíte prdel, Cam. Syn Samuela Willsona.“ Zvolala neveriacky.

 „Prdel si z vás rozhodne nerobím, madam.“ Riekol desiatnik, ale jeho tvár poznačil mierny úsmev.

 „Poď sem ty skurvený blázon.“ Clair objala desiatnika. „Prečo si mi to nepovedal?“ zvolala, keď sa odtiahla. Pozrela mu do tváre s širokým úsmevom.

 „A čo som ti mal povedať, Clair? Že som čierna ovca rodiny?“ mykol plecami. „Syn brata tvojho otca, ktorý sa kvôli armáde príšerne neznášali?“

 Clair pokrútila hlavou a potom Cama pleskla po tej jeho krátko rukou.

 „Bože, to je ale hromada času. Videli sme sa naposledy niekedy...“

 „Keď mne bolo sedem a tebe pätnásť.“ Doplnil ju s úsmevom Cam.

  Clair sa posadila vedľa neho na stôl.

 „Zabudol si, že aj ja som čierna ovca rodiny.“ Poukázala na fakt, že otec ju v podstate vyhodil z domu, keď sa mu priznala k svojej orientácii.

 „Ovca k ovci sadá.“ Zasmial sa desiatnik.

 „Takže čo chceš, Cam?“

 „Ten guľomet, čo si mi dovolila vziať. Mohli by sme ho pripevniť na strechu.“ Ukázal rukou hore. „Táto budova...“ zrazu rozhodil rukami, vyzeralo to nadšene. „Je to fakt pevnosť. Prezrel som si plány. Vieš, študoval som stavebninu, než som v treťom ročníku pláchol k námorníkom. A toto je fakt budova odolná takmer proti atómovke. Mám pár nápadov.“

 „Pokračuj.“ Usmiala sa Clair.

 Počúvala jeho plány na modifikovanie prístrešku a aj pridanie guľometu na strechu. Jeho návrhy boli dobré a Clair chvíľu uvažovala, prečo tento chlapík už dávno nemá vyššiu šaržu. Potom si spomenula, že študoval stavebníctvo a ešte k tomu opustil školu v druhom ročníku. Bez školy nemohli mať vojaci vyššie šarže.

 Prebehla si jeho modifikácie, ktoré jej dal načarbané na papieri. Hneď na to ich prebrala s vyššími dôstojníkmi. A po pár ďalších hodinách sa modifikácie začínali stávať skutočnosťou. Jeden guľomet, ktorý ich donútil vziať so sebou desiatnik začali upevňovať na strechu. V nákladiaku našli ďalší. Ich palebná sila sa začala podobať De Sauzovmu táboru. Deň sa chýlil k večeru.

 Schádzala práve do podzemia, keď začula hučanie motoru. Zastavila sa na schodoch a zamračila sa. Chvíľu počúvala, mysliac si, že to len hapruje hlasnejšie generátor. Keď sa však zvuk začal vzďaľovať vytiahla vysielačku.

 „Joey? Dobre som počula pred chvíľou auto?“

 „Áno, madam. Parker šiel na prieskum.“

 Clair sa bez váhania rozbehla do informačnej miestnosti.

 „Deje sa niečo?“ spýtal sa Joey, bez toho aby sa na ňu otočil.

 „Parker nepatrí medzi prieskumníkov.“ Clair sa zamračila na všetky monitory. Zlostne pozrela na Joeyho.

 „Povedal, že má vaše povolenie, urobiť prieskum na severe.“ Joey sa zdvihol zo svojej bežnej ležmej polohy do sediacej. Pohliadol na Clair, ktorá pevne zovierala pery. „Chcel aj panel od vysielačky, ale vtedy vošla Rodriguezová a než som mu ho dal tak povedal, že mám na to zabudnúť.“

 „Val, na strechu.“ Zrevala hlasne až sa prikrčili ľudia v jedálni hneď vedľa informačnej miestnosti. Ukázala na Joeyho, ktorý sa tváril previnilo. „Nič nehovor. Len kam ide.“

 Joey zúfalo zamrkal a prehliadal kamery.

 „Kurva,“ zanadával. „už mi zmizol, je moc ďaleko.“ Obzrel sa na Clair.

 „Ten zas...“ zašepkala Clair a rozbehla sa na strechu. Val už sa rozhliadal svojou puškou. „Vidíš niečo?“ spýtala sa nahnevane.

 „Nie, madam. Ale na severe je zdvihnutý prach.“

 „Ideme.“ Zvolala a hneď si vzala svoju pušku. Vyletela z budovy k motorke. Obaja na ňu sadli s menšími obtiažami, vadili im pušky. „Zostaňte na miestach.“ Zrevala ešte ku stráži na poste než naštartovala. Val si každých pár minút prezeral trasu pred nimi pomocou ďalekohľadu, ale stále nič.

 „Do riti on ide do ich tábora.“ Zvolala Clair cez prúdenie vzduchu a pridala.

 „Spomaľ, spomaľ.“ Zakričal jej do ucha Val. „Vidím ho, je asi kilometer pred nami.“

 „Tak zastavíme a ...“

 „Nie, ten čurák vzal ten sedan s tmavými sklami. Bolo by to strieľanie na slepo.“

 „Kurva, kurva.“ Zahromžila Clair. „Tak ma drž v rovnakej vzdialenosti.“

 „Áno madam.“

 Clair si našťastie vzala slnečné okuliare, napriek tomu, že sa stmievalo jej aspoň oči nevysušoval vietor. Val sa krčil za ňou.

 „Už vidím ich tábor.“

 „Vzdialenosť?“

 „Dva kilometre, au kurva.“ Val si chytil oko, pretože motorka podskočila na nerovnosti a on ledva udržal rovnováhu, pretože okom narazil na ďalekohľad.

 „Si v poriadku?“ Clair spomalila aby vyrovnala motorku. Val ju takmer z nej stiahol ako sa snažil udržať rovnováhu.

 „Hej, len ma upozorni keď budeš na tej motorke niečo preskakovať.“ Val si pozrel na ruku, kde mal krv. Rozrazil si obočie, ale našťastie nepustil z ruky ďalekohľad.

 „Môžeš mi hlásiť ďalej?“

 „Áno, už je to len jeden a pol kilometra, kilometer od neho. On zastavuje.“

 Clair prudko zastavila a zoskočila zo stroja. Obaja v mihnutí oka zaľahli.

 „Vystúpil a máva smerom k táboru.“ Val ako prvý mal na očiach ďalekohľad, pretože Clair ešte nastavovala pušku. „Stráže na veži mu pokynuli aby šiel k nim.“

 „Vzdialenosť?“ Clair konečne rozložila pušku a namierila ju k Joshuovi.

 „980 metrov, do riti, už zase zaliezol dnu.“

 Clair prehltla nadávku a pohliadla do puškohľadu. Videla ako sa v aute stráca mužova noha a zatvárajú dvere. Auto sa pohlo, tentokrát však veľmi pomaly a Joshua mal z okna vystrčenú ruku, ktorou stále mával. Pohliadla na strážne veže, z oboch na neho mierilo päť mužov, jeden z nich s guľometom.

 „Ako ďaleko je to k tej bráne?“

 „1614 metrov.“

 Clair zaťala zuby, to bolo nad maximálny efektívny dostreľ pušky a aj nad jej rekord. Lenže záležalo na jednej veci, a to či ho stráže pustia rovno dnu, alebo pred vstupom do tábora vystúpi.

 „Podmienky?“ zašepkala Clair, kým sledovali auto.

 „Nedarí sa mi nájsť nič na zistenie vetra.“ Zašomral Val. Stromy v okolí tábora boli vysekané alebo vyvalené nejakou ťažkou technikou.

 „Spomaľuje. Potrebujem ten vietor.“

 „Čakaj.“ Val znovu prebehol okolie. „Mám to.“ V prvej chvíli si neuvedomil, že medzi nimi a táborom je dostatočne vysoká tráva. „Mierny vietor z pravej strany, 3 metre, nemení sa po celej trase.“

 „No tak, vylez z tej plechovice.“ Clair mala mušku pevne namierenú na dvere auta. Doladila si čočky na puškohľade. „Ak vylezie a podarí sa mi táto šialená rana, skontroluj pravú vežu, ja ľavú.“

 Auto spomalilo a nakoniec zastavilo na pokyn stráží asi desať metrov pred bránou. Stráže na Parkera niečo kričali. V okne auta sa najskôr ukázali obe ruky a vyletela odtiaľ pištoľ. Dvere sa konečne otvorili a Parker pomaly vystúpil.

 „Status?“

 „Rovnaký.“ Zašepkal Val.

 „Páľ.“ Riekla Clair a čakala potvrdenie.

 „Páľ.“ Potvrdil Val.

 „Páľ.“ Spoločne so slovom vydýchla, počkala na buchnutie srdca a vystrelila. Parkerova postava sebou prudko trhla a v hlave sa mu objavila obrovská diera. Vďaka obrovskej vzdialenosti guľka silne rotovala.

 „Zásah.“ Vo Valovom hlase zaznel rešpekt. Hneď na to premiestnil čočky na pravú vežu. „Zaľahli, vyzerajú že ani jeden nevie odkiaľ prišla rana.“

 „To isté aj u mňa. Zdrháme, než tam vylezú ostreľovači.“ Clair sa zdvihla a s Valeho pomocou zdvihla aj motorku, ktorú pri prudkom zastavení položila na bok. Bolo to aj z dôvodu aby ich motorka čiastočne kryla a aby bola aj menej viditeľná.

 Do Sarge dorazili už takmer za úplnej tmy. Len vďaka vysielačke, ktorou sa ohlásili, ich stráž na streche nezastrelila.

 „Takže to bol Parker?“ spýtal sa Donahau, keď usadli v jedálni ku porade. Clair hodila dosť nešetrne zbraň na stôl a unavene si zaň sadla. „Dostali ste ho?“ odvážil sa spýtať znovu, pretože Val aj Clair vyzerali ako keby neuspeli.

 „Má nový rekord, 1604 metrov.“ Riekol Val a posadil sa vedľa nich. „Zastrelila ho tesne pred bránou do De Sauzovho tábora.“

 Clair pozrela smutne na Bev, ktorá si sadla hneď vedľa nej. Chcela položiť svoju ruku na jej, ale Bev ruku z jej dosahu stiahla a mierne si odsadla. Nikto to však nevidel, pretože sa to odohrávalo pod stolom. Clair sa zamračila a vzala namiesto toho zbraň do rúk a začala ju rozoberať.

 „Nehovorím to rád,“ začal Redman „ale to je dobre. Keby sa dostal do ich tábora prezradil by im našu polohu, výbavu, všetko.“

 Mlčali, toto všetko aj oni sami už vedeli.

 „Val, akú si mal hodnosť než si odišiel od vojska?“ Clair pomaly rozoberala zbraň kus po kuse.

 „No,“ oslovený sa zasmial. „než som rozbil kapitánovi hubu za to, že sa vyspal s mojou ženou, tak seržant. Potom ma degradovali na slobodníka. Vtedy som si povedal, že je časť odísť.“

 „Máte svoju hodnosť späť, seržant, výborná práca.“ Pohliadla na Joeyho, ktorý sa schovával za davom. „A ty, ešte raz by si niekomu dal kľúče od auta bez môjho vedomia, alebo vedomia mojich šiestich zástupcov tak ti asi prestrelím obe kolená. Bruce, máš to odteraz na starosti.“ Joey sebou vydesene trhol. „Vraciame sa do normálneho režimu, kapitán má teraz velenie.“ Clair sa zdvihla a nechala svoju zbraň na stole. Prvý krát v živote vojačky opustila svoju zbraň. Lenže hlava ju rozbolela tak silne, že si musela ísť pre tabletky, a to okamžite.

 Vyklepala na zem niekoľko tabletiek, tak silne sa jej triasli ruky od bolesti. Konečne sa jej podarilo jednu si vhodiť do úst a poliala sa vodou, keď sa snažila napiť z fľašky. Vyčerpane si sadla na postel a zložila si do rúk hlavu v snahe bolesť zahnať. Začínala byť na štvorke jej bolesťometru. Vedela, že za bolesť môžu dve veci. Prvá bol fakt, že od incidentu v Afganistane neznášala zabíjať ľudí aj keď bola sniper prvej triedy. Veď o tom hovoril aj jej psychologický profil, kvôli ktorému ju jej veliaci nechal odísť na nútenú dovolenku. Druhý fakt bola Bev. Ucukla keď sa jej chcela dotknúť. Druhý fakt bol citlivejší, osobnejší, boľavejší. Za ten čas od dňa keď sa všetko na svete posralo sa tá nechuť niekoho z nutnosti zabiť vytrácala, aj keď bola stále silná. Ale keď Bev urobila to čo urobila, tak si pripadala ako zradená.

 Ozvalo sa zaklopanie.

 „Nechcem návštevy.“ Riekla Clair hlasne, a už z jej vlastného hlasu ju hlava rozbolela ešte viac.

 Dvere sa napriek tomu pootvorili. Dnu nakukla Bev. Clair zdvihla ruky v geste, že je to jej jedno.

 „Si v poriadku?“ spýtala sa opatrne Bev a zavrela za sebou dvere, o ktoré sa hneď oprela.

 „Nie.“ Clair si pomasírovala spánky.

 „Cítiš, že budeš mať zách...“

 „Nechaj si tie starostlivé kecy, Bev.“ riekla Clair tvrdo a rovnako tvrdo sa na ňu pozrela. „Cítim len jedno. Presne ako u Anett a keď som po nej chcela aby sme to, že sme spolu, netajili. Povedala, že sa nemieni pred ostatnými ukazovať.“ Clair si položila ruku na srdce. „Chcela som snáď aby sme sa pred ostatnými milovali alebo čo? Nie!“ začala kričať. „Chcela som len to aby ostatní vedeli, že k sebe patríme. A presne to si pred chvíľou urobila. Odkopla si ma, pretože som ti len chcela zovrieť ruku. Chcela som cítiť tvoju súdržnosť so mnou. Tvoju podporu. Veď spíme spolu v jednej posteli dlhé dni.“

 Bev vyplašene pozerala najskôr na ňu a potom pozrela do zeme.

 „Ale ja nechcem aby o nás vedeli, ja...“

 „Si z toho vydesená?“ Clair vstala a tresla krabičkou s liekmi o zem. „A ty si nemyslíš, že som vydesená?“ ukázala si na hlavu. „Som šialene vydesená. Ale nesmiem to ukázať, pretože potom budú aj ostatní v prdeli. Len som chcela aby si ma podržala, si predsa moja priateľka. Bože, však si mi povedala, že si sa do mňa zaľúbila. Ty ma jediná držíš na nohách.“ Clair sa rozplakala.

 Bev ovládala slzy a stále pozerala do zeme.

 „Clair, ale ja nemôžem. Nechcem aby to ostatní vedeli, to že sme spolu. Nie som na to pripravená.“ Bev pokrútila hlavou a poutierala si slzy.

 Clair sa na ňu smutne pozrela. Pár krát sa hlboko nadýchla. Prikývla.

 „Pripravená? Myslíš, že ja som na toto všetko bola pripravená? Myslíš, že tým to že sme spolu nie je náhodou úplne jedno? Je im to jedno, ale nevidíš to. Mám trpezlivosť, to dobre vieš. Kľudne by som počkala roky na to aby sme sa milovali. Ale na fakt, že nechceš ostatným ukázať, že k sebe patríme nie. Takéto sklamanie som si už zažila, a už ho nechcem.“ Jej hlas sa upokojil a pokojne si aj sadla naspäť na posteľ. „Moje srdce sa teraz uzatvára, Bev. Budeme len plukovníčka armády, a doktorka civilistov vo výnimočnom stave. Nič viac. Ja sa totiž nemienim skrývať, už nikdy sa nechcem skrývať sama pred sebou.“

 „Nemôžem, Clair, nemôžem im to ukázať. Bola by to taká hanba.“ Zašepkala Bev, ktorá sa pri jej slovách zviezla do podrepu a držala si tvár.

 Clair sa už ukľudnila úplne. Bolesť hlavy zmizla, bolesť v srdci a prázdnota v ňom nie.

 „Hanba skrývať to čo si skutočne si? Alebo ukázať, že milovať človeka je krásne, jedno či je to muž alebo žena. Naša spoločnosť je tak zaškatuľkovaná. Na penisy a vagíny. Penis musí mať vagínu a naopak. Nikto nevidí človeka. Ale  nevšimla si si že táto spoločnosť je už preč, neexistuje?“ spýtala sa vyrovnane.

 „Ja... nemôžem.“ Zastonala Bev.

 „Prosím, odíďte, doktorka. Náš rozhovor sa skončil.“ Clair sa odvrátila od Bev a vzala si do ruky poľnú príručku. Síce ju poznala naspamäť, ale musela sa na niečo zamerať, aby zahnala slzy.

 Keď počula zavretie dverí, otočila sa. Hľadela dlho na zavreté dvere. Práve si prežívala druhé zlomené srdce. Lenže bolo horšie. Mala pocit, ako keby jej niekto vyrval vnútro hlavy, hrude a položil si ho na grilovací plát. Prehltla druhú tabletku, aj keď vedela, že dve dávky jej spôsobia bezvedomie. Ale ona to chcela. Odpadla po desiatich minútach.

 

24. deň

 Medzi civilistami a vojakmi sa zase objavili mierne rozbroje. Clair ich však ukončila ráznymi rozkazmi a pre obe strany povolila vychádzky. Veď už dlhé dni nevideli nikde nakazených.

 Vďaka dvom farmárom sa im podarilo zozbierať prvú úrodu, ktorá skončila v pivnici základne. Obaja farmári silne poukazovali na fakt, že musia časť úrody nechať vyzrieť až na semeno. Tak to aj urobili.

 Väčšina osadenstva bola spokojnejšia. Konečne mali zeleninu a Susanah spoločne s jej bandou kuchárov z nej varila oveľa chutnejšie pokrmy.

 „Čo ty a Bev?“ spýtal sa Bruce smerom k Clair. Boli spolu prvý krát po dlhej dobe na hliadke, síce tam boli dvaja ďalší muži, ale tí sa teraz venovali údržbe guľometov.

 Clair neodpovedala len stále prezerala okolie ďalekohľadom.

 „Clair?“ spýtal sa Bruce. Jeho hlas bol neoblomný.

 „Prestaň rýpať do otvorenej rany, Bruce.“ Riekla Clair a upravila si pušku na pleci.

 Bruce chvíľu uvažoval.

 „Videl som vás, ako sa na seba pozeráte.“

 „Prestaň.“ Zahriakla ho drsne Clair.

 „Boli ste spolu, ale niečo sa stalo, že? Ako si zabila Petersona pred piatimi dňami sa vaše postoje úplne zmenili. Vyhýbate sa, meníš aj služby. Hovor so mnou, Clair.“ Uvidel ako mu Clair strčila hlaveň útočnej pušky priamo pred nos.

 „Povedala som aby si prestal.“

 „Ty si myslíš, že ma toto zastaví?“ s miernym nádychom komičnosti strčil ukazovák do hlavne zbrane, ktorou na neho mierila. Clair sa zamračila. Sklonila zbraň. A potom aj hlavu. Krátko mu vysvetlila čo sa stalo.

 Bruce síce zodpovedne prezeral stále okolie, ale aj premýšľal.

 „Možno si na ňu nemala tak tlačiť.“ Ozval sa po chvíli. „Však vieš, že každý máme svoje hranice.“

 „Lenže ja mám tiež svoje, Bruce.“ Zašomrala Clair. „Nikdy sa už nikým nechcem nechať ponížiť, pretože ma považovali len za blbú lesbu.“

 Bruce sa rozosmial. Ukázal okolo seba.

 „Kto ťa tu považuje za blbú lesbu? Len za dobrú veliteľku.“

 „Lenže ona to tak necíti. Ak by to priznala, bola by menejcenná.“ Clair dopila fľašu vody a odhodila ju zlostne bokom.

 Bruce už radšej nič nehovoril. Nemalo to cenu. Vedel, že je lepšie ich obe nechať poriadne vychladnúť.

27. deň

 Rozhodli sa prezrieť si pumpu pri hlavnej či tam neostali aspoň nejaké zásoby a urobiť celkový prieskum okolia. Piati ľudia. Traja na vojenskom terénnom vozidle, jeden v dodávke a Clair sa rozhodla pre motorku. V podstate si chcela prevetrať hlavu.

 „Je to suché.“ Riekol Redman keď prezrel stav nádrží. „Vyčerpali to úplne do kvapky.“

 „Vezmeme aspoň jedlo a vodu.“ Clair ukázala na budovu pumpy. Stále si prehliadala okolie pomocou pozorovateľského ďalekohľadu. Zo severu nevidela nič. A to bola tá hlavná a príjemná vec.

 „Dobre,“ Redman buchol na kapotu dodávky. „máme všetko.“ Dodávka sa rozbehla k Sarge.

 „Clair?“ Bruce sa zamračil. Nevidel v spätnom zrkadielku jej motorku. „Deje sa niečo?“ spýtal sa do vysielačky.

 „Nie,“ ozvala sa Clair. „Len si chcem niečo pozrieť.“

 „Vrátime sa.“ Zavelil Bruce.

 „Nie,“ riekla Clair. „pokračujte. V pohode, len si niečo preverím. Som o pár sekúnd za vami.“ Ukončila komunikáciu. Chcela pôvodne nasadnúť na motorku, ale zazdalo sa jej, že vidí pohyb na vzdialenej budove army shopu. Vybrala z podpažia zbraň a opatrne vstúpila dovnútra budovy. Nevedno prečo, ale z nejakého šiesteho zmyslu premačkala na vysielačke kód a zmenila frekvenciu. Jej šiesty zmysel jej hovoril, že je niečo zle. Po dlhých minútach prezerania budovy sa uvoľnila. Nikde nič nenašla.

 Sklonila zbraň a krivo sa usmiala.

 „Tvoj šiesty zmysel nejak nefung...“ začala si šomrať, keď ju niekto omráčil zozadu. Jej telom prebehol elektrický prúd. Zvalila sa na zem, v snahe sa chrániť, ďalšia rana ju však úplne ochromila, ďalší zásah elektrického obušku ju poslal do bezvedomia.

27. deň – Sarge

 „Nechápem to.“ Riekol Bruce, ktorý sa márne snažil nadviazať komunikáciu s Clair. „Bola hneď za nami.“

 Muži okolo neho neustále skúmali komunikáciu, ale všetko čo zachytili bol len šum. Sedeli v jedálni a ostatní ľudia na nich stiesnene pozerali.

 „Možno len zablúdila.“ Ozval sa Donahau, na teraz veliaci človek..

 Vo vysielačke sa však ozývalo len rušenie, ako keby počúvali správy niekoho kto nemá kódy.

 „Toto nie je len rušenie.“ Riekol tvrdo Bruce. „Dostali ju.“

 „Dostali koho?“ ozvalo sa z rohu miestnosti. Bev. Všetci na seba pozreli.

 „Dostali Clair.“ Riekol jasne Bruce a udrel rukou do stola. „Tá sa určite len tak nestratila.“

 Bev zbledla a chvíľu len tak stála.

 „Musíme ju ísť hľadať.“ Vykríkla zúfalo.

 „Už sme tam boli, na pumpe.“ Riekol Donahau. „Prehliadli sme to tam snáď sto krát a nič.“

 „Tak musíte urobiť viac.“ Zvolala ešte hlasnejšie. V hlase mala paniku.

 „Beverly, prosím, ukľudni sa.“ Povedal kľudne Bruce. Videl ako podobne panicky na seba začínajú pozerať ľudia okolo. Veď práve zmizol človek, ktorý ich dal dokopy.

 „Nemienim sa ukľudniť, musíte niečo urobiť.“ Bev začala behať po miestnosti ako zmyslov zbavená.

 Bruce sa nadýchol a vydýchol, aby sa ukľudnil on sám.

 „Pozri, Bev, nevieme nič. Mohol ju napadnúť nakazený, alebo ju vzala De Sauzova hliadka. Proste nič.“

 „Dajte mi zbraň.“ Zvolala. „A ja ju pôjdem nájsť sama, keď vy toho nieste schopný.“ Priskočila k stolu, kde mali niektorý vojaci položené svoje zbrane. Všetci ich však bleskom chytili a odskočili. Bruce vyskočil podobne rýchlo a chytil Bev zozadu.

 „No tak, Bev. Každému z nás to je ľúto a bojíme sa o ňu, prosím, nevyšaľuj.“

 „Lenže vy ste sa do nej nezamilovali.“ Vykríkla Bev zúrivo sa brániaca jeho tvrdému zovretiu. Celá miestnosť dokonale stíchla. Bev si uvedomila čo povedala. Rozplakala sa a zviezla sa Brucovi v náručí na kolená. Ten ju konečne pustil, ale začal ju chlácholivo hladiť na chrbte.

 „Prepáč, nevedel som, že je to medzi vami až také vážne.“ Zašepkal.

 „Som taká krava.“ Zvolala Bev. „Rozišla som sa s ňou len kvôli strachu, že sa to niekto dozvie. A teraz keď to všetci vedia je preč.“ Zakryla si tvár a jej plač sa zmenil na vzlyky.

 Bruce sa rozhliadol. Nevidel však žiadne pohŕdanie, ani náznak hnusu. Videl iba súcit a u pár ľudí aj náznak sĺz.

 „Poď,“ zašepkal a pomohol Bev na nohy. „musíš sa upokojiť.“ Zaviedol ju do Clairinej kancelárie. Nemal tušenia, že to u nej vyvolá ešte väčší záchvat plaču. Zrútila sa na posteľ a on premýšľal ako jej pomôcť. Vedel, že asi jedine ju nechať poriadne sa vyplakať.

28. deň – Sarge

 Hneď ráno prehliadli pumpu znovu. Bev ich donútila aby mohla ísť s nimi. Donahau síce frfľal, pretože bola civilistka, ale v rámci dobrých vzťahov s civilmi jej to napokon dovolil.

 Prezreli znovu celé okolie, nikde nevideli ani nakazených ani náznaky boja, či niečoho podobného. Bev sa rozhliadala spolu s nimi a nakoniec ukázala na budovu army shopu.

 „Tam ste sa pozerali?“ spýtala sa mŕtvym hlasom.

 Väčšina z nich si pomyslela, že je to zbytočné, ale nakoniec sa tam vydali.

 „Stopy pneumatík, vyzerá to ako sedan, alebo malé civilné vozidlo.“ Redman patril k stopárom a ukázal na zem pred budovou. „Pri tomto počasí sú veľmi čerstvé. Maximálne deň, a mieria na sever.“ Sklonil zlostne hlavu a potom sa vydal k vchodu obchodu. „Tu, vyzerá to ako keby tu niekto ťahal telo.“ Odmietol povedať mŕtvolu. Nevedno prečo, ale Clair mu prirástla k srdcu ako mnohým z ich základne. „Kurva.“ Zašomral a po chvíľke vytiahol z budovy schovanú motorku.

 „Skúsime prehliadnuť väčší perimeter, možno ušla. Motorku dajte dozadu.“ Zavelil Donahau. Riskantne sa vydali pár kilometrov na sever a urobili okolo pumpy veľký oblúk.

 Keď sa chceli pohnúť ešte viac na sever zahliadol Val cez pozorovateľský ďalekohľad v diaľke oblak prachu. Bol to malý terénny voz, ktorý mal na prednej kapote červenou farbou namaľovaný znak zovretej päste.

 „Do pekla, malý voz zo severu, asi prieskumná jednotka, na kapote znak De Sauza.“ Zložil z ramena pušku a prehliadol si situáciu znovu. „Kurva, šliapni na to hneď.“

 Redman bez váhania zošliapol plyn a vydal sa smerom k ich mestu.

 „Čo sa deje?“ spýtal sa zamračene Donahau a chytil sa rukoväte nad dverami auta. To sebou hádzalo na všetky strany, pretože si to Redman namieril naprieč pooranému polu. To bolo našťastie dosť vysušené, takže za sebou zanechávali len minimálne stopy.

 „Hneď za nimi je odkrytý nákladiak s asi dvanástimi rebelmi. Zaboč mierne doľava, nech vidím celú kolónu.“ Redman tak urobil. „Ďalšie dva nákladiaky za nimi, zakryté. Trochu spomaľ, vzďaľujeme sa.“

 „Kam mieria?“

 „Stále za nami, takže južne.“

 „Do riti.“ Zašomrala Rodriguezová.

 „Mali by sme hneď do mesta a zalarmovať ich.“ Zvolal Redman a vyhol sa veľkému výmoľu.

 „Na to máme vysielačku.“ Riekol kľudne Donahau a na dôraz svojich slov ju aj vytiahol a pripravil si ju. „Val?“

 „Stále južne, pokračuj Red.“

 Podivná naháňačka trvala dlhé minúty. Oni pred nimi s Valom ako pozorovateľom a ozbrojený konvoj za nimi.

„Stoj, stop.“ Zvolal Val. „Zabočili na východ.“ Riekol s úľavou. Počul ako si rovnako úľavne vydýchli aj ostatní. Redman si presadol a volantu sa ujal Donahau, aby Redman mohol prezrieť mapu.

 Ešte ich prenasledovali asi dvadsať kilometrov. Podľa údajov, ktoré mali, mieril konvoj niekam do neznáma.

 „Asi idú prepadnúť nejaké mesto.“ Ozvala sa ticho Bev. Ostatní len mlčky súhlasili. V duchu ľutovali ľudí, na ktorých konvoj mal naraziť.

 Všetci aj pochopili prečo ich mesto stále neobjavili. Nebolo to len kvôli zle vytlačenej mape. Keď mierili späť do Sarge videli, že cesta je vďaka poslednej silnej búrke silne zanesená bahnom, tak veľmi že vyzerala ako pole. A stromy, ktoré obklopovali ich malé mestečko boli chránené, takže nikto ich nesmel vyrúbať. Preto cesta bola kľukatá pomedzi ne a z diaľky sa zdalo, že cesta jednoducho končí v poli a za ním sú len stromy.

29. deň – Sarge

 Pokus o získanie zbrane a vydať sa do táboru De Sauze Bev nevyšiel. Prichytil ju Bruce ako zo skrine, kde mali uložené zbrane pre kód pohotovosť, berie pušku. Musel ju spacifikovať, pretože sa jej zúfalstvo zmenilo na hystériu. Nakoniec jej Rodriguezová dala sedatíva a zavreli ju do cely.

 Bruce sám strážil jej celu a čakal kým sa preberie.

 Vzhliadol, keď začul z jej miesta zakašlanie. Bev sa pomaly a omámene posadila na posteli a nahla sa v náznaku zvracania. Pár krát zakašľala, ale našťastie sa jej žalúdok ukľudnil. Videl ako si prezerá miestnosť a potom pozrela na neho. Bol to veľmi nenávistný pohľad.

 „Čo si chcela robiť? Ísť proti stovke ozbrojených mužov?“ spýtal sa na svoju obranu.

 „Ak by jej to malo pomôcť.“ Zašepkala nahnevane a chytila si hlavu. Totálne sa jej motal celý svet okolo. Nemohla poriadne zamerať ani vlastné prsty na ruke.

 Bruce smutne sklonil hlavu a musel potlačiť slzy.

 „Bev,“ začal ponuro. „hovoril som s Donahauom a aj s jeho prieskumníkom. Každého kto odporuje De Sauza rýchlo zabije. A ako ona bola tvrdá tak mu určite vzdorovala.“

 „Nehovor že bola,“ vykríkla Bev. Vstala a tresla do mreží. „už nikdy to nepovedz že bola.“ Sklonila zúfalo hlavu. „Ja cítim, že ešte je.“

 „Bev, prosím, nemaľuj si vzdušné zámky.“

 „Drž hubu, do pekla. Nič si nemaľujem.“ Tentokrát tresla do mreží tak tvrdo až sa otriasli. „Pustite ma a dajte mi zbraň, nič viac nechcem.“

 Bruce prudko vstal a pristúpil k mrežiam.

 „Uvedomuješ si akú zodpovednosť tu máš? Hmm? Asi nie, že? Koľko ľudských životov na tebe a tvojich znalostiach ako lekárky závisí. Rodriguezová je možno školená, ale nemá prax. Uvedom si to už, kurva, konečne.“ Tresol aj on do mreží. Sledoval ako sa Bev posadila späť na postel. Výraz v jej tvári bol prázdny.

 „Prečo mi na tom má záležať keď som stratila srdce?“ spýtala sa ticho. Ľahla si na postel chrbtom k nemu a úplne ho ignorovala.

 Bruce neveriacky pokrútil hlavou a v zúfalom geste si pretrel tvár.

30. deň – Sarge

 Bruce sa prebral keď začul oceľové buchnutie. Zmätene sa rozhliadol a uvidel Bev ako stojí pri mreži. Jej tvár bola smutná, ale kľudná.

 „Čo blbneš?“ pozrel na hodinky. „Je len šesť hodín ráno.“ Chcel sa otočiť a znovu sa zabrať do spánku.

 „Chcela by som sa vyvetrať a najesť sa. Je tu úplne vydýchaný vzduch.“ Riekla ticho.

 Bruce na ňu znovu pozrel. Spýtavo.

 „Nie, nebudem sa o nič pokúšať. Len mi daj jedlo a nechaj ma sa trochu nadýchať čerstvého vzduchu.“ Zdvihla obranne ruky. „Fakt je tu dusno, prosím.“

  Prehliadol si jej tvár, ktorá bola prázdna a smutná. Vyzerala, ako keby to všetko vzdala.

 „Pustím ťa ale len na strechu.“

 „Kľudne.“ Riekla odovzdane.

 Bruce myslel aj na to, že hore sú vždy štyria strážcovia, dvaja na hliadke a dvaja pripravený skočiť ku guľometom. A ona bola len doktorka bez výcviku.

 „Dobre.“ Odomkol celu veľmi obozretne čakajúc, že ho napadne. Lenže sa to nestalo. Proste vyšla a nechala sa ním viesť úplne kľudne. Vzal z kuchyne pripravenú rannú dávku a vyviedol ju na strechu základne. Počul ako sa prudko nadýchla. Aj on sám usúdil, že je tam oveľa lepší vzduch.

 Bev si sadla do kúta obrneného prístrešku a pomaly začala pojedať svoj prídel. Vyzerala úplne mimo. Len brala na lyžicu jedlo z konzervy a automaticky si ho kládla do úst.

 Bruce sa rozhodol, že tam ešte chvíľu ostane. Pološero rána sa začalo meniť na prítmie, potom na svetlo až sa prehuplo na jasné ranné svetlo. Bev stále len sedela v rohu prístrešku a hľadela niekam kam videla len ona.

 Bruce sa chcel vydať späť do budovy, keď sa jeden zo strážcov pozerajúcich cez ďalekohľad smutne zasmial.

 „Hej, máme tu príšerku.“ Tak vojaci začali označovať nakazených. „Asi päťsto metrov severozápad.“

 „Ukážte.“ Riekol Bruce a vyžiadal si tak ďalekohľad. Pohliadol udaným smerom. Uvidel potácajúcu sa postavu, ktorá nemierila do mesta, ale smerom od neho. Postava mala na sebe armádne oblečenie, ale aj z tejto vzdialenosti videl na tvári krv.

 „Môžem sa pozrieť?“ Bev prvý krát po dlhých dňoch naznačila záujem. Podal jej ďaľekohľad a ona sa pozrela na postavu v diaľke.

 „To bude moc ľahký zásah.“ Riekol smutne Val, jeden zo stráže. „Nech Boh žehná jeho duši.“ Vzal do rúk pušku a namieril ju k postave.

 „Nie!“ Vykríkla Bev a rukou zdvihla hlaveň ostreľovačky, z ktorej Val práve vystrelil. Ignorovala spáleninu, ktorá sa jej vďaka tomu pohybu vryla do ruky. „Odkedy majú nakazený na ruke dlahu a podopierajú sa palicou?“ zvolala nahnevane. Val na ňu pozrel rovnako naštvane. Zmenila jeho status – jeden výstrel jeden zabitý. Bev mu strhla z opasku jeho kvalitnejší pozorovateľský ďalekohľad.  „Panebože.“ Zašepkala. Postava, ktorú videla, sa otočila k mestu. Urobila pár krokov a zastavila. „To je ona. Je to Clair.“ Dokonale zaskočila všetkých svojou bleskurýchlou reakciou. Rebrík zo strechy nezliezla, proste dole skočila. Dvoch mužov strážiacich dvere ochromila kopnutím do rozkroku. Vďaka tomu, že dvere poriadne premazali sa otvárali dosť ľahko. Otvorila ich a rozbehla sa smerom k postave.

 „Nestrieľať, nestrieľať.“ Vykríkol Bruce a rozbehol sa za ňou.

 „Štyria muži za nami.“ Zavelil Donahau, ktorý len prekvapene reagoval na dianie okolo. Zrovna vyšiel zo spáľne.

 Bev bežala ako o život k postave ležiacej na zemi. Prudko sa pri nej zastavila, až sa spod jej podrážiek zdvihla kopa zeminy.

 „Panebože.“ Šepkala stále dookola, keď postavu otočila. „Clair.“

 „Do riti, mala si pravdu.“ Bruce zastavil vedľa nej, ale potom ustúpil. „Môže byť nakazená.“ Zdvihol svoju zbraň.

 „Daj to preč, do pekla.“ Vykríkla Bev a ignorujúc svoje bezpečie mu siahla na zbraň aby mu zabránila mieriť na Clairine telo. „Prezriem ju.“

 O pár okamihov k nim dorazil Donahau a aj štyria muži. Postavili sa do kruhu okolo Clairinho tela.

 Bev ju rýchlo prezerala.

 „Bože, je strašne zmlátená. Ale nevidím žiadne kusnutie, aj keď je tu veľa tržných poranení.“ Pozrela na Bruca. „Prosím. Zavrite ju kľudne do cely, viete že nákaza prepukne do hodiny. Len ma nechajte ju ošetriť.“

 Bruce pozrel na Donahaua. Ten kývol.

 Spoločne vzali Clairine telo na ruky a doniesli do ordinácie. Bev prezerala Clair veľmi dôkladne, prehmatávala opatrne jej telo.

 „Zlomená ľavačka. Tri rebrá na pravej strane, jedno na ľavej.“ Prehmatala aj jej tvár. „Všetko ostatné vyzerá ako len pomliaždeniny.“

 „Mohli by sme skúsiť rozbehnúť ten starý roentgen v pivnici.“ Ozvala sa Rodriguezová, ktorá jej pomáhala. „Môže mať oveľa viac zranení.“

 Bev prikývla. Siahla na pracku nohavíc Clair. Zastavila sa, pretože v rozkroku videla krv. Pár krát sa nadýchla, ale stále sa jej nedarilo nabrať rovnováhu.

 „Mám to urobiť?“ spýtala sa Rodriguezová.

 Bev zdvihla ruku v náznaku, že má chvíľku počkať.

 „Ako som už povedala, študovala som gynekológiu.“ Riekla ticho Michelle. „Ak chcete aby som to urobila...“

 Bev po chvíli, keď sa jej točil príšerne žalúdok, prikývla.

 „Ale chcem asistovať.“ Riekla slabo, mala pocit, že sa povracia.

 Spoločne Clair vyzliekli a Bev sa musela odvrátiť.

 „Prosím, pomôž jej.“ Zašepkala k Rodriguezovej. Tá siahla na príslušné nástroje, ale sama nemala ďaleko od plaču.

 Po pár dlhých minútach Clair ošetrili najlepšie ako vedeli.

35. deň – Sarge

 Clair sa omámene prebrala. Prvý vjem bol tichý rozhovor, ktorý sprvu nechápala. Počula ako sa nejaký muž baví s nejakou ženou.

 „Je moc dlho v bezvedomí, päť dní je veľa. Aj na otras mozgu.“ Riekla žena.

 „Ale hovorila si, že má pomliaždené aj vnútorné orgány.“ Riekol muž.

 „Podla roentgenu jej ten hajzel narazil našťastie len ladviny. Škoda, že nemám ultrazvuk.“ Ozvalo sa od ženy a Clair spoznala Beverly.

 „Môžeme byť radi, že tá haraburda fungovala.“ Ozval sa nový hlas, asi Rodriguezová.

 Clair chvíľu premielala jazyk v ústach. Nemala v ňom žiadne sliny. Potom sa silne kusla do jazyku a bolesť jej ich konečne privolal. Prehltla.

 „Môžem v tomto lacnom hoteli dostať niečo na pitie?“ Zašepkala a pootvorila oči. Rozhovor okamžite skončil a uvidela nad sebou nejaké rozmazané postavy.

 „Clair.“ Začula tichý šepot a v pravačke ucítila niečiu dlaň.

 „Hej, šéfka.“ Ozvalo sa radostne a ona usúdila, že tento hlas patrí Brucovi. Konečne jej niekto pritisol na pery okraj pohára či šialky a krkom sa jej rozbehol lahodný prúžok vody. Po chvíli jej ho však vzali. Zlostne odfrkla.

 „Bude vám zle, dlho ste nemala nič v žalúdku.“ Ozvalo sa od Rodriguezovej. Clair chvíľu vyčerpane ležala na posteli a potom znovu skúsila svoje videnie. Tentokrát už našťastie prestalo byť všetko rozmazané.

 „Tak ako sa cítitiš, šéfka?“ Spýtal sa Bruce s miernym úsmevom, za ktorým maskoval des.

 „Som v bezpečí, takže už dobre.“ Uvedomila si, že jej pravačku stále stíska Bev. Neobratne si ruku z jej vytrhla. „Ďakujem za ošetrenie, doktorka Dexou.“ Riekla cez zuby. Tej sa skrútili ústa v náznaku plaču a chcela odísť.

 „Tak dosť.“ Zvolal Bruce a chytil Bev skôr než ušla. „Pretože si protivná, madam plukovníčka, si snáď dosť silná aby si ma chvílu počúvala.“

 „Pusti ma, Bruce.“ Zašepkala Bev. On však jej ruku pevne ale jemne zvieral a tak ju nútil stáť na mieste.

 „Nie, len jej poviem čo sa tu stalo za posledné dni. V deň keď si sa stratila a vrátili sme sa na základňu nás Bev kopala do zadnice aby sme ťa šli hľadať. Pred všetkými v jedálni povedala, že sa do teba zamilovala, a že ľutuje svojho strachu.“ Videl ako sa Clairine oči neveriacky zdvihli k Bev, ktorá pozerala do zeme. „Ďalší deň chcela dokonca ukradnúť zbraň a ísť ťa sama hľadať, dostala hysterický záchvat, Michelle jej musela dať sedatíva. A keby nebolo jej, tak by ťa Val zastrelil, pretože si na stráži mysleli, že si nakazená. Mala by si vidieť Vala, aký je nasratý, chytila jeho pušku aby mu zabránila vystreliť. Takže nemáš absolútne právo byť na Bev naštvaná. Nehovoriac o tom, že ťa ošetrila a celé tie dni sedela pri tvojej posteli.“ Pustil Bev a namiesto toho chytil pažu Michelle. „Poď.“ Zašomral, aj keď sa chvíľu tvárila nechápavo spolu s ním opustila ošetrovňu.

 Clair chvíľu pozorovala tichú Bev. Tá sa po tej chvíľke odvážila pozrieť jej do tváre.

 „Ty si fakt chcela ukradnúť zbraň?“ spýtala sa Clair a videla ako Bev zahanbene prikyvuje. „Zlato, veď nevieš strieľať.“ Clairin hlas nebol poučujúci, ale obdivný. „Prepáč mi, že som na teba tak tlačila, prepáč mi to, prosím.“

 „Nie,“ Bev sa rozplakala a chytila ju za nezranenú ruku. „ty mi prepáč, že som bola taká hlúpa.“ Kľakla si pri posteľ a jej ruku si priložila na tvár. „Tak šialene som sa o teba bála.“

 „A ja som si celú cestu do Sarge hovorila, že ešte aspoň raz ťa uvidieť a potom môžem padnúť.“ Usmiala sa na Bev, ktorá s úsmevom pokrútila hlavou.

 „Ako to robíš, že ma vždy vnútri celú rozžiariš?“ vstala a dala Clair niekoľko krátkych bozkov na tvár, keď ju však chcela pobozkať na pery Clair uhla.

 „Nie, Bev.“ Tá sa zarazene odtiahla. „Dávali ste si pri zákroku pozor? Mohli ma niečím nakaziť.“

 „Dávali sme si pozor.“ Zašepkala Bev a pevne zovrela pery. Jej tvár vyzerala v mžiku zo šťastnej šialene nahnevaná. „Koľko...“ hlas jej preskočil a musela pár krát prehltnúť aby si uvoľnila hrdlo. „koľko ich bolo?“

 „Štyria, tak mi to aspoň povedal ten čo mi pomohol utiecť.“

 „Pomohol utiecť?“ Bev na ňu prekvapene pozrela.

 „Daj mi napiť, prosím, a zavolaj zástupcov, nechce sa mi to čo sa stalo rozprávať dva krát. Jeden raz to bude habadej.“

 „Nie si moc unavená?“ Bev jej pomohla prehltnúť niekoľko ďalších dúškov vody.

 „Ešte nie, a dobre vieš, že som taká, že keď sa niečo musí urobiť tak to urobím hneď. A v tomto prípade nech to už mám za sebou.“

 Bev sa na krátko vytratila a o chvíľu okolo postele postávalo sedem ďalších ľudí.

 „Vyzeráte ako by po vás prebehlo stádo volov, madam.“ Poznamenal ticho Val, jeho hlas znel však radostne. Bol rád, že ju vidí živú.

„Ten termín volovia by celkom sedelo na štyroch chlapov bez štipky morálky.“ Riekla nahnevane. Videla ako po sebe podesene pozreli, v ďalšom okamihu ich tváre nahradili nahnevané masky. „Nič si z toho nerobte, tesne predtým mi De Sauze dal takú šupu do hlavy, že si nepamätám ani prd.“

 „Doktorka nás zvolala, že nám chcete porozprávať čo sa stalo. Teda ak sa cítite na to dosť silná.“ Riekol vecne Donahau, aj keď videla ako zlostne zviera obočie pri pohľade na jej zúbožené telo.

 Clair si až vtedy uvedomila sadru na svojej ruke. Zdvihla ju a prezrela na nej desiatky podpisov. Medzi nimi aj detsky naškriabané Gorgie. Prehltla.

 „Ak z vás niekto práskne, že som plakala, tak vás zastrelím.“ Zašepkala, keď sa jej z oka vyvalila nechcene slza.

 „Ani slovko, madam.“ Šepol Donahau.

 „Tieto dve veci mi dodali sily, že by som rovno zoskočila z postele.“ Pozdvihla sadru a ruku spojenú s Beverlyinou. Ostatní sa potešene zasmiali. „Takže, nebudeme chodiť okolo kaše. Celé to bola moja vina, že som sa rozhodla preskúmať sama ten army shop.“

 „Nie, madam.“ Nesúhlasil Redman. „Bola to aj naša vina, mali sme sa hneď vrátiť.“

 „Dobre,“ Clair sa usmiala. „tak je to vina nás všetkých čo sme tam boli. Ja som totiž zabudla na pravidlo nikam nikdy nechodiť sám. A vy ste mi to mali do vysielačky pripomenúť. Zrejme aj tie dni, čo sme strávili v kľude sa na tom podpísali, ale to je už teraz jedno. Vošla som dnu, niekto ma omráčil, a ďalej to bolo takto:

Neznámy deň – tábor De Sauza

 Clair sa prebrala po dlhých minútach bezvedomia. Okamžite si rozobrala svoj status. Ruky mala zviazané nad sebou, pred ňou stáli traja muži, štvrtý ju preplieskaval po tvári aby sa prebrala. Piaty len postával v pozadí. Omámene si ich prezrela.

 „Kto si a kde máš svojich ľudí?“ ozvalo sa nahnevaným tónom.

 „Naser si.“ Odpovedala. Hneď na to dostala tvrdú ranu do tváre.

 „Kde je tvoja jednotka?“

 „Ja...“ zastonala a snažila sa trochu rozhliadnuť. Rana do tváre jej snahu skazila. Prižmúrila oči a uvidela muža pred sebou. Asi stoosemdesiat centimetrov vysokého. Mal bradu a na tvári nemilostný výraz. Udrel ju päsťou do rebier. Zaťala zuby aby nezastonala.

 „Drsná ženská, na civilku.“ Zasmial sa ten bradatý muž. „Opakujem, kde sú vaše jednotky?“ Ďalší tvrdý úder, ktorý smeroval do jej tváre. Nemohla uhnúť, vďaka putám a mužovi, ktorý ju držal. Dostala to tvrdo do nosa. Cítila ako jej z neho začína tiecť krv.

 „Pýtam sa posledný krát.“ Bradatý muž pred ňu postanul v hrozivom geste. „Kde sú odporcovia Slobodnej armády?“

 Clair zamerala na neho svoj pohľad. Zozbierala svoje sily a aj sliny v ústach. Pľuvla mu do tváre.

 Muž sa takmer  zahanbene otočil a zotrel si z tváre jej sliny. Hneď na to sa obrátil späť. Podišiel k nej a prezrel si ju. Skúmavo siahol pod jej tričko a vytiahol odtiaľ vojenské známky.

 „Ale ale, aké prekvapenie, Clair Amanda Willsonová. Takže nie civilka. Potom dúfam, že vydržíš trochu viac.“ Zovrel jej známky a prudkým ťahom jej ich strhol z krku. Vtedy Clair pohliadla za bradatého muža. Videla ako sa mužovi za ním zviezla ruka k boku, lenže zbraň na ňom nemal. Nenávistný pohľad na chrbát svojho veliteľa sa objavil na pár sekúnd a potom zmizol za chladnou maskou. Ona sama vtedy pozrela na De Sauzu a prisahala mu, že to bude ona kto ho zabije. Ďalšia rana do rebier jej na okamih vyrazila dych. „Viem, že tam vonku sú vojaci, ktorý sa nám snažia odolať. Videli sme tábor juhovýchodne, ale niekam zrazu zmizli.“ Usmial sa. „Ale ja tu tomu velím, a ty mi povieš kam išli.“

 „Naser si.“ Zvolala znovu Clair a zdvihla zakrvavenú tvár. „Mláť ma koľko len chceš, ale kde sú ti nepoviem. Si len dezertérska špina.“ Riekla a hneď na to jej bradatý muž tvrdou rukou vrazil do miesta obličiek. Bolesť jej preťala celé telo a ledva ovládla výkrik. Podarilo sa jej bolesť ovládnuť. Zrejme to bolo aj vďaka záchvatom migrény, každý deň to bolelo a túto novú bolesť prijímala takmer vďačne. Šialene vďačne.

 „Ja som generál Carlos De Sauze, a ty mi odpovieš na otázky, skurvená špina.“ Udrel ju znovu do rebier. Zaznamenala, že má na ruke boxera. Preto to tak bolelo.

 „De Sauze, pán hovno, vieš aj viac nie?“ spýtala sa výsmešne.

 „Chcem kód od tej vysielačky a vašu polohu.“ Zavrčal znovu.

 „Štyri nuly, presne také nuly ako si ty sám.“ Nechcene vykríkla bolesťou, keď jej muž stojaci za ňou vybral ruku z púť a prudko s ňou trhol. Začula praskanie a ostrá bolesť jej na okamih zastavila dýchanie.

 „Ja ti ukážem, ty kurva. Ukážem ti aké to je.“ De Sauza, si začínal rozopínať nohavice. Vtedy sa vytrhla mužom, ktorý ju pridržiavali. Bola silná, ale nie tak ako oni. Krátko ju pritiahli na reťazi na putách a pritlačili k zemi.

 Clair vzhliadla a videla ako si De Sauza vyťahuje z nohavíc nádobíčko.

 „Hej.“ Vykríkla posmešne. „Váš šéf mi chce ukázať vtáka. Podajte mi niekto mikroskop, inak ho neuvidím.“

 „Zasraná štetka.“ Vykríkol De Sauz a jeho päsť mieriaca do jej do spánku ju poslala do bezvedomia.

Neznámy deň – tábor De Sauza

 Nemala tušenia ako dlho bola mimo. Napriek tomu, že videla rozmazane, sa rozhliadla. Bola v malej miestnosti s mrežami a dverami. Potom si uvedomila bolesť. Bolelo ju celé telo. Hlava, hrudník, a aj intímne partie. Určite mala zlomenú ľavú ruku, práve tú, ktorú potrebovala viac. Potrhané nohavice mala potriesnené krvou. Nemala odvahu si ich dať dole a pozrieť sa čo na nej vykonali. Stiahla si späť na miesto vytiahnuté tričko, podprsenku a popravila nohavice. Obranne sa schúlila do rohu miestnosti, keď sa otvorili dvere.

 Dnu vošiel muž. Clair mala síce natečené jedno oko, ale spoznala ho. Bol to ten, ktorému sa pri strhnutí jej známok zviezla ruka k boku.

 „Kľud, nie som tu aby som vám ublížil. Nedovolí aby vás ošetril náš lekár, ale chce aby som vás aspoň čiastočne dal dokopy:“ riekol obranne muž, ktorý vošiel dnu. „Len vás ošetrím, nechcem vás zraniť, rozumiete.“ Neustále sa obzeral k dverám cely.

 Clair zanovito mlčala a držala si zlomenú ruku. Muž sa k nej pomaly priblížil s pozdvihnutými rukami ako keby čakal, že ho v tom stave dokáže napadnúť. Mohla, a aj by to urobila, lenže chcela vedieť čo je tento človek zač a hlavne potrebovala pomoc. Cítila, že stratila veľa krvi.

 Muž si vedľa nej položil tašku. Vytiahol odtiaľ obväzy, fľašu s dezinfekciou a väčšiu fľašu s vodou.

 „Bola ste mimo takmer 24 hodín. Možno máte otras mozgu, ale to De Sauza nezaujíma, chce informácie a verte mi, že ich dokáže z vás vymlátiť.“ Znížil hlas do šepotu a Clair došlo, že niekto určite stráži dvere.

 „Zo mňa nie.“ Zašepkala rovnako ticho, ale pevne.

 Muž na ňu zvláštne pozrel.

 „Som len poľný zdravotník s dvoma rokmi školy, takže tú ruku nemám odvahu narovnať, ale dám vám na ňu aspoň dlahu.“

 „Ako viete, že ju mám zlomenú?“

 „To prasknutie bolo počuť až moc dobre.“ Riekol a krivo zdvihol kútik úst. Nebol to radostný úsmev. Obviazal jej rebrá o ktorých skonštatoval, že ich má pár zlomených a radil jej aby sa hýbala len minimálne. Všetky tržné rany dôkladne vyčistil a previazal. Keď jej vyhrnul rukáv aby si prezrel zlomenú ruku tak sa zastavil a ona si všimla, že to je takmer neveriacky pohľad. Vedela, že videl jej tetovania. Tetovania z armády. Rozmýšľala, ktoré tetovanie ho tak vykoľajilo, či to zo špeciálnej sniperskej jednotky alebo iné. Nič však nepovedal a nasadil jej dlahu. Vtedy mala pocit, že asi omdlie, bolelo to ako čert.

 „Keď,“ počula v jeho hlase rozpaky ale aj hnev. „keď ste odpadli a oni, no viete,“ pevne zovrel pery a slová priam cedil cez zuby. „vás znásilňovali, tak som musel odísť. Prezrel by som vás aj intímne, ale nemám s tým skúsenosti, takže vám tu nechám vodu a obväzy.“

 „Dobre.“ Šepla Clair a ďakovala bohu, že zamdlela, aspoň si svoje pokorenie nepamätala. „Ktorý z nich to boli, z toho stanu?“

 „Všetci štyria. De Sauze a jeho traja zástupci.“ Sklonil nahnevane hlavu. Pomaly vstal, ale ostal váhavo postávať pri dverách.

 „To tetovanie s číslom 89, odkiaľ ho máte?“

 Clair premýšľala či sa z nej len nesnaží dostať informácie, ale to jeho pohľad nenaznačoval. Skôr to bola otázka, ktorá znamenala, že si chce byť istý či to tetovanie získala skutočne z miesta, o ktorom on určite vedel.

 „Pred štyrmi rokmi, ostrov Saint Magdalena.“ Odvetila nakoniec. V jeho očiach sa objavila obrovská dávka rešpektu.

 „Vrátim sa za pol hodinu s nejakým jedlom. Zatiaľ sa umyte.“ Riekol namiesto nejakej poznámky či ďalších otázok. Clair sa medzitým aspoň trochu umyla. Netušila, či tá všetka krv je z toho ako si ju podal De Sauza, alebo z toho všetkého stresu dostala menštruáciu, svoje dni mala mať v tomto termíne. Pre istotu si z obväzu vyrobila provizórnu vložku.

 Vrátil sa a ako povedal s jedlom. Počkal kým sa pomaly naje, čo trvalo pomerne dlho, pretože mala pohmoždenú sánku a každý skus bolel, ako keby jej niekto rezal do čeľustí nožom. Ale keď sa najedla, cítila sa oveľa silnejšie.

 „Ešte vám dám injekciu proti tetanu. Pre istotu.“ Sledovala ho ako naberá do injekcie nejakú tekutinu a nasadzuje jej škrtidlo.

 „Nedáva sa tetanovka do svalu?“ spýtala sa, pretože jej to zrazu prebleslo v popletenej mysli. Ihla však už bola zabodnutá v žile a tekutina jej začala prúdiť v krvi.

 „Dáva.“ Povedal a ustúpil.

 „Čo st...“ zamotala sa jej hlava a začínal jej pred očami tmavnúť svet.

 „Je to pre vaše dobro.“ Začula z jeho úst a odpadla.

Neznámy deň – tábor De Sauza

 Prebrala sa, keď ju niekto zľahka potľapkal po tvári.

 „Vstávajte.“ Ozvalo sa jej ticho vedľa ucha. Prudko sebou trhla v snahe sa brániť. „Kľud, nekričte, hlavne ticho.“

 Spoznala ten hlas a pomaly sa posadila. V miestnosti bola takmer úplná tma, len cez mrežu dnu prenikalo slabé svetlo.

 „Čo ste mi to dali?“ spýtala sa, keď a úplne prebrala. Na jej podiv sa však cítila oveľa lepšie.

 „Musel som. De Sauza by vás inak hneď druhý deň zase mučil. Tak som ho presvedčil, že máte ťažký otras mozgu a upadáte každú chvíľu do bezvedomia, a aby počkal pár dní či sa váš stav nezlepší. Oblečte si to, v noci je zima.“ Podal jej vojenskú košeľu a nohavice. Pomohol jej prezliecť sa. „Neviem odkiaľ ste prišli, ale vraj vás našli na pumpe južne odtiaľto. Nadopoval som vás aby ste ostali spať, udržal som vás tak dva dni. Dnes večer odchádzajú nákladiaky pre zásoby z druhého tábora. Pôjdu práve južnou trasou, tak by vám to malo dúfam vyhovovať a dostanete sa k svojim.“ Pozrel na hodinky. „Asi tak za dvadsať minút.“ Posadil sa oproti nej.

 Clair na neho pozrela z úžasom.

 „Vy mi chcete pomôcť utiecť? Prečo?“

 „Pretože De Sauza je sviňa, keby som mohol už dávno by som utiekol. Lenže na to by som potreboval zbraň. Človeku s mojim postavením ale zbraň nedá. A každého okamžite zastrelí už len pri náznaku pochybností o jeho velení. Prežil som to len vďaka tomu, že brat, je jediný lekár v jednotke.“ Skontroloval znovu hodinky. „Štyri roky dozadu nás povolali na Saint Magdalenu, aby sme podporili jednotku pod silným útokom rebelov. Keď sme tam prišli, tak na všetkých prekvapenie, bola jednotka o sto mužoch stále pri sile, aj keď ich už bolo len 89. Lenže z rebelov, ktorých bolo vyše tisíc ostalo len tristo. Pýtal som sa vojakov z jednotky ako to prežili a hovorili len jedno: velenie Majorky Willsonovej. Keď som uvidel vaše známky a potom to tetovanie, došlo mi kto ste. Človek ako vy by nemal skapať rukou De Sauza.“

 „Nikto by nemal zomrieť pod jeho rukou.“ Zavrčala Clair.

 „Pravda.“ Šeptol smutne.

 „Ako sa vlastne voláte?“

 Vyzeral ako by ho tá otázka dokonale zaskočila, ale potom sa zahanbene usmial.

 „Prepáčte, Kevin Depp, bývalý seržant, poľný zdravotník.“ Podal jej ruku.

 „Prečo mi vlastne pomáhate? A tým myslím to čo ste mi ešte nepovedali.

 „Človek ako vy má silu zastaviť De Sauza a jeho hrôzovládu aj s malým množstvom ľudí. A verte mi, že ak sa vám to podarí tak minimálne dvadsať ľudí odtiaľto by sa k vám s radosťou pridalo. A aj kvôli tomuto.“ Podal jej armádne známky. Videla že amatérsky opravil roztrhnutú retiazku. „Nikto, nikto na tomto svete nemá právo strhnúť vojakovi známky ak ešte dýcha. Nikto.“ Zašepkal nenávistným hlasom. Clair ďakovne kývla a o sekundu mala retiazku na krku. Strhnutie známok zo svojho krku považovala za ešte väčšiu potupu ako fakt, že ju znásilnili. Videla ako pozrel znovu na hodinky. „Je čas, asi tak desať minút potrebujeme na prebehnutie tábora k vozovému parku. Keď sa zbavím toho vonku a otvorím vám dvere hneď vybehnite. Dvere sú osvetlené. Potom sa držte za mnou. Keď budete na nákladiaku tak určite nezoskakujte pri veternom mlyne, je tam bohvie prečo strašná spústa nakazených. A pole s veternými elektrárňami je zase len kilometer pred druhým táborom.“ Vyšiel von a ona čakala. Začula buchnutie a dvere sa konečne otvorili. Vybehla von a skryla sa v tieni budovy vedľa. Videla ako Kevin vťahuje mŕtvolu s podrezaným hrdlom do jej cely a beží k nej.

 „Poďte.“ Prikázal jej a kryjúc sa v tieňoch dobehli k parku. Pomohol jej nasadnúť do jedného z nákladných áut.

 „Veľa šťastia.“ Chcel spustiť plachtu, ale ona ho zastavila.

 „Pozorujte strážne veže. Keď jedného dňa na nich padnú stráže bez toho aby bolo počuť výstrely, počkajte si na ešte väčší chaos a utečte. Pokiaľ máte niekoho komu veriť tak ho vezmite zo sebou a zamierte na juh. Asi štyridsať kilometrov.“ Chvíľu uvažovala. „Myslíte, že by ste sa dostal k mojej vysielačke?“

 „Keď zistí, že ste utiekla možno. Stále skúša vymačkať rôzne kódy, ale venuje sa jej každým dňom menej a menej. Skúsim to.“

 „Siedma frekvencia. Tri krát stlačím príjem, nájdite si miesto kde môžete hovoriť, potom vyťukajte kód 189733, a tri krát stlačte tiež príjem. Heslo Enkláva. A vždy po použití zmeňte frekvenciu a vymažte kód. Len vás upozorňujem, že to nebude hneď a nemusím sa k svojim dostať.“

 Namiesto odpovede jej položil ruku na plece a ďakovne jej ho stisol. Spustil plachtu a zmizol. Clair po pár minútach začula rozhovor, v ktorom si dvaja muži robili srandu z civilistov nachádzajúcich sa v tábore. Cítila zatrasenie nápravy a potom štartovanie. V duchu si preberala, kde by asi mala vyskočiť. Potom ju napadlo miesto, ktoré bolo asi šesť kilometrov od Sarge. Cestu tam pretínala stará železnica. Aj ona sama tam musela pri naháňaní Parkera spomaliť. Nemohla riskovať zoskok z rýchlo idúceho nákladiaku.

 Ako si naplánovala tak aj urobila. Nákladiak skutočne spomalil, keď prechádzal cez železničné priecestie. Zoskočila a okamžite zaľahla medzi koľajnice. Začínalo pomaly svitať a nemohla si dovoliť aby ju šofér uvidel v spätnom zrkadle.

 Počkala kým v diaľke zmiznú spätné svetlá vozidiel a váhavo sa vydala ich smerom. Nohy mala síce v poriadku, aj keď dobité, ale bola vyčerpaná. Netušila, či je schopná zájsť úbohých pár kilometrov do bezpečia.

35. deň – Sarge

 „no a ten zbytok už viete. Teda, keďže ste ma našli.“ Pokynula na Bev, že chce ešte vodu. Z rozprávania bola úplne vyprahnutá.

 „Myslíš, že hovoril ten Depp pravdu? Nebolo riziko mu dať kódy?“ ozval sa Bruce.

 „Povedala by som, že nám môže byť ešte užitočný. A tú nenávisť v jeho očiach,“ pokrútila hlavou. „tá nebola hraná.“

 „Spojenec dnu by sa nám mohol silne hodiť. Ale najskôr sa k tej vysielačke bude musieť dostať.“ Poznamenal Donahau.

 „Áno, určite pár dní možno aj viac to bude trvať, než to De Sauza omrzí. Ale podľa toho ako sa chová je veľmi netrpezlivý človek, preto asi aj strieľa ľudí ako na bežiacom páse.“ Clair prosebne pozrela na Bev. „Našlo by sa niečo na jedlo?“ Bev sa široko usmiala.

 „Samozrejme.“ Okamžite sa stratila.

 „Predpokladám, že ste asi nič viac z tábora nevyzistili, vzhľadom ... uhm, na váš stav, madam.“ Riekol zamračene Redman.

 „Nie, tábor som videla iba večer. Videla som síce niekoľko nákladiakov a aj jedno to obrnené vozidlo, ale to je všetko čo viem.“

 „Aké sú rozkazy, madam?“ spýtal sa po chvíle ticha Donahau.

 „Ak si pamätám našla sa ešte jedna funkčná motorka, že? Teda dúfam, že ste tú moju vzali.“

 „Áno, máme tri. Jedna je dokonca na závodný kros v teréne.“ Val si v typickom geste popravil pušku na ramene.

 „Dobre, zriaďte pozorovacie stanovisko na tej pumpe. Má plochú strechu a nápis je smerom na sever, takže sa tam bude dať dobre schovať. Nech sa striedajú po šiestich hodinách a jazdia na motorkách. Kvôli spotrebe a nízkej viditeľnosti. Hlásenie budú podávať každých tridsať minút strážnej službe na streche základne pre prípadný útok. Ako pokračujú farmárske práce?“

 „Za týždeň budeme môcť vybrať ďalšie pole.“

 „Dobre, to je na teraz všetko. Donahau má velenie. A hlavne, nikdy nech nikto nechodí nikde sám. Rozchod.“ Vyčerpane si položila hlavu na podušku a usmiala sa na Bev, ktorá trpezlivo čakala kým skončia.

 „Áno, madam.“ Ozvalo sa od nich jednohlasne a odišli.

 „Len polievka, na začiatok.“ Bev položila misku na stolík. „Niekoľko dní si bola na transfúzii.“ Začala ju opatrne kŕmiť lyžičkou.

 „To je krása.“ Zamrmlala Clair. „Zostrelím chlapa na 1600 metrov a nemôžem sa ani sama najesť kvôli kreténovi, ktorý si honí ego a vtáka.“ Prehltla ďalšie sústo.

 Bev na ňu ustarane pozrela.

 „Clair? Naozaj si nič nepamätáš?“ Bev sa krivo usmiala. „Že ťa znásilnili.“

 Clair pevne zovrela Beverlynu ruku.

 „Skutočne. Keby ma nebolel celý podvozok tak ani neviem, že sa niečo stalo.“ Krivo sa usmiala. „Najviac ma serie tá ruka.“ Pozrela na sádru. „Nemohla som sa narodiť ako praváčka? Určite si rozbijem s tým nos keď sa na ňom budem chcieť poškrabať.“ Zamrmlala znovu zlostne.

 Bev sa uvoľnila a zasmiala.

 „Som rada, že ťa zmysel pre humor neopustil.“

 „Mám tu päťdesiat zväčša vydesených ľudí, čo mi inšie ostáva?“ vzdychla Clair.

 „Tvoj návrat ich ukľudnil, to mi môžeš veriť.“ Bev sa usmiala a pokrútila hlavou. „Ani netušíš ako si im svojím návratom dodala silu.“

 Clair si z úsmevom prehliadla sadru.

 „To bol Gorgieho nápad, chcel ťa strašne vidieť. Vedela som, že ti tú zlomeninu musíme čo najskôr napraviť, deň sme spúšťali tú ozrutu čo tu je v podzemí.“

 „Vy ste ten storočný roentgen spustili?“ Clair zdvihla prekvapene obočie.

 „Úprimne povedané sa divím, že tu všetci nesvetieľkujeme.“ Bev mykla neveriacky plecami. „Ale kedysi veci vyrábali na dlhovekosť, nie ako teraz, dva roky a môžeš auto vymeniť.“

 Clair mlčala a pomaly nechala do seba ládovať polievku. Cítila ako jej žalúdok prijíma potravu bez protestov. De Sauza mal aspoň toľko rozumu, že nemlátil svoje obete do vnútorných orgánov. Jej myseľ sa však začala točiť okolo iného faktu, na ktorý myslela celú cestu trasúc sa zimou na korbe nákladiaku.

 „Bola by to celkom irónia.“ Zašepkala bezmocne.

 Bev na ňu spýtavo pozrela.

 „Prežiť osemnásť akcií, z toho masaker na Saint Magdalen, zánik sveta a možno ma nakoniec zabije nejaký neviditeľný malý skurvený pohlavný vírus.“ z oka jej ušla slza. Chcela si ju zotrieť, ale na čelo narazila sadrou. „Do riti.“ Zašepkala nahnevane. „Sadni.“ Ukázala pravačkou na svoju ľavú ruku.

 Bev zlostne zovrela pery a pozrela ku dverám. Zavrela ich a znovu sa posadila vedľa nej, zovrúc jej pevne dlaň.

 „Bola si dosť potrhaná, ale Michelle s tým mala našťastie skúsenosti. Nasadila som dva druhy širokopásmových antibiotík, zaberajú na väčšinu pohlavných chorôb.“ Tiež jej vytieklo zopár sĺz. „Keby som tu mala výbavu laboratória tak by som zistila či...“ hlasne prehltla. „si nedostala HIV, ale takto...“ Bezmocne pokrútila hlavou.

 „No,“ Clair smutne vzdychla. „tak si proste budeme musieť odpustiť bližšie nežnosti.“

 „Bože, najradšej by som ti dala takú pusu na ktorú by si nikdy nezabudla.“ Zašepkala Bev a zotrela si slzu.

 „Ale ty si mi už takú dala, zlato.“ Usmiala sa Clair a prijímala dotyky pier na svojej tvári. „Tú prvú predsa.“

 Bev sa zvláštne usmiala.

 „Je neuveriteľné aké dve ženy sa v tebe skrývajú. Na jednej strane si tvrdá a pevná ako skala a na druhej dokážeš byť taká nežná a romantická. Desí ma to a priťahuje zároveň.“

 „A mňa desí a priťahuje zároveň fakt, že si kvôli mne chcela ukradnúť zbraň a ísť niekam do neznáma.“ Clair sa mierne mračila.

 „V tej chvíli mi bolo všetko jedno.“ Bev jej upravila vlasy. „Teraz by si si mala pospať, vyzeráš uťahane.“

 „Cítim sa tak.“ Šeptla Clair a len čo otočila hlavu zaspala.

58. deň – Sarge

 Bev ako hlavná lekárka základne Sarge, dovolila Clair zliezť z lôžka a prechádzať sa už dávno predtým. Tá však ale stále v duchu frfľala, že si pripadá neschopná. Stále ju pobolievali rebrá, našťastie problémy s ženskými prešli len po pár dňoch.

 Prieskumníci na severnom pozorovacom poste zachytili tri konvoje, avšak všetky mierili buď smerom do tábora De Sauze, alebo na východ. Clair uvažovala čo na tom východe môže byť.

 Keď si pri obede sadli k mape tak začali práve túto tému rozoberať.

 „Nerozumiem tomu, prečo idú stále na východ.“ Ozval sa Redman.

 „Asi len berú zásoby z druhého tábora.“ Riekla Clair.

 „Toto je ako uvažovať či káčer donald má väčšie topánky ako ...“ začal Donahau...

 „Prestaňte, kapitán.“ Prerušila ho Clair tvrdo. „Ako sme na tom so zásobami?“

 „Veľmi dobre.“ Odvetil Peterson. Stal sa dôstojníkom pre zásobovanie. „Máme zásoby na pol roka. Po žatve ďalšieho poľa by som odhadol že na 9 mesiacov.“

 Clair bolestne poposadla na lavici.

 „Takže pokračujme ďalej v pláne, zhromaždiť zásoby a ostať na poste.“ Zavelila jasne. Potom sa prirútil k nim Joey.

 „Clair?“ zmätene sa rozhliadol okolo seba. Všetci mali na neho namierené zbrane. Pozrel na Clair, ktorá krátkym pohybom nakázala aby zbrane sklonili. Od doby čo sa vrátila ju ochraňovali ako oko v hlave. „máme kontakt z bežnej vojenskej vysielačky.“ Ukázal k informačnej miestnosti.

 Všetci zamierili do informačnej miestnosti.

 Hlásenie z vysielačky bolo silne rušené.

 „Tu je jed...ka Bra... 14... ognam... arm... rozu....“

 Clair chytila vysielačku a počúvala všetky ruchy.

 „Tu je ... Bravo 14, ognamskej ar... r...“ ozvalo sa zase z vysielačky po niekoľkých minútach.

 Clair zamračene pozerala na vysielačku.

 „Bežná vojenská vysielačka má dosah asi sto kilometrov.“ Zašomrala. Ukázala na Trevora a ten roztiahol mapu.

 „Odkiaľ sa ten signál môže šíriť?“ spýtala sa ho držiac si rebrá, stále ju trápili.

 „Netuším.“ Odvetil Redman.

 Clair zaťala zuby.

 „Aký je status zo severnej hliadky?“ spýtala sa a počula ako muži z hliadky hovoria o úplnom kľude. Nikde sa nič nedialo, a ani na svojich vysielačkách, len o dva kilometre severne nezachytili tento signál.

 „Možno sú na juhu.“ Skonštatoval Donahau a ukázal na mapu.

 Clair dlho mlčala a potom vzala do rúk jednu z ich špeciálnych vysielačiek. Tri krát stlačila príjem. Dlho sa nič nedialo.

 „Enkláva.“ Ozvalo sa po takmer desiatich minútach z vysielačky.

 „Kevin?“

 „Nie, strýko držgroš.“ Riekol hlas vo vysielačke podráždene. „Kto iný by túto vysielačku asi tak mal. Čo potrebujete?“

 „Aby si zistil, či teraz niekto u vás používa bežnú vojenskú vysielačku. Je to možné?“ spýtala sa Clair do prístroja.

 „Žiadne auto s vysielačkou nie je teraz v teréne, De Sauza ich paranoidne nechal prerobiť tak aby sa vysielačky dali použiť iba pri naštartovanom motore. Samozrejme že kľúče má len on. Ale má online tú v svojom stane.“

 „Dokážeš zistiť, či v nej nezačul nejaké hlásenie? A ak nie tak ju nejak zneškodniť?“

 „Má to byť príprava na útok?“ ozvalo sa nádejne z vysielačky.

 „Nie, len tu musím niečo vyriešiť. Dokážeš to urobiť?“

 Dlhé váhanie.

 „Dám vám vedieť do piatich minút, Depp koniec.“

 Clair pozrela na ostatných.

 „Trochu nechápem čo máš v pláne.“ Riekol Val.

 „Ak je Bravo normálna jednotka, skúsim ich zavolať.“

 „Jasne, ale nemôžeme riskovať aby to počul ten kretén.“ Donahau sám sebe prikývol a oprel sa o rám dverí.

 „Tu je Bravo 14, motorizovaná jednotka ognamskej armády, prosíme každého preživšieho aby nás kontaktoval, opakujem, tu je Bravo 14, toto hlásenie budeme opakovať každých desať minút, prosíme preživších aby nás kontaktovali.“ Ozvalo sa znenazdania úplne čisto z vysielačky až sebou vyľakane trhli.

 „Do riti, sú bližšie.“ Clair si nervózne prešla dlaňou po brade. „Kevin pohni.“

 „Motorizovaná jednotka? Myslíte, že by...“ Redman sa nádejne pozrel po ostatných.

 „To môže znamenať aj len tereniaky, nerob si nádeje, že by to boli tanky.“ Donahau pozrel na Clair. „Ale to je jedno, hlavne nech sú to naši, potom by sme zase zosilneli.“

 Mlčali a niektorí sa nervne prechádzali po miestnosti. Joey tak nervózne poklepkával perom po stole, že ho musela zastaviť Clair. Krivo sa na ňu usmial a začal radšej pero ohryzovať.

 Hlásenie od Brava 14 sa ozvalo znovu.

 „Kurva,“ zašomrala Clair. „je to nejak dlho.“ Smutne sklonila hlavu. „Muselo sa niečo stať.“

 Stiesnene sa po sebe pozreli, keď sa Bravo ozvalo znovu.

 „Do riti,“ Donahau pleskol rukou do rámu dverí. „taká škoda, spojenec vnútri by sa nám tak hodil.“

 Vtedy sa ozvalo tri krát zaškŕkanie vysielačky.

 „Enkláva, ste tam?“ Kevinov hlas znel rozrušene.

 Clair zdvihla vysielačku k ústam a než stlačila gombík úľavne vydýchla.

 „Kevin, viete, že ste nám tu pripravil pekne horúcu chvíľku? Už sme sa báli, že sa vám niečo stalo.“

 „Prepáčte, De Sauza sedel pri vysielačke, ale potom sa našťastie podávala večera. Podľa debaty nič z vysielačky nepočuli. Tú som síce nezneškodnil, ale stíšil som ju na nulu, keby som ju vypol všimol by si svetielka a tá blbá krava vždy pri vypínaní zaškvŕka ako žalúdok mesiac hladného človeka.“

 „Výborne, dobrá práca.“

 „Ešte moment, o pol noci vždy chodia dve autá na obhliadku. Takže si švihnite s tým plánom čo máte. Vtedy De Sauza kontroluje s nimi spojenie.“

 Clair pozrela na hodinky, ostávalo im niečo cez tri hodiny času.

 „Dobre, ďakujem.“ Chcela ukončiť spojenie, ale potom si uvedomila, že Kevin pre ňu niečo urobil a ona mu nedala nič. „Kevin? Ak sa nám to dnes v noci podarí, je veľká možnosť, že sa čoskoro uvidíme. Willsonová koniec.“

 V Kevinovej vysielačke sa ozvalo tiché zúfalé zasmiatie.

 „Bože, len nech je to čo najskôr. Držím palce. Depp končí.“

 Clair odložila ich vysielačku a vzala do rúk vojenskú. Trpezlivo hľadela na hodinky.

 „Zdravím Bravo, ako sa vám tam vedie?“ spýtala sa Clair.

 „Vzhľadom na to, že svet šiel mierne do zadnice, nič moc. Ako sa vedie vám, slečna?“ hlas bol rovnaký ako ten čo dookola blabotal hlásenie. Tentokrát však bol podivne napätý.

 „Povedala by som, že obstojne.“ Clair premýšľala. „Ale ospravedlňte ma za neslušnosť, keď vám detaily nepoviem.“

 „A môžem vedieť aspoň prečo nám to nepoviete?“

 „Pretože sa tu potýkame s nebezpečnými rebelmi, ktorý bez mrknutia zabíjajú kvôli zásobám. A neraz sa vydávajú za armádu.“

 Nastala chvíľa ticha, pravdepodobne si človek na druhej strane buď premýšľal čo povedať, alebo diskutoval s ostatnými.

 „Počuli sme o nich, ale úprimne povedané moc sa nám tomu veriť nechcelo. Ste si istá, že takáto skupina skutočne existuje?“

 „Bez urážky k vám, pane, ale nemám moc času sa tu s vami vykecávať. Pokiaľ ste skutočne od armády povedzte mi svoju hodnosť, meno a číslo. Možno potom budeme uvažovať o prípadnom stretnutí.“

 Ďalšia chvíľa ticha.

 „Ako máme vedieť, že vy nie ste rebeli?“

 Clair sa rozosmiala, presne túto otázku čakala.

 „Myslím, že sa budeme motať v bludnom kruhu. Povedzte si miesto na stretnutie a my uvidíme čo s tým môžeme robiť.“ Postavila sa k mape a čakala na odpoveď, tá dlho neprichádzala. „Ježiši, nech si ten zelený mozog pohne.“ Zašomrala a ostatní sa ticho zasmiali.

 „Dresen.“

 „Zamieta sa, je tam veľké množstvo nakazených.“ Clair pozrela na mapu, Dresen bol síce len dvadsať kilometrov ďaleko, ale nemienila riskovať to čo hovorila Donahuova jednotka keď prišli do Sarge. Znamenalo to však aj, že Bravo bolo niekde dosť blízko. Ďakovala bohu, že ju napadlo požiadať Kevina o tú vysielačku.

 „Slečna, neviem teda ako to viete, ale dobre. Perfection.“

 „Preboha to je čo za mesto?“ spýtala sa ticho Clair a všetci sa s ňou nahli nad mapu. Dokonca aj Bruce, ktorý sa v Sarge narodil a ako šerif poznal dobre okolie.

 „Počkajte, spomínam si.“ Zvolal po sekunde. „Mesto asi tridsať kilometrov juhozápadne. Kedysi to teda bolo mesto, ale asi pred dvadsiatimi rokmi tam vyťažili zlatú baňu. Tak väčšina ľudí odišla až sa z toho stalo mesto duchov.“

 „Dobre, Perfection môže byť. Za ako dlho tam môžete byť?“ riekla Clair už tentokrát do vysielačky.

 „Asi hodina a pol, a vy?“

 Clair sa mierne usmiala a pokrútila hlavou. Videla aj na tvárach ostatných, že počuli v hlase klamstvo. Určite teda boli bližšie a chceli sa pripraviť a preskúmať okolie.

 „Nejak podobne, ale môže sa to blížiť k dvom.“ Zaklamala úplne kľudným hlasom. „Pane ale mám tu ešte stále tú podmienku aby ste mi povedali svoje údaje. Iba vás, nechcem vedieť koľko vás je, ani ako ste vyzbrojený.“

 „Podporučík Paul Lopez, OZM4413678, slečna.“

 Pozrela na Redmana, ten však len pokrčil ramenami. Z takej krátkej vety nemohol usúdiť či klame.

 „Uvidíme sa v Perfection asi o pol jedenástej, koniec.“

 „Rozumiem a končím.“

 Pohliadla na svojich mužov... teda a ženu.

 „Chcem tam byť do maximálne tridsiatich minút. Pätnásti muži okrem nás, plná nočná výbava, vysielačky s krátkym dosahom, všetky protipancierovky a každý päť taktických granátov.“ Ukázala na Vala. „Ty si vezmi tiež výbavu na nočné videnie a,“ široko sa usmiala. „máš povolenie si vziať aj veľkú bertu.“

 „Áno.“ Zvolal radostne Val. „Uhm, áno madam.“ Berta bola obrovská protipancierová sniperská puška, s dostrelom niekoľko kilometrov a vlastným počítačom. Nedokázala síce prestreliť pancier tanku, ale tvrdené sklá na vodičovom okne určite. Mali vo výbave iba jedinú s asi dvesto nábojmi. Teraz však prišiel rad aj na toto malé bábätko.

 „Redman, vezmi výbušniny, to je možno jediná šanca ako ich v prípade nutnosti odstaviť. O päť minút pred základňou pripravené štyri autá, vojakov a výbavu. Rozchod.“

 „Rozkaz, madam.“ Vojaci sa rozbehli po základni aby pripravili veci a zvolali ostatných. Bruce a James sa pripravili na to, že budú viesť zase celú základňu.

 „Robíš si srandu, že tam chceš ísť.“ Ozvala sa konečne Bev, ktorá sa pri ich rozhovore doposiaľ len mračila.

 „Prosím.“ Clair to slovo nemyslela tak, že by ju žiadala o povolenie. Ale, že to nemá rozoberať a pochybovať o jej rozhodnutiach.

 „Máš ešte stále sadru.“ Zašomrala zlostne.

 „Val nám bude kryť chrbát, viem ako sme sa bavili o liečení zlomeniny.“ Zdvihla pravačku. „A v streľbe s pištoľou mám obe ruky rovnako šikovné.“

 „Raz ma zabiješ.“ Zafrfľala, napokon však prijala jej krátke objatie a bozk na líce. „Dávaj si pozor.“ Šepla a radšej zmizla. Chcelo sa jej plakať.

 Clair za ňou pár sekúnd pozerala, uvedomujúc si, že sa Bev veľmi zmenila. Od tej plachej a vystrašenej ženy, ktorá sa bála vlastného tieňa, na ženu, ktorá bola odhodlaná a zrazu vedela čo chce v živote. Zároveň sa zmenila aj v postoji k nej samotnej. Predtým svoje pocity k nej vyjadrovala veľmi váhavo, teraz však nemala problém jej dať pusu pred plnou jedálňou, či ju držať za ruku. Clair sa usmiala, toto bola tá žena, ktorú videla vtedy kedysi dávno pri aute. Rýchlo ukončila svoje uvažovanie a rozbehla sa k svojej kancelárii. Aj ona sa musela pripraviť.

 Muži boli pripravený skutočne do piatich minút. Bolo to hlavne kvôli tomu, že sa konečne dočkali nejakej akcie. Prešla popri nich (stále oblečená ako civilistka, aj keď si spod bundy vytiahla známky) a prehliadla si ich výbavu. Už to nebola tá stará nezodpovedná banda. Každý deň robili cvičenia a nástupy. Videla vyrovnaný zástup plne vybavených mužov, ktorý stáli a čakali na rozkazy. Zdvihnuté brady, odhodlaný výraz v očiach. Žiadne ovečky.

 „Takže krátko. Máme sa stretnúť s motorizovanou jednotkou armády. Nevieme koľko ich je a ani akú majú výbavu a už vôbec nie či sú skutočne od armády. Preto päť z vás ponesú protipancierovky, to jest všetky čo máme. Bude to akcia, v ktorej sa môžu rýchlo zmeniť podmienky, takže ak zavelím odchod, tak to aj tak urobíte.“ Upravila si v uchu slúchadlo vysielačky a pozrela na jej ovládanie na svojom opasku. „Frekvencia štyri, štandardné volacie kódy aké sme si opakovali včera. Do toho Taurus.“ Zrevala.

 „Uaa, Taurus.“ Zvolali vojaci a naskákali do áut.

 Rútili sa do Perfection priam šialenou rýchlosťou. Clair sa pridržiavala rámu auta a snažila si ochrániť sadru pred nárazmi. Auto lietalo zo strany na stranu. Minuli Dresen a vo vysielačke im Val oznámil, že to množstvo nakazených tam stále je. Videl to vďaka špeciálnemu ďalekohľadu na Berte. Clair si pomyslela, že to by mala byť ich ďalšia zastávka. Kvôli tomu obrovskému skladu potravín. Ktovie prečo sa nakazený zhromaždili práve tam. Jedlo nepotrebovali, to už vyzistili. Tak prečo Dresen?

 Jej myšlienky prerušil záblesk svetiel, ktorý ožiaril otrieskanú tabuľu Perfection. Nápis populácia 1472 bol preškrtnutý šialene červenou farbou, a pod ním niekto napísal 0, všetci mŕtvy. Pri tých slovách Clair striasla zima. Možno oni práve budú teraz v noci mŕtvy. O tom malo rozhodnúť veľa faktorov.

 Väčšina budov v Perfection bola v dezolátnom stave. Nie však vďaka posledným udalostiam, ale vďaka zubu času. Ako Bruce povedal, bolo to mesto duchov. Stred mestečka však odolal pomerne dobre. Budovy boli postavené, podľa ich štýlu, asi pred sto rokmi. Perfection vyzeralo takmer ako mesto zo starých westernov. Dokonca tam bol aj salón s lietacími dverami. Poctivá práca starých majstrov. Dorazili do Perfection ani nie za 20 minút. Mali dosť času sa rozhliadnuť a rozmiestniť sa. Clair si už navrhla približný plán a ten doplnil Redman, ktorý takticky umiestnil výbušniny a dôkladne ich zamaskoval. Väčšina mužov s protipancierovkami skončila na strechách, tak aby mohli mieriť na citlivé miesta motorizovanej jednotky. Vojakov rozmiestnila tak aby boli pripravený na príchod Brava z oboch možných strán. Teda juhu a severu. Západ a východ vylúčili. Boli tam veľmi husté kríky a stromy.

 Clair sa vrátila po otrieskanú tabuľu a postavila ju doprostred cesty, medzi domy, presne tam kde boli v zemi ukryté výbušniny.

 „Status, Taurus?“ spýtala sa do vysielačky. Ozvali sa všetci. Boli na svojich miestach a pripravený. Clair sa postavila za jeden z domov. Pred ním bola usmiestnená práve tabuľa Perfection. „Val?“

 „Nič, madam. Okolie čisté.“

 „Dobre. Námorníci, posledná vec. Veta na zahájenie akcie je: Taurus to nedovolí.“ Počkala si na ich ďalšie potvrdenie a oprela sa o stenu. Pozrela na hodinky. Zvládli to v perfektnom čase, presne štyridsaťpäť minút. V duchu sa zasmiala, perfektný čas predsa sedel do Perfection.

 Presne tak ako si myslela, mobilizovaná jednotka Bravo dorazila k hranici mesta približne po hodine a piatich minútach od ich rozhovoru.

 „Tu Val, vidím päť vozidiel, ešte neviem rozoznať o aké sa jedná. Idú z juhu, takže ostávam na svojom mieste.“ Odtiaľ mohol, teda ak by im plán vychádzal a autá by zastavili kde mali, presne mieriť na vodičov prípadných obrnených vozidiel.

 „Rozumiem, pokračuj.“ Clair zdvihla jedno obočie, takže len päť vozidiel. Čo to bolo za jednotku, ktorá si hovorila jednotka s piatimi vozidlami. To sa však musela dozvedieť za krátku chvíľu, hlavne o aký typ vozidiel šlo.

 „Kurva, ehm,“ Val si odkašľal a znel znepokojene. „Vidím dva tanky typu THW104, jeden WHW 107, jeden nákladiak a cisternu, čakám rozkazy.“

 „Čakať, opakujem čakať, Taurus.“ Clair si neveriacky prebehla rukou vlasy. THW104 by nebol problém pre protipancierové päste, ktorých mali málo, lenže WHW bol superťažký tank s piatimi hlavňami a navyše jeho ovládanie bolo obsluhované len vonkajšími senzormi. Takže žiadny priezor pre posádku a naň by spotrebovali možno aj všetky protipancierovky, ktoré mali. Redmanove nálože im však poskytovali výhodu. „Val?“ spýtala sa po pár chvíľach, keď cítila pod nohami otriasanie sa zeme.

 „Mieria k našej pastičke. Každú chvíľu však zastavujú a prehliadajú okolie svetlometom.“

 „Rozumiem, odteraz rádiový kľud, kým nevydám iný rozkaz.“ Pozrela cez noktovizor na zem a videla ako na nej poskakujú kamienky. Uvidela ako sa z juhu objavuje svetlo a približuje sa. Šialený hluk a rachotanie pásov skončilo za budovou, za ktorou sa schovávala. Uvidela ako silný lúč svetla prehliada okolie.

 „Čo to do riti je?“ začula muža, a nazrela spoza rohu. Tank, alebo iné auto nevidela, ale lúč svetla mieril na tabuľu, ktorú tam umiestnila.

 „Pane? Zabezpečíme okolie?“ ozval sa ženský hlas.

 „Určite, pripadám si tu ako v nejakej pasti.“ Riekol prvý hlas. „Sumersová, De Vito, Brenigan, Hudson, okolie.“ Clair sa ešte viac vyhla spoza rohu. „Kurva, Hudson nechráp tam, okolie.“

 „Áno pane.“ Potvrdenie rozkazov nebolo vôbec ľahostajné, ale ako od vojakov, ktorý svojmu veliteľovi veria. Motory stíchli len na voľnobeh a predné svetlá pohasli. Svetlomety na všetkých tankoch však stále skúmali okolie. Práve v tej chvíli ticho prebehla popri stene domu a postavila sa vedľa tabule.

 „Hľadáte niečo?“ zvolala hlasne. Všetky svetlomety sa upriamili na ňu. Vďaka nim nič nevidela a tak odvrátila tvár.

 „Odložte tú zbraň, slečna a hneď.“ Ozval sa spoza svetla ten prvý muž, ktorého považovala za veliteľa. Či to bol ten istý z vysielačky nevedela, pretože vysielačka značne deformovala hlas.

 „Hej,“ zvolala pobavene a kryla si oči zranenou rukou. „bojíte sa, že by som vám tie THW a WHW mohla poškriabať pištoľou? Odložím to iba ak mi dáte z tváre tie protivné svetlá.“ Riekla diplomaticky.

 Svetlá sa o niečo málo zdvihli a ona konečne mohla pozrieť ich smerom. Vytiahla zbraň z púzdra a hodila ju na zem. To že vzadu za opaskom mala ďalšie dve bola iná vec.

 „Kto do pekla ste?“ mlado vyzerajúci muž vyliezol z otvoru tanku a zoskočil z neho. V ruke mal pištoľ. Videla ako sa spoza neho približujú ďalší ľudia. Tentokrát s bežnými taktickými puškami a hlaveň tanku namierila priamo na ňu.

 „Kto z vás je podporučík Lopez?“ spýtala sa na miesto odpovede. Stála s mierne pozdvihnutými rukami.

 „Ja.“ Clair pozrela na muža, ktorý zoskočil predtým z tanku. Vyzeral na podporučíka veľmi mlado.

 „To už do terénu posielajú deti a dávajú im dôstojnícke posty?“ spýtala sa posmešne. Z posádky Bravo sa ozval smiech.

 „Pred pol rokom mu nechceli ani naliať.“ Začula so smiechom spoza tanku.

 „Veľmi vtipné, drž hubu Hudson.“ Zvolal Lopez, ale ani sa neobzrel.

 „Áno, pane.“ Slová zneli pokorne.

 „Takže znovu, slečna, kto ste?“ spýtal sa Lopez.

 „Tá slečna s ktorou ste hovoril cez rádio.“ Pohliadla na zdvihnutú pravačku a tým aj na hodinky.

 „Bez urážky, slečna, ale to mi hovorí úplné prd. A ak ste mali pravdu s tými rebelmi, ako mám vedieť, že nie ste jedna z nich?“

 „A máme tu zase zamotané kolečko.“ Vzdychla Clair. „Vy môžete byť od rebelov, ja môžem byť od rebelov.“ Pokrútila dlaňami. „Ako to vyriešime? Čo keby ste mi o vás povedal viac, váš príbeh. Dva mesiace po zániku sveta a vy si to tu mašírujete vo funkčných tankoch.“ Pokojne si založila ruky na boky.

 Lopez bol od nej už len pár krokov, stále jej mieril zbraňou na hlavu. Videla však v jeho tvári ako premýšľa.

 „Podporučík Paul Lopez, ako som vám už povedal. Podľa toho ako ste spoznali typy našich vozidiel mi je jasné, že nie ste civilistka.“ Mykol zbraňou k jej hrudi. „A ako vidím na psích známkach. Pred vyše dvoma mesiacmi nám povedali o totálnej mobilizácii. Boli sme vtedy na Dantonskej základni.“

 Clair kývla, že vie o čo ide. Vedela. Dantonská základňa bolo miesto kde mali Ognamské ozbrojené sily zhromaždené najväčšie množstvo ťažkej techniky. Bolo to takmer deväťsto kilometrov na juh – pri mori, aby sa v prípade potreby mohli okamžite nalodiť.

 „Veliaci nám povedal aby sme šli k okresnému mestu Danton, ochrániť civilov. Lenže to tam bolo ako šialené. Dva týždne sme sa držali.“ Hodil rukou dozadu. „Pôvodne mala naša jednotka sedem THW, ale nakazený ich zničili.“

 „Ako ich mohli zničiť?“ vykríkla Clair s pochybnosťami.

 „Jednoducho, slečna.“ Zdvihol dlaň a potom ju otočil. „Prevrátili ich.“ Spýtavo sa na ňu pozrel. „Asi o nich moc neviete, možno sú pomalší, ale kurva silnejší. Stovka nakazených otočila tank hore nohami ako keby to bol list papiera. Niektorý z posádky stačili utiecť. Odvtedy sme stále v pohybe a hľadáme preživších, po ceste do hlavného mesta. Zatiaľ sme našli vás ako prvých.“ Lopez stále hľadel na jej známky, stojac už len tri metre od nej. „A aký je váš príbeh?“

 „V prvom rade, podporučík, ostaňte v kľude. Nechcem vám ublížiť, ale musím niečo urobiť.“ Clair zdvihla ruku a otočila hlavu. Ukázala na svoje ucho.

 „Ústup, ústup, je ich tu viac.“ Zreval Lopez, keď uvidel v jej uchu slúchadlo.

 „Upokojte sa, podporučík a hneď.“ Zrevala rovnako Clair. Lopez urobil spoločne so svojimi ľuďmi niekoľko krokov dozadu, ale potom sa zastavil. Začal sa obzerať okolo.

 „Kľud, jasné? Nech sa nám nestane nejaké blbé nedorozumenie, kvôli ktorému by sme sa len nezmyselne vystrieľali.“ Clair hovorila kľudne a obrátila zase hlavu smerom k nim.

 Lopez mykol hlavou v súhlasnom geste. Svoju zbraň však stále držal pevne.

 „Red?“ spýtala sa do vysielačky.

 „Zelená.“ Odvetil krátko Redman a Clair vydýchla.

 „Teraz siahnem do vrecka vzadu.“ Riekla, uvedomujúc si, že na jej telo mieri niekoľko zbraní. Vytiahla preukaz a hodila ho k Lopezovi. Ten nechal preukaz dopadnúť na zem a stále hľadel na ňu. Po chvíľke sa obozretne zohol a prehliadol si ho.

 „Môže to byť podvod.“ Zašepkal. „Ako mám vedieť že nie je falošný?“

 Clair sa mierne usmiala a zložila ruky ignorujúc fakt, že by ju mohli každú chvíľu zastreliť.

 „Taurus vztyk.“ Zavelila a pobavene sledovala ako sa ľudia z Brava podesene otáčajú po vojakoch, ktorý ich znenazdania obkľúčili. Ukázala na svojich mužov. „Taurus, kto z vás si myslí, že môj odznak je falošný?“ zrevala.

 „Nikto, madam.“ Ozvalo sa rovnakým revom.

 „Prepáčte, madam.“ Lopez ustúpil o dva kroky. „Musel som si to preveriť.“ Otočil sa na svoju posádku. „Skloňte zbrane, Bravo. Je to plukovníčka námorníctva.“ Obrátil svoju tvár späť ku nej. „Aké sú vaše rozkazy?“ spýtal sa v strnulom pozore. Clair k nemu natiahla ruku a schovala preukaz späť kam patril. Mierne sa usmiala.

 „Pohov Taurus, privítajte sa s našimi.“ Povedala mierne, pretože vysielačka neustále vysielala jej pokyny. Zoskočili zo striech a Lopezovi sa rozšírili oči v údive, keď Redman prikázal aby s tankami zacúvali a začal zo zeme vyberať kilá výbušniny.

 Clair zdvihla zo zeme zbraň a vrátila ju do púzdra. Lopez rovnako schoval svoju zbraň a vystrašene zdvihol ruky.

 „Lopez.“ Riekla Clair. „Nechajte svojich nastúpiť.“ Pritlačila si k uchu slúchadlo. „Val, status?“

 „Zelená, madam.“

 „Ostaň na pozícii kvôli nakazeným, poviem ti kedy sa máš stiahnuť.“

 „Rozumiem a končím.“

 Clair prešla okolo Lopezových ľudí. Stáli v pozore a vyrovnane. Lopez si plnil pozíciu veliteľa evidentne veľmi dobre aj počas toho dlhého času. Cisternu ukradli v jednom meste asi o dvesto kilometrov na juh. Nákladiak viezol zásoby a zvyšky benzínu, ktoré cisterna nezvládala. Podobne ako De Sauza vyberali všetky pumpy. Podľa Lopezových slov však nenarazili ani na známku nenakazených. Každé mesto, ktoré navštívili bolo mŕtve, či plné nakazených. Buď ich obišli, alebo vyčistili. Ich zásoby munície boli takmer žalostné. Teda tej bežnej, muníciou do diel v tankoch neplýtvali.

 „Madam, aké sú teda rozkazy?“ Lopez na ňu stále postrašene pozeral.

 Clair si chcela pretrieť tvár rukou, ale zase narazila na sadru. Už ju to vytáčalo k smrti. Spočítala ľudí v Bravo. Sedemnásť. Bolo to prekvapivé na to, že v malom tanku THW bola bežná posádka len o troch ľuďoch. Lenže okolnosti ich donútili aby sa tam chúlili piati. Dvaja posledný striedavo riadili cisternu a nákladiak so zásobami. Zarazene pozerala na tie zásoby. Boli len na jeden deň. Väčšina vecí na korbe nákladiaku boli bedne so strelami do diel tankov.

 „Ďalšie si vysvetlíme v bezpečí, Lopez. Máte dosť benzínu na asi tridsať kilomerov s týmito hračkami?“

 „Cisterna je z polovice plná, madam. V tom nie je problém.“ Zašomral.

 „Taurus, ideme. Bravo následujte.“ Zavelila a posadila sa na bok jedného z tankov. Pozrela na hodinky. Skoro polnoc. „Odteraz žiadna komunikácia cez vojenské vysielačky, Bravo. Potom vám to vysvetlím.“

 Pri prechádzaní okolo Dresenu Val žalostne prosíkal aby si mohol vystreliť z Berty. Clair ho však zarazila. Netušila, či by zabitím na seba nenalákali ich pozornosť. Možno by ignorovali fakt, že zabijú jedného z nich, ale zvuk Berty bol ako rana z dela, čo ignorovať nemuseli. Stačilo jej, že si ich zatiaľ nevšímajú.

 K základni Sarge dorazli o štyridsať minút, prekvapivo ich nezdržoval WHW ale THW tanky, ktoré mali na svoju veľkosť slabší výkon motora.

 „Taurus?“ ozvalo sa vystrašene z vysielačky. Bol to Bruce. „To čo počujeme ste dúfam vy a nie zemetrasenie.“

 „Sme to my, Bruce.“ Zasmiala sa Clair. „Nebodaj sme ťa zobudili, šerif.“

 „Úprimne, zobudili ste celú základňu.“ Bruce sa ukľudnil.

 „Pardon.“ Zašomral Paul, ktorý sedel na tanku vedľa Clair.

 „Za chvíľu sme pri vás, končím.“

 Svetlomety, ktoré boli na základni sa na nich okamžite zamerali len čo sa dostali do ich dosahu. Clair rozhodla, že na teraz zaparkujú vozidlá len pár metrov na juhu základne, a o tom kam ich umiestnia sa dohodnú zajtra.

 „Páni, to je nejaká pevnosť?“ Lopez vzhliadol a videl ako k nim máva niekoľko strážcov. Keď sa dostali k dverám svetlomety zhasli a dvere sa otvorili.

 Clair čakala, že väčšina ľudí už bude v posteliach, ale ako povedal Bruce, rachot ťažkotonážnych vozidiel prebudil všetkých. Avšak po vstupe do jedálne ich privítalo hrobové ticho. Jedáleň bola síce z väčšej časti zaplnená ľuďmi, ale tí sa po ich vstupe otočili a čakali čo sa bude diať.

 Clair mrkla na Beverly, ktorá ich čakala priamo pri dverách.

 „Niekto zranený?“ spýtala sa ustarostene. Okolo krku mala stetoskop a bola oblečená v lekárskom plášti.

 „Nie, Bev, možno iba podporučíkovo sebavedomie trochu utrpelo.“ Usmiala sa smerom k nemu. Krivo sa usmial. „Obyvatelia základne Sarge, toto je jednotka Bravo.“

 „Vy tu máte civilov?“ Summersová sa prekvapene rozhliadala.

 „Preživší mestečka Sarge, madam.“ Bruce si chytil pomyselný klobúk a uklonil sa. Jednotka Bravo si na Clairin pokyn posadala za jeden dlhý stôl, na druhú stranu si sadla ona so svojimi zástupcami.

 „To je neuveriteľné,“ zašepkal Lopez. „tak dlho sme hľadali nejakých preživších a nikde nič. A vás je toľko.“

 „Tri krát hádajte komu za to ďakujeme.“ Sue potľapkala Clair po ramene, pretože so Susanah začali rozdávať príchodzím šálky s teplým čajom.

Bravo na ňu pozrelo s novou dávkou rešpektu. Clair to nechala bez odpovede, ticho prijímala na svojich ramenách Bevine položené ruky.

 „Sue, čo keby si nám všetkým čo sme tu, priniesli aj niečo tvrdšie.“ Vytiahla z vrecka kľúče od malého skladu, kde nechala zamknúť všetku pálenku. „Nech si pripijeme na oslavu.“ V jedálni sa ozvalo nadšené šuškanie, bolo to prvý krát za dlhé týždne čo dovolila siahnuť na alkohol.

 Keď si pripili im krátko a jasne ich predstavila, vysvetlila čo tu vlastne robia a podobne krátko povedala v podstate celý príbeh mestečka Sarge.

 „Takže, podporučík. Chcete sa k nám pridať?“ ukončila takmer hodinové rozprávanie. Ten pozrel po svojich mužoch.

 „Prvá smernica námorných síl vo výnimočnom stave je chrániť civilistov. Takže áno, pridáme sa. Aj keď netuším čo tu s tými tankmi budeme robiť.“

 „Ako som povedala, máme tu menší problém s rebelmi.“

 „Menší.“ Zašomral nahnevane Bennett, keď na neho zazrel Bruce otočil sa zdvihol bezbranne ruky.

 „Aký je s nimi problém?“ Lopez si usrkol z brendy a prezeral si ostatné osadenstvo jedálne. Jeho hlas znel stále pochybovačne.

 „Berú si všetko čo vidia, rabujú, plienia, vraždia. Ich veliteľom je samozvaný generál De Sauza, bývalý kapitán námorníctva.“ Donahau na Lopeza zlostne zazeral, pretože počul jeho pochybovačný tón.

 „To sú vážne obvinenia, máte na to pádne dôkazy?“ spýtal sa Lopez, netušiac akú rekciu vyvolá. Celá jedáleň sa zmenila na jeden veľký úľ, kde sa snažili ľudia argumentovať. Najhlasnejším bol Sanders, ktorého sa vlastný syn snažil ukľudniť.

 „Chcete dôkaz? Boli sme v ich tábore, znásilnili a zabili mi dcéru a manželku.“ Vykrikoval Sanders. Ukázal na Clair, ktorá mlčala. „Aký ešte dôkaz? Boh žehnaj tejto svätej žene, ktorá nás ochraňuje.“ Sanders sa prežehnal a synovi sa mu konečne podarilo ho posadiť.

 Lopez otvoril ústa aby niečo povedal.

 „A ja nehovorím o tom, že mi vyzabíjali väčšinu jednotky. Bolo nás tristo.“ Pridal sa Donahau.

 „Ja,“ Lopez sa postavil a podal Clair ruku. „hlboko sa vám ospravedlňujem. Toto som skutočne netušil.“

 Clair len kývla a krátko mu ruku stisla. Ukázala mu aby sa posadil.

 „Takže, čo pre vás môžeme urobiť my? Majú snáď tanky?“ Lopez prijal ponúkanú cigaretu a krabička napokon prešla cez ruky všetkých z Brava.

 „Napadla by som ich už dávno, mám skúsenosti boja malého počtu proti väčšine. Sú tam totiž civili a niektorý aj z vojska, ktorý by radi odišli a samozrejme porušujú veľa veľa zákonov. Lenže De Sauza je paranoidný magor, ktorý strieľa každého len pri náznaku o útek. Tanky našťastie nemajú, teda nemali aspoň pred 25 dňami keď som sa odtiaľ dostala. Ale majú dve TOV, ktoré by nám mohli narobiť ťažké problémy. Máme len 5 protipancierových striel a to ešte len na krátky dosah.“

 Lopez sa široko usmial, spoločne s väčšinou Brava.

 „TOV? Toho si naša Tichá svokra dá k raňajkám, madam. A ani sa jej nezahreje hlaveň.“

 „Tichá svokra?“ spýtala sa zmätene Bev.

 „WHW, ozbrojený superťažký tank, madam.“ Lopez k nej krátko kývol v slušnom geste hlavou.

 „Bože, ja ani nechcem vedieť aké názvy tým svojim hračkám ešte dávate.“ Poznamenala Bev a vojaci sa rozosmiali. „Najskôr Berta, teraz Tichá svokra. Ešte mi povedzte že granáty voláte tancujúci Bart.“

 Vojaci sa rozchechtali ešte viac.

 „Uhm,“ Clair sa na ňu obzrela s úsmevom. „tancujúci Bart je nášľapná mína.“

 „Ježiši.“ Zašepkala Bev a prevrátiac oči sa tiež rozosmiala. „Teda chápem tú svokru, vzhľadom na to, že som videla ten tank z pozorovateľne, ale prečo tichá?“

 „Pretože keď nemáte dosť rozumu a zle sa postavíte, tak vám pri výstrele prasknú ušné bubienky.“ Vysvetľovala Summersová. „A už v živote bude všetko tiché, že mám pravdu, Taylor?“ zrevala na mladého vojaka z ich jednotky. Ten však ďalej pozeral do svojej šálky. Ukázala na neho. „On to urobil.“

 „Nepotrebuje ošetrenie?“ spýtala sa starostlivo Bev.

 „Nie,“ odvetil Lopez. „stalo sa mu to pri cvičení ešte na základni. Dali ho dokopy tesne pred tým peklom čo nastalo. Prakticky sme ho vytiahli zo zničenej základne.“ Dopil svoju šálku. „Takže, madam, kedy chcete na ich tábor uderiť?“

 Clair pozrela na Bev, ktorá jej pevne zovrela ruku.

 „Kedy mi môžeš dať dole tú sadru? Vieš, že tú ruku potrebujem kvôli ostreľovačke.“ spýtala sa opatrne a videla v jej tvári obrovskú nechuť.

 „Zabúdaš na zlámané rebrá.“ Zamyslela sa. „Mesiac, lepšie šesť týždňov.“

 „Bev, mesiac je moc. Vieš, že musím splniť sľub, ktorý som dala Kevinovi.“

 Bev sa zatvárila trucovito.

 „Dva týždne, to je fakt minimum.“

 „Kevinovi?“ spýtal sa zmätene Lopez.

 „Náš človek vnútri.“ Odvetil Donahau. „Len vďaka nemu sme vás mohli kontaktovať cez normálnu vysielačku, tú v ich tábore dokázal vypnúť len do polnoci, inak by náš celý plán stroskotal. Práve tak zlikvidoval De Sauze moju jednotku, falošnými hláseniami a volaniami o pomoc.“

 „Skurvysyn.“ Zašepkal Lopez. „Ale je dobre, že tam niekoho máte. Máte aj nejaké nákresy toho ich tábora?“

 „Stop, stop.“ Zvolala Clair s úsmevom. „Na dnes stačilo. Je čas aby ste sa konečne vyspali Bravo, a bez urážky k vám Lopez, odteraz budete Aries. Zajtra začneme plánovať čo s De Sauzom. Ľudkovia zo Sarge, keďže je vás tu ako múch, pomôžte Ariesu sa zložiť na treťom poschodí.“ Ukázala na Bredstona. „No a ty, čaká ťa pár dlhých dní na prieskume.“

 „Samozrejme, madam.“

 „Takže Aries?“ spýtala sa Bev s úsmevom, keď si ľahli spolu do postele.

 „Myslím, že sa to hodí nie?“ odvetila Clair. „Keď si schopná kradnúť zbrane a mať šialené nápady na záchr...“

 Bev ju umlčala krátkym bozkom na pery.

59. deň – Sarge

 Clair ďalší deň po malých skupinkách vypočúvala nový Aries tím, ich skúsenosti z armády a povolanie. S radosťou zistila, že dvaja z nich, De Vito a Summersová majú sniperský výcvik. Zistila aj to, že jednotka Bravo prakticky unikla z Dantonu v poslednej chvíli. Po tom čo bolo zlikvidovaných niekoľko tankov z pôvodnej jednotky sa Lopez rozhodol vrátiť na základňu, kde zozbieral pár preživších vojakov. Preto celá jednotka bola tak rôznorodá čo sa týkalo profesií.

 Bredstone sa vytratil na prieskum veľmi skoro ráno na jednej z motoriek. Odmietol si vziať vysielačku, pretože vďaka jeho skúsenostiam vedel, že maličké pípnutie by ho mohlo počas blízkeho prieskumu prezradiť. A Clair vedela, že nemôže Kevina príliš často kontaktovať. Rozhodne nechcela ohroziť potenciálnych spojencov vnútri De Sauzeho základne. Bredstone pred odchodom len poznamenal, že buď sa vráti o tri dni alebo vôbec.

 Od hliadky na pumpe dostali dve trochu nepríjemné hlásenia. Síce z tábora odišli dva konvoje, ale doň prišli tri, dva z toho s nákladiakmi na ktorých boli rebeli. Takže ich sila sa o niečo zväčšila.

 Clair si vzala k obedu na stôl pôvodný náčrtok De Sauzeho tábora od Bredstona. Začala si ako správny šachový majster premýšľať všetky ťahy dopredu. Teraz ich bolo dokopy 49 vojakov. Minimálne deväť z nich muselo obsluhovať tanky, dvanásť chcela nechať na ochranu Sarge. Takže 28, štyria sniperi. Poklepala na kus papiera perom. 24 priamo nasadených, proti približne stodesiatim. Na miesto kde mala plusy si zaznamenala sniperov a tanky, na stranu kde mala mínusy si napísala pevnosť, TOV, zatiaľ neznalosť terénu a prevahu.

 „Oddychujete vôbec niekedy, madam?“ spýtal sa Lopez, ktorý si sadol vedľa nej so svojím prídelom. Hladne sa do neho pustil, podľa čoho Clair usúdila, že ten posledný prídel čo mali na nákladiaku si nechávali ako konečnú možnosť.

 „Keď jej to prikážem.“ Ozvala sa Bev, ktorá sa posadila vedľa Clair a dala jej na tvár krátku pusu.

 Lopezovi ostala v ruke vysieť vidlička a zarazene na obe pozrel.

 Clair vzhliadla, pretože nastalo pri stole ticho.

 „Máte s tým problém, podporučík?“ spýtala sa kľudne.

 „Nie, madam, len som netušil, že ste...“

 „Ak povieš lesba, tak ti vytlčiem z huby všetky zuby, Lopez.“ Val nebezpečne ukázal na podporučíka prstom. Ignoroval aj jeho hodnosť.

 „Ja som...“ začal Lopez.

 „Pozor na tie ústa.“ Varoval ho znovu Val.

 „Hej, hej.“ Clair sa postavila a ukázala rukami známy športový znak T, na timeout. „Kľud jasné? Neviem prečo každý považuje slovo lesba za nadávaku. Áno som lesba, a ten názov je odvodený od ostrova Lesbos. Takže mne nevadí, pretože je to historický názov a nie nadávka. Prestaňte riešiť prkotiny, jasné. A ty Val, ešte raz ma budeš obraňovať takýmto spôsobom, tak...“ na okamih zmĺkla. „tak ti už nikdy nedovolím siahnuť na Bertu.

 Zarazená Bev sa vtedy rozosmiala na Valovom totálne ublíženom výraze. Vyzeral ako malé dieťa, ktorému chcú vziať jeho obľúbenú hračku.

 „Rozkaz, madam.“ Otrčil peru v detinskom geste a zaboril vidličku do jedla. „Ešte som si z nej ani nevystrelil, môj malý milášek.“ Zafrfľal ticho a ostatní pri stole sa tiež začali usmievať.

 „Budem rada, keď ju nikdy nebudeš musieť použiť.“ Clair pozrela na Lopeza a posadila sa naspäť. „Ignorujte moju orientáciu, pretože tá je teraz úplne nepodstatná. Ale ak máte problém s tým, že budete spĺňať rozkazy ženy, rovno mi to povedzte.“ Mávla rukou okolo. „My v Sarge sme si povedali, že medzi nami bude úprimnosť, pretože žijeme a dýchame navzájom pre seba.“

 „Nie, madam, nemám s tým vôbec problém.“ Ozvalo sa od Ariesu niekoľko podobných súhlasných zamrmlaní. Šli spať v podobnom čase a spali takmer dvanásť hodín. Clair usúdila, že predtým nocovali vždy pre istotu v bezpečí tankov. Byť dva mesiace v malých kabínkach tanku im na vyrovnanosti asi moc nepridalo. Takže teraz pri dlhom stole sedela prakticky celá jednotka Aries.

 „Toto je pre vás, madam veliteľka.“ Tej do lona zrazu sadlo malé dievčatko a podalo jej papier.

 „Laura.“ Clair sa usmiala a pozrela na papier. Uvidela tam omaľovánku, na ktorej boli namaľovaný vojaci vedľa civilistov, všade okolo boli napodiv zelené stromy a kvety. „To je krásne, srdiečko, ďakujem.“ Pohladila dievča po vlasoch. „Vieš čo, v noci ku mne prišiel taký malý škriatok.“

 „Ale ja sa škriatkov bojím.“ Zašepkalo dievčatko vydesene a skrylo tvár v jej košeli.

 „Tohoto sa báť nemusíš, vieš, oni sú dva druhy škriatkov. A tento má rád deti a vždy pomáha Ježiškovi na Vianoce s roznášaním darčekov. Ale je to taký malý škriatok, ktorý neposlúcha Ježiška. A tak rád roznáša občas darčeky aj keď nie sú Vianoce. A mne včera niečo pošepkal do ucha. Také malé kúzlo, ktoré má obdariť štyri malé deti v Sarge, za ich statočnosť.“ Clair zdvihla ruky a položila si dlane na seba. „Ale už si presne nepamätám ako to kúzlo bolo, tuším čáry máry.“ Clair roztvorila ruky a v nej bol zrazu jeden cukrík. „Hmm, tak nie, čáry máry to nebolo.“ Spojila znovu ruky. „Srdiečko, čo myslíš aké to bolo kúzlo?“ spýtala sa dievčaťa, ktoré to fascinovane pozorovalo.

 „Abraka dabra?“ šeptla ticho.

 „Tak to skús.“

 „Abraka dabra.“ Povedala smelšie Laura.

 Clair roztvorila ruky a na jej dlani ležali štyri cukríky.

 „Ty si malá čarodejníčka. Sľúbiš mi, že sa rozdelíš?“ dievča usilovne prikývlo a Clair jej cukríky podala. Tá jej vlepila na líce detský mľaskavý bozk a s nadšením sa rozbehla k stolu kde sedeli deti.

 „Za toto bojujem každý deň, pre týchto ľudí.“ Povedala Clair pohliadnuc na jednotku Aries.

 Lopez sa pozrel smerom k stolu s deťmi a mal slzy v očiach. Pár zamrkaniami ich zahnal.

 „Nechápem ako si to urobila, ale za toto ťa obdivujem.“ Zašepkala Bev a odmenila ju bozkom na kútik úst. Clair sa len usmiala.

 „Madam?“ ozvalo sa spoza nich. „Len vám chcem niečo ukázať.“ Joey hodil rukou k informačnej miestnosti.

 „Jasne.“ Clair odsunula svoje jedlo a vydala sa za ním. Lopez si k sebe pritiahol plánik, ktorý predtým kreslila.

 „Veľiteľka si žije na vysokej nohe. Ešte aj ženskú na potrtkanie má.“ Ozvalo sa šepkom medzi mužmi od Ariesu. Nasledovalo krátke uchechtnutie, ktoré bolo spúšťačom napätých nervov u Bev. Tá sa prudko postavila a natiahla sa k mužovi, ktorý tie slová povedal. Strelila mu tvrdú facku a vyzeralo to, že tým sa celá scéna končí. Lenže potom napriek tomu, že Bev bola pomerne nízka a štíhla sa k nemu natiahla ešte viac, chytila ho za golier a pritiahla k sebe.

 „Tebe to pripadá vtipné? Je ťa možno do toho hovno, ale s Clair sme si povedali, že počkáme. A tak sme čakali, až kým ju pred 25 dňami De Sauza neuniesol do svojho tábora. Držali ju tam tri dni. Štyria chlapi ju surovo zbili a znásilnili. Podarilo sa jej ujsť, päť dní bola v bezvedomí. Odvtedy sa ma bojí čo i len dotknúť aby ma náhodou nenakazila nejakým darčekom od tých čurákov. Ešte stále ti to, kurva pripadá vtipné? Ja budem považovať za vtipné, keď ti na miesto vitamínov dám lieky na chemickú kastráciu.“ Pustila mu golier. „Zasraný Vyzem.“ Skríkla zlostne a v nazúrenom geste odsunula svoje jedlo až tanier preletel takmer celý stôl.

 „Ja, prepáčte.“ Zakoktal sa šokovane vojak, už to však hovoril prázdnemu miestu, pretože Bev utiekla preč. Pozrel po ostatných, ktorý sa na neho mračili. „Ako som to mal vedieť?“

 „Vieš, že najviac zabolia blbé náhodne utrúsené poznámky, ktoré človek povie úplne bez rozmyslu?“ Rodriguezová odložila tiež znechutene svoje jedlo. „Takže radšej tri krát premýšľaj a až potom hovor. My sme už spolu dosť dlho, sme tu ako rodina. Takže buď tej lásky a dávaj si viac pozor na hubu, vyzem.“

 Vojak sledoval ako sa ľudia okolo na neho pozerajú nepriateľsky. Dokonca si aj odsadli. Odvšade sa ozývalo slovíčko vyzem.

 Nakoniec prehltol sliny a vydal sa smerom kam zazrel, že zutekala Bev. Našiel ju ako obvykle v ošetrovni. Chvíľu postával pri dverách a napokon na ne ticho zaklopal.

 „Áno?“ Bev sa obzrela a hneď na to zamračila. „Vypadnite.“ Zavrčala.

 „Madam, ja sa vám chcem len ospravedlniť.“ Zašomral zahanbene. Čakal, či ho znovu pošle preč. Ona však len na neho pozrela. „Nemal som právo také niečo povedať. Viem, že to nie je výhovorka, ale dva mesiace sme boli zavretý v tých plechovkách a to každému z nás pekne zahralo na nervy. Len vás prosím aby ste mi tú blbú poznámku odpustili, madam.“

 Bev na neho chvíľu hľadela ako keby skúmala či to myslí úprimne.

 „Ospravedlnenie prijaté.“ Riekla po tom dlhom mučivom pohľade.

 „Ďakujem, madam.“ Krátko sa jej uklonil.

62. deň – Sarge

 Očakávaný Bredstone sa konečne vrátil z prieskumu. Zoskočil celý zašpinený a zaprášený z motorky, ktorá vyzerala podobne ako on. Len vďaka špeciálnym posunkom ho Summersová neodstrelila na diaľku. Clair napriek tomu spokojne premýšľala, že Summersová má veľmi dobré inštinkty.

 Objasnil im stav v tábore. Do tábora síce prišli dva konvoje s vojakmi z juhu, ale na sever odišiel jeden a ten sa stále nevracal. Bredstone odhadol stav ľudí na 104 až 110. Počet civilov na asi 25, teda boli to tí čo nemali na sebe vojenské oblečenie. Ozbrojených ľudí bolo však asi len približne päťdesiat. Clair si vtedy pomyslela na to ako Kevin hovoril, že De Sauza verí len málokomu a iba tomu dáva zbraň. Horšie bolo, že do ich vozového parku pribudlo jedno ďalšie TOV. To už vedela aj bez Bredstona, ten voz videla hliadka na pumpe. A toto TOV bolo funkčné, keďže bolo súčasťou jedného konvoja.

 Začala si svoj plán formovať presnejšie. Súčasťou neho mal byť aj civil Grunner ovládajúci bager. Nechala si zo svojho domu doniesť ťažké vrece, ktoré tam mala pri odchode na dovolenku. Čo bolo vnútri nikto nevedel. Plán však vďaka jej zástupcom, sniperom a jednotke Aries dostalo jasné obrysy. Bredstone sa vydal znovu na prieskum, ktorý mal ukončiť len dvanásť hodín pred stanovenou hodinou úderu.

74. deň – Sarge

 „Nie som z toho moc nadšená,“ frfľala Bev, keď snímala z Clairinej ruky sadru. Tá na ňu pozrela s prosebným pohľadom. Bev sa nadýchla a urobila posledný zárez pílkou na jej ruke.

 Sadru si však Clair odložila. Ako pamiatku, kvôli tým podpisom na nej.

 Nastal veľmi skorý večer, keď sa vojaci pripravovali na útok, slnko len vykukovalo spoza horizontu pred tým než sa odobralo na spánok.

 Bev vošla do Clairinej kancelárie a pozerala ako Clair vyťahuje z vreca nejaké veci. Prepadol ju však strach.

 „Clair,“ zašepkala a tá sa na ňu otočila. „prosím, dávaj si pozor, prosím.“ Podišla k nej a objala ju.

 „Bev, tí ľudia si nezaslúžia tam byť. Budem si dávať pozor, sľubujem, ale urobím aj všetko aby som ich odtiaľ dostala.“ Krátko pobozkala Bev na ústa. Tá sa k nej však privinula ešte pevnejšie a nežne jej prešla po perách jazykom.

 „Bev, prosím, nerob toto. Nechcem aby si...“

 „Prestaň, prosím ja.“ Bev jej zovrela zúfalo tvár. „Ak by to mala byť naša posledná pusa, tak ju chcem dnes večer, a je mi jedno či sa nakazím. Pretože ak by mala byť posledná, ľutovala by som toho.“

 Clair so zovretými čeľusťami a slzami v očiach ju pevne objala. Premýšľala pár chvíľ či jej to má splniť alebo nie.

 „Prepáč mi, Bev, ja nemôžem. Nemohla by som ti takto ublížiť.“ Ukončila jej snahy o bozky a hladenie jedným pevným stisnutím ramien.

 „Ale ja som ochotná to risknúť.“ Zašepkala Bev plačlivo. Clair jej pevne zovrela tvár a pozrela jej do očí.

 „Ja ti nemienim vložiť zbraň do úst a stlačiť kohútik.“ Pritiahla si ju zase k sebe a začala jej šepkať do ucha. „Nie si jediná kto sa zamiloval. Nikdy som si nemyslela, že sa mi to stane. Si pre mňa veľmi dôležitá, preto ťa prosím, tak ako ja som ti sľúbila, že si budem dávať pozor, tak mi ty sľúb, že ak sa mi niečo stane neurobíš nejakú hlúposť. Títo ľudia sú na tebe závislý viac než si uvedomuješ. Môžeš mi to, prosím, sľúbiť?“

 „To nie je fér.“ Zašepkala Bev a zlostne ju slabo udrela do ramena. „Dobre, sľubujem ti to.“ Riekla napokon vyčerpaným hlasom. Vytrhla sa jej z náručia a ušla. Schovala sa v svojej ordinácii, kde sa schúlila v rohu a plakala.

 Donahau prekvapene pozeral na Clair, ktorá prvý krát na sebe mala uniformu. Oblečená v plnej výbave, na ramenách strieborná plukovnícka hviezda. Helmu mala však stále len v ruke. Postanula pred vojakov zoradených pred základňou.

 „Niekto by povedal, že je to v rukách božích, ale to tak nie je. Je to v našich rukách.“ Kričala. „Netuším ako je to vo svete, ale my tu s kurvami ako De Sauza mienime zamiesť. Ukázať, že česť, spravodlivosť a morálka má svoje miesto. Je to tak?“

 „Ua.“

 „Čo nikdy neurobíme?“

 „Nikdy neustúpime.“ Zrevali spoločne a zdvihli v rukách svoje zbrane.

 Clair sa usmiala. Presne takto to malo vyzerať.

 „Jednotka Taurus a Aries, máte svoje rozkazy. Vykonajte ich.“ Clair sledovala ako muži nasadli do svojich vozidiel, a potom zdvihla vysielačku. „Val, ako ste na tom?“

 „Hráme sa na zlatokopov, madam.“ Ozvalo sa z vysielačky. Už sa zvečernelo a krajinu zakryla tma. „Prvý zákop pre THW hotový, robíme ďalší.“

 „Nejaký náznak toho, že by si vás všimli?“

 „Ani prd. Stále len zametajú okolie svetlometmi, ale tie k nám nedosiahnu. Uvidíme či si nás všimne ich polnočná hliadka.“

 „Dobre, pokračuj, Val.“ Clair si nasadila helmu a upevnila jej pútko. Cítila sa divne, mať na sebe uniformu.

 Taktická príprava a presun prebehol bez problémov. Oba menšie tanky skončili v svojich zákopoch a zakrylo ich maskovacie plátno. Clair sa rozhodla nepoužiť  WHW, aby neukázala plnú silu, ktorou disponovali. Muži sa rozmiestnili v menších zákopoch a dvaja ostreľovači s motorkami na takých miestach aby videli na dve ďalšie veže, ktoré z juhu vidieť nebolo. Summrsová na severovýchodnom bode, De Vito na severozápadnom. Obaja mali pri sebe pomocníka, ktorý síce nebol priamo sniperským pozorovateľom, ale mal za úlohu kontrolovať okolie.

 Clair sa umiestnila na juhozápadnom rohu ich bojiska a Val, ktorý doteraz všetko pozoroval cez Bertu na juhovýchodnom. Medzi nimi dvoma bola línia pešiakov. Pozorovaciu jednotku z pumpy vyslali na východ, pre prípad, že by sa k nim mala priblížiť nejaká jednotka z druhého tábora. Teraz už ostalo jediné... čakať.

75. deň – okolie tábora Slobodnej Armády

 Začínalo svitať a Clair cítila ako muži okolo nej začínajú nervóznieť. Slnko pomaly nakuklo spoza kopcov a ožiarilo celú scenériu pred nimi. Boli pripravený na útok, približne osemsto metrov na južnej strane tábora.

 Prekontrovala cez vysielačku stav všetkých vojakov, sniperov, či obsluhy vozidiel. Podľa hlásení sa nič nedialo. V De Sauzovom tábore bol kľud a na vežiach sa o šiestej ráno vymenili smeny.

 Zmačkla tri krát tlačidlo na vysielačke a čakala na odozvu. Prišla prekvapivo rýchlo len po asi minúte.

 „Enkláva.“ Ozval sa vo vysielačke Kevinov hlas.

 „Stále tam máte tie  TOV?“ spýtala sa bez pozdravu.

 „Hej, a jedno navyše prišlo pred pár dňami.“ Kevin si zúfalo prešiel po tvári, sediac vo svojom stane a snažil sa šepkať. „Včera zastrelil dvoch mužov za to, že si nevyčistili zbrane. Ja, už to viac nevydržíme, ako dlho ešte máme č...“

 „Pamätáš si ako som vám hovorila aby ste pozoroval strážne veže?“ prerušila ho Clair.

 „Áno.“

 „Potrebujem aby si tie TOV vytiahol smerom na juh. Počkaj na zmätok, nasadni do auta...“

 „Hovoril som vám, že všetky kľúče má De Sauza.“ Kevin začínal panikáriť.

 „Ale to auto, sedan s tmavými sklami ste snáď dovliekli dnu nie?“ spýtala sa Clair a upravila si nepohodlnú helmu.

 „Toho chlapa ste odbachli vy?“ zaznelo z vysielačky obdivne. „Áno, stále je tu. A blízko brány. Čo mám robiť.“

 „Sedemnásť ročné dievča ho naštartovalo bez kľúčov, takže spojte biely s červeným a potom pripoj modrý. Nasadnite a vyštartujte na juh. O stráže na vežiach sa nestarajte. Rozumiete?“

 „Rozumiem.“

 „Len počkajte na zmätok, Kevin. Sme tu, Willsonová končí.“ Clair odložila vysielačku a vedľa jej boku sa ozvalo spýtavé zafrflanie. Zarazene sa obzrela, bol to Donahau.

 „Myslíte, že mu nemáme dať žiadnu šancu?“ spýtal sa znovu šepkom. Clair pár minút pozerala na De Sauzovu pevnosť. O tomto premýšľala každý večer. 

 „Nie, pamätám si jeho výraz v tvári keď som bola v tábore. Patrila som mu a on nerád prichádza o veci. Takže ak by som mu teraz dala šancu sa vzdať, a potom by sme mu ukázali svoju silu, tak by radšej všetkých pozabíjal.“ Vážne na Donahaua pozrela. „Musíme spôsobiť zmätok aby na to nemal šancu.“

 Donahau smutne prikývol a vrátil sa na svoje miesto. Clair počkala kým to urobí a zavelila prvý útok.

 „Streľci, do toho.“ sama odstránila jednoho muža na veži. Aj napriek vzdialenosti od tábora začula z jeho vnútra vysoký zvuk sirény. Na veže sa vydriapalo po chvíli ešte pár ľudí, ale skončili rovnako.

 „Strelec 1,“ ozvala sa Sumersová. „malý problém. Na severe niekto vyrobil dieru v ich oplotení. Unikajú tadiaľ ľudia. Rozkaz?“

 „Civilisti?“

 „Neviem, madam, ale ani jeden z nich nemá zbraň. Proste len utekajú. Je ich... kurva...“ vo vysielačke nastalo ticho.

 „Hlásenie, Strelec 3.“ Clair zúfalo zvierala vysielačku.

 „Prepáčte, madam, ale zatiaľ čo som kontrolovala výbavu tých utekajúcich, tak na vežu niekto vyliezol a guľometom zastrelil piatich a možno viac. Agresora som už odstránila.“

 „Kam utekajú?“

 „Stále severne, k malej skupinke stromov.“

 Clair ukázala na dvoch mužov vedľa seba.

 „Bežci 1, vezmite si tereňák, okolo toho kopca a snažte sa tých utekajúcich zadržať.“

 Poverený len ticho kývli a v podrepe sa rozbehli k ukrytým autám.

 Zastrelili ešte niekoľkých, ktorý sa snažili dostať na veže a ku guľometom. Dvoch Clair posúdila ako začínajúcich sniperov. Síce sa snažili skrývať, ale proti skúsenostiam jej jednotky nemali šancu.

 Vtedy sa otvorila brána na tábore a spoza nej sa vyrútilo malé civilné vozidlo. Bol to sedan s tmavými sklami a Clair videla ako sa za ním objavujú obláčiky po výstreloch. Niekto za nimi strieľal z otvorenej brány, tam však videl len Val. Ten oznámil troch zastrelených.

 Sedan sa rútil k ich pozícii priam šialenou rýchlosťou. Clair sa preplazila k jedinej budove, ktorá bola vedľa ich pozície a aj cesty. Stará polorozpadnutá stodola. Sedan sa okolo nej prehnal a ona sa rozkašľala v mraku prachu.

 „Stojte vy blázon,“ zvolala priškrtene do vysielačky. „Kevin, vráťte sa.“

 Sedan zastavil a pomaly sa otočil. Toto divadlo však nikto zo základne nemohol vidieť. Auto zastavilo vedľa nej. Dvere sa otvorili a vystúpili traja muži.

 Kevin sa síce pozrel na jej výložky, ale zúfalo ju objal.

 „Konečne.“ Zašepkal a zahanbene ju pustil. „Prepáčte.“

 Clair spýtavo pozrela na ďalších mužov.

 „Môj brat Marcus, ten lekár čo som vám ho spomínal. A Terence Pride, slúžili sme spolu. Dvaja ľudia, ktorým som bol schopný veriť.“

 „Poďte.“ Prikázala Clair a spoločne zapadli do zákopov. „Ako to vyzerá v tábore?“ spýtala sa a utierala si nos. Neznášala ten prach, šíriaci sa z neudržiavaných polí.

 „De Sauza sa snaží naštartovať TOV,“ Marcus vytiahol niečo z vrecka a hodil to na zem. Boli to poistky do vozidla. „ale jeho zástupca je dobrý mechanik, za chvíľu máme TOV na krku. Máte niečo čím ich zastaviť?“ spýtal sa skormútene.

 Clair sa len usmiala.

 „Status Bežci a strelci?“

 „Zadržali sme siedmych civilistov a odviedli ich na post Strelca 3.“ Ohlásil sa jeden z mužov, ktorých Clair vyslala.

 „Ja mám stále čisto, Strelec 1.“ Ozval sa Val ako Strelec 2.

 „Čakajte, Strelci, Aries a Taurus.“ Zavelila Clair a sama čakala. Brána na tábore De Sauza, bola stále otvorená. Ani nie po piatich minútach sa v nich zjavilo prvé TOV.

 „Aries 1 a 2, máte zelenú.“ Clair sa pozrela cez svoj puškohľad a videla, že na veže sa už nikto nesnaží dostať. TOV sa však pomaly začalo blížiť k ich postu. Za ním sa v bráne objavilo ďalšie.

 „Máte teda niečo proti nim?“ zvolal Kevin zúfalo. Vtedy sa ozvalo mohutné zarevanie naštartovaných motorov tankov a on sa vydesene rozhliadol. Videl ako podľa neho zeminu nadvihol silný výpar motorov a jeden muž strhol maskovacie plátno. THW sa vyškrabal zo svojho maskovaného zákopu a vydal sa smerom k táboru. Pozrel na druhú stranu a tam videl rovnakú scenériu.

 „Aries 1 a 2, zneškodnite tie TOV.“ Rozkázala Clair. „Taurus, hlavy dole.“ Vykríkla.

 Ozvali sa štyri ohlučujúce výstely. Jednotka Aries poznala svoju prácu dobre. Výstrely rozprášili TOV na mraky. Podľa pokynov sa tanky začali pomaly šinúť k vstupnej bráne do tábora.

 „Taurus, pohyb. Strelci 2 až 4 ostanú na miestach.“ Clair sa zdvihla, spoločne s ostatnými vojakmi. Trochu prekvapene videla, že Kevin si vzal od jedného muža pištoľ a pripojil sa k nim. Spoločne kráčali v šíku k bráne až kým sa nedostali ku tankom. Schovali sa za ne.

 Vtedy sa ozvala streľba z veže a štyria muži z Taurusu padli na zem. THW otočilo svoje delo k veži a Clair vykríkla aby si zakryli uši. Ohlučujúci výstrel rozmetal vežu na prach. Ukázala vojakom na svoje oči a potom na základňu. Dvaja z mužov boli na mieste mŕtvy, tretí to dostal len do nohy a štvrtý do hrude. Našťastie ho ochránila vesta a tak mal len vážne zranené rameno. Okamžite sa ich ujala Rodriguezová, a o chvíľu k nim dobehol aj Kevinov brat.

 Opatrne, skrývajúc sa za tankami postupovali k bráne.

 Clair počítala. Na vežiach padlo 43 ľudí, dve TOV s posádkou 4 ľudí, potom troch čo dal dole Val v bráne, dokopy 54 – to mali byť ozbrojený. Summersová nahlásila siedmych, piati boli asi zastrelený pri úteku – zrejme neozbrojený. 66, kde bolo ďalších približne ďalších päťdesiat bola tá hlavná otázka.

 Boli len dvesto metrov od vchodu, keď sa z brány vyrútil terénny voz.

 „Aries, páľ.“ Zarevala do vysielačky. Voz sa obrátil nabok, keď jeho dráhu skrížila presne mierená strela, pred pravé predné koleso. „Aries 1 presuňte sa k tomu vraku, Taurus za Aries 1 prekontrolujte ten vrak.“

 Nestihli sa však k vraku ani len priblížiť keď explodoval v ohnivej guli.

 „Mením rozkaz, pokračujeme podľa pôvodného plánu. Aries do svojich pozícii pred bránu, Taurus za nimi.“ 

 Zastavili s tankmi len päťdesiat metrov pred ohradením tábora. Clair vypočula hlásenie všetkých jednotiek.

 „Ak niekto vylezie tou dierou na severe, tak ho streľte do nohy.“ Prikázala. Potom sa skrčila na zadku tanku aby ním bola krytá. Jeden z obsluhy jej podal mikrofón k megafónu.

 „Tu je...“ ozvalo sa divné zapískanie a Clair so zdvihnutým obočím pozrela na šoféra THW. Ten svoju chybu napravil behom chvíľky. Počas nej si Clair uvedomila aj správanie lekára, Marcusa, Kevinhovho brata. Neustále nazeral ponad mohutnú konštrukciu tanku ku bráne, takmer až nadskakoval aby tam lepšie videl. Bol šialene nervózny a zároveň nahnevaný.

 „Tu je plukovníčka námorných síl štátu Ognam.“ hlas z reproduktoru sa šíril veľmi jasne. Väčšina mužov v prvej chvíli odvrátila tvár, pretože im hlas rval uši. Takže v tábore museli hlásenie počuť určite. „Rozkazujem všetkým ozbrojeným, či neozbrojeným jednotkám tejto nelegálnej základne aby opustili svoje posty a vyšli z nej hlavnou južnou bránou. Upozorňujem, že ak sa pokúsite o útek iným východom, budete zastrelený. Pokiaľ na nás vystrelíte, budete takisto zastrelený. Vystúpte pomaly a po jednom južnou bránou s rukami nad hlavou. Ak máte pri sebe zbraň, držte ju hlavňou smerom hore a pri bráne ju viditeľne odhoďte.“

 „A čo teraz?“ spýtal sa Redman, ktorý mal po ruke pripravenú protipancierovú päsť. Ešte stále nevideli posledné TOV.

 „Pokiaľ tento rozkaz nesplníte do piatich minút bude vaša základňa zrovnaná so zemou. Opakujem, vyjdite južnou bránou s rukami nad hlavou a odhoďte zbrane.“ Clair vypla mikrofón.

 V bráne sa objavila prvá váhavo kráčajúca postava. Nebol ozbrojený a stále pozeral za seba.

 „Spoza rohu ho niekto zbraňou nabáda aby prešiel cez bránu.“ Ozval sa Val vo vysielačke. „Nemám priamy kontakt, ale mohol by som ho Bertou zostreliť cez to oplotenie.“

 „Zamieta sa,“ Clair zlostne zovrela pery a vzala do rúk znovu mikrofón. „Mužovi v bráne, nemáte sa čoho báť. Vidíme, že nie ste ozbrojený. Postupujte pomaly okolo ohradenia smerom na západ, tam si kľaknite a dajte ruky za hlavu. Človeku, ktorý na vás mieri zbraňou odkazujem, že vás majú na muške naši ostreľovači. Skloňte tú zbraň a tiež vystúpte von. Opakujem, nevzdorujte a nikomu sa nič nestane.“

 Muž ako prvý vyjdúci z brány sa posledný krát obzrel k osobe za sebou a potom smerom k námornej jednotke. Založil si ruky za hlavu a začal podľa pokynov kráčať na západ. Osoba, ktorá na neho mierila konečne tiež vystúpila spoza rohu a odhodila zbraň.

 „Len sa báli, že ich rovno zastrelíme.“ Šepol Donahau smerom ku Clair. Tá prikývla.

 Spoločne sledovali ako sa z vnútra tábora objavujú ďalšie a ďalšie postavy. Ale len málo z nich malo zbrane. Trvalo chvíľu, než sa pred južnou stenou zoradil rad asi štyridsiatich ľudí. Prikázala im aby sa zoradili do troch radov za sebou.

 „Je ešte niekto vnútri?“ spýtala sa cez megafón. Zástup po sebe vyplašene pozrel. Ona však vedela kto chýba. Štyria muži určite. Nikde nevidela Carlosa De Sauza a jeho zástupcov.

 „Aries a Taurus, druhá nacvičená pozícia. Strelec 2 a štyria Taurus priamy kontakt.“ Zavelila a pomaly kráčala za Aries, ktorých tanky sa ocitli asi len desať metrov od zoradeného davu ľudí vyjdúcich z tábora. Val sa presunul bližšie a jeho pozícia bola taká, že videl väčšinu okolia vnútornej strany brány. Po jej stranách sa skryli štyria muži.

 Zosadla z tanku a pomaly pristúpila k rade mužov. Svoju zbraň mala zloženú v neagresívnej polohe. Vedela, že muži za ňou ju kryjú.

 „Kde je De Sauze a jeho zástupci?“ zvolala. Zase to poplašené pozeranie mužov. Ako keby sa báli, že im neprítomný alias generál môže ublížiť.

 „Dvoch ste zabili na vežiach.“ Ozval sa konečne jeden muž. Na tvári mal modriny a pod roztrhanou vojenskou košeľou zazrela ďalšie. „Posledný spolu s De Sauzem sa snaží naštartovať to TOV.“

 „Štyrka, kontakt, Val Berta vnútro TOV. Redman za mnou.“ Clair ukázala na mužov pri tankoch krátkym pohybom aby dávali pozor na zajatcov. Sama sa rozbehla k bráne, kde na ňu už čakali štyria muži. Redman jej šiel v pätách.

 „Nemám kontakt na TOV.“ Ohlásil Val. „Mám sa premiestniť?“

 „Negatívne, zostaň na pozícii.“ Clair namierila svoju zbraň opatrne spoza rohu do základne. Vtedy začula namáhavé štartovanie nejakého väčšieho vozu. Ukázala rukou na svojich piatich ochrancov a pokyn na rozptýlenie a ticho. TOV vďaka hluku našli ľahko. Obišli ho zozadu a ona len krátko ukázala na Redmana, ktorý na poklop prilepil malú ale silnú výbušninu.

 „Výbuch.“ Povedal do vysielačky, napriek tomu, že sa už všetci skryli. Ozvala sa dunivá detonácia a zo zadných pancierových dverí TOV ostali len pokrútené kovy. Zvnútra sa vyvalil dym a vytackali dvaja muži.

 Jedného z nich Clair okamžite chytila za golier s pomocou Redmana. Druhého sa ujali ostatní. Vytiahli ich spoločnými silami pred bránu a tam ich hodili na zem ako vrece hnoja rovno pred radu zajatcov. Obaja muži neboli moc zranený, len malé tržné poranenia, boli omráčený od výbuchu a dymu v kabíne TOV. Po chvíľke sa prebrali a zmätene rozhliadli. To im už však jednotka Taurus vzala všetky zbrane.

 „Samozvaný generál Carlos De Sauza.“ Riekla Clair dostatočne nahlas aby ju počuli všetci.

 Oslovený sa zdvihol zo zeme a pohliadol na ňu. Usmial sa na ňu nejakým bláznivým vševedúcim úsmevom. Pár krát si odkašľal.

 „Moja konkubína.“ Zasmial sa a hneď na to dostal ranu pažbou zbrane od Redmana, ktorý stál vedľa neho.

 „Prestaň, my predsa nie sme surovci ako on.“ Clair bola kľudná. Len do chvíle keď sa spoza nej k nim prirútil doktor Marcus. Vytiahol jednému mužovi v nečakanej chvíľke zbraň z púzdra a zamieril ňou na Carlosovu hlavu.

 „Kde ich máš?“ vykríkol Marcus ignorujúc výkriky mužov okolo neho aby zložil zbraň.

 „Neviem vôbec o čom hovoríš, ty podrazák.“ Odvetil Carlos s úsmevom.

 „Taurus, pozor.“ vykríkla Clair a zdvihla ruku v znaku zastavenia paľby. Muži z Taurusu mierne sklonili zbrane. Pozrela na Marcusa, ktorý mieril na Carlosa zbraňou, ale tá sa mu príšerne triasla. Bol predsa doktor, bol schopný ho zastreliť? „O čo tu ide, Marcus?“ spýtala sa kľudne.

 „Kde máš tie kľúče, ty zasraný skurvysyn?“ spýtal sa Marcus znovu a keď mu Carlos odpovedal len drzým úsmevom, vzal pištoľ do oboch rúk. Sledovala ako začínajú nervóznieť aj ich zajatci.

 „Tak a teraz sa pekne ukľudníme, jasné? Nech to tu neskončí ako nejaký nezmyselný masaker.“ Ukázala na zajatcov. „Vy si uvedomte, že na vás mieria moji muži a dve THW. Ale ja vám nechcem ublížiť. Takže pokoj.“ Položila Marcusovi ruku na rameno. Ten sa na ňu vydesene pozrel a otočil zbraň k nej. Bleskom mu ju zobrala a muži z jej jednotky sa uvoľnili. Marcus na ňu nahnevane pozrel a ukázal na Carlosa.

 „Nech mi dá tie kľúče.“ Zašepkal.

 „Aké kľúče?“ Clair sa zamračila, pretože jej Marcus začínal pripadať ako nejaký paranoik, či schizofrenik, ktorý práve dostal záchvat. „Marcus.“ Povedala naliehavo.

 „Prehliadnite ho a ak nájdete tie kľúče, tak ja vám poviem od čoho sú.“ Jeho hlas už bol vyrovnanejší. Bleskom namierila zbraň na De Sauzovu hlavu, pretože chcel strčiť ruku do vrecka.

 „Pohni sa ešte o milimeter.“ Zavrčala na neho. Clair sa Carlosa v najmenšom dotýkať nemienila. Jeden krát jej to stačilo. Ukázala na Bredstona a Donahua, dvoch najsilnejších z jednotky. „Myslím, že by ste mali dávať pozor keď ho budete šacovať.“

 „Ja žiadne skurvené kľúče nemám,“ vykríkol Carlos, keď mu muži zovreli ruky a začali ho prehliadať. „Je to len magor.“ Napriek jeho výkrikom po pár sekundách hodil Bredstone do rúk Clair dva zväzky kľúčov a niečo čo Clair nerozoznala.

 „Kurva,“ zašomral Redman a natiahol ruku aby mu to podala. „to je diaľkový ovládač k spúšťaciemu zariadeniu bomby. Aktivoval ho, máme sedem minút.“

 „Do riti,“ Clair nahnevane pozrela na exgenerála. „musíme evakuovať. Tau...“

 „Nie,“ vykríkol Marcus. „Dajte mi tie kľúče rýchlo, prosím.“

 „Marcus, som unavená, prestaňte sa so mnou hrať a povedzte okamžite o čo ide. Pretože inak nem...“ Vtedy na ňu siahol aby si ju pritiahol k sebe bližšie. Začula nahnevané zabrblanie mužov svojej posádky a aj zašumenie kovu na látke, keď muži pozdvihli zbrane na jej ochranu. Ona zdvihla ruku, že je všetko v poriadku.

 „On ich všetky nezabil.“ Zašepkal Marcus a ona sa na neho nechápavo zamračila. „Ženy, tie ženy, ktoré znásilnil.“ Marcus sa triasol v snahe jej to vysvetliť. „Zavrel ich do podzemia tak aby o tom ostatní nevedeli. Tie výstrely, ktoré počuli ostatní bolo divadlo. Postrelil ich do nohy aby nemohli újsť. Sú dole v podzemí. Ako hračky pre jeho zástupcov a pre neho.“ Odtiahol sa od nej a jeho oči boli zúfalé.

 „Ukážte mi to, doktor.“ Zašepkala Clair s meravými perami. „Redman, Rodriguezová za nami. Zbytok ostane na stráži.“ Zvolala a vydala sa za utekajúcim doktorom. Keď sa obzrela, videla, že za nimi beží aj Kevin.

 Ocitli sa asi uprostred tábora. Bol tam obrovský stan. Keď doň vstúpila, musela prehltnúť zlostné sliny. Vnútro spoznala. Práve tam ju De Sauza mlátil spoločne so zástupcami. Čo však predtým nevidela boli schované dvere pri zadnej stene.

 „Do pekla,“ Redman ukázal vedľa dverí. Bola tam vystrčená malá anténa a jej kábel viedol cez malú škáru smerom dovnútra budovy. „tie výbušniny sú zrejme vnútri. Štyri a pol minúty.“

 „Sú vydesené, ošetroval som ich keď mi to prikázal. Môžu byť agresívne.“ Marcus rukou prebehol po zámku dverí. „Prosím, nezabíjajte ich, nemôžu za to a nechajte hovoriť mňa.“ Vzhliadol na Clair, pretože bol malého vzrastu.

 „Urobím čo môžem, Marcus. Otvorte to.“

 Marcus odomkol zámok a s pomocou otvoril dvere.

 „Tu je Marcus.“ Zvolal dnu. Clair nevedela čo očakávať, ale počula len ticho. „Viem že po tom dlhom čase tomu ani nebudete veriť, ale prišla pomoc, je tu armáda.“

 „Armáda?“ ozvalo sa vydesene zvnútra dvier. „Nie, on je armáda.“

 „Ja tým ale mysl...“ Marcus sa snažil ukľudniť ženy vnútri, ale dvere sa zrazu prudko rozleteli a z nich priam vyletela nejaká postava.

 Clair bez váhania odhodila zbraň a chytila postavu do náručia a strhla k zemi.

 „Zavrite to.“ Vykríkla a dvere sa skutočne zaklapli. Kevin a Rodriguezová sa k nim postavili. Začula spod nich zlostný nárek a búchanie. Sama mala čo robiť s telom v svojich rukách. Len vďaka výcviku postavu po chvíli spacifikovala, otočila na chrbát a pozrela sa jej do tváre. Bola to žena, odhadla ju na sto rokov a dvadsať zároveň. Vychrtnutá, zbedačená, ale evidentne odhodlaná.

 „Ukľudnite sa madam.“ Volala znovu a znovu, keď sa žena v jej náručí neustále vzpierala. „Ukľudnite sa, prosím.“ Strhla si z hlavy prilbu, nechala po ramenách rozostrieť svoje vlastné dlhé tmavé vlasy. Vtedy sa žena prestala brániť. „Som plukovníčka Ognamskej armády, tej skutočnej. Nie som De Sauzov poskok.“ Zdvihla ruky a tým ženu uvolnila.

 Žena sa podesene rozhliadla.

 „Marcus?“ spýtala sa opatrne.

 „Hovorí pravdu, Maria. Volá sa Clair Willsonová, a je od skutočnej armády. Pred chvíľou dobili De Sauzov tábor. Zabili a zajali všetkých, ver mi, prosím.“ Marcus k nej natiahol ruky. Maria sa k nemu opatrne priblížila a potom mu dovolila aby ju objal.

 Clair sa unavene postavila. Tá ženská jej dala riadne zabrať. Bránila sa ako lev. Zamračila sa.

 „Kevin, vy ste im povedali, že príde záchrana že?“ obzrela sa na Deppa, ktorý zlostne odkopol odomknutý zámok.

 „Čo som mal robiť? Keď som ich videl v takom stave.“

 „Preto sa tak urputne bránia.“ Rodriguezová bola stále na dverách, ktoré sa otriasali údermi.

 „Len si ublížia.“ Zašomrala Clair. Vzala si svoju helmu a naklonila sa k dverám. „Teraz k vám prehovorí Maria, môžete prestať do tých dverí udierať ako také blbé kravy a chvíľu ju počúvať?“ zrevala hlasne. Pohliadla na Mariu. Tá sa zbedačene dotackala k dverám.

 „Dievčatá, Marcus neklamal, skutočne prišla pomoc. Sú tu, a veliteľka je žena. Pomoc je tu.“ Maria sa rozplakala a udrela na dvere v pár ranách. Clair sa mierne usmiala. Bol to ich signál. Otriasanie dvier prestalo. Rodriguezová, Kevin, Marcus a aj ona pomohli vyjsť ženám z podzemia. Síce sa sprvu tvárili veľmi nedôverčivo, ale potom konečne vyliezli von.

 Boli veľmi podvyživené a oblečené len sporo. Napočítala 14 žien.

 „Mám tú nálož.“ Zvolala Redman, keď sa rozhliadal po miestnosti, z ktorej ženy vyšli.

 „Zneškodníš to? Čas?“

 „Zneškodním.“ Redman si zpoza opasku vytiahol svoje náradie. „Môže ich tu byť však viac, aj keď som zatiaľ žiadnu nenašiel. Dve minúty.“

 „Kurva,“ Clair si uvedomila, že nestihnú vybehnúť von z tábora, hlavne ak tých náloží bolo viac, a ženy ledva kráčali. „TOV, hneď.“ Bola to jediná možná záchrana. Síce mu zničili dvere, ale zbytok vozidla bol v celku a práve dvere boli najslabšie. Popohnala ženy pred sebou ako stádo.

 „Zneškodnené. Minúta.“ Redman sa rozbehol za nimi.

 Spoločne sa namačkali do TOV, ktoré bolo určené pre desiatich ľudí.

 „Desať, deväť, osem...“ Redman začal odpočítavať a Clair prikázala aby sa prikrčili a chránili si hlavu. „jedna.“ Oznámil Redman a sám si prichytil helmu.

Nič sa nestalo.

Clair sa po pár sekundách rozhliadla.

 „To je všetko?“ spýtala sa.

 Redman sa započúval.

 „No ak boli všetky nálože rovnaké, tak môžu mať oneskorenie. Ten typ rozbušky býva kazový pri nesprávnom skladovaní.“

 „Ale ak by ich bolo viac, tak by snáď vybuchla aspoň jedna.“

 „To je pravda.“ Súhlasil Redman s úsmevom. „Ale zostaňte dnu, prezriem poriadne tú anténu, nemal som na to čas.“

 „Dobre.“

 Po niekoľkých minútach im oznámil, že našiel iba jediný drôt a namáhavo sa vysúkali von z TOV.

 „Budú potrebovať ošetrenie.“ Riekla Rodriguezová, keď zbežne prehliadala trasúce sa ženy, stojace pred zničeným vozom.

 „To urobíme až v tábore, mali by sme to tu čo najrýchlejšie spakovať a dostať sa preč.“ Pohliadla na ženy.  „Bude vám vadiť, keď vás do nášho tábora odvezú moji muži?“ spýtala sa opatrne čakajúc agresívnu reakciu.

 „Dá sa im dôverovať, slečna?“ spýtala sa Maria. Clair pochopila, že ona je niečo ako veliaca tohoto malého ženského odporu.

 „Ja im verím, Maria.“ Clair sa usmiala. Zdvihla vysielačku. „Lopez, Bradstone a Peterson, príďte do tábora s ešte dvoma a doneste sem aj tých zranených vojakov.“ Prepla frekvenciu. „Bruce? Je tam niekde Beverly?“

 „Stojí vedľa mňa.“

 „Daj mi ju.“

 „Si v poriadku, zlato?“ ozvalo sa z vysielačky a Clair cítila ako sa ženy na ňu pozreli.

 „Som v poriadku, ale posielam do základne 14 žien, vo veľmi zlom zdravotnom stave, podvyživené, väčšina z nich bola strelená do kolena. Budú tam aj dvaja naši postrelení. Posielam na tom konvoji aj lekára Marcusa Deppa. Ošetroval tie ženy... uhm, počas toho ako ich De Sauza držal ako svoj hárem, jemne povedané. Treba ich ošetriť, umyť, dať im najesť a ubytovať. Urob to citlivo, nech ich nevidia ostatní, mohli by z toho spanikáriť.“

 „Rozumiem, Clair. Chceš ešte niečo od našej základne?“

 „Zatiaľ nie. Willsonová končí.“ Clair zasunula vysielačku na svoj opasok a vydala sa k jednému z nákladiakov, ktoré boli súčasťou De Sauzeho vozového parku. Bol krytý a ona prekontrolovala korbu a či má dosť benzínu.

 „Panebože.“ Zašepkal zhrozene Lopez, keď uvidel zúbožené ženy. „Čo sa to tu do pekla dialo?“

 „Radšej to ani nechci vedieť.“ Zavrčala zlostne Clair a pomáhala ženám nastúpiť do auta. Dvom mužom, ktorý prišli s nimi prikázala nasadnúť do terénneho vozu, ktorý mal byť ako ozbrojený doprovod. „Taurus, Aries a Strelci, z tábora vychádza nákladiak a terénne vozidlo. Nechajte ich prejsť. Idú do tábora s dôležitým nákladom.“ Spustila plachtu na korbe nákladiaku a pobúchala na jeho stenu.

 Vydali sa späť k južnej strane základne. Počas cesty si vlasy zaviazala na uzol, ako predtým a pevne pripútala helmu na hlavu.

 Prezrela si svojich mužov a videla, že stoja tam kde majú. Obzrela sa len krátko, keď sa nákladiak strácal na horizonte.

 Unavene si pretrela oči pri pochodovaní pred zástupom zajatcov. Teraz im prikázala zoradiť sa do jediného dlhého radu.

 „Nech vystúpia o dva kroky dopredu všetci čo majú vojenskú hodnosť, avšak hodnosť čo dostali od štátu Ognam a nie od De Sauzu.“ Samozvaného generála držali asi päť metrov od tohto radu.

 Vystúpili jedenásti.

 „Vyzliecť do pol pása, všetci.“ Vykríkla a čakala kým tak urobia.

 Clair popri nich prešla a potom bez okolkov si prezerala ich telá, tetovania a vojenské známky. Kývla rukou aby muži z Tarusu prezreli aj civilistov. Ďalší dvaja, čo nevystúpili síce nemali známky, ale tetovania z armády schovať nemohli.

 „Je mi z vás na vracanie.“ Zvolala, keď prechádzala okolo radu ex vojakov. „Skutočne na vracanie. Nemám poňatia čo ste si mysleli, že môžete dosiahnuť keď sa pridáte k nemu.“ Ukázala rukou k De Sauzovi. „Slávu? Silu? Asi sa nikto z vás poriadne nerozhliadol okolo seba.“ Pľuvla na zem. „Som Clair Willsonová, plukovníčka námorných síl štátu Ognam. Žiadna samozvaná. Vďaka svojej kompetencii vás všetkých, ktorý stojíte v tomto prvom rade zbavujem vašich hodností a odteraz ste len vojaci.“ Ozvali sa nesúhlasné zamrmlania. „Počujem niečo ako nesúhlas.“ Clair si položila ruku na ucho. „Stále tam niečo také počujem.“ Pozrela na Donahaua.

 „Aj ja to počujem, madam.“ Zvolal.

 „Takže vy nesúhlasíte.“ Urobila pár krátkych ráznych krokov okolo nich. „Nesúhlasíte s tým aby som vám vzala hodnosť namiesto života. Uvedomil si tu z vás niekto, že sme vo výnimočnom stave?“ ukázala znovu na De Sauza. „Povedal vám to vôbec? Povedal vám čo znamená porušenie rozkazov vo výnimočnom stave a aký je za to trest, seržant Joshua?“ pohliadla na osloveného, ktorý napriek prvotným nezhodám teraz stál pevne v postoji. Pripravený na čokoľvek.

 „Trestom je smrť, madam.“ Odpovedal poslušne.

 „Smrť.“ Riekla jasne. Pozrela na zem. „Vraj si tu robíte výlety do lesov, aby ste ulovili nejaké to mäsko. Pri tom ste zbytočne míňali zásoby, ktorými by ste mohli uchrániť civilistov.“ Clair sa zachmúrene a naoko pozrela do zeme. Ako keby nad niečím rozmýšľala. „Nejak mi nejde na myseľ, čo je tá prvá smernica námorných síl? Stále si na to nemôžem do pekla spomenúť.“ Pozrela sa na svoju jednotku.

 „Smernica jedna je vždy chrániť civilistov, madam.“ Ozvalo sa spoza nej mohutným jednotným hlasom.

 „Presne tak.“ Clair sa zastavila. „Chrániť civilistov.“

 „Sú to len prasiatka na porážku.“ Zasmial sa De Sauze.

„Áno, prasiatka na porážku,“ Clair ukazovala na De Sauzeho. „a tak o vás vždy aj uvažoval a vždy bude, rádový vojak Carlos De Sauze.“ Urobila pár krokov dozadu aby sa dostala k nemu.

 „Moje meno je gen...“ De Sauze sa snažil vytrhnúť z rúk svojich väzniteľov. Tí ho však držali pevne. Len vďaka príkazu Clair ho okamžite nezmlátili. Len ho držali v polohe stojacej.

 „Opakujem,“ Clair sa pred neho postavila. „Rádový vojak Carlos De Sauze.“

 „Ale prosím ťa, ty štetka...“ vedľa neho stojaci vojak zdvihol zbraň aby ho udrel.

 „Nie,“ zastavila ho Clair. „povedala som, že nie sme rovnaký ako on.“

 „Toto všetko je len veľké divadlo. Svet je v riti, ty čubka, ak si si to nevšimla.“ De Sauze sa rozosmial. „Teraz ide iba o jediné, prežiť a urvať si čo najviac.“

Clair roztiahla ruky v neveriacom geste.

 „Takže o to ide? Zabiť preživších obyvateľov, pretože si chránia svoje zásoby, okradnúť ich, znásilniť im ženy a deti?“ kričala z plných pľúc. „A keď sa niekto pridá k tvojmu táboru, zmlátiť ho,“ ukázala na muža, ktorý jej povedal, že De Sauze štartuje TOV. „len za to, že nesúhlasí. Užívať si výhody, ktoré si vynútiš násilím a hrozbou smrti. Ó nie, vojak De Sauze. Svet je v riti len kvôli tomu, že si im to povedal a oni ti uverili, pretože nemali možnosť iného pohľadu na vec. A ja im ten pohľad umožním.“ Clair položila ruku na púzdro s pištoľou. „Z moci mne udelenej štátom Ognam, vyhlasujem: Vojak Carlos De Sauze a vojak Keith Norton, porušili ste smernicu 1 o ochrane civilistov vo výnimočnom stave, paragraf 2 o dezercii, paragraf 6 o neupočúvnutí vyššieho dôstojníka, paragraf  14 o tvorbe protivládnej vojenskej skupine vojenského zákonníka. Ďalej ste porušili ústavné nariadenie 1 a to porušenie základných ľudských práv, paragraf 7 o obmedzovaní ľudskej slobody, paragraf 147 trestného zákonníka o sexuálnom zneužití. Vo výnimočnom stave za každé porušenie vymenovaných vojenských smerníc, nariadení a paragrafov je trestom smrť.“ Bez krátkosti vytiahla pištoľ a ozvali sa dva výstrely. Muži držiaci De Sauzeho takmer odskočili od jeho tela, ktoré sa zrútilo na zem s guľkou v hlave, jeho zástupca Norton v tichosti klesol najskôr na kolená a potom tvárou zaryl do zeme.

 „V čom ste lepšia než on?“ ozvalo sa ticho z radu zajatých vojakov.

 Clair otvorila ústa na svoju obranu, ale uvidela ako Donahau zdvihol ruku. Nechala ho hovoriť. Donahau pristúpil k mužovi, ktorý položil otázku.

 „Pretože ona je vojak a nikdy by neporušila jediný z týchto zákonov, vyzem.“

 „Nehovorte mi vyzem.“ Zavrčal muž.

 „Vyzem.“ Zopakoval Donahau. „A ako vás trinástich, čo ste boli vojaci mám volať? Videli sme, že siedmi z vás pri bráne odhodili zbrane. Takže ste mali možnosť De Sauzeho zneškodniť. Ale zrejme vám výhody zatemnili tie vaše vypatlané zelené mozgy.“ Znovu zdvihol ruku, keď Clair naznačila, že chce niečo povedať. „Ale na druhej strane vás chápem. Tiež som si myslel, že je svet v riti. Len som nepochopil tú vec, že vždy je aj iná možnosť. Vaša posádka mi zdecimovala takmer celú jednotku a pripadal som si bezmocný, ona mi však ukázala tie iné možnosti. Takže vás chcem veľmi priateľsky upozorniť, že za ňu položím život ak bude treba. Verte jej, prijmite jej velenie a môžete sa spoľahnúť, že bude za vami stáť tak ako by budete stáť za ňou. To je všetko čo som chcel povedať, madam.“ Donahau ustúpil od zajatcov a zaradil sa medzi svojich.

 „Takže,“ začala Clair. „Vojaci, zradili ste zradili dôveru námorníctva, ktorá vám bola daná. Ak si ju chcete zaslúžiť späť budete sa musieť snažiť. A verte, že námorníctvo mnoho druhých šancí nedáva. Civilisti... možno ste len nemali inú možnosť, alebo ste to robili dobrovoľne. Tu,“ urobila nohou do pôdy čiaru. „tu to všetko končí. Urobíme si tlstú čiaru, za ktorou už De Sauze neexistuje. Možno je svet v riti a mŕtvy, ale my nie sme. Len kvôli tomu, že sa pár idiotov chovalo ako zvieratá nemusíme sa chovať rovnako.“ Zdvihla hlavu a prezrela si šík ľudí z tábora. „Teraz vám poviem ako to bude vyzerať v následujúcich hodinách v tomto tábore. Pomôžete nám naložiť všetko užitočné z tohto tábora na nákladiaky a odviezť to do našej základne. Zakopeme všetky telá, ktoré nájdeme do masového hrobu.“ Začula naštvané šepkanie. „Keby nebol výnimočný stav a nemotali sa okolo nakazený, kľudne by som každému z nich urobila aj pomník. Ale nemáme na výber. Nie je čas na sentiment, hlavne treba zakopať tú hromadu nakazených, ktoré ste nechali len tak povaľovať na severe a východe od tohto tábora. Nevieme ako presne nákaza funguje. Mohli by sa z ich tiel nakaziť zvieratá, alebo pôda. Teraz sa niečo spýtam a chcem počuť odpoveď len od vás trinástich, ktorý ste zradili armádu. Čo nikdy neurobíme?“ vykríkla.

 „Nikdy neustúpime.“ Zašepkal niekto nesmelo.

 „Hmm, takže ste len vyzemi.“ Chcela sa otočiť v pohŕdlivom geste.

 „Nikdy neustúpime.“ Výkrik z ich hrdiel bol presvedčivý.

 „Dobre,“ riekla s úsmevom. „uvidíme či neustúpite. Teraz či neustúpite pred prácou. Taurus, pohov, desiati z vás na stráži, zbytok pomôže pri nakladaní. Aries v pohotovosti. Rozchod.“

 Začali s dôkladným prezeraním tábora. Clair šokovane zistila, že De Sauze úspešne maskoval ako málo zásob majú. Veľké množstvo jedla totiž zničili nesprávnym skladovaním, a hlavne tým, že plýtvali. De Sauze zaviedol denné prídely len pred pár dňami. Len dvoch vecí mali pomerne dostatok – benzínu a vojenskej výbavy.

 „Taurus 1, mám tu pohyb, opakujem mám tu pohyb.“ Ozvala sa Summersová, ktorá stále prezerala okolie.

 „Aký pohyb?“

 „Z tých piatich čo zastrelili na severe sa jeden pokúša vstať.“

 „Rodriguezová a dvaja, pohyb na sever.“ Clair ani nedopovedala, keď sa Rodriguezová rozbehla udaným smerom.

 „Všetci sú mŕtvy až na jedného.“ Oznámila po pár minútach. „Potrebujem auto aby som ho mohla odviezť do základne, je na tom veľmi zle.“

 „Zamieta sa,“ Clair ukázala na dvoch mužov a na jedno z áut. „stabilizuj ho a dvaja ho prídu odviezť do základne. Nemôžem postrádať pri akcii zdravotníka.“

 „Môže po ceste zomrieť.“ Zahromžila Michelle.

 „Ja to chápem, ale vykonaj rozkaz.“ Clair zlostne zovrela obočie.

 „Rozumiem.“ Ozvalo sa neochotne z vysielačky.

 Niekoľko hodín im trvalo zakopať všetky telá, vrátane tých čo zabili. Našťastie bol v tábore ťažký buldozer, ktorý im prácu značne uľahčil. Muži z tábora moc nereptali, väčšinou len mlčky plnili úlohy, ktoré im zadala. Zatiaľ si nevšimla, že by sa medzi nimi vytvorila nejaká konkrétna skupinka takých, ktorým by sa niečo nepozdávalo. Medzitým sa vrátili aj muži, ktorých poslala s ženami a ranenými.

 „Taurus 1?“ bola to Bev.

 „Deje sa niečo, základňa?“ Clair znepokojene stlačila gombík na vysielačke.

 „Ženy sme spoločne s doktorom Deppom ošetrili, oboch zranených tiež, aj keď ten druhý je v kritickom stave.“

 „Ďakujem za dobré správy.“ Clair si s úľavou vydýchla. „Ešte niečo?“

 „Potrebujem hovoriť s Michelle, ale je to lekárske tajomstvo.“

 „Som tu, Bev.“ Pridala sa do rozhovoru oslovená.

 „Prepni si na desiatku, prosím.“

 Michelle spýtavo pozrela na Clair, ktorá len pokrčila plecami. Pri tom ako pomáhala ľuďom nakladať zásoby do nákladiakov, sledovala že sa Michelle krátko rozpráva do vysielačky a potom sa začala rozhliadať po základni. Zmizla niekde za rohom a Clair tomu prestala venovať pozornosť. Prvý náklad bol pripravený, ostávalo ešte naložiť šesť s nábojmi a výbavou. Dva úbohé s jedlom. V duchu rátala, že ich približne ročná zásoba jedla sa teraz zmení na polovičnú. Ale to mohli kompenzovať tým, že by vybrali sklad v Dresene, ktorý podľa odhadov bol najväčší v okolí.

 „Potrebujem šoféra pre jeden kamión.“ Zvolala Rodriguezová udýchane po tom ako obehla celú základňu.

 „Aký kamión, preboha?“ Clair nasledovala jej kroky. „Robíš si srandu? Čo to je za obludu?“ zasmiala sa nahnevane prezerajúc si ťahač s priam obrím prívesom. Síce mal na sebe maskovacie farby, ale jeho obludnosť sa nedala zakryť ani tým.

 „Dôležitý lekársky náklad.“ Odvetila Rodriguezová, ale Clair v jej hlase zaznamenala maličký náznak klamstva. „Bev sa to dozvedela od doktora Deppa. Mohlo by to výrazne pomôcť pri liečbe zranených.“

 „Prečo mi to nepovedala?“

 „Ako to mám vedieť?“ Michelle mykla plecami. „Vy ste jej priateľka, nie ja.“

 Clair sa chvíľu mračila na príves.

 „Nie, túto obludu by bolo vidieť aj zo sat...“ nestihla dopovedať, keď sa vo vysielačke ozvalo rozčúľené hlásenie.

 „Taurus 1, máme tu menší problém.“ Donahauov hlas znel naštvane.

 „To to nedokážete vyriešiť sami?“

 „Bol by som radšej keby ste boli tu, madam.“

 „Do riti.“ Zahromžila Clair a chcela ísť k druhej strane základne.

 „Čo ten kamión?“ spýtala sa Michelle.

 „Tak dobre, keď to pomôže doktorom.“ Clair mávla rukou a rozbehla sa k Donahauovi.

 Problém nebol taký hrozivý ako si s počiatku predstavovala. Dvaja vojaci z tábora sa začali hádať a nakoniec slovné pošťuchovanie skončilo bitkou. Muži z Clairinej jednotky postávali okolo nich a obávali sa zasiahnuť. Mohlo to byť len divadielko, pri ktorom by sa niektorý z bojujúcich mužov chcel pri ich zásahu zmocniť zbrane.

 Clair celú bitku ukončila výstrelom do neba. Všetci stuhli a pozreli sa na ňu.

 „Medzi sebou nebudete bojovať, a každú šarvátku tvrdo potrestám.“ Vykríkla Clair. „Každý takýto boj nás len oslabuje, uvedomte si to. Na prežitie musíme držať spolu a nie sa biť. Pokračujte v práci, to je rozkaz.“ Pohliadla vyčítavo na Donahaua. Pohľad stačil, nemusela mu nič hovoriť. Pomaly sa učil aké to je byť kapitánom a ako má jednať v určitých situáciach.

 Bolo neskoré popoludnie, keď posledný nákladiak opustil bývalý tábor De Sauzeho. Na mieste ostala len jednotka Aries a Clair sediaca za volantom tereniaku.

 „Páľ.“ Prikázala a zakryla si uši. Približne desiatka výstrelov z diel zrovnala zbytok základne. Rozhodla sa nechať pred táborom výstražnú tabuľu s nápisom, že každý nelegálny tábor bude zničený námorníctvom štátu Ognam. Nakoniec tam pripísala aj to, že každý kto sa chce pridať k armáde a byť v bezpečí má ísť stále na juh, ale nešpecifikovala vzdialenosť. Riskovala tým, že ich objavia z druhého tábora, ale teraz už cítila, že sú dostatočne silný aby odolali aj prípadnému prepadu ľudí mŕtveho De Sauzeho.

 Dorazili s Aries do Sarge už takmer za tmy. Videla ako pred základňou stoja v rade ľudia, ktorých tam predtým poslala a okolo nich v pozore Taurus. Svetlomety prehliadali tieto rady a na strážnom poste uvidela aj niekoľko civilov s puškami v rukách. Zdvihla prekvapene obočie.

 „Stalo sa tu niečo o čom by som mala vedieť?“ spýtala sa Donahaua, keď zoskočila z auta.

 „Nie, madam, len prevencia. Čakáme na vaše rozkazy.“ Odvetil krátko.

 Clair vzdychla a postavila sa pred rad.

 Krátko im vysvetlila pravidlá základne a ako sa majú správať. Keď im povedala, že zajtra každého z nich vypočuje ozvalo sa tiché šepkanie, v ktorom bolo najčastejšie počuť slovo mučenie.

 „Vyzerám ako De Sauze?“ zvolala, snažiac sa zakryť únavu. „Hovorím snáď ako on? Správam sa tak?“ ukázala za nich, kde stála jednotka Taurus, ale aj niekoľko zvedavých civilistov. „Tamto sú civilisti, ktorý prežili. A táto jednotka má jednu hlavnú úlohu a to chrániť ich. Takže chrániť aj mnohých z vás. Požadujeme iba jediné, za našu ochranu vašu prácu. Teraz vás títo ľudia ubytujú a nechajú vás najesť. Rozchod.“ Prikročila k Donahauovi. „Tých trinástich dajte, ale radšej bokom, než ich vypočujeme.“

 Kapitán krátko kývol a Clair si konečne dala dole z hlavy helmu. Vtedy sa z tieňa vyrútila postava a prudko ju objala.

 „Zlatko.“ Zašepkala Clair a jej ruky sa ovinuli automaticky okolo Beverlynho tela.

 „Si v poriadku?“ spýtala sa Bev a odtrhla sa od nej aby si ju prezrela. Clair ju však pritiahla k sebe a zase objala.

 „Tá krv nie je moja.“ Zašomrala ticho Clair. „Som v poriadku.“ 

 „Dvaja to vraj nezvládli.“ Šepkala jej Bev do ucha.

 „Bohužiaľ.“ Clair si smutne vzdychla. „Ale De Sauze je mŕtvy. To je dôležité.“

 Bev chvíľu váhavo mlčala.

 „Zabila si ho?“ spýtala sa rovnako váhavo.

 „Áno, musela som, Bev. Tentokrát som už nemohla len niekoho streliť do ruky či nohy. Musela som tým ostatným ukázať, že stále existujú ľudia čo dodržiavajú zákony.“

 „Čo hlava?“ Bev na ňu vážne pozrela.

 Clair sa smutne usmiala.

 „Asi to už prechádza, tie moje záchvaty. Hlava v poriadku.“ Krátko sa rozhliadla. Námestie pred základňou už bolo prázdne, aj keď svetlomety stále osvetľovali okolie, a diskrétne sa vyhýbali ich pozícii. Zdvihla ruku a ukázala ňou krátky pohyb na krk. Svetlá zhasli a oni obe sa ocitli v tme.

 Bev sa ticho rozosmiala a ukázala k nebu.

 „Chceš mi snáď ukázať ďalšie súhvezdia?“ spýtala sa tichučko.

 „Som unavená, dnes to bol veľmi náročné, mali by sme si ísť ľahnúť.“ Riekla dosť tvrdo Clair a tým prerušila možný romantický okamih. „Zajtra bude tiež ťažký deň.“

 Clair sa rozhliadla, keď vkročili do jedálne. Nachádzalo sa tam veľké množstvo ľudí. Všimla si, že sa rozdelili do skupín. Novopríchodzí mlčky jedli svoje jedlo a trochu nervózne sa pozerali okolo seba. Vyzerali vyplašene. Starousadlíci poposedávali, pozorovali nových ľudí a popíjali čaj či kávu.

 „Clair?“ oslovil ju pre Bev neznámy mladík. „Dobrá práca, aj keď som počul, že ste museli prelomiť veľký odpor.“ Dodal ticho.

 „Vďaka, že zabitie takmer 70 ľudí nazývaš diplomaticky prelomenie odporu, Cam.“ Povedala pochmúrne Clair.

 „Vieš ako som to myslel.“ Mladík sa zachmúril podobne ako ona. „Som rád, že si sa vrátila.“

 Clair kývla hlavou a potľapkala ho po ramene. Pevným krokom vošla do svojej izby, ale tam sa jej stav zmenil. Nemala silu ešte chvíľu vydržať a poslať Bev preč. Odhodila zbraň, kľakla si na zem a vyvrátila obsah žalúdku do prvej veci ktorá jej prišla pod ruku – odpadkový kôš. Cítila ako ju Bev opatrne hľadí po chrbte. Žalúdok sa jej konečne ukľudnil tak si sadla na studenú dlážku a oprela o posteľ. Keď si dávala dole prilbu musela jej pomôcť Bev, pretože sa jej úplne triasli ruky. Bev vzala jej poľnú fľašu a pomohla jej sa napiť.

 „Vďaka.“ Zašepkala Clair.

 „Mala by si sa posadiť na posteľ, na tej zemi nachladneš.“ Riekla Bev opatrne. Clair prikývla a nechala ju aby jej pomohla vstať a sadnúť si na posteľ. Bev premýšľala ako ju ukľudniť, pretože tušila, že Clair je rozhodená vďaka posledným udalostiam.

 „Ten mladík, Cam. Kto to je? Hovoríš s ním úplne iným tónom ako s ostatnými.“

 „Cameron Willson.“ Clair si rozopla golier uniformy a už istejšie sa sama napila vody.

 „On je z tvojej rodiny?“ Bev zdvihla prekvapene obočie.

 „Hm.“ Prikývla Clair. „Bratranec. Obaja sme čierne ovce rodiny.“

 „Kvôli armáde?“

 „V podstate áno. Teda, môj otec je generál Brad Willson, zastávajúci názor, že ženy nemajú čo v armáde robiť. Keď som prišla na to ako je to s mojou orientáciou rozhodla som sa to povedať rodičom. Matka to prijala pomerne dobre, ale otec ma vyhodil z domu. A to doslova.“ Clair sa smutne usmiala a prijala Bevinu ruku okolo ramien. „Na truc som sa pridala k armáde. No a Cameron sa z trucu pridal k armáde tiež, pretože jeho otec Bernard Willson, je radikálny odporca armády. Celkom irónia, že nám to trucovanie možno zachránilo životy.“

 Bev sa mierne usmiala.

 „Už je ti lepšie?“ spýtala sa jemne.

 Clair hľadela na svoje ešte stále trasúce sa ruky.

 „Kde sa stala chyba, Bev? Vstupovala som do armády s tým, že chcem pomáhať. Ale celý ten čas som videla väčšinou ako sa ľudia navzájom len vraždia. Raz kvôli rope či peniazom, inokedy kvôli viere. A teraz, postav ľudí zočivoči možnej záhube a stanú sa z nich zvieratá, ktoré sa zabíjajú kvôli moci alebo zásobám.“ Pozrela zúfalo na Bev. „Robím to vôbec dobre? Robím správnu vec?“

 Bev ju pevne objala.

 „Zlato, nepochybuj o sebe. Pomysli na tých ľudí, ktorých si dokázala zachrániť. Ľudí, ktorý ti veria. Pokapali by v bunkri, alebo v De Sauzeho tábore. Ty si im predsa dala nádej. Ja o tebe nepochybujem, ani o tvojich rozhodnutiach a myslím, že ani nikto z starousadlíkov. Čo si musela urobiť to si musela. Predstav si čo by sa mohlo stať, keby sa De Sauza o nás dozvedel a rozhodol by sa zaútočiť plnou silou ešte pred tým než sa tu ukázali Aries. A sústreď sa na to, že si nezabila 70 ľudí v jeho tábore, ale na to, že si ich päťdesiat zachránila, rozumieš?“ Bev cítila ako sa rozochveté Clairine plecia prestávajú triasť a aj jej dych sa ukľudňuje. Po chvíľke sa odtiahla a pozrela Bev do tváre.

 „Ďakujem a prepáč mi túto moju krízu. Ako veliteľka by som nemala ukazovať slabosť.“

 „Ja nie som jeden z tvojich vojakov,“ riekla Bev mierne pobavene. „ale tvoja priateľka, takže ak sa potrebuješ vyplakať, kľudne to urob. Som tu predsa kvôli tomu.“ Pohladila Clair po tvári a videla na jej tvári konečne úsmev.

 „Prepáč.“ Clair pokrútila hlavou. „Nechcela som s tebou jednať ako so svojim podriadeným.“ Unavene si prešla po tvári. „Bol to dnes len proste dlhý deň.“

 Bev nežne pobozkala Clair na líce a tá sa ešte viac usmiala. „Ale to určite aj pre teba. Ako sú na tom ženy a zranený?“

 „Ženy som oddelila, nech sa spamätajú. Prvý zranený je v poriadku, za týždeň sa bude môcť na tú nohu postaviť. Druhý je už mimo nebezpečenstva. Zajtra prehliadnem zbytok ľudí, teda čo stihnem. Depp mi bol dnes veľmi nápomocný.“

 „To som rada, že máš novú posilu.“ Clair si začala rozopínať uniformu. „Čo vlastne ten kamión, ktorý si donútila Rodriguezovú priviesť?“

 „MVJ.“ Odvetila Bev a skúmavo pozrela na Clair.

 „Mobilná výskumná jednotka?“ spýtala sa nechápavo. „A na čo nám to ako je?“

 Bev chvíľu mlčala, ako keby sa jej to bála povedať.

 „Je to v podstate mobilné laboratórium.“

 Clair sa zastavila v rozopínaní uniformy a pozrela na Bev s nádejou.

 „Áno, budem tam môcť zistiť či nie si nakazená. Aj keď s HIV to bude trvať trochu dlhšie, pri ňom sa vírus s istotou dá odhaliť až po približne dvoch, lepšie troch mesiacoch od nákazy. A budeme môcť to isté zistiť aj pri tých ženách.“

 „Bože.“ Clair sa zvalila na posteľ a pohliadla k stropu. „Nie som si moc istá či to chcem vedieť.“

 „Ale istota je lepšia nie?“ spýtala sa Bev a nahla sa k nej na posteli.

 Clair prikývla a jemne odmietla Bevin bozk na pery tým že jej ich prikryla prstami.

 „Potom až budeme mať istotu.“ Riekla so smutným úsmevom a posadila sa. „Nerada zneužívam svoje postavenie, ale som hladná. Myslíš, že by si mohla niečo nenápadne vziať s kuchyne?“ vyzerala zahanbene.

 „Susanah sa určite zmiluje.“ Usmiala sa Bev.

 „Ďakujem, ja upracem toto.“ Clair sa kyslo pozrela na odpadkový kôš.

 Beverly nedalo moc námahy niečo vziať z kuchyne. Nič totiž nezamykali, iba jedinú vec a to bol alkohol. Všetko ostatné bolo voľne prístupné a napriek prídelom sa inak ani nikto nič nesnažil ukradnúť. Takmer sa s Clair zrazila, keď sa stretli pri dverách do už ich spálne.

 Sledovala ako Clair je malými dávkami, dávajúc svojmu žalúdku čas aby sa úplne upokojil. Prešla rukou po jej výložkách. Clair sa na ňu pozrela s úsmevom.

 „Ďalšia vec, ktorá ťa na mne priťahuje?“ spýtala sa s miernym nádychom pobavenia.

 „Hm, trošku, vyzeráš v tej uniforme moc dobre.“ Šepla Bev a začervenala sa.

 „Takže nie hodnosť, ale uniforma?“ zasmiala sa Clair. „A to si ma ešte nevidela v tej slávnostnej.“ Zasmiala sa ešte viac, keď ju Bev mierne nazlostene pleskla do ramena. Zvážnela a odložila prázdnu plechovku. Naklonila sa k Bev a jemne ju pohladila po tvári.

 „V bunkri som sa modlila za to aby sme prežili. Potom som sa modlila aby som neurobila chybu v rozhodovaní. A teraz... modlím sa za dve veci. Aby tie výsledky boli negatívne a aby na svete bolo dosť ľudí, ktorý prežili a my sa mohli vrátiť do normálneho života.“

 Bev sklonila zrak a premýšľala.

 „Svet už nikdy nebude taký ako predtým, a nič sa už do normálu vrátiť dať nebude.“ Riekla smutne.

 Clair sa zamračila. Po chvíľke prikývla.

 „Máš pravdu, svet už nebude taký ako predtým. V tom prípade dúfam, že bude lepší než predtým.“

 „Ak budú na veliacich postoch ľudia ako ty, tak určite bude. So cťou, morálkou a zodpovednosťou v srdci.“

 Clair sa na ňu pozrela s mierne udiveným úsmevom, ako keby neočakávala poklonu. Potom sa vyčerpane a ďakovne usmiala.

 „Padám na zem od únavy, zlato.“ Trochu bolestne vzdychla a chytila si rebrá. „Pomôžeš mi dať dole túto parádu, prosím?“

 Bev to urobila bez ďalších poznámok. Pomohla jej sňať celú výbavu a ticho frfľala, pretože si Clair trochu narazila rebrá pri útoku na De Sauzeho tábor, vtedy keď na nich zaútočil niekto z veže a oni sa museli prudko hodiť na zem. Prehmatala jej ich a usúdila, že si našťastie urobila len pár modrín.

 Spoločne si ľahli do postele a Bev ju čo najjemnejšie objala. Zaspala po pár minútach.

 Clair však ešte dlhšiu dobu hľadela do tmy nad sebou a premýšľala čo sa stane ak by boli tie výsledky jej testov pozitívne... alebo ak by boli negatívne. Negatívum a pozitívum jej zapĺňali myseľ keď zaspávala.

75. deň – Sarge – ráno

 Clair hneď ako sa zobudila prikázala aby sa ľudia z De Sauzeho základne čo najmenej stýkali s ženami, ktoré odtiaľ zachránili. Vďaka Susanah sa im podarilo ľudí rozdeliť tak aby sa to nestalo. Clair vedela, že zúboženým ženám môže týmto pomôcť, aby sa ukľudnili. Starousadlíkov považovala za stabilných jedincov, ktorý počúvali jej rozkazy, a nechovali sa výstredne. Teda až na Bennetta a pátera, ktorých už aj tak nikto nepočúval.

 S Bev sa dohodli, že ona ako prvá začne vypočúvať ľudí a potom následne prejdú zdravotnou prehliadkou, pri ktorej jej bude pomáhať Marcus Depp a Rodriguezová. Ženy však doviedli do jedálne ako prvé, aby sa vyhli neskoršiemu návalu ľudí.

 Bolo skoré ráno a k pätici jej zástupcov z vojakov (Donahau, Bredstone, Redman, Rodriguezová a Lopez) sa pripojili ako obvykle aj farmári Sandersoví. Už si zvykla, že aj oni vstávajú neobvykle skoro. Ale oni na to boli zvyknutý z dôb ešte keď farmárčili – museli sa hneď z rána postarať o dobytok a farmu. Dobytok nemali, ale zvyk ostal.

 Clair vstala a pristúpila ku kávovaru, keď Beverly do jedálne priviedla spoločne s Marcusom ženy aby ich nechala najesť.

 „Tamara?“ ozvalo sa spýtavo a neveriacky od stola kde sedeli Sandersovci.

 „Ocko?“ mladé dievča sa k tomu stolu pozrelo a z očí jej vyhŕkli neveriacke slzy. „Ocko!“ Vykríkla už isto a krívajúc sa rozbehla k stolu. Vojaci poplašene vstali a pozerali čo sa deje.

 Clair sa obzrela a ukázala rukou aby sa ukľudnili. Po sekunde k skupinke vybehla staršia žena.

 „Mami?“ vykríkol radostne Matt Sanders a objal nič nehovoriacu ženu. Bev Clair potichu povedala, že jej De Sauze vyrezal jazyk.

 Clair sledovala ako sa rodina objíma a z ich tvári tečú nekonečné slzy vďačnosti. Sama sa po chvíľke odvrátila a pomaly si naplnila šálku aby zakryla vlastnú slabosť. Pozrela bokom a uvidela Bev, ktorá si stierala nenápadne slzy. Pohliadla na ňu a uvidela ako jasne ale nemo povedala slovo nádej. Vtedy si Clair musela tvrdo kusnúť do jazyka aby sa skutočne nerozplakala. Otočila sa vo chvíli, keď jej do náruče tvrdo vbehol Ted Sanders. Prekvapene zamrkala.

 „Ďakujem vám, ďakujem.“ Šepkal dookola.

 „Ukľudnite sa, pán Sanders.“ Riekla totálne prekvapene a snažila sa vymaniť z jeho objatia. Namiesto toho jej však začal bozkávať ruky.

 „Boh vás požehnal, inak to nie je možné.“

 „Prestaňte, pán Sanders.“ Tvrdo ustúpila a Ted Sanders pred ňou spadol na kolená. Keď začalo hroziť, že jej Ted začne bozkávať vojenské topánky ukázala na Redmana a Donahua aby ho zdvihli zo zeme. Pleskla Teda tvrdo do tváre. „Preberte sa. Som rada, že ste sa znovu stretol z rodinou, ale nepreháňajte to. Robím len to čo musím. Jasné?“ pozrela na neho vážne. Ted prikývol, aj keď v jeho očiach stále videla nábožnú vďačnosť.

 „Ďakujem, madam.“ Matt Sanders sa k tomu postavil oveľa racionálnejšie. Podal Clair ruku a mierne sa jej poklonil. Hneď na to chytil otca a odviedol ho ku stolu, kde už sedeli ich dve ženy. Clair počula ako im Bev ticho zakazuje bližší styk kým neurobí testy. Zlostne zovrela pery a sadla si na svoje predchádzajúce miesto.

 „Čo budeme robiť s tou druhou základňou?“ spýtala sa po chvíli ticha Rodriguezová.

 „Pomaly, Michelle.“ Krotil ju Donahau. Clair len prikývla. „Najskôr musíme zistiť, či sa môžeme spoľahnúť na tých nových.“

 „Ja viem, ale viem aj to, že veliteľka má vždy plány dopredu.“ Michelle pokrčila ramenami.

 „Počkáme pár dní, možno týždeň a uvidíme či sa niekto z ich tábora k nám nepripojí dobrovoľne, keď uvidia tú ceduľu.“ Riekla rozhodne Clair.

 „Potom čo uvidia zničenú základňu by to mohlo vyjsť.“ Súhlasil Donahau.

 „A hlavne im nemá kto veliť.“ Doplnil Redman. „Teda ak v tom druhom tábore nie je podobné prasa ako bol De Sauze.“

 „Madam?“ spýtal sa Bredstone v jednoznačnej aj keď nevyslovenej otázke.

 „Ešte nie, ale keby k tomu malo dôjsť, trúfaš si na tak vzdialený prieskum? Je to takmer stodesať kilometrov.“

 „S motorkou v tom nebude problém, madam.“

 „Dobre. Počkáme týždeň, ak sa nikto neobjaví pôjde Bredstone na prieskum. Podľa stavu sa rozhodnem čo ďalej.“ Clair dopila kávu, vstala a lusknutím prstov ukázala na Redmana. Vedeli čo ich teraz čaká. Výsluchy. Beverly a Michelle sa tiež presunuli na svoje pracovisko.

 Zatiaľ čo prebiehali výsluchy a zdravotníci robili kompletné zdravotné prehliadky, začal Cam Willson s veľkým plánom, na ktorý dostal zelenú. Vzhľadom na to, že pôvodná radnica, neskôr nedostavaná väznica nemala postavený poriadny plot navrhol taký plot postaviť. Mal zabezpečiť nie len okolie, ale aj stopercentne bezpečný dvor, na ktorom sa mohli civilisti či vojaci zabaviť, alebo poprechádzať bez dozoru. Materiálu mali dostatok, vzali ho z rozostavaného bytového bloku pre horníkov, ktorý mal byť postavený kvôli nájdeniu novej zlatej žily a náboru nových pracovných síl. K postaveniu však nedošlo.

 Po dlhých hodinách výsluchov podľa Redmanovho odhadu a aj Clairinho usúdili, že maximálne dvaja ľudia sú mierne pochybný. Ostatní jednoducho podľahli strachu pod De Sauzovým vedením.

79. deň – Sarge

 Nastal večer a Clair sa rozhodla, že vzhľadom na posledné udalosti by mala ľuďom v základni trochu odľahčiť náladu. Zvolala všetkých, okrem hliadky a nasledovnej zmeny na hliadke do jedálne.

 „Vojaci a vážený civilisti. Tvrdo ste posledné dni, týždne pracovali na tom aby sme prežili a aby sme prežili dôstojne. Jednotka Taurus, ktorá nás chráni už dlhé týždne,“ ukázala na niekoľkých mužov a na Donahaua, ozval sa potlesk. „jednotka Aries, ktorá nám pomohla pri útoku na rebelov,“ ukázala na Lopeza. „Práca našich doktorov a medika. V neposlednom rade statoční farmári Sandersovi, ktorý nám pomáhajú so zberom úrody a zásobami,“ ďalší potlesk. „či práca všetkých civilistov, ktorý sú tu. Viem aká bola táto práca tvrdá a neraz veľmi náročná, pretože ste museli pochovať aj svojich blízkych. Neraz som od vás požadovala aj nemožné veci, ktoré ste si pred dňom D nevedeli predstaviť, ale urobili ste ich. Požadujem výkony a keď ich dostanem viem sa odmeniť. Teraz je čas osláviť našu prácu a jej plody.“ Kývla na Susanah a jej ľudí. Tí postavili na stoly niekoľko boxov s pivom a bedňu s alkoholom. Objavilo sa pár hudobných nástrojov, ktoré ukoristili pri čistení mesta. „Teraz mám jediný rozkaz a to: Bavte sa.“ Tleskla rukami a sledovala ako sa okolo nej najskôr neisto, ale o niečo neskôr jasnejšie ľudia začínajú skutočne zabávať. Bol čas aby zabudli aspoň na chvíľu na hrôzy čo zažili.

 Ozvala sa neistá hudba, ktorá sa potom zmenila na slušnú vidiecku kapelu, zopár ľudí začalo tancovať a nakoniec museli odsunúť stoly aby mali miesto na nový tanečný parket. Budova sa napokon, napriek svojej mohutnosti, mierne otriasala vďaka dupajúcim nohám v základoch.

 Clair to s úsmevom sledovala, sediac v rohu miestnosti. Nedovolila si upiť ani z piva, nie len kvôli faktu, že v službe zo zásady nikdy nepila, ale bolo tu riziko, že by ju rozbolela hlava. Kombinácia aj malého množstva alkoholu a veľmi silných liekov by ju mohla na mieste zabiť.

 „Môžem prosiť?“ ozvalo sa zrazu vedľa nej a ona prekvapene zamrkala na usmievajúcu sa Bev, ktorá sa k nej nakláňala a mala natiahnutú ruku.

 „Čože?“ spýtala sa nechápavo, chcela stráviť celý večer úplne nenápadne. Bev len ukázala k novovytvorenému parketu. „Ja netancujem, Bev.“

 „Nechceš alebo nevieš?“ Bev sa uškrnula.

 „Oboje.“

 „Aha, takže slabinka silnej veliteľky.“ Bevin úsmev sa ešte viac rozšíril. „Bojíš sa, že by si si mohla znížiť u mužstva autoritu zlým tancom?“

 „Také niečo.“ Clair sa ošila, prvý krát ju niekto dostal do rozpakov.

 „Ale, ale.“ Zasmiala sa Bev a sklonila sa k nej len na centimeter. „Veliteľka sa nám červená.“ Dala jej krátku pusu na líce. „Poď, povediem ťa, len sa ma drž, dobre?“

 Clair sa zachmúrila, pretože kapela práve začala hrať nejakú rýchlu odrhovačku. Keď však videla Bevinu tvár, vstala a prijala jej natiahnutú ruku. Bev však bola skvelá, viedla ju výborne a Clair sa po chvíli uvoľnila a začala si tanec užívať.

 Po rýchlej skladbe sa kapela rozhodla pre pomalý plúžák a väčšina osadenstva sa rozpačito posadila na odtiahnuté lavice. Na Clairine prekvapenie sa mnohé zachránené ženy však nechali vtiahnuť do tanca. Usúdila, že si potrebujú aj oni samé uvoľniť nervy. Videla, že muži sa k nim chovajú viac než gentlmansky a držia svoje ruky len tam kde majú.

 Bev si ju však pritiahla k sebe pevne na telo a položila si hlavu na jej rameno. Clair z nej cítila podivný smútok.

 „Pamätáš sa ako som ti hovorila, že jedna moja časť je vydesená zo svojich pocitov a druhá ťa veľmi chce?“ spýtala sa jej ticho do ucha.

 Clair prikývla.

 „Teraz je tá vydesená časť veľmi malá, ale iná.“ Bev jej jemne prešla perami po uchu. „Bojím sa len toho, že by som nevedela čo robiť keby sme sa mali milovať.“

 „Beverly.“ Zašepkala prosebne Clair v snahe ju zastaviť.

 „Prestaň, Clair. Urobím ti testy a uvidí sa. Ale aj keby si mala HIV a budeme sa správať opatrne tak sa nič nestane.“ Položila jej prsty na ústa aby ju umlčala. „Som doktorka a viem ako sa HIV môže alebo nemôže šíriť.“

 „Beverly.“ Zašomrala už Clair mierne nahnevane. „Práve preto že si doktorka to nesmieš dovoliť. Ak by si sa nakazila a potom pri nejakej operácii porezala, mohla by si nakaziť ďalšieho.“

 Bev ju nahnevane jemne udrela do pleca. Clair ako vždy mala veľmi dobré argumenty. Prudko sa nadýchla aby zahnala sklamanie.

 „Dobre.“ Zašepkala smutne a radšej bez ďalších slov sa nechala objímať. Ucítila ako Clair zaborila svoju tvár do jej ohybu ramena a aj jej slzy, ktoré sa snažila zamaskovať. Bev sa nechápavo pozastavila nad svojimi pocitmi, ktoré boli tak rozličné oproti tomu čo si kedysi myslela alebo cítila. Kedysi aktívne vyhľadávala partnerov, ktorých menila na milencov a potom na bývalých priateľov. Teraz bola ochotná urobiť všetko aby si udržala ženu ako svoju priateľku. Priateľku, do ktorej sa úplne mimo jej chápania zamilovala.

81. deň - Sarge

 Vďaka novým ľuďom v základni prebiehali práce na múre veľmi rýchlo. Aj vďaka faktu, že dvaja z nich boli pôvodným povolaním murári. Plot sa okolo základne zdvíhal do výšky troch metrov vo veľmi uspokojivom tempe. Už mali postavenú celú severnú stranu do dvojmetrovej výšky, na juhu a východe do metrovej a na západe pokladali základy.

 Kocovinu z oslavy mal len málokto. Na Clairine prekvapenie sa ľudia chovali veľmi zodpovedne a nevypili všetko čo povolila vybrať zo skladu alkoholu. A vďaka oslave, ktorú zariadila mali ľudia oveľa lepšiu náladu. Ako keby im to dobilo baterky.

 Beverly odobrala postupne všetkým krvné vzorky a takmer nevychádzala z mohutného prívesu. Clair vedela, že testovanie každej vzorky zaberie aj niekoľko dní, napriek tomu, že Bev neustále pomáhal Marcus. Vlastne obaja boli stále zavretý v prívese.

 Clair sa rozhodla za nimi pozrieť. Nikdy totiž nevidela MJV zvnútra. Ako veliteľka mierových alebo záchranných akcií, sa s týmto povozným laboratóriom nestretla. Zarazene čítala nápis na dverách, ktorý informoval, že vnútri je sterilné prostredie. Zabúchala na ne.

 „Nevstupovať.“ Ozvalo sa zvnútra nahnevane. Bol to Depp.

 „Len by som sa rada pozrela čo to tam vyvádzate.“ Zvolala čo najhlasnejšie. Dvere sa po dlhej chvíli pootvorili a von nakukol Depp. Mal na sebe plášť a na tvári masku.

 „No dobre, poďte.“ Pokynul na ňu a len čo vošla ju donútil navliecť si na seba to isté čo mal on.

 Clair sa rozhliadla po obrovskej ploche návesu. Zvonku vyzeral veľký ale zvnútra bol priam kolosálny. Náves mal vlastný malý generátor a ona uvidela naľavo aj napravo stoly s rôznym lekárskym vybavením a niekoľkými počítačmi. Usmiala sa, keď uvidela Bev ako sa skláňa nad mikroskopom. Pozrela bokom na chladničku so sklenenými dvierkami. Bolo tam veľké množstvo ampuliek s krvou.

 „Pracujete ako včeličky.“ Poznamenala a Bev vtedy zdvihla hlavu od čočiek mikroskopu. Nevidela jej ústa vďaka maske ale podľa výrazu usúdila, že sa Bev usmiala.

 „Snažíme sa.“ Bev ukázala bradou na Marcusa. „Je virológ, takže aspoň si nemusím pripomínať prácu v labáku z praxe.“

 Clair sa zamračila a nebezpečne pristúpila k Marcusovi.

 „Virológ? Takže vy ste jeden s tých hajzlov, ktorý vyvinul tento šialený vírus? Ten, ktorý za toto všetko môže?“

 Marcus obranne zdvihol ruky a ustúpil.

 „Pracoval som v Ognam City, v labáku jednej z farmaceutických firiem, ale o takomto niečom som nevedel. Prisahám.“ Ukázal opatrne prstom okolo seba. „Toto nie je práca nejakej malej firmy, madam. Za toto môže jedine vojsko. Bez urážky k vám to vyzerá ako biologická zbraň.“

 Clair sa zamračila a spustila ruku, ktorou ho chcela udrieť.

 „Ako virológ, aký je váš názor?“ spýtala sa obozretne.

 „Mal som dosť času nad tým rozmýšľať aj keď nemám dôkazy. Príčina takého rýchleho šírenia musí byť len prenos vzduchom.“ Marcus opatrne zložil ruky.

 „Čo to je za blbosť? Veď by sme museli byť už dávno mŕtvy alebo nakazený.“ Clair pokrútila hlavou.

 „Áno, ale zrejme je časť ľudí z nejakého dôvodu imúnna.“

 „Nerozumiem.“

 „Tento vírus je podobný chrípkovému. Ten sa tiež mení každú chvíľu. Preto sa každý rok menila chrípková vakcína. Každý vírus sa zmení, ak ma na to čas a vhodné podmienky. Tento však zmutoval z vzduchom prenosného na prenosný tekutinami či krvou.“ Marcus sa zamračil. „Dosť ľudí bolo voči tomu vzduchom prenosným imúnnych, ale po vstupe do ľudského organizmu – čo je vlastne jedna veľká chemická továreň – zmutoval. Sme imúnny voči tomu pôvodnému, to je môj názor, ale nie proti tomu novému.“

 „Takže tak či tak si musíme dávať pozor na kusnutia od nakazených.“ Zhodnotila Clair.

 „Presne to som chcel povedať.“ Kývol Marcus. „Pôvodný vírus je už pravdepodobne zneškodnený. Netuším či to bol nejaký terorista, alebo cvok, ktorý chcel vymietiť celú túto planétu a rozšíril tak vírus, ale ak by bol prenosný na zvieratá či do pôdy už by sme to videli. Z druhého tábora bez problémov donášali mäso z kravskej farmy. A kravy sú veľmi citlivé čo sa týka toho čo zjedia. Prakticky okamžite sa to prejaví v ich organizme. Teda vírus sa neprenáša na rastlinách, ani v mäse zvierat, pravdepodobne ho ničia žalúdočné kyseliny.“ Ukázal okolo seba. „Dajte mi vzorku nakazeného a môžem vám povedať presne ako sa šíri. To čo som povedal sú zatiaľ len dohady.“

 Clair mlčala a premýšľala.

 „Tú vzorku asi nechcete z nejakej mŕtvoly.“ Skonštatovala.

 „Bohužiaľ nie, musí byť stará maximálne tak tri hodiny. Hodina je čas premeny po kusnutí.“

 Clair otrčila nahnevane pery. Takáto vec sa jej moc nepozdávala.

 „Uvidím čo sa dá robiť, ale nič nesľubujem. V prvom rade mi ide o bezpečnosť základne a nie tu mať na výskum nejakú príšerku.“

 „To plne chápem, madam.“ Riekol Marcus. „Ani ja by som nás nechcel ohroziť. Síce som na to zvedavý, ale desím sa toho vírusu. Skutočne sa ho desím.“

 Clair prekvapene zdvihla obočie. Od neho ako od zvedavého vedca by čakala protesty a že chce okamžite nejakú vzorku na skúmanie. Lenže Marcus bol veľmi rozumný človek a chápal čo by sa mohlo stať, keby sa v základni rozšírila nákaza.

 „Ako ste na tom s tými pohlavnými chorobami u žien?“ spýtala sa namiesto ďalších otázok o víruse, ktorý vyhladil možno celú planétu.

 „Prvý výsledok by sme mali mať asi o štyri dni,“ zapojila sa do rozhovoru Bev. „je to žena, ktorá sa prvá dostala do tábora, ale stále aj tak budeme musieť ešte asi dva týždne počkať na jasné výsledky kvôli HIV.“ Bev si utrela čelo a pozrela smutne na Clair. „U teba to bude s HIV jasné až tak o mesiac, ale ostatné tiež štyri dni.“

 Clair len krátko kývla.

 „Pokračujte teda.“ Pozrela na Marcusa. „Prepáč že som ťa nariekla z tohoto všetkého.“

 „V poriadku, madam.“ Odvetil s chabým úsmevom.

 Clair vypochodovala z prívesu a pohliadla na roj ľudí, ktorý stavali múr. Pracovali skutočne ako včeličky. Usmiala sa a vydala k základni.

85. deň – Sarge

 Všetci netrpezlivo očakávali či sa objaví niekto z druhého De Sauzeho tábora. Podľa slov ľudí zo základne De Sauzeho sa v základni rôznorodo menili muži len počas troch až štyroch dní. Len aby mali čo robiť.

 Clair si zapálila cigaretu pred základňou a pozorovala ľudí okolo nej. Vysoký múr bol už zväčša postavený, hlavnou slabinou, ktorú nevedeli doplniť boli vchody. Nebol medzi nimi kvalitný zvárač, ktorý by vedel vytvoriť rovnako kvalitnú a pevnú bránu. Nateraz boli dva vytvorené vchody – na juhu a severe – zahatané množstvom rôzneho šrotu a niekoľkými kostrami áut.

 „Kontakt,“ ozvalo sa nervózne vo vysielačke, ktorá ťažila Clairin opasok.

 „Aký?“ zvolala Clair a rozbehla sa bez váhania k budove základne.

 „Sever, terénne vozidlo, šiesti muži.“

 „Pohotovosť.“ Vykríkla Clair a počula ako sa vo vzduchu ozval vysoký pisk píšťalky. Ľudia, ktorí pracovali na múre sa okamžite rozbehli k základni. Vďaka niekoľkým nácvikom sa ľudia mimo základne ocitli v budove len v minúte. Takmer vyletela hore rebríkom a vytrhla z rúk pozorovateľa ďalekohľad. Pozrela s ním udaným smerom.

 Uvidela tam presne to čo človek hovoril do vysielačky. Videla aj to, že vozidlo má na kapote nejaký rozmazaný znak červenej farby. Podľa obrysov to odhadla na zovretú päsť – teda niekdajší znak De Sauzeho Slobodnej Armády. Boli na podobnej pozícii ako kedysi Sandersoví.

 „Chcem počuť či neurobia nejaký neobvyklý pohyb.“ Ukázala na vojaka, ktorému vytrhla ďalekohľad a hodila mu ho naspäť. Ten len krátko kývol a zameral čočky do diaľky. Ona sama zbehla do informačnej miestnosti.

 Rozhodla sa opakovať rovnaké hlásenie ako kedysi.

 „Posádke v tereňáku, vstupujete na vysoko chránené územie.“ Zvolala do mikrofónu miestneho rozhlasu. „Zastavte sa a to okamžite.“ Vybrala zase vysielačku a čakala či jej stráž na veži potvrdí, že zastavili.

 „Zastavili madam, rozhliadajú sa.“

 „Vystúpte z vozu, ak máte zbrane odhoďte ich. Kľaknite si na kolená a založte si ruky za hlavu. Počkajte kým vás nepreberú naše jednotky námorníctva. Nerobte žiadne blbosti a ste v bezpečí.“

 „Moment, madam.“ Ozvalo sa z vysielačky. „Oni... čo to do riti? Čakajte.“

 Clair chcela zaveliť aby mužov na tereniaku okamžite odstránili ostreľovači, ale rozhodla sa počkať.

 „Veža? Čo sa tam deje?“

 „Heh, urobili to čo ste povedali, ale predtým jeden z nich niečo načarbal na kus lepenky. Je tam: Nepatríme k De Sauzemu. Vaše rozkazy, madam?“

 „Čakajte, Taurus.“ Chvíľu premýšľala. Potrebovala priamy kontakt a tak podala vysielačku Joeyovi. „Povieš do toho mikráku doslova čo ti poviem.“ Zahrozila mu prstom a Joey sa zatváril zúbožene. Prikývol. Clair vyšla späť na strechu.

 „Keď nepatríte k De Sauzemu, čo ste zač? Máte na kapote jeho znak. Jeden z vás sa môže pohnúť a napísať odpoveď na tú tabuľu.“ Riekla do vysielačky a čakala na odpoveď, ktorú sledovala v čočkách ďalekohľadu. Videla ako sa šiesti muži po sebe pozreli, ale nakoniec sa tabuľe a fixky ujal len jeden. Ostatní stále kľačali na zemi.

 „Videli sme zničenú De Sauzeho základňu, boli sme na prieskume.“ Muž držal chvíľu tabuľu nad sebou, potom ju zmazal a písal ďalej. „Sme vojaci, a chceme sa pridať k vám.“ Znovu zmazanie tabule. „Tak ako bolo napísané pri zničenej základni.“ muž zotrel slová rukávom. „Nemali sme inú možnosť a to len byť s De Sauzem.“ Ďalšie zmazanie. „Ani ako prieskumníci nemáme zbrane.“ Muž mazal a písal správy až bleskurýchlo. „To môžete vidieť.“

 „Ako máme vedieť, že nie ste krysy?“ zvolal Joey presne ako mu povedala Clair. Vedľa nej už po pár sekundách postanul Redman a rovnako ako ona pozoroval správanie ľudí v diaľke.

 „Krysy?“ objavilo sa na tabuli.

 „Redman?“ Clair pohliadla vedľa seba. Dotázaný krútil hlavou.

 „Neviem, madam. Iba to odhadujem podľa pocitu. Nepripadajú mi nebezpečný.“

 „Môžu to byť prieskumníci ako hovoria,“ ozval sa ticho Donahau. „ale je divné, že ich je málo tak ďaleko od tábora.“

 Clair zlostne poklepávala rukou na púzdro pištole. Musela sa rozhodnúť.

 „Joey, povedz im: Všetci si kľaknite, skloňte tváre a otočte sa k severu. Počkajte kým vás neprevezmú naše jednotky.“ Počkala kým v čočkách neuvidela, že muži v diaľke tak urobili. Vydala rozkaz a desiatka mužov sa vydala ku kľačiacim.

 Zajali ich a veľmi jednoducho doviedli do základne.

 Rovnako bleskurýchlo ich vypočula. Redman len krátko kýval hlavou pri každom vypočúvaní. Muži neboli nebezpečný.

 Vďaka nim zistili, že vzdialená základňa bývalého De Sauzeho je takmer v troskách. Bolo tam síce asi šesťdesiat ešte pomerne dobre zorganizovaných ľudí, ale tábor bol často napádaný nakazenými.

 Prieskumnú jednotku vyslali len kvôli tomu, že sa im De Sauze už dlhú dobu neozval. Čakali na jeho rozkazy. A hlavný veliteľ východného tábora, nejaký plukovník Brendon Sharon, si nevedel rady bez rozkazov De Sauzeho. Preto poslal na prieskum tak malú skupinu. O samotnom Sharonovi vedeli len veľmi málo, či bola jeho hodnosť pravá už vôbec netušili.

 Clair sa postavila pred ich cely, kde boli preventívne zavretý.

 „Povedali ste že ste vojaci. Rada by som počula čo robí pravý vojak.“

 „Chráni civilistov.“ Ozvalo sa jednoznačne od ľudí v cele. Nebolo to len zašepkanie, ale jasná veta.

 Kývla na Redmana a ten otvoril celu.

 „Vítajte na základni Sarge.“ Kývla rukou. „Budeme vás ale pozorovať, to si uvedomte.“

 Jej obavy z toho, že by novopríchodzí mohli byť špióni sa nepotvrdili. Stali sa kvalitnou a pevnou časťou vojakov. Pomáhali pri stavaní múru, nereptali, dôkladne sa zúčastňovali každého cvičenia.

89. deň – Sarge

 Clair stále čakala ako to bude s jej výsledkami. Normálne výsledky boli v poriadku, ale ona chcela vedieť ako je to s HIV. A stále odmietala akýkoľvek kontakt s Bev, aj keď jej stále hovorila, že HIV sa neprenáša slinami a že ak si budú dávať pozor tak sa môžu bozkávať.

 Proste to odmietala. Nechcela riskovať ani v tom najmenšom. Bev na to dokázala len zlostne frfľať.

 Čas, ktorý si ostatní vyplňovali stavaním múru si Clair vyplňovala pomocou Joeyovi s rádiom. Zarazene preladila frekvenciu, z ktorej sa ozývali občasné krátke správy, ale nezrozumiteľné.

 „Joey, môžeš...“ začala a ukazovala na rádiostanicu, ktorá mala v normálnych podmienkach dosah tak dvesto kilometrov.

 „Vyladím to.“ Odvetil namiesto toho Joey. Už predtým nechal na streche vybudovať anténu.

 „Tu je plukovník Sharon, volám generála De Sauzeho, prepínam.“

 Clair zdvihla prekvapene obočie a obzrela sa, pretože začula šuškanie. Na základni sa nič dlho neutajilo. A to, že Joey dal dokopy starú rádiostanicu už vôbec nie. Takže v dverách postávalo niekoľko ľudí a čakali čo sa bude diať.

 „Zaujímalo by ma, čo sa asi tak deje teraz v ich tábore.“ Zašomral Redman zamračene.

 „Mňa čo si asi myslí, keď sa mu nevrátila hliadka a nemôže sa nikam dovolať.“ Riekla Rodriguezová s takmer škodoradostným úsmevom.

 „Čo keby ste vy dvaja zavreli držky?“ ozval sa Donahau.

 Rodriguezová si zlostne odfrkla a Redman až takmer ženským gestom prevrátil oči.

 „Keď sme pri tej debate, mňa by zase zaujímalo prečo nepoužívajú žiadne kódy.“ Riekol Joey, ktorý bol vášnivý rádioamatér. „Ešte sa aj volajú svojimi menami na bežnej frekvencii, ktorá sa dá zachytiť v podstate na každej bežnej vysielačke. My takúto debatu môžeme viesť na našich ručných vysielačkách pretože sú zakódované, ale oni to robia úplne okato a verejne.“

 „Dobrá poznámka, Joey.“ Ozvala sa konečne Clair.

 „Možno majú na to dôvod.“ Bredstone si prehodil v rukách nôž, s ktorým sa neustále vo voľnej chvíľke hral. „Však vystrieľali všetko v okolí. Čoho by sa mali obávať.“

 „Nás?“ riekli jednohlasne ostatní a pobavene sa zasmiali.

 „Čo budeme s tým robiť, madam?“ spýtal sa Donahau a pohliadol na Clair s obavami.

 „66 vojakov, tri tanky, štyri tereniaky s guľometom. Vyše šesťdesiat civilov, z toho mnohých môžeme vyzbrojiť. Máme túto základňu a za deň dostavaný plot. Majú dôvod sa nás báť?“ spýtala sa a prezrela si ich.

 „Rozhodne áno.“ Odvetili zase jednohlasne, teraz sa však nezasmiali, len trochu zarazene po sebe pozreli. Clair zdvihla obočie, ako to robili, že sa tak zohrali, nechápala. Vo vysielačke sa znovu ozval spýtavý hlas plukovníka Sharona.

 „Tak dobre,“ Clair poťažkala v ruke mikrofón vysielačky. „je čas prestať sa hrať na mačku a myš.“ Sústredene si prezerala na mikrofóne mriežku, ktorá ho kryla a potom ho zdvihla k ústam. „Zdravíčko, plukovník Sharon, prepínam.“

 „Kto... kto ste a čo robíte na vojenskej frekvencii?“ plukovníkov hlas znel totálne prekvapene. „Prepínam.“ Dodal rozhodene.

 „Ja mám na vás tiež otázočku, plukovník. Vaša hodnosť je skutočná, alebo ste si ju sám pridelil tak ako to urobil generál De Sauze? Prepínam.“ Zahučala Clair do vysielačky s riadnou dávkou irónie a Val sa za ňou rozchechtal.

 „Čo... čo to hovoríte o generálovi? Kde je generál De Sauze?“ plukovníkov hlas už začínal naberať strašidelne vysoký nervózny tón.

 „Neodpovedal ste mi, plukovník.“

 „Okamžite mi povedzte kde je generál De Sauze.“ Plukovník začal do vysielačky ziapať.

 „Vás moc slušne nevychovali.“ Val dostal záchvat smiechu a snažil sa ho utlmiť rukami. Clair na neho zlostne pozrela. Vedela, že má zvláštny zmysel pre humor, väčšinou sa smial na veciach, ktoré ostatným nepripadali vtipné.

 „Opakujem, kde je generál?“

 „No dobre, budem aspoň ja slušná. Volám sa Clair Willsonová a som plukovníčka námorných síl Ognam State.“ Clair držala stále tlačidlo na vysielačke a tým znemožňovala Sharonovi prehovoriť. „Týmto vám oznamujem, že tábor alias generála De Sauzeho bol zrovnaný zo zemou a vojak De Sauze bol popravený v súlade s vojenskými zákonmi, ktoré platia počas výnimočného stavu, prepínam.“

 „Ty zasraná čubka, keď si ťa nájdem budeš rada, že ťa spoznajú v pekle. Nemáš ani poňatia s kým si zahrávaš.“ Nasledoval dlhý výčet rôznych spôsobov mučenia a až jazykolomných nadávok na Clairin účet. Vala musela vykázať von z miestnosti, pretože začal priam zavíjať smiechom. Konečne sa ozvalo ticho a zachrčanie, čo znamenalo, že plukovník konečne pustil gombík svojej vysielačky.

 „Už ste skončili? Dávam vám teraz možnosť vzdať sa, plukovník. Neviem či budem ochotná takúto ponuku vám dať aj neskôr, prepínam.“

 „Na to zabudni, žiadne vzdanie sa a ty budeš ešte ľutovať čo si urobila. Koniec.“

 Clair odložila mikrofón a pozrela na ostatných.

 „Znel teda riadne nasrane.“ Poznamenal Donahau s širokým úsmevom na tvári. „Čo myslíte, že teraz urobí?“

 „Hovno.“ Zašomral Redman a mykol plecami keď sa na neho ostatní pozreli. „A čo inšie môže robiť? Nevie kde sme, koľko nás je, nevie nič.“

 „Ako hovorí Red,“ prikývla Michelle. „ale zrejme pošle prieskumný oddiel aby sa presvedčil, že veliteľka hovorila pravdu o tej základni.“

 „Neviem,“ pokrútila hlavou Clair. „tón hlasu mi hovorí, že mi uveril. Podľa tých šiestich čo sem prišli ako posledný sa potýka s veľkým množstvom nakazených. Pokiaľ nevyrieši tento problém tak nebude chcieť svoju posádku oslabiť. Teda ak nie je blbec.“

 „Podľa jeho slovníku som si už názor na neho urobil.“ Riekol Bradstone s drzým úsmevom. „Ognamská vykostená číča? Kde takú nadávku vzal?“ rozosmial sa s ostatnými.

 „Takže čo teraz?“ Val sa vrátil späť do miestnosti, ale stále sa držal za boľavé brucho.

 „Počkáme. My sme svoj prvý ťah urobili, teraz je rad na ňom.“ Pohliadla na Bredstona. „Máš prácu.“ Ten sa len usmial a okamžite sa rozbehol pre svoju výbavu. Vedel, že čo sa od neho požaduje – kompletný prieskum druhej De Sauzeho základne. „Joey a Trenton, neustále monitorujte ich frekvenciu a oznámte mi všetko čo sa dozviete.“ Clair chvíľu premýšľala. „Myslím, že je čas vybrať v Dresene ten sklad potravín. Ak by sa rozhodli k nám pridať veľmi by nám tým schudobneli zásoby a v noci už začína mrznúť, aby nás náhodou neprepadli silné mrazy.“

 „Kedy?“ spýtali sa jednohlasne a teraz už ich tváre vyzerali skutočne popletene. Clair neveriacky pokrútila hlavou a rozosmiala sa.

 „Keď sa vráti Bredstone, rátam že tak dva dni. Aby sme vedeli presne ich terajší stav.“

 Plot bola teraz priorita číslo jedna. Bolo len skoré ráno, takže mali dostatok času na prácu v teréne. Zapojili sa do nej úplne všetci, ktorý mohli a neboli zranený. Clair prekvapene sledovala ako sa všetky múry zdvíhajú takmer ako v zrýchlenom filme.

 Už sa zvečernievalo a ju dokonale zaskočil príchod Bredstona, ktorý vletel do perimetru základne ako blesk, zoskočil z motorky a tváril sa značne znepokojene. Okamžite sa okolo nich urobil hlúčik ľudí.

 „Čo je Bradstone?“ spýtala sa rovnako znepokojene ako sa on tváril. „Ako to vyzerá v ich základni?“

 Bredstone si stiahol z tváre masku a vykašľal zo seba prach.

 „Ani som sa tam nedostal.“ Vytiahol mapu a kým ju ostatní rozťahovali vypil takmer celú fľašu vody a opláchol si zaprášenú tvár. „Je to horšie ako povedali tí poslední. Mali obrovské šťastie, že sa odtiaľ vôbec dostali. Tu, je tam stará vodná pumpa s veterným mlynom, a obrovské množstvo nakazených. Rovnako aj tu, tu aj tu. Prakticky blokujú všetky možné cesty do ich tábora. Nechcel som riskovať prejazd medzi nimi, polia sú tam samé skaly a zletieť z motorky by znamenalo istú smrť.“

 „Čo robia?“ Clair si položila ruku na púzdro zbrane. Fakt, že tam zbraň má ju ukľudnil.

 „Nič, stoja, pozerajú okolo seba. Sem tam sa pohnú, ale jedna väčšia skupina smerovala k táboru. Bol som po vetre, a pár si ma asi všimlo, takže nech sú stráže obzvlášť obozretné.“

 „Koľko ich je, že si nemohol okolo nich prejsť?“ Donahau si podráždene popravoval pútko na prilbe.

 „Podľa môjho odhadu...“ Bredstone sa nadýchol aby svojim slovám dal dôraz. „Asi tristo len z pre nás východnej strany. Dokopy by som to odhadol takmer na tisícku, okolo celého tábora.“

 „No kurva.“ Zvolala Michelle a zlostne buchla helmou o zem.

 „Do riti.“ Zašepkala podobným tónom Clair a mala tiež chuť niečim tresnúť. „Koľko z nich si mohol na seba naviazať?“

 „Keď som si všimol, že reagujú na moju prítomnosť začal som zdrhať. Ale potom som sa zastavil a vrátil sa. Pohybovalo sa ich asi dvadsať mojím smerom. Evidentne majú oveľa lepší čuch. Len nechápem prečo sa zhromaždili pri tej starej vodnej pumpe. Ako keby tam schôdzovali.“

 Clair si drepla a tuho premýšľala.

 „Tu v Sarge prestala tiecť voda pretože čerpadlo z hlavnej vodárne bolo napájané elektrinou z verejného vedenia, že?“

 „Hej,“ kývol Bruce. „preto prestala tiecť aj v bunkri, nejaký idiot nedomyslel, že v prípade krízy vypadne ako prvá elektrina.“

 „Bredstone, ten veterný mlyn bol funkčný?“

 „Áno, točil sa.“ Bredstone sa zamračil. „Vlastne videl som tam veľké množstvo rozliatej vody po zemi, ale nevenoval som tomu pozornosť.“

 „V Dresene je predsa podobný veterný mlyn, ktorý vyťahuje vodu z podzemia. Ale tu, už žiadna voda nie je. Iba veľmi hlboká studňa, ktorej prívod je schovaný v tejto budove. Preto nakazený odišli. Voda je ten kľúč.“ Clair sa postavila. „Potrebujú vodu. V De Sauzeho základni bol otvorený zdroj vody a v druhom tábore tiež.“

 „Ak majú taký dobrý čuch ako som videl, a videl som že ma začuchali na kilometer, tak cítia aj vodu.“ Kývol Bredstone.

 „Takže im ostali základné inštinkty, potreba jesť a piť.“ Zamrmlal Bruce. „Škoda, že im nemôžeme ponúknuť sušienky a pivo na uzmierenie.“ Dodal jedovato.

 „Čo tak skúsiť zničiť všetky zdroje vody? Možno odídu alebo pokapú smädom, veď by ju nechceli keby ju nepotrebovali, nie?“ spýtal sa Donahau priškrtene.

 „Odídu a kam?“ zašomrala Clair. „Nemôžeme riskovať, že by odišli k inému zdroju kde by mohli byť civilisti, alebo by mohli napadnúť rovno celý druhý tábor. Odteraz chcem úplne minimalizovať akékoľvek možné straty.“

 „Ale čo ten Dresen?“ poznamenal Redman. „Chceme to tam snáď vybrať nie?“

 „Vyberieme, ale zdroj nezničíme. Necháme to ako vábničku na nakazených. Aspoň budeme vedieť kde sa môžu nachádzať. Viac sa však obávam o druhý tábor a Sharonovu stupiditu. Ak sa tá masa nakazených pohne k nim sú úplne bez šance.“ Pozrela na Lopeza. „Zvládol by ste to s tými tankmi?“

 Lopez okamžite pokrútil hlavou.

 „Ako som povedal, niekoľko desiatok stačí na prevrátenie tanku. Treba ich strieľať do hlavy, pretože aj po veľmi silnom poničení tela dokážu znovu vstať. S tankom ich rozmašírujem, ale to neznamená ich smrť. V tesnej blízkosti výbuch znamená rozstrek ich krvi, a už vieme, že nákaza sa šíri aj cez kvapku krvi v očiach. A pri takom ohromnom množstve by sa niektorí z nich určite dostali až k tankom.“

 Clair začala rázne krokovať okolo ich skupinky, ku ktorej sa pridalo aj niekoľko zvedavých obyvateľov základne. Prakticky už aj tak nemali čo robiť, pretože posledné úpravy dokončovali vojaci, ktorý na vrch múru upevňovali ostnatý drôt. Ten síce nemohol zadržať nakazených, ktorý ako zistili nemali žiadny prah bolesti, ale mohol zabrániť vstupu nezvaných návštevníkov z radov Sharona.

 „Do pekla.“ Zašepkala a zastavila sa. „Cítiš sa na ďalší prieskum Bredstone?“ spýtala sa a čakala na odpoveď.

 „Nie je problém, madam. Kam mám ísť?“ spýtal sa pevne, ale v jeho hlase počula obavy či ho nechce poslať späť k táboru.

 „Dresen, zisti koľko ich tam je. Vezmi si Bertu, kvôli jej nočnému videniu na diaľku.“

 Bredstone sa zamračil, približne desať kilová puška mu uberie na manévrovateľnosti ako na motorke tak aj v teréne.

 „Dobre.“ Prikývol nakoniec a vydal sa do základne. Cítil na sebe pohľad nahnevaného Vala, ktorý mal týmto prísť o svoju hračku. Poslal mu vzdušnú pusu a Val otrčil detinsky spodnú peru. Bola to scéna na zasmiatie, ale nikto sa nedovolil ani len uchechnúť.

 „Je riziko zaútočiť na tých okolo tábora, a ako teda chcete zaútočiť na asi tie dve stovky čo sú v Dresene?“ spýtal sa skľúčene Donahau. „Teda ak ich tam nie je ešte viac.“

 Clair sa nahla nad mapu a ukazovala na body, ktoré naznačil Bredstone.

 „Keby sme chceli oslobodiť tábor je veľké riziko, že by sme na seba natiahli všetkých. Vidíte? Ich skupiny sú veľmi blízko seba. Ale v Dresene je len jedna skupina. Teda dúfam, že stále len jedna. Tá by sa dala zničiť podobne ako De Sauzeho základňa.“ Vzala si notes a načrtla možný útok. „Všetci v jednej línii. Ostreľovači zlikvidujú všetko čo stihnú z diaľky. Ak sa nakazený obrátia k nám, tak ostreľovači budú pokračovať v práci, ale pripoja sa tanky len čo dosiahnu dostreľ. Tanky zmätú, silne zrania a určite aj zničia ich rady. Potom prídu na rad guľometné tereniaky. A to čo ostane dorazí pechota, schovaná pri tankoch.“

 „89.“ Ozval sa ticho prizerajúci Kevin Depp a ukázal na jej tetovanie, ktoré bolo čiastočne vidieť spod rukáva trička. Clair sa len mierne usmiala.

 „Tam to bolo o niečom inom, Kevin. Nakazený našťastie nemajú zbrane, respektíve ich aspoň nepoužívajú.“

 „Toto by ale mohlo vyjsť.“ Donahau sa mračil na náčrtok.

 „Čo je vlastne to 89?“ odvážil sa spýtať Redman.

 „To je jedno.“ Riekla Clair a mrkla na Kevina. „Máme plán, len čo sa vráti Bredstone...“ jej slová prerušilo vysoké kvílenie motorky, ktorá vyrazila smerom na juh. „tak uvidíme, či bude aj zrealizovateľný. Na teraz pohov.“

 Sledovala ako sa už veľká skupina ľudí rozchádza po svojich povinnostiach, či do spální. Premýšľala však či by bolo pri tomto útoku možné poskytnúť virológovi vzorku krvi nakazených. Napokon svoje premýšľanie vzdala, mal to byť masaker, a ak by mali zajať nejakého nakazeného muselo by to byť ojedinele.

 Bredstone sa vrátil ani nie za tri hodiny, rovnako špinavý ako predtým. Tentokrát však vyzeral kľudnejšie a než im povedal čo sa dozvedel, rýchlo zhltal konzervu jedla. Medzitým sa v jedálni zhromaždili takmer všetci obyvatelia základne Sarge. Vytiahol náčrtok situácie v Dresene.

 „Takže,“ začal a stále oblizoval vidličku. „Dresen je skutočne malé mestečko. Dokopy sedem budov. Štyri sklady, dve obytné budovy a potom ten veterný mlyn s pumpou. Teraz som si nakazených prehliadol podrobnejšie. Skutočne hlcú vodu z prerazeného vodovodného potrubia. Ale netuším, prečo sa niektorí z nich snažia dobiť do jedného skladu.“

 „Počet a kde sa zdržiavajú?“ Clair nervózne poklepkávala prstami po púzdre zbrane.

 „Tak ako povedal dávnejšie kapitán Donahau, asi stosedemdesiat.“ Bredstone smutne pozrel do prázdnej konzervy a odložil ju. „Zdržiavajú sa práve pri tom veternom mlyne a občasne jednotlivci útočia na ten sklad. Sú ale úplne neorganizovaný, ako keby boli zmätený. Už by dávno dvere na sklade prerazili.“

 Clair nechápavo krútila hlavou. Prečo sa snažia dostať do skladu? Jedlo, teda okrem čerstvého mäsa z nenakazených, predsa nepotrebovali. Potešila ju však správa o ich neorganizácii. Takže nemali zrejme žiadnu vyššiu inteligenciu.

 „Fajn. Vstávame o pol siedmej. Brífing o siedmej. Choďte sa vyspať, zajtra to bude ďalší ťažký deň. Rozchod.“

 Pozrela na Bev, ktorá na ňu hľadela vyčítavo. Spoločne s Deppom neustále pracovali a skúmali vírus z mŕtvych tiel. Tušila čo bude nasledovať. Vyčítavý rozhovor, kde jej Bev bude argumentovať tým, že možno časom nájdu liek. Lenže ona takto, ako vojačka a hlavne veliteľka, nemohla uvažovať. Bezpečie bolo v jej hlave tým prvým slovom.

 Na jej prekvapenie Bev nepovedala ani slovko, keď si spolu ľahli do postele. Iba ju objala a ona z jej napätých svalov spoznala a vyčítala čo chce Bev povedať. Aby si zase dávala pozor. Vtedy sa usmiala do tmy. Zohrala sa s Bev na takej úrovni ako sa zohrali muži pod jej velením.

90. deň – okolie Dresenu

 Clair na túto výpravu vzala kompletne všetkých ľudí, vojakov či ozbrojených civilistov, ktorý vedeli kvalitne strieľať. Nemohla si dovoliť aby sa k ich šíku nakazený čo i len priblížili. V základni ostalo len šestnásť vojakov, ktorý mali strážiť okolie a zbytok nevycvičených civilistov. Všetci dostali rúška na ústa a pobrali si rôzne okuliare pre prípad, keby sa k nim dostal nakazený a museli by ho zastreliť z veľkej blízkosti.

 Bolo skoré ráno a ona si prehliadala Dresen ďalekohľadom. Bolo to presne ako povedal Bredstone. Zastavili približne na sedemsto metrov vzdialenom poste, kde ich krylo pár nízkych kríkov. Napriek tomu, že Dresen bol južne od nich, sa usídlili na jeho západnej strane. Rozhodla tak podľa smeru vetra a faktu, že by ich mohli nakazení ucítiť. Keď však teraz pozorovala situáciu pred sebou videla, že nakazení sa venujú len pitiu vody, postávaniu, tupému pozeraniu do zamračeného neba alebo zopár z nich mlátilo na bránu skladu. Vyzerali podobne ako povedal Bredstone o tých pri druhom vodnom mlyne – zmätene.

 „Taurus, Aries a Orion, zoraďte sa do postoja. Strelci pripravte sa.“ Zavelila a pozrela sa bokom. Orion bolo volacie meno pre ozbrojených civilistov. Všetky jednotky sa zoskupili presne podľa pôvodného plánu. „Strelci, akcia.“ Zamerala prvého nakazeného a jeho hlava sa zmenila na kašu. Videla ako padajú ďalší a ďalší zo skupiny nakazených. Tí sa však otočili smerom k nim ako predpokladala. Takže úplne tupý neboli keď vedeli rozoznať odkiaľ prišla rana.

 Na jej mierne prekvapenie sa rozbehli ich smerom... a všetci. Nemusela vykríknuť do vysielačky aby Aries zahájili útok. Už mali svoje inštrukcie a ona si len zakryla uši aby neohluchla pri delostreľbe. Ramenom si zakryla jedno ucho, rukou druhé a voľnou rukou sa pozerala cez puškohľad. Tankové strely rozmetávali bežiacich nakazených na všetky strany. Dosť z nich však zase vstávali a napriek vážnym zraneniam bežali či vliekli sa k nim.

 Zastrelila niekoľko ďalších nakazených, keď ustala delostrelecká paľba a ozvalo sa vysoké hvižďanie rotujúcich hlavní guľometov. Postavila sa a vzala do rúk automatickú pušku. Ale neustupovala, kráčala vpred a stále strieľala. Krátko pozrela napravo a videla, že to isté robia aj ostatní z pechoty. Počula rev, ktorým sa vojaci navzájom povzbudzovali.

 Odvrátila tvár, keď priamo pred sebou zabila ranou do hlavy nakazeného. Bol to obrovský muž, ktorý dopadol na zem a spod jeho tela sa do vzduchu vyvalil veľký mrak prachu.

 „Aaaaaa.“ Zreval Donahau, ktorý stál hneď vedľa nej. Bol to výkrik zlosti a zúfalstva. Kopol do mŕtvoly pred sebou a sklonil zrak. Výstrely skončili. Donahau sa predklonil a vyvrátil zo seba raňajky. Unavene si utrel sliny z úst a ospravedlňujúco na ňu pozrel.

 Clair sa rozhliadla. Bol koniec. Všetci nakazení, aspoň tí čo na nich zahájili útok boli mŕtvy. S tými o ktorých si nebola istá urobili rázny koniec guľkou do hlavy.

 V pozadí sa ozvalo naštartovanie nákladiakov, ktoré mali odviezť potraviny zo skladov. Bol čas prezrieť Dresen. Zastrelili ďalších pár nakazených, ktorý sa stále nezmyselne motali okolo vodnej pumpy. Začali vyberať sklady. Clair bola prekvapená koľko zásob sa v nich ukrývalo. Firma, ktorá vlastnila sklady sa sústredila na konzervované výrobky. Podľa odhadov im to aj napriek ich počtu malo dodať zásoby na takmer dva roky ak si budú udržiavať dosavadné prídely. Spokojne vydýchla. Tento fakt poskytoval možnosť aj keby prijali ďalších ľudí, že Sandersoví osejú na ďalšiu jar nové plodiny.

 Okolie bolo vďaka osteľovačom dokonale čisté a tak pristúpili k trochu vzdialenejšiemu skladu. Práve do neho sa snažili dostať nakazení. Clair bola zvedavá prečo. Nariadila maximálnu obozretnosť. Brána do skladu bola takmer zničená, ledva držala na pántoch a tak ju strhli reťazou zapriahnutou za jeden z tankov.

 Clair ukázala na piatich mužov aby ju nasledovali do prítmia budovy. Zachmúrila sa, keď uvidela, že pred bránou sú naskladané rôzne sprehádzané kovové regále v snahe bránu aspoň čiastočne zabarikádovať. Na zemi bolo niekoľko prázdnych fliaš od vody a roztrhaných obalov od jedla. Zarazene sa na ne pozrela. Rukou ukázala aby sa jednotka zastavila a druhým pokynom ruky im prikázala aby strieľali len na jej pokyn. Odkopla regále a vstúpila úplne dnu.

 „Tu je námorná jednotka štátu Ognam. Ak je tu niekto nenakazený, okamžite vystúpte zo svojho úkrytu a s rukami nad hlavou.“ Vykríkla hlasne. „Opak...“ vtedy sa otvorili dvere na vzdialenej strane skladu a ona tam okamžite namierila svoju zbraň.

 „Nestrieľať, nestrieľať.“ Ozvalo sa z pootvorených dverí vystrašene. „Nie sme nakazený.“

 „Vyjdite z tých dverí, odložte zbrane, ruky nad hlavu a chcem vedieť koľko vás je.“ Zvolala Clair pevne držiac zbraň.

 „Sme tu šiesti. Nemáme zbrane.“ Podľa hlasu mladý muž vystrčil z dverí obe ruky. „Sme len študenti. Geológovia.“

 „Pomaly vystúpte von.“ Clair kľačala v pripravenom postoji a pozerala na dvere, ktoré sa úplne otvorili. Vyľakane z nich vystúpili šiesti ľudia. Štvorica žien a dvaja muži. Veľmi mladý. „Tam.“ Clair mykla zbraňou. „Postavte sa tvárou k stene.“

 Šesticu prehliadli rýchlo. Skutočne nemali žiadne zbrane, a v ich batohoch či vreckách našli študentské preukazy Ognamskej univerzity.

 „Tak chlapci a dievčatá. Ako ste sa sem dostali a ako že ste prežili tak dlho?“ spýtala sa mladíka, ktorý vyzeral najviac pri zmysloch.

 „Boli sme na praxi v Arkadii.“ Ozvala sa namiesto neho mladá žena. Clair na ňu spýtavo pozrela a potom si do ruky vzala jej preukaz. Sarah Denson.

 „Dajte ruky dole, jednotky pohov. Strelci stále sledujte okolie. Čo je Arkadia, Sarah?“

 „Geologické nálezisko.“ Odvetila Sarah a Clair sa zlostne nadýchla.

 „Tak Sarah, alebo niekto iný. Poviete mi celý príbeh alebo to mám z vás ťahať ako z chlpatej deky?“

 „Ja,“ Sarah si odkašľala a pozrela na ostatných vyplašených študentov. „Prepáčte, len sme stále v šoku. Takže, boli sme v Arkadii na praxi. Je to geologické nálezisko asi tridsať kilometrov od pobrežia na juhu. Mali sme pôvodne ísť naspäť autobusom, ale Frank,“ ukázala na jedného mladíka. „navrhol, že si urobíme výlet. Ten modrý van vonku je prenajatý. Začal nám dochádzať benzín, keď sme uvideli značku pumpy na nejakú dedinu Sarge. Lenže tá nie je na mape. Tak sme sa zastavili tu, že sa spýtame na nejakú najbližšiu pumpu. Videli sme vonku sa motať dvoch ľudí. Pár sekúnd nám trvalo, než sme pochopili, že s nimi nie je niečo v poriadku.“ Sarah zlostne zovrela pery. „Napadli nás, pôvodne sme boli desiati. Ešte že Ethan,“ ukázala na druhého mladíka. „uvidel otvorený sklad. Rýchlo sme vbehli dnu a zavreli.  Zo začiatku sa tu motalo len pár tých magorov, keď sme potom uvideli, že tí naši, ktorých napadli a zabili, vstávajú zo zeme, sme pochopili, že je to nejaká epidémia. Rozhodli sme sa zabarikádovať a čakať.“

 „Ako dlho ste tu?“

 „Asi päťdesiat dní.“

 Clair zdvihla obočie. Nechápala ako mohli tie úbohé dvere tak dlho vydržať.

 „Madam, a poviete nám kto ste vy a čo sa to tu vlastne, kurva deje?“ odvážil sa spýtať Ethan.

 „Vy mi chcete povedať, že nemáte ani poňatia čo sa stalo vonku? Kde ste boli? Na mesiaci?“ zvolal Donahau a neslušne tak prerušil Clair. „Pardon, madam.“

 „To ste nemali prístup k telefónu, rádiu či televízii?“ dodala ešte k jeho slovám.

 „Rádio v aute je rozbité. Na prax sme šli s profesorom Everetom, ktorý zastáva postoj žiadne mobily a kontakt pri praxi v prírode. A Arkadia je dosť odľahlá lokalita.“ Vysvetľoval Ethan.

 „Po ceste ste nenarazili na žiadneho nakazeného?“

 „Išli sme po 74 ceste.“ Ethan začínal byť už nervózny. Clair vedela čo je 74 cesta. Dlhá cesta, ktorá križovala takmer celý Ognam od juhu až na sever k Istrality, druhému najväčšiemu mestu. Bola to cesta, ktorá priamo nekrižovala žiadne mesto, ale za to viedla popri prírodných zaujímavostiach. „Tak poviete nám čo sa do riti deje?“ ukázal rukou von zo skladu. „A ten bordel čo sme počuli pred chvíľou a čo znelo ako malá vojna, ste spôsobili vy? To je nejaké armádne cvičenie alebo čo do riti?“

 Clair si zložila helmu a posadila sa na jeden zo zhodených regálov. Nastalo predlhé vysvetľovanie, pri ktorom študenti bledli viac a viac.

 „Nie,“ zvolal Ethan. „Nie, odmietam takúto kravinu. Takéto niečo by sa nikdy nemohlo stať. Len si vymýšľate. A ja teraz chcem ísť len za svojou rodinou. Takže ma hneď pustite.“ Pozrel na ostatných. „Ideme.“

 Donahau im vstúpil do cesty a ignoroval ich naštvaný výraz.

 „Nechaj ich, najlepšia je liečba šokom.“ Siahla na vysielačku. „Von vychádzajú šiesti civilisti. Nechajte ich nech sa rozhliadnu.“ Pozrela na študentov. „Nepribližujte sa k telám nakazených, inak vás nechám zastreliť.“ Kývla hlavou a muži v bráne ustúpili a nechali študentov vyjsť.

 „Juhovýchod, strašidlo.“ Ozval sa výkrik zo strechy a následne výstrel. Študenti sebou vystrašene mykli. Napriek tomu sa začali rozhliadať. Keď uvideli prvé mŕtvoly ich napredovanie sa zmenilo na ústup. Nakoniec začali ustupovať od mŕtvol tak rýchlo až Ethan spadol na zadok.

 „Takže výmysel našich chorých vojenských mozgov, že?“ spýtala sa Clair, ktorá stála už tesne za ním. Ethan sa vydesene ohliadol.

 „Ja, ja...“ koktal v úplnom šoku.

 „Zmierite sa s tým, tak ako sme sa zmierili aj my ostatní.“ Pozrela sa na ostatných študentov, ktorý vyzerali podobne ako Ethan. „Teraz vás odvezieme na našu základňu.“ Luskla prstami a ukázala na nákladiak, do ktorého vojaci nakladali zásoby z posledného skladu. Zapískala na prstoch. „Doneste im ich veci. Kde je Grunner s tým bagrom?“ nasadila si helmu a začala popoháňať vojakov, ignorujúc vydesené tváre študentov.

 Zakopávanie mŕtvol bolo značne frustrujúce, to videla na tvárach unavených vojakov. Ale nájdenie šiestich preživších im dalo zase nejakú nádej. Predsa len, keď dokázali tak dlhý čas prežiť v slabo zabezpečenom sklade, mohli tu byť ďalší a ďalší. Tým, že sa ich počet zase zvýšil, začala uvažovať o tom, že začnú prehliadať blízke dediny a mestečká.

95. deň – Praxó

 Tak ako uvažovala predtým, tak aj urobili. Prešli dve okolité mestá, ktoré podľa Donahaua vybral De Sauze. Oni však hľadali veľmi dôkladne a hlavne hľadali preživších a nie zásoby. Zatiaľ však nachádzali len prach a niekoľko nakazených.

Práve vošli do mestečka Praxó, ktoré podľa tabule na začiatku malo mať počet obyvateľov 478. Nachádzalo sa takmer sto kilometrov na západ od Sarge. Zoskočila z korby tereniaku a zlostne sa zamračila na to čo videla pred sebou. Cez ulicu bol natiahnutý povraz a na ňom obesených päť mŕtvol. Pristúpila k ceduli, ktorá bola pribitá na stĺp elektrického vedenia.

 „Takto dopadne každý kto sa vzpiera veleniu generála De Sauzeho.“ Stálo napísané na ceduli.

 „Zasraný skurvysyn.“ Zašepkal Redman keď si tiež prečítal nápis.

 „Ešte aj po smrti ma vie nasrať, bastard.“ Ozval sa Donahau, strhol nápis, dosku rozlámal na kusy a na dôvažok ju ešte zlostne podupal.

 Clair namiesto slov zapískala a ukázala pár znakov. Dvadsať mužov zoskákalo zo svojich áut a začalo robiť to čo im ukázala – zaistili okolie a postupne prehliadali najbližšie domy.

 „Pre koho tu nechal ten nápis?“ spýtala sa Rodriguezová a ostala na svojej pozícii pri jednom z áut.

 „Neobzerajte sa.“ Šepol Bredstone a kľudne si šúľal cigaretu. „Asi pre toho, kto nás sleduje z toho domu na piatich hodinách.“

 Clair sa neobzrela, práve naopak, otočila sa chrbtom k tomu domu, aby nikto nevidel čo si hovoria.

 „Počet osôb?“ spýtala sa ticho. Rukami však pevne zvierala pušku a bola  pripravená sa okamžite otočiť.

 „Videl som dva tiene. Sledovali nás už od začiatku mesta.“

 „Prečo si nič nepovedal?“

 „Nebol som si istý, ale potom ako sme zastavili urobili chybu a videl som ako sa za nimi zaprášilo, keď sa schovali v tom dome.“

 „Takže o výzbroji mi nič nepovieš.“ Clair uvažovala ako túto situáciu vyriešiť.

 „Nie, madam.“

 „Fajn, tak to vyriešim radikálnejšie. Taurus, na môj pokyn sa otočte k tomu domu za nami, ten šedý nízky. Teraz.“ Sama sa otočila a namierila zbraň na budovu. „Vy dvaja v tom šedom dome, okamžite odtiaľ vylezte.“ Vykríkla a sama zazrela slabý pohyb v rozbitom okne. „Do riti. Obkľúčiť a pozor na čo strieľate.“ Sama sa vydala smerom k domu a kryla sa za autami či sutinami, ktoré boli rozhádzané po ulici. Ďalej už nič nehovorila, len ukazovala rukami rozkazy. Dvaja muži nazreli rýchlo do okien a ukázali negatívny kontakt. Na to dnu vbehlo šesť vojakov v dokonale naučenej zostave.

 „Čisté.“ Ozvalo sa niekoľkokrát z domu a ona vbehla za nimi dnu. „Nič tu nie je, madam. Ak tu niekto bol, musel vybehnúť niektorým oknom. Nie je tu žiadny zadný vchod.“ Oznámil Joshua.

 Pozrela na Bredstona.

 „Mali by sme to tu preh...“ začal, keď prechádzal po zrejme bývalej kuchyni. Zatváril sa na stotinu sekundy zarazene. „prehliadnuť, madam. Dom po dome.“ Rukou však ukázal na podlahu. Clair si vtedy uvedomila, že ako urobil pár krokov po drevenej podlahe, tak začula rozdielne zvuky pri jeho krokoch. Prezrela si drevá a uvidela veľmi malý nenápadný zárez, ktorý naznačoval, že je tam úchyt na zdvihnutie skrytých dverí.

 Krátkymi pokynmi rozdala úlohy a jej muži sa rozostavili čo najtichšie okolo dverí v podlahe. Ukázala na Joshuu aby dvere otvoril.

 Čo sa stalo ju v prvej sekunde totálne zaskočilo. Z otvoru na najbližšiu Michelle vyskočila nejaká malá postava a zaútočila na ňu. Muži prekvapene ustúpili a z otvoru vyskočila väčšia postava, ktorá zaútočila na Clair palicou.

 „Nestrieľať, nestrieľať.“ Kričala Clair. Postavu sa jej pomocou dvoch mužov pri nej podarilo spacifikovať a položiť na brucho. Michelle mala však väčšie problémy. Z malej postavy sa vykľulo asi osemročné dievča, ktoré ju vážne pokúsalo do ruky. Dievča napriek jej veku tvrdo pritlačili na stenu a jeden z mužov prudko skočil na dvere, pretože počul ako sa z nich derie niekto ďalší.

 „Kurva, kurva.“ Kričala Michelle a držala si hlboko pokúsanú ruku sediac vykoľajene na zadku. Clair uvidela ako siahla po zbrani a chce si ju vložiť do úst.

 „Nie,“ Clair vyskočila a strhla Michellinu ruku so zbraňou v poslednej chvíli. V miestnosti sa ozval ohlučujúci výstrel. „Neblbni.“ Vykríkla a vrazila Michelle úder do tváre.

 „Mám to, dostala som to.“ Michelle chcela zápasiť o svoju automatickú pušku, ale aj tú jej Clair vytrhla z rúk. Ukázala na voľných mužov aby ju chytili. Z vnútra skrytej pivnice počula zúrivé výkriky, ktoré však dokopy nedávali zmysel, a búchanie do dverí.

 „Otoč ju.“ Ukázala na malé dievča, ktoré pokúsalo Michelle. To sa bránilo aj napriek tomu, že ju držal silný Donahau. „Nie je nakazená.“ Riekla, keď sa jej pozrela do očí. Jednou zo známok nákazy boli popraskané žilky v očných belmách. Malé dievča malo krásne modré oči a vyzerala skôr nazúrene, vyplašene než nakazene. „Ukážte mi toho druhého.“ S ním mali potiaže dvaja dospelí muži. Bol to asi šestnásť ročný chlapec. Jeho oči mali rovnakú farbu ako malo malé osemročné plavovlasé dievčatko. „Dajte ich k sebe.“ Počkala kým sa ťažko pasujúci muži k sebe priblížia so svojimi väzňami. „Počúvajte ma teraz. Chcem aby ste sa ukľudnili.“ Znížila hlas do ukľudňujúceho tónu. „Sme z ognamského námorníctva a hľadáme preživších.“ Dievča už ostávalo vyčerpane visieť v Donahauových rukách a tak na ňu pozeralo, ale mladík sa odmietal vzdať. Strelila mu facku. „Počúvaš ma?“

 „Aj nás obesíte?“ povedal nenávistne. Jeho oči boli rovnako nenávistné. Pľuvol jej do tváre, ale to zadržala maska. Odhodlala si ju dať dole, aby jej tvár nabrala ľudské tvary. Zložila si aj helmu a pustila zbraň.

 „Nie.“ Povedala úplne kľudne, napriek neustálemu búchaniu z pivnice. „Ako som povedala, mladý muž, sme z ognamského námorníctva a hľadáme preživších. Videli sme tých obesených a ver mi, že exgenerál De Sauze, ktorý si svoju hodnosť len vymyslel, je mŕtvy.“ Natiahla k nemu ruku v pozdrave. „Rozumieš? Sme tu aby sme vás zachránili. Ako sa voláš, chlapče?“ ten však stále na ňu pozeral veľmi neisto.

 „Pustite moju sestru.“ Zašepkal.

 „Dobre, chceš vyjednávať. Pustite ju.“ Kývla na Donahaua a ten váhavo roztvoril svoju náruč. Vyčerpané dievča však aj keby chcelo sa už neodvážilo na ďalší útok. Len sa vrhla k svojmu bratovi. „Pustite aj jeho.“ Sledovala ako mladík objal svoju malú sestru a rozplakal sa.

 „Takže? Ako sa voláte a kto je tam dole?“ búchanie začínalo slabnúť. Výkriky sa však zmenili na zreteľnejšie. Muž, ktorý bol dole kričal aby nechali na pokoji jeho rodinu a že ak sa im niečo stane tak ich znesie do pekla.

 „Ja som Diana a toto je môj veľký brat Mathew.“ Ozvalo sa tichučko vyčerpané dievča.

 „Dole je náš strýko Daniel a brat Stue.“ Dopovedal Mathew, pevne objímajúc sestru. Jeho oči boli však stále neisté.

 „Daniel a Stue, prestaňte búchať na tie dvere.“ Clair sa kričiac zohla k dverám a dôrazne na ne nohou dupla. „Tu je ognamské námorníctvo a je nás veľká prevaha. Sme tu však aby sme vás zachránili a nie obesili. Teraz moji muži otvoria dvere, žiadam vás aby ste nekládli odpor. Opakujem, že sme tu aby sme vám pomohli. Prosím, nekomplikujte nám to.“

 Ukázala rukou na Joshuu a ten znovu otvoril dvere. Tentokrát to už však prebehlo vo väčšom kľude ako predtým.

 „Odhoďte to.“ Vykríkol Donahau mieriaci zbraňou do otvoru. Z neho vyletela klincami obitá palica. „Dobre, teraz pomaly vyjdite von.“

 Z pivnice sa vyštverala dvojica mužov. Mladík mohol mať tak štrnásť, a dospelý muž asi štyridsať. Zachmúrene sa okolo seba rozhliadli.

 „Vy ste Daniel a ty Stue?“ spýtala sa Clair.

 „Butlerovci.“ Kývol Daniel v súhlase.

 Clair pozrela na Michelle a mrkla na mužov, ktorý ju držali. Rodriguezová si zahanbene vzala obe zbrane a vstala.

 „Ospravedlňujem sa, madam. Spanikárila som.“ Michelle ostala stáť pred Clair a čakala na jej rozkaz, napriek tomu, že jej z ruky tieklo značné množstvo krvi.

 „Peterson, toto je dosť ironické, ale pomôžte našej poľnej zdravotníčke sa ošetriť.“ Peterson sa uškrnul a bez slov vybral z Michellinho batohu balíček obväzov. „Ešte raz si strč zbraň do úst a sama ťa odbachnem.“ Zašepkala nebezpečne Michelle do ucha. Pozrela sa k rodine Butlerových.

 „Je to pravda, čo som počul dole? Že generál De Sauze je mŕtvy?“ spýtal sa opatrne Daniel a deti sa okolo neho zrojili ako keby ho chceli ochrániť a zároveň chcel on ochrániť deti.

 „Taurus, zabezpečte oblasť.“ Zvolala Clair namiesto odpovede a vyšla z budovy aby skontrolovala jednotku. Už bola unavená z toho neustáleho vysvetľovania a tak kývla na Donahaua.

 „Áno pane, naša veliteľka ho osobne popravila za porušovanie vojenských zákonov a zrovnali sme aj jeho základňu asi stodvadsať kilometrov severovýchodne. Čo sa to tu stalo, pane, a kto sú tí obesený vonku?“

 Daniel pozrel dole na svojich zverencov a ošil sa. Videl ako muži prehliadajú ich úkryt. Keď z neho začali vynášať potraviny a balenú vodu, chcel sa pohnúť.

 „Opatrne, pane.“ Donahau jemne naznačil, že má stále v ruke zbraň. „Nemusíte sa báť. Odvedieme vás na našu základňu. Tam sa vám dostane lekárskej starostlivosti, jedla, ubytovania a aj hygieny.“ Posledné slovo povedal so značnou dávkou hnusu. Butlerovci smrdeli ako prasce. Daniel Butler sa zatváril zahanbene.

 „Poviete mi čo sa tu stalo?“ opýtal sa Donahau jemne. Začínal získavať ten cit, ktorý mala Willsonová.

 „Ľudia sa zrazu začali správať divne. Len vďaka môjmu bratovi,“ Daniel prehltol slzy. „Stuovi staršiemu, sme sa zachránili. On bol vždy trochu paranoik. A preto mal vybudovanú aj túto pivnicu. Najskôr to bolo len niekoľko ľudí, potom stále viac a viac.“ Zakryl Diane uši, ktorá sa chvíľu bránila ale potom prestala. „Videli sme ako sa navzájom napadajú a priam žerú. Schovali sme sa dole. Asi pred dvoma mesiacmi sme začuli autá, ktoré vchádzali do mestečka. Dlho sa ozývali výstrely. Potom nejaký muž začal cez amplión zvolávať všetkých preživších, že na východe je pre nich bezpečný úkryt a že všetci nakazený v meste sú mŕtvy. Ako som povedal, brat bol paranoik a nakázal mi aby som sa schoval s deťmi do pivnice. On šiel s manželkou, starostom, a dvoma z domobrany preveriť o čo ide. Hlásenie utíchlo a ja som sa radšej rozhodol čakať v diere. Znovu sa ozvali autá, tentokrát odchádzali.“ Zlostne zovrel pery. „Keď som prišiel na ulicu už tam viseli.“ Zakryl si tvár. „Nemohol som nič robiť a nemal som odvahu ich odrezať.“

 „Viete o niekom, kto by tu ešte okrem vás mohol prežiť?“

 „Nie, chodili sme von cez deň a tí nakazený sú našťastie pomalý. Neviem prečo, ale stále sa zdržovali na severe mestečka. Takže som spoločne s ostatnými dospelými prezerali budovy a hľadali jedlo. Nikoho iného okrem nás sme však nenašli. Starosta poznal mesto dobre a vedel či niekto nemá postavenú podobnú pivnicu ako my.“

 „Čo je na severe mesta?“

 „Hm, nič dôležité, teda pre tých nakazených. Pumpa a vodáreň.“ Butler sledoval ako Donahau pretiahol tvár.

 „Madam, nakazený sa vraj zdržovali predtým na severe mestečka.“ Riekol do vysielačky. „Je tam vodáreň. Vaša teória je evidentne správna.“

 „Rozumiem, Chris.“

 „Vodáreň?“ spýtal sa zmätene Daniel.

 „Potrebujú vodu.“ Odvetil krátko Donahau a prezrel si stav vonku. Pohliadol späť na Butlera. Ten vyzeral zaskočene.

 „Tak preto napadli obchodík v centre ako prvý. Jeho majiteľ tam v deň kedy to totálne prepuklo prezentoval nejakú debilnú minerálnu vodu. Prakticky sa na ten stánok vrhli ako besný.“

 „Počuli ste to, madam?“ spýtal sa Donahau, ktorý nevedno prečo ešte stále držal gombík vysielačky a tak sa všetko prenášalo do vysielačiek ich jednotky.

 „Áno, kapitán. Teraz končím, musíme zabezpečiť okolie.“

 „Rozumiem.“ Donahau počul vo veliteľkinom hlase výčitky. Nemal držať ten gombík, pretože tým zdržoval komunikáciu pre prípadnú pohotovosť. Pozrel na mladíkov. „Teraz chcem aby ste si nasadli do nákladiaku asi dvadsať metrov odtiaľto. Pán Butler, zakryte malej oči...“

 „Ja nie som malá.“ Vykríkla nahnevane Diana.

 „Dobre,“ usmial sa Donahau a pokľakol ku nej. „mladá slečna. Môže byť?“

 Diana sa tvárila chvíľu urazene a potom prikývla.

 „Takže mladá slečna, to čo je vonku, nie je moc pekné a preto chcem aby ti tvoj strýko zakryl oči. Nechceš mať snáď škaredé sny že?“

 „Tie mám už dlho.“ Riekla ticho Diana a Donahau na ňu ostal civieť. Vtedy na neho plne dopadol fakt, akými vecami si títo ľudia museli prejsť.

 „Dá sa tej kočke v uniforme veriť?“ prerušil jeho šokované mlčanie Mathew.

 „Kočke?“ spýtal sa sprvu nechápavo Donahau. „Ehm,“ ticho sa zasmial. „veliteľka Willsonová. Áno, môžete jej plne veriť. Drží svoje sľuby, ktoré dá, a ak vy budete veriť jej tak vám poskytne všetku svoju pomoc. Môžeme ísť teda do toho nákladiaku?“ spýtal sa a videl ako najstarší Butler prikývol. Napriek tomu, že boli všetci vyhladovaný, vzal svoju neter na ruky a hlavu jej držal tak aby mala tvár zaborenú do jeho košele. Ticho jej niečo šepkal počas toho ako kráčali k nákladiaku.

 Donahau videl pohľad, ktorý vrhol Daniel na obesených. Okamžite zahanbene odvrátil pohľad ako keby si to všetko vyčítal. Našťastie väčšinu mŕtvol z ulice už muži odniesli mimo ich dohľadu.

 Butler pomohol deťom do nákladiaku, ale sám tam nenasadol. Donahau sa vybral ku Clair a počul za sebou protesty, keď Butler prosil deti aby ostali na mieste. Obzrel sa a videl ako Butler ukazuje na korbu.

 „Kam ako chcete ísť?“ spýtal sa ho, keď videl ako Butler mieri k obeseným.

 „Dovolíte mi pochovať svoju rodinu?“ spýtal sa Butler a mierne pozdvihol ruky.

 Donahau chcel otvoriť ústa v proteste.

 „Keď zabezpečíme mesto, tak vám tú možnosť poskytneme, pane.“ Ozvala sa Clair, stojaca neďaleko nich. „Ale bohužiaľ nemáme čas, musíme si dávať pozor na nakazených. Takže aj keď sa vám to nebude páčiť, musia všetci do masového hrobu.“

 Butler chvíľu mlčal a potom ukázal na poľnú lopatku na boku jedného z vojakov.

 „Ja im sám vykopem hrob ak to bude treba.“ Jeho vychrtnuté telo však ledva odolávalo prudkému vetru.

 Clair sa nadýchla a pristúpila k nemu len na krok.

 „Pozrite, pán Butler. Ako som už niekoľkokrát povedala v iných prípadoch, nie je čas na sentiment. Musíme ich pochovať aby sa nákaza nešírila. Všetkých. Je mi jasné, že chcete svoju rodinu pochovať so všetkými poctami, ale to bohužiaľ nejde.“ Na okamih sa zamračila. „Ale ak chcete, tak na hrob týchto piatich dáme najskôr kríž len s menom vášho brata a švagrinej. Aby sa mohli aj deti rozlúčiť. Pokiaľ to tak chcete.“

 Donahau bez slov počúval ich rozhovor a učil sa diplomacii.

 „Dobre. Hlavne, že konečne budú mať pokoj.“ Prikývol Daniel a zakryl si ústa aby sa nerozplakal.

 Taurus prehliadali mesto dlhé hodiny. Skutočne nenašli ďalších preživších. Iba jedného nakazeného prekvapivo zamknutého v cele šerifa. Ošetrená Michelle im nakázala aby mu zviazali ruky, ktoré neustále vystrkoval spoza mreží. Odobrala vzorku krvi a dala ju Bredstonovi, ktorý sa bleskovo na motorke vydal k ich základni. Po dlhšom zvažovaní nakazeného radšej Clair zastrelila. Prevencia je základ, povedala, keď skladala zbraň a muži z jednotky smutne pozerali na padajúce telo v cele.

95. a 96. deň - Praxó

 Ako už predtým, vykopali obrovský masový hrob a začali do neho znášať mŕtvoly. Tentokrát bolo zakopávanie dvojdňovou záležitosťou. Mestečko Praxó bolo podľa sčítania mŕtvol, zabitých nakazených, či obesených ... úplne mŕtve.

 Butlerovci sa rozlúčili so svojou rodinou dôstojne. Clair nechala hovoriť Donahaua, ktorý bol napriek tomu, že o tom nehovoril, silne veriaci. Keď však Butlerovci nasadli do nákladiaku, nechala do zeme zabiť ďalší kríž s nápisom – Tu leží 480+ obetí nákazy.

 Nechala všetky nákladiaky a vozy odísť rýchlo, hlavne kvôli Butlerovcom. Sedela spoločne s štyrmi ďalšími vojakmi v tereniaku a sledovali pomalý buldozer, ktorý obsluhoval Grunner. Uvažovala čo prinesie ďalší deň.

101. deň – Sarge

 Clair sedela pri svojom stole a prehliadala si turistickú mapu, na ktorú Bredstone doplnil všetky potrebné údaje z tej vojenskej. Bolo neskoré popoludnie a väčšina osadenstva už len relaxovala. Počula zvonku ako sa niekoľko ľudí háda o výsledok vo futbale. Nemala poňatia kde zohnali futbalovú loptu, ale bola rada za to, pretože tieto malé hry v ich veľkej základni ukľudňovali ľudí. Obzrela sa krátko na Bev, ktorá ležala v ich posteli a čítala si na jej prekvapenie nejakú inú knihu ako bol almanach. Teda... nebolo to prekvapivé. Clair jej almanach vzala a zamkla do šuflíku, aj keď Bev veľmi hlasne protestovala. Bev sa spoza knihy na ňu usmiala.

 Clair jej oplatila úsmev a vrátila sa späť ku študovaniu mapy a svojim poznámkam. Stále premýšľala nad plukovníkom Sharonom a ako dostať ľudí z jeho základne. Občasne sa ho snažila volať, ale spätné volanie sa neozývalo.

 Unavene si pretiahla chrbát. Vtedy sa zarazila, pretože spoza dverí začula divný zvuk. Pomaly sa postavila s nahnutou hlavou k dverám.

 „Clair?“ spýtala sa Bev a uvidela ako oslovená zdvihla prst aby bola ticho.

 Clair sa znovu započúvala. Potom sa jej tvár zachmúrila a vybehla von z miestnosti. Bev sa vydala hneď za ňou. Clair zoskočila schody do pivnice niekoľkými krátkymi skokmi a zastavila sa len na sekundu aby si overila čo sa deje. Videla v pivnici dve postavy na zemi. Bojujúce.

 „No tak zlatko, užijeme si.“ Chrochtal nejaký muž a snažil sa pod sebou udržať inú postavu.

 Clair sa k nim bez okolkov vrhla a chytila muža. Prudko s ním trhla a odhodila ho k stene. Pozrela na postavu, ktorú tým odhodením odhalila. Bola to mladá študentka Sarah, ktorá hneď ako z nej strhla chlapa začala kričať, pretože je muž predtým zakrýval ústa. Clair zovrela zuby, vrazila mužovi tvrdú ranu lakťom do tváre a chytila ho zozadu pod krk. Začala ho ťahať hore schodmi a vtedy sa po jej boku objavil Donahau. Bez otázok jej s mužom, ktorý bol z bývalej De Sauzeho jednotky, pomohol.

 „Vodu a povraz.“ Vykríkla Clair keď ťahali muža cez jedáleň. Prvý reagoval Bruce a o pár chvíľ za nimi bežal s vedrom plným vody a povrazom.

 Len čo vyšli von, utvorila sa okolo nich skupinka ľudí, ktorý predtým hrali futbal, či sa hre prizerali.

 „Sem.“ Clair ukázala na už bezvýznamný stĺp elektrického vedenia. Spoločne s Donahauom a Brucom muža o stĺp pripútali.

 Clair ustúpila od neho a tvárila sa znechutene. Okolo stĺpu sa utvorila obrovská skupina ľudí zo základne. Vzala do rúk vedro s vodou a opláchla omráčeného muža. Ten sa po chvíľke prebral a začal sa zmätene rozhliadať.

 „Prepáčte, ja som...“ začal poplašene, keď videl okolo seba množstvo ľudí.

 „Nechcem v tejto posádke žiadne prasa, ktoré znásilňuje ženy, vojak Ladd.“ Vykríkla. „Takto dopadne každý kto sa o to pokúsi. Sedem dní bez jedla pri tom stĺpe, iba voda tri krát denne. Kto sa ho pokúsi nakŕmiť dopadne rovnako.“ Nahnevane sa okolo seba rozhliadla. „A ak by sa niekto chcel dotknúť dieťaťa.“ Clair vytiahla z púzdra vojenský nôž a zdvihla ho vysoko nad hlavu aby ho videl každý. „Tak ho týmto osobne vykastrujem. Za to že sa svet zmenil na kopu hnoja, nemusíme byť my prasce, ktoré sa v ňom váľajú.“ Krátko švihla zápästím a hodila nôž smerom k Laddovi. Nôž sa zapichol tesne nad jeho hlavou a v nastalom tichu bolo počuť jeho rezonovanie. „Ešte raz tu uvidím náznak takéhoto chovania a neprajte si ma. Rozchod.“ Vykríkla zlostne a vydala sa späť k základni.

 Na Donahuove prekvapenie sa skupina ľudí hneď nerozišla. Postupne pľuvali na Ledda a pomaly odchádzali. Robili to však pokojne a v ich tvárach videl znechutenie, podobné aké tam mala predtým Clair.

 Pristúpil k Laddovi, ktorý mal sklonenú tvár aby sa vyhol fľusancom.

 „Stálo ti to za to, ty zmrd?“ spýtal sa.

 Ladd neodpovedal, iba ešte zahanbenejšie sklonil hlavu k hrudi.

106. deň – Sarge

 V okolitých mestečkách nenachádzali nič a ani nikoho. Okrem pár veľmi ojedinelých nakazených. Podľa prieskumu videli, že ani jedno mestečko nemá otvorený zdroj vody.

 Clair si mierne zúfalo prezerala spoločne so svojimi zástupcami (a vlastne aj s ľuďmi ktorý boli práve v jedálni) vojenskú mapu a uvažovali, kam by mohli teraz vyraziť.

 Z davu sa ozvalo pár návrhov, ktoré si zapísala do notesu na stole. Boli to miesta, kde ešte neboli, a dokonca – aspoň podľa Bredstona – tam nebol ani De Sauze. Ich debatu prerušil Joey, ktorý priam vzrušene vletel do jedálne.

 „Veliteľka, mám tu hlásenie.“

 „Čo je, Joey?“ spýtala sa Clair trochu otrávene, potom sa prebrala. „Sharon?“

 „Nie, madam. Je to z núdzového kanálu. Kanálu, pre núdzové vysielanie.“

 Clair vstala tak rýchlo ako keby jej niekto dal elektrický šok do nôh. Okamžite sa rozbehla k ich informačnej miestnosti.

 „Čo si počul?“ spýtala sa a pozerala na obrovskú starú rádiostanicu.

 „Čakajte, vraj to budú opakovať každú pol hodinu.“ Joey jemne dolaďoval šumenie.

 „Pol hodinu? Takže je to nahratá správa?“ spýtala sa nervne. Vedela, že na núdzovej frekvencii môže vysielať len hlavné velenie Ognamského štátu. A bez spätnej odpovede. Bola to proste frekvencia, na ktorej sa mohli dozvedieť pokyny od velenia.

 „Nie, ten muž hovoril, že to nie je nahrávka.“ Joey sa napäto posadil pred obrovský stroj.

 Čakali.

 Clair nervózne pozrela na svoje hodinky a priam tlačila sekundovú ručičku aby sa hýbala rýchlejšie. Pohliadla na Joeyho, keď prešlo 31 minút.

 „Kde j...“ chcela ho ohriaknuť, ale jej slová prerušilo hlásenie z rádiostanice.

 „Toto je volanie na vojenskej núdzovej frekvencii. Tu je velenie Ognamského štátu. Pri mikrofóne na dlhých vlnách minister vnútra Alexej Styron. Som posledný z kabinetu poslancov o ktorých viem že žijú. Týmto preberám všetky vojenské jednotky, ktoré prežili. Žiadam vás aby ste pozorne počúvali. V našom štáte, ale aj na planéte sa rozšírila veľmi agresívna nákaza. Pokiaľ sa niekto vo vašom okolí začne chovať divne, či agresívne okamžite sa od neho vzdiaľte, utečte. Berte túto výstrahu maximálne vážne. Určite sa pýtate prečo nám tak dlho trvalo vydať túto výstrahu.“ Vo vysielačke nastalo ticho. „Nemali sme ani poňatia, že nákaza je tak agresívna. Vďaka výbuchu reaktoru v jadernej elektrárni pri Ognam City sa celé mesto stalo prakticky neobyvateľné. Opakujem, nepribližujte sa k mestu Ognam. Mrak so spadom mieri vďaka počasiu na sever štátu a teda do mora. Ako teraz vrchný veliteľ všetkých pozemných, námorných, vzdušných jednotiek vyhlasujem aby ste v prvom rade chránili civilistov. Opakujem pre všetky vojenské jednotky, chráňte civilistov. Toto hlásenie budem opakovať každú hodinu počas tohto dňa. Potom ho nahradím nahrávkou. Mnoho šťastia námorníci. Styron koniec.“

 Clair bola sklonená nad mohutnou stanicou.

 „Toho som volil.“ Ozval sa ironicky Redman.

 „Ale ja nie.“ Riekla Clair. Pozrela na ostatných okolo seba. „Takže v podstate robíme to čo sa po nás chcelo.“ Pretrela si tvár. „Ognam City je v riti, panebože, štyrimilióny ľudí a vybuchnutý reaktor. Je to horšie ako som si myslela.“

 „Vďaka vášmu pesimizmu prežívame.“ Poznamenal Redman a pri jej zamračenom pohľade len mykol plecami.

117. deň - Sarge

 Beverly hľadela sústredene na počítač, v ktorom sa mali konečne ukázať výsledky Clairiných testov. Ako keby sa ho snažila zhypnotizovať. Na monitore sa konečne ukázali výsledky, ale ona im neverila. Nechala si ich vytlačiť. Pohliadla na papier a zavrela oči.

 Clair sedela v jedálni a spoločne so zástupcami preberali čo bude ďalej. Hrozba rebelov bola zažehnaná – teda aspoň v ich okolí. Nové správy z rádia nemali žiadne, aj keď vďaka modifikáciam Joeyho sa rozsah ich rádiostanice rozšíril na takmer tristo kilometrov a možno viac vďaka atmosferickým odrazom. Ohlasovanie ministra Styrona sa ohlasovalo každú hodinu. Pravidelne.

 Beverly vletela do jedálne a vrazila papier do ruky nechápajúcej Clair.

 „Čo to je?“ spýtala sa Clair po chvíľke keď si prehliadla pre ňu nezmyselné čísla.

 „Môžme si pohovoriť?“ Beverly sa zachmúrila a prstom ďobla do papieru, ktorý stále držala Clair.

 „Mám tu prácu, Bev.“ Riekla nahnevane Clair.

 „Ale toto je dôležité.“ Bev sa nechcela nechať odohnať.

 „Zlato, mám tu prácu, táto...“ Clair mávla papierom. „vec určite počká.“

 „Nepočká.“ Bev sa na ňu zlostne zamračila.

 „Tak čo to ako má byť?“ Clair sa znovu zahľadela do papiera. „Vôbec tomu nerozumiem.“

 Bev sa pozrela na okolo sediacich z jednotky. Usúdila, že Clair len tak neopustí jednanie ich vojenskej rady.

 „Tieto čísla znamenajú že si čistá, Clair.“ Povedala nahlas sa jasne.

 Tá sa zarazila v pohybe, keď chcela papier proste len položiť na stôl.

 „Čistá?“ spýtala sa namiesto toho a pohliadla na Bev.

 „Úplne, si zdravá ako rybička.“ Beverlyn úsmev bol široký, napriek Clairinmu mrazivému výrazu.

 „Je to isté?“ spýtala sa ticho Clair a prezerala si papier v svojich rukách.

 „Depp ti to potvrdí. Tri mesiace, spôsob testovania.“ Beverly prevrátila oči. „A ako ťa poznám chceš mať istotu na istotu. Preverili sme to štyri krát.“

 Clair k nej vzhliadla, pretože stála za ňou. Mierne sa usmiala. Natiahla ruku a pritiahla si ju k sebe. Nepobozkala ju na pery. Len jej dala krátky bozk na líce.

 „Večer, o pol ôsmej, u nás.“ Zašepkala Clair do jej ucha. Otočila sa smerom k svojim zástupcom, ako keby ju tie výsledky vôbec nezaujímali.

  Bev totálne nervózne zaklopala na dvere miestnosti, ktorú ona sama obývala dlhé dni. Bolo presne pol ôsmej.

 „Ďalej.“ Ozvalo sa ticho spoza dverí a tak ich tvorila. S dokonalým úžasom pozrela na Clair, ktorá sa hneď postavila ako ona otvorila dvere.

 Bev si položila ruku na ústa, aby zakryla prekvapenie a zároveň úsmev.

 „Chceš sa mi vysmievať, alebo sa ti to páči?“ spýtala sa Clair. Bola oblečená v slávnostnej uniforme námorníctva. Trochu znepokojene si obzrela svoj vzhľad a potom pozrela na Bev. Tá stála v dokonalom prekvapení vo dverách. Napriek tomu dvere zavrela a oprela sa o ne.

 „Vyzeráš úžasne.“ Zašepkala Bev a konečne sa pohla. Objala Clair a jemne ju pobozkala na pery. Tá sa odtiahla a podrobne si Bev prehliadla.

 „To sú tie šaty, čo som videla na tebe prvý krát, že?“ Clair skôr konštatovala, než sa pýtala a Beverlyne súhlasné pokynutie hlavou jej dalo za pravdu. Mala šialenú chuť ju pobozkať ale odolala tomu. Odtiahla sa ešte viac a pozrela Bev pevne do tváre.

 „Vyzeráš úplne úžasne.“ Zašepkala Clair. Bev sa ju snažila pobozkať, ale ona sa tomu stále usilovne vyhýbala. Siahla dole a vytiahla Bevinu sukňu spoločne s tým ako hladila Bevine stehno. Tá sa nedokázala ani len pohnúť. Len zastonala a držala. Clair jej pohliadla s úsmevom do tváre.

 „Si na toto všetko pripravená?“ Clair jemne prešla Bev krátko po ňadre a potom ako začula jej zastonanie, chytila pevne jej pozadie a pevne si ju k sebe pritisla.

 „Prestaň sa so mnou zahrávať, Clair.“ Zašepkala Bev a snažila sa niečo urobiť. Jej ruky však neboli presné, okamžite končili v zovretí Clairiných rúk. Tá sa ticho smiala.

 „V čom sa zahrávam, Bev?“ Clair pevne zovrela Bevinu ruku. „Iba sa pýtam či si na to pripravená.“ Položila si Bevinu ruku na svoje ňadro, ktoré bolo zakončené tvrdou bradavkou. „Takže si?“ spýtala sa Clair, keď cítila ako sa Bev v jej náručí chveje.

 „Predstavovala som si to.“ Zašepkala Bev.

 „Predstavovala si si čo?“ Clair sa stále usmievala. Chytila Bev za zadoček, trochu tvrdo jej kolenom rozovrela nohy. Pritisla svoje stehno na jej lono a svoje lono zase pritisla na jej stehno. Mierne sa pohla a Bev nekontrolovateľne zastonala. „Takéto niečo si si predstavovala?“

 „Ako ma bozkávaš a dotýkaš sa ma.“ Zastonala Bev, keď Clair zase pohla mierne svojou nohou.

 „Urobila si sa pri tom?“ spýtala sa Clair a Bev sa na ňu pozrela s priam šokom.

 „Čože?“ odvetila Bev a sčervenala ako nikdy predtým.

 „Ale, prosím ťa, nebuď ako malá. Každý to robí.“ Clairin úsmev sa rozšíril, keď Bev pozrela zahanbeným pohľadom bokom. Clair sa k nej naklonila, prešla jej jazykom po ušnom lalôčiku a jemne do neho zahryzla. „Tak urobila si sa keď si si predstavovala, že sa spolu milujeme?“

 „Áno,“ vydýchla Bev spoločne zo zastonaním. „urobila som to v kabínke na záchodoch. Musela som si zakrývať ústa. Nikdy som tak mokrá nebola.“ Vyletelo z nej bez kontroly.

 „Teraz si už nič predstavovať nemusíš.“ Clair ju konečne pobozkala a okamžite vošla jazykom do jej úst. Bev okolo nej bez rozmyslu omotala ruky a úplne sa jej oddala.

118. deň – Sarge

 Clair ako vždy vstala prvá. Pohliadla na ticho dýchajúcu Bev vedľa seba a usmiala sa. Čo najjemnejšie ju pobozkala na spánok. Nechcela ju zobudiť. Vedela, že je vyčerpaná. Nie len z milovania, ktorým strávili takmer celú noc, ale z plaču. Po ich prvom milovaní, respektíve po Bevinom prvom orgazme, sa Bev schúlila v jej náručí a ticho plakala. Nepovedala jej ani slovo iba ju objímala a nechala ju vyplakať. Vedela presne čo cíti, pretože ona si to tiež kedysi zažila. Bolo to ako keby jej niekto prevrátil celý svet naruby. Trochu sa obávala či to Bev zvládne, ale potom ako sa jej začala trochu neobratne dotýkať a nakoniec jej dala ruku do lona, pochopila, že Bev bola skutočne pripravená.

 Clair sa potichučky vytratila z postele a rovnako ticho obliekla. Napísala na papier len dve slová a položila ho na miesto kde pred chvíľou spočívala jej hlava. Zakryla Bevine odhalené ňadro a vybrala sa do jedálne. K jej prekvapeniu tam už bola známa päťka, spoločne s farmármi a ich ženami. Keď sa pozrela na hodinky, zistila, že si pospala o takmer polhodinu dlhšie ako mala vo zvyku.

 Naliala si kávu a posadila ako vždy na lavicu. Keď si upíjala druhý dúšok zo šálky uvedomila si, že v jedálni je totálne ticho. Pozrela na svojich mužov a videla, že si niektorý zakrývajú ústa, alebo ťažko ovládajú úškrn.

 „Deje sa niečo?“ spýtala sa a sledovala ako sa úškrn niektorých ešte rozšíril.

 „Mmm...“ začal Redman, ale tak ťažko ovládal smiech, že z neho vyliezalo len koktanie. „Myslím, že by sme mali modifikovať kanceláriu veliteľky.“ Vypľul zo seba konečne.

 „Čože?“ spýtala sa Clair zmätene.

 „Red má pravdu, madam.“ Riekol Donahau. Síce sa uškŕňal, ale hovoril kľudne. „Chcelo by to nejakú zvukovú izoláciu.“

 Vtedy všetci vybuchli do hurónskeho rehotu.

 „Bože.“ Clair zčervenala až po korienky vlasov a skryla si tvár do dlaní. Mala chuť sa niekam zakopať. Chechtanie sa začínalo upokojovať. „Bolo to moc počuť?“ odvážila sa spýtať potichu.

 „Nie.“ Odvetil Donahau a oni sa znovu rozosmiali, ešte viac a tentokrát sa rozchechtal aj on.

 „Ježiši.“ Zašepkala Clair. Položila hlavu na stôl a zakryla si ju. „Zabite ma niekto, prosím.“

 „Nebojte, madam. Počuli to iba tí čo išli v noci na záchod.“ Upokojil ju Donahau. Clair sa napriek tomu mala chuť schovať niekam do nejakej diery a tváriť sa, že tam nie je.

 „Dnes máme na pláne Stern.“ Ukázala na Bredstona, ktorý hneď vytiahol mapu. Napriek tomu, sa ešte chvíľku pochechtávali.

 Stern bolo mestečko vzdialené asi stopäťdesiat kilometrov severozápadne a podľa odhadu nemalo byť ešte navštívené bývalým De Sauzim. Stihli si podrobne prezrieť trasu keď sa do jedálne prirútil Joey.

 „Madam, vysielačka. Je to súrne.“

 Clair prevrátila oči, neznášala tie jeho dramatické nástupy.

 „Núdzová frekvencia?“ spýtala sa.

 „Nie, z druhého tábora.“

 Nudnosť okamžite vyprchala a ona sa postavila bleskom, rovnako ako ľudia pri stole.

 „Je to nejaký seržant Cullan, volá vás, madam. Zatiaľ som neodpovedal.“ Vysvetľoval Joey počas behu. Clair sa spoločne z ostatnými vrútila do informačnej miestnosti.

 „Tu je seržant Cullan, zo záložnej základne De Sauzeho armády. Volám plukovníčku, ktorá nás kontaktovala pred niekoľkými týždňami. Opakujem, volám plukovníčku Willsonovú, prepínam.“

 Clair chytila mikrofón a uvažovala čo donútilo seržanta Cullana jej zavolať.

 „Volám plukovníčku Willsonovú. Opak...“ mužský hlas bol prerušený druhým, ktorý sa ozval slabšie, spozadia. „Nikto tam nie je, Tom, musíme zdrhnúť.“ Ozvalo sa zachrapčanie z vysielačky, niekto pustil gombík.

 „Tu je Willsonová, čo sa deje a kde máte plukovníka Sharona? Prepínam.“ Clair sa rozhodla prestať premýšľať a reagovať.

 „Sharon je mŕtvy, pousilujem sa to skrátiť.“ Hlas bol vydesený. „V noci nás napadlo obrovské množstvo nakazených. Strhli opevnenie na západe a dostali sa do základne. Teraz sa ukrývame v garážach, ale netušíme ako dlho brána ešte vydrží. Došla nám munícia do guľometov a do pušiek jej máme žalostne málo. Prosím, pomôžte nám. Prepínam.“

 „Môže to byť pasca.“ Ozval sa ako prvý Donahau. Poznal praktiky De Sauzeho ľudí a podobným spôsobom ho De Sauze pár krát dostal.

 „Ale nemusí.“ Odsekla Clair. „Koľko vás je, Cullan a koľko je tých nakazených?“

 „V garáži nás je asi tridsať, možno sa niekto ešte schoval v iných budovách. Nakazených... nemám odhad, ako som povedal, zaútočili v noci. Ale asi budú všetci, do riti, asi všetci čo boli okolo základne. Potrebujeme nutne pomoc.“

 Clair spustila ruku s mikrofónom.

 „Všetci?“ zašepkal zhrozene Bredstone. „Ak je to len to čo som videl, musí ich tam byť tisícka. Možno viac.“

 „Dve hodiny cesty, možnosť pasce a tisícka nakazených. Kurva.“ Clair si prešla rukou po tvári. „A nehovorím o tom, že by pri tom veternom čerpadle na nás mohli čakať ďalší.“

 „Willsonová, ste tam?“ ozvalo sa nervózne z vysielačky.

 „Čakajte.“ Odvrkla do mikrofónu. Pozrela na ostatných. „Čo si o tom myslíte vy?“

 „To isté, madam.“ Zamrmlal Redman, ostatní len prikývli.

 „Cullan, je mi ľúto, ale nemôžem vám pomôcť. Ste dve hodiny cesty ďaleko. A podľa našich prieskumov, ktoré sme robili dávnejšie máte na krku asi tisícku nakazených. Je mi skutočne ľúto, ale nemôžem ohroziť svojich ľudí. V našej základni by sme takej veľkej hrozbe bez problémov odolali, ale nemôžem vyslať vojakov do otvoreného terénu proti takej prevahe.“

 Vo vysielačke sa ozvalo dlhé nič nehovoriace ticho.

 „Takže nás tu radšej necháte skapať?“ v Cullanovom hlase bol počuť hlas. „Čo ste to za námorného veliteľa. Kurva.“

 „Cullan, vy zase musíte chápať mňa. Mám tu civilistov, ktorý potrebujú ochranu našich vojakov.“ Clairina myseľ však neustále pracovala. Čo by som robila v jeho situácii, pomyslela si a jej šedé záhyby tvorili ďalšie a ďalšie možnosti. Ukázala na Bredstona aby jej dal k nahliadnutiu mapu.

 „No,“ ozvalo sa rezignovane z vysielačky. „Tak toto bude potom asi náš posledný rozhovor. Ale máte pravdu, ak tam máte civilov musíte jednať aby ste ich ochránili. Odvolávam čo som povedal, madam. A ľutujem, že som počúval toho kreténa Sharona.“

 „Počúvajte ma Cullan. Prestaňte sa chúliť do klbka a bozkávať si vlastnú riť. Teraz chcem jasné a presné odpovede. Povedali ste, že väčšina z vás je v garáži, je to tak?“

 „Áno, madam. Je to betónová stavba, v ktorej mal Sharon svoj hlavný stan.“

 „Takže tam máte snáď nejaké autá nie?“

 „Madam, to áno, veď už dávno by sme utiekli. Lenže nádrže sú prázdne a pred bránou je obrovské množstvo nakazených. Benzín sme dostávali z bývalej De Sauzeho základne, ktorú ste zničili. De Sauze veľmi prísne dohliadal na jeho prídely.“ Cullan znel vyčerpane.

 „Teraz chcem od vás, aby ste prehliadli všetko čo tam máte. Prezrite aj stav nádrží, či z nich fakt niečo nevymačknete. Náboje, granáty, výbušniny. Úplne všetko na čom vám utkvie zrak. Máte na to desať minút. Čakám.“

 „Dobre.“

 „Vás niečo napadlo, madam, že?“ spýtal sa s nádejou Redman.

 „To bude záležať na tom, čo tam nájdu. Nech sa pripraví Aries a tridsať mužov z Taurusu, štyri tereniaky s guľometmi a šesť nákladiakov.“ Donahau bez otázok vyšiel z miestnosti a zalarmoval ľudí.

 Clair sa začala prechádzať po miestnosti. Do nej nazrela Bev a zamračene si prezrela ľudí vnútri. Na jej tvári sa začal tvoriť úsmev, keď pozrela na Clair, ale tá len pokrútila hlavou a Bevin úsmev okamžite pohasol. S vážnym výrazom v tvári sa oprela o rám dverí.

 „Willsonová, tu Cullan.“

 „Počúvam.“

 „Prezreli sme čo tu máme ako ste povedali. Ak by sme prečerpali zbytky benzínu, tak v jednom nákladiaku prejdeme asi tak päťdesiať kilákov. Teda ak to pôjde ešte chvíľu na výpary.“ Dodal uštipačne. „Máme osem granátov, náboje do guľometov vôbec žiadne, sedem zásobníkov do pištolí a štyri zásobníky do MX128. To je všetko, madam.“

 „Výbušniny žiadne?“

 „No to je jediná vec, ktorej máme celkom dosť. Dvadsať náloží CSX4, s rozbuškami a časovačami. Ale na čo nám to je? Už som uvažoval vyhodiť pár tých zmrdov do povetria, lenže oni vstávajú aj s vážnymi zraneniami a v garáži nie je žiadne okno či východ na strechu aby sme to po nich mohli hodiť, prepínam.“

 „A vozový park?“ Clair zdvihla nohu na stoličku a oprela sa o ňu.

 „Uhm, tri nákladiaky, dva terénne vozy. A jeden starý rozhrkaný autobus. Do riti, kde sa tu vzal ten autobus? Oh, prepáčte, madam.“ Zašomral Cullan, keď si uvedomil, že stále drží tlačítko vysielačky.

 Clair si načmárala niečo do notesu, potom to prečiarkla, znovu niečo načmárala, znovu prečiarkla... chvíľu prebiehal tento jej divný rituál. Nakoniec vytrhla z notesu stránku a prehliadla si ju. Vyzerala trochu spokojne.

 „Ten autobus je prevádzky schopný?“

 „Čakajte.“ Riekol Cullan a než vypol vysielačku ozvalo sa niekde v pozadí kašľanie ťažkého motora. „Naštartoval. Ale či vydrží, to neviem.“

 Clair si na papieriku urobila ďalšiu poznámku.

 „Máte tam niekoho kto dokáže klásť takticky výbušniny aby vybuchli presne tam kam majú?“

 „Hej, desiatnik Stand, je v tom dobrý.“

 „Fajn, teraz ma dobre počúvajte Cullan. A veľmi dôkladne. Prelejte všetky zbytky benzínu do toho autobusu. Nech tam nastúpia všetci z tých čo ostali. Zaparkujte ten autobus čo najďalej od brány. Desiatnik Stand nech upevní všetky tie zasrané nálože na bránu, ktorá vás chráni, tak aby všetky výbuchy smerovali von a bránu úplne zničili – spoločne s nakazenými vonku. Vo chvíli výbuchu počkajte sekundu a potom vyjdite von. Povedal ste, že zničili západne opevnenie. Práve tam zamierte. Pokiaľ bude otvor na opevnení moc malý pre bus zničte ho granátmi, a zamierte na západ. Toto všetko urobte ale presne za dve hodiny.“ Clair pozrela na hodinky. „Teraz je 09:47, takže o 11:47. Máte hodinky?“

 „Vy ste sa kompletne zbláznila, madam. Je to samovražda.“ Cullan tie slová do vysielačky šepkal.

 „Samovražda je tam ostať, Cullan.“

 „To je pravda.“ Vzdychol Cullan do vysielačky. „Lenže s tým veľkým busom ďaleko nezájdeme. Maximálne tak dvadsať kilákov a tam je nejaká vodná pumpa s hromadou nakazených.“

 „O to sa nestarajte, Cullan. Urobte to čo som vám povedala. Máte hodinky a budete mať možnosť s nami po ceste komunikovať?“

 „Hodinky mám, 9:48 teraz. Ale vysielačka v žiadnom prípade. Táto rádiostanica beží na posledné zbytky elektriny. Ručné vysielačky majú úplne vyfľusané batérie. A v buse nie je žiadna vysielačka.“

 „Tak sa uvidíme pri tom veternom mlyne, Cullan. My tam budeme, dúfam, že aj vy. Willsonová končí.“ Clair odložila mikrofón.

 „Mením názor,“ zašomral Donahau. „Toto bude tá najšialenejšia jazda akú som kedy zažil.“

 Clair urobila krátky brífing, v ktorom vysvetlila o čo jej ide. Bol to najkratší brífing aký kedy robila. Jednalo sa o minúty.

 Jeden tank (WHW), štyri tereniaky a šesť nákladiakov vyrazili smerom k druhému táboru. Niekoľko kilometrov pred nimi šiel Bredstone na motorke a dával im informácie.

 Zastavili sa na mieste veternej pumpy. Clair sa rozhliadla. Rýchlo pochopila prečo asi nakazený znenazdania zaútočili na druhý tábor. Pumpa prestala fungovať. Vyštverala sa na vežu a prudko zatočila ramenami mlynu. Síce sa začali točiť úplne ľahko ale z potrubia voda netiekla.

 „Vyschnutá studňa.“ Zvolala naštvane z vysokej pozície na veži. Ľahko zoskočila dole a ukázala mužom aby sa rozmiestnili. Pozrela na hodinky. Len päť minút.

V duchu preratávala asi ako dlho môže trvať autobusu prekonať približne 20 kilometrov. Armádne hodinky zapípali a ona pohliadla smerom, kde v diaľke videla slabý náznak Sharonovho tábora. Z takejto diaľky nemohla vidieť čo sa tam deje a tak netrpezlivo pohliadla do čočiek ďalekohľadu. Po chvíli uvidela v diaľke mrak prachu, ktorý sa zmenil na zelený autobus. Pevne ho sledovala ako sa motá po prašnej ceste, nevediac, či je to nedostatkom paliva, alebo zničenými pneumatikami. Napokon autobus zabočil na kraj cesty kde sa zapichol čumákom do kyprej pôdy. Uvidela ako z neho vyskakujú nejaký muži.

 „Aries, Taurus, vpred, naučená pozícia!“ vykríkla a pevne sa chytila pancieru WHW, na ktorej predtým stála. Jej muži sa vydali k autobusu v naučenom šíku, ktorý viedol WHW tank, ktorý bol najpomalší, ale na druhej strane bol kupodivu rýchlejší než THW tanky. Preto si ho Clair vybrala. Sledovala v čočkách ďalekohľadu, ako sa približujú k autobusu a mužom, ktorí utekali smerom k nim. Videla však aj to ako sa občasne ohliadajú. V diaľke uvidela nemožný zástup nakazených a zaťala zuby.

 Konečne sa dostali dostatočne blízko k utekajúcim mužom.

 „Na korby!“ vykríkla Clair. „Okamžite!“ ukázala rukou na voľné nákladiaky, ktoré zastavili tesne za WHW tankom. Utekajúci muži neváhali a hneď sa vrhli na korby nákladiakov. Vydesene však stále pozerali za seba. Nie príliš ďaleko za nimi sa objavila prvá skupina asi päťdesiatich nakazených. „Všetci dole! Aries páľ!“ vykríkla a sama si zakryla uši, len čo zoskočila z tanku. Vedela, že rázová vlna by ju aj tak odhodila. Detonácia z piatich hlavní WHW tanku bola tak ohlučujúca, že napriek zakrytým ušiam chvíľu nepočula. Postavila sa a pohliadla k skupine nakazených, kde bol obrovský kráter. Zahliadla ako sa z jeho hlbín vynára pár totálne poničených tiel. „Taurus, Aries, na základňu!“ prikázala a sama vyskočila na korbu jedného nákladiaku.

 „No páni.“ Zašepkal jeden z vojakov, sediacich v aute a pohliadal na ňu s všetkým rešpektom. Ukázal na jej výložky. „Ak sa nemýlim, madam, tak plukovníčka Willsonová.“

 „Presne tak.“ Odvetila. „A vy asi budete Cullan.“

 „Presne tak.“ Odvetil podobne a s miernym úsmevom. Bol to nízky blondiak, ktorého hnedé oči vyzerali úprimne a od prvého pohľadu Clair pripadal sympaticky. „To bolo za minútu dvanásť, madam.“ Pohliadol von z nákladiaku a videl ako sa vzďalujú ďalším skupinám nakazených.

 „Ona to má tak rada.“ Ozvalo sa ironicky z kabíny nákladiaku od Redstona, ktorý šoféroval.

 „Naser si, Red.“ Zašomrala Clair s miernym úsmevom.

 „Ja vás mám tiež rád, madam.“ Ozvalo sa znovu z kabíny a ona neveriacky pokrútila hlavou. Pohliadla na Cullana, ktorého tvár už tak optimistická nebola.

 „Určite nás budú sledovať,“ unavene si pretrel bez tak unavenú tvár. „ako ich chcete zastaviť? Tisícka, alebo koľko ich, kurva, vlastne je.“

 „Verte mi, že to WHW nie je jediné eso čo máme v rukáve.“ Krátko na neho žmurkla a prichytila sa konštrukcie nákladiaku, keď prebehol po nerovnosti.

 Trvalo ďalšie dve hodiny než sa dostali späť na základňu. Všetky vozy zastavili pred hlavnou budovou a Clair videla ako sa Cullanovi rozširujú každým okamihom oči.

 „Madam,“ zašepkal a ukázal na hore hliadkujúcich ôsmych mužov, guľomety a aj na vysoký múr. „vy ste tu urobili nový Alcatraz.“

 „Prečo to tak každý volá?“ zvolala Clair a dala si konečne dole helmu. S úsmevom prijala prítomnosť Bev, ktorá najskôr prekontrolovala ostatných a potom sa vedľa nej postavila krátko chytiac jej ruku. „Toto je základňa Sarge, vojaci.“ Zvolala pevne a počkala kým sa zoradia. Na jej prekvapenie ich Cullan držal oveľa lepšie pod kontrolou než Sharon. Zistila aj to, že Cullanova hodnosť mu bola daná štátom Ognam. Vysvetlila im pravidlá základne a čo majú robiť. Bol to veľký rozdiel od De Sauzeho mužov, na ktorých museli určite dohliadať. Redman len ticho prikyvoval, keď jednotlivcov vypočúvala. Možno boli pod velením „plukovníka“ Sharona, ale len kvôli domneniu, že konajú v rámci armádnych pravidiel.

 „Už vidíš do bodu Z?“ spýtala sa Beverly, keď k Clair uľahla do postele.

 „Nie.“ Pokrútila čiernovláska hlavou. „Ognam City je v zadku, hlavné velenie tiež. Zničili sme obe De Sauzeho základne. Teda tá druhá sa zničila sama. Teraz ostáva iba jediná vec. Prežiť. Ako ľudia, ako ľudstvo. To je celé.“ Riekla ticho a prijala objatie Bev.

 „A ako som predtým povedala, kým budú vo vedení taký ľudia ako si ty, tak má ľudstvo šancu na lepšiu budúcnosť.“ Vetila Bev a opatrne prešla Clair nosom po krku.

 „Hej, hej.“ Zašepkala Clair a usmiala sa. „Prečo mám pocit, že si chceš zopakovať čo sme robili včera večer?“

 „Chcem.“ Odvetila jasne Beverly. Otočila sa a nežne Clair pobozkala na kútik úst. „A chcem aj teba.“ Riekla jasne.

 „Poď ku mne.“ Zašepkala Clair a pritiahla si Beverline ústa aby ich mohla pobozkať.

 Ich „druhé“ milovanie bolo iné. Bev sa už neostýchala a Clair zisťovala, že je to žena nielen krásna, ale aj plná vášne. Plne sa jej oddala.

119. deň – Sarge

 Obavy, ktoré mala Clair, a to že ich môžu nasledovať nakazený z druhého tábora boli správne. V poludnie sa na obzore objavil šík nakazených a ona vydala jednoznačné rozkazy. Nikto... NIKTO sa nesmel dostať cez zahataný vchod z jednej z brán.

 Začali sa ozývať výstrely z ostreľovačiek. Celá základňa bola v pohotovosti. O niečo neskôr sa ozvali pušky, o chvíľu potom výstrely z diel THW, ktoré rozmetávali každé telo, ktoré sa dostávalo cez zátarasu vchodu.

 Boj trval takmer celý deň a ona napokon vyslala jednotku Taurus aby prehliadli všetky telá. Ako predtým niektorých nechala preventívne zastreliť guľkou do hlavy.

 Nastal večer, kedy sa Clair so zamračenou tvárou rozhliadala z strážnej veže. Tentokrát už mala na sebe stále uniformu. Pozorovala ako muži z jej jednotky odpratávajú mŕtvoly a chystá sa pre nich ďalší masový hrob. Cítila ako sa jej tvár chmúri pri tom pohľade. Lenže... muselo to byť. O pár sekúnd ucítila v ruke niečiu dlaň a mierne sa usmiala. Pohliadla dole na drobnú Beverly. Ženu, ktorá sa držala tak skvele. Pevne jej zovrela dlaň.

 „Musí to byť.“ Riekla ospravedlňujúco, hladiac na mužov odpratavajúcich mŕtvoly.

 „Ja viem.“ Šepla Bev. „Už to viem. A viem aj to, že ako som ti včera povedala, tak vďaka človeku ako ty, má ľudstvo nádej.“

 Clair na ňu pohliadla a mierne sa usmiala.

 „Ale aj vďaka tebe.“ Stisla znovu jej dlaň a vedela. Vedela, že ak niekto toto šialenstvo zastaví, tak to budú doktori a nie vojaci. Znovu sa usmiala, pohliadajúc na zapadajúce slnko.

THE END (?) (tento príbeh nemá koniec, pretože ho ani nemôže mať :))